Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 7, 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/47/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811201746
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7811201746.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej veci oprávneného I. R. A., a. s., so sídlo v O., E. XXXX/XXX,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Pečeným, AK so sídlom v Holíči, Nám. sv. Martina 9, proti
povinnej V. M., trvale bytom A. č. XXX, o vymoženie 199,57 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č. k. 12Er/158/2011-10 zo dňa 31. 05. 2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie

Rozhodol tak o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ktorá bola súdu doručená dňa 28.
02. 2011 spolu s návrhom zo dňa 28. 01. 2011 na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému a
exekučným titulom - právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom, ktorý vydal rozhodca

B.. P. C. v I. č. k. PEC-E 512/2010 dňa 16. 11. 2010.

Vychádzajúc z ust. § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnom poriadku v platnom znení (Exekučného poriadku), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a § 54 Obč. zák. a § 2 zák. č. 258/2001 Z. z.
spotrebiteľských úveroch, po preskúmaní Zmluvy o úvere č. 3712032151, ktorá bola medzi oprávneným
a povinným uzatvorená dňa 04. 12. 2007, podľa ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníčke úver

v sume 199,57 eur s príslušenstvom, ako aj na ňu nadväzujúcich úverových zmluvných podmienok
oprávneného súd prvého stupňa túto zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto daný
právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom úvere, na ktorý sa vzťahuje
právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. a § 52 a nasl. Obč. zák. Oprávnený má v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a povinná v zmluve vystupuje ako fyzická osoba, nepodnikateľ,
ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa názoru súdu

prvého stupňa dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania zaťažuje oprávneného. Klauzula o aplikácii Obchodného
zákonníka, či označenie zmluvy ako zmluvy o úvere podľa Obch. zákonníka nie je prekážkou aplikácie
všeobecných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách.

Poukázal na to, že zo samotnej zmluvy ako aj všeobecných podmienok vyplýva, že boli vopred
pripravené dodávateľom pre veľký počet spotrebiteľov a povinný nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné

dojednania. Súd prvého stupňa bral taktiež do úvahy, že rozhodcovská doložka a úverové podmienky súnapísané malými písmenami s nahusteným textom bez odsekov, čo znemožňuje ich riadne prečítanie
zo strany spotrebiteľa. V rozpore so zákonom sa tiež javí súdu aj dohoda o riešení majetkových sporov
medzi stranami pred rozhodcovským súdom uvedená v hlave č. 14 § 18 Úverových podmienok, v ktorej

je vopred stanovený rozhodca, ktorý bude vec prejednávať. Súd poukazuje na to, že rozhodovanie pred
rozhodcovským súdom nebolo individuálne dojednané s povinným, ale je priamou súčasťou Úverových
podmienok, ktoré povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Predmetná rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom tento nemá možnosť ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle §

53 ods. 1 OZ a je v súlade s § 53 ods. 5 OZ.

Keďže rozhodcovská doložka je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z nej
odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul v danom prípade nemá legitimitu a je materiálne
nevykonateľný.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený s tým, že toto bolo vydané na
nesprávnom právnom posúdení, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Poukázal predovšetkým na zmätočnosť rozhodovania súdu prvého stupňa, keď do 10. 06. 2011 vydal
spolu 88 poverení na vykonanie exekúcie, kedy oprávnený nebol na nedostatky vo svojich návrhoch
nijako upozornený a zrazu došlo k náhlemu obratu po tak veľkom množstve vydaných poverení, kedy
ich už začal súd bez ďalšieho zamietať.

Uviedol, že konštatovanie súdu prvého stupňa, že povinný nemohol ako spotrebiteľ ovplyvniť obsah
zmluvy, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože tento neskúmal, za akých podmienok bola
zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k zmluve a či ich oprávnený odmietol. Súd teda
dospel k záveru, ktorý nemá oporu v dokazovaní a teda svoje rozhodnutie súd zaťažil zásadnou vadou,
s ktorým názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí č. j. 23 Cdo 1201/2010, v

ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzavretia zmluvy a rovnako tak
aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Povinný dobrovoľne uzavrel s oprávneným zmluvu o úvere, nemal
k nej žiadne pripomienky a nebol na neho vyvíjaný žiaden nátlak. Zmluvu a jej prílohy si mohol v kľude
prečítať, nechať si čas na rozmyslenie a prípadne si nechať poradiť, či do zmluvného vzťahu vstúpi.

Preto má za to, že zmluva o úvere ako aj rozhodcovská doložka je v súlade s § 4 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok bol
vydaný bez vypočutia povinného oprávnený uviedol, že rozhodca po podaní žaloby vyzval povinného
k súčinnosti, a to tak, že mu dňa 22. 09. 2010 odoslal výzvu na vyjadrenie pričom bol poučený o
následkoch jej nedodržania. Povinný túto výzvu neprevzal a dňa 14. 10. 2010 márne uplynula lehota

na vyzdvihnutie zásielky, čím bolo doručované fikciou, takže platí, že sa žalovaná strana v poskytnutej
lehote nevyjadrila. Je zrejmé, že keby spor bol rozhodovaný v rámci súdneho konania, povinný by zostal
nečinný. Povinný ani pri prvom úkone, ktorý mu patril nenamietal nedostatok právomoci rozhodcu, z
čoho oprávnený vyvodil, že podľa zákona o rozhodcoch by bola založená právomoc rozhodcu, aj keby
rozhodcovská doložka bola neplatná alebo keby neexistovala. Preto má za to, že práva povinného

neboli nijako ukrátené. Povinný nepodal námietky na predpojatosť rozhodcu a nepodal ani žiadosť o
preskúmanie rozhodnutia iným rozhodcom, teda nevyužil ani jeden z inštitútov na nápravu rozhodnutia,
resp. alternatívu konania. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom nachádzacím, ale vykonávacím a
teda nie je oprávnený substituovať preskúmanie súdneho rozhodnutia /zrejme malo byť rozhodcovského
rozhodnutia - pozn. odvolacieho súdu/, a preto prekročil svoje právomoci a porušuje svoju povinnosť,

keď svojim rozhodnutím de facto jedná za povinného a „napravuje“ jeho nečinnosť.

K posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky zmluvy o úvere v súlade so Smernicou
93/13/EHSoprávnenýuviedol,žepodľajehonázoruslovenskáverziadanejSmernice,konkrétnepríloha
1písm.q/jeodlišnáodoriginálnejverzieajenejednoznačnáamätúca.Poukázanímnaoriginálneznenie
uvedeného bodu Smernice, jej slovenský a český preklad má za to, že význam a zmysel smernice v

originálnom, ale i českom v znení, smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, abysúhlasil s predkladaním sporov z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré
by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne
predpisy. To však rozhodne nie je daný prípad, keďže v Slovenskej republike rozhodcovské konanie

upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za
neprijateľnúpodmienkuzmluvyoúvere.OprávnenýpoukázalnaSmernicuč.2008/48/EHS,ktorápriamo
od členských štátov vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov mimosúdneho riešenia
spotrebiteľských sporov v súvislosti s úverovými zmluvami. Rozhodnutie súdu prvého stupňa popiera
zmysel a účel rozhodcovského konania, t. j. umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť

všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú vyriešiť pred rozhodcom k spokojnosti oboch sporových strán,
znemožňuje rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní, čím porušuje Smernicu č. 2008/48/EHS.
Do pozornosti dal rozsudok NS ČR zo dňa 31. 7. 2008, sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom tento
súd konštatuje, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú
rozhodované vybraným rozhodcom žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených súkromným
subjektom, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom, zriadeným v zmysle § 13 z. č. 216/1994 Zb. a

že rozhodcovské konanie bude prebiehať podľa pravidiel vydaných takým súkromným subjektom. V
závere odvolania oprávnený uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, keďže
podstatná časť odôvodnenia je postavená na Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v
ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom Smernice nie sú priamo aplikovateľné
a zostávajú v úlohe interpretačného pravidla. Rozhodcovská doložka je podľa oprávneného platne

dojednaná, čo vyvoláva s tým spojené právne účinky a má za to, že napadnutým rozhodnutím mu bude
objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne
existuje (súd by svojim rozhodnutím v podstate odňal oprávnenému akýkoľvek ďalší zákonný postup vo
veci vymoženia tejto pohľadávky). Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prerokoval odvolanie oprávneného bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.

Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

K zdôrazneniu správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva:

V prejednávanej veci exekučný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil aj správny právny záver.

Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon o rozhodcovskom konaní“) exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako
keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie

právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je
povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu
právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej
časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie

(ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by nelogické, aby exekučný súd
vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako
zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať

podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Toto ustanovenie v spojení s § 159 O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného
rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na
základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný
inštitút-prieskumnúprávomocexekučnéhosúdu,resp.súdurozhodujúcehovovecivýkonurozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom
konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému
súdu. Súd môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku,
alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie je
exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako

by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec
je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či
v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o
plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej

otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č. k. IV.ÚS 55/2011-19).

Správne preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak zistil, že súčasťou úverových
zmluvných podmienok spoločnosti I. R. A., a.s., ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je neprijateľná
podmienka, a to rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom

výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej vyplývajúci odporuje dobrým mravom.

V danom prípade je zrejmé, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským, čo vyplýva
z obsahu úverovej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi konania. Z tejto je zrejmé, že oprávnený

poskytol povinnej dočasne finančné prostriedky vo forme úveru, pričom povinná uzavrela zmluvu ako
fyzická osoba, úver jej nebol poskytnutý v rámci predmetu jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
Oprávnený pritom poskytol prostriedky v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Úverová zmluva
medzi účastníkmi konania bola uzavretá dňa 04. 12. 2007, teda prvostupňový súd vec správne právne
posúdil, ak ju posudzoval podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, platný v
čase uzavretia úverovej zmluvy a zistil, že ide o spotrebiteľský úver. Nepochybne ide o spotrebiteľský
vzťah, a to na základe zmluvy o poskytnutí úveru, ktorý je možné posudzovať aj podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúceho problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

V ods. 1 § 53 Obč. zák. zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva

nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Čo treba rozumieť „značnou nerovnováhou“ možno
vydedukovať z úpravy neprijateľných podmienok upravených v ods. 3 § 53 Obč. zák. v znení platnom
do 31. 12. 2007 (za účinnosti uzavretia úverovej zmluvy zo dňa 04. 12. 2007). Nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.

Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnejstranyvprávnomvzťahuzoštandardnejspotrebiteľskejzmluvy,ktorývzťahteóriaipraxnavyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky, v štádiu žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie potom návrh na vydanie
poverenia zamietne. Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka
a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Ak je tedarozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným
titulom.

Rozhodcovská doložka zakotvená v § 18 úverových zmluvných podmienok spoločnosti I. R. A., a.s.

zakotvuje dohodu zmluvných strán, že majetkové spory vzniknuté zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou,
budú rozhodované jediným rozhodcom. Jediný rozhodca bude určený B.. P. C., so sídlom v I., a to zo
zoznamu rozhodcov vedeného B.. P. C., ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený, a je teda oprávnený
určiť za rozhodcu sám seba. B.. P. C. je oprávnený bez súhlasu strán meniť svoje sídlo a v takom prípade
niejepotrebnéuzatváraťdodatokkrozhodcovskejdoložke.Jevšakpovinnýtakútozmenusídlazverejniť

bez zbytočného odkladu na uvedenej internetovej stránke.

Správne prvostupňový súd vyhodnotil danú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú, a teda neplatnú,
keďže podľa jej obsahu táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných
stránvneprospechspotrebiteľa,nakoľkoneumožňujespotrebiteľovizvoliťsispôsobriešeniaprípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, ktorý vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť
prípadné spory, teda vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Týmto je fakticky

odopretá možnosť spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený
podá návrh na rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom
vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy (rozhodcovská doložka je súčasťou úverových zmluvných
podmienok oprávneného), a teda vyplýva zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným
obchodnýmpodmienkam,atedaajrozhodcovskémukonaniu.Rozhodcajepritompaušálnymspôsobom
zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda je zrejmé,
že dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať.

Námietka odvolateľa, že skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah

úverovej zmluvy pri jej uzatváraní, pričom nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých
podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu a či oprávnený tieto
pripomienky odmietol, (s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. j.: 23Cdo 1201/2010 z
26. 10. 2010), nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nie je dôvodná. Ak úver bol poskytnutý na
základe štandardnej formulárovej zmluvy (tak, ako je to v tomto prípade), povinný ju mohol prijať ako

celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky, alebo ju odmietnuť
ako celok. Takýto záver vyplýva aj z obsahu odvolania oprávneného, ktorý v odvolaní uviedol, že
povinný dobrovoľne uzavrel s oprávneným úverovú zmluvu, pričom nemal k návrhu úverovej zmluvy
žiadne pripomienky. Z tohto tvrdenia oprávneného je teda zrejmé, že žiadna zo zmluvných ustanovení
úverovejzmluvynebolamedziúčastníkmiindividuálnedojednanáažepovinnýprijalzmluvnépodmienky

ako celok. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného
miniatúrnym, len veľmi obťažne čitateľným písmom. Vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky len potvrdzuje správnosť konania a rozhodovania prvostupňového súdu, ktorý posúdil
úverovú zmluvu ako typickú adhéznu zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V rozhodnutí, na ktoré odkazuje
odvolateľ, totiž dovolací súd síce vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa, ktorá sa domáhala

neplatnosti rozhodcovskej doložky zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, v postavení priemerného
spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, pričom
posudzovanú zmluvu nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, ale skôr ako zmluvu majúcu charakter
individuálne dojednanej zmluvy, keď všeobecno-obchodné podmienky boli zakomponované do textu
zmluvy drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším

štandardným písmom a tučne. Preto samotné oboznámenie sa s písomným vyhotovením zmluvy
postačuje pre prijatie záveru o charaktere tejto zmluvy ako štandardnej formulárovej zmluvy a nie je
potrebné skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože
už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako
dodávateľom. Samotná tá skutočnosť, že na povinného nebol vyvíjaný zo strany oprávneného žiaden

nátlak a že povinný uzavrel zmluvu dobrovoľne po jej prečítaní, nič nemení na závere o tom, že
predmetná zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.Námietka oprávneného, že okresný súd vychádzal z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice
Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka, keď vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice v originálnom znení v prílohe 1 písm. q/

smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov
vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy s osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo
upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy,
taktiež nie je dôvodná. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať

za nekalé. Podľa Článku 8 Smernice členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Členské štáty však môžu prijať aj úpravu prísnejšiu a tak
zabrániť používaniu neprimeraných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Neprimeranosť zmluvných
podmienok národné súdy posudzujú pri zohľadnení všetkých okolností veci, pričom aplikujú národnú
úpravu. Smernicu národný súd priamo neaplikuje, môže ju použiť len ako interpretačné pravidlo.

Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa
a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom. Navyše zákonodarca
novelou č. 568/2007 Občianskeho zákonníka, účinnou od 01. 01. 2008, priamo v § 53 ods. 4 písm.
r) menuje ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľné.

Námietka oprávneného, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a nesprávne, keďže
priamo vychádza zo smernice, ktorá nie je priamo aplikovateľná a zastáva len úlohu interpretačného
pravidla, je taktiež nedôvodná, pretože z odôvodnenia prvostupňového súdu je zrejmé, že neplatnosť
neprijateľnejzmluvnejpodmienkyodvodilsúd zust.§53ods.4Obč.zák.stým,žepoukázalnarozsiahlu
judikatúru Európskeho súdneho dvora a na existujúce interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS

05. 04. 1993, ktorá bola transponovaná do právneho poriadku zák. č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.
04. 2004. Je zrejmé, že prvostupňový súd priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS nevychádzal, použil ju
len ako interpretačné pravidlo.

Správne teda prvostupňový súd na neplatnú zmluvnú podmienku, ktorou je samotná rozhodcovská
doložka a dodávateľ ju použil, na ktorú súd prihliada aj bez návrhu, neprihliadol, nakoľko v takomto

prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,
2 O. s. p.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O. s. p. Oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho

konania, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.