Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 26, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/150/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616209586
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616209586.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej, v spore žalobcu H. Y., nar. X. XX. XXXX, bytom N. X,
XXX XX S., zastúpeného JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom so sídlom Štefánikova 8, Poprad, proti
žalovaným 1) J. H., nar. XX. X. XXXX, U. Š. X, S., X) J. H., Q.. XX. XX. XXXX, bytom Š.R. X, S., obaja
právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., 29. augusta 36A, 81109

Bratislava - Staré Mesto, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenie neplatnosti právneho
úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č. k. 7C/218/2016-98 z 20.2.2017 Okresného súdu Spišská
Nová Ves

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č. k. 7C/218/2016-98 z 20. februára 2017 žalobu zamietol

a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že odstúpenie žalovaného od kúpnej zmluvy
o prevode nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. S. uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v
1. rade dňa 15. 10. 2007 je platné, zároveň sa domáhal určenia, že kúpna zmluva o prevode vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. S. k domu č. súp. 98 postavenému na
parc. č. 139, ako aj parc. č. 139 o výmere 92 m2, parc. č. 138 o výmere 202 m2 a parc. č. 137 o výmere

23 m2 je neplatná a tretím výrokom žalobného petitu sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
popísaných nehnuteľností. Zároveň požadoval náhradu vzniknutých trov konania od žalovaných v 1. a 2.
rade. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 15.10.2007 uzatvorili žalobca a žalovaný v 1. rade kúpnu zmluvu
o prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností (ktorú zmluvu podpísali až dňa 4. 1. 2008) a následne
žalovaný v 1. rade so súhlasom žalobcu odstúpil od kúpnej zmluvy dodatkom k zmluve zo dňa 4. 1. 2008.
Napriek tomuto odstúpeniu následne žalovaný v 1. rade previedol nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom

kúpnej zmluvy a odstúpenia od nej, na svojho brata - žalovaného v 2. rade. Táto kúpna zmluva je
však podľa názoru žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy žalovaný v 1. rade nebol vlastníkom nehnuteľnosti v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti odvodzoval žalobca od
skutočnosti, že žalovaný v 2. rade je v evidencii nehnuteľností vedený ako výlučný vlastník napriek tomu,
že vlastníctvo nadobudol titulom zápisov neplatných právnych úkonov. Naliehavosť právneho záujmu

žalobca odôvodnil predovšetkým právom na ochranu vlastníckeho práva a tým, že nie je v evidencii
vedený ako skutočný vlastník.
Súd zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí navrhli žalobu zamietnuť. Žalovaný v 1. rade uviedol, že
žalobcovi zapožičal sumu 1.000.000,- Sk, o čom však nemá písomný doklad. Nakoľko žalobca mu nebol
schopný požičané peniaze vrátiť, dohodli sa, že prepíše naňho svoj dom, a preto pristúpili k uzavretiu
kúpnopredajnej zmluvy. V hotovosti vyplatil žalobcovi pri podpisovaní kúpnej zmluvy 1.000.000,- Sk,

takže aj s požičaným 1.000.000,- Sk, mal takto žalobca vyplatený preddavok za predaj domu vo výške
2.000.000,-Sk.Ústnesadohodli,žezvyšokkúpnejcenymuvyplatídoroku2010.Kúpnucenumuvyplatilpostupne v hotovosti, o čom však nemá žiadne písomné doklady. Peniaze si zapožičal od žalovaného v
2. rade, ktorý je jeho bratom, preto následne prepísal domovú nehnuteľnosť na neho.Niekoľko mesiacov
po podpísaní kúpnej zmluvy žalobca prišiel za ním s návrhom, že od tejto kúpnopredajnej zmluvy

obaja odstúpia a že on mu 1.000.000,- Sk vráti. Žalovaný s takýmto návrhom súhlasil, a preto podpísal
odstúpenie od kúpnopredajnej zmluvy - dodatok, na ktorom podpisy si overili dňa 4. 1. 2008 .Avšak hneď
po podpísaní dodatku - odstúpenia od zmluvy mu žalobca povedal, že peniaze mu nedá, lebo ich nemá.
Po týchto slovách mu žalovaný povedal, že pokiaľ je takáto situácia, trvá na pôvodnej kúpnopredajnej
zmluve.Uviedol, že dodatok ku kúpnej zmluve podpísal len preto, že uveril slovám žalobcu, že mu

vráti 1.000.000,- Sk, resp. 2.000.000,- Sk, k čomu však nikdy nedošlo, teda jeho slová neboli pravdivé.
Odstúpenie od zmluvy inicioval žalobca.
Žalovaný v 2. rade J. H. potvrdil, že sa od brata dozvedel, že požičal žalobcovi nejaké peniaze. Neskôr sa
od neho dozvedel, že odkúpil od H. Y. jeho dom. Vedel však, že v dome naďalej býval H. Y. so súhlasom
jeho brata. Žalovaný v 1. rade v dome nikdy nebýval. Mal vedomosť, že kúpna zmluva bola spísaná
len z toho dôvodu, že žalobca nemal dostatok peňazí, ktoré mal vrátiť titulom pôžičky žalovanému v

1. rade. Neskôr on požičiaval peniaze bratovi na doplatenie kúpnej ceny domu. Nakoľko však brat mu
nemal z čoho požičané peniaze vrátiť a jemu sa narodilo dieťa, potreboval financie, preto pristúpili k
uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy dňa 16. 7. 2015 . O žiadnom dodatku - odstúpení od zmluvy žalovaný
v 2. rade nemá vedomosti. Potvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť aj naďalej užíva výlučne žalobca, ktorý
v dome býval..

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 470 ods. 1, 2 CSP spolu s § 137 písm. c), d) CSP, keď
ako prvé skúmal, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práv žalobcu na odstránenie
spornosti práva a či nejde len o zbytočne vyvolanú konanie, ktorému by muselo nasledovať iné súdne
konanie, pričom uzavrel, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe, pretože
jeho právo ako vlastníka je vážnym spôsobom ohrozené a nemal inú možnosť ako sa domáhať

vyslovenia platnosti a neplatnosti jednotlivých právnych úkonov.
Následne aplikujúc ust. § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2 a §
588 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba vo všetkých troch výrokoch
je nedôvodná a preto žalobu zamietol. V úvode sa súd zaoberal zistením, či dodatok ku kúpnej zmluve
- odstúpenie od zmluvy, ktorý bol podpísaný žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 4. 1. 2008 (dátum

vyhotovenia dodatku je 5. 1. 2008), je platným právnym úkonom. V súvislosti s obsahom výkladu k
§ 37 súd poukázal na poruchy vážnosti prejavu vôle , kde sa zaraďujú aj prípady vnútornej výhrady
predstieraných právnych úkonov (simulácie) a právnych úkonov vyvolaných žartom, alebo v prípade inej
situácie, z ktorej má byť adresátovi zrejmé, že vôľa konajúceho nie je vážna ( tzv.vedomé vady). Od toho
je potrebné odlišovať nevedomé vady vážnosti vôle, kedy konajúca strana (alebo aj obe strany) nevie

o nezhode medzi vôľou a jej prejavom, napr. omyl - § 49a. Vnútorná výhrada je prejav vôle vykonaný
s vnútorným presvedčením, aby nastali právne následky právneho úkonu s nádejou, že jeho následky
nenastanú. Vnútorná výhrada spočíva v obmedzení, alebo podmienení vôle, ktoré nie je prejavené,
prejavsataksvôľoučiastočneprekrýva.Vsúladesteóriouochranydôveryvtakýchtoprípadochnepôjde
o neplatný právny úkon. Pokiaľ však o vnútornej výhrade vedel konajúci aj adresát, pôjde o prípad

spoločnej simulácie a právny úkon bude neplatný z toho dôvodu. Simulovaný, predstieraný právny úkon
je taký, kedy prejav vôle má pôsobiť ako vážny, ale ktorým konajúci nechce vykonať navonok prejavený,
alebo žiaden prejav vôle.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané , že predmetný právny úkon bol
spísaný žalobcom, ním bol predložený žalovanému v 1. rade na podpis so slovami, že vráti peniaze

1.000.000,-Skžalobcažalovanému,ktorémuonvminulostizapožičal.Zároveňsúdvzalzapreukázané,
že nedošlo k vráteniu pôžičky vo výške 1.000.000,- Sk žalobcom, čo mal potvrdiť aj sám žalobca
slovami pred žalovaným v 1. rade v deň podpisu dodatku ku kúpnej zmluve. Práve to bol dôvod, prečo
následne sám žalobca na tomto dodatku nezotrvával a podal návrh na zápis - vklad vlastníckeho práva
nazákladekúpnopredajnejzmluvy,ktorouodpredalsvojudomovúnehnuteľnosťzapísanúnaLVč.XXXX

(pôvodne LV č. XXXX), kat. územie S.. Z takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru a k
jednoznačnému právnemu posúdeniu, že právny úkon - odstúpenie od zmluvy zo dňa 5. 1. 2008 je
neplatným právnym úkonom. Dôvodil, že predmetný úkon nebol urobený vážne ani zo strany žalobcu a
ani zo strany žalovaného (aj napriek tomu, že ho podpísal), nakoľko vôľa oboch účastníkov v skutočnosti
spraviť taký úkon a ním sledovaný právny následok daná nebola, práve naopak, existovala tu vôľa

v úplne inej kvalite, a to predložiť pôvodnú kúpnu zmluvu na vkladové konanie. Dôkazom fiktívnosti
predmetného odstúpenia od zmluvy bolo podľa prvoinštančného súdu aj ďalšie konanie žalobcu, ktorý
aktívne odstraňoval vady predloženej kúpnej zmluvy na vtedajšej správe katastra. V tom čase nepodal
ku zmluve žiaden dodatok, žiaden opravný prostriedok, ani podnet prokurátora. V závere teda súdkonštatoval, že pri uzatváraní dodatku ku kúpnej zmluve a hlavne po jej podpísaní vôľa strán existovala
v úplne inej kvalite, než ako vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy tvrdí žalobca. Súd mal zato, že v danom
prípade išlo o simulovaný právny úkon, nakoľko žalobca pred žalovaným ústne prejavil pred podpísaním

odstúpenia od zmluvy vôľu, že mu vráti zapožičané peniaze, ale hneď po podpísaní predmetného
právneho úkonu tento prejav zmenil, teda hneď nato mu oznámil, že peniaze mu nevráti.S poukazom
na ustanovenie § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd ďalej konštatoval, že predmetné odstúpenie
od zmluvy nie je právnym úkonom, ktorý by bol urobený tak, ako je uvedené v § 37 ods. 1, 2 a §
39 Občianskeho zákonníka slobodne, vážne a zrozumiteľne, a preto je takýto právny úkon neplatný

a neúčinný. Navyše súd poukázal na to, že odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom,
ktorý má byť adresovaný druhej strane predmetného pôvodného úkonu. Žalobca predmetné odstúpenie
vyhotovil ako dodatok ku kúpnej zmluve. Tento dodatok nepredložil správe katastra spolu s návrhom na
vkladové konanie kúpnej zmluvy, takže aj z tohto dôvodu je úkonom neplatným a neúčinným.
Súd prvej inštancie zamietol aj druhý výrok žalobného návrhu, ktorým sa žalobca domáha určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15. 10. 2007,pretože vôľa oboch účastníkov tohto právneho úkonu

bola podať návrh na vklad vlastníckeho práva, a teda v súlade s § 47 Občianskeho zákonníka dovŕšiť
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade na základe predmetnej kúpnej zmluvy. Samotný
žalobca potvrdil, že návrh na vkladové konanie podával dňa 9. 1. 2008, teda 5 dní potom, čo došlo k
podpisu dodatku ku kúpnej zmluve (na základe ktorého malo dôjsť k odstúpeniu od zmluvy) on sám so
súhlasom žalovaného v 1. rade. Tejto vôli žalobcu zodpovedá aj rukou dopísaná poznámka uvedená

na strane 3 kúpnej zmluvy z 15. 10. 2007, ktorá bola dopísaná osobne žalobcom 27. 2. 2008, t. j.
deň po povolení vkladu vlastníckeho práva, čo len nasvedčuje tomu, že žalobca trval na zavkladovaní
vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 1. rade.
Pri posudzovaní, či predmetná kúpna zmluva je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, súd odkázal
aj na nález Ústavného súdu SR z 3. 7. 2008 sp. zn. I. ÚS 242/07. Dôvod na zamietnutie prvoinštančný

súd videl aj v tej skutočnosti, že žalobca v petite žalobného návrhu nevyšpecifikoval a presne neoznačil
kúpnu zmluvu, neplatnosti ktorej sa domáha. Vo výroku žaloby chýba označenie, medzi kým bola kúpna
zmluva uzavretá, s ktorým dátumom a kedy bol povolený vklad správou katastra podľa vtedy platného
Katastrálneho zákona. Druhý výrok žaloby je pre uvedené nedostatky nevykonateľný už aj vzhľadom
na to, že ako žalovaní sú označené subjekty, ktoré následne pristúpili k uzavretiu ďalšej kúpnej zmluvy,

ktorej predmetom bola rovnaká nehnuteľnosť ako je uvedené vo výroku žaloby.
S poukazom na vyššie uvedené závery a právne posúdenia súd zamietol aj tretiu časť výroku žaloby,
ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia, že je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti. V závere súd
konštatoval, že v tomto konaní nezistil iný dôvod, alebo skutočnosti, pre ktoré by mala byť predmetná
kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade neplatná. Pokiaľ by tým malo byť tvrdenie

žalobcu,žemukúpnacenanebolavcelkuvyplatená,takétotvrdenieneboložalobcomžiadnymidôkazmi
v tomto konaní preukázané. Súd uveril výpovedi žalovaného v 1. rade, že žalobcovi zaplatil zvyšnú
časť kúpnej ceny z finančných prostriedkov, ktoré si zapožičal od brata, teda žalovaného v 2. rade, čo
aj bolo dôvodom odpredaja spornej nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva. Zároveň konštatoval,
že ako predávajúci, tak aj kupujúci si žiadnymi listinnými dokladmi nepodložili svoje tvrdenia o výplate

kúpnej ceny, ani o zapožičaní 1.000.000,- Sk, takže tieto ich tvrdenia súd v tomto konaní neposudzoval.
V závere vychádzal z písomných údajov v oboch kúpnych zmluvách týkajúcich sa zaplatenia kúpnej
ceny, ktoré neboli v tomto konaní žiadnymi dôkazmi vyvrátené.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 ,2 C.s.p. Nakoľko žalovaní v 1. a 2.
rade mali v konaní plný úspech im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP a žiadal, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Tvrdil, že postupom súdu prvej inštancie mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch,
ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam
v súvislosti s vyslovenou neplatnosťou právnych úkonov a navrhnúť dôkazy na ich vyvrátenie, vyjadriť
sa k právnym následkom z nich vyplývajúcich a znemožnil mu tak realizáciu jeho procesných práv.
Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nepostupoval v konaní správne, keď rozhodol v tak závažnej veci

už na prvom pojednávaní bez dostatočného dokazovania, pričom nevyslovil názor, že by sa mohlo
jednať o predstieraný právny úkon a v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Z uvedeného
dôvodu zo strany žalobcu nebolo navrhnuté ďalšie dokazovanie a zároveň sa ani žalobca ani žalovaný
na pojednávaní k takémuto pohľadu na vec nevyjadrili, preto výrok súdu bol prekvapivý, neočakávanýa náhly. Vyjadril nesúhlasné stanovisko so závermi súdu o tom, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo
4.1.2008 žalobca vedel o aký právny úkon ide a aké sú jeho právne dôsledky, zmluvu uzatvoril v
predpísanej písomnej forme slobodne a bez nátlaku, prejav jeho vôle je určitý a zrozumiteľný oproti čomu

pri odstúpení od zmluvy žalobca vedel, že toto je v rozpore so zákonom, preto súd určil, že sa jedná o
predstieraný právny úkon. Z uvedeného podľa žalobcu vychádza, že súd nevnímal právne úkony ako
spolu súvisiace. Inak by zistil, že aj pri kúpnej zmluve muselo ísť tiež o zastretý právny úkon, a to o
zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam, ktorý kúpna zmluva len zastierala. Žalobca zdôraznil,
že súd nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil ako a čo mohlo byť zastierané odstúpením od kúpnej

zmluvy a čo by mohlo (malo) nahradiť tento „zastieraný“ úkon. V ďalšom zdôraznil, že žalovaný v 1.
rade nijakým spôsobom nepreukázal zaplatenie aspoň časti kúpnej ceny a tým aspoň nejaký dôvod
k podpore názoru, že v danom čase existovala vôľa účastníkov kúpnu zmluvu naplniť. Keď súd uveril
tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že poskytol žalobcovi pôžičku 1.000.000,- Sk aj keď nevedel kedy a ako
a ani to nezdokladoval s tým, že na jej zabezpečenie mali ako záloh slúžiť sporné nehnuteľnosti, musel
zároveň dospieť k záveru, že išlo len o túto pôžičku a jej zabezpečenie a nie o predaj nehnuteľností

a teda išlo o nedovolený právny úkon vo vzťahu k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 3Cdo/144/2010. Poukázal na to, že on svojím konaním jednoznačne prejavil svoju pevnú vôľu
neodpredať svoj dom, keď sa v čase po odstúpení od zmluvy nedomáhal zaplatenia kúpnej ceny,
keďže považoval kúpnu zmluvu za zrušenú, neexistujúcu a zároveň uviedol, že obaja žalovaní sa nikdy
neujali držby a nikdy a v nijakej súvislosti nevystupovali ako opravdiví vlastníci nehnuteľnosti. To či

odstúpenie od zmluvy je platné alebo neplatné, súd mal posudzovať len z pohľadu zákonnej normy pre
platnosť právnych úkonov (opakovane zdôraznil, že vzhľadom na to, že dohodu o odstúpení považoval
za absolútne neplatnú ako zastieraný právny úkon, musel súčasne posúdiť, či v takomto prípade sa
nejedná pri kúpnej zmluve tiež o zastieraný právny úkon - v skutočnosti ide o zabezpečovací prevod
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a preto vysloviť aj túto kúpnu zmluvu za absolútne

neplatnú). Zároveň súd neskúmal a nepýtal sa na dôvod opráv na kúpnej zmluve v katastri, pričom
uviedol, že žalobca tak robil na požiadanie žalovaného v 1. rade, ktorý ho zavádzal, že peniaze na
zaplatenie kúpnej ceny zoženie a kúpnu zmluvu budú môcť neskôr obnoviť a naplniť. Podľa názoru
žalobcu právny úkon - odstúpenie od zmluvu netrpí vadami vôle, bol urobený slobodne a vážne, bol
urobený určite a zrozumiteľne v písomnej podobe. Na podporu svojho tvrdenia, že oba úkony možno

považovať za predstierané právne úkony, a teda oba za absolútne neplatné poukázal na to, že kúpna
zmluva aj odstúpenie boli podpísané v ten istý deň, preto zastáva názor, že súd nesprávne a svojvoľne
vyvodil neplatnosť odstúpenia od zmluvy a ponechal bez právneho dôvodu v platnosti kúpnu zmluvu
bez určenia záväzku žalovaného v 1. rade zaplatiť kúpnu cenu zo zmluvy.
V ďalšom poukázal na rozpory vo výpovedi žalovaného v 1.rade, ktorý uviedol, že mu žalobca navrhol

odstúpiť od zmluvy s tým, že mu vráti 1.000.000,-Sk, avšak zároveň vypovedal, že uhradil (žalovaný v
1.rade) žalobcovi 2 x 1.000.000,-Sk (pôžičku 1.000.000,-Sk a pri podpise zmluvy doplatil 1.000.000,-Sk)
a rovnako v odstúpení podpísal v ten istý deň ako bola podpísaná kúpna zmluva prevzatie preddavku
2.000.000,-Sk. Týmito nezrovnalosťami sa súd prvej inštancie nezaoberal. Zároveň zdôraznil, že
žalovaný v 1.rade tvrdil, že jednotlivé platby poukazoval žalobcovi „casch“, t.j. v hotovosti a nedisponuje

dokladmi osvedčujúcimi tieto úhrady. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný v 2.rade nemohol disponovať
sumou, o ktorej tvrdí, že ju požičal bratovi, pričom súd tieto skutočnosti vôbec neskúmal, neoveroval a
nekriticky konštatoval ako preukázané, že došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Opakovane zdôraznil, že v
konaní nebolo ničím preukázané uhradenie zvyšnej časti kúpnej ceny zo strany žalovaného v 1.rade,
pričom zároveň z výpovede samotného žalovaného v 1.rade je zrejmé, že v čase uzatvárania kúpnej

zmluvy nemal žiadne peniaze na jej zaplatenie, preto jeho vôľa nemohla byť vážna na zotrvaní platnosti
kúpnej zmluvy. Zároveň žalobca namietal, že pokiaľ súd označil časť petitu za presne nešpecifikovaný
a nedostatočný vo vzťahu k označeniu kúpnej zmluvy neplatnosti ktorej sa domáha, mal povinnosť
požiadať žalobcu, ak to považoval za potrebné o spresnenie a doplnenie žalobného petitu.

3.K podanému odvolaniu sa žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili písomne tak,
že odvolanie považuje za nedôvodné, nakoľko nedošlo k naplneniu žalobcom uplatnených odvolacích
dôvodov. K odvolaciemu dôvodu podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, žalovaní zdôraznili, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníkakonania,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanýmahodnotením
dôkazov, teda neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva
(uznesenie ÚS SR IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, I. ÚS 50/04. Rovnako ako nedôvodnú označili
námietku žalobcu, že súd prvej inštancie rozhodol v tak závažnej veci už na prvom pojednávaní a anináznakom neznačil, ktorým smerom sa uberá jeho konečné rozhodnutie, nakoľko rozhodnúť na jedinom
pojednávaní, ak je to možné, je zákonnou povinnosťou súdu za účelom zabezpečiť rýchly prístup strán k
spravodlivostianaznačovanievýsledkusporu,tedaprejudikovanierozhodnutia,byzasebolovrozpores

požiadavkou nestrannosti súdu(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Y. proti Rakúsku,
Nález ÚS SR I. ÚS 46/05).
Žalovaní uviedli, že predmetom konania, ktorý vymedzil žalobným návrhom sám žalobca, je posúdenie
platnosti či neplatnosti žalobcom určených právnych úkonov, a preto súd prvej inštancie v prvom rade
skúmal a posudzoval, či dotknuté právne úkony vykazujú znaky platných alebo naopak neplatných

právnych úkonov, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Zároveň žalovaní mali za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s Civilným sporovým poriadkom
a zdôraznili dôkazné bremeno žalobcu. Vyjadrili názor, že v prípade skutočnosti, ktoré žalobca uvádza
vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku sa o tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle
predpokladanom CSP nejedná. Súd prvej inštancie použil správne právne normy, ktoré aj správne vyložil
a aplikoval na zistený skutkový stav, pričom svoje závery riadne, jasne a vyčerpávajúco objasnil aj v

odôvodnení napadnutého rozsudku. Napokon z dôvodu procesnej opatrnosti súc si vedomý dikcie §
154 v spojení s § 373 ods. 4 CSP žalovaní výslovne popreli všetky skutkové tvrdenia žalobcu, podľa
ktorých žalovaný v 1.rade ako kupujúci si nesplnil povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, ako aj skutočnosť
uvádzanú žalobcom, že kúpna zmluva je v skutočnosti zastretým právnym úkonom (zabezpečovacím
prevodom práva k nehnuteľnosti),aj tvrdenie, že žalobca opravu vád kúpnej zmluvy na správe katastra

vykonal na požiadanie žalovaného v 1.rade (ktorý ho mal zavádzať, že peniaze na kúpnu cenu zoženie)
a rovnako popreli tvrdenie, že žalobca neinicioval právny úkon odstúpenia od zmluvy, ako aj ďalšie
tvrdenia uvedené v odvolaní. Žalovaní preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

4.Žalobca v replike zdôraznil, že v priebehu pojednávania protistrana nijakým spôsobom nenamietala
platnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy, preto žalobca považoval toto odstúpenie za nesporný úkon a
nemal dôvod dožadovať sa dokazovania v tomto smere. Ak súd v priebehu pojednávania došiel k
presvedčeniu, že sa jedná o simulovaný právny úkon, bolo potrebné účastníkov na úvahu súdu v tomto
smere upozorniť. Žalobca vyjadril názor, že dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva vo vzťahu

k určeniu neplatnosti odstúpenia od zmluvy zaťažuje jednoznačne žalovaného v 1.rade. Zdôraznil, že
nevidel dôvod na pojednávaní argumentovať v smere dokazovania platnosti, či neplatnosti odstúpenia
od zmluvy, keďže žalovaný v 1.rade v rámci procesnej obrany nenamietal nijakým spôsobom platnosť
odstúpenia od kúpnej zmluvy, pričom žalobca poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP v zmysle ktorého
skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Žalobca

považoval dodatok ku kúpnej zmluve - odstúpenie od kúpnej zmluvy medzi stranami za nesporný,
a preto nenavrhoval dokazovanie v tomto smere. Žalobca teda nevidel žiaden dôvod žiadať súd o
vedenie dokazovania ani vo vzťahu k posudzovaniu otázky simulovaného právneho úkonu (ako to
posúdil súd prvej inštancie), naopak žalovaní sa mali takéhoto zistenia súdu dožadovať a podľa § 154
CSP prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie

končí. Zdôraznil základné princípy procesného práva v zmysle ktorých, aby účastník mohol splniť svoju
zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia, pričom
medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je teda úzka vzájomná väzba. Zároveň podľa
názoru žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný žiadne peniaze nepožičal a že
zaplatil kúpnu cenu, naopak takéto tvrdenia musí jednoznačne preukázať žalovaný v 1.rade, ktorého

zaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno. Tieto skutočnosti však žalovaný v 1.rade nepreukázal, a
teda neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie teda nemohol dospieť na základe vykonaného
dokazovaniakzáveru,žežalovanýv1.radepreukázalsvojetvrdenieopôžičkeaozaplateníkúpnejceny.

5.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6.Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/,g/ a h/ CSP , pretože súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane ,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam , zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

7.Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na

základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo
na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v
dôsledkuktoréhoúčastníknemôžeuplatniťkonkrétneprocesnéprávapriznanémuObčianskymsúdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti

konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

8.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

9.Odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.g/CSPjevsúdnejpraxidanývtedy,akúčastníkoprávnene
uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav,
ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. je
zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.

Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom
sa napáda rozhodnutie vynesené v prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Strana sporu
zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil
tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy
ani odvolací súd. V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní je nastavené ako

reštriktívnevnímanávýnimkazpravidla,ževodvolacomkonaníspravidlaniesúprípustnétieprostriedky
procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedkyprocesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v
§ 366 CSP .

10.K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

11.Uvedené odvolacie dôvody boli v tomto prípade naplnené.

12.Odvolací súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch,
ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam
v súvislosti s vyslovenou neplatnosťou právnych úkonov a navrhnúť dôkazy na ich vyvrátenie, vyjadriť
sa k právnym následkom z nich vyplývajúcich a znemožnil mu tak realizáciu jeho procesných práv.

13.Pri posudzovaní uvedenej námietky odvolací súd poukazuje na to, že aj keď Civilný sporový poriadok
( predtým Občiansky súdny poriadok) upravuje postup súdu a strán sporu ( účastníkov) v občianskom
súdnomkonanítak,abybolazabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnenýchzáujmovúčastníkov
a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a
spravodlivé, nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu (v každom momente konania)

zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Ústava neupravuje, aké
dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani
nestanovujepredpokladyichmožnejnápravyvopravnomkonaní.Bližšiuúpravuústavnegarantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Civilný sporový poriadok ( predtým Občiansky súdny poriadok), ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a

v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a
podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch
nižších stupňov. Niektoré procesné vady sami o sebe považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
odvolania a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod. A niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti uvedených procesných vád považuje za relevantný odvolací dôvod

ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

14.So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr. II.ÚS
261/06) treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké
dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v

postupe súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávnosti treba mať vždy na zreteli
materiálne hľadisko, tzn. reálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu účastníkov.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu ( ktorá je aplikovateľná aj na nový procesný predpis) už
dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ OSP nie je
splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery,

že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti
rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený odvolanie“ ( uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/268/2012 )

15.Zároveň odvolací súd vychádzal aj zo zásady, v zmysle ktorej konanie pred súdom musí zabezpečiť
pre strany sporu (účastníkov konania) spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process)

tým ,že rešpektuje viaceré základné procesné práva priznané účastníkovi Civilným sporovým poriadkom
( predtým Občianskym súdnym poriadkom), medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným
skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich
vyplývajúcim.

16.Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.17.Podľa § 150 ods . 1,2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové

tvrdenia.

18.Podľa § 151 ods.1,2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

19.Aj v zmysle predchádzajúceho procesného predpisu( účinného v čase začatia sporu), ktorým bol
Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 ,v sporovom konaní platila zásada dispozičná a
prejednacia, v zmysle ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy
na preukázanie svojich skutkových tvrdení (§ 101 ods.1, § 120 ods.1 O.s.p.), pretože v sporovom

konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania povinnosť tvrdenia a
dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách sporu- účastníkoch konania. Každá zo sporových strán musí v
závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude
môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Účastník, ktorý neoznačil

dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení niesol prípadné nepriaznivé následky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihovali aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka( sporovej strany). Občiansky súdny poriadok tu vymedzoval

tzv. dôkazné bremeno (§ 120 ods.1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania,
keďže je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vznikal
predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia,
aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom bolo umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch,
kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle že spravidla ani byť nemohla) dokázaná,

teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožnil súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto
skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze)
musel súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať
tvrdenú skutočnosť. Zákon teda určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie

účastníka(stranysporu)niejepreukázané(vtomzmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé) nazáklade
navrhnutých dôkazov ,je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

20.V Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 ( t.j. aj v čase, kedy bola žalovaním doručená
žalobaspolusuznesenímonariadeníneodkladnéhoopatreniaakedymohliprvýkrátuplatniťprostriedky

procesnej obrany ) samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje
kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 CSP
predstavujú, inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku,
pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová
právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,

ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá
má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§

151 ods. 2 CSP).Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného
zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy
sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.

21.Podľa § 181 ods.1 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah

žalobyavyjadrenípodľa§167.Žalovanýmáprávovyjadriťsakprednesužalobcu.Stranamôžeodkázať
na svoje písomné podanie.22.Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri

predbežnom prejednaní sporu.

23.Podľa § 181 ods.3 CSP v konaní sa postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného
útoku a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní.

24.Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku odvolateľa o porušení jeho práva v dôsledku toho, že
prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami a uvedenými zásadami; založil
svoje zamietajúce rozhodnutie na dôvodoch, ktorými sa nezaoberal a ktoré účastníci ani netvrdili ( neboli
obsiahnuté v prostriedkoch procesnej obrany žalovaných). Preto bol naplnený odvolací dôvod podľa §
365 ods.1 písm.b/, f/ a g/ CSP.

25.Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval.

26.Odvolací súd považuje za správny postup súdu, pokiaľ vzhľadom na žalobný návrh ako prvé
posudzoval s poukazom na ust. § 137 CSP, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práv

žalobcu na odstránenie spornosti práva, resp. určenie právnej skutočnosti. Odvolací súd však uvádza,
že takémuto skúmaniu je potrebné podrobiť každý jeden výrok žalobného návrhu osobitne (vrátane
posúdenia potreby preukázania existencie naliehavého právneho záujmu pri jednotlivých žalobných
výrokoch v závislosti od toho, čo je predmetom toho-ktorého výroku, pretože naliehavý pr. záujem nie
je nevyhnutný pri všetkých typoch žalôb) .

27.Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o danosti
naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, či tu právo je alebo nie je vo vzťahu k tretiemu výroku,
ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností.

28.Odvolací súd za dôvodnú považuje námietku žalobcu o tom, že súd prvej inštancie mal skúmať
platnosť, resp. neplatnosť pri uzatváraní všetkých právnych úkonov uzatvorených medzi stranami sporu
( a relevantných pre posúdenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti) . Nedostatočným sa
javí posúdenie danosti vôle iba pri odstúpení od kúpnej zmluvy, pretože rovnako bolo povinnosťou súdu
skúmať náležitosť vôle aj pri uzatváraní samotnej kúpnej zmluvy ,tak ako na to poukazuje žalobca

v odôvodnení. Posudzovať vôľu účastníkov zmluvného vzťahu iba vo vzťahu k jednému medzi nimi
vykonanému právnemu úkonu, bez súčasného posúdenia ich úmyslu ako celku nie je možné.

29.Odvolací súd poukazuje zároveň na potrebu zohľadniť aj to, že všeobecné súdy v občianskom
súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú

poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Občianske súdne konanie
sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie
(rozhodnutie NS SR 1Cdo/48/2010).

30.V kontexte uvedeného bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať, či aj pri kúpnej zmluve
sa nejedná o zastretý právny úkon, napr. o zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam, najmä
vychádzajúc z výpovede samotného žalovaného o poskytnutí pôžičky žalobcovi , pričom označil za
dôvod, pre ktorý mal záujem, aby došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy práve tú skutočnosť, že mu
malo byť sľúbené vrátenie požičaných finančných prostriedkov. Pri posúdení vôľu žalovaného v 1.rade

je potrebné zohľadniť aj tieto tvrdenia.

31.V neposlednom rade odvolací súd akceptoval aj námietku žalobcu o nesprávnych a predčasných
záveroch súdu prvej inštancie ( ktoré sa neopierali o vykonané dokazovanie) o úhrade kúpnej ceny.
Súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že žalovaný v 1.rade nedisponuje

žiadnym dokladom osvedčujúcim úhradu kúpnej ceny (doplatku kúpnej ceny) a rovnako ani dokladom
o poskytnutí pôžičky, nakoľko tieto mali byť poskytnuté v hotovosti. Pre úplnosť odvolací súd dodáva,
že žalovaný v 1.rade ani nekonkretizoval, kedy presne a v akej výške bol doplatok alebo jeho jednotlivé
splátky žalobcovi uhradený. Nezrozumiteľným sa potom javí záver súdu, že „ako predávajúci tak ajkupujúci si žiadnymi listinnými dokladmi nepodložili svoje tvrdenia o výplate kúpnej ceny ani o zapožičaní
1 mil. Sk, takže tieto ich tvrdenia súd v tomto konaní neposudzoval“. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé,
akým spôsobom súd prvej inštancie túto skutočnosť vyhodnotil, najmä vzhľadom na to, že dôkazné

bremeno na preukázanie úhrady kúpnej ceny zaťažuje práve žalovaných, v prospech ktorých súd prvej
inštancie rozhodol.

32.Vo vzťahu k posudzovaniu existencie vážnosti vôle u žalovaného v 1.rade a to aj pri uzatváraní
kúpnej zmluvy a rovnako aj pri podpisovaní dohody, ktorej obsahom bolo odstúpenie od kúpnej

zmluvy ,súd vôbec neskúmal vážnosť vôle a úmysel žalovaného v 1.rade, najmä či disponoval
finančnými prostriedkami na úhradu tejto kúpnej zmluvy a teda či mal úmysel predmetnú nehnuteľnosť
zakúpiť, resp. či jeho vôľou nebolo dosiahnuť iný cieľ ( vrátenie pôžičky, resp. zabezpečenie pohľadávky
a i.). Napokon v prospech záveru, že kúpna cena nebola v celosti uhradená , ako aj spochybnenia vôle
žalovaného v 1. rade nehnuteľnosť kúpiť, svedčí aj skutočnosť, že žalovaní sa nikdy neujali držby a
predmetnú nehnuteľnosť užíval po celú dobu práve žalobca (dôvody takéhoto postoja nikdy nevysvetlili).

33.Pri posudzovaní vôle zúčastnených strán nemožno opomenúť ani skutočnosti, ktoré vyplynuli z
výpovede žalovaného v 1.rade, ktorý uviedol, že s návrhom na odstúpenie súhlasil a podpísal dohodu o
odstúpení od kúpnopredajnej zmluvy a až následne po podpísaní dodatku zmenil postoj. Z uvedeného
je zrejmé, že v čase podpísania odstúpenia od kúpnopredajnej zmluvy úmyslom žalovaného v 1.rade

bolo od predmetnej zmluvy odstúpiť, t.j. nemal záujem o realizáciu kúpnopredajnej zmluvy, naopak mal
záujem o vyplatenie finančných prostriedkov.

34.Tu odvolací sú upriamuje pozornosť aj na potrebu odstránenia rozporu medzi tvrdením žalovaného
v 1. rade , že v čase spísania odstúpenia mala byť uhradená záloha na kúpnu cenu vo výške 2 mil.

Sk (pozostávajúca z čiastky 1 mil. pôžičky a sumy 1 mil. vyplatenej v hotovosti pri podpisovaní kúpnej
zmluvy), a jeho tvrdením, že podpísal odstúpenie, keď žalobca navrhol, že mu vráti 1 mil. Sk. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ pre odstúpenie postačovalo vrátenie iba čiastky 1 mil. Sk, možno z toho
vyvodiť, že druhá časť zálohy vo výške 1 mil. Sk vtedy uhradená nebola.

35. Pre úplnosť odvolací súd zároveň uvádza, že aj keď odstúpenie od zmluvy je spravidla
jednostranným právnym úkonom účastníka zmluvy, nemožno vylúčiť, aby sa účastníci dohodli na
odstúpení od zmluvy aj vtedy, keď to zákon neustanovuje alebo keď sa o tom vopred nedohodli, pričom
je potrebné vychádzať z toho, že takúto dohodu účastníkov o odstúpení od zmluvy zákon nezakazuje,
a preto je prípustná.

36.Vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti v tvrdeniach a výpovediach, ktoré v priebehu konania
neboli odstránené a súd v odôvodnení nevysvetlil ako ich vyhodnotil, pričom chronológia jednotlivých
udalostí nie je dôsledne objasnená, najmä nie sú preukázané skutočnosti vzťahujúce sa na úhradu
kúpnej ceny a preukázanie vôle jednotlivých zúčastnených strán, rozhodnutie súdu prvej inštancie sa

javí ako predčasné.

37.Odvolací súd vychádza z úvahy, že rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie,
musí obsahovať výklad opodstatnenosti pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a

jeho myšlienkové pochody musia byť v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen s poukazom na
všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Niet v ňom miesto na dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydávaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom

rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu ako aj v právnom
posúdení veci.

38.S poukazom na uvedené požiadavky, ktoré rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa , odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom odstránenia vytýkaných

procesných vád, ktoré spôsobili, že postupom súdu bola odňatá účastníkom konania možnosť konať
pred súdom a zároveň za účelom dôsledného preskúmania náležitosti vôle účastníkov zmluvného
vzťahu v zmysle vyššie uvedených úvah. V novom rozhodnutí (po vykonaní dokazovania vychádzajúcz návrhov sporových strán) sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiada so všetkými námietkami a
tvrdeniami strán sporu. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

39.Odvolací súd dodáva, že pokiaľ súd prvej inštancie bol toho názoru, že druhý výrok žalobného návrhu
nebol dostatočne špecifikovaný, keďže žalobca presne neoznačil kúpnu zmluvu, neplatnosť ktorej sa
domáha, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať tak, aby táto vada žalobného návrhu bola
odstránená.

40.Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). V ňom žalobca uvádza, ako
by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň
stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť.
Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky,
rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je
síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne

vymedzených prípadoch, to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu
toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. Tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť
formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia
zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia.

41.Procesný predpis nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností
formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že
za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na
základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe
alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v

žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho
rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také
zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.

42.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).