Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/247/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117225635
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117225635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: ANTIK Telecom s.r.o., so sídlom
Čárskeho10,Košice,IČO:36191400,zastúpený:ADVOKÁTSKAKANCELÁRIAJUDr.PeterKerecman
spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanej: O.. G. K., nar.
X.X.XXXX, bytom Š. XX, S., o zaplatenie 35,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 15. januára 2019, č. k. 39Csp/293/2017-89

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom zamietavom výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.3.2017 do 8.3.2018 do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi 100 % trov konania pred súdom prvej inštancie a trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým
rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 35,84 Eur (I), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.2.2017 do 21.1.2018 (II), v

prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (III) a rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok
na ich náhradu v rozsahu 50 % (IV).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej
zaplatiť mu sumu 35,84 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.2.2017
do zaplatenia a zo sumy 17,92 Eur od 16.3.2017 do zaplatenia, zo záväzkového právneho vzťahu strán,
založeného Zmluvou o zriadení a poskytovaní pripojenia k sieti internet, zriadení a poskytovaní verejnej

telefónnej služby a zriadení služby televízia cez internet č. 12/0098/00063[80937] zo dňa 25.6.2012,
uzavretej medzi žalobcom ako poskytovateľom služieb a žalovanou v hmotnoprávnom postavení ich
odberateľa (ďalej tiež len „zmluva“). Žalobca tvrdil, že žalovaná nezaplatila zmluvou dohodnutú cenu
poskytovaných služieb, vyúčtovanú za mesiac január 2017 faktúrou č. 9080937204, splatnou dňa
15.2.2017nasumu17,92Eur azamesiacfebruár2017faktúrouč.9080937205,splatnoudňa15.3.2017
na sumu 17,92 Eur.

3. V priebehu konania žalobca po čiastočných úhradách zo strany žalovanej najprv podaním zo dňa
22.2.2018 a následne aj podaním zo dňa 15.3.2018 vzal žalobu späť. Naďalej sa domáhal zaplatenia
úrokov z omeškania vo výške uplatnenej žalobou, s prihliadnutím na to, že žalovaná zaplatila cenu za
mesiac január 2017 dňa 21.1.2018 a cenu za mesiac február 2017 dňa 8.3.2018.4. Prvoinštančný súd v späťvzatej časti žaloby konanie zastavil s použitím ust. § 145 C.s.p. Vo vzťahu k
ostávajúcej časti predmetu konania (úrokom z omeškania) súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku

skutkovo vyšiel z existencie záväzkového právneho vzťahu strán zo zmluvy, z ktorej zistil, že v nej
žalovaná prevzala záväzok platiť žalobcovi cenu za službu internetového pripojenia vo výške 17,92 Eur
mesačne na základe daňového dokladu vystaveného žalobcom, v lehote splatnosti určenej žalobcom
v tomto doklade. Súd prvej inštancie mal v tejto súvislosti za preukázané, že žalobca cenu služieb za
mesiace január a február 2017 žalovanej vyúčtoval faktúrami, v ktorých na základe oprávnenia v zmluve

určilsplatnosťcenyzamesiacjanuár2017vsume17,92Eurdňom15.2.2017azamesiacfebruár2017v
rovnakej sume dňom 5.3.2017. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovo ustálil
tiež, že dňa 6.2.2017 žalovaná bez špecifikácie účelu platby poukázala žalobcovi sumu 17,92 Eur, ktorú
žalobca započítal na úhradu skôr splatnej ceny za mesiac december 2016. V priebehu konania dňa
22.1.2018 žalovaná zaplatila žalobcovi tiež sumu 17,92 Eur, podľa jej výslovného určenia, na úhradu
ceny za mesiac február 2017. Podľa zistenia súdu prvej inštancie, žalobca túto platbu priradil, a to i

napriek určeniu iného jej účelu žalovanou, na úhradu ceny za mesiac január 2017. Napokon, podľa
zistenia prvoinštančného súdu, žalovaná v priebehu konania dňa 8.3.2018 zaplatila žalobcovi i sumu
17,92 Eur, s určením, že má byť zaúčtovaná na nezaplatenú cenu za mesiac júl 2015.

5. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 59 ods. 1 a 2, § 566 ods. 2 a § 517

ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe
vyvodil, že pokiaľ ide o cenu služieb za mesiac január 2017, žalovaná ju zaplatila v lehote splatnosti dňa
6.2.2017, a preto sa s jej úhradou nedostala do omeškania. V tejto časti súd prvej inštancie žalobu v jej
ostávajúcej časti (nedotknutej čiastočným späťvzatím) zamietol. Naproti tomu prvoinštančný súd právne
uzavrel, že cenu služieb za mesiac február 2017 žalovaná v lehote splatnosti (15.3.2017) nezaplatila, a

že k jej úhrade došlo, podľa určenia žalovanej, ktoré pre spôsob započítania čiastočného plnenia na dlh
považoval s použitím ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka za rozhodujúce, dňa 22.1.2018. Preto
súd prvej inštancie priznal žalobcovi za omeškanie žalovanej so zaplatením ceny za mesiac február
2017 úroky z omeškania za obdobie od 16.2.2017 do 21.1.2018 v percentuálnej výške vyplývajúcej z
ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd
odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. čiastočným procesným úspechom žalobcu v spore,
v rozsahu 50 %.

6. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom,

aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že v nej žalobe vyhovie a prizná mu proti žalovanej nárok
na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, eventuálne aby napadnutý rozsudok v tejto
časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní
nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná zaplatila spornú cenu za mesiac január 2017
v lehote splatnosti. Naproti názoru prvoinštančného súdu mal žalobca za to, že platbu zo dňa 6.2.2017,

keďže jej účel žalovaná neurčila, správne započítal na úhradu skôr splatnej ceny za mesiac december
2016. Žalobca v tomto smere odmietol skutkový záver súdu prvej inštancie, že takéto započítanie z jeho
strany nebolo preukázané. Žalobca v odvolaní akcentoval, že mimo úhrady sumy 17,92 Eur, ktorá bola
súdom prvej inštancie správne priradená k mesiacu február 2017, žalovaná v priebehu konania (dňa
8.3.2018) zaplatila aj ďalších 17,92 Eur. Hoc podľa určenia žalovanej mala byť táto platba započítaná

na úhradu ceny za mesiac júl 2015, nakoľko v čase tejto úhrady žalobca za tento mesiac nedoplatok
žalovanej neevidoval a naopak vykazoval neuhradenú cenu len za mesiac január 2017, mohlo sa, podľa
argumentácie odvolateľa jednať len o platbu za mesiac január 2017. Z toho podľa jeho presvedčenie
vyplýva, že s úhradou ceny za tento mesiac sa žalovaná omeškala. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani
so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou trov konania. Zdôraznil, že žalovaná v

priebehu konania dobrovoľne zaplatila celú uplatnenú istinu pohľadávky; z toho dôvodu došlo na základe
jeho späťvzatia k zastaveniu konania vo vzťahu k celej žalovanej sume, a preto podľa jeho názoru
zavinenie za trovy zastaveného konania spočíva výlučne na jej strane. Domnieval sa preto, že bolo
namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 256 ods. 1 a nie ust. § 255 ods. 1 C.s.p., z
ktorého vyšiel súd prvej inštancie. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku

nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na prítomnosť
právnych vád rozhodnutia, žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.8. Vyhovujúci výrok rozsudku (II) a výrok, ktorým došlo k čiastočnému zastaveniu konania (I) neboli
odvolaním napadnuté. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods.

3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatnej časti napadnutého rozsudku (výroky III a IV) Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.) oprávnenou
osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.),

bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 C.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)
C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde
v Košiciach dňa 25.9.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Na podklade všetkých skutočností, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie vyšli najavo, možno
ustáliť, že podstata sporu nespočívala na odlišných tvrdeniach strán o tom, čo malo byť po práve
žalobcovi zaplatené a čo z toho žalovaná v skutočnosti splnila. Strany mali odlišné predstavy len o
spôsobe, akým sa mali čiastočné úhrady žalovanej započítavať na dlh, čo prakticky viedlo k stavu,
kedy žalobca prezentoval, že žalovaná nezaplatila cenu služieb za mesiace január a február 2017 a

naproti tomu žalovaná mala za to, že neuhradenou bola cena služieb za mesiace júl 2015 a február
2017. Je potrebné v tejto súvislosti poznamenať, že dlh na cene služieb za mesiac február 2017 v sume
17,92 Eur žalovaná v spore výslovne uznala (podaním zo dňa 22.1.2018) a v priebehu konania ho i
dobrovoľne zaplatila a existenciu záväzku za mesiac júl 2015 v sume 17,92 Eur „po kontrole“ potvrdila (v
podaní zo dňa 9.5.2018) a rovnako v priebehu konania dobrovoľne splnila. Riešenie tejto spornej otázky

súd prvej inštancie vystaval na predpoklade, že pokiaľ žalobca v žalobe vymedzil, za aký mesiac mu
žalovaná uplatnenú sumu nezaplatila, dôvodným môže byť jeho nárok len za predpokladu, že sa ukáže,
že mu žalovaná skutočne za ten-ktorý mesiac dlhuje. Súd prvej inštancie si však v tomto svojom úsudku
neuvedomil, že spôsob započítavania na dlh inak nesporných čiastočných úhrad, spadá výlučne do sféry
právnehoposúdeniaveci,ktoréalenepredstavujeobligatórnunáležitosťžalobyajevzásadeponechané

na súde, aby sa s ním vysporiadal. Z toho potom nevyhnutne vyplýva, že záver súdu o hmotnoprávnej
nedôvodnosti častí periodicky narastajúcej pohľadávky, nemôže byť založený len na odlišnom právnom
posúdení spôsobu, akým sú na dlh priradzované čiastočné úhrady dlžníka. To inak povedané znamená,
že rozhodujúcim pre záver o právnej opodstatnenosti takejto pohľadávky bude skutkové zistenie salda
platobnej bilancie k relevantnému okamihu a nie posúdenie správnosti započítavania čiastočných úhrad.

Skúmanie zániku postupne narastajúcej pohľadávky vplyvom čiastočných úhrad dlžníka má podľa úvahy
odvolacieho súdu význam len pri posudzovaní následkov plynutia času alebo rozsahu zodpovednosti
za omeškanie. Inak je spôsob zániku dlhu v kontexte čiastočných úhrad dlžníka pre úspešnosť
žaloby právne bezvýznamnou kategóriou. To zjednodušene povedané znamená, že v danom prípade
rozhodujúcou pre posúdenie hmotnoprávnej dôvodnosti istiny uplatnenej pohľadávky v medziach opisu

skutkového deja žalobcom nebola skutočnosť, či žalovaná nezaplatila žalobcovi cenu vyúčtovanú práve
za mesiace január a február 2017, ale či v týchto mesiacoch mala voči žalobcovi dlh, hoc vyplývajúci
z vyúčtovania za skoršie mesiace.

11. Obdobne je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať tiež nárok na úroky z omeškania,

uplatnené za omeškanie s úhradou konkrétneho periodicky vyúčtovaného plnenia. Ani tu rozhodujúcou
nebude skutočnosť, či sa žalovaná dostala do omeškania s úhradou ceny práve za mesiac január
2017, ale fakt, že ku dňu 16.2.2017, od ktorého si žalobca uplatnil úroky z omeškania, žalovaná bola v
omeškaní so zaplatením sumy 17,92 Eur. Pokiaľ by sa totiž aj ukázala správnou predstava žalovanej,
že neuhradenou (popri cene za mesiac február 2017) bola cena vyúčtovaná za mesiac júl 2015, nič to

nemení na tom, že ku dňu 16.2.2017 bola so zaplatením tejto ceny v omeškaní.

12. Z týchto dôvodov, nakoľko procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené a nesprávnosť
rozhodnutia spočívala len na právnom posúdení veci, odvolací súd, majúc na zreteli požiadavku
jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou

aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie, v
odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), pristúpil v súlade s ust.
§ 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho zamietavého výroku napadnutého rozsudku tak, že žalobe
vyhovel aj v jej ostávajúcom rozsahu. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobca si uplatnilúroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.2.2017 do zaplatenia a zo sumy 17,92
Eur od 16.3.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vyhovujúcim výrokom priznal žalobcovi úroky z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.2.2017 do 21.1.2018 (hoc mal správne úroky

z omeškania za 02/2017 priznať až od 16.3.2017), a preto v medziach uplatneného nároku odvolací
súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 17,92 Eur od 16.3.2017 (nie od
16.2.2017 ako žiadal v odvolaní) do 8.3.2018.

13. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací

súd tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

14. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

15. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.

16. Konanie o istine pohľadávky súd prvej inštancie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby, ku ktorej
žalobca nesporne pristúpil po tom, čo ju žalovaná v priebehu konania dobrovoľne zaplatila. Právna
teória a súdna prax sú zajedno v tom, že procesné zavinenie za zastavenie konania podľa citovaného

ustanovenia zákona je potrebné hodnotiť výlučne z procesného hľadiska, čo znamená, že rozhodujúcimi
skutočnosťami pre posúdenie zodpovednosti za zastavenie konania sú tie, ktoré vznikli po začatí
konania. Zároveň platí, že zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo
vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu a zároveň tiež komplexne
a extenzívne v tom smere, že za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania je treba považovať aj

žalovaného,ktorýsvojdlhsplnípozačatísporuatýmvyvoláužalobcunevyhnutnosťspäťvzatiadôvodne
podanej žaloby. Pritom i na dôvodnosť žaloby je potrebné nazerať procesne, teda bez ohľadu na to, aký
by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo, nakoľko o veci nemôže byť rozhodnuté meritórne a
tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne. Rozhodujúcou z hľadiska procesného zavinenia zastavenia
konania pre späťvzatie žaloby je preto len skutočnosť, že žalovaný plnil to, čoho sa žalobca domáhal, a

že len z toho dôvodu vzal žalobca žalobu späť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016,
1540s, str. 933).

17. Tieto úvahy podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade jednoznačne odôvodňujú

nevyhnutnosť posúdenia nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nie podľa úspechu
strán v spore v zmysle ust. § 255 C.s.p., ako to nesprávne urobil prvoinštančný súd, ale vyhodnotením
zodpovednosti za zastavenie konania v súlade s ust. § 256 ods. 1 C.s.p. Nakoľko, ako už bolo vysvetlené
na inom mieste tohto odôvodnenia, procesné zavinenie za zastavenie konania spočíva výlučne na
žalovanej, s použitím tohto ustanovenia patrí nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

žalobcovi.

18. V odvolacom konaní procesne plne úspešnému žalobcovi odvolací súd s použitím ust. § 255 ods. 1
C.s.p. priznal proti žalovanej nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)