Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/144/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210212750
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:1210212750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: Mgr. Q. T., nar. X. K. XXXX, bytom R., N. XX, t.
č. Z., N. XX/B, zast. advokátom: JUDr. Ladislav Kuruc, Bratislava, 29. augusta 5, proti žalovanej: Ringier
Axel Springer Slovakia, a.s., Bratislava, Prievozská 14, zast. advokátom: JUDr. Ján Havlát, Bratislava,
Rudnayovo námestie 1, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo 14. augusta 2012 č. k. 8C/104/2010-821 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania účastníkov
p o t v r d z u j e .

V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobca je povinný

zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 4,95 eur a to do 3 dní.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume
118,70 eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanej
bolauloženápovinnosťI.natitulnejstranetoutovydávanéhodenníkaNovýčasuverejniťospravedlnenie
v znení naformulovanom v žalobnom návrhu (tzv. petite) za neoprávnený zásah do práva žalobcu na
ochranu osobnosti, spôsobený uverejnením článku a popisky ku fotografii v týždenníku Nový čas nedeľa
30. novembra 2008 a fotografií s popiskami v denníku Nový čas i na internetovom portáli www.cas.sk

23. mája 2009, ako aj II. zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
330.000 eur. Žalobcovi takýmto rozsudkom uložil tiež povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta
náhradu trov konania (predstavovaných len trovami právneho zastúpenia) vo výške 1.347,70 eur a to
do 3 dní a štátu bližšie neurčeným spôsobom náhradu jemu vzniknutých trov konania vo výške 4,95 eur
v rovnakej lehote. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. čl. 19, čl. 26 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov,
ďalej tiež len „Ústava") i s odkazom na čl. 17 ods. 2 Ústavy; čl. 6 ods. 2 a čl. 10 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor"); §§ 11 a 12 a § 13 ods. 1 a 2 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 ods. 2 Trestného
poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej iba „Tr. por."); § 147 ods.
1 a § 149 ods. 1 Trestného zákona (tu zákona č. 300/2005 v znení neskorších zmien a doplnení, tu
ďalej iba „Tr. zák.") a § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) s odkazom i na § 101 ods. 1 a § 120 ods. 4 ostatného zospomínaných zákonov; ako aj odvolaním sa na viaceré závery judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva(Pernavs.Taliansko,CaseofCastellsvs.Španielsko,Lingenscase,DeHaesaGijselsvs.Belgicko
či Daktaras vs. Litva), Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 453/03, I. ÚS 156/99, resp. aj IV. ÚS

46/04) i Slovenskej republiky (I. ÚS 13/2000, II. ÚS 28/96, III. ÚS 83/01 a III. ÚS 116/01) a napokon tiež
najvyšších súdov Českej i Slovenskej republiky (30Cdo 1924/2005, resp. 1Cdo 89/97). Vecne mal za
to, že uverejnením žalobou napadnutých materiálov, týkajúcich sa tragickej dopravnej nehody za účasti
žalobcu(ďalejtiežlen„spornémateriály"),nepochybnedošlokstretuosobnostnýchprávžalobcuapráva
na slobodu prejavu, z tých však sloboda prejavu a s ňou spojené právo verejnosti na informácie majú

prednosť, pretože tu médiá majú plniť úlohu tzv. strážneho psa. Ak navyše u osôb verejného záujmu (o
akú v čase uverejnenia sporných materiálov šlo aj u žalobcu ako moderátora najsledovanejšej hlavnej
televíznej spravodajskej relácie a tiež účastníka nemenej sledovanej tanečnej súťaže) je miera ochrany
pred prípadnými zásahmi do súkromia menšou a novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť určitej miery
preháňania, provokácie či prípustnej zjednodušenej interpretácie faktov, bolo tu síce právo žalobcu na
ochranu pred neoprávnenými zásahmi do jeho práva na ochranu osobnosti, zásahy urobené predmetom

sporu však kritériu neoprávnenosti nezodpovedali. Je tu síce zásada prezumpcie neviny (nemožnosť
hľadenia na toho, voči komu sa vedie trestné konanie, ako na vinného, kým vina nie je preukázaná,
resp. vyslovená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu) platiaca pre každého, primárne ale na
orgány činné v trestnom konaní, v tomto prípade však sporné materiály jednak boli publikované ešte v
čase, v ktorom žalobcova trestná vec bola len v štádiu vyšetrovania (a k porušeniu prezumpcie neviny

na ujmu žalobcu ovplyvnením nestrannosti súdu majúceho rozhodnúť o vine nemohlo dôjsť), okrem
toho však nešlo o údaje nepravdivé, pretože pravdivosť skutkových tvrdení bola potvrdená neskorším
priebehom trestného konania a najmä jeho výsledkom. Pri informovaní periodikami žalovanej, určenými
pre najširšiu laickú verejnosť nebolo možno očakávať bližšie a detailné podrobnosti prípadov, ale tu bola
len požiadavka na celkové vyznenie informácie, zodpovedajúce pravde (ktorá požiadavka bola podľa

súdu prvého stupňa splnená). Ak potom nebol preukázaný ani tak vážny zásah do osobnostných práv
žalobcu, ktorý by sa prejavil v jeho spoločenskom, osobnom alebo pracovnom živote, žaloba nebola
dôvodnou nielen v časti požadovaného ospravedlnenia (tzv. morálna satisfakcia), ale ani v časti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch; dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania
účastníkov odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p. i s odkazmi

na ust. § 10 ods. 2 a 8, §§ 14 a 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. (tzv. advokátska tarifa) a vecne úspechom žalovanej a jej trovami na preddavku na znalecké
dokazovanie a na právnej službe, paušálnych a iných náhradách advokáta a sume zodpovedajúcej dani
z pridanej hodnoty, vyčíslenými v odôvodnení, pričom požadovanú náhradu vznikla potreba čiastočne
krátiť; rozhodnutie o trovách konania štátu potom právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne povinnosťou

žalobcu na náhradu trov na svedočnom v rozsahu, v ktorom žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podal len žalobca včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu tak, aby žalobe
bolo celkom vyhovené. Okrem vytknutia rozsudku arbitrárnosti (nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti
dôvodov vedúcich k zvolenému spôsobu rozhodnutia) namietal predovšetkým nesprávnym právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa, resp. aj vyvodením týmto z vykonaných dôkazov nesprávnych
skutkových zistení, nesúhlasiac najmä so závermi v časti prezumpcie neviny, ktorú podľa neho médiá
vydávané žalovanou celkom jednoznačne porušili (odvolávajúc sa pritom aj na ďalšie z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR - uznesenie sp. zn. 3Cdo 84/2011). Súd prvého stupňa sa pritom podľa neho
(odvolateľa) argumentačne nevysporiadal ani s namietaným použitím výrazu „zabil" (popisujúcim

následky dopravnej nehody), ktoré je taktiež difamujúcim, pretože žalobca nebol obvinený zo zločinu
zabitia, ale z prečinu usmrtenia. Zásahy žalovanej, spočívajúce v tvrdenej, avšak právoplatným
rozsudkom nepreukázanej trestnej činnosti, preto zakladajú i nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Námietky údajnou nepreskúmateľnosťou rozsudku

podľa nej neobstoja, pretože dôvody zamietnutia žaloby v odôvodnení rozsudku sú obsiahnuté a sú
aj zrozumiteľné a jasné. V čase rozhodovania súdu (v prejednávanej veci) už bolo preukázané (a
tiež ustálené právoplatným rozsudkom tzv. trestného súdu), že žalobca sa dopustil trestných činov,
z ktorých bol obvinený (resp. neskôr obžalovaný) a ak takýto rozsudok bol aj pre súd konajúci o
žalobe žalobcu záväzný, tento ani nemohol rozhodnúť inak. Žaloba založená na ochrane dobrej povesti

nebolaakceptovateľnouanipreto,žežalobcavdôsledkudopusteniasanímprotispoločenskéhokonaniaatribútom dobrej povesti nedisponoval. Prezumpcia neviny potom nie je súčasťou práva na ochranu
osobnosti, ale práva na súdnu ochranu (s možnosťou uplatňovania takéhoto práva len voči štátu a jeho
orgánom, nie teda aj proti fyzickým a právnickým osobám vrátane žalovanej) a aj táto je len fikciou, ktorá

bola právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vyvrátená. Argumentácia rozhodnutím najvyššieho súdu,
uvádzaným v odvolaní nie je príhodnou so zreteľom k odlišnosti oboch prípadov (žalobca bol v trestnom
konaní odsúdený, čo v druhej veci pre smrť osoby v obdobnom postavení možným nebolo) a žalovaná
okrem toho žalobcu za páchateľa trestného činu či viacerých činov ani neoznačila, ale len opisovala
skutkový dej, pri ktorom opise navyše i výrazy použité ňou vydávaným denníkom sú obhájiteľnými. Ani

požiadavka na náhradu nemajetkovej ujmy tu nemá miesto, keď treba súhlasiť s okresným súdom v
tom, že žalobca dôvody pre opak nepreukázal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od jeho najzásadnejšej časti, teda rozhodnutia
vo veci samej, boli závislými i oba ostatné čiastkové výroky) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez
pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie aj o prípad, v

ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkám žalobcu považovať za vecne správny (čo platilo v
prípade rozhodnutia vo veci samej bez výhrad a v prípade oboch tzv. náhradových výrokov s menšími

výhradami, ktoré však názor na principiálnu správnosť i takýchto rozhodnutí neboli spôsobilé zmeniť).

Predovšetkým a to špecificky k námietke arbitrárnosťou rozsudku, o ktorý tu ide, odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že napriek opačnému názoru žalobcu nemal dôvod, pre ktorý by nemal
súhlasiť ako s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
postupu, tak i s konkrétnym spôsobom, akým táto bola (okresným súdom) zanesená do odôvodnenia

napadnutého rozsudku. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom
prvého stupňa predostretých dôvodov (pričom parametrom objektivity tu treba rozumieť schopnosť
presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by
tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom
s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s

takýmito dôvodmi, vo vzťahu k dvom aspektom problému posudzovaného súdom tiež adresná polemika
s názormi súdu prvého stupňa a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami
(ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len
prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), potrebné
sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Správnym, logicky odôvodneným a nepochybne aj ústavne konformným je i podľa názoru odvolacieho
súdu už ten výklad pomeru základných práv chránených Dohovorom, Ústavou i zákonmi, na základe
ktorého súd prvého stupňa dospel k záveru o potrebe istého uprednostnenia práva žalovanej (ako
vydavateľky periodickej tlače, resp. prevádzkovateľky webového portálu a takto i šíriteľky informácií) na
slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu pred šírením informácií o jeho osobe. Relevantné

závery judikatúry tuzemských aj iných súdov totiž poukazujú na logickú hierarchiu základných práv i
nimi reprezentovaných hodnôt a nech aj práva viažúce sa k osobnej integrite jedinca majú nepochybne
miesto na vyšších priečkach takto vytváraného obrazného rebríčka, ich existenciou nemožno limitovať
uplatňovanie práv vlastných demokratickej spoločnosti ako takej, medzi ktoré celkom zjavne patrí aj
všeobecné právo občana na informácie o veciach verejného záujmu a s ním súvisiace právo šíriteľa

informácií tieto zhromažďovať, šíriť a nebyť pri takomto šírení obmedzovaný niečím, čo by bránilo
slobodnému vyslovovaniu názorov. Samozrejme i uplatňovanie týchto práv - za opisovaných okolností
právu na súkromie jednotlivca konkurujúcich - musí mať určité hranice (po ktorých prekročení by už mal
nasledovať postih, aby sa tak zamedzilo anarchii a úplnému potlačeniu práva na ochranu osobnosti),
tie sú však u osôb verejného záujmu (najmä u verejných činiteľov, akými sú predstavitelia politického

života, ale aj u osôb z prostredia tzv. „šoubiznisu", do ktorého v čase uverejnenia sporných materiálov
patril i žalobca z prejednávanej veci) podstatne ďalej než u bežných občanov (z pohľadu „konzumenta"
šírených informácií nie až tak zaujímavých).Prostriedky masovej komunikácie (tlač rozhodne nevynímajúc) sú síce schopné so šírenými
informáciami pracovať v zmysle vytvárania pozitívneho aj negatívneho obrazu o predmete informácie,
tým i formovať postoje adresátov informácie či aspoň napomáhať v takomto formovaní a prinajmenšom

do určitej miery tiež ovplyvňovať verejnú mienku a za prirodzený treba považovať i záujem osôb
dotknuteľných informáciami na tom, aby sa o nich podľa možnosti nešírili také informácie, ktoré by ich
mohli stavať do zlého či horšieho svetla (než keby tu informácie nebolo vôbec, alebo táto bola naopak
pochvalnou); z pohľadu možného charakterizovania prípadného takto spôsobeného zásahu do práva na
ochranu osobnosti (osoby informáciou dotknutej) ako zásahu neoprávneného je však rozhodujúcou len

elementárna pravdivosť informácie. Takouto elementárnou pravdivosťou pritom nemožno rozumieť to,
aby bolo absolútne učinené zadosť právu toho, o kom sa informuje, na presnosť podanej informácie, ale
to, aby sa pri rešpektovaní logickej požiadavky na „stráviteľnosť" informácie táto nepriblížila spôsobom
majúcim za následok také skreslenie skutočnosti, ktoré by už obhájiť nešlo (kde inak ide o ďalší stret,
tentoraz často protichodných, nie však celkom nezlučiteľných požiadaviek na presnosť a objektívnu
zrozumiteľnosť informácie). Pri posudzovaní, či tu takáto elementárna pravdivosť je alebo nie je, pritom

zaiste nemôže byť bez významu ako povaha prostriedku masovej komunikácie, prostredníctvom ktorého
sa informácia šíri, tak i cieľovej skupiny, ktorej je informácia určená. Uvedené možno vyjadriť aj tak,
že nepochybne väčšie kompromisy vo vzťahu k požiadavke na presnosť informácie bude treba robiť u
tých masovokomunikačných prostriedkov, ktorých cieľovou skupinou je primárne laická a najmä v oblasti
práva nevzdelaná či nie dostatočne vzdelaná verejnosť, kým iné takéto prostriedky (v prevažnej miere

tlačoviny) s puncom odbornosti si môžu „dovoliť" celkom opodstatnene väčšiu mieru presnosti (ktorá je
mimochodom v takýchto prípadoch aj vyžadovaná a adresátmi informácií očakávaná).

Pri nazeraní na vec aj z takéhoto uhla pohľadu potom odvolací súd nezdieľa ako názor z odvolania,
podľa ktorého spornými materiálmi malo dôjsť (na ujmu žalobcu) k porušeniu zásady prezumpcie neviny,
tak ani ďalší rovnako odvolaním prezentovaný názor, podľa ktorého sa masovokomunikačné prostriedky

kontrolované žalovanou dopustili už takej miery zjednodušenia, pri ktorej by bolo nutné usudzovať na
nedostatok pravdivosti (v už vyššie priblíženom zmysle) a takto i na neoprávnenosť zásahu.

Pokiaľ šlo o údajné porušenie zásady prezumpcie neviny, o tú tu nešlo jednak pre potrebu stotožnenia
sa s interpretáciou, podanou už v napadnutom rozsudku a precizovanou žalovanou, teda s tým, že
okruh potenciálnych alebo i reálnych porušovateľov príslušného práva treba definovať reštriktívne a

zahŕňať doň len orgány činné v trestnom konaní (nie teda i iné osoby vrátane šíriteľov prípadných
informácií nepodieľajúcich sa na postupoch podľa Tr. por.), ako aj pre akceptovateľnosť tej úvahy,
že prezumpcia neviny má povahu niečoho, čo môže byť konečným rozhodnutím v trestnom konaní
buď potvrdené (v prípade akéhokoľvek rozhodnutia bez uznania viny) alebo naopak vyvrátené (to v
prípade uznania viny) a takto len charakter istej fikcie (kde sa inak tunajší súd práve pre existenciu

možnosti neskoršieho vyvrátenia toho, na čo sa tu pôvodne usudzuje, prihovára skôr za použitie výrazu
vyvrátiteľná domnienka). Tým najzásadnejším dôvodom, pre ktorý názor o porušení zásady prezumpcie
neviny nemohol obstáť, bolo ale práve použitie (v sporných materiáloch) slovného spojenia „vinník
nehody" (nie „vinný").

Účinné uplatňovanie práva na slobodu prejavu a to osobitne u šíriteľov informácií určených laickej

verejnosti je možným len za splnenia tej podmienky, že šíriteľovi branému takto na zodpovednosť
za prípadné difamujúce výroky na jednej strane nejdú na vrub (ťarchu) zjednodušenia, ktorých sa
nedopustil, na druhej strane sa potom nepreceňujú tie zjednodušenia, ktorých sa naopak dopustil.
V prvom prípade ide o môžbyť vedomé použitie výraziva, interpretovateľného viacerými spôsobmi, z
ktorých si však pozorný (nech aj laický) adresát informácie dokáže vybrať ten správny, v druhom potom

o priblíženie informácie s použitím (opäť môžbyť i vedomým) takých výrazov, ktoré síce možno nahradiť
inými, je tu však buď rozoznateľnosť všetkých takýchto výrazov od iných (ešte tvrdších) alebo sa tu (do
tretice vedome) pracuje aj s faktorom emocionálneho podfarbenia niektorých výrazov.

V prejednávanej veci potom odvolací súd má za to, že slovné spojenie „vinník nehody", majúce podľa
žalobcu porušiť zásadu prezumpcie neviny, bolo práve takou formuláciou, ktorú nešlo považovať za

zjednodušenie na ujmu presnosti informácie; kým ďalšie odvolaním namietané nerozlišovanie medzi
dvoma z trestných činov proti životu, teda medzi zabitím (§§ 147 a 148 Tr. zák.) a usmrtením (§ 149 Tr.zák.) bolo tou dávkou nepresnosti, ktorú bol schopný chápať výlučne odborne zdatný adresát informácie,
nie však i priemerný (v súlade s uvedeným vyššie vzdelaním v otázkach práva nedotknutý) čitateľ a
takto tiež zjednodušením prípustným. Pri tejto nepresnosti šlo zároveň o druhú odvolaním namietanú

nesprávnosť žalovanou poskytnutej informácie, s ktorou sa súd prvého stupňa nemal vyporiadať (a tým
podľa žalobcu dospieť k nesprávnemu rozhodnutiu), pričom neskôr bude objasnené, prečo podľa názoru
odvolacieho súdu takéto zjednodušenie ani nebolo spôsobilé nazeranie na osobu žalobcu ovplyvniť.

Slová „vinník nehody" totiž pozorný čitateľ periodík vydávaných žalovanou, resp. aj adresát informácií
na príslušnom webovom portáli nemohol pochopiť v zmysle pripisovanom mu žalobou, teda tak, že

Nový čas už žalobcu odsúdil (hoci by to takto, avšak výlučne v morálnej rovine, interpretovať šlo) a
žeby na toto buď mal mať sám oprávnenie, alebo pri informovaní čerpať už z právoplatného rozsudku
súdu, ale nanajvýš tak, že sa tu má na mysli osoba so zodpovednosťou za dopravnú nehodu, pri ktorej
(ako to vyplynulo z celkového kontextu podávanej informácie) vyhasol ľudský život. Z celkového penza
dostupných informácií o takejto udalosti i o okolnostiach, za ktorých k tejto došlo, pritom muselo byť
zrejmé, že záver o tom, že za nehodu môže žalobca, bol podstatne pravdepodobnejším než ten, žeby na

spôsobenínehodymoholniesťvinudruhýúčastníknehody.Použitiežalobouspochybňovanéhovýraziva
tak nemalo povahu príslovečného „varenia len z vody", ale opierania sa o opis udalostí zodpovedajúci
realite (čo v konečnom dôsledku, i keď logicky až po uverejnení sporných materiálov, bolo potvrdené aj
výsledkami trestného konania vedeného voči žalobcovi).

U namietaného nerozlišovania (či už žalovanou, tak i súdom prvého stupňa) medzi zabitím a usmrtením

sa potom na jednej strane preceňoval význam takejto nepresnosti a spolu s ním aj miera schopnosti
laického (i keď pozorného) čitateľa porozumieť rozdielom medzi skutkovými podstatami takýchto
trestných činov, na druhej strane žalobca sa podľa názoru odvolacieho súdu mylne domnieval, žeby mu
v tomto prípade celkom presná informácia (na ktorej zjavne trval) mohla uškodiť menej.

Tunajší súd síce môže vyhovieť požiadavke žalobcu na to upresnenie, že (z pohľadu rozlišovania medzi

druhmi trestných činov na prečiny a zločiny, tu pre prípad záujmu por. aj § 9 Tr. zák.) len u zabitia ide
aj o zločin a u usmrtenia „iba" o prečin, pričom základná deliaca čiara medzi oboma takýmito druhmi
je definovaná subjektívnou stránkou zavinenia, teda tým, či je trestný čin spáchaný úmyselne (zločin
podľa § 11 ods. 1 a 2 v spojení s § 15 Tr. zák.) alebo z nedbanlivosti (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. a/ v
spojení s § 16 Tr. zák.), resp. v prípade menej závažných úmyselných trestných činov i hornou hranicou

trestnej sadzby odňatia slobody v trvaní 5 rokov (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.), takúto dávku
presnosti však žalobca rozhodne nemohol očakávať od periodík určených najširšej laickej verejnosti (a
ak by aj toto očakával, samozrejme by musel byť sklamaný). V prípade trestných činov, medzi ktorými tu
došlo k zámene (v dôsledku zjednodušovania oznamovaného) pritom rozdiely nepochybne zastieralo (a
autorom textov do masovokomunikačných prostriedkov kontrolovaných žalovanou orientáciu sťažovalo)

aj to, že u zabitia i usmrtenia ide o spôsobenie inému z nedbanlivosti smrti a toto je len pri zabití
doplnené tiež úmyslom ublížiť na zdraví (čo možno vysvetliť aj tak, že u prečinu usmrtenia sa vyžaduje
nedbanlivosť vo vzťahu k celému trestnému činu, teda nielen k jeho následku, čiže tu musí úmysel
spôsobiť ujmu absentovať celkom, kým u zločinu zabitia sa vyžaduje úmysel ublížiť na zdraví a iba
prehnanosť intenzity útoku, v dôsledku ktorého „len" pri tomto neostane, ale poškodený zomrie).

Napriek tomuto viac-menej teoretickému exkurzu, dávajúcemu za pravdu žalobcovi, však zásah
žalovanej za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti pre elementárnu nepravdivosť
poskytnutej informácie považovaný byť nemohol, pričom takto to bolo ako pre principiálnu neschopnosť
adresátovinformáciepoznaťrozdiel(ktorúschopnosťjemožnopredpokladať-nazákladeužuvedeného
vyššie - zásadne len u osôb disponujúcich právnickým vzdelaním), tak i pre zjavný vyšší emocionálny

náboj výrazu usmrtenie (v porovnaní s výrazom zabitie).

Pominúc to, že popri výrazoch zabitie a usmrtenie je tu ešte i tretí výraz zavraždenie (hovorovo mord),
ktorý v právnej terminológii zodpovedá najzávažnejšiemu trestnému činu proti životu, teda vražde
podľa § 145, resp. § 146 Tr. zák. (líšiacej sa od oboch skôr priblížených trestných činov úmyslom
aj vo vzťahu k docielenému následku) a jeho použitie by v intenciách posudzovaného prípadu mimo

akúkoľvek pochybnosť muselo byť vnímané ako prekročenie hranice medzi elementárne pravdivoua elementárne nepravdivou informáciou; totiž nejde nevidieť rozdiel medzi právnickým a laickým
vykladaním si použitých výrazov.

Kým v odbornom periodiku určenom primárne právnickej verejnosti by zamenenie výrazov bolo

zjavným prešľapom (a zrejme i dôvodom pre výsmech toho, kto by sa toho dopustil, pretože odborná
verejnosť významy oboch pojmov pozná a je schopná medzi nimi rozlišovať), u masovokomunikačného
prostriedku poskytujúceho informácie nie za účelom rozpútania odbornej polemiky, ale s cieľom
uspokojenia všeobecnej požiadavky najmä laickej verejnosti na informovanosť ovplyvní konečné
vyznenie obsahu informácie výklad označiteľný skôr za prvoplánový.

Takýmto výkladom je potom podľa názoru odvolacieho súdu ten, ktorý svedčí v prospech presného

opaku tzv. právnickej verzie, teda ten, ktorý práve „zabitie" vníma skôr ako niečo, čo sa môže prihodiť
aj náhodou (čo inak ani nie je vzdialené skutočnosti) a naopak „usmrtenie" (z pohľadu terminológie
Tr. zák. to menej závažné) ako niečo, s čím sa spája väčšia miera osobného vkladu páchateľa i jeho
uzrozumenia s následkom. Práve to je aj dôvodom, pre ktorý možno logicky usúdiť i na to, že v prípade
počínania si masovokomunikačných prostriedkov žalovanej spôsobom podsúvaným tejto žalobcom by

mieraodsudzovania(zostrany„konzumentov"poskytovanýchinformácií)toho,čosažalobcoviprihodilo,
mohla byť len ťažko nižšou.

Vedený všetkými takýmito úvahami preto aj odvolací súd dospel k záveru, že žaloba ako v časti
požiadavky na tzv. morálnu satisfakciu (v podobe uverejnenia ospravedlnenia), tak i v časti ďalšej
požiadavky na satisfakciu materiálnu (na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) bola bez nádeje na

úspech.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobu zamietol a odvolací súd preto jeho rozsudok vo
veci samej i v časti trov konania účastníkov podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. Ako už bolo naznačené
skôr, u rozhodnutia vo veci samej to platilo bez výhrad, kým v prípade rozhodnutia o trovách konania
(účastníkov) výhrady namieste boli a to dve (majúce charakter tzv. spojených nádob). Tou prvou bol

čiastočný nesúlad výroku rozsudku a jeho odôvodnenia (z ktorých len odôvodnenie hovorilo aj o zložke
trov reprezentovanej preddavkom na znalecké dokazovanie v sume 10 eur a výrok hovoriaci iba o
trovách právneho zastúpenia na toto zjavne zabudol), druhou potom buď neuvedomenie si súdom
prvého stupňa zmyslu úpravy z inak rozsudkom citovaného ust. § 151 ods. 8 O. s. p. (v znení zákona
č. 388/2011 Z. z.) alebo opomenutie sa i týmto napokon reálne riadiť. Ak zmyslom zmeny zákona je

rozlišovanie nahradzovaných trov konania na tzv. advokátske a iné trovy, vyžadujúce si tiež zanesenie
do výroku rozhodnutia oboch čiastkových náhrad samostatnými sumami, toto predpokladá splnenie aj tej
podmienky, že sa vôbec náhrada iných než tzv. advokátskych trov požaduje a tiež priznáva (keďže inak
dôvod na rozlišovanie nie je, pretože rozlišovať nie je medzi čím) a práve to sa tu (vo výroku rozsudku)
nestalo. Takúto nesprávnosť by však mohla namietať len žalovaná (len tejto bolo nepriznanie jej časti

náhrady vzniknutých trov na neprospech) a ak tak neurobila (čím sa procesného práva na náhradu trov
konania v diskutovanej časti vzdala), potvrdiť bolo treba rozsudok súdu prvého stupňa aj v takejto časti.

Naopak však podľa § 220 O. s. p. bolo treba zmeniť (hoc aj pri zachovaní spôsobu rozhodnutia a
teda faktickom potvrdení rozsudku) a to spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku
odvolacieho súdu druhý tzv. náhradový výrok (o náhrade trov konania štátu), kde súd prvého stupňa

nevymedzil sám seba (ako osobu reálne vynakladajúcu štátne rozpočtové prostriedky na svedočné)
za platobné miesto (pričom v osobe oprávneného štátu by to mohlo spôsobiť aj nevykonateľnosť
rozhodnutia, ak by povinnosť nebola splnená dobrovoľne, resp. ťažkosti s dohľadaním platby, ak by sa
osoba z rozhodnutia povinná - tu žalobca - rozhodla zaplatiť štátu kamkoľvek, kde by takto bolo nutné
konštatovať splnenie povinnosti).

V odvolacom konaní tak rovnako ako v konaní prvostupňovom bola plne úspešnou žalovaná (žalobca
požadujúci úplné zvrátenie výsledku konania v prvom stupni s odvolaním neuspel ani len čiastočne) a
bola to ona, komu vzniklo tiež právo na náhradu trov tohto konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.
s. p. Úspešnej účastníčke tu vznikli nárokované aj vyčíslené trovy (§ 151 ods. 1 O. s. p.) len na právnejslužbe advokáta za jeden úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu z 12. novembra 2012 (§ 14
ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify) s prislúchajúcou paušálnou náhradou (§ 16 ods. 3 advokátskej tarify)
a DPH k obom takýmto položkám (§ 18 ods. 3 advokátskej tarify), spolu v korektne vypočítanej sume

118,70 eur (91,29 eur + 7, 63 eur + 20% z 98,92 eur) a odvolací súd preto neúspešnému žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť náhradu v takejto výške žalovanej k rukám jej advokáta (platobné miesto podľa § 149
ods. 1 O. s. p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené
dobrovoľne v určenej lehote, možno ich splnenie vymôcť návrhom na vykonanie exekúcie.