Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 5, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/833/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710218076
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6710218076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda

Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci navrhovateľa:
Ing. E. P., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. R. XXXX/XX, XXX XX, W., občan SR, zastúpený
advokátskou kanceláriou: IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o. so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO:
36 854 808, proti odporcovi: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o., so sídlom Panónska cesta 9, 852
32 Bratislava, IČO: 31 347 291, zastúpeného JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, Advokátska
kancelária Liptovská 2/A, P. O. Box 67, 820 05 Bratislava 25, na ochranu osobnosti a na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 €, na odvolanie odporcu zo dňa 28. 08. 2013 a navrhovateľa zo dňa

28. 08. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/186/2010-543 zo dňa 12. 07. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd uložil odporcovi povinnosť na vlastné náklady v najbližších dvoch po sebe nasledujúcich
vydaniachtýždenníkaPLUS7DNÍododňaprávoplatnostirozsudkuuverejniťnastrane12,zvýrazneným
typom písma BOLD ospravedlnenie v nasledovnom znení:
"SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ sa ospravedlňuje pánovi E. P.
za nepravdivé výroky uverejnené v týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 30. 09. 2010 na strane 12 a 13 v
článku pod názvom "Kto ho chráni?" s podtitulom "Dôležitý úradník na ministerstve obrany sa vozí

na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky," a v týždenníku
PLUS 7 DNÍ dňa 07. 10. 2010 na strane 14 v článku pod názvom "A nič..." s podtitulom "Človek z
ministerstva obrany, ktorý mal vzťahy so zbrojármi, celé tri roky nikoho nezaujímal", podľa ktorých pán
E. P. ako úradník ministerstva obrany SR ovplyvňoval a manipuloval viaceré verejné obstarávania,
pripravovalpodkladyprejednotlivéverejnésúťažeaprispôsobovalichpodmienkytak,akotovyhovovalo
firmám a nie ministerstvu, manipuloval a ovplyvňoval a manipuloval viaceré verejné obstarávania,
pripravovalpodkladyprejednotlivéverejnésúťažeaprispôsobovalichpodmienkytak,akotovyhovovalo

firmám a nie ministerstvu, manipuloval a ovplyvňoval verejnú súťaž na dodanie pilotnej výstroje v
hodnote 900 - tisíc Eur v prospech spoločnosti Willing, a. s., pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky na
viac ako 1,7 milióna Eur, prispôsoboval a manipuloval verejnú súťaž na dodanie vysielačiek Harris v
prospech spoločnosti Willing, a. s., prispôsoboval, ovplyvňoval a manipuloval verejné súťaže v prospech
ďalších spoločností, ako je napríklad spoločnosť Pyra či Špeciálne systémy a software, za čo od týchto
spoločností prijímal vecné dary, rovnako mal na starosti megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu
priamo na dodávku dielov pre modernizáciu vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov Eur ako aj dodanie

bezpilotných lietadielok v hodnote dvoch miliónov Eur so zbrojárskou spoločnosťou S.M.S., s. r. o., za čo
môže používať luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO, ktoré je napísané na zamestnanca zbrojárskej
spoločnosti S.M.S., s. r. o., praktizuje praktiky podobné mafiánskym, manipuloval a prispôsoboval
verejnú súťaž na dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov, ktoré kritizoval súčasný ministerĽubomír Galko, viedlo sa voči pánovi E. P. policajné vyšetrovanie, rovnako bolo voči nemu pripravené
trestné stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu. Pán E. P. tieto verejné obstarávania nikdy
neovplyvňoval, neprispôsoboval a nemanipuloval, nepripravoval podklady pre jednotlivé verejné súťaže

a neprispôsoboval ich podmienky tak, ako to vyhovovalo firmám a nie ministerstvu. V súvislosti s
verejným obstarávaním pán E. P. neprijímal žiadne dary a nepoužíval luxusné motorové vozidlo KIA
SORENTO, ktoré je napísané na zamestnanca zbrojárskej spoločnosti S.M.S., s. r. o., SPOLOČNOSŤ
7 PLUS, s. r. o. vyslovuje hlbokú ľútosť, že uverejnením difamujúcich a nepravdivých skutkových tvrdení
a neoprávnenou kritikou v značnej miere zasiahla do zákonom chránených práv na ochranu osobnosti

pána E. P., čím znížila jeho ľudskú dôstojnosť, vážnosť, profesijnú a občiansku česť a dobré meno."

Odporca je povinný na vlastné náklady a do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku odstrániť
článok pod názvom pod názvom "KTO HO CHRÁNI?" s podtitulom "Dôležitý úradník na ministerstve
obrany sa vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky,"
článok pod názvom "Úradník obrany sa vozí v aute pracovníka zbrojárskej firmy," s podtitulom "Dôležitý

úradník na ministerstve obrany sa vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte
miliónové zákazky," a článok pod názvom "Podozrivé vzťahy so zbrojármi, tri roky nikoho nezaujímali,"
z internetového portálu www.pluska.sk.

Odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške

40 000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý.

Pokiaľ ide o trovy konania, súd o nich rozhodne samostatným rozhodnutím po nadobudnutí

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V dôvodoch súd uviedol: „Navrhovateľ sa návrhom podaným 26.11.2010 domáhal uloženia povinnosti
odporcovi na vlastné náklady uverejniť v týždenníku PLUS 7 DNÍ a v denníku Plus JEDEN DEŇ
ospravedlnenia vo vyššie uvedených zneniach, odstránenia článku pod názvom „KTO HO CHRÁNI?“

z internetového portálu www.pluska.sk a zaplatenia sumy 33.000 Eur z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy.

Okrem ospravedlnení uvedených vo výrokoch tohto rozsudku žiadal navrhovateľ uverejniť v označenom
týždenníku a denníku aj vyjadrenie - ospravedlnenie v tomto znení: „Pána E. P. nikdy nevyšetrovala

polícia, nikdy nebol v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok, nie to ako podozrivý z trestného činu, v
živote voči nemu nebolo vznesené obvinenie a už vôbec nebol za akýkoľvek trestný čin odsúdený.“

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 27.3.2012 podal návrh na pripustenie
zmeny návrhu na začatie konania tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 50.000 Eur a nahradiť trovy konania.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11C/186/2010-298 zo dňa 13.4.2012, právoplatným od 20.4.2012,
pripustil zmenu návrhu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako to
navrhovateľ navrhol.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že v článku uverejnenom 29.9.2010 uverejnil odporca na
internetovom portáli www.pluska.sk článok autora A. E. pod názvom „KTO
HO CHRÁNI?“ s podtitulom „Dôležitý úradník sa ministerstve obrany sa vozí na aute zamestnanca
zbrojárskejfirmy,ktorávyhralavrezortemiliónovézákazky.“Vrovnakýdeňodporcauverejnilvinejsekcii

internetového portálu www.pluska.sk celý článok pod názvom „Úradník obrany
sa vozí v aute pracovníka zbrojárskej firmy“ s totožným podtitulom „Dôležitý úradník na ministerstve
obrany sa vozí na aute zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá vyhrala v rezorte miliónové zákazky.“ Jedná
sa o doplnený článok v rozsahu, v akom bol následne zverejnený v týždenníku PLUS 7 DNÍ. Odporca
dňa 30.9.2010 uverejnil v 40. čísle týždenníka PLUS 7 DNÍ celý článok na strane 12. a 13. Tento článok

obsahuje viaceré nepravdivé, pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia a neprimerané a neoprávnené
hodnotiace úsudky zamestnanca odporcu, ktoré hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv
navrhovateľa, najmä do jeho občianskej a profesijnej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého
mena, pričom ide o tieto výroky:1. „Najzaujímavejšie na tomto pánovi je však drahé auto, na ktorom sa vozí. V skutočnosti je napísané
na zamestnanca zbrojárskej firmy, ktorá sa za posledné dva roky dostala k viacerým kšeftom v hodnote
viac ako 30 miliónov eur.“

2. „Podľa policajného spisu, ktorý má Plus 7 dní k dispozícii, práve XX. pripravoval podklady pre
jednotlivé súťaže tak, ako to vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s nimi o tom ešte pred vyhlásením
súťaže, čo je v rozpore so zákonom.“

3. „Dňa 28. mája 2007 vyšlo vo Vestníku verejného obstarávania predbežné oznámenie o nákupe
špeciálneho oblečenia pre pilotov v hodnote asi 900-tisíc eur. „Treba to rozdeliť na časti, inak je to
nerealizovateľné. Spodky, špeciálne oblečenie, doplnky,“ poslal esemesku zástupca firmy Willing a
bývalý vojak S. E. úradníkovi P. tri dni po zverejnení predbežného oznámenia. P. mu odpovedal: „O.k.“
Následne poslal SMS, že rozdelenie dal schváliť vo Zvolene, kde je veliteľstvo vzdušných síl. O niekoľko
dní neskôr zákazku na špeciálne oblečenie pre pilotov skutočne rozdelili na tri časti. „Je to na trojku

rozdelené... Tento alebo budúci týždeň by to malo ísť do vestníka,“ povedal P. zástupcovi firmy Willing
podľa záznamov vojenského obranného spravodajstva 20. júna. A naozaj. O dva týždne vyšlo vo
vestníku oznámenie o tejto súťaži, kde už zákazka bola skutočne rozdelená na tri časti. Presne, ako si
želal zástupca firmy Willing. Celková hodnota zákazky sa medzitým zvýšila na viac ako 1,7 milióna eur.“

4. „Podobných ovplyvňovaní na ministerstve bolo podľa policajných záznamov viacero. P. s E. dokonca
menili už uzatvorenú zmluvu na dodávku vysielačiek Harris pre pluk špeciálneho určenia v Žiline.
„Musíme urobiť modifikáciu v zmluve, lebo z výroby neviem dodať tie vysielačky, čo si objednali.
Presvedč chlapcov v Žiline, aby si vybrali tie druhé, a potom budúci rok im dodáme tie, čo si objednali,“
žiadal podľa policajných záznamov E. P.. Ten sľúbil, že to zmení.“

5. „P. podľa policajných záznamov čulo komunikoval a prispôsoboval súťaže aj pre iné firmy, ako je
napríklad Pyra či Špeciálne systémy a software. Podľa pripraveného trestného oznámenia dokonca
prijímal od nich aj dary - napríklad pár náramkových hodiniek.“

6. „Autíčko: P. už dlhšie používa modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z., zamestnanca zbrojárskej
spoločnosti S.M.S. P. má dokonca povolenie na vjazd s autom do objektov ministerstva obrany. Vo
firme S.M.S. figuruje ako spolumajiteľ C. U.. Ten potvrdil, že E. Z. je jeho zamestnanec. „Prijali sme ho
od marca tohto roku,“ uviedol obchodník so zbraňami U.. Za posledné dva roky pritom S.M.S. získala
niekoľko zmlúv na lukratívne kšefty. Dodávala bezpilotné lietadielka za dva milióny eur a najmä získala

kontrakt za 30 miliónov eur na modernizáciu vrtuľníkov Mi 17“

7. „P. tým, že využíva cudzie auto v hodnote najmenej 26 - tisíc eur, je v ostrom konflikte záujmov
a pravdepodobne porušil aj zákon o štátnej službe. Je to podobné, ako keby konkrétnym policajným
vyšetrovateľom či kukláčom darovali svoje Mercedesy bratislavskí mafiáni.“

8. „P. pritom z titulu svojej funkcie riešil utajované obstarávanie. Podľa informácií Plus 7 dní mal na
starosti aj dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov, ktoré kritizoval súčasný minister Ľubomír
Galko.“

9. „ÚIA, kde P. pracuje, mal na starosti tiež megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu priamo na
dodávku dielov pre modernizáciu vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov eur. Text k fotografii - Megakšeft:
Vrtuľníky Mi 17, ktoré pomáhali pri povodniach, sa majú modernizovať dielmi za 30 miliónov eur. Prístroje
dodáva práve firma S.M.S., ktorej zamestnanec prepožičiava auto úradníkovi.“

10. „Stopnuté: Zamestnanca s požičanou luxusnou Kiou Sorento E. P. sledovali v minulosti tajné zložky
ministerstva obrany. Bolo dokonca pripravené trestné stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu,
ale minulé vedenie polície vyšetrovanie zastavilo. Dokumenty nasvedčujúce trestnú činnosť vrátane
odtajnených prepisov hovorov získaných Vojenským obranným spravodajstvom má týždenník Plus 7
dní k dispozícii.“

11. „Týždenník Plus 7 dní sa zaujímal, prečo sa s prípadom nakoniec nič nerobilo vo vyšetrovaní sa pred
dvomi rokmi nepokračovalo, hoci policajti mali na stole dôkazy o machináciách. Podľa informácií Plus
7 dní však väčšina spisov 16. augusta tohto roku polícia skartovala. Prečo? To nikto nevedel povedať.Vyšetrovatelia sa teraz údajne snažia dať do kopy dôkazy, ktoré zostali a rozbehnúť prípad znova. Na
tom, že sa prípad s ovplyvňovaním zákaziek nerozbehol naplno, má podľa našich informácii svoj podiel
aj súčasný viceprezident Policajného zboru Q. Y., ktorý v čase vládnutia Smeru robil šéfa inšpekcia

ministerstva vnútra. Toho v roku 2008 požiadal vtedajší šéf Úradu boja proti korupcii Q. G. o vyjadrenie
k dôkazom. XXXXv máji 2008 napísal, že „zistené porušenia zákonov boli menej závažné a sú bežného
charakteru a spôsobené prevažne nedbanlivosťou.“ Ďalej Y. uviedol, že oni ako inšpekcia nezistili nič, čo
by stálo za pozornosť. Aj na základe tohto Y. vyhlásenia ako šéfa inšpekcie ministerstva obrany policajti
v prípade nepokračovali.“

Dňa 30.9.2010 odporca uverejnil v denníku Plus JEDEN DEŇ ďalší nadväzujúci článok pod názvom „Za
odmenu?“ s podtitulom „Úradník ministerstva obrany sa vozí na aute zbrojárskej firmy.“ Tento článok
rovnako obsahuje viaceré nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané a neoprávnené hodnotiace
úsudky, ktoré hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa, najmä do jeho občianskej
a profesijnej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena, a to konkrétne výroky:

12. „Úradník ministerstva obrany sa vozí na aute zbrojárskej firmy. Text k fotografii - Odchádza: E. P.
v aute zbrojárskej firmy.“

13. „ZAMESTNANEC Úradu pre investície a akvizície ministerstva obrany, ktorý mal na starosti tendre

v rezorte, sa vozí v aute pracovníka zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá miliónové súťaže vyhrávala. E. P. sa
preváža na modrej Kia Sorento, čím pravdepodobne porušil zákon o štátnej službe.“

14. „Podľa týždenníka Plus 7 dní navyše P. v minulosti vyšetrovala polícia i tajné zložky rezortu obrany. Z
policajného spisu vyplýva, že zjavne manipuloval viaceré výberové konania. Vyšetrovatelia však prípad

uzavreli a spis skartovali. Mimochodom po tom ako sa jeho reportéri začali o P. zaujímať, nové vedenie
rezortu sa ho rozhodlo prepustiť.“

V nasledujúcom čísle týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 7.10.2010 odporca na strane 14 uverejnil
nadväzujúci článok na vyššie uvedené rovnako autora A. E. pod názvom „A nič...“ s podtitulom „Človek

z ministerstva obrany, ktorý mal vzťahy so zbrojármi, celé tri roky nikoho nezaujímal.“ Tento článok bol
uverejnený pod názvom „Podozrivé vzťahy so zbrojármi, tri roky nikoho nezaujímali,“ aj na internetovom
portáli www.pluska.sk dňa 15.10.2010. Tento článok taktiež obsahuje viaceré
nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané a neoprávnené hodnotiace úsudky zamestnanca odporcu,
ktoré hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa, najmä do jeho občianskej a

profesijnej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena, a to konkrétne výroky:

15. „Žiadny problém: Ani odposluchy, ani vozenie na aute pracovníka zbrojárskej firmy pozíciou
vysokého ministerského úradníka neotriasli.“

16. „Úradník, ktorý sa vozí na aute pracovníka zbrojárskej firmy, stále pracuje na ministerstve obrany.
E. P., o ktorom informoval týždenník Plus 7 dní minulý týždeň, sedí na svojom mieste, kde doteraz
rozhodoval, ako sa budú nakupovať zbrane. Okrem toho, že sa vozí na „požičanom“ tereniaku, ho mala
vojenská kontrarozviedka v hľadáčiku pre neštandardné vzťahy so zástupcami zbrojárskych firiem. Za
viac ako tri roky sa prípad nikam neposunul. Tri roky nikomu neprekážalo, že podľa policajného spisu

mal ovplyvňovať verejné súťaže na ministerstve obrany?“

17. „Týždenník Plus 7 dní minulý týždeň zverejnil časť policajného spisu, podľa ktorého P. čulo
komunikoval so zástupcami zbrojárskych firiem a prispôsoboval podmienky tendrov, ako to vyhovovalo
firmám a nie ministerstvu, ktoré P. zastupoval. Podľa policajného spisu navyše P. prijímal aj dary od

firiem, ktoré neskôr získali na ministerstve zákazky.“

18. „Muzikant: Úradníka P. už nové vedenie ministerstva disciplinárne riešilo pre požičané auto Kia
Sorento od zamestnanca zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá získala napríklad 30 - miliónovú zákazku na
modernizáciu vrtuľníkov Mi 17.“

Odporca uverejnením vyššie uvedených článkov obsahujúcich množstvo nepravdivých skutkových
tvrdení a neprimeraných a neoprávnených hodnotiacich úsudkov zamestnanca odporcu, hrubým anajmä necitlivým spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, najmä do jeho občianskej a
profesijnej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena.

Právny zástupca navrhovateľa v návrhu poukázal na článok 19 Ústavy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, článok 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (Oznámenie FMZV č.
209/1992 Zb., podľa ktorého má každý právo, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť,
dobrá povesť, a aby bolo chránené jeho meno, ako aj na ustanovenie článku 11 Občianskeho zákonníka.
Uviedol, že k vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby

musia byť kumulatívne splnené nasledovné zákonné predpoklady:

a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite;
b) neoprávnenosť (protiprávnosť) zásahu;
c) existencia príčinnej súvislosti medzi a) a b) vyššie.

Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženie vážnosti. Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok 1
Cz 32/78). Ochrana osobnosti teda stojí na objektívnom princípe, čo znamená, že nie je nevyhnutné,

aby k zásahu reálne došlo. Z uvedeného pohľadu je irelevantné, či osoba (pôvodca zásahu), ktorá
o inej fyzickej osobe (objekte zásahu), rozširovala nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie, a
tak znížila česť a dôstojnosť tejto osoby v očiach ostatných, bola v dobrej viere, že ide o správy ktoré
zodpovedajú skutočnosti, alebo napr. že pôvodca zásahu iba ľahkomyseľne prijímal určité nepravdivé
tvrdenia o inej osobe, a tieto rozširoval ďalej. Aj v uvedených situáciách vzniká právny nárok na ochranu

osobnosti dotknutej osoby. Samotná ochrana nastupuje už pri existencii ohrozenia osobnostného práva.
V uvedenom zmysle ohrozenia práva úplne postačuje, ak sa znevažujúce - difamujúce tvrdenie dostalo
na vedomie tretím osobám. Nie je rozhodujúce, čo zodpovedá i súčasnej súdnej praxi, či došlo k
oznámeniu vlastného skutkového tvrdenia alebo oznámenia skutkového tvrdenia prevzatého z iného
zdroja, rozhodujúce je, že nepravdivé či pravdu skresľujúce oznámenie skutkového tvrdenia dotýkajúce

sa cti, dôstojnosti a súkromia fyzickej osoby, je šírené tlačou.

Podľa jednotného právneho názoru a aplikačnej praxe je možné o splnení podmienok pre vznik
občianskoprávnych sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka hovoriť vtedy, ak zásah
do konkrétnych zložiek osobnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne spôsobilý ohroziť

precizované zložky osobnosti fyzickej osobnosti, a to ako politika, lekára, sudcu, rodiča, človeka a
podobne, a to v tom zmysle, že vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti jej postavenia
u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej postavenia v spoločnosti, v
rodinnom, priateľskom kruhu, v okruhu spolupracovníkov, obchodných partnerov a podobne.

K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé.
Neoprávnenýmzásahomdoosobnostifyzickejosobysúvtakýchtoprípadochsituácie,priktorýchfyzická
alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia (napr. nepravdivé znižujúce
tvrdenia o mravnom profile občana, o jeho vlastnostiach, zmýšľaní, správaní, pracovnej morálke a
pod.) alebo pravdu skresľujúce skutočnosti. Samotné uverejnenie nepravdivého údaju dotýkajúceho

sa osobnosti fyzickej osoby, spravidla zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti,
odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR Rč. 15/96).“

K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby však môže dôjsť aj

prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré sami o sebe sú pravdivé, pričom však boli uvedené v
takej forme, v takých súvislostiach, alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu
skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo
všeobecne v určitej spoločnosti chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len
u určitej skupiny ľudí.

Zmyslom a podstatou hodnotiaceho úsudku (kritiky) je, že ide o subjektívne tvrdenie, predstavujúce
osobný názor toho, kto hodnotiaci úsudok vyslovuje. Právne dovolená (prípustná) je taká kritika(hodnotiaci úsudok), ktorá je vecná, konkrétna, primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať
z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa.

Príčinná súvislosť predstavuje kauzálny nexus medzi neoprávneným zásahom do osobnosti konkrétnej
fyzickej osoby objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Z
pohľadu právnej kvalifikácie posudzovanej právnej veci (skutkové tvrdenie) je táto tretia podmienka
splnená tým, že v priamej príčinnej súvislosti medzi konaním zasahovateľa do konkrétnych zložiek
osobnostifyzickejosobya„stavom“týchtokonkrétnychzložiekosobnostifyzickejosobypotomtozásahu

je priama príčinná súvislosť v tom zmysle, že dochádza k „stavu ich zníženia“.

Povinnosťou pôvodcu neoprávneného zásahu je aby preukázal, že zásah do osobnostného práva bol
v súlade s objektívnym právom, t.j. že jeho výroky na adresu navrhovateľa sú pravdivé. V opačnom
prípade sa jeho tvrdenia považujú za nepravdivé. K uvedeným záverom sa prikláňa i súdna judikatúra.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 964/2000 „je na pôvodcovi zásahu do práva na

ochranu osobnosti, aby preukázal, že k zásahu došlo v súlade s právom, t.j. že tu existovala konkrétna
okolnosť, ktorá podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje.“

Právny zástupca navrhovateľa v podanom návrhu poukázal na to, že vychádzajúc z vyššie citovaných
skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov, ktoré boli odporcom prezentované vo viacerých článkoch

uverejnených na internetovom portáli www.pluska.sk , v týždenníku PLUS 7 DNÍ
a v denníku Plus JEDEN DEŇ je možné konštatovať, že odporca sa vyjadril tak, že navrhovateľ ako
úradník na ministerstve obrany:
1. robil machinácie s verejným obstarávaním, pripravoval podklady pre jednotlivé súťaže tak, ako to
vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, a teda v konečnom

dôsledku páchal trestnú činnosť,
2.manipulovalverejnúsúťažnadodaniepilotnejvýstrojevhodnote900-tisíceurvprospechspoločnosti
Willing, a.s., pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky na viac ako 1,7 milióna eur,
3. manipuloval verejnú súťaž na dodanie vysielačiek Harris, menil už uzatvorenú zmluvu,
4. prispôsoboval, ovplyvňoval a manipuloval verejné súťaže v prospech jemu blízkych spoločností,

pričom od týchto spoločností prijímal dary,
5. dohadzoval viaceré lukratívne „kšefty“ v hodnote viac ako 30 miliónov Eur zbrojárskej spoločnosti,
ktorej zamestnanec mu požičiava luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO /ďalej len „motorové
vozidlo“/ resp. priamo používa luxusné motorové vozidlo patriace tejto zbrojárskej spoločnosti,
6. praktizuje praktiky podobné mafiánskym,

7. mal na starosti megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu priamo na dodávku dielov pre
modernizáciu vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov eur ako aj dodanie bezpilotných lietadielok v hodnote
dvoch miliónov Eur spoločnosťou S.M.S., s.r.o.
8. mal na starosti dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov,
9. bol v minulosti sledovaný tajnými zložkami ministerstva obrany, bolo voči nemu pripravené trestné

stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu, pričom nie je za nespornú a preukázateľnú trestnú
činnosť odsúdený, iba pre svoje veľmi dobré konexie, na základe ktorých sa policajné vyšetrovanie
zastavilo a už sa v ňom ďalej nepokračovalo.

Podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľa, uvádzaním týchto nepravdivých a pravdu skresľujúcich

difamujúcich skutkových tvrdení, odporca snahou po senzácii vyvolával u čitateľa presvedčenie, že
navrhovateľ sa dopustil uvedených konaní. Poukázal na to, že vzhľadom na to, že nie je možné vylúčiť
skutočnosť, že odporca v článkoch uvádza niektoré tvrdenia, ktoré sú sami o sebe pravdivé, považuje za
nevyhnutné poukázať najmä na to, že k neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby môže dôjsť aj prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré sami o sebe sú pravdivé, pričom však

boli uvedené v takej forme, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú
dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Odporca práve skutkové tvrdenia, ktoré sami o
sebe sú pravdivé, úmyselne upravil v predmetnom článku do takej formy, pričom niektoré zámerne
opomenul, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu
povahu určitého tvrdenia sa pritom nevyžaduje, aby bolo všeobecne v určitej spoločnosti chápané ako

difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej skupiny ľudí. Zásadne tak môže byť
poskytnutá občianskoprávna ochrana cti aj proti difamujúcim skutkovým tvrdeniam, ktoré sú pravdivé.
Predmetné články obsahujú vysoký počet hrubo difamujúcich vyjadrení. Ak chce odporca preukázať ich
oprávnenosť, nesie dôkazné bremeno svojich tvrdení. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom č.k. 3 Cdo61/2000 judikoval, že v prípade požiadavky pravdivého opísania skutkových okolností nie je na mieste
argumentovať textom čl. 10 Dohovoru, podľa ktorého má každý právo na slobodu prejavu. Predmetné
právo zahŕňa právo na prijímanie, rozširovanie informácií alebo myšlienok bez zasahovania štátnych

orgánov a bez ohľadu na hranice štátu, avšak nezahŕňa právo na rozširovanie nepravdivých informácií
v uvedenom zmysle veci. Ku konkurencii práv uvedených v článku 10 Dohovoru a ustanovení § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že je potrebné poukázať na čl.
10 ods.2 Dohovoru, podľa ktorého výkon slobôd, nakoľko zahŕňa aj povinnosti, a aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti o.i. aj v záujme ochrany povesti alebo práv iných. Je nesporné,
že každé právo na výkon slobôd zahŕňa aj povinnosť rešpektovať rovnaké práva a slobody iných. Práva
a slobody uvedené v čl. 10 Dohovoru preto nemožno vykladať izolovane a vzájomne nezávisle, nakoľko
takýto výklad by v konečnom dôsledku znamenal ich vzájomnú negáciu. Preto ani nemožno právo na
slobodu prejavu vykladať izolovane bez zreteľa na právo na ochranu osobnosti v rozsahu uvedenom v
ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý v súlade s textom článkom 10 ods.2 Dohovoru

obmedzil právo na bezhraničnú slobodu prejavu a stanovil kritériá zodpovednosti osoby, ktorá do práv
chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zasiahla.

Z podaného návrhu vyplýva, že navrhovateľ si uplatnil právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy
v zmysle ustanovenia § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka. Právnym prostriedkom súdnej ochrany

osobnostného práva je žaloba, ktorej zámerom je poskytnúť postihnutej fyzickej osobe primerané
zadosťučinenie (satisfakčná žaloba), ktoré sa javí v danom prípade ako najefektívnejšie. Primerané
zadosťučinenie môže spočívať v určitom plnení, či už morálnom alebo peňažnom. V prípadoch, kedy
sa morálne zadosťučinenie javí v konkrétnom prípade ako nepostačujúce, stráca svoju účinnosť a
funkčnosť, vzniká možnosť s ohľadom na povahu nemajetkovej ujmy, priznať postihnutému subjektu

peňažné zadosťučinenie. Poskytnutie peňažného zadosťučinenia prichádza do úvahy v prípade, ak k
neoprávnenému zásahu došlo v značnej miere. Ujma spočívajúca v znížení dôstojnosti fyzickej osoby
alebo jej vážnosti v značnej miere, vzniká väčšinou v dôsledku neoprávnených zásahov uskutočnených
v hromadných informačných prostriedkoch, tzn. verejným spôsobom zásahu. V tomto prípade bol zásah
realizovaný prostredníctvom viacerých masovokomunikačných prostriedkov, ktorých vydavateľom je

práve odporca, a to prostredníctvom najčítanejšieho týždenníka a druhého najčítanejšieho denníka v
SR s celoštátnou pôsobnosťou. V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 61/2000 a rozsudok NS SR sp.zn. 1Co 15/97) za obzvlášť nebezpečné
zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače alebo televízneho
vysielania. Uverejnenie nepravdivých a difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných

prostriedkoch, môže spôsobiť veľmi závažnú ujmu osobnosti fyzickej osoby, ktorá môže viesť až do jej
úplnéhospoločenskéhoznemožnenia.Neoprávnenýzásahdoprávanaochranuosobnostibolvykonaný
prostredníctvom periodickej tlače, preto treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. V takom
prípade je vždy založené právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporca zverejnil svoje difamujúce tvrdenia, závažné obvinenia z viacerých machinácii verejného
obstarávania a mnohopočetného prijímania úplatkov, teda z opakovaného páchania viacerých trestných
činov, a to všetko masovokomunikačnými prostriedkami s pokrytím celého územia Slovenskej republiky,
ktoré patria medzi jedny z najsledovanejších mienkotvorných informačných prostriedkov v SR.
Takéto úmyselné necitlivé a nesprávne skresľovanie skutkových tvrdení v masovokomunikačných

prostriedkoch, za účelom vyvolania senzácie, bez ohľadu na skutočný stav a bez patričného
objasnenia čitateľom o skutočnom obsahu, môže spôsobiť dotknutému subjektu vo vedomí spoločnosti
nezmazateľnú pečať človeka, vnímaného ako páchateľa trestných činov. Táto stigma na povesti osoby
zostane vo vedomí širokej verejnosti bez ohľadu na ďalší vývoj veci.

Z vyjadrenia právneho zástupcu odporcu vyplýva, že odporca s návrhom nesúhlasí a žiada návrh v
plnom rozsahu zamietnuť. Informácie, skutkové tvrdenia zverejnené v žalovaných článkoch sú podľa
odporcu pravdivé. Hodnotiace úsudky zverejnené v týchto článkoch sú plne legitímne a opierajú sa o
pravdivý vecný základ. Verejné obstarávanie vykonávané štátnymi orgánmi je predmetom oprávneného
širokého záujmu verejnosti, keďže sa jedná o nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi v obrovských

sumách. Preto je táto téma, témou vrcholne legitímnou, keďže sme svedkami toho, že orgány štátnej
kontroly nakladania s verejnými zdrojmi z vlastnej iniciatívy odhaľujú nekalé praktiky pri nakladaní s
verejnými len zriedkavo a potom konajú až na podnet médií, keď už politici nemôžu brániť požiadavkámverejnosti na prešetrenie takýchto deliktov (viď kauza INTERBLUE - predaj emisií, či kšefty s výmenami
reštituovaných pozemkov s pozemkami v podtatranskej oblasti).

Súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom navrhovateľa, právnych zástupcov účastníkov konania,
svedkov, oboznámením sa s obsahom návrhu na začatie konania, s obsahom uverejnených článkov a
predloženými listinnými dôkazmi.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaniach uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava žalobného

návrhu, ako aj písomných vyjadrení. Má za preukázané, že uverejnenie článkov odporcu obsahujúcich
množstvo nepravdivých tvrdení a neoprávnených hodnotiacich úsudkov predstavuje závažný zásah
do osobných práv navrhovateľa, a to najmä do jeho ľudskej dôstojnosti, občianskej a profesijnej cti a
dobrého mena. Zdôraznil, že tento zásah pretrváva. Poukázal na to, že predmetné články uverejnené
masovokomunikačných prostriedkoch sledovali iba škandalizovanie osoby navrhovateľa na verejnosti.
Odporca iba lacnom snahou dlhodobo a opakovane uverejňoval články prostredníctvom najčítanejších

periodík s pokrytím celej SR, čím zabezpečil, aby sa osoba navrhovateľa natrvalo vryla do pamäti
verejnosti ako páchateľ závažnej trestnej činnosti. Takýto postup odporcu, ktorý sa vždy musí pridržiavať
novinárskej etiky, je v rozpore s právom navrhovateľa. S prihliadnutím na intenzitu, rozsah, dlhodobé
a opakované pôsobenie predmetných článkov je ujma navrhovateľa, ktorú musí znášať, závažná.
Uverejnenie týchto článkov prostredníctvom internetu, denníka, ako aj týždenníka, malo nepochybne

za následok poškodenie osobnostných práv navrhovateľa výrazným spôsobom a v značnej miere.
Navrhovateľvýzvouzodňa8.11.2010vyzvalodporcunadobrovoľnéuverejnenieospravedlneniavčase,
kedy bolo možné závažnú ujmu navrhovateľa aspoň čiastočne zmierniť. Odporca na výzvu nereagoval,
čím zabezpečil, aby predmetný zásah do osobnostných práv navrhovateľa dlhodobo pretrvával. S
prihliadnutímmánavrhovateľzato,ženavrhovateľmánielenprávonanemateriálnusatisfakciuvpodobe

uverejnenia ospravedlnenia, ale taktiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že
predmetnéčlánkysúdoterazuverejnenénawww.pluska.sk.Žiadal,abybolitieto
boli odstránené na náklady odporcu. Rovnako žiadame, aby odporca na vlastné náklady v najbližších
dvoch vydaniach týždenníka Plus 7 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku uverejnil tak v týždenníku
Plus 7 dní, ako aj v denníku Plus 1 deň ospravedlnenia v zneniach žalobného návrhu. Žiadal zaviazať

odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 Eur a po pripustení zmeny návrhu vo výške
50.000 Eur.

Navrhovateľ na pojednávaniach uviedol, že jeho pracovný pomer na Ministerstve obrany SR bol
skončený dohodou ku dňu 28.2.2011. Od 1.3.2011 do 28.3.2011 navrhovateľ pracoval na Colnom

riaditeľstve v Bratislave. Navrhovateľ uviedol, že on nespracovával podklady pre firmy, aby ich
zvýhodňoval. Nepripravoval na Ministerstve obrany súťaže tak, aby ich zámerne vyhrala spoločnosť
Willing, Špeciálne systémy a software, Pyra a S.M.S. Neprijímal žiadne dary a ani iné nenáležité
výhody od nijakých spoločností. Mega biznis na dodávku dielov pre modernizáciu vrtuľníkov v hodnote
30.000.000 Eur, ako aj na dodanie bezpilotných lietadiel v hodnote 2.000.000 Eur nezabezpečoval.

Túto úlohu dostal jeho podriadený O.. H., ktorý bol vedúci oddelenia. Navrhovateľ kontroloval iba ako
riaditeľ špeciálneho obstarávania zmluvu a dokumentáciu obchodného prípadu. Na žiadnych sedeniach
ohľadom modernizácie sa nezúčastňoval. K dodávke bezpilotného prostriedku uviedol, že sa jedná
o vojenský materiál. Na základe výhradného zastúpenia spoločnosti S.M.S. na dodávku bezpilotných
prostriedkov im bola zaslaná výzva na predloženie cenovej ponuky a na základe odsúhlasenia

cenovej ponuky požadovateľom t.j. Piatym plukom špeciálneho určenia Žilina bol realizovaný nákup
bezpilotných prostriedkov. Zdôraznil, že bezpilotné prostriedky mohla dodať iba spoločnosť S.M.S.
na základe výhradného zastúpenia pre SR. Na otázku, či mal na starosti dodávku predražených PC
uviedol, že sa jednalo o PC pre bezpečnostný úrad MO SR, kde daný výber spoločností spracovával
O.. B.. Navrhovateľ spracovával iba na základe vysúťaženej cenovej ponuky zmluvu o budúcich

zmluvách a kúpne zmluvy na základe požiadaviek Bezpečnostného úradu MO SR. Za výber dodávateľa
nemal zodpovednosť. Nerozhodoval o rozdelení zákazky na pilotnú výstroj na 3 časti. Toto obstaranie
spracovával pán Q., ktorý nepatril ani pod oddelenie navrhovateľa. Táto zákazka mohla byť rozdelená
na 3 časti iba po schválení veliteľstva vzdušných síl Zvolen, o čom je aj zápis v obchodnom prípade. Na
základe schválenia bola zákazka rozdelená na 3 časti. Na otázku právneho zástupcu odporcu, kto vyhral

túto súťaž za 900.000 Eur, navrhovateľ uviedol, že táto verejná súťaž bola zverejnená vo vestníku. Túto
súťažnevyhralnik,lebosadosúťaženiktoneprihlásil.Verejnásúťažbolapotomzrušená.Nemohlodôjsť
ani k navýšeniu zákazky zo sumy 900.000 Eur na 1,7 mil. Eur, lebo daná súťaž bola zrušená. Na dodávky
rádiostanícHarrisnemohlabyťrobenáverejnásúťaž,lebotobolobranéakovojenskýmateriál.Výhradnépostavenie mala spoločnosť Willing, ktorá bola aj oslovená. Ďalej uviedol, že auto, ktoré využíval,
nepatrilo žiadnej zbrojárskej firme. Pán Z., od ktorého si auto požičal, je jeho dlhoročný priateľ a bol
živnostníkom. Majú spolu dlhodobejší vzťah v motoristickom športe. S pánom Z. sa pozná dlhodobo na

základe ich aktivít v motoristickom športe. Uviedol, že motorové vozidlo Kiu Sorento si prenajal od pána
Z. v roku 2008. Pán Z. v tom čase nebol zamestnancom žiadnej zbrojárskej firmy. Podľa navrhovateľa
pán Z. nebol a ani nie je zamestnancom S.M.S. Navrhovateľ zastával na Ministerstve obrany pozíciu
riaditeľa sociálneho obstarávania a nakladania s majetkom štátu a bol zástupcom riaditeľa. V tejto pozícii
bol od roku 2007. Predtým bol zamestnaný od 1.2.2006 ako špeciálny odborný referent. Od nástupu

do tejto funkcie t.j. od 1.2.2006 až do zverejnenia žalovaných článkov, nebol disciplinárne riešený ani
pokarhaný. Na základe novinárskych otázok Ministerstvu obrany dňa 27.12. boli dané 3 otázky ohľadne
motorového vozidla Kia Sorento, držiteľa vozidla a osoby navrhovateľa. Navrhovateľ odpovedal na dané
otázky a vypracované odpovede na otázky boli zaslané pánovi A. a v tej dobe jeho asistentovi pánovi
A.. Oni tieto odpovede po svojej úprave zaslali vedúcemu služobného úradu Ministerstva obrany pánovi
H.. Dňa 28.9.2010 bol navrhovateľ pozvaný na pohovor k vedúcemu služobného úradu pánovi H.. Bolo

to o 15.30 hod., kde mu bezdôvodne bola predložená výpoveď na osobnú žiadosť. Po diskusii s pánom
H. sa dohodli, že svoje stanovisko mu oznámi do 12.00 hod. 29.9.2010. Vtedy sa dostavil k pánovi H.,
oznámil mu, že odmieta podpísať výpoveď, na čo mu on zdôraznil, že následky si bude znášať sám,
že majú vyjsť nejaké články v novinách. Po tomto odmietnutí výpovede vyšli dané články. Dozvedel
sa o tom od svojej kolegyne slečny P., ktorá mu zavolala vo večerných hodinách, aby sa pozrel na

internet, že je „populárny“. Bolo to prvý krát, čo bolo o ňom niečo písané. Tieto články boli publikované
na portáli pluska.sk, v periodiku Plus 7 dní a Plus 1 deň a u bývalého zamestnávateľa na Ministerstve
obrany SR na vnútornej internetovej sieti. O ostatných periodikách nevedel. Uverejnením týchto článkov
sa zmenilo správanie jeho nadriadených, dostal aj pokarhanie za porušenie disciplíny. Podriadení a
kolegovia na úrade prestali s navrhovateľom komunikovať. Komunikácia prebiehala iba na formálnej

stránke. Navrhovateľ niečo zadal, oni mu hlásili splnenie. Akákoľvek telefónna, mailová komunikácia
bola prerušená voči osobe navrhovateľa, lebo všetci zamestnanci úradu sa začali báť, aby neboli
spojovaní s jeho osobou, čím by si mohli uškodiť u nového vedenia úradu. Uverejnenie týchto článkov
malo výrazný vplyv na prácu navrhovateľa. Dostal upozornenie na porušenia disciplíny. Komunikácia
s riaditeľom úradu bola prerušená. Komunikácia spočívala iba vo vydávaní úloh buď mailom alebo

ústne, pričom po upozornení dostal vypracovať jednu úlohu, ktorej vypracovanie mal zabezpečovať iný
príslušník úradu. Túto úlohu dostal o 15.13 hod. Splnenie úlohy mal hlásiť ráno do 8.00 hod. Jednalo
sa o spracovanie alebo štatistiku uzatvorených zmlúv o obstarávateľoch za roky 2009 a 2010. Danú
úlohu splnil a odovzdal pred 8.00 hod. Odmailoval to riaditeľovi o 08.21 hod. Následne na to ho riaditeľ
obvinil z nedodržania úlohy, za čo chcel navrhovateľa disciplinárne riešiť. Navrhovateľ toto odmietol.

Riaditeľ mu chcel znížiť osobné ohodnotenie, resp. zobrať osobné ohodnotenie. Po uvážení a zistení,
že mu nemôže zobrať osobné ohodnotenie mu znížil plat o 120 Eur. Zobral ho za pohotovosť a za
riadenie. Potom nasledovali ďalšie kroky k psychickému nátlaku voči osobe navrhovateľa. Zo strany
nadriadených bol vlastne vyvinutý tlak na vojenské obranné spravodajstvo (VOS), aby sa navrhovateľ
podrobil na základe uverejnenia článkov bezpečnostnému pohovoru. Ten absolvoval v trvaní 4,5 hodiny,

kde všetky otázky alebo väčšina otázok boli v súvislosti s uverejnenými článkami. Následne na to sa mal
zúčastniť na polygrafickom vyšetrení, čo navrhovateľ odmietol, toto mu umožňuje zákon. Po zverejnení
článkov zavolal manželke vo večerných hodinách, aby si dané články prečítala. Boli pripravení na
nejakú reakciu. Po príchode domov daný článok rozoberal s rodinou, kde im vysvetlil, že daný článok
sú čisté nepravdy, aby sa pripravili na reakciu. Reakcie okolia, či na synov alebo manželku nevie

doložiť, po druhom článku vlastne začala dosť viaznuť komunikácia medzi nimi, lebo nevedeli, čo je
pravda a čo nie je pravda a navrhovateľ ďalej odmietal komunikovať o týchto článkoch. Takto vzniklo
dosť veľké komunikačné embargo v rodine navrhovateľa. Blízki priatelia a kamaráti navrhovateľa na
dané články reagovali tak, že sa k tomu nevyjadrovali, prestali s navrhovateľom komunikovať, lebo sa
báli, že ich osoby by mohli byť spájané s osobou navrhovateľa a mohlo by to mať pre nich negatívny

dopad. Uverejnenie článkov malo dosť negatívny dopad na spoločenský život navrhovateľa a jeho
rodiny, lebo do tej doby spoločensky žili a po uverejnení článkov sa navrhovateľ bál ukázať niekde na
verejnosti, lebo nevedel ako zareaguje okolie alebo verejnosť. V daných článkoch bola zobrazená aj jeho
fotografia. Navrhovateľ na základe uverejnenia článkov a následného tlaku bývalých zamestnávateľov
voči jeho osobe schudol 10 kíl. Psychicky bol na tom zle, lebo nevedel, čo môže čakať od bývalého

zamestnávateľa, keďže je prezentovaný v ich očiach ako korupčný človek. Tieto články majú vplyv aj
na jeho ďalšie zamestnanie.Na otázky právneho zástupcu odporcu navrhovateľ uviedol, že má vysokoškolské vzdelanie a to Vysokú
vojenskú školu v Liptovskom Mikuláši. Pred 1.2.2006 pôsobil ako manažér vo firme Ides, s.r.o. Mal
na starosti projekty, zabezpečovanie materiálu a podobne. S pánom Z. sa pozná od roku 2006 alebo

2006. Pán Z. bol živnostník - taxikár, prípadne bol zamestnancom nejakej taxi služby. Nájom motorového
vozidla od pána Z. trval do októbra 2010. Nájom bol uzavretý dohodou. Nájomné sa malo uhrádzať v
hotovosti. Uviedol, že S. E. pozná. Má k nemu čisto obchodný vzťah. Pán E. bol zástupcom firmy Willing.
Spolu komunikovali cez obchodné prípady. Komunikovali spolu aj osobne. Poznali sa aj predtým, ako
sa navrhovateľ zamestnal na Ministerstve obrany a poznali sa aj ich manželky. Uviedol, že s pánom E.

sa pozná od roku 2004 alebo 2005. S pánom E. sa spoznal tak, že ich manželky boli spolupracovníčky.
Uviedol, že nekomunikoval so spoločnosťami Pyra, Willing, S.M.S. o podmienkach jednotlivých súťaží,
obstarávaní a ponukách pred ich začatím alebo ich priebehu alebo pri ich skončení. Nepodieľal sa na
zmenách podmienok týchto súťaží alebo ponúk. Upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny mu
dal O.. H. A., riaditeľa UIA. Výpoveď mu predkladal D.. H. H.. Odmietol sa zúčastniť polygrafického
vyšetrenia na základe svojho zlého psychického stavu, lebo takto by bolo toto vyšetrenie neobjektívne

a skreslené. Z nadriadených mali vyvíjať na navrhovateľa tlak D.. H. H., vedúci úradu, O.. H. A., riaditeľ
ÚIA, D.. A., ktorého presnú funkciu uviesť nevedel. V tejto dobe bol asistentom riaditeľa O.. A.. Správanie
voči navrhovateľovi zmenili všetci zamestnanci Úradu investície a akvizície (ÚIA).

Právny zástupca odporcu sa pridržiaval svojho písomného vyjadrenia zo dňa 1.4.2011 a dôvodov

tam uvedených. Žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že trvá na vypočutí svedka A. E., ktorý je autorom
žalovaných článkov.

Svedkyňa H. T. vo svojej výpovedi uviedla, že v období september až október 2010 bola asistentkou
riaditeľa Úradu pre investície (ÚIA) a tabuľková pozícia bola nazvaná samostatný odborný referent.

Náplňou jej práce bola administratívna práca riaditeľa úradu. Po uverejnení žalovaných článkov začal
nepriamy útok na pána O.. P., nakoľko to bol tlak zhora. Dostal príkaz zhora, ktorý musel plniť. Riaditeľ
povedal, že aj on má svoje úlohy, ktoré musí plniť. Následne po týchto tlakoch nastali reorganizačné
zmenyceléhoúradu,ktorécelé4rokynebolipotrebné.Uviedla,žesnavrhovateľomsapoznáodnástupu
do pozície asistentky riaditeľa v novembri 2007, lebo asistentka vykonáva administratívne činnosti aj

pre riaditeľa odboru. Na novinárske otázky, ktoré boli spracované bežným spôsobom, ale otázky, ktoré
sa týkali O.. P. boli priamo spracované a nemohli ísť priamo cez O.. P.. Boli spracované aj ostatnými
ľuďmi, ktorí sa k tomu tiež vyjadrili, neboli priamo spracované. Dr. A. bol v tom čase asistentom riaditeľa,
riaditeľom bol O.. A. a vedúcim služobného úradu bol D.. H. H.. O obsahu publikovaných článkov sa
dozvedela z časopisu Plus 7 dní od svojej kolegyne, ktorá jej volala z kaviarne, keď čítala časopis. Po

obdržaní novinárskych otázok a následne po uverejnení predmetných článkov zbadala zmeny na úrade
ÚIA v prístupe kolegov a nadriadených a kolegov k osobe navrhovateľa. Zo strany nadriadených tam
bola zmena prístupu a zo strany kolegov, tí sa báli komunikovať s navrhovateľom, aby z toho nemali
problémy. Ako príklad prístupu nadriadených uviedla, že bola navrhovateľovi nariadená jedna úloha, bol
to úkon vypracovať tabuľky ku koncu pracovnej doby, stavy verejného obstarávania za predchádzajúce

obdobie, ktoré bežne spracovával O.. E.. Tento chodieva z práce skôr, nakoľko na úrade je pohyblivá
pracovná doba. Tohto človeka museli zohnať telefonicky, aby sa dohodli, aby prišiel ráno do práce a
danú úlohu vypracoval. Bolo to ráno o 8.00 hod., kedy bola úloha vypracovaná, tabuľky sa vytlačili
bežným spôsobom, úloha bola tým pádom odovzdaná načas, avšak až po odovzdaní riaditeľ oznámil
navrhovateľovi, že keďže nie je odovzdaná písomnou formou, že úlohu nesplnil tak, ako si predstavoval

riaditeľ. Ak úloha nie je písomne zadaná, nie je nutné ju písomne odovzdávať. Potom boli organizačné
zmeny úradu, siahnutie na osobné odmeny, zmena kancelárie. Prístup k navrhovateľovi bol taký, že aj
kolegovia sa báli k nemu ísť do kancelárie. Svedkyňa uviedla, že s navrhovateľom mala dobrý pracovný
vzťah, dokázali sa porozprávať aj o nepracovných veciach tak ako aj s ostatnými spolupracovníkmi.
Na navrhovateľa nemohla povedať žiadnu negatívnu vlastnosť, lebo jej vždy pomohol, bol pozitívny.

Uviedla, že možno mal jednu zlú vlastnosť, a to že bol až veľmi úprimný. Keďže kolegovia vedeli, čo
sa deje, obávali sa o svoju existenciu, lebo navrhovateľovi nezostala ani jeho kancelária, ktorú mal. Bol
preradený do inej kancelárie, komunikácia s navrhovateľom bola nežiaduca. Kolegovia sa báli vedúcich
pracovníkov, riaditeľa ÚIA a následne aj vedúceho služobného úradu. Uviedla, že to zažila aj sama na
vlastnej koži.

Svedok O.. T. B. uviedol, že na Ministerstve obrany SR pracuje od roku 2005 až doteraz na úrade ÚIA
Ministerstva obrany SR, kde začínal ako vedúci oddelenia a teraz je riaditeľ odboru. S navrhovateľom
boli kolegovia. Vo funkcii riaditeľa pôsobil navrhovateľ na odbore obstarávania cudzieho špeciálnehomajetku. Svedok bol riaditeľom odboru obstarávania majetku a elektronických aukcií. Uviedol, že
predmetom sporu je článok zverejnený v Plus 7 dní o navrhovateľovi K.P.. Uviedol, že po zverejnení
tohto článku chodil navrhovateľ dosť často na návštevy k vedúcemu služobného úradu. Nebolo

pritom štandardné, aby pracovníci chodili k vedúcemu služobného úradu tak často. Uviedol, že on s
navrhovateľom vychádzal dobre, navrhovateľ bol pracovitý a priateľský, svedok s ním nemal negatívne
skúsenosti. O informáciách zverejnených prostredníctvom žalovaných článkov sa s kolegami rozprával,
ale s nadriadenými nie. Predmetom diskusie bolo rozoberanie článku a skutočnosť, že navrhovateľ pán
P. musel byť veľmi sledovaný. Zo strany kolegov si nevšimol zmenu v správaní sa k navrhovateľovi, ale

zo strany nadriadených áno. Začali navrhovateľa volať na osobné pohovory. Organizačné zmeny nastali
potom, keď musel pán P. odísť.

Svedok O.. R. P. uviedol, že na Ministerstve obrany SR pracuje od roku 2006. Je obstarávateľom,
odborným referentom na oddelení obstarávania komerčného materiálu. S navrhovateľom sa pozná
ako so svojim nadriadeným. Navrhovateľ bol jeho nadriadeným niekedy od roku 2007, kedy odišla

zástupkyňa riaditeľa pani P.. Navrhovateľ bol kamarátsky, pracovne ho posúdiť nevie, lebo robil na inom
oddelení. Bral ho ako kamaráta, chodili spolu na obedy, v súkromí s ním nikde nebol. Stretávali sa len v
práci a na pracovných akciách. Uviedol, že k nemu sa navrhovateľ ani po zverejnení článkov nechoval
ináč, ale že vzťahy nadriadených k osobe navrhovateľa si musia zodpovedať oni.

Svedok O.. E. H. uviedol, že diskutovali o informáciách zverejnených prostredníctvom žalovaných
článkov s kolegami, aj s navrhovateľom, ale s inými nadriadenými o tých článkoch nediskutoval.
Predmetom diskusii bolo rozhorčenie nad článkom, nad skutočnosťami, ktoré boli uverejnené. Postrehol
na pracovisku tlak vyvíjaný na navrhovateľa. Nevie uviesť konkrétne, ale bolo evidentné, že tlak
je vyvíjaný. Po zverejnení týchto článkov bola vykonaná organizačná zmena, bol zrušený odbor

navrhovateľa, ten musel opustiť úrad alebo prijať nejakú inú funkciu v rámci štátnej služby, ktorá bola
pre neho neakceptovateľná.

Svedok O.. H. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že na Ministerstve obrany SR pracoval od júla
2010 ako vedúci štátny zamestnanec, riaditeľ úradu investícií. Navrhovateľ vykonával svoju funkciu do

konca roka 2010. Koncom roka 2010 prebehla reorganizácia s cieľom zefektívniť úrad a znížiť náklady v
zmysleNariadeniavlády.Odborriadenýnavrhovateľomzanikol,navrhovateľoviO..P.boloponúknutéiné
miesto štátneho zamestnanca, ktoré neprijal. Na základe toho bola s ním podpísaná dohoda o ukončení
pracovného pomeru. Počas roka 2010 sa s navrhovateľom nevyskytli pracovné problémy, vyskytol sa
iba jeden, kedy zadanú úlohu nesplnil v stanovenom času a bol s ním urobený a následne aj spísaný

pohovor. Svedok uviedol, že má vedomosť o tom, že pôsobenie O.. P. na E. obrany SR bolo predmetom
vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní. Nepamätal sa akých obchodných prípadov sa toto
trestné konanie týkalo. Uviedol, že jeho predchodcom vo funkcii bol O.. D. U.. Nespomínal si, či sa
vyjadroval k novinárskym otázkam týkajúcich sa osoby navrhovateľa. K zníženiu platu navrhovateľa o
120 Eur s účinnosťou k 1.11.2010 došlo v súvislosti s uvedeným porušením pracovnej disciplíny.

Svedok H.. A. uviedol, že v roku 2010 nebol priamym nadriadeným navrhovateľa. Vie niečo o tom, že
v roku 2010 boli doručené nejaké novinárske otázky týkajúce sa osoby navrhovateľa, ale ich znenie
si nepamätá. Nevedel uviesť ani čo bolo predmetom novinárskych otázok. Uviedol, že vie, že boli
uverejnené nejaké články o osobe navrhovateľa v týždenníku PLUS 7 dní a na internetovom portáli

www.pluska.sk . Nevedel už presne uviesť kde ich on našiel. Nepamätal sa
presne ani na obsah týchto článkov, pamätal sa, že tam boli aj nejaké fotografie a že sa jednalo o otázky
týkajúce sa auta, ktorý používal O.. P. komu toto auto patrilo. V súvislosti s týmito zverejnenými článkami
bol navrhovateľ upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že osobu autora článkov A. E.
pozná, tento pracuje na Ministerstve obrany SR a to na tlačovom odbore.

Svedok D.. H. H. vo svojej výpovedi uviedol, že od 9.7.2010 je vedúcim služobného úradu Ministerstva
obrany SR. Navrhovateľa pozná ako zamestnanca Ministerstva obrany SR. S navrhovateľom rokoval
na základe požiadavky riaditeľa ÚIA keď vyšli nejaké články v médiách, mal s ním prerokovať vstup
auta, ktoré údajne nebolo navrhovateľove, do priestorov Ministerstva obrany SR. Nepamätal sa, či

s navrhovateľom rokoval aj pred vyjdením týchto článkov. S navrhovateľom mal rozhovor o týchto
článkoch. Svedok sa ho opýtal, či vzhľadom k týmto článkom a odposluchom, ktoré v nich boli
uvedené, považuje za vhodné tam ďalej pracovať, lebo tieto články mu môžu ublížiť. Navrhovateľ mu
povedal, že porozmýšľa o tom a dá mu písomné stanovisko, ktorého obsah si navrhovateľ nepamätá.Navrhovateľ svedkovi vysvetľoval, ako to s tým vozidlom bolo. Svedok si už nepamätal presne na
obsah rozhovoru. Navrhovateľ mu uviedol, že tie odposluchy nie sú pravdivé. Navrhovateľ mu dal
k veci písomné stanovisko, svedok si obsah tohto stanoviska už nepamätá. Viac sa už touto vecou

nezaoberal a ani v tejto veci viac nekonal. Svedok si už presne nepamätal kedy došlo k tomuto rozhovoru
snavrhovateľom.SvedokosobnenezasahovaldokompetencieriaditeľaÚIAprinejakýchdisciplinárnych
postihoch navrhovateľa. Svedok si nepamätal ani na to ako skončil pracovný pomer navrhovateľa na
Ministerstve obrany SR. Na otázku, či na ÚIA boli doručené pred zverejnením spomínaných článkov
novinárske otázky svedok uviedol, že si to nepamätá, že je to v kompetencii tlačového oddelenia. Tieto

články podľa svedka boli asi v týždenníku Plus 7 dní. Uviedol, že tam boli zverejnené nejaké odposluchy,
niečo k tomu autu a to je všetko čo si pamätá. Uviedol, že na tlačovom oddelení Ministerstva obrany
SR pôsobí A. E..

Svedok E. Z. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že s navrhovateľom sa pozná asi 12 rokov. Zoznámili
sa na nejakých motocyklových závodoch pri Lučenci. Svedok si kúpil nové auto Kia Sorento. Chcel ho

používať ako taxikár. Po kúpe auta zistil, že mu takéto auto ani nie je treba. Myslel si najskôr, že ho dá
dcére, ale keď mal nedostatok finančných prostriedkov, rozhodol sa toto auto predať. Navrhovateľovi
ho predal niekedy v roku 2009 za 800.000,- Sk. Navrhovateľovi toto auto predaj aj z toho dôvodu, že
navrhovateľ toto auto už aj predtým užíval. Navrhovateľ mu za požičania auta neplatil, lebo mali spolu
tichú dohodu, že navrhovateľ toto auto možno aj kúpi, keď príde k nejakým peniazom. Svedok sa vtedy

odsťahoval na samotu, toto auto vtedy nepotreboval, lebo ho nepoužíval. Roky robil taxikára, vedel,
že navrhovateľovi môže dôverovať, lebo sa v ľuďoch vyzná. Taxikársku licenciu mal do roku 2010.
Začal s tým hneď po revolúcii. Živnosť mal okolo 20 rokov. V roku 2010 živnosť zrušil a zamestnal sa
v obchodnej spoločnosti Hermes Group, s.r.o. Dubnica nad Váhom ako vodič. Počas živnosti nebol
nikde zamestnaný. Nikdy nebol zamestnaný vo firme S.M.S. s.r.o. Svedok uviedol, že pri výkone práce

prichádza s pánom C. U.. Nie je však jeho osobným vodičom, lebo sú tam zamestnaní traja vodiči.
Motorové vozidlo Kia Sorento kúpil asi v roku 2007 za akciovú cenu okolo 900.000,- Sk. Toto motorové
vozidlo chcel používať pri výkone taxikárskej živnosti. Vtedy mal vozidlo Škoda Octavia a myslel si, že
bude Kiu potom používať. Musel by však prehodiť taxameter a podobne a to nie je také jednoduché.
Myslel si, že Octaviu predá. Motorové vozidlo požičal navrhovateľovi asi 3 mesiace po jeho kúpe.

Navrhovateľ auto užíval asi 2 roky. Svedok uviedol, že pána C. U. pozná asi 30 rokov.

Svedkyňa I. P. uviedla, že ona drží s manželom, lebo s ním to všetko prežívala. Uviedla, že vie čo je
predmetom sporu. O zverejnení článkov v týždenníku Plus 7 dní, v denníku Plus 1 deň sa dozvedela od
svojho manžela - od navrhovateľa. Uviedla, že sa pamätá, že na prvej strane bol vtedy nejaký článok o

obžalovanom z Banskej Bystrice, bol to asi pán M.. Keď si články prečítala, podľa nej to nebola pravda.
O navrhovateľovej práci sa doma nikdy nerozprávali. Nehovoril o žiadnych zmluvách, ani o výberových
konaniach. Doma preberajú len obyčajné rodinné záležitosti. O jej práci sa však rozprávali len zbežne,
lebo svedkyňa predáva luxusné kabelky a navrhovateľa to nezaujíma. Navrhovateľ jej hovoril, že z
dôvodu zverejnenia tých článkov ho chcú vyhodiť z práce a že nevedia ako sa ho zbaviť. Na ich rodinný

život tieto články vplyv nemali, lebo majú skvelé deti. Uviedla však, že žijú v malom meste vo W..
Vyskytovali sa potom rôzne narážky, teraz si už z toho robia srandu, že sú mediálne známi. Vtedy ale
smiešne nebolo. Nejaké narážky boli aj zo strany brata navrhovateľa, on sa o tom rozprával aj v krčme.
Uviedla, že rôzne veci boli aj na internete, bolo to veľmi škaredé. Ona si prečítala zo tri takéto odkazy,
napr. že je to bývalý vojak, že mu treba zobrať celý majetok. Viac to už potom nečítala, lebo to bolo

pre ňu deprimujúce. K fyzickému útoku na navrhovateľa a svedkyňu nedošlo. Navrhovateľ jej povedal,
že mu chcú dať výpoveď, že sa mu každý otočil chrbtom, že sa mu v práci všetci vyhýbajú. Zo strany
navrhovateľa nedošlo ku zmene v správaní sa k nej, ale svedkyňa si všímala, že navrhovateľ sa zmenil,
bol nervózny, psychicky na tom nebol dobre, keď ho chceli vyhodiť z práce, bol utiahnutý. Do spoločnosti
prestali chodiť. Predtým chodievali do divadla, chodievali aj na muzikály do Bratislavy. Po zverejnení

týchto článkov už nechodili nikde. Svedkyňa uviedla, že aj v tých časoch podporovala navrhovateľa, lebo
tozleznášal.Stálapriňom,napsychikejejtonepridalo.Stratazamestnaniaohrozilanavrhovateľaajeho
rodinu. Mali dve školopovinné deti, jedno študovalo na vysokej škole, druhé na Súkromnej umeleckej
škole vo W.. Uviedla, že vie o tom, že navrhovateľ bol po zverejnení týchto článkov vyšetrovaný orgánmi
činnými v trestnom konaní. Svedkyňa to zle znášala, nebol to dobrý pocit. Uviedla, že W. je malé mesto,

že niektorí ľudia na nich zazerali, niektorí sa im ani nepozdravili.

Svedok Q. P. na pojednávaní uviedol, že on bežne časopis Plus 7 dní a denník Plus 1 deň nečítaval,
ale volali mu rodičia. Povedali mu, aby sa neprekvapil keď to bude čítať. On potom všetky tieto článkyčítal. Jeho reakcia bola zmiešaná, bol v šoku. Zaujímal sa o to. Predtým sa s otcom o jeho práci nebavili.
Otec sa mu snažil vysvetliť o čo ide. Atmosféra v ich rodine sa zmenila. Obidvaja rodičia mali obavy, že
ich ľudia budú osočovať, otec bol celé dni nervózny. Kamaráti sa svedka pýtali, kedy pôjde jeho otec

sedieť, kedy pôjde do basy. Mnohí ľudia tieto články brali ako fakty, nie ako články, ktoré nemusia byť
faktom. V širšej rodine napríklad otcov brat sa prestal s otcom baviť a v rodine rozširoval informácie z
týchto článkov. Svedok sa dočítal nejaké reakcie na internete, kde prebiehala k tomu diskusia. Čítal to
pred dvomi rokmi a myslí si, že to tam ešte stále je. Na jeho prácu to dopad nemalo, lebo pracuje v
zahraničnej firme a vo firme dianie na Slovensku ľudí nezaujíma. Rodičia ho do toho nechceli zaťahovať,

nehovorili mu nič, ale doma počul, že to otec v práci nemá dobré, že ho chcú odtiaľ dostať a že kvôli
tým článkom je na neho vyvíjaný tlak. On sa s ním o tomto osobne nerozprával. Svedok ďalej vo
svojej výpovedi uviedol, že otec bol odvtedy viac utiahnutý. Rodiny sa prestali navštevovať. Predtým sa
navštevovali, jeho otec má dvoch bratov. Oni prestali chodiť k nim a naopak takisto návštevy prestali.
Predtým chodievali napríklad na spoločné večere, na dovolenku, na rodinné návštevy. Otec už potom bol
utiahnutý, nechodievali spolu ani na spoločné večere. Svedok uviedol, že v čase publikovania článkov

žil s rodičmi v spoločnej domácnosti, od 15.10.2010 bol zamestnaný, chodil na týždňovky a domov
prichádzal na víkendy. Vedel, kde jeho otec pracuje, na akej funkcii, vedel čo je verejné obstarávanie.

Svedok O.. S. E. vo svojej výpovedi uviedol, že od roku 2004 pracuje ako projektový manažér vo firme
Willing, a.s. Na starosti má obchodné prípady od začiatku až po ich ukončenie. Má na starosti prípravu

zmluvy, plnenie zmluvy, ako aj udržiavanie vzťahov so zákazníkmi. S navrhovateľom sa zoznámil keď
navrhovateľ pracoval vo firme IDES, s.r.o. S navrhovateľom bol v kontakte, aj keď tento začal pracovať
na Ministerstve obrany SR, lebo ich firma Willing, a.s. je niekoľko rokov dodávateľom rôznej vojenskej
techniky. Navrhovateľ tam pracoval vo vedúcej funkcii a preto sa nedalo, aby neboli spolu v kontakte.
Svedok uviedol, že mu nie je známy nejaký prípad ovplyvňovania verejnej súťaže navrhovateľom v

prospech firmy Willing, a.s. K dodávke pilotnej výstroje v hodnote 900.000 Eur v prospech spoločnosti
Willing, a.s., ktorá mala byť zvýšená na cenu 1,7 mil. Eur svedok uviedol, že ich firma v období,
keď bola vyhlásená verejná súťaž na uvedený predmet, zažiadala si o súťažné podklady vo vestníku
verejného obstarávania, bola táto súťaž zverejnená už predtým ako predbežné oznámenie a ich firma na
základe týchto informácií sa prihlásila do súťaže. Vyzdvihli si súťažné podklady. Zverejnenie oznámenia

o verejnej súťaži nekorešpondovalo so súťažnými podkladmi a ich firma sa tejto súťaže nezúčastnila.
Uviedol, že ak sa dobre pamätá, Ministerstvo obrany SR túto súťaž potom úplne zrušilo a táto zákazka
sa vôbec nerealizovala. Svedok uviedol, že z predvolania vie o čo asi ide. Sú to už 2 roky, on tie
články vtedy čítal. Ich firma býva častým predmetom diskusii v novinách v článkoch, lebo ich firma sa
majoritne zaoberá obchodom s vojenským materiálom. Na otázku sudcu, z akých dôvodov došlo alebo

malo dôjsť k rozdeleniu výstroje na 3 časti, svedok uviedol, že v predbežnom oznámení zverejnenom
vo vestníku verejného obstarávania bola množina tovaru, ktorý bol veľmi široký. Bolo tam pomiešaných
viac komodít, ktoré by sa mali objednávať od rôznych subdodávateľov. On preto navrhovateľovi aj
telefonoval, že takto sa to nedá zrealizovať. Navrhovateľovi vtedy poradil, aby to rozdelil na nejaké
3-4 časti, ale aby sa to rozdelilo na nejaké logické celky. Ako príklad uviedol, že v tom zozname boli

napr. ponožky, hodinky, ale aj špeciálny letecký materiál. On mal v tom čase certifikát na verejné
obstarávanie. Z tohto vedel aj princípy fungovania verejného obstarávania. Pomôckou pre obstarávateľa
je colný sadzobník a zoznam požadovaného tovaru býva rozdelený podľa colného sadzobníka. Toto sa
však potom vôbec nerealizovalo a verejná súťaž bola zrušená. Podľa svedka spoločnosť Willing, a.s.
neobchoduje a nespolupracuje s obchodnou spoločnosťou S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom, lebo táto

firma obchoduje s úplne inými komoditami.

Svedok má s navrhovateľom profesionálny vzťah, nenavštevovali, ani sa nenavštevujú. Odvtedy ako
čítal ten článok, sa s navrhovateľom ani nestretol. Uviedol, že sa poznali ich manželky. Firma Willing, a.s.
Zvolen pre Ministerstvo obrany SR dodávala aj nejaké rádiostanice, vysielačky Harris. Svedok uviedol,

že ich firma Willing, a.s. mala výhradné zastúpenie americkej firmy Harriss. Pri výhradnom zastupovaní
musí slovenská firma absolvovať dosť zložitý vnútorný audit, aby americká firma delegovala takéto
výhradné zastúpenie slovenskej firme.

Svedok A. E. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že k informáciám, ktoré boli uvedené v článku pod

názvom „Kto ho chráni?“, ktorého autorom je on uviedol, že sa dopracoval k tomu tak, že mal určité
informácie ústneho a písomného charakteru. Tieto informácie si overoval u dotknutých osôb s tým,
že výsledkom overovania bolo potvrdenie informácií a preto sa tieto informácie rozhodli zverejniť. S
navrhovateľom O.. E. P. sa pokúšal spojiť telefonicky na jeho pracovisku na Ministerstve obrany SR.Navrhovateľ sa odmietol vyjadriť s tým, že ako osoba sa vyjadriť nemôže, že za Ministerstvo obrany SR
sa môže vyjadrovať len hovorca tohto ministerstva. Uviedol, že pred zverejnením článkov asi nehovoril
so zástupcom firmy Willing S. E.. Na otázku sudcu, odkiaľ mal svedok informácie týkajúce sa zákazky

na špeciálne oblečenie pre pilotov, pri ktorých sa v článku spomína firma Willing a navrhovateľ pán P.,
svedok uviedol, že sa musí odvolať na tlačový zákon, a to na ochranu zdroja. Uviedol, že mal k dispozícii
policajné záznamy. Je to veľmi citlivá záležitosť, bolo to ešte pred Gorilou. Niekoľkokrát si to overoval
aj na policajnom prezídiu, ako aj od ďalších zdrojov z bezpečnostných zložiek. Policajné prezídium
potvrdilo, že evidujú také čísla spisov. Policajné spisy, ktoré mal k dispozícii, aj študoval. V čase písania

článku sa pýtal aj na policajnom prezídiu, či bol navrhovateľ pán P. alebo niekto iný za takúto trestnú
činnosť aj odsúdený. Na policajnom prezídiu mu povedali, že takéto čísla spisov majú zaevidované, ale
nevedeli alebo nechceli mu povedať, čo je obsahom spisov, lebo spisy sa nenachádzali tam, kde sa
mali nachádzať. Predmetom jeho článku nebolo to, či niekto bol alebo nebol právoplatne odsúdený z
nejakého trestného činu. Bol tu podľa jeho názoru verejný záujem na tom, že niečo také ako obsahujú
tie spisy sa môže diať, išlo o verejné peniaze, o verejný záujem. Obsah spisov bol taký závažný, že z

hľadiska verejného záujmu sa to rozhodli zverejniť.

Uviedol, že s pánom E. nekomunikoval a nevie súdu predložiť dôkaz o takejto komunikácii. O
komunikácii navrhovateľa s pánom E. má dôkazy. Sú to tie policajné spisy, o ktorých hovoril.

Svedok predložil do spisu fotokópiu prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky. Bolo zistené, že
sú predložené: príloha č. 2, príloha č. 13, príloha č. 23, príloha č. 24, príloha č. 26, príloha č. 31, 33,
32, 34, 36, 38, 39, 41 spisu ČP: PPZ-V-11278/2007-ZPČ-Z-ITP. Predložil do spisu úradné záznamy
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Bratislava, ČVS: PPZ-1000-1/BPK-2007 zo dňa
15.10.2007, ČVS: PPZ-1000-2/BPK-2007 zo dňa 15.10.2007, ČVS: PPZ-1000-3/BPK-2007 zo dňa

15.10.2007, ČP: PPZ-141-7/BPK-2008 zo dňa 6.2.2008. Na otázku sudcu, či svedok má nejaké dôkazy
o tom, že navrhovateľ mal dostať nejaké dary od firiem, ktoré získali nejaké zákazky na Ministerstve
obrany SR, svedok uviedol, že opäť poukazuje na spis Prezídia PZ Bratislava, kde sa uvádzajú nejaké
hodinky. Uviedol, že v článku netvrdil, že pán P. dostal nejaké vecné dary za služby na Ministerstve
obrany SR ako nejakú protihodnotu. On nebol toho svedkom. Zistil to z policajného spisu a napísal to,

že táto skutočnosť je uvedená v policajných spisoch.

V čase písania článku sa už piaty rok venoval téme Ministerstva obrany SR, bola to jeho špecializácia.
Vzhľadom na zistené skutočnosti vyplývajúce zo získaných spisov, ale aj svedectiev od jeho zdrojov
ohľadompomerovnaMOSR, spojenýchsajnavrhovateľom, savredakciirozhodli,žetakétoinformácie

o možnom prepojení dôležitého úradníka MO SR v oblasti verejného obstarávania so zbrojárskymi
alebo akýmikoľvek firmami, ktoré sa uchádzajú o zákazky na Ministerstve obrany SR, by mala verejnosť
informovaná. Písomnú dokumentáciu získal z dvoch zdrojov. Jedným zdrojom bol dokonca novinár,
ktorý tieto spisy má k dispozícii už dlhšiu dobu, ale nevedel sa s nimi pohnúť ďalej. Nevedel tie informácie
overiť. Druhým zdrojom bol zdroj z bezpečnostného prostredia. Oslovených bolo viac ako 10 ľudí alebo

inštitúcií ako zdrojov informácií. Proces overovania bol zdĺhavý.

Na otázky právneho zástupcu navrhovateľa svedok uviedol, že informácie uvedené v článku pochádzajú
z policajných spisov, ktorých čísla resp. autenticitu potvrdilo policajné prezídium a zároveň ich autenticitu
si potvrdzoval okrem toho ešte od dvoch alebo troch nezávislých zdrojov, ktorých sa pýtal či to môže

byť pravé alebo to môže byť falzifikát. Prezídium PZ mu potvrdilo, že spisy s takým evidenčným číslom
existujú alebo existovali, ale sa nenachádzajú tam, kde by sa mali. Snažia sa dohľadať dokumenty, aby
mohli pokračovať v konaní. Jedným z hlavných podnetov pre článok bola informácia, že navrhovateľ v
čase písania článku využíval motorové vozidlo, ktoré bolo majetkovo alebo personálne prepojené na
jedného z dodávateľov tovaru alebo služieb pre Ministerstvo obrany SR. Druhou líniou bolo policajné

vyšetrovanie navrhovateľa pre machinácie pri verejnom obstarávaní. Prišli na to tak, že toto auto
skutočne potvrdzovalo informácie uvedené v policajnom spise. Pri overovaní pravdivosti skutočností
týkajúcich sa auta Kia Sorento svedok uviedol, že vtedy hovoril telefonicky s pánom C. U., konateľom
firmy S.M.S. Tento mu povedal, že to auto patrí E. Z.. Následne mu ho dal k telefónu a tento mu
povedal, že auto požičiava navrhovateľovi. Svedok nepovažoval za potrebné overovať si, či pán Z. bol

zamestnancom firmy S.M.S. s.r.o., lebo pán U. mu telefonicky povedal, že pán Z. pre nich pracuje.
Pre tento článok toto zistenie nebolo podľa svedka relevantné, či pán Z. je zamestnancom alebo
živnostníkom spolupracujúcim s firmou S.M.S. Pán U. jednoznačne povedal, že pán Z. pre nich pracuje.
Na otázku, ako je možné, že svedok disponuje materiálmi z policajných spisov uviedol, že ich máod zdroja, ktorý nemôže menovať. Informáciu o tom, že navrhovateľ bol sledovaný, mal svedok z
policajného spisu. Za sledovanie považoval odpočúvanie. Na otázku, ako je možné, že svedok má k
dispozícii prepisy hovorov, ktoré mali byť podľa zákona zoskartované, svedok uviedol, že ich má zo

zdroja, ktorý nechce byť menovaný a on ho nemôže menovať. Bol zrušený stupeň utajovania. Ak si
niekto nesplnil povinnosti vyplývajúce z archivácie dokumentov, on to nebol.

Svedok C. U. bol vypočutý dožiadaným súdom, Okresným súdom Trenčín. Svedok vo svojej výpovedi
uviedol, že je konateľom spoločnosti Hermes Group, s.r.o. Navrhovateľa pozná 8 až 10 rokov. S

navrhovateľom prichádzal do styku služobne. Na Ministerstve obrany SR bol predmetom ich spolupráce
výpredaj tovaru z armády a nákup tovaru pre armádu. Mimo pracovných rokovaní sa svedok s
navrhovateľom nestretával. Svedok ako majiteľ pôsobí aj vo firme Hermes, a.s. a S.M.S. s.r.o. Pána E.
Z. pozná viac ako 25 rokov. Zoznámili sa keď svedok pracoval ešte v ZVS Dubnica nad Váhom. Pán
Z. vtedy pracoval ako taxikár. V čase zverejnenia článkov, pán E. Z. bol zamestnaný vo firme Hermes
Group, s.r.o. Pán P. vykonával prácu šoféra. Svedok nikdy nebol vlastníkom motorového vozidla Kia

Sorento modrej metalízy a toto motorové vozidlo ani nevidel.

ZostanoviskaXXXDEE.P.nanovinárskeotázkyzPlus7dnízodňa29.9.2010bolozistené,žemotorové
vozidlo Kia Sorento, ev.č. TN-277DE navrhovateľ používa od roku 2008 na základe dohody. Majiteľom
vozidla je pán E. Z., ktorý motorové vozidlo mal v danom čase nevyužité a ponúkol ho navrhovateľovi

na odpredaj. Nakoľko navrhovateľ nemal záujem o kúpu vozidla, urobili medzi sebou písomnú dohodu
o využívaní jeho súkromného vozidla na súkromné účely navrhovateľa. Majiteľ vozidla v tom čase
pracoval ako živnostník. V roku 2010 sa majiteľ vozidla pán Z. zamestnal ako šofér. Navrhovateľ
komunikuje so zamestnancami spoločnosti S.M.S. na základe obchodných vzťahov pri príprave a
realizácii zmlúv. Nakoľko majiteľ vozidla, pán Z. v dobe podpísania dohody o využívaní motorového

vozidla nebol zamestnancom spoločnosti S.M.S., nepovažuje navrhovateľ svoju dohodu s ním za
konflikt záujmov. Navrhovateľ ďalej uviedol, že svoju prácu si dlhodobo plní čestne a svedomito, riadi
sa pokynmi nadriadených, dodržiava pracovnú disciplínu a interné smernice Ministerstva obrany. Má
úprimný záujem pokračovať vo svojej pracovnej činnosti. Nie je politicky aktívny, rešpektuje personálne
zmeny, ktoré sa udiali po voľbách v rezorte a je pripravený na aktívnu spoluprácu.

Výzvou zo dňa 8.11.2010 vyzval navrhovateľ odporcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu na
uverejnenie ospravedlnenia.

Z upozornenia na porušenie služobnej disciplíny zo dňa 29.9.2010, ktoré bolo podpísané riaditeľom

O.. H. A. vyplýva, že navrhovateľ O.. E. P. bol upozornený na to, že na základe informácií medií
a po vykonanom pohovore dňa 28.9.2010 ho riaditeľ O.. H. A. upozorňuje na porušenie služobnej
disciplíny. Porušenia služobnej disciplíny sa dopustil tým, že používal súkromné motorové vozidlo
KIA Sorento, EČV E. DE, ktoré je evidované na zamestnanca súkromnej spoločnosti S.M.S. s.r.o.,
s ktorou Ministerstvo obrany SR má uzatvorené obchodné kontakty. Na toto motorové vozidlo si

navrhovateľ nechal vystaviť aj vstup do priestorov Ministerstva obrany SR. Tým porušil povinnosti
štátneho zamestnanca vyplývajúce zo zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 151/2010 Z.z., a to konkrétne ustanovenia § 60 ods.1 písm. b) a
d) a § 61 písm. b) tohto zákona. Vyzval ho na okamžitú nápravu, t.j. na ukončenie využívania uvedeného
motorového vozidla.

Z predloženej Zmluvy o nájme vozidla, uzavretej medzi navrhovateľom O.. E. P. ako nájomcom a
vlastníkom motorového vozidla E. Z. zo dňa 7.5.2008 bolo zistené, že predmetom nájmu bolo osobné
motorové vozidlo KIA Sorento, EVČ: TN 118CP. Cena za nájom vozidla špecifikovaného v článku I.
zmluvybolastanovenásumou50.000,-Skročnestým,ženájomnébudesplatnédo15dníodukončenia

zmluvy o nájme. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2010.

Z predloženej pracovnej zmluvy pána E. Z., nar. X.X.XXXX bolo zistené, že dňa 1.3.2010 bola uzavretá
pracovná zmluva medzi nim a jeho zamestnávateľom obchodnou spoločnosťou HERMES GROUP, s.r.o.
Dubnica nad Váhom.

Navrhovateľ do spisu ako listinné dôkazy predložil aj články zverejnené pod názvom „Kto ho
chráni?“, „A nič...“, ako aj znenie článku zverejneného na internetovom portáli www.pluska.sk .Do spisu bolo predložené aj Nariadenie riaditeľa Úradu pre investície a akvizície Ministerstva obrany SR
č. 155 zo dňa 18.júla 2008, ktorým bola určená komisia na vyhodnotenie dokladov a cenových ponúk

pri obstarávaní „PILOTNEJ VÝSTROJE“. Z tohto nariadenia vyplýva, že navrhovateľ nebol členom tejto
komisie.KomisiavyhodnotilaakonajvýhodnejšiuponukuobchodnejspoločnostiAEROPROGRES,s.r.o.
Bratislava. Navrhla uzatvoriť rámcovú zmluvu na dobu trvania do roku 2012 s možnosťou opcie do roku
2014 a kúpnu zmluvu pre rok 2008.

Úrad pre verejné obstarávanie, odbor elektronického verejného obstarávania, informačných technológií,
vestníka a zoznamov so sídlom v Bratislave oznámením zo dňa 22.2.2012 oznámil navrhovateľovi O..
E. P. začiatok správneho konania vo veci vyčiarknutia zo zoznamu odborne spôsobilých osôb.

Národný bezpečnostný úrad so sídlom v Bratislave rozhodnutím SP-PB-892-16/2011-Ž-38346 zo dňa
27.1.2012 rozhodol, že osoba O.. E. P. podľa § 14 ods.1 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných

skutočností, nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú, pretože uviedla nepravdivé údaje pri
bezpečnostnom pohovore. Proti tomuto rozhodnutiu navrhovateľ podal odvolanie.

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odboru
boja proti korupcii Bratislava so sídlom Pribinova 2, Bratislava, ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010 zo dňa

28.10.2011, právoplatným od 11.11.2011 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci zločinu Machinácie pri
verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods.1, ods.2, písm. c), písm. d) Trestného zákona,
lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Výbor Národnej rady SR na preskúmanie Rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu so sídlom v

Bratislavevydalpodč.CRD-485-4/2012-VPRNBÚzodňa3.5.2012rozhodnutieoodvolanínavrhovateľa
O.. E. P.. Rozhodnuté bolo tak, že bolo zrušené Rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu č. SP-
PB-892-16/2011-Ž-38346 z 27.1.2012 a vec mu bola vrátená na nové rozhodnutie z dôvodu opätovného
vyhodnotenia bezpečnostnej spoľahlivosti O.. E. P..

Úrad pre verejné obstarávanie so sídlom v Bratislave Rozhodnutím č. 237-4000/2012-43/ZOSO zo dňa
27.06.2012 zastavil správne konanie podľa § 30 ods.1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov, začaté dňa 27.02.2012 vo veci vyčiarknutia O.. E. P. zo zoznamu
odborne spôsobilých osôb podľa § 125 ods.2 písm. d) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu, že odpadol dôvod

konania pre toto správne konanie.

Z oznámenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii so sídlom v Bratislave č. PPZ-
BPK-684/2012 zo dňa 27.9.2012 bolo zistené, že registratúrne záznamy PPZ-1000-1/BPK-2007,
PPZ-1000-2/BPK-2007, PPZ-1000-3/BPK-2007 tvorili jeden kompaktný celok, tzv. zberný spis,

vzťahujúci sa k tej istej veci, nazvaný „Obstarávanie“ a tento bol dňom 29. januára 2008 v zmysle článku
28 ods.1 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 64/2003 o vydaní registratúrneho poriadku,
preprotokolovaný a v protokole nového ročníka mu bolo pridelené číslo PPZ-141/BPK-2008, ktorého
obsah bol tvorený označenými registratúrnymi záznamami č. PPZ-141-9/BPK-2008 a č. PPZ-141-7/
BPK-2008. Zároveň súdu oznámili, že dňom 16. augusta 2010 bol označený registratúrny záznam

zničený na základe „Rozhodnutia o vyradení registratúrnych záznamov“ zo dňa 20. júla 2010, číslo
OR-2010/00227, vydaným odborom registratúr a správy dokumentov Ministerstva vnútra SR, ktorého
fotokópiu súdu predložili.

Zároveň súdu oznámili, že spis č. PPZ-V-11278/2007-ZPČ-Z-ITP nie je vedený Úradom boja proti

korupcii Prezídia Policajného zboru, ale odborom zvláštnych policajných činností Západ Úradu
zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru, Račianska č. 45, 812 72 Bratislava.

Prezídium Policajného zboru, Úrad zvláštnych policajných činností, odbor zvláštnych policajných
činností Západ so sídlom v Bratislave prípisom č. PPZ-ZPČ-Z-1685-001/2012 zo dňa 2.10.2012

oznámilo Prezídiu Policajného zboru, úrad boja proti korupcii Bratislava, že odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky ako jeden z druhom informačno-technických prostriedkov patrí podľa
zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov medzi utajované skutočnosti. Informácie získané technickým úkonoma písomnosti s tým súvisiace sa poskytujú výlučne policajtom uvedeným v žiadosti o realizáciu, teda
žiadateľovi. Vzhľadom na tieto skutočnosti, odporúčajú obrátiť sa so žiadosťou na VOS MO SR, ktoré
bolo v danej veci žiadateľom.

Z lustrácie v Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, bolo zistené, že E. Z. pracoval ako SZČO od
1.2.1991 do 31.3.2010. Zamestnancom obchodnej spoločnosti HERMES GROUP, s.r.o. Dubnica nad
Váhom bol od 2.3.2010. Tento stav platil aj ku dňu 6.11.2012.

Svedok A. E. predložil do spisu fotokópie spravodajskej informácie pre ministra obrany SR vo veci
obstaranie tempestovaných počítačov - súhrnná informácia zo dňa 25.2.2008, podnet na trestné stíhanie
PrezídiaPolicajnéhozboru,Úradbojaprotikorupciič.PPZ-141-9/BPK-2008zodňa20.2.2008,fotokópiu
úradného záznamu Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii č. ČVS: PPZ-1000-1/BPK-2007
zo dňa 15.10.2007, ktorá nie je úplná, lebo nie je na poslednej predloženej strane žiadna pečiatka ani
podpis. V rovnakej podobe bola predložená fotokópia ďalšieho úradného záznamu Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-1000-2/BPK-2007 zo dňa 15.10.2007, ako aj prvá strana
Úradného záznamu Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-1000-3/BPK-2007
zo dňa 15.10.2007, ako aj Úradný záznam o zrušení stupňa utajenia písomnosti Č.p.: PPZ-141-7/
BPK-2008 zo dňa 6.2.2008 a Č.p.: PPZ-141-8/BPK-2008 zo dňa 13.2.2008. Súdu boli predložené aj
fotokópie prepisu záznamu telekomunikačnej prevádzky zo spisu PPZ-V-11278/2007-ZPČ-Z-ITP.

Ministerstvo obrany SR , Vojenské spravodajstvo prípisom zo dňa 17.5.2013 súdu oznámilo, že spis
Prezídia Policajného zboru Bratislava PPZ-V-11278/2007-ZPČ-ITP nie je možné súdu predložiť, nie je
možné vydať súhlas s predložením tohto spisu.

Zpredloženejkúpno-predajnejzmluvy,uzavretejmedziE.Z.akopredávajúcimaO..E.P.akokupujúcim,
uzavretej 8.11.2010 vyplýva, že predmetom kúpy a predaja bolo osobné motorové vozidlo KIA Sorento,
modrá metalíza, EVČ: H. E.DE. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 6.000 Eur.

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii so sídlom

v Bratislave, ČVS: PPZ-261/BPK-D-2010 zo dňa 16.3.2011 bolo vznesené obvinenie O.. E. P., nar.
X.X.XXXX pre zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods.1, ods.2
písm. c), ods.3 Trestného zákona.

Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR so sídlom v Bratislave č. VII/1

Gv 60/11-6 zo dňa 23.3.2011 bolo uvedené uznesenie ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010 zo dňa 16.3.2011
zrušené, pretože je nezákonné.

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium Policajného zboru Úradu boja proti korupcii so sídlom
v Bratislave ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010 zo dňa 28.3.2011 bolo opäť vznesené obvinenie O.. E. P.

pre zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods.1, ods.2 písm. c)
Trestného zákona.

Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III č. 1 Pv 642/10-10 zo dňa 5.5.2011 bolo zrušené uvedené
uznesenie ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010 zo dňa 28.3.2011.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní dňa 12.7.2013 predniesol záverečnú reč v tomto znení:

„Navrhovateľ sa v celom rozsahu pridržiava návrhu na začatie konania o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch zo dňa 23.11.2010 v znení návrhu na pripustenie zmeny návrhu na

začatiekonaniazodňa22.03.2012(ďalejlen„Návrh“)pripustenejuznesenímOkresnéhosúduZvolenzo
dňa 13.04.2012, č. k.: 11C/186/2010-298 ako aj všetkých ústnych vyjadrení Navrhovateľa prednesených
na pojednávaniach v predmetnej právnej veci. Navrhovateľ sa pred Okresným súdom Zvolen (ďalej
len „Okresný súd“) domáha voči Odporcovi ochrany svojich osobnostných práv osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na skutočnosť, že Odporca v rámci svojej podnikateľskej

činnosti vykonávanej za účelom dosiahnutia zisku ako vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ, denníka Plus
JEDEN DEŇ a prevádzkovateľ internetového portálu www.pluska.sk s cieľom
priniesť čitateľom za každú cenu senzáciu v podobe zaručených informácií o osobe Navrhovateľa,
a tak zabezpečiť zvýšenie predajnosti svojich periodík zverejnil vo viacerých vydaniach týždenníkaPLUS 7 DNÍ, v denníku Plus JEDEN DEŇ, rovnako aj na internetovom portáli www.pluska.sk množstvo nepravdivých, pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení ako aj neprimeraných
a neoprávnených hodnotiacich úsudkov o osobe Navrhovateľa, ktoré obzvlášť závažným a hrubým

spôsobom zasiahli do osobnostných práv Navrhovateľa, a to najmä do jeho občianskej a profesijnej
cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena a súčasne aj do práva Navrhovateľa na
prezumpciu neviny tak, ako to ostatne vyplynulo aj z vykonaného dokazovania. Odporca v súvislosti s
uverejnenímmnožstvanepravdivýchapravduskresľujúcichskutkovýchtvrdeníoosobe,nielenžeosobu
Navrhovateľa priamo označil menom, ale snahou po senzácii, preto aby si čitateľ nemusel predstavovať

podobu osoby Navrhovateľa uverejnil neoprávnene získané fotografie (obrazové snímky), na základe
ktorých je osoba navrhovateľa priamo identifikovateľná.

Napriekfaktu,ževkonaníoochranuosobnostinesiedôkaznébremenosvojichtvrdeníOdporca,akchce
preukázať oprávnenosť svojich výrokov, Odporca žiadnym spôsobom, a to ani náznakom neuniesol v
predmetnom konaní dôkazné bremeno Navrhovateľom napadnutých tvrdení, práve naopak Navrhovateľ

nad rámec svojich povinností vyplývajúcich mu z postavenia v tomto konaní pravdivosť všetkých
tvrdení uverejnených Odporcom relevantným spôsobom, prostredníctvom listinných dôkazov ako aj
svedeckých výpovedí sám vyvrátil, čím v prejednávanej veci preukázal ich nepravdivosť, neoprávnenosť
a neprimeranosť voči jeho osobe.

II.

Vzhľadom na množstvo difamujúcich tvrdení uverejnených Odporcom o osobe Navrhovateľa
prostredníctvom tlače a internetu, je existencia zásahov objektívne spôsobilých vyvolať nemajetkovú
ujmu nespochybniteľná.

K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé.
Ako už vyplynulo z vykonaného dokazovania za nepravdivé a pravdu skresľujúce tvrdenia a
neoprávnené hodnotiace úsudky možno považovať najmä nasledovné výroky Odporcu, ktoré na
verejnosti prezentujú Navrhovateľa v tom zmysle, že ako úradník na ministerstve obrany:

1. robil machinácie s verejným obstarávaním, pripravoval podklady pre jednotlivé súťaže tak, ako to
vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, a teda v konečnom
dôsledku páchal trestnú činnosť, /relevantné najmä výroky označené v Návrhu pod č. 3,4,5,6,8,9/ opisu
dôvodovnepravdivostiskutkovýchtvrdeníakoajneprimeranostianeoprávnenostihodnotiacichúsudkov

sa Navrhovateľ venuje a bližšie ich rozoberá predovšetkým na stranách 14 - 16 Návrhu, a to najmä vo
vzťahu k ústavnému princípu prezumpcie neviny;
o Pravdivosť týchto tvrdení Odporca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, práve naopak
predložením listinných dôkazov k Návrhu Navrhovateľ preukázal, že sa jedná o nepravdivé skutkové
tvrdenia, uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka O.. S. E..

2.manipulovalverejnúsúťažnadodaniepilotnejvýstrojevhodnote900-tisíceurvprospechspoločnosti
Willing, a.s., pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky na viac ako 1,7 milióna eur, /relevantný najmä výrok
označený v Návrhu pod výrok č. 3/ dôvody nepravdivosti skutkových tvrdení ako aj neprimeranosti a
neoprávnenosti hodnotiacich úsudkov odporcu navrhovateľ rozoberá najmä na stranách 16 a 17 Návrhu;
o Nepravdivosť predmetného tvrdenia Navrhovateľ preukázal predložením listinných dôkazov (bližšie

pozri str. 17 Návrhu), uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka O.. S. E. na pojednávaní konanom dňa
08.11.2012 (str. 15 a nasl. zápisnice).
3. manipuloval verejnú súťaž na dodanie vysielačiek Harris, v rozpore so zákonom v neprospech MO SR
menil už uzatvorenú zmluvu, /relevantný najmä výrok označený v Návrhu pod č. 4/ dôvody nepravdivosti
skutkových tvrdení odporcu navrhovateľ rozoberá predovšetkým na stranách 17 a 18 Návrhu;

o Nepravdivosť predmetného tvrdenia Navrhovateľ preukázal predložením listinných dôkazov (bližšie
pozri str. 21 Návrhu), uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka O.. S. E. na pojednávaní konanom dňa
08.11.2012 (str. 17 a nasl. zápisnice).
4. prispôsoboval, ovplyvňoval a manipuloval verejné súťaže v prospech jemu blízkych spoločností,
pričom od týchto spoločností prijímal dary, /relevantné najmä výroky označené v Návrhu pod č. 5 a 17/

dôvody nepravdivosti skutkových tvrdení a neoprávnenosti hodnotiacich úsudkov odporcu navrhovateľ
bližšie rozoberá na strane 18 Návrhu;
o Pravdivosť týchto tvrdení Odporca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, ich pravdivosť však
vyvracajú výpovede svedkov O.. S. E. a C. U. .5. dohadzoval viaceré lukratívne „kšefty“ v hodnote viac ako 30 miliónov Eur zbrojárskej spoločnosti,
ktorej zamestnanec mu požičiava luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO, resp. priamo používa
luxusné motorové vozidlo patriace tejto zbrojárskej spoločnosti, /relevantné najmä výroky označené

v Návrhu pod č. 6,7,12,13,15,16/ dôvody nepravdivosti skutkových tvrdení ako aj neprimeranosti a
neoprávnenosti hodnotiacich úsudkov odporcu navrhovateľ rozoberá najmä na stranách 18 a 19 Návrhu;
o Pravdivosť týchto tvrdení Odporca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, práve naopak
predložením listinných dôkazov k Návrhu Navrhovateľ preukázal, že sa jedná o nepravdivé skutkové
tvrdenia (bližšie pozri str. 19 Návrhu), uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedkov C. U. a E. Z..

6.praktizujepraktikypodobnémafiánskym,/relevantnýnajmävýrokoznačenývNávrhupodč.7/dôvody
neprimeranosti a neoprávnenosti hodnotiacich úsudkov odporcu navrhovateľ bližšie rozoberá na strane
19 a 20 Návrhu;
o V danom prípade aj hodnotiaci úsudok, aby mohol byť považovaný za oprávnený musí vychádzať
z pravdivých podkladov, k čomu v danom prípade s ohľadom nepravdivosť tvrdenia v bode 5 vyššie
nedošlo.

7. mal na starosti megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu priamo na dodávku dielov pre
modernizácia vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov eur ako aj dodanie bezpilotných lietadielok v hodnote
dvoch miliónov eur spoločnosťou S.M.S., s.r.o. /relevantné najmä výroky označené v Návrhu pod č.
9,13,18/ dôvody nepravdivosti skutkových tvrdení ako aj neprimeranosti a neoprávnenosti hodnotiacich
úsudkov odporcu navrhovateľ bližšie rozoberá najmä na stranách 20 a 21 Návrhu;

o Nepravdivosť predmetného tvrdenia Navrhovateľ preukázal predložením listinných dôkazov (bližšie
pozri str. 21 Návrhu).
8. mal na starosti dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov /relevantný najmä výrok označený
v Návrhu pod č. 8/ dôvody nepravdivosti skutkových tvrdení odporcu navrhovateľ bližšie rozoberá na
strane 21 Návrhu;

o Nepravdivosť predmetného tvrdenia Navrhovateľ preukázal predložením listinných dôkazov (bližšie
pozri str. 21 Návrhu).
9. bol v minulosti sledovaný tajnými zložkami ministerstva obrany, bolo voči nemu pripravené trestné
stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu, pričom nie je za nespornú a preukázateľnú trestnú
činnosť odsúdený, iba pre svoje veľmi dobré konexie, na základe ktorých sa policajné vyšetrovanie

zastavilo a už sa v ňom ďalej nepokračovalo. /relevantné najmä výroky označené v Návrhu pod č.
3,4,5,6,8,9/ opisu dôvodov nepravdivosti skutkových tvrdení ako aj neprimeranosti a neoprávnenosti
hodnotiacich úsudkov sa Navrhovateľ venuje a bližšie ich rozoberá najmä na stranách 21 - 23 Návrhu,
najmä vo vzťahu k ústavnému princípu prezumpcie neviny;
o Pravdivosť týchto tvrdení Odporca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom jediné trestné

konanie, ktoré bolo v súvislosti s verejným obstarávaním vedené bolo začaté na základe informácií
poskytnutých novinárom časopisu PLUS 7 DNÍ, čo vyplýva z uznesenia vydaného Úradom boja proti
korupcii, Odborom boja proti korupcii Prezídia PZ dňa 28.10.2011 v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-
BPK-B-261/2010, právoplatného dňom 11.11.2011.

Odporca vo svojich článkoch za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení o osobe Navrhovateľa,
neustále odkazuje na policajný spis, ktorý má všetky jeho tvrdenia preukazovať, ktorým dokonca
Odporca disponuje a časť z tohto údajného spisu aj uverejnil na svojom internetovom portáli tak, aby
nenechal na pochybách žiadneho čitateľ o nezákonnom konaní Navrhovateľa. Ako však vyplynulo z
vykonaného dokazovania Odporca takýmto policajným spisom disponovať nikdy nemohol (policajné

spisy pod uvedenými značkami boli v súlade so zákonom skartované tak, ako to vyplynulo z oznámení
poskytnutými príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní), čo preukazuje len ten fakt, že Odporca si
už v čase prípravy článkov nesplnil svoju profesijnú povinnosti, keďže dostatočne nepreveril pravdivosť
získaných informácií, t.j. pri overovaní pravdivosti ako profesionál zlyhal a svojim laxným prístupom k
cele veci tieto bez ďalšie neváhal zverejniť sledujúc len zvýšenie predaja svojich periodík predložením

„zaručených“ senzácií.

III.

Odporca opakovane uverejňoval svoje nepravdivé skutkové tvrdenia, závažné obvinenia z viacerých

machinácií verejného obstarávania a mnohopočetného prijímania úplatkov, korupčného konania vo
vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní teda z opakovaného páchania viacerých trestných
činov ako aj neoprávnené a neprimerané hodnotiace úsudky o osobe Navrhovateľa dlhodobo (články
uverejňované od 29.09.2010 do 15.10.2010), a to všetko masovokomunikačnými prostriedkamis pokrytím celého územia Slovenskej republiky, ktoré patria medzi jedni z nasledovanejších
mienkotvorných informačných prostriedkov v SR. Takéto konanie Odporcu vytvorilo vo vedomí
spoločnosti o osobe Navrhovateľa nezmazateľnú pečať človeka, vnímaného ako páchateľa trestných

činov. Táto stigma na povesti osoby zostane vo vedomí širokej verejnosti, bez ohľadu na ďalší vývoj veci.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania uverejnenie takýchto informácií Odporcom malo a stále aj má
závažný dopad na ďalší pracovný, spoločenský ako aj súkromný život Navrhovateľa, čo Navrhovateľ
pociťuje ako ťažké príkorie dodnes.
V pracovnej oblasti bol Navrhovateľa po uverejnení dotknutých článkov upozornený na porušenie

pracovnej disciplíny v súvislosti s nepravdivými informáciami o užívaní motorového vozidla KIA Sorento,
bývalí spolupracovníci sa navrhovateľovi vyhýbali, obchádzali ho a bývalí nadriadení mu neustálym
negatívnym postojom voči jeho osobe (odmietali podpísať ním vypracované dokumenty, musel
absolvovať rôzne rozhovory - „výsluchy“ ohľadom nepravdivých informácií uverejnených Odporcom)
dávali jasne najavo, že na svojej pracovnej pozícii nemá čo robiť, že je na tejto pozícii neželaný, že
je „na odstrel.“ Navrhovateľovi bol bez udania dôvodu po prvý krát počas jeho pôsobenia na Úrade

pre investície a akvizície MO SR znížený plat o 120,- Eur/mes. a následne s ním bol ukončený
štátnozamestnanecký pomer. Aj keď z ukončenia štátnozamestnanecký pomeru Navrhovateľa priamo
nevyplýva, že jeho následkom boli uverejnené nepravdivé informácie zo strany Odporcu je nepochybné,
že tomu tak bolo, čo priamo vyplýva aj z článku Odporcu uverejnenom dňa 30.09.2013 v denníku Plus
JEDEN DEŇ pod názvom „Za odmenu?“ s podtitulom „Úradník ministerstva obrany sa vozí na aute

zbrojárskej firmy,“ kde autor o.i. uvádza: „Mimochodom po tom ako sa jeho reportéri začali o P. zaujímať,
nové vedenie rezortu sa ho rozhodlo prepustiť.“ Po strate zamestnania sa napriek intenzívnej snahe
Navrhovateľovi dva roky nepodarilo získať nový pracovný pomer.
Na základe informácií zverejnených odporcom bolo dokonca začaté trestné stíhanie, čo vyplýva priamo
z uznesenia vydaného Úradom boja proti korupcii, Odborom boja proti korupcii Prezídia PZ dňa

28.10.2011 v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-BPK-B-261/2010, právoplatné dňom 11.11.2011,
v rámci ktorého bolo voči Navrhovateľovi dvakrát nezákonne vznesené obvinenie, nakoniec však
vyšetrovateľ predmetným uznesením trestné stíhanie zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom a súčasne nie je dôvod na postúpenie veci. Na predmetné trestné stíhanie pritom priamo
nadväzovalo rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) zo dňa 27.01.2012 č.

SP-PB-892-16/2011-Ž-38346, ktorým NBÚ zrušil navrhovateľovi platnosť osvedčenia vydaného pod č.
PB-4115/2007-Ž dňa 23.10.2007, voči ktorému Navrhovateľ podal odvolanie a oznámenie Úradu pre
verejné obstarávanie o začatí správneho konania vo veci vyčiarknutia zo zoznamu odborne spôsobilých
osôb podľa ustanovenia § 125 ods. 2 písm. d) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom predmetné správne konanie bolo neskôr ako nedôvodné

zastavené.
Zverejnenie žalovaných článkov malo značný dopad na spoločenský život Navrhovateľa v podobe
výrazné ochladnutia spoločenských a kamarátskych vzťahov, pričom jeho dlhoročný priatelia, kamaráti
a známi prestali jeho spoločnosť vyhľadávať, radšej sa jeho spoločnosti vyhýbali a dokonca ho prestali
kontaktovať, čo výslovne odôvodnili tým, že nechcú byť „odpočúvaní“, rovnako prestal chodievať na

rôzne kultúrne podujatia a spoločenské večere, ktoré predtým pravidelne navštevoval v spoločnosti
svojej manželky.
Osobitný dopad malo uverejnenie nepravdivých skutkových tvrdení o osobe Navrhovateľa aj na
jeho rodinný život ako aj na jednotlivých členov rodiny Navrhovateľa. V súvislosti s uverejnenými
nepravdivými informáciami a s nimi spôsobeným ďalším nátlakom na jeho osobu zostal Navrhovateľ v

takej miere otrasený, že nielen v rámci spoločenského života, ale aj voči rodinným príslušníkom zostal
utiahnutý, čím nepochybne do určitej miery ochladli blízke rodinné väzby. Žalované články mali dopad
aj priamo na rodinu ako celok, ktorá na určité obdobie úplne vynechala spoločenské akcie, kultúrne
podujatia, spoločné večere, teda prestala absolútne spoločensky žiť.
S negatívnymi reakciami verejnosti sa nestretol len Navrhovateľ v podobe urážlivých a dehonestujúcich

verejných diskusií na internete k zverejneným informáciám, ale aj manželka, pre ktorú boli verejné
diskusie veľmi deprimujúce a ktorá sa stretla s negatívnymi reakciami najmä v bežnom živote, kedy na
nich ľudia zazerali, niektorí sa im ani nepozdravili, pozerali na nich cez prsty a taktiež syn Odporcu, ktorý
zostal z verejných diskusií otrasený a na ktorého osobne boli kladené otázky typu: „kedy pôjde jeho otec
„sedieť,“ kedy pôjde do basy?“

S ohľadom na vyššie popísané kvalifikované následky neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej
osoby, ktorými ako bolo preukázané došlo k zníženiu nielen dôstojnosti a vážnosti Navrhovateľa, ale
taktiež aj zníženiu ostatných osobnostných práv Navrhovateľa v značnej miere, možno bez akýchkoľvek
pochybností spoľahlivo vylúčiť, že sa jedná len o individuálnu psychickú reakciu Navrhovateľa, keďžeje nepochybné, že takto vzniknutú nemajetkovú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu
vedúcemu k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, pociťoval ako závažnú každý,
nachádzajúci sa na mieste a v postavení Navrhovateľa.

Na základe týchto skutočností sa navrhovateľ domnieva, že sú splnené všetky predpoklady pre priznanie
jeho nároku na poskytnutie nielen morálneho zadosťučinenia vo forme zverejnenia ospravedlnenia, ale
i na poskytnutie primeranej peňažnej satisfakcie, ktorej sa v tomto konaní domáha.
IV.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za preukázané, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že predmetné články Odporcu obsahujú vysoký počet hrubo difamujúcich
nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení ako aj neprimeraných a neoprávnených
hodnotiacich úsudkov, ktoré sú zamerané predovšetkým na dehonestáciu a škandalizovanie osoby
Navrhovateľa v spoločnosti, prostredníctvom viacerých masovokomunikačných prostriedkov a to bez
možnosti čitateľa vytvoriť si z predmetných článkov o osobe Navrhovateľa vlastný úsudok.

Odporca v rámci svojej obrany konštatuje, že verejné obstarávanie je témou vrcholne legitímnou, keďže
sa jedná o nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi v obrovských sumách. V danom prípade však nie
je rozhodná skutočnosť, či verejné obstarávanie je predmetom oprávneného záujmu širokej verejnosti a
teda témou legitímnou, o čom nie je pochýb. Relevantnou skutočnosťou je to, že každé právo na výkon
slobôd tak ako je aj právo na slobodu prejavu zahŕňa aj povinnosť rešpektovať rovnaké práva a slobody

iných. Vždy je nevyhnutné vziať do úvahy aj záujmy iných osôb, t.j. aby sloboda prejavu jedného jedinca
neviedla k potlačovaniu a deformovaniu osobnosti ďalších jedincov žijúcich v spoločnosti (neoprávnené
zásahy do osobnosti fyzickej osoby). Z tohto dôvodu v prejednávanej veci neobstojí ani argumentácia
Odporcu o tom, že zverejnením predmetného článku sledoval vrcholne legitímny cieľ a plnil si svoju
novinársku povinnosť informovať verejnosť, keďže v danom prípade v plnej miere absentovala vecnosť

a pravdivosť Odporcom zverejnených, avšak dostatočne neoverených informácií. Je pritom nesporné,
že na šírení týchto hrubo urážlivých, difamujúcich, nepravdivých a pravdu skresľujúcich skutkových
tvrdení a neprimeraných hodnotiacich úsudkov, ktoré v značnej miere dehonestovali osobu navrhovateľa
v spoločnosti neexistoval žiaden oprávnený verejný záujem. /bližšie pozri časť VII. Návrhu „Sloboda
prejavu“ str. 26 a 27/

Ustálená súdna prax pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu v prípadoch, kedy je
zásah do osobnostných práv preukázaný pristupuje k tzv. testu proporcionality pomocou ktorého možno
určiť, ktorá právo (sloboda) má byť uprednostnené.
Test proporcionality pozostáva z troch krokov, a to z (i) testu vhodnosti - t.j. či zásah smeruje k cieľu,
ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, (ii) testu nevyhnutnosti - t.j. či nebolo možné

použiť šetrnejší zásah, (iii) samotného testu proporcionality zahŕňajúceho (iiiA) praktickú súladnosť
(zachovanie maxima z oboch základných práv) a tzv. (iiiB) Alexyho vážiacu formulu. Pri strete práva
na ochranu osobnosti v konaniach o ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede na i, ii a iiiA,
keďže zásah je nutné považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnutie legitímneho cieľa - ochranu
osobnostných práv (i), zásah je nevyhnutný, pretože si Navrhovateľ svoje osobnostné práva chránil

adekvátnym spôsobom - žalobou o ochranu osobnosti (ii), pričom z podstaty konania nie je možné
zachovať obidve práva popri sebe (iiiA).
V prejednávanej veci je teda podstatnou tzv. Alexyho vážiaca formula, kedy sa intenzita zásahu do
jednéhozákladnéhopráva(slobodyprejavu)pomerujesmierouuspokojiteľnostidruhéhopráva(ochrany
osobnosti), pričom nadobúdajú jednu z hodnôt - „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. V danom prípade je s

ohľadom na petit Návrhu intenzita zásahu do práva Odporcu na slobodu prejavu absolútne primeraná
(hodnota „nízka“), je síce pravdou, že sa jednalo o článok novinára, ktorý sa vo svojej podstate mal týkať
otázky verejného záujmu, celý článok však vo vzťahu k osobe Navrhovateľa nepredstavoval hodnotiace
úsudky autora k otázke legitímneho verejného záujmu, ale prezentoval o osobe Navrhovateľa ako
zaručené nepravdivé skutkové tvrdenia a to len s jediným cieľom poškodiť Navrhovateľa, čo ostatne

vyplýva z postupnosti uverejnenia jednotlivých žalovaných článkov, svedčí o tom najmä neskorší článok
vporadípodnázvom„Anič...“vktoromsainteraliauvádza„Žiadnyproblém:Aniodposluchy,anivozenie
na aute pracovníka zbrojárskej firmy pozíciou vysokého ministerského úradníka neotriasli,“ a „Úradník,
ktorý sa vozí na aute pracovníka zbrojárskej firmy, stále pracuje na ministerstve obrany.“
Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti Navrhovateľa vyplýva z odpovedí na test otázkami

kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril. V danom prípade novinár ako profesionál, ktorý je povinný pri
svojej práci postupovať v súlade s novinárskou etikou a dôsledne preverovať pravdivosť zverejňovaných
informácii (kto), zverejnil o osobe Navrhovateľa, ktorý nie je osobou verejného záujmu (o kom) množstvo
nepravdivých skutkových tvrdení (čo) v rámci článkov spravodajského charakteru uverejnených vnajčítanejších periodikách v rámci trhu s celoštátnou pôsobnosťou. Nevhodnými a neprimeranými
hodnotiacimi úsudkami a satirou pritom Odporca v súvislosti s uverejnením nepravdivých informácií
spochybnil jednak prácu samotného Navrhovateľa, no najmä postup orgánov činných v trestnom konaní

pri domnelom vyšetrovaní Navrhovateľa (ako hovoril), čím ešte viac prehĺbil zásah do osobnostných
právNavrhovateľa,prvotnespôsobenýuverejnenímmnožstvanepravdivýchskutkovýchtvrdeníscieľom
dehonestovať osobu Navrhovateľa. Nepravdivé skutkové tvrdenia pritom odporca prezentoval v takom
rozsahu, že čitateľovi nenechal priestor pre vytvorenie si vlastného hodnotového úsudku a tak vytvoril
o osobe Navrhovateľa vo vedomí spoločnosti nezmazateľnú pečať človeka, vnímaného ako páchateľa

trestných činov. V danom prípade možno teda konštatovať, že miera uspokojiteľnosti je „podstatná.“
S ohľadom na vyššie uvedené máme za preukázané, že podstatná uspokojiteľnosť prevažuje nízku
intenzitu zásahu do slobody prejavy a z tohto dôvodu je v danom prípade nutné dať prednosť ochrane
osobnostných práv Navrhovateľa.

V.

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu, vychádzajúc z vykonaného dokazovania v
tomto konaní, Navrhovateľ žiada súd, aby Návrhu v celom rozsahu vyhovel a súčasne zaviazal odporcu
k náhrade trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“.

Právny zástupca odporcu na pojednávaní predniesol záverečnú reč v tomto znení :

A.

„K prostriedkom ochrany osobnosti uplatňovaným podľa ustanovenia §13 ods. (1) Občianskeho

zákonníka.

V satisfakčnej časti žaloby sa žalobca, podľa formulácie petitu, domáha poskytnutia primeraného
zadosťučinenia (satisfakcie) vo forme zverejnenia písomných ospravedlnení.

I. Zverejnenia ospravedlnenia za difamujúce a nepravdivé výroky a skutkové tvrdenia a neoprávnenú
kritiku zverejnenú v týždenníku Plus 7 dní (ďalej len: „Týždenník“) z 30.9. 2010 v článku „Kto ho
chráni“ (ďalej len: „Článok I.“) a článku „A nič“ (ďalej len: „Článok II.“) v Týždenníku zo 7.10. 2010.

a) Za difamujúce a nepravdivé výroky a skutkové tvrdenia a neoprávnenú kritiku zverejnenú v Článku

I. považuje žalobca nasledovné slovné spojenia:

Výrok č. 1:
"E. P. je dôležitý úradník na ministerstve, rozhoduje o podkladoch pri nákupe zbraní. Najzaujímavejšie
na tomto pánovi je však drahé auto, na ktorom sa vozí. V skutočnosti je napísané na zamestnanca

zbrojárskej firmy, ktorá sa za posledné dva roky dostala k viacerým kšeftom v hodnote viac ako 30
miliónov eur."

Obsah tohto výroku je pravdivý. Žalobca bol v rozhodnom čase úradníkom na ministerstve obrany, ako to
vyplynulo u jeho výsluchu. V čase zverejnenia Článku I. sa vozil na motorovom vozidle KIA SORENTO,

ako to vyplýva z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 7.5. 2008, uzavretej na dobu určitú do 31.12. 2010.
Podľa pracovnej zmluvy z 1.3. 2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom spoločnosti
HERMES GROUP, s.r.o. so sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej adrese
má sídlo spoločnosť HERMES, a.s., ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri
obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou a je personálne prepojená s spoločnosťou HERMES

GROUP, s.r.o. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť S.M.S. spol. s r.o, ktorá podľa predmetu činnosti
zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou, ako aj s vojenským
materiálom a je takisto personálne prepojená s spoločnosťou HERMES GROUP, s.r.o. Personálne
prepojenie, prepojenie predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto spoločností spôsobuje stav
keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie uvedených

spoločnostiach.

Výrok č. 2:"Spolupráca: E. P. pracuje na Úrade pre investície a akvizície Ministerstva obrany (ÚIA), ktorý má na
starosti v podstate všetky tendre pre armádu. Podľa policajného spisu, ktorý má Plus 7 dní k dispozícii,
práveM. pripravoval podklady pre jednotlivé súťaže tak, ako to vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s

nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, čo je v rozpore so zákonom."

Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných
spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní. Napriek tom, že počas dokazovania v tomto
konaní sa zistilo, že tieto spisy boli medzičasom skartované je preukázané z rozhodnutí orgánov

činných v trestnom konaní, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu, zločinu machinácie pri
verejnom obstarávaní uznesením vyšetrovateľa PZ kpt. E.. G. z 28.3. 2011 ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010,
tedavčasezverejneniaČlánkuI.prebiehalovyšetrovanie,ktoréhoobjektombolajžalobca.Svedčíotom
aj spravodajská informácia riaditeľa VOS Q. J., ktorú predkladal dňa 25.2. 2008 ministrovi obrany SR.

Výrok č. 3:

"Dňa 28. mája 2007 vyšlo vo Vestníku verejného obstarávania predbežné oznámenie o nákupe
špeciálneho oblečenia pre pilotov v hodnote asi 900-tisíc eur. "Treba to rozdeliť na časti, inak je to
nerealizovateľné. Spodky, špec. obleč., doplnky," poslal esemesku zástupca firmy Willing a bývalý vojak
S. E. úradníkovi P. tri dni po zverejnení predbežného oznámenia. P. mu odpovedal: "O. k." Následne
poslal SMS, že rozdelenie dal schváliť vo Zvolene, kde je veliteľstvo vzdušných síl. O niekoľko dní neskôr

zákazku na špeciálne oblečenie pre pilotov skutočne rozdelili na tri časti. "Je to na trojku rozdelené...
Tento alebo budúci týždeň by to malo ísť do vestníka," povedal P. zástupcovi firmy Willing podľa
záznamov vojenského obranného spravodajstva 20. júna. A naozaj. O dva týždne vyšlo vo vestníku
oznámenie o tejto súťaži, kde už zákazka bola skutočne rozdelená na tri časti. Presne, ako si želal
zástupca firmy WiIling. Celková hodnota zákazky sa medzitým zvýšila na viac ako 1,7 milióna eur."

Autor Článku I. čerpal informácie o telefonickej komunikácii žalobcu, týkajúcej sa predmetu verejného
obstarávania z Prílohy č.2 „Prepis záznamu telefonickej prevádzky“ k číslu spisu PPZ-V-11278/2007-
ZPČ-Z-ITP. Tento spis bol síve medzičasom skartovaný, avšak aj z obsahu uznesenia vyšetrovateľa PZ
kpt. E.. G. z 28.3. 2011 ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010 vyplýva, že taký spis a záznam o telekomunikačnej

prevádzke žalobcu jestvoval.

Výrok č. 4:
"Podobných ovplyvňovaní na ministerstve bolo podľa policajných záznamov viacero. P. s E. dokonca
menili už uzatvorenú zmluvu na dodávku vysielačiek Harris pre pluk špeciálneho určenia v Žiline.

"Musíme urobiť modifikáciu v zmluve, lebo z výroby neviem dodať tie vysielačky, čo si objednali.
Presvedč chlapcov v Žiline, aby si vybrali tie druhé, a potom budúci rok im dodáme tie, čo si objednali,"
žiadal podľa policajných záznamov E. P.. Ten sľúbil, že to zmení. "

Autor Článku I. čerpal informácie o telefonickej komunikácii žalobcu, týkajúcej sa predmetu verejného

obstarávania z Prílohy č.2 „Prepis záznamu telefonickej prevádzky“ k číslu spisu PPZ-V-11278/2007-
ZPČ-Z-ITP.

Výrok č. 5:

"P. podľa policajných záznamov čulo komunikoval a prispôsoboval súťaže aj pre iné firmy, ako je
napríklad Pyra či Špeciálne systémy a software. Podľa pripraveného trestného oznámenia dokonca
prijímal od nich aj dary napríklad pár náramkových hodiniek.“

Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných

spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní. Napriek tom, že počas dokazovania v tomto
konaní sa zistilo, že tieto spisy boli medzičasom skartované je preukázané z rozhodnutí orgánov
činných v trestnom konaní, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu, zločinu machinácie pri
verejnom obstarávaní uznesením vyšetrovateľa PZ kpt. E.. G. z 28.3. 2011 ČVS: PPZ-261/BPK-B-2010,
tedavčasezverejneniaČlánkuI.prebiehalovyšetrovanie,ktoréhoobjektombolajžalobca.Svedčíotom

aj spravodajská informácia riaditeľa VOS Q. J., ktorú predkladal dňa 25.2. 2008 ministrovi obrany SR.

Výrok č. 6:"Autíčko: P. už dlhšie používa modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z., zamestnanca zbrojárskej
spoločnosti S.M.S.Q.má dokonca povolenie na vjazd s autom do objektov ministerstva obrany. Vo firme
S.M.S. figuruje, ako spolumajiteľ C. U.. Ten potvrdil, že H. Z. je jeho zamestnanec. "Prijali sme ho od

marca tohto roku," uviedol obchodník so zbraňami XX. Za posledné dva roky pritom S.M.S. získala
niekoľko zmlúv na lukratívne kšefty. Dodávala bezpilotné lietadielka za dva milióny eur a najmä získala
kontrakt za 30 miliónov eur na modernizáciu vrtuľníkov Mi 17."

Svedok C. U. vo svojej výpovedi potvrdil, že E. Z. je od marca 2010 zamestnanec spoločnosti HERMES

GROUP, s.r.o. vyplýva to aj s listinného dôkazu, pracovnej zmluvy ako aj z výpovede svedka E. Z..
Autor Článku I. popisuje telefonickú komunikáciu s pánom C. U., ktorý figuruje v spoločnosti S.M.S. spol.
s r.o. ako spoločník a tak vnímal jeho vyjadrenie "Prijali sme ho od marca tohto roku," ako vyjadrenie
za spoločnosť S.M.S. spol. s r.o. navyše podľa pracovnej zmluvy z 1.3. 2010 bol pán E. Z. v čase
zverejnenia Článku I. pracovníkom spoločnosti HERMES GROUP, s.r.o. so sídlom Pionierska 423, 018
41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť HERMES, a.s., ktorá podľa predmetu

činnosti zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou a je personálne
prepojenásspoločnosťouHERMESGROUP,s.r.o.NarovnakejadresemásídlospoločnosťS.M.S.spol.
s r.o, ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami, strelivom
a muníciou, ako aj s vojenským materiálom a je takisto personálne prepojená s spoločnosťou HERMES
GROUP, s.r.o. Personálne prepojenie, prepojenie predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto

spoločností spôsobuje stav keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých
troch vyššie uvedených spoločnostiach. Nepresnosť v označení zamestnávateľa je preto irelevantná a
nie je spôsobilá spôsobiť ujmu na osobnostných právach žalobcu.

Výrok č. 7:

"P. tým, že využíva cudzie auto v hodnote najmenej 26 tisíc eur, je v ostrom konflikte záujmov a
pravdepodobne porušil aj zákon o štátnej službe. Je to podobné, ako keby konkrétnym policajným
vyšetrovateľom či kukláčom darovali svoje Mercedesy bratislavskí mafiáni. "

Podľa žalovanej strany sa jedná o hodnotiaci úsudok založený na fakte, že žalobca v skutočnosti

používal osobné motorové vozidlo zamestnanca spoločnosti prepojenej personálne s ďalšími dvoma
kooperujúcimi spoločnosťami, ktoré obchodujú s ministerstvom obrany resp. s armádou. Použitie
prirovnania, je síce značne expresívne avšak žalobca ako pracovník orgánu verejnej moci je povinný
strpieť aj takéto expresívne prirovnanie.

Výrok č. 8:
"P. pritom z titulu svojej funkcie riešil utajované obstarávanie. Podľa informácií Plus 7 dní mal na starosti
aj dodávku niekoľkonásobne predražených počítačov, ktoré kritizoval súčasný minister Ľubomír Galko."

Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných

spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní.

Výrok Č. 9 spolu s textom k fotografii C. J.:

"ÚIA, kde P. pracuje, mal na starosti tiež megabiznis, kde ministerstvo podpísalo zmluvu priamo na

dodávku dielov pre modernizáciu vrtuľníkov v hodnote 30 miliónov eur. Text k fotografii - Megakšeft:
Vrtuľníky Mi 17, ktoré pomáhali pri povodniach, sa majú modernizovať dielmi za 30 miliónov eur. Prístroje
dodáva práve firma S.M.S., ktorej zamestnanec prepožičiava auto úradníkovi. "

Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných

spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní.

Výrok Č. 10:
"Stopnuté: Zamestnanca s požičanou luxusnou Kiou Sorento E. P. sledovali v minulosti tajné zložky
ministerstva obrany. Bolo dokonca pripravené trestné stíhanie pre ovplyvňovanie tendrov a korupciu,

ale minulé vedenie polície vyšetrovanie zastavilo. Dokumenty nasvedčujúce trestnú činnosť vrátane
odtajnených prepisov hovorov získaných Vojenským obranným spravodajstvom má týždenník Plus 7
dní k dispozícii. "Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných
spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní.

Výrok č. 11:

"Týždenník Plus 7 dní sa zaujímal, prečo sa s prípadom nakoniec nič nerobilo a vo vyšetrovaní sa pred
dvomi rokmi nepokračovalo, hoci policajti mali na stole dôkazy o machináciách. Podľa informácií Plus
7 dní však väčšinu spisov 16. augusta tohto roku polícia skartovala. Prečo? To nikto nevedel povedať.

Vyšetrovatelia sa teraz údajne snažia dať do kopy dôkazy, ktoré zostali a rozbehnúť prípad znova. Na
tom, že sa prípad s ovplyvňovaním zákaziek nerozbehol naplno, má podľa našich informácií svoj podiel
aj súčasný viceprezident Policajného zboru Q. Y., ktorý v čase vládnutia Smeru robil šéfa inšpekcie
ministerstva vnútra. Toho v roku 2008 požiadal vtedajší šéf Úradu boja proti korupcii Q. G. o vyjadrenie
k dôkazom. Y. v máji 2008 napísal, že „zistené porušenia zákonov holi menej závažné a sú bežného
charakteru a spôsobené prevažne nedbanlivosťou." Ďalej Y. uviedol, že oni ako inšpekcia nezistili nič, čo

by stálo za pozornosť. Aj na základe tohto Y. vyhlásenia ako šéfa inšpekcie ministerstva obrany policajti
v prípade nepokračovali. "

Tieto výroky nie sú spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu, neopisujú konanie
jeho osoby, netýkajú sa jeho osoby a popisujú len konanie funkcionárov policajného zboru, ktoré

vlastne naznačuje, že podľa názoru policajných funkcionárov bolo konanie žalobcu menej závažným a
nedbanlivostným porušením zákonov. Tieto výroky poukazujú práve na postup funkcionárov v prospech
žalobcu a čitateľ ich môže vnímať len pozitívne vo vzťahu k žalobcovi.

b) Za difamujúce a nepravdivé výroky a skutkové tvrdenia a neoprávnenú kritiku zverejnenú v Článku
II. považuje žalobca nasledovné slovné spojenia:

Výrok Č. 15 text k fotografii E. P.:
"Žiadny problém: Ani odposluchy, ani vozenie na aute pracovníka zbrojárskej firmy pozíciou vysokého

ministerského úradníka neotriasli."

Jedná sa o legitímny hodnotiaci úsudok autora Článku II založený na vecnom základe, ktorým bola
skutočnosť,žeanizverejnenieinformáciívČlánkuI.neznamenalozmenuvpracovnomzaradenížalobcu
na ministerstve obrany.

Výrok č. 16:
"Úradník, ktorý sa vozí na aute pracovníka zbrojárskej firmy, stále pracuje na ministerstve obrany.
E. P., o ktorom informoval týždenník Plus 7 dní minulý týždeň, sedí na svojom mieste, kde doteraz
rozhodoval, ako sa budú nakupovať zbrane. Okrem toho, že sa vozí na "požičanom" tereniaku, ho mala

vojenská kontrarozviedka v hľadáčiku pre neštandardné vzťahy so zástupcami zbrojárskych firiem. Za
viac ako tri roky sa prípad nikam neposunul. Tri roky nikomu neprekážalo, že podľa policajného spisu
mal ovplyvňovať verejné súťaže na ministerstve obrany?"

Podľa žalovanej strany sa jedná o hodnotiaci úsudok založený na fakte, že žalobca v skutočnosti

používal osobné motorové vozidlo zamestnanca spoločnosti prepojenej personálne s ďalšími dvoma
kooperujúcimi spoločnosťami, ktoré obchodujú s ministerstvom obrany resp. s armádou. Skutočnosť, že
sa orgány činné v trestnom konaní ako vojenské obranné spravodajstvo zaoberalo osobou žalobcu v
súvislosti s jeho činnosťou v procesoch verejného obstarávania je preukázaná tak, ako už bolo uvedené
vyššie.

Výrok č. 17:
"Týždenník Plus 7 dní minulý týždeň zverejnil časť policajného spisu, podľa ktorého P. čulo komunikoval
so zástupcami zbrojárskych firiem a prispôsoboval podmienky tendrov, ako to vyhovovalo firmám a nie
ministerstvu, ktoré P. zastupoval. Podľa policajného spisu navyše P. prijímal aj dary od firiem, ktoré

neskôr získali na ministerstve zákazky."

Podľa výpovede autora Článku I. mal tento v čase prípravy Článku I. k dispozícii fotokópie policajných
spisov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu v tomto konaní.Výrok č. 18:
"Muzikant: Úradníka Kuzmu už nové vedenie ministerstva disciplinárne riešilo pre požičané auto Kia

Sorento od zamestnanca zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá získala napríklad 30 - miliónovú zákazku na
modernizáciu vrtuľníkov Mi 17."

Žalobca bol v rozhodnom čase úradníkom na ministerstve obrany, ako to vyplynulo u jeho výsluchu. V
čase zverejnenia Článku I. sa vozil na motorovom vozidle KIA SORENTO, ako to vyplýva z nájomnej

zmluvy uzavretej dňa 7.5. 2008, uzavretej na dobu určitú do 31.12. 2010. Podľa pracovnej zmluvy
z 1.3. 2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom spoločnosti HERMES GROUP,
s.r.o. so sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť
HERMES, a.s., ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami,
strelivom a muníciou a je personálne prepojená s spoločnosťou HERMES GROUP, s.r.o. Na rovnakej
adrese má sídlo spoločnosť S.M.S. spol. s r.o, ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom

registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou, ako aj s vojenským materiálom a je takisto
personálne prepojená s spoločnosťou HERMES GROUP, s.r.o. Personálne prepojenie, prepojenie
predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto spoločností spôsobuje stav keď šofér pán E. Z.
vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie uvedených spoločnostiach.

II. Zverejnenia ospravedlnenia za difamujúce a nepravdivé výroky a skutkové tvrdenia a neoprávnenú
kritiku zverejnenú v denníku Plus jeden deň (ďalej len: „Denník“) z 30.9. 2010 v článku „Za
odmenu?“ (ďalej len: „Článok III.“).

Výrok č. 12 - podtitul článku spolu s textom k fotografii k článku:

"Úradník ministerstva obrany sa vozí na aute zbrojárskej firmy.
Text k fotografii - Odchádza: E. P. v aute zbrojárskej firmy."

V čase zverejnenia Článku III. sa vozil žalobca, úradník na ministerstve obrany ,na motorovom vozidle
KIA SORENTO, ako to vyplýva z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 7.5. 2008, uzavretej na dobu určitú do

31.12. 2010. Podľa pracovnej zmluvy z 1.3. 2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom
spoločnosti HERMES GROUP, s.r.o. so sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej
adrese má sídlo spoločnosť HERMES, a.s., ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom
registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou a je personálne prepojená s spoločnosťou
HERMES GROUP, s.r.o. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť S.M.S. spol. s r.o, ktorá podľa

predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou,
ako aj s vojenským materiálom a je takisto personálne prepojená s spoločnosťou HERMES GROUP,
s.r.o. Personálne prepojenie, prepojenie predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto spoločností
spôsobuje stav keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie
uvedených spoločnostiach.

Výrok č. 13:
"ZAMESTNANEC Úradu pre investície a akvizície ministerstva obrany, ktorý mal na starosti tendre v
rezorte, sa vozí v aute pracovníka zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá miliónové súťaže vyhrávala. E. P. sa
preváža na modrej Kia Sorento, čím pravdepodobne porušil zákon o štátnej službe."

V čase zverejnenia Článku III. sa vozil žalobca, úradník na ministerstve obrany ,na motorovom vozidle
KIA SORENTO, ako to vyplýva z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 7.5. 2008, uzavretej na dobu určitú do
31.12. 2010. Podľa pracovnej zmluvy z 1.3. 2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom
spoločnosti HERMES GROUP, s.r.o. so sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej

adrese má sídlo spoločnosť HERMES, a.s., ktorá podľa predmetu činnosti zapísaného v obchodnom
registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou a je personálne prepojená s spoločnosťou
HERMES GROUP, s.r.o. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť S.M.S. spol. s r.o, ktorá podľa
predmetu činnosti zapísaného v obchodnom registri obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou,
ako aj s vojenským materiálom a je takisto personálne prepojená s spoločnosťou HERMES GROUP,

s.r.o. Personálne prepojenie, prepojenie predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto spoločností
spôsobuje stav keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie
uvedených spoločnostiach.Výrok Č. 14:
"Podľa týždenníka Plus 7 dní navyše P. v minulosti vyšetrovala polícia i tajné zložky rezortu obrany. Z
policajného spisu vyplýva, že zjavne manipuloval viaceré výberové konania. Vyšetrovatelia však prípad

uzavreli a spis skartovali. Mimochodom po tom ako sa jeho reportéri začali o P. zaujímať, nové vedenie
rezortu sa ho rozhodlo prepustiť

Dané výroky sa odvolávajú na Článok I. zverejnený v Týždenníku, ktorého autor mal podľa svedeckej
výpovede v tomto konaní k dispozícii listiny z policajných spisov. Pričom skartovanie spisov sa

preukázalo, oznámením MV SR o vyradení z registratúry z 20.7. 2010.

V súvislosti so skúmaním otázky či výroky, skutkové tvrdenia či hodnotiace úsudky, označené číslami
1 až 18 boli legitímne poukazuje žalovaná strana na skutočnosť, že žalobca ako úradník ministerstva
obrany je vždy osobou verejného záujmu a obzvlášť vtedy ak pôsobí v oblasti verejného obstarávania,
ktorého účelom je hospodárne nakladanie z verejnými peňažnými zdrojmi.

V týchto súvislostiach poukazuje žalovaná strana na nasledovnú judikatúru:

I. Sloboda prejavu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že "Sloboda prejavu je jedným z hlavných
základovdemokratickejspoločnosti;sobmedzeniamivyplývajúcimizčlánku10ods.2savzťahujenielen
na ,informácie' alebo ,myšlienky', ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je
k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré urážajú, šokujú,
alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré

je treba vykladať zúžene a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná. TI.1či
prislúcha napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať, keby tomu
bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu, verejného strážcu' ( Európsky súd vo veciach Observer a
Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside proti Spojenému kráľovstvu z roku 1976,
Lingens proti Rakúsku z roku 1986, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku

1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992 ).

Európsky súd zdôraznil, že "článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií,
ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované ( rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti
Francúzsku z roku 1998 ).

II. Osoby verejného záujmu.

Právna teória i súdna prax rozlišuje skupiny osôb verejného záujmu a súkromné osoby. Osoby verejného
záujmu môžu podliehať širším a intenzívnejším zásahom do sféry svojej osobnosti, ako súkromné osoby.

Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu
zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je predmetom
informovania v tlači ( mutatis mutandis rozsudky Európskeho súdu vo veciach Oberschlick proti Rakúsku
z roku 1991, Vereinigung demokratischer Soldaten Osterreichs a Gubi proti Rakúsku z roku 1994,
Oberschlick proti Rakúsku z roku 1997).

"Možno všeobecne konštatovať, že osoby verejne činné, teda politici, verejní činitelia, mediálne hviezdy
a iní musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky, ako iní občania. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen
na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné či bezvýznamné, ale aj
na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú; tak tomu chce pluralita, tolerancia a duch otvorenosti,

bez ktorej nie je demokratická spoločnosť" ( nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 367/03 ). V zmysle
citovaného nálezu osoby verejne činné majú nižší stupeň ochrany osobnosti, ako iní občania, ktorí
nedisponujú takým ľahkým prístupom k médiám; osoby verejne činné majú omnoho ľahšiu možnosť
vyvrátiť to, čo ony sami považujú za výmysly; v záujme podpory verejnej diskusie sú médiá práve tým
fórom, kde má dochádzať k oponovaniu kontroverzných a zavádzajúcich názorov, pričom tým možno

prípadnú ujmu napraviť, alebo minimalizovať omnoho efektívnejším spôsobom, ako cestou súdneho
konania."Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote,
t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie,
vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej; všetko, čo na seba

upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované" ( nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. 1. ÚS 453/03 ).

Podľa rozsudku ESĽP vo veci HANNOVER proti NEMECKU z roku 2004 sloboda prejavu a právo
na informácie zahŕňa aj informácie týkajúce sa súkromného života verejne činných osôb, ak majú

vzťah k otázkam legitímneho verejného záujmu ( rovnako aj rozsudok Európskeho súdu vo veciach
KARHUVMRA proti FÍNSKU z roku 2004 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 55/2008
zo dňa 25.02.2009 ).

III. Používanie výrazových prostriedkov v periodickej tlači.

Je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre informovanie najširšej
verejnosti ( na rozdiel napr. od publikácií odborných ), ktorá v určitých prípadoch, s ohľadom na rozsah
jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem - môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno
bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie ( či skreslenie ) je neprípustné. Možno len veľmi ťažko trvať
na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov - vo svojich dôsledkoch - nesplniteľné

nároky ( nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 156/99 ).

IV. Zverejňovanie hodnotiacich úsudkov

Vo veci Jerusalem/Rakúsko z 27.2.2001 Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že tam, kde vyhlásenie

prechádza do hodnotiaceho úsudku, proporcionalita zásahu môže závisieť na tom, že existuje
dostatočne skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože hodnotiaci výrok bez akejkoľvek
skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný.

Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí

verejného záujmu a verejnosť mám právo takéto informácie dostať. Novinárom sa dokonca umožňuje
určitú mieru preháňania a provokácie.“ (Nález Ústavného súdu SR z 19.9.2012, sp.zn. II. ÚS 340/09-93).

V žalobe žalobca ďalej namieta, že popisovanie jeho konania ako konania v rozpore so zákonom, je
porušené jeho právo na prezumpciu neviny, nakoľko popisovanie jeho konania v rozpore so zákonom

vyvoláva presvedčenie, že žalobca sa dopustil trestných činov a o tom môže rozhodnúť len súd.
Porušenie zásady prezumpcie neviny považuje žalobca za neoprávnený zásah.
Žalovaná strana však poukazuje na to, že v žiadnom zo žalovaných článkov nie je uvedené tvrdenie,
že žalobca spáchal trestný čin. Naopak čitateľ v článkoch informovaný o tom, že bolo len pripravované
začatie trestného stíhania žalobcu, z čoho je nepochybne zrejmé, že nebola ešte podaná obžaloba a

teda nemohol byť ani dosúdený.

V ďalšej časti žaloby uplatňuje žalobca uplatňuje v tomto konaní, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že žalovaná odstráni internetové verzie žalovaných
článkov I., II. a III. z internetovej stránky www.pluska.sk .

Podľa názoru žalovanej strany, obsah týchto článkov nie je neoprávneným zásahom do jeho práva na
ochranu osobnosti z dôvodov vyššie uvedených. Navyše nie celý obsah týchto článkov je označený
žalobou za neoprávnený zásah. Uloženie povinnosti odstrániť tieto články z internetovej stránky by tak
bolo poprením ústavne garantovaného práva na slobodu prejavu.

B.

K prostriedku ochrany osobnosti uplatňovaným podľa ustanovenia §13 ods. (2) a ods. (3) Občianskeho
zákonníka.

Žalobca v tomto konaní uplatňuje právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy. V časti VIII. žaloby uvádza,
že v dôsledku neoprávnených zásahov žalovanej došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v
spoločnosti.1. Žaloba poukazuje na to, že osobitne negatívny dopad mali žalované články v pracovnej
sfére na pracovisku, znížením jeho autority v práci a narušilo dôveru u nadriadených.

Z listinného dôkazu Spravodajská informácia pre ministra obrany SR z 25.2.2008, ktorú predkladal
ministrovi riaditeľ VOS Q. J., je zrejmé, že dôvera nadriadených bola voči žalobcovi spochybnená
už v roku 2008 a z ostatných listinných dôkazov napr. z Uznesenia o vznesení obvinenia z
28.3.2011 je zrejmé, že už dňa 5.11.2010 bolo začaté konanie vo veci, ktorému muselo predchádzať

rozsiahle zisťovanie a skúmanie podkladov, ktoré vyústilo do začatia konania vo veci v čase dávno
predchádzajúcom zverejneniu žalovaných článkov na prelome septembra a októbra 2010. Už tieto
skutočnosti boli dôvodom pre zníženie dôvery nadriadených. Z výsluchu žalobcu, že navyše zrejmé, že
ešte pred zverejnením Článku I. na pohovore s vedúcim služobného úradu pánom H. dňa 28.9.2010 mu
tento ponúkol skončenie pracovného pomeru a keďže Článok I. bol zverejnený dňa 30.9.2010 nebolo
konanie pána H. v príčinnej súvislosti so zverejnením Článku I.

2. Poukazuje na list Upozornenie z 29.9.2010, ktorým bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny
a bol vyzvaný k ukončeniu nájmu motorového vozidla.
Je nepredstaviteľné, aby takéto upozornenie napísal zamestnávateľ len na základe článkov
zverejnených v bulvárnej tlači. Z výsluchu svedkov je zrejmé, že pred upozornením vykonal

zamestnávateľ žalobcu vlastný prieskum a vec so žalobcom prerokoval a až následne formuloval
upozornenie. Zamestnávateľ teda konal na základe vlastných zistení aj keď bol zrejme iniciovaný
Článkom I.

3. Žalované články boli zverejnené na intranetovej stránke ministerstva obrany.

Zverejnenienaintranetovejstránkenemohlažalovanávykonaťaniovplyvniť.Zverejnenienaintranetovej
stránke ministerstva obrany len potvrdzuje fakt, že aj autorita oprávnená zasahovať do intranetu
ministerstva obrany považovala informácie zverejnené v Článku I. za natoľko relevantné, že ich
zverejnenie považovala za legitímne aj v tomto prostredí. Súčasne to malo nepochybne aj vplyv na
autoritu žalobcu na pracovisku, pretože zverejňovanie informácií v bulvárnej tlači nie je určite tak

smerodajné pre úradníkov ministerstva obrany, ako zverejnenie článkov na intranete ministerstva.

4. Žalobcovi bol znížený plat o 120 Eur mesačne, bez uvedenia dôvodu.
V konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi zverejnením
žalovaných článkov a znížením platu žalobcu.

5. Na pracovisku mu dávajú najavo, že je „na odstrel“.
V konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi zverejnením
žalovaných článkov a takýmto počínaním ľudí na pracovisku.

6. Po zverejnení žalovaných článkov sa na žalobcu obrátil so žiadosťou o poskytnutí informácií aj Úrad
boja proti korupcii Prezídia PZ SR.
Za počínanie, mimochodom plne legitímne, orgánov činných v trestnom konaní nemôže niesť
zodpovednosť žalovaná. Nenesie nepochybne zodpovednosť ani za to, že voči žalobcovi bolo začaté
trestné stíhanie po zverejnení žalovaných článkov.

7. Žalobca poukazuje na ďalšie zásahy do osobnostných práv žalobcu v diskusiách k zverejneným
informáciám, mnohokrát s vulgárnym obsahom.
Za zásahy iných pôvodcov žalovaná takisto nemôže niesť zodpovednosť.

8. K zverejneniu žalovaných článkov viedla žalovanú len snaha po senzácii a tým o zvýšenie predajnosti
periodickej tlače žalovanej.
Tieto tvrdenia žalujúcej strany neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Je plne legitímne ak
sa vydavateľ periodickej tlače, čo je podnikanie ako každé iné, snaží o to aby obsah ním vydávaných
periodík (Týždenník, Denník) zaujal čitateľov a tým ich motivoval kupovať a čítať tieto periodiká.

9. Na preukázanie následkov zverejnenia žalovaných článkov navrhol napokon žalobca vykonanie
dôkazov výsluchmi svedkov.Z výsluchu svedkyne I. P., manželky žalobcu nevyplynuli žiadne zistenia o ujme v rodinnej sfére.
Pokiaľ ide o obmedzenie návštev kultúrnych podujatí a psychický stav žalobcu o ktorom vypovedala
táto svedkyňa, nie je z jej svedectva zrejmé, v ktorom čase po zverejnení žalovaných článkov sa

tak dialo, nie je z jej svedectva ani zrejmá príčinná súvislosť so zverejnením žalovaných článkov, len
zrejme navádzajúce otázky právneho zástupcu žalobcu smerovali na obdobie po zverejnení žalovaných
článkov.

Z výsluchu svedka Q. P. vyplýva len jeho presvedčenie o tom, že rodina žalobcu sa prestala na čas do

Vianoc alebo do marca roku nasledujúceho po zverejnení článkov stretávať s jeho bratom E.. Dôvod nie
je z jeho svedectva zrejmý. Následne ale vo svojom svedectve uviedol, že sa nevie presne vyjadriť k
stretávaniu rodičov s bratom E. po zverejnení článkov. Matka svedka o takej skutočnosti nevypovedala.
Svedok sa zhoduje so svedectvom matky v tom, že brat žalobcu Q., s ktorým sa však nestretávali ani
pred zverejnením žalovaných článkov, rozprával o žalobcovi ako je vyšetrovaný, avšak následne sa vo
svojom svedectve opravil, že nebol prítomný pri takýchto výrokoch strýka Q..

Z výsluchu žalobcu samotného nie sú zrejmé žiadne následky ujma v rodinnej sfére, poukázal len na
to, že po zverejnení žalovaných článkov s ním prestali komunikovať všetci pracovníci úradu cca 40
(UIA), pričom sa však len domnieva, že príčinou boli žalované články. Podľa názoru žalovanej strany
však príčinou mohol byť aj pokyn zamestnávateľa na obmedzenie komunikácie pracovníkov úradu so

žalobcom, od ktorého zamestnávateľ žiadal dohodu o skončení pracovného pomeru v dôsledku straty
dôvery.

SvedkyňaH.T.vosvojomsvedectvežiadneskutočnostionejakejujmy,ktorúbyžalobcautrpelvpríčinnej
súvislosti so zverejnením žalovaných článkov. Popisovala konflikty, ktoré vznikli medzi žalobcom a jeho

nadriadenými už pri spracovaní odpovede na otázky novinára pred zverejnením Článku I. Potvrdila,
že komunikácia spolupracovníkov s žalobcom sa prerušila, ľudia sa báli s ním komunikovať, obávali
sa naradených. Tieto obavy však nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti so žalovaným Článkom I., ale s
postojom nadriadených žalobcu k jeho osobe, za ktorých konanie žalovaná nezodpovedá, navyše nie je
vylúčené, že dôvodom zmeny správania sa nadriadených k žalobcovi boli informácie o prebiehajúcom

vyšetrovaní počínania žalobcu orgánmi polície alebo vojenského obranného spravodajstva.

Z výsluchu svedka O..T. B. nie sú zrejmé žiadne jeho zmeny postojov k žalobcovi ani iná ujma v príčinnej
súvislosti so žalovanými článkami. Zhoduje sa s ostatnými svedkami na zmene postoja nadriadených
k žalobcovi.

Z výsluchu svedka O.. R. P. nie sú zrejmé žiadne jeho zmeny postojov k žalobcovi ani iná ujma v príčinnej
súvislosti so žalovanými článkami.

ZvýsluchusvedkaO..E.H.niesúzrejméžiadnejehozmenypostojovkžalobcovianiináujmavpríčinnej

súvislosti so žalovanými článkami. Zhoduje sa s ostatnými svedkami na zmene postoja nadriadených
k žalobcovi.

Podľa názoru žalovanej strany, bez ohľadu na to, že zverejnenie žalovaných článkov nepovažuje za
neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti žalobcu, v konaní nebola preukázaná žiadna ujma,

ktorú by tieto články žalobcovi privodili.

V tejto súvislosti žalovaná strana poukazuje na judikát Rohhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.4.1998
sp.zn. 1 Cdo/89/97 zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ... pod č. 29/2001, v ktorom
sú obsiahnuté právne vety podrobne definujúce hmotnoprávne podmienky vzniku práva na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. (2) a ods. (3) Občianskeho zákonníka:
„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia,
poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto

zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené
a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle
ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných
podmienok, t.j. aka) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a
b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods.3 Občianskeho
zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex
offo. Sú to:
a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu,
rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods.3 Občianskeho
zákonníka ukladá súdu výslovne prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vedie
k záveru, že sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre
určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Povinnosť prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne veľmi všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej

osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri
určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade
s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné
primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto

právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Pritom z hľadiska ustanovenia § 13 ods.2 a ods.3 Občianskeho zákonníka je právne relevantná len
taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, v značnej miere
znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.“
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy môže vzniknúť vždy len, ako následok neoprávneného zásahu do

práva na ochranu osobnosti. V danom prípade však k neoprávnenému zásahu vôbec nedošlo z vyššie
uvedených dôvodov.

C.
Záver.

Na základe vyššie uvedeného žiada žalovaná strana, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol a
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanej, ktoré vyčíslime písomne do troch dní po vyhlásení
rozsudku. „

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa§13ods.1Občianskehozákonníka,fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustilood
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Týmito zákonnými ustanoveniami poskytuje Občiansky zákonník ochranu proti neoprávneným zásahom
do osobnostných práv občanov. V ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka je uvedený ich

demonštratívny výpočet. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie alebo
obvinenie uvedené na adresu alebo v súvislosti s konkrétnou osobou bez ohľadu na to, že išlo o
preberanie a rozširovanie faktov, resp. informácií médiami, za účelom informovania verejnosti. Ani v
rámci plnenia úloh tlače informovať verejnosť o veciach verejného záujmu nemôže dôjsť k ohrozeniu,
prípadne k zásahu do práv iných. Sloboda prejavu nie je neobmedzená a má svoje hranice aj v prípade,

že sa tlač zaoberá otázkami verejného záujmu. Vo všeobecnosti výkon slobôd zahŕňa povinnosti a
zodpovednosť, čo sa vzťahuje aj na periodickú tlač, a to aj pri informovaní o otázkach verejného záujmu.K otázke konkurencie práva na ochranu osobnosti s právom na informácie zaručeným článkom 26
ods.1 Ústavy SR je potrebné uviesť, že Slovenská republika bola 30.06.1993 prijatá do Rady Európy a
vyhlásila, že sa s účinnosťou od 1.1.2003 cíti viazaná, okrem iného, aj Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (ďalej Dohovor).

Podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Relevantná časť článku 10 Dohovoru znie:
1.Každýmáprávonasloboduprejavu.Totoprávozahŕňasloboduzastávaťnázoryaprijímaťarozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov...
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme... ochrany povesti a práv iných, ...alebo zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci.

Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách podlieha výkladovým

pravidlám medzinárodného práva (článok 31 a 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23.
05. 1969). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ESĽP) týkajúcej
sa slobody prejavu vyplýva, že v prípade konfliktu základných práv, ktoré nemajú absolútnu povahu
a môžu byť preto obmedzené, súd v konaní vo veciach ochrany osobnosti musí dbať o to, aby
svojím rozhodnutím dosiahol spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si základnými právami, medzi

ktorými nemožno vyvodiť žiadnu prioritu, ale vzniknutý konflikt medzi nimi sa musí vyriešiť výlučne so
zreteľom na relatívnu závažnosť každého z týchto práv podľa konkrétnych okolností danej veci. Právo
na dobrú povesť sa v súčasnosti považuje za právo chránené Dohovorom ako súčasť súkromného
života. Treba preto zachovať spravodlivú rovnováhu medzi právom na rešpektovanie súkromného života
garantovaného článkom 8 a právom na slobodu vyjadrovania garantovaného článkom 10 Dohovoru. V

konaní vo veciach ochrany osobnosti musí súd preto pri posudzovaní primeranosti tvrdeného zásahu
zvažovať nielen tvrdenia a skutočnosti uvádzané navrhovateľom na preukázanie porušenia jeho práva
na ochranu osobnosti, ale aj skutočnosti, ktoré sa týkajú výkonu základného práva na slobodu prejavu
druhého účastníka sporu.

ESĽP vo svojich rozhodnutiach vychádza z toho, že štát a jeho orgány vrátane súdov, môžu zasiahnuť
do výkonu chráneného práva alebo slobody len za súčasného splnenia troch podmienok : 1. zásah
je ustanovený zákonom, 2. zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v Dohovore a
3. je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom.

Z judikatúry ESĽP je nepochybné, že sloboda tlače je jedným z najdôležitejších pilierov demokratickej
spoločnosti, na druhej strane však inštitúcie právneho štátu musia požívať ochranu pred neoprávnenou
a nepodloženou kritikou médií.

V tomto prípade článok „Kto ho chráni?“, ako aj článok „A nič...“ uverejnené v týždenníku PLUS 7 dní
a denníku PLUS 1 deň obsahujú viacero nepravdivých a zavádzajúcich údajov a navrhovateľovi nebol
daný ani priestor na vyjadrenie svojho stanoviska.

V článkoch je napríklad uvedené:
1./ E. P. je dôležitý úradník na ministerstve, rozhoduje o podkladoch pri nákupe zbraní. Najzaujímavejšie
na tomto pánovi je však drahé auto, na ktorom sa vozí. V skutočnosti je napísané na zamestnanca
zbrojárskej firmy, ktorá sa za posledné dva roky dostala k viacerým kšeftom v hodnote viac ako
30.miliónov Eur.

2./ Podľa policajného spisu, ktorý má Plus 7 dní k dispozícii, práve P. pripravoval podklady pre jednotlivé
súťaže tak, ako to vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, čo
je v rozpore so zákonom.3./ Podobných ovplyvňovaní na ministerstve bolo podľa viacerých záznamov viacero. P. s E. dokonca
menili už uzatvorenú zmluvu na dodávku vysielačiek Harris pre pluk špeciálneho určenia v Žiline.
4./ P. podľa policajných záznamov čulo komunikoval a prispôsoboval súťaže aj pre iné firmy, ako je

napríklad Pyra či Špeciálne systémy a software. Podľa pripraveného trestného oznámenia dokonca
prijímal od nich aj dary - napríklad pár náramkových hodiniek.
5./ P. už dlhšie používa modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z., zamestnanca zbrojárskej
spoločnosti S.M.S. P. má dokonca povolenie na vjazd s autom do objektov ministerstva obrany. Za
posledné dva roky pritom S.M.S. získala niekoľko zmlúv na lukratívne kšefty. Dodávala bezpilotné

lietadielka za dva milióny Eur a najmä získala kontrakt za 30 miliónov Eur na modernizáciu vrtuľníkov
Mi 17.
6./ Dokumenty nasvedčujúce trestnú činnosť vrátane odtajnených prepisov hovorov získaných
Vojenským obranným spravodajstvom má týždenník Plus 7 dní k dispozícii.
7./ Týždenník Plus 7 dní minulý týždeň zverejnil časť policajného spisu, podľa ktorého P. čulo
komunikoval so zástupcami zbrojárskych firiem a prispôsoboval podmienky tendrov, ako to vyhovovalo

firmám a nie ministerstvu, ktoré P. zastupoval.
8./ Úradníka P. už nové vedenie ministerstva disciplinárne riešilo pre požičané auto Kia Sorento od
zamestnanca zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá získala napríklad 30. miliónovú zákazku na modernizáciu
vrtuľníkov Mi 17.

Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ O.. E. P. mal uzavretú Zmluvu o nájme motorového
vozidla Kia Sorento s E. Z., ktorý v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol živnostníkom - taxikárom.
Pán E. Z. od 2.3.2010 bol zamestnancom obchodnej spoločnosti Hermes Group, s.r.o. Dubnica nad
Váhom. Jednoznačne bolo preukázané, že E. Z. nebol nikdy zamestnancom obchodnej spoločnosti
S.M.S. s.r.o. Autor článku A. E. si túto skutočnosť ani riadne neoveroval, čo vyplynulo z jeho svedeckej

výpovede. Uspokojil sa z vyjadrením spolumajiteľa firiem Hermes Group, s.r.o. Dubnica nad Váhom,
S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom a Hermes, a.s. Dubnica nad Váhom, C. U., ktorý mu povedal, že E.
Z. je jeho zamestnancom. Právny zástupca odporcu vo svojich vyjadreniach aj vo svojej záverečnej
reči poukazoval na personálne prepojenie firiem Hermes Group, s.r.o., Hermes, a.s. a S.M.S. s.r.o., v
ktorých je spolumajiteľom C. U.. Odporca však ničím nepreukázal, že firma Hermes Group, s.r.o. má

právo obchodovať so zbraňami a s vojenským materiálom. Táto skutočnosť vyplýva aj z predloženého
výpisu z obchodného registra. Takéto oprávnenie však má obchodná spoločnosť S.M.S. s.r.o. Dubnica
nad Váhom, ako aj obchodná spoločnosť Hermes, a.s. Dubnica nad Váhom.

Z uverejnených článkov jednoznačne vyplýva tvrdenie autora článkov, že navrhovateľ si požičal a neskôr

kúpil motorové vozidlo Kia Sorento od zamestnanca firmy S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom, ktorá od
Ministerstva obrany SR získala niektoré aj miliónové zákazky.

Nie je podstatné, či autor článku to urobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Jeho ničím nepodložené
tvrdenie o spojení navrhovateľa a obchodnej spoločnosti S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom v súvislosti

s požičaním auta od E. Z. malo vyvolať silnejší dojem o nejakých praktikách navrhovateľa. Ani v jednom
článku sa neuvádza nejaké personálne prepojenie viacerých firiem. Je tam jednoznačne uvedené
tvrdenie, že E. Z. bol pracovníkom firmy S.M.S. s.r.o., čo vôbec nie je pravdivé tvrdenie.

V konaní bolo preukázané, že voči navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, ale uznesenia, ktorým boli

obvinenia vznesené boli zrušené. Nebolo preukázané, že proti navrhovateľovi by bola podaná obžaloba
a ani to, že by bol za nejaký trestný čin odsúdený. Právny zástupca odporcu poukazoval na policajný
spis, ktorý mal autor článku k dispozícii. Týmto sa právny zástupca odporcu snažil preukázať pravdivosť
uverejnených článkov.

Svedok A. E. predložil ako dôkazy o svojich tvrdeniach nekompletné fotokópie dokumentov z policajného
spisu PPZ-141-7/BPK-2008. Súd nemohol overiť pravdivosť a autenticitu predložených čiastočných
fotokópii úradných záznamov z tohto spisu, lebo spis PPZ-141-7/BPK-2008 už neexistuje. Ako vyplynulo
z oznámenia Prezídia Policajného zboru Úrad boja proti korupcii so sídlom v Bratislave zo dňa 27.9.2012
bol tento spis, ktorého súčasťou boli aj registratúrne záznamy PPZ-1000-1/BPK-2007, PPZ-1000-2/

BPK-2007 a PPZ-1000-3/BPK-2007, dňa 29.1.2008 preprotokolovaný a v protokole nového ročníka
mu bolo pridelené číslo PPZ-141/BPK-2008, ktorého obsah bol tvorený registratúrnymi záznamami č.
PPZ-141-9/BPK-2008 a č. PPZ-141-7/BPK-2008. Tento spis bol dňom 16.8.2010 označený ako zničený
na základe rozhodnutia o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 20.7.2010.Na oboznámenie sa s obsahom spisu PPZ-V-11278/2007-ZPČ-Z-ITP nebol daný súhlas Vojenským
obranným spravodajstvom Ministerstva obrany SR z dôvodu utajovaných skutočností.

Odporca tak ničím nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, že navrhovateľ sa mal dopustiť trestnej
činnosti tým, že mal ovplyvňovať, prispôsobovať a manipulovať verejné obstarávanie. Takisto
nepreukázal ani svoje tvrdenie, že v súvislosti s touto činnosťou mal prijímať nejaké dary, napríklad
hodinky.Takistonepreukázal,ženavrhovateľsavozilvautezamestnancazbrojárskejspoločnostiS.M.S.

s.r.o.

Súd preto podanému návrhu vyhovel a odporcovi uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenia v týždenníku
Plus 7 dní, v denníku Plus 1 deň, ako aj odstrániť uvedené články z internetového portálu www.pluska.sk
.

Súdvšakčiastočnezamietolpodanýnávrh,keďneuložilodporcovipovinnosťzverejniťajospravedlnenie
v znení „Pána E. P. nikdy nevyšetrovala polícia, nikdy nebol v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok,
nie to ako podozrivý z trestného činu, v živote voči nemu nebolo vznesené obvinenie a už vôbec nebol
za akýkoľvek trestný čin odsúdený“. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľa polícia vyšetrovala,
bolo voči nemu niekoľkokrát vznesené obvinenie. Preto v tejto časti súd návrh navrhovateľa zamietol.

Navrhovateľ podaným návrhom žiadal priznať aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
33.000 Eur, pričom v priebehu konania návrh upravil tak, že žiadal vyplatiť túto náhradu vo výške
50.000 Eur s odôvodnením, že v súvislosti so zverejnením uvedených článkov naďalej pretrvávajú
zásahy do osobnostných práv navrhovateľa. Poukázal na ďalšie vznesené obvinenie, na skutočnosť,

že tieto uznesenia boli ako nezákonné zrušené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa
23.3.2011 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava 3 zo dňa 5.5.2011. Z odôvodnenia predmetného
uznesenia vyplýva, že dňa 7.10.2010 bol odstúpený spisový materiál z Úradu boja proti korupcii
Prezídia Policajného zboru pod č.k. PPZ-261/BPK-B-2010, v ktorom sa nachádzali informácie
získané operatívnym spôsobom od novinára časopisu Plus 7 dní, týkajúce sa verejných obstarávaní

vyhlasovaných Ministerstvom obrany SR. Z tohto uznesenia výslovne vyplýva, že jediným pôvodcom
informácií, ktoré boli odporcom zverejnené a na základe ktorých bolo začaté predmetné trestné
stíhanie, je práve sám odporca - novinár, zamestnanec odporcu. Ďalším následkom zásahu odporcu
do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý plynule nadväzuje na predmetné trestné stíhanie, začaté
na základe odporcom uverejnených informácií predstavuje rozhodnutie Národného bezpečnostného

úradu č. SP-PB-892-16/2011-Ž-38346 zo dňa 27.1.2012, ktorým NBÚ zrušil navrhovateľovi platnosť
Osvedčenia vydaného pod č. PB-4115/2007-Ž zo dňa 23.10.2007. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že počas platnosti osvedčenia zistilo Vojenské spravodajstvo skutočnosti, ktoré by mohli byť
dôvodom na zrušenie platnosti Osvedčenia. Rozhodnutie NBÚ ďalej v odôvodnení odkazuje na trestné
stíhanie, keď uvádza: Z písomnosti Úradu boja proti korupcii Prezídia PZ zo dňa 18.11.2010 vyplýva, že

vyšetrovateľ odboru boja proti korupcii Prezídia PZ začal dňa 5.11.2010 pod ČVS: PPZ-BPK-B-261/2010
trestné stíhanie vo veci trestného činu podľa § 266 ods.1, ods.2 písm. c) a d) Zákona č. 300/2005 Z.z.
Trestnéhozákona.Jednýmzhlavnýchpodkladov prevydanierozhodnutiaNBÚbolipráveinformácie,na
základe ktorých bolo začaté aj predmetné trestné stíhanie, t.j. informácie - nepravdivé skutkové tvrdenia
zverejnené odporcom v médiách s celoslovenskou pôsobnosťou. Ďalším následkom bolo oznámenie

Úradu pre verejné obstarávanie o začatí správneho konania vo veci vyčiarknutia zo zoznamu odborne
spôsobilých osôb. Jediným východiskom Úradu pre verejné obstarávanie pre začatie správneho konania
vo veci vyčiarknutia navrhovateľa zo zoznamu, je vyšetrovateľom predložené uznesenie Úradu boja proti
korupcii PPZ zo dňa 28.10.2011, týkajúce sa trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-261/B/K-B-2010.

Právny zástupca navrhovateľa v tejto súvislosti poukázal aj na to, že uvedené články sa stále
nachádzajú na internetovom portáli www.pluska.sk , preto je nepochybné, že
by vzhľadom k intenzite, rozsahu a trvaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorú musí navrhovateľ
v dôsledku nezákonného konania odporcu nepretržite znášať a ktorá bez akýchkoľvek pochybností
vedie k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti spoločnosti, túto nemajetkovú ujmu by pociťovala ako

závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a postavení navrhovateľa. Je pritom nesporné,
že takéto dlhodobé pôsobenie odporcom zverejnených nepravdivých, pravdu skresľujúcich tvrdení
a neoprávnených hodnotiacich úsudkov, ktoré priamo vyvolávajú ďalšie zásahy, na ktoré poukazujenavrhovateľ v texte vyššie, neustále poškodzujú osobnostné práva navrhovateľa výrazným spôsobom
a v značnej miere.

Podľa názoru súdu je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 Eur primeraná intenzite a povahe
neoprávneného zásahu zo strany odporcu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Za rozhodujúce
skutočnosti, ktoré opodstatňujú a zdôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v tejto výške sú tie,
žeuverejnenýmivýrokmibolnavrhovateľobvinenýztrestnejčinnostivnajčítanejšomdenníkuavjednom
z najčítanejších týždenníkov a to bez možnosti reagovať. Takéto obvinenia navrhovateľa spôsobom,

ktorý mal širokú publicitu a bez možnosti navrhovateľa „brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s
takou istou širokou publicitou vedie súd k záveru, že len púhé uverejnenie ospravedlnenia odporcu
navrhovateľovi v tom istom týždenníku a denníku nie je z hľadiska existujúcich negatívnych následkov
na strane navrhovateľa postačujúce.

O trovách konania súd rozhodne podľa § 151 ods.3 O.s.p. samostatným rozhodnutím po nadobudnutí

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie odporca ako aj navrhovateľ. Odporca uviedol, že
podáva odvolanie v intenciách § 205 OSP, pretože
a) v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP, nakoľko prvostupňový súd dospel na základe vykonaných

dôkazov aj k niektorým nesprávnym skutkovým zisteniam,
b) v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza aj z
nesprávneho právneho posúdenia veci
c) v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a), pretože rozhodnutie úsdu má vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f)
OSP v spojení s ust. § 157 OSP:

Odporca zaujal stanovisko, že
1.1 nesprávne skutkové zistenia prvostupňového súdu vyplývajú zo znenia ospravedlnení:
a) zo znenia ospravedlnenia za článok „Kto ho chráni?“ (ďalej len: „Článok I.“) a článok „A nič“ (ďalej len:
„Článok II.“), vyplýva, že sa má žalovaná ospravedlniť (ďalej len: „Ospravedlnenie I.“) za nasledovné

nepravdivé výroky o žalobcovi napr.:“...manipuloval viaceré verejné obstarávania, ...“ pričom taký výrok
Článok I. ani Článok II. neobsahuje, ďalej za výrok: „...pripravoval podklady pre jednotlivé verejné
súťaže...“ tento výrok je pravdivý nakoľko to vyplývalo u funkcie a pracovného zaradenia žalobcu na
Útvare pre investície a akvizície Ministerstva obrany SR, ďalej výrok „...prispôsoboval ich podmienky tak,
ako to vyhovovalo firmám a nie ministerstvu...“ pričom taký výrok Článok I. ani Článok II. neobsahuje,

a ďalej výrok „...pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky na viac ako 1,7 Eur...“ pričom výrok o tom, že
by žalobca zvýšil hodnotu zákazky Článok I. ani Článok II. neobsahuje, ďalej výrok „..., za čo od týchto
spoločností prijímal vecné dary...“ pričom taký výrok Článok I. ani Článok II. neobsahuje, pričom v Článku
I. je len uvedená zmienka: „Podľa pripravovaného trestného oznámenia dokonca prijímal od nich dary...“
čo je však úplne iný výrok, v ktorom nie je obsiahnuté tvrdenie autora, že žalobca prijímal dary, ale že

takátoinformáciajeobsiahnutávpripravovanomtrestnomoznámení.ČlánokI.aniČlánokII.neobsahuje
ani výrok „...za čo môže používať luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO,...“.
b) zo znenia ospravedlnenia za článok „Za odmenu“ (ďalej len: „Článok III.“) vyplýva, že sa má
žalovanáospravedlniť(ďalejlen:OspravedlnenieII.“)zanasledovnénepravdivévýrokyožalobcovinapr.
„...vyšetrovala ho polícia“ pričom sa jedná o pravdivú informáciu o žalobcovi, napokon aj súd samotný

konštatuje na strane 4 rozsudku zistenie, že do znenia ospravedlnenia nepojal ospravedlnenie týkajúce
sa tejto okolnosti, lebo ako sa uvádza na inom mieste odôvodnenia rozsudku (str. 54, 4. ods. ) súd v
dokazovaní zistil, že vyšetrovanie prebiehalo a na základe toho bolo aj voči osobe žalobcu vznesené
obvinenie.

1.2 Na strane 52 (3. odsek) prvostupňový súd uvádza zistenie: „...a navrhovateľovi nebol daný ani
priestor na vyjadrenie svojho stanoviska.“ pričom z výsluchu svedka A. E. je zrejmé, že žalobca sa
odmietol vyjadriť a žalobca toto tvrdenie svedka ani nepoprel. V texte Článku I. (str. 41) autor článku
uviedol, že sa pokúšal so žalobcom telefonicky spojiť na účel vysvetlenia avšak neúspešne.

1.3 Prvostupňový súd uložil žalovanej odstrániť z internetového portálu www.pluska.sk tri články. V
prvostupňovom konaní však nebolo vôbec predmetom dokazovania, že tieto tri články sú na danom
internetovom portáli zverejnené. Navyše nebol ani dokazovaný a skúmaný obsah týchto článkov, či
vôbec obsahujú nejaké neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti žalobcu.Odporca poukazuje, že na základe rozhodnutia má sa ospravedlniť za tvrdenia „P. už dlhšie užíva
modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z., zamestnanca spoločnosti S.M.S.“. Žalobca však bol v

rozhodujúcom čase úradníkom na ministerstve obrany. V čase zverejnenia Článku I. sa vozil na vozidle
KIA SORENTO, ako to vyplýva z nájomnej zmluvy uzavretej dňa 07. 05. 2008 na dobu určitú do 31. 12.
2010. Podľa pracovnej zmluvy z 01. 03. 2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom
spoločnosti HERMES GROUP, s. r. o., so sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na
rovnakejadresemásídlospoločnosťHERMES,a.s., ktoráobchodujesozbraňami,strelivomamuníciou

a je personálne prepojená na spoločnosť HERMES GROUP, s. r. o. Na rovnakej adrese má sídlo
spoločnosť S.M.S., spol. s r. o., ktorá obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou, ako aj vojenským
materiálom a je tak isto personálne prepojená so spoločnosťou HERMES GROUP, s. r. o. Personálne
prepojenie, prepojenie predmetov činností a spoločná adresa sídiel týchto spoločností spôsobuje stav,
keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie uvedených
spoločnostiach.

Podľa tvrdenia konateľa spoločnosti HERMES GRPOUP, s. r. o., C. U., nemožno túto považovať za
zbrojársku firmu a teda nerobila obchody s ministerstvom obrany, doručoval občas šofér Z. zásielky,
obálky na ministerstvo obrany za personálne prepojené spoločnosti HERMES, a. s., a S.M.S. spol. s r. o.

Žalobca predložil súdu zmluvu o nájme motorového vozidla, podľa ktorej má zaplatiť za užívanie vozidla
nájomné. Týmto listinným dôkazom chcel legalizovať užívanie vozidla. Zo svedectva prenajímateľa
svedka E. Z. však vyplýva, že boli potichu („My sme mali nejakú tichú dohodu...“) dohodnutí, že
nájomné platiť nebude. Z výsluchu svedka Z., ktorý vozil ako šofér predstaviteľov zbrojárskych firiem
obchodujúcich s ministerstvom obrany, je teda preukázané, že poskytol žalobcovi nenáležitú výhodu,

bezodplatné užívanie motorového vozidla KIA SORENTO počas takmer dvoch rokov.

Skutočnosť, že takúto nenáležitú výhodu poskytovala takmer dva roky žalobcovi pracovníkovi
ministerstva obrany osoba, ktorá vozila ako šofér predstaviteľov zbrojárskych firiem obchodujúcich s
ministerstvom obrany, nemožno považovať za náhodu a určite je legitímnym dôvodom na zverejnenie.

V tejto súvislosti poukázal odporca aj na rozpory, podľa ktorých svedok Z. vo svojom výsluchu tvrdil,
že motorové vozidlo KIA SORENTO predal v roku 2009 za 800 000,--Sk. Z výsluchu žalobcu ako aj z
kúpnej zmluvy, ktorú žalobca predložil súdu však vyplynulo, že vozidlo kúpil v roku 2010, a že kúpna
cena bola stanovená dohodou v sume 6 000 €.

Svedok Z. kúpil tento automobil, ako vyplýva z jeho výpovede za cca 900 000,--Sk a po dvoch rokoch
bezodplatného užívania a po troch rokoch od kúpy vozidla ho predal žalobcovi za 20 % nadobúdacej
ceny. Nemožno to považovať za náhodu, ale za ďalšiu neoprávnenú výhodu.

Motívom tejto neoprávnenej výhody určite nebol priateľský vzťah šoféra voziaceho šéfov zbrojárskych
firiem a úradníka ministerstva obrany zaoberajúceho sa nákupom zbrojného materiálu. Vyvoláva to
podľa odporcu dôvodné podozrenie, že dôvody poskytovania takýchto neoprávnených výhod boli práve
dobré vzťahy žalobcu s predstaviteľmi zbrojárskych firiem.

Žalovaný ďalej namieta nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý
žalobca uplatnil. Už v záverečnom zhrnutí predloženom v písomnej forme v podaní z 11. 07. 2013
poukázal, že pre priznanie takéhoto nároku nie sú splnené hmotnoprávne podmienky a poukázal na
judikát zverejnený pod č. 29/2001.

Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nachádza rozsudok dôvody: „...uverejnenými výrokmi
bol navrhovateľ obvinený z trestnej činnosti...“, „...a to bez možnosti reagovať.“, „...bez možnosti
navrhovateľa „brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s takou istou širokou publicitou.“

Žalovaný kritizoval činnosť žalobcu a uviedol, že táto činnosť je predmetom vyšetrovania a tiež ako je

činnosť žalobcu popisovaná vo vyšetrovacích spisoch. Tieto spisy boli nakoniec skartované, avšak zo
svedectva a z listinných dôkazov predložených autorom článkov je zrejmý ich obsah. Z rozhodnutia
NBÚ zo dňa 27. 01. 2012 je známy výrok o tom, že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne
spoľahlivú osobu, pretože uviedla nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Z tohto rozhodnutiasú zrejmé aj skutočnosti, že napr. vyšetrovateľ odboru boja proti korupcii Prezídia policajného zboru SR
začal 05. 11. 2010 trestné stíhanie vo veci, že zo spisu Sekcie kontroly - inšpekcie ministerstva obrany
SR vyplývajú poznatky o správaní žalobcu, ktoré nebolo v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní,

že Vojenské spravodajstvo vykonalo so žalobcom dňa 25. 11. 2010 bezpečnostný pohovor, počas
ktorého zodpovedal 52 otázok a tiež z tohto rozhodnutia je zrejmé, že dňa 08. 12. 2010 sa malo konať
psychofyziologické pravdovravnosti, ktoré ale žalobca odmietol tvrdiac, že trpí psychickými problémami.
Skutočnosť, že Výbor Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ toto rozhodnutie NBÚ zrušil
a prikázal mu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie, nič nemení na tom, že sa jednalo o tak závažné

pochybnosti o konaní žalobcu, že NBÚ považoval tieto skutočnosti za dôvod pre ich skúmanie.

Podľa žalovaného ak teda NBÚ dospel k takým závažným záverom, bolo plne legitímne kritizovať
počínanie žalobcu, ako osoby verejného záujmu v periodickej tlači. Odôvodnenie rozhodnutia NBÚ
preukazuje aj existenciu spisov, na ktoré poukazoval autor Článkov I. a II.

Právne závery prvostupňového súdu uvedené pod písm. b) a c) žalovaný nepovažuje za správne,
nakoľko žalobca mal k dispozícii zákonné prostriedky ako reagovať na žalované články podľa § 7 a §
8 Tlačového zákona.

VbodeIII.odvolaniažalovanývytýkarozsudkuokresanéhosúdunedostatokodôvodnenia.Tupoukazuje

odvolateľ na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27. 04. 2006, poukazuje na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija versus Španielsko z 09. 12. 1994, ako
aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 05. 2004, ďalej poukazuje na uznesenie NS SR
sp. zn. 5Cdo/210/2009) s tým, že požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku sú zakotvené v ust. §
157 ods. 2 OSP. Korektným i Ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia treba dospieť k

záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nie len úplný či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a
jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú.

Žalovaný akceptuje, že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka
konania. Avšak vo všetkých svojich častiach musí zodpovedať zákonným požiadavkám uvedeným v §
157 OSP.

V prejednávanej veci sa podľa názoru žalovaného súd neriadil zásadami § 157 OSP a odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP, pretože neobsahuje analýzu
skutkového stavu a keďže z neho nemožno zistiť akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov odvolací súd
spravoval, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil, samostatne a vo vzájomných súvislostiach z hľadiska ich
významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti.

Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy neobsahuje označenie do akej zložky práva na
ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté, aký druh ujmy na strane žalobcu bol v konaní zistený a
čím bol preukázaný. Neobsahuje ani popis príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti žalobcu a vznikom konkrétnej ujmy na strane žalobcu.

Záverom žiadal odporca rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo
rozsudok napadnutý odvolaním zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a tak isto považuje v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa za

nedostatočne odôvodnený. Voľné uváženie súdu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu. V danom prípade boli v plnej miere
naplnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust.
§ 13 ods. 2 a 3 OZ. Navrhovateľ sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50 000
€. Napriek tomu, že v rámci vykonaného dokazovania a na jeho základe zistenom skutkovom stave súd

prvého stupňa správne mal za preukázané splnenie všetkých kritérií pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, bol tento nárok priznaný iba v sume 40 000€. Výrok o náhrade nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa preto javí ako arbitrárny.V tejto časti žiadal navrhovateľ rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu.

K odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že účastníci sa zhodli na tom, aj keď každý z opačného

aspektu, že prvostupňový rozsudok napadnutý odvolaním nie je v časti rozhodovania o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy preskúmateľný, lebo absentuje riadne odôvodnenie priznania resp.
čiastočné nepriznanie náhrady. Žalovaný žiadal odvolaniu žalobcu nevyhovieť a rozhodnúť tak ako
navrhoval on vo svojom odvolaní.

Žalobcasakodvolaniužalovanéhovyjadrilstým,žežiada,abyodvolacísúdrozhodoltakakojeuvedené
v jeho odvolaní .
Žalobca považuje žalovaným podané odvolanie v celom rozsahu za tendenčné a účelové. Je založené
iba na špekulatívnych záveroch, ktorými žalovaný skresľuje závery vykonaného dokazovania pred
súdom prvého stupňa.

Žalovaný poukazuje na domnelé nesprávne zistenia súdu prvého stupňa, ktoré majú vyplývať zo znenia
ospravedlnenia. Časti výrokov, na ktoré žalovaný poukazuje, sú však vytrhnuté z kontextu, alebo sú v
skutočnosti priamo obsiahnuté v článkoch. Naviac, aj v prípade ak by články v konkrétnom slovnom
spojení alebo gramatickom tvare nepravdivé výroky ako celok explicitne neobsahovali alebo by ich časti
vytrhnuté z kontextu celého článku boli pravdivé, nemožno bez ďalšieho tak ako tvrdí žalovaný dospieť

k záveru, že tvrdenia resp. hodnotiace úsudky článku sú pravdivé. V takom prípade by uverejnením
množstva nepravdivých tvrdení a neoprávnených hodnotiacich úsudkov o osobe žalobcu žalovaným
došlo v článkoch k absolútne nepravdivému celého skutkového deja.

Z obsahu vyjadrenia ďalej vyplýva, že ak aj v článkoch obsiahnuté tvrdenia boli miestami pravdivé,

spôsobom podania boli difamujúce a zakladajú nárok na ochranu osobnosti.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správny.

Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Naviac odvolací súd k obom odvolaniam dodáva:

Občiansky proces chápeme ako jeden z najvýznamnejších prostriedkov právnej ochrany práv, ktoré
upravuje hmotné právo.

Postup súdu a účastníkov konania predpokladá existenciu procesnoprávnych vzťahov medzi súdom a

účastníkmi konania ako aj vznik týchto vzťahov aj medzi účastníkmi konania navzájom.

Za subjekty civilného procesu pri definovaní civilného procesu považujeme predovšetkým súd a
účastníkov konania. Procesnoprávne vzťahy vznikajú vtedy ak zákonom predpísaným spôsobom dôjde
k začatiu konania. Základným právnym predpisom kodifikovaného civilného procesného práva je

Občiansky súdny poriadok. Základný predpis kodifikovaného civilného procesného práva upravuje
konania na sporové a nesporové. Samotné sporové konanie v zásade prebieha v prvom stupni,
pričom na podanie odvolania prebieha toto sporové konanie pred odvolacím súdom. Zákon pripúšťa aj
mimoriadny opravný prostriedok, keď na základe zákonom stanovených skutočností koná najvyšší súd.

Účelom opravného prostriedku a opravného konania je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť
nápravu právnych alebo skutkových pochybení (alebo oboch skupín týchto pochybení) spravidla
prvostupňového súdu, ku ktorým skutočne alebo domnelo došlo v postupe tohto súdu, pričom tieto
pochybenia vyústili do nezákonného (nespravodlivého) rozhodnutia.

Ako už bolo naznačené, existujú riadne a mimoriadne opravné prostriedky. K riadnym opravným
prostriedkom spravidla patrí odvolanie. Použitie opravného prostriedku bez zreteľa na to či ide o riadny
alebo mimoriadny opravný prostriedok predpokladá splnenie určitých základných predpokladov.Opravné konanie v civilnom procese spočíva na princípoch, ktoré vo svojom súhrne tvorí konkrétny
opravný systém. Prvky tohto systému určujú predovšetkým oprávnenia a povinnosti opravného súdu,
ale aj procesné možnosti účastníkov opravného konania. Súčasne limitujú resp. obmedzujú spôsob

rozhodovania opravného súdu.

Súčasný Občiansky súdny poriadok v platnom znení uplatňuje v širokom rozsahu zodpovednosť
účastníkov sporu za úplnosť ich podaní, ktorými uplatňujú procesné skutočnosti a dôkazné prostriedky
pred súdom prvého stupňa, ale aj zodpovednosť prvostupňových súdov za postup v dôkaznom konaní.

Odvolací súd je zodpovedný za náležité rozlišovanie dôkazných prostriedkov a skutkových zistení
(záverov), ktoré sú uplatnené prvýkrát v odvolaní alebo v konaní pred ním a ktoré už boli navrhnuté
(zistené) v konaní pred súdom prvého stupňa.

V slovenskom Občianskom súdnom poriadku sa podľa platného OSP v riadnom opravnom konaní

uplatňuje neúplný apelačný systém (§ 205, 205a OSP).

Odvolaciekonaniesneúplnouapeláciousavpodstatevyznačujezásadnýmzákazom(výnimkypovoľuje
iba zákon) uvádzať nové skutočnosti alebo ďalšie dôkazy v odvolaním, resp. ich úspešne uplatniť v
konaní pred odvolacím súdom, ak tieto nové skutočnosti alebo dôkazy neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvého stupňa.

Odvolací súd nie je síce viazaný skutkovými zisteniami a závermi, ktoré boli urobené súdom prvého
stupňa a je oprávnený vykonávať aj ďalšie dokazovanie, hoci s obmedzením (zákaz prihliadnuť na
nové skutočnosti a nové dôkazné prostriedky). Odvolací súd však môže pristúpiť k prehodnocovaniu

skutkových zistení a záverov súdu prvého stupňa, iba v prípade zákonom upraveným a povoleným
spôsobom.

Podľa ust. § 205 ods. 2 proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len procesnými skutočnosťami, ktoré sú uvedené v písmenách a) až f). Ust. § 205 ods. 2 OSP

a samozrejme § 120 ods. 4 OSP má vylúčiť, aby odvolacie konanie bolo chápané ako pokračovanie
v prvostupňovom konaní v zmysle ďalšieho navrhovania vykonávania dôkazov, prednášaní nových
tvrdení a vykonávaniu ďalšieho dokazovania. Je preto vždy potrebné dôkladne rozlišovať, či podané
odvolanie sa domáha naplnenia práva na spravodlivý proces alebo ide o snahu iným (než zákonným)
spôsobom zvrátiť závery vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.

Podľa ust. § 120 ods. 4 OSP súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie.

Zo spisu (č. l. 519) je nepochybné, že sa účastníkom takéhoto poučenia dostalo na poslednom
pojednávaní. Ak teda účastníci mali snahu k niečomu sa vyjadriť, bolo ich povinnosťou urobiť tak ešte
v momente, keď im súd adresoval výzvu podľa § 120 ods. 4 OSP. Týka sa to nie len drobných opráv a
nesprávností vo vzájomných tvrdeniach, ale najmä k tomu, čo je požadované v žalobnom návrhu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na tvrdenie žalovaného uvádzané v odvolaní, že v
prvostupňovom konaní nebolo vôbec predmetom dokazovania či tri články sú na internetovom portáli
zverejnené a nebol ani dokazovaný a skúmaný obsah týchto článkov.

Odvolanietedaneargumentuje,ževkonanípredokresnýmsúdombolotvrdené,žečlánkysúzverejnené

nainternetovomportáliažežiadaloskúmanieichobsahu.Jepotomzrejmé,ževtomtosmeresiodporca
nesplnil pred súdom prvého stupňa povinnosť tvrdenia a z toho vyplývajúcu dôkaznú povinnosť.

Vprípade,akbyodvolacísúdtotoodvolacietvrdeniebralakodôvododvolania,znamenalobytopopretie
ustanovenia § 120 ods. 4 OSP ako aj ust. § 205 ods. 2 OSP a § 205 ods. 1 OSP. Nešlo by teda o

rozhodovanie odvolacieho súdu podľa zákonnej úpravy, ktorá určuje o čom a na základe čoho koná
odvolací súd, ale išlo by vlastne o nejakú „prolongáciu“ prvostupňového konania, kde odvolací súd bude
konať tam, kde by bol konal súd prvého stupňa, ak by si odvolateľ plnil svoje povinnosti účastníka
konania, ktoré mu ukladá zákon v konaní pred súdom prvého stupňa.Táto argumentácia sa pochopiteľne v celom rozsahu vzťahuje aj na tvrdenia odporcu uvedené v jeho
odvolaní pod bodom I. označené ako „Nesprávne skutkové zistenia prvostupňového súdu“. Napriek

tomu, že odporca mal od začiatku konania k dispozícii návrh navrhovateľa a teda aj žalobný petit návrhu,
kde žiadané znenia ospravedlnení boli uvedené. Bolo teda povinnosťou odporcu namietať, že výroky
odvolania, ktorých sa navrhovateľ dožaduje, nezodpovedajú výrokom, ktoré boli uvedené v článkoch
odporcu a sú predmetom rozboru súdu.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za vhodné poznamenať. Za skutkové zistenia sa považuje súhrn
skutkových poznatkov, ktoré majú význam (relevanciu) pre rozhodnutie vo veci samej.

Podľa platnej právnej úpravy žalobca podľa § 79 ods. 1 OSP má opísať rozhodujúce skutočnosti.
Opísanie týchto skutočností je v podstate uvedenie skutkových tvrdení. Žalovaný sa v rámci prípravy na
pojednávanie musí (mal by sa) vyjadriť k žalobe a k tvrdeniam žalobcu. Obaja účastníci konania sú teda

povinný tvrdiť skutočnosti, ktoré podľa nich majú význam pre skutkový základ žaloby, resp. procesnú
obranu proti žalobe (proti tvrdeniam obsiahnutým v tejto žalobe.

Základnou úlohou súdu vo vzťahu k týmto tvrdeniam je:
a) určiť, ktoré z týchto skutkových tvrdení majú podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej so

zreteľom na právny dôvod žaloby, resp. na obsah procesnej obrany proti žalobe,
b) vylúčiť tie tvrdenia, ktoré tento význam nemajú a preto ich netreba považovať za základ takýchto
skutkových poznatkov, ktoré by sa mohli použiť podľa uplatneného právneho dôvodu žaloby alebo podľa
právneho dôvodu procesnej obrany žalovaného,
c) zistiť, ktoré skutkové tvrdenia možno urobiť na základe zhodného tvrdenia účastníkov konania (§ 120

ods. 3 OSP),
d)vylúčiťtvrdeniaotýchtoskutočnostiach,priktorýchsadokazovanienevykonávazdôvodovuvedených
v zákone napr. notoriety t. j. skutočnosti ktoré sú všeobecne známe.

V kontradiktórnom procese nie je potrebné vykonávať dokazovanie na tvrdenia účastníka, ktorým

protistrana neoponuje a teda platí, že skutočnosti, ktoré z nich vyplývajú sú reálne, existujúce, a teda
nespochybniteľné. Skutkové zistenia vytvárajú rámec pre právne poznatky.

Z toho čo bolo uvedené možno urobiť záver, že skutkové zistenia, ku ktorým prichádza súd sú
robené na návrhy účastníkov a môžu a najčastejšie budú zodpovedať objektívnej skutočnosti, alebo

tejto zodpovedať nebudú (napr. pri evidentnom zavádzaní, klamstve, falšovaní dôkazov a pod.), ale
najčastejšie tieto zistenia môžu byť úplné alebo neúplné. Súdom zistený skutkový stav potom môže
byť zistený úplne alebo neúplne, ale zodpovednosť za zistenie skutkového stavu v kontradiktórnom
sporovom procese nesie v prvom rade účastník a to v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalovaný v podanom odvolaní pod bodom II. namieta „Nesprávne právne posúdenie veci“.

Právne posúdenie veci je súčasťou každého rozhodnutia. Pri meritórnych rozhodnutiach je právne
posúdenie povinnou súčasťou odôvodnenia. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Tento právny základ sa vytvára použitím právnych
noriem, pod ktoré môže súd subsumovať zistený skutkový stav. Použitiu týchto právnych noriem
predchádza ich výklad, ktorý slúži na potvrdenie aplikovateľnosti zamýšľaného právneho predpisu, jeho

časti alebo jednotlivého ustanovenia.

Všeobecnú definíciu „právneho posúdenia“ spresnil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3Cdo 186/2012 zo dňa 22. 11. 2012, kde uviedol: Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.Nesprávne právne posúdenie veci je v každom prípade odvolacím dôvodom (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP)
ale aby na základe tohto dôvodu mohlo dôjsť k zmene alebo k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa,
musí byť nesprávne právne posúdenie veci preukazované, teda nie iba tvrdené.

Tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení nemôže byť založené iba na odlišnom právnom
názore účastníka konania, ale musí byť doložené preukázateľnými skutočnosťami, z ktorých vyplýva
jednoznačný záver o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Ak odvolanie
poukazuje na ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP je založené iba na všeobecných poukazoch

(nekonkretizujúcich samotnú podstatu nesprávneho právneho posúdenia) a vychádza iba z iného
právneho názoru odvolateľa. Nejde o odvolanie na základe ktorého by mohlo dôjsť k zmene alebo k
zrušeniurozhodnutiasúduprvéhostupňa.Zavadurozhodnutiasúduprvéhostupňanemožnopovažovať
nekonkretizované použitie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP rozhodne nemožno
považovať, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje občiansky súdny poriadok, ktorý
vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých pochybení súdu v občianskom
súdnom konaní a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
a predpokladá aj podmienky, za ktorých možno napadnúť odvolaním rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Občiansky súdny poriadok ale vady konania, postupu a rozhodovacieho procesu súdu prvého stupňa

umožňuje napraviť iba za podmienok uvedených v § 205 ods. 2 OSP.

Pri prehodnocovaní tvrdených vád v konaní, ktorých sa mal dopustiť súd prvého stupňa, treba tiež
vychádzať zo zásady, že obaja účastníci majú právo na spravodlivý súdny proces, ale treba brať do
úvahy aj zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nepochybne

dochádza k narušeniu právnej istoty jedného z účastníkov konania, ak by odvolací súd ako dôvod
odvolania bral aj skutočnosti, ktoré plne nezodpovedajú podmienkam určeným v § 205 ods. 2 OSP. V
opačnom prípade by totiž toto ustanovenie bolo zbytočné.

Odvolacísúdnemôžepristúpiťkreparáciialebozrušeniurozhodnutiasúduprvéhostupňaibanazáklade

tvrdenia, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a odvolateľ zároveň
predloží súdu návrh na iné právne posúdenie veci. Ide tu totiž o viazanosť odvolacieho súdu skutkovým
stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 (§ 213 OSP).

Podľa ods. 2 uvedeného paragrafu odvolací súd môže dospieť aj k názoru, že na vec sa vzťahuje

ustanovenieprávnehopredpisu,ktorýpridoterajšomrozhodovanívecinebolpoužitýajeprerozhodnutie
veci rozhodujúci, ale v tom prípade musí vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili.

Žalovaný v odvolaní nenavrhuje vykonať ďalšie dokazovanie, alebo zopakovať dokazovanie vykonané

súdom prvého stupňa a nenavrhuje ani použitie iného právneho predpisu na posúdenie predmetnej veci.

K tvrdeniam o nesprávnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu odvolací súd uviedol už
stanovisko vyššie.

Z uvedeného teda vyplýva, že Občiansky súdny poriadok neumožňuje odvolaciemu súdu pristúpiť k
zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo jeho zrušeniu bez zákonných dôvodov. Inak by bol
porušený princíp právnej istoty, čo by zároveň vyžadovalo chápať odvolacie konanie ako konanie, ktoré
je pokračovaním konania na súde prvého stupňa, jeho doplňovaním a na základe doplnených nových a
iných skutočností, ktoré neboli prednášané v prvostupňovom konaní, spôsobuje zmenu prvostupňového

rozhodnutia.

Záverom odporca ale aj navrhovateľ vytýkajú súdu prvého stupňa nedostatok odôvodnenia rozsudku.

Navrhovateľ vo svojom podanom odvolaní priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v sume 40 000 € považuje za arbitrárny. Vytýka súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia
žiadnym spôsobom neuviedol akými úvahami sa súd pri určení - nepriznaní plnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch riadil a aké skutočnosti okolnosti daného prípadu ho k nepriznaniu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnej výške (50 000 €) viedli.Odporca vo svojom odvolaní poukazuje v tomto smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/171/2005 z 27. 04. 2006 na čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva (Ruis Torija versus Španielsko z 09. 12. 1994), a nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 226/03 z 12. 05. 2004. Z citovaného vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Odporca cituje ust. § 157 ods. 2 OSP s tým, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. j) OSP.

Odporca zároveň akceptuje, že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania. Odvolací súd sa však podľa neho neriadil zásadami a odôvodnenie rozhodnutia nie
je v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP. Neobsahuje analýzu skutkového stavu a keďže z neho nemožno

zistiť akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov odvolací súd spravoval, ako jednotlivé dôkazy hodnotil
samostatne a vo vzájomných súvislostiach z hľadiska ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti
a pravdivosti. Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy neobsahuje označenie do akej zložky
práva na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnutý, aký druh ujmy na strane žalobcu bol v konaní
zistený a čím bol preukázaný, aký rozsah ujmy bol zistený a čím bol preukázaný. Neobsahuje ani popis

príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom do práva na ochranu a vznikom konkrétnej ujmy na
strane žalobcu. Žalovaný poukazuje opätovne na judikát zverejnený pod č. 29/2001, ktorý citoval už
vo svojom záverečnom zhrnutí z 11. 07. 2013. Žalovaný sa už podrobne vyjadril k absencii dôkazu a
nejakej ujme na dôstojnosti, cti alebo vážnosti žalobcu.

Obaja účastníci namietajú nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, pričom z obsahu (§
41 ods. 2 OSP) je zrejmé tvrdenie o nepresvedčivosti odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (aj
odporcom citované ustanovenie § 157 ods. 2 OSP) pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy v
sume 40 000 €.

Senát odvolacieho súdu už vo svojich viacerých rozhodnutiach (uverejnených aj na webovej stránke)
prezentoval svoj názor o tom kedy možno považovať rozsudok súdu prvého stupňa za presvedčivý.

Je nepochybné, že sudca verejne vyhlási rozsudok a v písomnom vyhotovení by podľa zákona mal
vyložiť všetky právne relevantné skutočnosti tak, aby v konečnom dôsledku bol rozsudok presvedčivý.

Nie aby rozsudok bol presvedčivý pre účastníkov, jeho potenciálnych „čitateľov“, ale jednoducho aby bol
jasný, zrozumiteľný a presvedčivý.

Presvedčivosť sa však nedosiahne kvetnatým slohom ani poňatím odôvodnenia ako stručnejšej
dizertačnej práce, ale jasným v nevyhnutnej miere stručným a pochopiteľným výpočtom tých

najzásadnejších momentov, ktoré vo svojom súhrne viedli súd k vydaniu takého rozsudku.

Pre verejne prezentovaný opačný názor tu niet objektívne žiadnych dostupných podkladov.

Presvedčivosťnemožnochápaťakoabsolútnukategóriu(žerozsudokkaždéhopresvedčísvojouvecnou

správnosťou), pretože k takejto kategórii sa v takto poňatom smere objektívne nemožno dopracovať.
Samotná presvedčivosť má byť výsledkom intelektuálnej práce sudcu vyjadrená v ním vydanom
rozsudku. Je to logicky pochopiteľný celok, ktorého jadro tvoria čiastkové skutkové zistenia vyvodené z
riadne vykonaných dôkazov, logicky ústiace do záveru o zistenej skutkovej podstate prípadu, ktorá bola
sudcom podrobená právnej kvalifikácii a ktorá vyústila v podradenie takto zisteného skutku pod sudcom

vyhľadanú právnu normu, alebo ním prijatý záver, že takáto norma správania nebola nájdená a preto k
tejto subsumpcii resp. aplikácii nebolo možné pristúpiť.

V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu sa stotožňuje s názorom vyjadreným Zdenkom Kühnom
(predtým odborný asistent Právnickej fakulty UK v Prahe a teraz sudca Najvyššieho správneho súdu)

a Ladislava Berka (sudcu Vrchného súdu v Prahe), že: „Štýl rozhodnutia sa stáva viac diskurzívny,
hodnotový a argumentačný s tým, akým rastú problémy spojené s aplikovaným právom. Preto
najmä štýl nemeckých najvyšších súdov - kde sú takéto problémy pochopiteľným pravidlom - má
skôr diskurzívny charakter. Inými slovami tak v Európskej právnej kultúre stále viac nadobúda nadôležitosti diskurzívna metóda právneho a sudcovského uvažovania, ktorá kladie mimoriadny dôraz
na racionálnosť a presvedčivosť sudcovskej argumentácie obsiahnutej v odôvodnení“. (Pozri Kühn, Z.
Berka, L.: Odůvodnení rozhodnutí vyššími soudy po 01. 01. 2001 a něktré poznámky související, Právní

rozhledy č. 8/2001).

Senát odvolacieho súdu nepovažuje za dôležité, aby súd pri odôvodnení rozsudku, ktorý má viac
výrokov, ohľadom každého výroku opakoval tie isté skutkové zistenia a právne závery, ktoré uviedol
v inej časti (napr. vo všeobecnom zhrnutí) alebo k inému výroku rozsudku. Skutkové zistenia, závery

skutkovýchzisteníaprávneposúdeniepredsazostávanemennéaniejehopotrebnéneustáleopakovať.
Takéto opakovanie podľa názoru senátu odvolacieho súdu nedodáva na presvedčivosti rozsudku a
ani rozhodnutie súdu nerobí „spravodlivejším“. Na všetky vytýkané dôvody nepreskúmateľnosti resp.
nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa podáva súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
jednoznačnú odpoveď Táto je zrejmá a má bez ohľadu na to, v ktorej časti rozhodnutia bola uvedená,
všeobecnú platnosť v celom rozsudku.

Je však skutočnosťou, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40 000 € nie je odôvodnené
žiadnymi porovnávateľnými parametrami. Súd uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
40 000 € je primeraná intenzite a povahe neoprávneného zásahu zo strany odporcu do práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa. Za rozhodujúce skutočnosti, ktoré opodstatňujú a zdôvodňujú

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v tejto výške sú tie, že uvedenými výrokmi bol navrhovateľ
obvinený z trestnej činnosti v najčítanejšom denníku a v jednom z najčítanejších týždenníkov a to bez
možnosti reagovať. Takéto obvinenia navrhovateľa spôsobom, ktorý mal širokú publicitu a bez možnosti
navrhovateľa „brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s takou istou publicitou viedlo súd k záveru, že
len púhe uverejnenie ospravedlnenia odporcu navrhovateľovi v tom istom týždenníku a denníku nie je z

hľadiska existujúcich negatívnych následkov na strane navrhovateľa postačujúce.

Senát odvolacieho súdu vyjadril svoj názor k otázke odôvodnenia rozhodnutia o priznaní výšky
nemajetkovej ujmy v rozhodnutí 16CoPr/11/2012. Rozhodnutie je zo dňa 13. 08. 2013 a bolo aj
uverejnené na príslušnej webovej stránke.

Senát odvolacieho súdu nemá žiadny dôvod ustúpiť od záveru, že priznanie výšky nemajetkovej
ujmy nemožno odôvodniť žiadnymi „hmatateľnými“ dôvodmi. Priznanie výšky náhrady je viac otázkou
vnútorného presvedčenia súdu ako otázkou vymenovania konkrétnych materiálnych dôvodov. Vo veci
uplatnené ďalšie nároky, teda otázky ospravedlnenia sa v príslušnom denníku a týždenníku, ako aj

odstránenia článkov z internetového portálu sú odôvodniteľné poukazom na ich nepravdivosť tým, že
sú difamujúce.

Pri rozhodovaní o priznaní výšky nemajetkovej ujmy súd musí v prvom rade zohľadniť, či iné
priznané satisfakcie nie sú postačujúce, či ostatné nároky účastníka (v tomto prípade ospravedlnenie a

odstránenie článkov) boli uplatnené a ich priznanie postačuje k náprave spôsobenej ujmy. Súd musí ale
vždy vychádzať zo svojho vnútorného presvedčenia čo je v danom prípade správne. Nastupuje tu teda
sudcovská empatia, skúsenosť, znalosti a pod. Súd však musí vylúčiť akékoľvek vášne.

Senát odvolacieho súdu zastáva stanovisko, že súd nemá možnosť so všeobecnou presvedčivosťou

zdôvodniť hĺbku svojej empatie alebo opísať svoje skúsenosti a znalosti. Senát odvolacieho súdu
preto nepovažuje odôvodnenie priznania výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom prvého stupňa
za nepostačujúce, pretože zodpovedá možnostiam súdu a je bez možnosti porovnania akéhokoľvek
štandardu.

Bližšie odôvodenie rozhodnutia o priznanej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch by samozrejme bolo
nepochybne nutné ak by priznaná suma bola v rozpore so všeobecne akceptovaným a rozšíreným
názorom, pokiaľ ide o prijateľný rozsah odškodnenia. V rozhodnutí súdu prvého stupňa však o takýto
prípad nejde.

O trovách konania teda aj odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože toto právo zostalo
rozhodnutím vyhradené súdu prvého stupňa.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.