Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 18, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/119/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112218938
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4112218938.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36
613 843, proti povinnej: Q. F., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom E., K. XXX, zastúpenej opatrovníkom
Obec Čechynce, o vymoženie sumy 2.634,73 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 23. júla 2012, č. k. 19Er/686/2012-28, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so
sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 01. 06. 2012 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok),
§ 45 ods. 1, 2, § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
zákon o rozhodcovskom konaní), § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 879j, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53
ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj článkom 6 ods. 1, článkom 2 písm. a),
článkom 3 bod 1, 3, článkom 6 bod 2 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozsudkom Súdneho dvora zo 6. októbra 2009 vo veci
C-40/08. Po posúdení veci považoval za podstatné, že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský
právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Preskúmaním Všeobecných úverových

podmienok oprávneného zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v bode 18.
označeného ako Rozhodcovská doložka je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že cieľom rozhodcovskej
zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého
zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Dodal, že často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí
len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve.

Naviac na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil
právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní.
Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej zmluve

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebolaspotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou podmienkou a ako taká je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný

rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia
pre exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že rozhodcovská doložka bola neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Naviac neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila aj dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporoval dobrým mravom a ako taká bola v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Taktiež poukázal na skutočnosť, že priamo
z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku
ide aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory
s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Takýto výklad považoval aj v

súlade so smernicou Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Uvedená smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zák. č.
150/2004 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky,
takže je záväzná pre SR a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych
vzťahov. Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a preto súd žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie v zákonnej lehote oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Mal

za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril
zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
§ 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku namietal, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že

je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Dodal, že z ustanovenia § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa §
45 Zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený a povinný len zastaviť exekúciu a
nie nevydať poverenie. Zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, kde v bode 37 sa

uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je
dôležité,abysanemohlinapadnúťsúdnerozhodnutia,ktorésastalikonečnýmipovyčerpanídostupných
opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov
(rozsudky z 30. septembra 2003 Köbler, C-224/01, Zb. s I-10239, bod 38; zo 16. Marca 2006 Kapferer,
C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22).

Dodal, že podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať...aby vnútroštátny súd
kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva,... a
taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa
spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského
rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa

ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v
rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom
v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené zastal názor, že nemožno
vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný
súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o

svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného podľa neho vyplývalo, že komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň dal do
pozornosti, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj

na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ako aj poukázal na to, že zmluva o úvere bola upravená
len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. S poukazom nadôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka zastal názor, že úvahy a postupy
súdu nie sú správne. Záverom poukázal na to, že predložením rozhodcovskej zmluvy došlo zo strany
právneho predchodcu oprávneného k splneniu povinnosti vyplývajúcej z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z.

o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

KrajskýsúdvNitre,akoodvolacísúd,vecprejednalpodľa§212ods.1OSPbeznariadeniapojednávania

(§214ods.2OSP)apopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 31. 05.
2012, kedy došlo k spísaniu zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislave so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava na základe

exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo
občianskoprávnych vzťahov pred rozhodcom JUDr. Beatou Šottníkovou, sp. zn. II/2011-2968 zo dňa
31. 01. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 03. 2012 a vykonateľnosť dňa 25. 03. 2012.
Súdny exekútor dňa 08. 06. 2012 doručil súdu prvého stupňa Žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie spolu s Návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a plnomocenstvom.
Na výzvu súdu oprávnený doručil súdu Zmluvu o splátkovom úvere spolu s Všeobecnými obchodnými
podmienkami.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade

so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (zpohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon

nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013, sp.
zn. 4Co 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu

rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom
na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska

vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu
rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v bode 18 Rozhodcovská doložka Všeobecných obchodných
podmienok nemožno považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom

v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001
Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrhrozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa
osobitných predpisov. (OSP, Exekučný poriadok).“ Naviac odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská

doložka upravená v obchodných podmienkach nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej
písomná forma, pretože rozhodcovská doložka nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami.Pokiaľtedaprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

V tejto súvislosti pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách.
Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk,
než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako
tomu bolo v danom prípade.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.