Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/439/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412202428
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1412202428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľky: E. E., R. Š.
XXX, Bratislava, zast. JUDr. Danielou Ježovou, advokátkou so sídlom Javorinská 13, Bratislava, proti
odporkyni: L. N., F. R. E. X, R., F.. č. Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela, Pezinok, Malacká cesta
63, 902 18 Pezinok, zast. JUDr. Jaroslavom Belkom, advokátom so sídlom Poľnohospodárska 36,
Bratislava, o určenie, že odporkyňa nie je spôsobilou dedičkou, na odvolanie odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27. februára 2013 č. k. 8C/38/2012- 95 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom vyhovel návrhu navrhovateľky po úprave jeho petitu
a určil, že Kristína Drahošová, nar. 18.2.1993 nie je spôsobilou dedičkou po poručiteľke Ing. Márii
Slabeyciusovej, nar. 27.2.1957, zomrelej dňa 23.8.2011 a navrhovateľke náhradu trov konania
nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu v prejednávanej veci
prebiehajúcim dedičským konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 65D 644/2011
po poručiteľke Ing. Márii Slabeyciusovej, pričom ako dedičia po poručiteľke prichádzajú do úvahy len
účastníčky konania a otázka dedičskej nespôsobilosti odporkyne je medzi účastníčkami konania sporná

a má zásadný význam pre dedičské konanie.

V ďalšom uviedol, že z uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava I, Kv 99/11-38 zo dňa 23.11.2011
vyplynulo, že odporkyňa bola obvinená z toho, že v presne nezistenom čase od 22.8.2011 do 23.8.2011
v Bratislave na Svrčej ul. č. 5 v Bratislave v rodinnom dome súp. č. 62 úmyselne usmrtila svoju
matku Ing. Máriu Slabeyciusovú. Označeným uznesením však bolo trestné stíhanie zastavené, pretože
odporkyňa nebola v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedná. V tomto uznesení sa konštatuje,
že výsledky vykonaného vyšetrovania s vysokou mierou pravdepodobnosti nasvedčujú dostatočne

opodstatnenému a odôvodnenému záveru, že odporkyňa úmyselne usmrtila svoju matku a jej konanie
je potrebné po právnej stránke hodnotiť ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1,2
Trestného zákona. Samotné zastavenie trestného stíhania odporkyne potom Krajská prokuratúra
Bratislava odôvodnila závermi znalkýň MUDr. Denisy Mészárosovej a MUDr. Ľubomíry Izákovej, PhD.,
ktoré v znaleckom posudku č. 82/2011 a č. 39/2011, dospeli k záveru, že odporkyňa v čase spáchania
skutku trpela prechodnou psychotickou poruchou exotoxickej genézy spôsobenou škodlivým užívaním
metamfetamínov, pričom táto porucha vplývala na jej psychické funkcie a prejavila sa vymiznutím

ovládacích a rozpoznávacích schopností u obvinenej a na základe ktorých prijali záver, že odporkyňav čase spáchania skutku nevedela ovládať svoje konanie ani rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť a
protiprávnosť svojho konania.

Nakoľko v prejednávanej veci nebolo o čine odporkyne voči poručiteľke rozhodnuté právoplatným

rozsudkom, súd sa musel preto s touto otázkou vysporiadať sám.

Pri zodpovedaní otázky, či došlo k spáchaniu trestného činu, ktorý má za následok dedičskú
nespôsobilosť v zmysle § 469 Občianskeho zákonníka, je súd v prvom rade viazaný právoplatným
rozhodnutím (rozsudkom) súdu v trestnom konaní o tom, že určitá osoba spáchala určitý skutok voči
poručiteľovi, či ide o trestný čin, o aký trestný čin ide a osobitne, či ide o úmyselný trestný čin. Pokiaľ

takýmto rozsudkom v trestnom konaní nebolo rozhodnuté, nebráni to posúdeniu otázky dedičskej
nespôsobilosti, no otázku kvalifikácie spáchaného činu voči poručiteľovi si musí vyriešiť súd v sporovom
konaní sám, a to ako z trestnoprávneho hľadiska, tak i z hľadiska naplnenia ustanovenia § 469
Občianskeho zákonníka. Súd so zreteľom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že odporkyňa sa
usmrtením poručiteľky dopustila voči poručiteľke spáchania činu, ktorý, s výnimkou subjektívnej stránky,
spĺňa všetky znaky úmyselného trestného činu vraždy podľa § 145 Trestného zákona. Preto sa možno

stotožniť aj s obranou odporkyne v tom smere, že odporkyňa sa voči poručiteľke nedopustila spáchania
úmyselného trestného činu. O úmyselnom trestnom čine totiž z pojmového hľadiska pre chýbajúcu
subjektívnu stránku nemožno hovoriť. Takéto zistenie ešte samo o sebe ale nemusí znamenať, že
nedošlo k naplneniu ustanovenia § 469 Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá dedičskú nespôsobilosť.

Doslovné znenie ustanovenia § 469 Občianskeho zákonníka spája dedičskú nespôsobilosť len s

kvalifikovaným, konkrétne úmyselným trestným činom, pričom môže ísť o akýkoľvek trestný čin,
spáchaný voči poručiteľovi, teda môže, no nemusí, ísť o trestný čin spáchaný zásahom do telesnej
integrity poručiteľa, ale objektom môže byť aj iný chránený záujem.

Ak by súd vychádzal len z doslovného znenia zákona, pre posúdenie veci by postačovalo posúdenie
činu spáchaného odporkyňou podľa ustanovení Trestného zákona a podľa nich nemožno v prípade

odporkyne hovoriť o spáchaní úmyselného trestného činu pre chýbajúcu subjektívnu stránku. Súd
sa však so zreteľom na mimoriadne okolnosti danej veci (usmrtenie poručiteľky odporkyňou) musel
zaoberať aj otázkou, či by nebol takýto mechanický jazykový výklad doslovného znenia ustanovenia §
469 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho účelom a zmyslom.

Z obsahu dôvodovej správy k § 469 Občianskeho zákonníka, aj s prihliadnutím na spoločenské zmeny,

ku ktorým došlo od prijatia Občianskeho zákonníka v roku 1964 až doposiaľ (kedy došlo k zvýrazneniu
ochrany ľudského života ako najzákladnejšej hodnoty celého právneho poriadku a tiež k zvýšeniu dôrazu
na rešpektovanie pravidiel morálky a dobrých mravov), potom možno dospieť k záveru, že cieľom a
účelom ustanovenia § 469 Občianskeho zákonníka bolo, a aj v súčasnosti je, zabrániť tomu, aby po
poručiteľovi dedila osoba, ktorá sa voči nemu dopustila spáchania takého (trestného) činu, ktorý možno

na základe všeobecne akceptovaných zásad morálky a dobrých mravov hodnotiť ako do takej miery
nezlučiteľný so zásadami morálky a dobrých mravov, že dedenie danej osoby po poručiteľovi by bolo za
daných okolností neprijateľné a neakceptovateľné (nepredstaviteľné).

Vychádzajúc z uvedených záverov potom možno vyvodiť, že by bol v rozpore s účelom a zmyslom
§ 469 Občianskeho zákonníka taký výklad, ktorý by bez ďalšieho vo výsledku umožnil dedenie po

poručiteľovi aj v prípade osoby, ktorá spáchala voči poručiteľovi skutok, ktorý síce nemožno podľa
ustanovení Trestného zákona po právnej stránke kvalifikovať ako úmyselný trestný čin, avšak len
preto, že tu v čase jeho spáchania existovali okolnosti podľa Trestného zákona vylučujúce trestnú
zodpovednosť, a to napriek tomu, že tento skutok (čin inak trestný) z pohľadu všeobecne akceptovaných
základných zásad morálky a dobrých mravov, nepochybne predstavuje extrémny zásah do týchto

hodnôt. Trebauviesť,žeopačnývýkladpredmetnéhoustanovenia(žeusmrtenieporučiteľanepríčetným
dedičom nemá za následok dedičskú nespôsobilosť) by mohol viesť k výsledku, ktorý je z morálneho
hľadiska celkom neakceptovateľný, až absurdný (argumentum ad absurdum) a mohol by viesť k popretiu
ochrany viacerých základných hodnôt, zakotvených v našom právnom poriadku na ústavnej úrovni,
predovšetkým zásad súvisiacich s ochranou ľudského života ako takého a všeobecných princípov

spravodlivosti.

Okolnostiprejednávanejveci,vktorejišloosituáciu,kedyodporkyňazavraždilaporučiteľku(matku)anie
je trestne zodpovedná pre chýbajúcu subjektívnu stránku jej činu (spôsobenú iba nepríčetnosťou v časespáchania skutku, zapríčinenou de facto škodlivým užívaním metamfetamínu) a potreba dôsledného
rešpektovania základných morálnych hodnôt zakotvených v celom právnom poriadku vychádzajúcich
okrem iného aj z takej základnej hodnoty akou je ľudský život, neumožňujú za daných okolností

akceptovať vo výsledku to, že by dedič, ktorý zavraždil poručiteľa, mal byť dedičsky spôsobilý, teda že
by mal po poručiteľovi dediť za rovnakých podmienok ako akýkoľvek iný dedič. Na tomto závere nemôže
podľa názoru súdu vzhľadom na charakter činu vraždy a jeho následky nič zmeniť ani skutočnosť, že
dedič bol v čase spáchania tohto činu nepríčetný pre prechodnú duševnú poruchu a len z tohto dôvodu
nemožno podľa Trestného zákona jeho čin hodnotiť ako úmyselný.

Vyššie uvedené potom zakladá ďalší dôvod, pre ktorý za daných okolností nemožno vychádzať pri
výklade § 469 Občianskeho zákonníka len z doslovného znenia tohto ustanovenia a jeho mechanického
výkladu, ale je potrebné vykladať ho so zreteľom na rešpektovanie elementárnych morálnych a ľudských
hodnôt a základné princípy spravodlivosti.

Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal na to, že aj v zmysle aktuálnej judikatúry nie je všeobecný
súd doslovným znením zákona viazaný absolútne, ale môže (a musí) sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje

účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. K takémuto výkladu môže súd
pristúpiť zásadne predovšetkým so zreteľom na okolnosti danej veci.

So zreteľom na účel a zmysel ustanovenia § 469 Občianskeho zákonníka, ako aj za pomoci iných
výkladových metód, zohľadňujúcich nevyhnutnosť rešpektovania elementárnych morálnych a ľudských

hodnôt a základných princípov spravodlivosti, dospel súd k záveru, že ustanovenie § 469 Občianskeho
zákonníka treba vykladať tak, že dedičskú nespôsobilosť zakladá aj skutok inak trestného činu vraždy,
spáchaný dedičom voči poručiteľovi, za ktorý však dedič nie je podľa Trestného zákona trestne
zodpovedný len preto, že bol prechodne v čase spáchania skutku nepríčetný.

Vyššie uvedené výkladové závery majú potom na prejednávanú vec ten dôsledok, že nakoľko odporkyňa

poručiteľku Ing. Máriu Slabeyciusovú usmrtila a trestne zodpovedná za spáchanie trestného činu vraždy
voči poručiteľke nie je len preto, že bola v čase spáchania skutku nepríčetná, pričom naviac príčinou
tohto jej stavu v čase spáchania skutku bola prechodná psychotická porucha spôsobená škodlivým
užívaním metamfetamínov, tento skutok odporkyne má za následok jej dedičskú nespôsobilosť podľa §
469 Občianskeho zákonníka. Preto súd návrhu vyhovel a určil, že odporkyňa nie je spôsobilou dedičkou

po poručiteľke Ing. Márii Slabeyciusovej.

V konaní úspešnej navrhovateľke prvostupňový súd náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal, nakoľko táto vzhľadom na okolnosti danej veci výslovne uviedla, že náhradu trov konania
nežiada.

Proti uvedenému rozhodnutiu podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadala napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a o veci rozhodnúť tak, že odporkyňa je spôsobilou dedičkou po
poručiteľke Ing. Márii Slabeciusovej. V odvolaní uviedla, že odporkyňa nebola uznaná za vinnú zo
spáchania úmyselného trestného činu, a preto by sa na ňu z hľadiska trestného práva malo hľadieť ako
na netrestanú a nevinnú. Aj napriek súdom nariadenému ústavnému ochrannému liečeniu, ktorému sa
odporkyňa v súčasnosti podrobuje, nedošlo k jej obmedzeniu na ostatných ústavných právach, a ani

práve vlastniť a dediť. Rovnako nedošlo k pozbaveniu, resp. obmedzeniu spôsobilosti odporkyne na
právne úkony. Odporkyňa vyjadrila názor, že v danej veci sa jedná o čisto právnu otázku, aj napriek
tomu, že konajúci súd do riešenia otázky dedičskej nespôsobilosti vniesol aj etický rozmer. Poukázala
tiež na to, že zákonodarca neriešil prípad dedičskej nespôsobilosti v prípade, ak budúci dedič sa voči
poručiteľovi dopustí konania, avšak toho nie je možné pre absenciu príčetnosti odsúdiť. Súdu prvého

stupňa tak vyčítala, že extenzívnym výkladom ust. § 469 O.z. s morálnym podtextom nesprávne odňal
odporkyni právo dediť po pozostalej Ing. Márii Slabeyciusovej.

Navrhovateľka sa k odvolaniu vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 22. 05. 2013, ktorým žiadala
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že pre posúdenie
dedičskej spôsobilosti stačí, aby dedič spáchal trestný čin (nevyžaduje sa, aby bol za neho aj

odsúdený, resp. uznaný za vinného v rámci trestného konania) a dedičská nespôsobilosť sa pre účely
dedičského konania v prípade absencie trestno-právneho rozhodnutia posudzuje samostatne. Konajúci
súd tak spravil výsluchom odporkyne, ktorá jednoznačne uviedla, že poručiteľku usmrtila. Úmyslomzákonodarcu pri právnej úprave dedičskej nespôsobilosti (§ 469 OZ) bolo vylúčenie nedbanlivostných
trestných činov a ich vplyvu na dedičskú spôsobilosť. Zdôraznila, že pokiaľ by odporkyňa nezavraždila
poručiteľku, dedičské konanie by nebolo potrebné uskutočniť. Naviac odporkyňa sa podľa navrhovateľky

netajila svojimi majetkovými pohnútkami a potrebou získať majetok poručiteľky. Pokiaľ by sa súd
stotožnil s tvrdeniami odporkyne, že je spôsobilou dedičkou, došlo by sa k absurdnému záveru,
kedy odporkyňa, ktorá sa sama uviedla do stavu nepríčetnosti požitím návykových látok a zavraždila
poručiteľku za účelom získania majetku, bude nakoniec dediť jej majetok. Zovšeobecnenie uvedeného
nie je v súlade s princípmi právneho a morálneho štátu a popiera hodnoty spoločnosti ako je právo na

život a jeho ochranu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 469 Občianskeho zákonníka nededí, kto sa dopustí úmyselného trestného činu proti
poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu

poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

Dedičská nespôsobilosť je osobitným druhom zákonného obmedzenia spôsobilosti mať práva a
povinnosti, ktorá sa uplatňuje len pri nadobúdaní dedičstva. Objektívne je k dedeniu spôsobilá každá
osoba, ktorá v okamihu smrti poručiteľa bola subjektom práva. Ust. § 469 O.z. však upravuje dôvody,
kedy ten, kto by bol inak zákonným alebo závetným dedičom, nebude pre dedičskú nespôsobilosť dediť

po poručiteľovi. Vzhľadom k dôvodom dedičskej nespôsobilosti je zrejmé, že jej subjektom môže byť len
fyzická osoba. Dedičská nespôsobilosť nastáva zo zákona (ex lege) a k skutku, ktorý zakladá dedičskú
nespôsobilosť musí dôjsť v priebehu života poručiteľa. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, pre
dedičskú nespôsobilosť nie je rozhodné, či bol páchateľ pre úmyselný trestný čin spáchaný voči osobám
vymenovaným v ust. § 469 O.z. odsúdený alebo nie, prípadne či zanikla možnosť trestného postihu v

dôsledku smrti páchateľa, udelenia milosti či amnestie.

V prejednávanej veci sa prvostupňový súd správne zaoberal najprv otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, ktorého danosť vyplýva z prebiehajúceho dedičského
konania po poručiteľke Ing. Márii Slabeyciusovej a spornosti dedičskej spôsobilosti odporkyne, ktorá
spolu s navrhovateľkou vystupuje v pozícii zákonnej dedičky po poručiteľke.

Rozhodnutie vo veci samej záviselo od posúdenia otázky, či odporkyňa, ktorej trestné stíhanie pre
obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona spáchaný na
poručiteľke, bolo podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, t. j. pre nepríčetnosť obvinenej v čase
spáchania činu, zastavené, je spôsobilou dedičkou po poručiteľke v zmysle ust. § 469 Občianskeho
zákonníka. Nakoľko v trestnom konaní nebolo meritórne rozhodnuté o vine a treste, nevytvára ust. §

135 O.s.p. prekážku samostatného posúdenia trestnosti činu dediča civilným súdom, avšak výlučne len
pre účely posúdenia dedičskej spôsobilosti podľa § 469 O.z.

Prvostupňový súd pritom vychádzal zo záveru, že odporkyňa usmrtením poručiteľky, ku ktorému sa
priznala aj vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu, naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného
činu, pre ktorý bola trestne stíhaná, t. j. obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm.

c) Trestného zákona, s výnimkou subjektívnej stránky, ktorá v jej konaní pre znalcami konštatovaný stav
nepríčetnosti, do ktorého sa odporkyňa uviedla požitím návykových látok, absentovala. Konštatoval, že
pri posudzovaní dedičskej nespôsobilosti, súd nemôže vychádzať len z doslovného znenia zákona, ale
musí prihliadať aj na osobité okolnosti prípadu a zohľadniť aj teleologický výklad zákona. Na druhej
strane odporkyňa svoju obranu postavila výlučne na verbálnom (doslovnom) výklade ust. § 469 O.z.,

podľa ktorého sa voči poručiteľke nedopustila úmyselného trestného činu.

Odvolací súd sa rovnako ako súd prvého stupňa v danej veci neuspokojil výlučne len s aplikáciou
doslovného znenia ust. § 469 O.z. na daný prípad.Pre rozhodovaciu prax bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky konštatované, že pri výklade a
aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného
znenia, avšak súd ním nie je viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia

právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov. Ako zdôraznil vo viacerých svojich rozhodnutiach, ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07,
III. ÚS 72/2010 a iné).

V danej veci bolo nepochybným úmyslom zákonodarcu pri právnej úprave ust. § 469 O.z. zamedziť, aby
po poručiteľovi dedil aj dedič, ktorý sa voči nemu dopustil úmyselného konania odporujúceho zákonu a
nezlučiteľného s všeobecne akceptovateľnými zásadami morálky a dobrých mravov a súčasne vylúčiť
vplyv nedbanlivostných činov na dedičskú spôsobilosť. Je zrejmé, že aplikačná prax priniesla prípady,
ktoré neboli zákonodarcom pri tvorbe predmetnej právnej úpravy predpokladané. Jedným z nich je aj
situácia, kedy trestnému stíhaniu a odsúdeniu osoby (dediča) bráni zánik trestnej zodpovednosti alebo

dôvody vylučujúce trestnú zodpovednosť (vek a príčetnosť). Striktným pridržiavaním sa doslovného
výkladu znenia ust. § 469 O.z. by bolo možné vyvodiť záver, že dediť po poručiteľovi môže aj osoba,
ktorá sa síce dopustila skutku, ktorý by inak napĺňal všetky znaky trestného činu úkladnej vraždy podľa
§ 144 Trestného zákona alebo vraždy podľa § 145 Trestného zákona (príkladom), a ktorý nepochybne
predstavuje čin smerujúci proti najvyššej ľudskej hodnote - životu, nezlučiteľný s morálnymi a etickými

zásadami spoločnosti, avšak uvedenej klasifikácii skutku bráni existencia okolnosti vylučujúcej trestnú
zodpovednosť. Uvedené je však v príkrom rozpore s úmyslom a účelom ust. § 469 O.z.

Súd prvého stupňa preto so zreteľom na účel a zmysel ust. § 469 O.z. správne uzavrel, že konanie
odporkyne spočívajúce v usmrtení poručiteľky, pre ktoré však nemôže niesť trestnú zodpovednosť
z dôvodu jej nepríčetnosti v čase spáchania skutku, spôsobenej prechodnou psychotickou poruchou

spôsobenou škodlivým užívaním metamfetamínov, má za následok jej dedičskú nespôsobilosť podľa §
469 O.z.

Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj s prihliadnutím súdu prvého stupňa na morálnu stránku veci a
mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré umocňujú správnosť jeho rozhodnutia. Neprehliadnuteľnými sú aj
pohnútky konania odporkyne vedúce k získaniu majetkového prospechu a odporkyňou prejavená neúcta

k mŕtvemu telu poručiteľky. Odvolací súd tiež dodáva, že odôvodnenie súdu prvého stupňa vysvetľujúce
uprednostnenie teleologického výkladu znenia ust. § 469 O.z. pred gramatickým výkladom je založené
na racionálnej argumentácii a nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti. Súčasne rešpektuje elementárne
morálne a ľudské hodnoty a všeobecné princípy spravodlivosti.

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si túto neuplatnila.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.