Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/282/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111225512
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111225512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Veroniky Svoradovej, v právnej veci navrhovateľa: AGROSTAV HSV
spol. s r. o. so sídlom v Zlatých Moravciach, Tehelná 3, IČO: 31 435 513, právne zastúpený JUDr.
Evou Mihókovou, advokátkou so sídlom Zlaté Moravce, ul.1. mája 22, proti odporcovi: Obec Vieska nad
Žitavou, Vieska nad Žitavou 64, IČO: 00 308 617, zast. Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom so sídlom vo

Vrábľoch, Hlavná 1221, o zaplatenie sumy 34.853,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. júna 2012, č. k. 19C/197/2011-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a rozhodol, že o trovách konania
bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 558, § 563, § 657, § 100, § 101 Občianskeho
zákonníka a § 29 ods. 1 Zák. 431/2002 Z. z. a právny vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania,

posúdil ako zmluvu o pôžičke, ktorá sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nakoľko
zmluva o pôžičke v Obchodnom zákonníku upravená nie je. Jednalo sa o ústnu zmluvu o pôžičke, na
základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi sumu 34.853,61 eur (1.050.000,-Sk), ktoré boli pripísané
na účet odporcu dňa 12. 10. 2005. Lehota na vrátenie peňazí dojednaná nebola a ako vyplynulo z
vyjadrenia účastníkov konania, navrhovateľ prvýkrát vyzval odporcu na vrátenie dlžnej sumy asi po roku
odpožičaniapeňazí,vbližšienešpecifikovanýdeňvroku2006,odporcavšaknemalfinančnéprostriedky

na vrátenie dlhu a Dohodu o splátkovom kalendári zo dňa 23. 07. 2009 pripravenú navrhovateľom
nepodpísal. Inventarizácie pohľadávok, o ktorých sa navrhovateľ domnieval, že sa jednalo o uznanie
dlhu zo strany odporcu, súd nepovažoval za uznanie dlhu zo strany odporcu, nakoľko uvedené listiny
neboli adresované odporcovi ako dlžníkovi zo zmluvy o pôžičke, z uvedenej listiny nie je zrejmý
dôvod vzniku pohľadávky (že sa jednalo o pohľadávku zo zmluvy o pôžičke) a absentuje v
ňom prísľub dlžníka dlh splatiť. Z tohto dôvodu inventarizácie pohľadávok nemohli spôsobiť zastavenie
plynutia premlčacej doby, a keďže navrhovateľ si vzhľadom na nedojednanú lehotu na vrátenie požičanej

sumy mohol svoje právo uplatniť po prvýkrát v deň nasledujúci po dni, kedy dlh vznikol, teda v prvý deň
po požičaní uvedenej sumy, a to dňa 13. 10. 2005, uplynula mu trojročná premlčacia doba dňom 13. 10.
2008. Navrhovateľ si svoj nárok na súde uplatnil až dňa 23. 08. 2011, súd preto prihliadol na vznesenú
námietku premlčania zo strany odporcu a návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol. Ak by aj súd
vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ prvýkrát vyzýval odporcu na vrátenie dlžnej sumy asi po roku
od poskytnutia pôžičky v bližšie nezistený deň roku 2006, uplynula by mu premlčacia doba v priebehu

roku2009aajvtomprípadebybolnároknavrhovateľa,premlčaný,keďženávrhnasúdpodalpouplynutí
3-ročnej premlčacej doby až dňa 23. 08. 2011. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodoval, s
tým, že podľa § 151 ods. 3 OSP o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac
ho tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd sa v rozhodnutí

nevysporiadal s námietkami navrhovateľa obsiahnutými v písomnom stanovisku a nezdôvodnil, prečo
ich považuje za nesprávne alebo v rozpore s platnou právnou úpravou. Navrhovateľ sa nestotožňuje
s tvrdením, že predmetný vzťah medzi sporovými stranami sa v otázke premlčacích lehôt, čo do
začiatku, ako aj ich doby spravuje Občianskym zákonníkom s poukazom na to, že celý právny
vzťah nespĺňa kritéria uplatnenia režimu podľa Obchodného zákonníka, vzhľadom na skutočnosť, že

poskytovanie finančnej pomoci nie je v predmete činnosti navrhovateľa a uvádzaná činnosť nie je
jeho základnou činnosťou a ani činnosť zabezpečujúca chod podniku. Právny vzťah medzi účastníkmi
sporu je obchodnoprávnym vzťahom, obsahovo sa zmluva o pôžičke riadi Občianskym zákonníkom a
v ostatnom sa riadi vzťah podľa Obchodného zákonníka. V danom prípade navrhovateľ ako podnikateľ
poskytol svoje dočasne voľné finančné prostriedky odporcovi ako podnikateľovi za účelom financovania
jeho podnikateľskej akcie. Finančné prostriedky boli riadne poukázané bankovým prevodom z účtu

navrhovateľa na účet odporcu, ktorý ich prevzatie má riadne zaevidované vo svojom účtovníctve
ako záväzok voči navrhovateľovi, čo aj riadne potvrdzoval v rámci zákonnej inventarizácie. Neobstojí
námietka odporcu, s ktorou sa súd stotožnil, že listiny sa týkali obecného úradu, a nie samotného
odporcu, boli adresované na adresu sídla odporcu, ich prijatie odporca potvrdil a rešpektoval svojim
podpisom, a teda odporca jednostranným právnym úkonom, vlastným vyhlásením, uznal svoj záväzok

voči navrhovateľovi a slovom súhlasím a vlastnoručným podpisom potvrdil, že v čase odsúhlasovania
inventarizácie pohľadávky jeho záväzok trval, pričom nemal pochýb, o aký záväzok, čo do dôvodu a
výšky ide. Podľa Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná, t.j. zabezpečovacia funkcia uznania záväzku

spočíva v tom, že zakladá právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu trval v čase uznania a
zároveň od tohto uznania začína plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota. Písomnosť zo dňa 11. 12. 2009
obsahuje označenie strán s presným obsahom - odsúhlasenie, uznanie pohľadávky navrhovateľa, čo do
dôvodu a rozsahu, vyjadreného číselne sumou 34.853,61 eura evidovanou v účtovníctve navrhovateľa,
t.j. účelom a úmyslom oboch strán pri odsúhlasovaní inventarizácie pohľadávky bolo jednoznačne

uznanie záväzku odporcom a pre navrhovateľa zabezpečenie si záväzku plynutím novej premlčacej
doby. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej
osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy,
pričom obe zmluvné strany poznali úmysel odsúhlasenia inventarizácie pohľadávky. Úmysel oboch
sporových strán pri odsúhlasovaní pohľadávky navrhovateľa z decembra 2009 bol obom známy a bez

akýchkoľvekpochýbakceptovanýbolajvýznam,ktorýmuobestranyprikladali,prenavrhovateľazačatie
plynutia novej premlčacej doby a pre odporcu oddialenie zaplatenia záväzku jeho uznaním. Z uvedených
dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Žiadal priznať trovy odvolacieho konania vo výške 600,67 eura.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd posúdil vec po právnej stránke správne

na základe správneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania. Odporca má za to, že právny vzťah
medzi ním a navrhovateľom je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
vzhľadom k tomu, že tento právny vzťah nespĺňa kritériá uplatnenia režimu Obchodného zákonníka,
a to kritérium subjektu na strane navrhovateľa. Samotný záväzok poskytnutie pôžičky nespadá do
rámca jeho predmetu podnikania, nemožno ho považovať za výkon jeho podnikateľskej činnosti a

nejedná sa ani o záväzok spadajúci pod činnosť zabezpečujúcu chod podniku navrhovateľa. Právo
navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy je však premlčané, či už daný právny vzťah bude posúdený
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, alebo podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa
Občianskeho zákonníka platí, že ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak stanovený, o plnenie veriteľ
mohol objektívne požiadať hneď ako dlh vznikol, teda dňom nasledujúcom po tom, kedy dlh vznikol

začína plynúť premlčacia doba. Odporca obdržal sumu 34.853,61 eura dňa 12. 10. 2005, premlčacia
doba začala plynúť dňa 13. 10. 2005 a uplynula dňa 13. 10. 2008. Nárok, uplatnený návrhom zo dňa
23. 08. 2011 je premlčaný. Podľa Obchodného zákonníka, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ prvýkrát
požiadal o vrátenie dlžnej sumy odporcu v roku 2006, kedy sa dlh stal splatným a začala plynúť aj
premlčacia doba, ktorá by uplynula najneskôr 31. 12. 2010, teda nárok, uplatnený návrhom zo dňa

23. 08. 2011 je premlčaný. Písomné inventarizácie pohľadávok nemali za následok prerušenie plynutia
premlčacej doby, keď tieto nemožno považovať za kvalifikované uznanie dlhu podľa § 558 Občianskehozákonníka, ani podľa ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nie sú to jednostranné právne
úkony dlžníka adresované veriteľovi, ktoré by mali zákonom požadované náležitosti uznania dlhu, chýba
určenie dlhu čo do dôvodu, z hľadiska identifikácie účastníkov nie sú správne a z hľadiska identifikácie

záväzku nie sú dostatočne určité, keď neobsahujú údaje, z ktorých by bolo možné to, o aký záväzok
sa má jednať, bezpečne identifikovať. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212
ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ ako veriteľ uzavrel dňa 12.
10. 2005 s odporcom ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol odporcovi sumu 34.853,61 eura
(1.050.000,-Sk), čo medzi účastníkmi konania nebolo sporné. Odporca v roku 2005, 2007, 2008 a 2009
vyjadril súhlas na inventarizácii pohľadávok navrhovateľa, čo navrhovateľ považoval za uznanie dlhu

odporcom. V priebehu konania vzniesol odporca voči pohľadávke navrhovateľa námietku premlčania,
preto pre posúdenie veci bolo rozhodujúce posúdiť, o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania ide,
podľa akého právneho predpisu je potrebné ho posúdiť a právne posúdiť tiež to, či možno odsúhlasenia
inventarizácie odporcom považovať za kvalifikované uznanie dlhu.

Podľa § 261 ods. 1 Občianskeho zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi

podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 261 ods. 2 Občianskeho zákonníka touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy
medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako
verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a

podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie,
ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom
je uspokojovanie verejných potrieb.

Podľa § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je
rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.

Podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1
a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom
zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a
týmto zákonom.

Ustanovenie§261kogentnýmspôsobomvymedzuje,ktorézáväzkovévzťahypodliehajúprávnejúprave

obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa teda uplatní právna úprava Obchodného
zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide o obligatórne
uplatnenieObchodnéhozákonníka,kde aplikáciuObchodnéhozákonníkanemožnovylúčiťanidohodou
strán. Obchodný charakter záväzkového vzťahu sa posudzuje jednak z povahy subjektov a jednak z
povahy záväzkových vzťahov.

Rozlišovacie kritérium spočívajúce v povahe subjektov je upravené v odsekoch 1 a 2. Na to, aby sa
tieto vzťahy spravovali právnou úpravou Obchodného zákonníka, musia byť splnené určité zákonom
ustanovené kritériá. Pre prvú skupinu subjektov musí platiť, že musí ísť o záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, teda subjektmi záväzkového vzťahu musia byť na oboch stranách podnikatelia a
záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi sa musia týkať ich podnikateľskej činnosti. Pre druhú skupinu

musí platiť, že na jednej strane záväzkového vzťahu vystupuje podnikateľ a záväzok musí súvisieťs jeho podnikateľskou činnosťou a na druhej strane záväzku môžu vystupovať subjekty uvedené v
odseku 2. Subjektmi druhej strany záväzkového vzťahu v zmysle odseku 2 sú podľa písm. b) aj
samosprávne územné jednotky, napr. obce, teda odporca. Na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu

Obchodného zákonníka, musí byť okrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu
splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb alebo
vlastnej prevádzky. To znamená, že z hľadiska predmetu záväzkového vzťahu na strane podnikateľa
musí ísť o výkon jeho podnikateľskej činnosti a z hľadiska druhej strany záväzkového vzťahu musí
ísť o zabezpečenie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. Odsek 5 vymedzuje časové kritérium pre

posudzovanie povahy účastníkov záväzkového vzťahu ako podnikateľov podľa odsekov 1 a 2, pričom
týmto rozhodujúcim kritériom je vznik záväzkového vzťahu.

Druhým rozlišovacím kritériom pre posudzovanie, či ide o obchodný záväzkový vzťah, je povaha, resp.
podstata samého vzťahu, a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkových vzťahov. Tu nie je
rozhodujúci subjekt, ale objekt záväzkového vzťahu. Vzťahy, ktoré sú taxatívne vymenované v odseku
3, majú vzhľadom na vzťah vždy povahu obchodného záväzkového vzťahu. Ide o absolútne obchodné

záväzkové vzťahy (absolútne obchody).

Ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vymedzuje vzťah medzi Obchodným zákonníkom a
Občianskym zákonníkom, resp. ich aplikovateľnosť v prípade zmlúv, ktoré nie sú upravené v hlave II
štvrtej časti Obchodného zákonníka, ale ako zmluvné typy sú upravené len v Občianskom zákonníku.
Použitie Občianskeho zákonníka obmedzuje na zmluvy upravené ako zmluvné typy len v Občianskom

zákonníku, ak budú uzavreté medzi subjektmi uvedenými v odseku 1 a 2 a len na osobitné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o príslušnom zmluvnom type. Všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ
neupravuje, sa bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových
vzťahoch.

Odvolacísúd,vychádzajúczdokazovaniavykonanéhosúdomprvéhostupňadospelkzáveru,ževdanej

veci právny vzťah medzi účastníkmi konania nemožno posúdiť podľa § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka, pretože v danej veci neplatí, že na jednej strane záväzkového vzťahu vystupuje podnikateľ a
záväzok súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou a na druhej strane záväzku vystupuje subjekt uvedený
v § 261 ods. 2, pretože predmetom podnikateľskej činnosti navrhovateľa nie je poskytovanie finančných
prostriedkov. Keďže v danej veci nejde o subjekty podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, v danej

veci nemožno potom postupovať ani podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, lebo pre jeho aplikáciu
je potrebné, aby išlo o vzťahy medzi subjektmi podľa § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Z
uvedených dôvodov odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že danú vec je
potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa

druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.

Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na tie prípady, keď doba splnenia nebola
dohovorená, nevyplýva z povahy záväzku a neustanovuje ju ani právny predpis, ani rozhodnutie súdu.

V takom prípade má právo určiť čas splnenia dlhu veriteľ. Veriteľ môže dlžníkovi kedykoľvek oznámiť,
že má plniť a len čo veriteľ dlžníka požiada o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci
deň po oznámení, ktoré obsahuje výzvu na plnenie. Veriteľ môže vo svojej výzve adresovanej dlžníkovi
výslovne určiť dobu splnenia tak, že určí konkrétnu lehotu, dokedy má dlžník dlh splniť a ak lehota
na splnenie nebola určená, splatnosť dlhu nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na

plnenie. Ak v deň splatnosti dlh nesplní, dostáva sa ďalší deň do omeškania. Forma výzvy veriteľa o
plnenie nie je predpísaná, je však potrebné, aby z jej obsahu bolo zrejmé, že veriteľ vyzýva dlžníka
na plnenie, ktorého výška musí byť dostatočne určite špecifikovaná. Zákon formu, ani spôsob výzvy
nepredpisuje, preto stačí aj ústna výzva. Ak veriteľ namiesto výzvy podá návrh na súd, považuje saza deň oznámenia dlžníkovi ten deň, kedy mu bol doručený návrh veriteľa. V takom prípade je dlžník
povinný plniť nasledujúci deň. Ak by plnil neskôr, dostal by sa do omeškania.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj

výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Ak totiž dôjde k súdnemu sporu o takto
uznaný dlh, súd predpokladá jeho existenciu v čase uznania. Nie je potrebné dokazovať vznik záväzku
ani jeho trvanie v čase uznania. Na to, aby uznanie dlhu malo také účinky, je potrebné, aby dlžník

písomne uznal, že zaplatí dlh, ďalej je potrebné, aby priamo v písomnom uznaní bol dlh určený, čo do
dôvodu a rozsahu. Možnosť uznania dlhu je právom dlžníka voči veriteľovi, nie je to však jeho povinnosť.

Uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým
dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných
pre právne úkony je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť

dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Vzhľadom na to, že uznanie dlhu je právnym úkonom, pre
ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh,
čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Obsahom vyhlásenia dlžníka
v listine o uznaní dlhu musí byť prísľub dlžníka, že dlh zaplatí. Pre určitosť uznania dlhu
je potrebné, aby dlžník uviedol nielen to, že vráti v určitom termíne požičané peniaze, ale je potrebné,

aby dlžník aj písomne uznal, že splní svoj dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku, v akej ho uznáva.
Na to, aby písomné uznanie práva dlžníkom malo právne dôsledky v podobe pretrhnutia premlčania, je
potrebné, aby došlo k uznaniu práva tak čo do dôvodu, ako aj čo do výšky. Pokiaľ ide o uznanie práva,
čo do dôvodu, nemusí byť síce tento dôvod v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený vždy výslovne,
ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej listiny, na ktorú je v listine o uznaní dlhu výslovný

odkaz. Prejav vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t. j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu
(Ro NS SR, sp. zn. 3 Cdo 79/2005).

V danej veci nebolo sporné, že navrhovateľ dňa 12. 10. 2005 požičal odporcovi finančné prostriedky v
sume 34.853,61 eura (1.050.000,-Sk), ktoré navrhovateľovi do dnešného dňa nevrátil. Sporným zostalo,

či odsúhlasenie inventarizácie pohľadávok navrhovateľa odporcom je platným uznaním dlhu a či je
pohľadávka navrhovateľa premlčaná, vzhľadom k odporcom vznesenej námietke premlčania.

Odvolací súd ohľadne uznania dlhu odporcom zastáva názor, že ani v jednej z inventarizácii pohľadávok,
teda zo dňa 02. 12. 2005, 30. 01. 2007, 31. 01. 2008 a 11. 12. 2009 nedošlo zo strany odporcu k
písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky, pretože ani v jednej z týchto

listín nie je uvedený ani prísľub zaplatenia dlhu, ani jeho dôvod, preto nemožno hovoriť o tom, že týmito
písomnými prejavmi došlo zo strany odporcu k uznaniu pohľadávky navrhovateľa.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že
by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Vznesenie námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva,t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne
priznať.

Vzhľadom k odporcom vznesenej námietke premlčania sa odvolací súd zaoberal aj posúdením

premlčaniapohľadávkynavrhovateľa,pričomvzhľadomktomu,žedospelkzáveru,žezostranyodporcu
nedošlo k uznaniu dlhu navrhovateľa a doba splnenia dlhu odporcu nebola stanovená, dospel k záveru,
že navrhovateľ si mohol svoje právo uplatniť prvýkrát v deň nasledujúci po dni, kedy dlh vznikol, teda
dňa 13. 10. 2005 a premlčacia doba preto uplynula dňom 13. 10. 2008. Keďže navrhovateľ uplatnil svoj
nárok na súde až dňa 23. 08. 2011, pričom odporca vzniesol námietku premlčania, na ktorú súd bol

povinný prihliadnuť, právo navrhovateľa je premlčané, preto ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd podľa § 224 ods. 3 OSP nerozhodoval, pretože súd prvého
stupňa podľa § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o nich rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.