Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 14, 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoE/43/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811206565
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811206565.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej P., F..E..D.. so sídlom v V. na P. ul. č. XX, IČO:
35 807 598 zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Grösslingovej
ul. č. 4 proti povinnému K. Z. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v Z. na U. ul. č. XX vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č.
60 pod sp.zn. EX 8241/2011 o vymoženie 643,40 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 4.1.2012 č.k. 12Er/626/2011-15 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.

Z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd

zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, že
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo
vykonané dokazovanie, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto
súvislosti prezentovala názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do

pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. Uviedla, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný

súd nie je súdom uvedeným v § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo
v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak povinný nevyužil možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok už nie je možné zvrátiť. Tomuto záveru zodpovedá
i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je
výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním,
či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jej názoru
musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V prípade,ak by sa odvolací súd nestotožnil s týmto výkladom žiadala, aby postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania
o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Zdôraznila, že súd môže podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní posudzovať bez návrhu
len nedostatky rozhodcovského konania a nie v rozhodcovskom rozsudku. V opačnom prípade by
ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní nemali význam, pretože účastník by sa mohol
vždy spoľahnúť na revíziu exekučným súdom. Navyše, v prípade takejto revízie je účastník zvýhodnený
oslobodením od dôkazného bremena Vyjadrila presvedčenie, že súd môže zastaviť konanie o výkon

rozhodcovského rozhodnutia len na návrh. Konštatovala, že jej súd svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, pretože porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Navyše, v konaní
mala výrazne nevýhodné postavenie v dôsledku toho, že je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou v
oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Navyše, nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení

a nemala možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia. Poznamenala, že je voči povinnému
v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči nej vymáha.
Konštatovala, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože na skutkový stav aplikoval
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, napriek tomu, že
nemajú v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Namietala, že súd prvého stupňa nedostatočne

zistil skutkový stav a nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, pretože sa nemali možnosť vyjadriť
k vykonaným dôkazom. Poukázala na to, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Namietala, že súd prvého stupňa konštatuje v odôvodnení
napadnutéhouzneseniaajtakéskutkovéokolnosti,akobyvnichvykonaldokazovanie,čovšaknespravil.

V poslednom bode podaného odvolania uviedla, že exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je
v súlade s dobrými mravmi a nie aj to, či je v súlade s dobrými mravmi rozhodcovská doložka, ktorá
je podľa jej názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu
nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom

zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nesúhlasila
ani s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že poskytuje svojim
klientompeňažnéprostriedkydočasne,avšaknazákladezmluvyoúvereuzatvorenejpodľa§497anasl.
Obchodnéhozákonníka,pričompodľa§261ods.3písm.d/Obchodnéhozákonníkanavzťahyvzniknuté

zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si
v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi
vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa jej názoru nebolo možné podradiť Zmluvu
oúverepodprávnyrežimzákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,pretoženespĺňacharakter
spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Uviedla, že predmetom úveru sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, a že zmluva nemusela
obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov. Poukázala tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Konštatovala,
že úrok má sankčný charakter, že pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie, a že je jeho
výška primeraná vzhľadom na obchodné riziko, ktoré pri poskytovaní pôžičiek podstupuje. Odvolávanie

sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je podľa jej názoru dôvodné v prípade,
keď si povinný nesplnil svoje povinnosti zo zmluvy.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší
súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca
rozhodol podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Podľa§219ods.1O.s.p.odvolacísúdrozhodnutiepotvrdí,akjevovýrokuvecnesprávne.Podľaodseku
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak zastavil

exekúciu. Pokiaľ oprávnená namietala rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ešte v štádiu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd poukazuje na to, že ak oprávnená v návrhu na vykonanie
exekúcieoznačízaexekučnýtitulrozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Ak nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v
takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkon
rozhodnutia neprípustný (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp.zn. 3 Cdo 146/2011). Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov

konania rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z), je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Práve v tomto
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom

konaní. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre udelenie poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho

konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého

nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a zostal v rozhodcovskom konaní nečinný, je tu irelevantná. Podľa
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.3.2012, sp.zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus

iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, keď pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej

správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, tak ako to oprávnená namietala v odvolaní; exekučný súd
iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne

účinky (IV. ÚS 78/2011).

Pokiaľ oprávnená namietala nesprávne právne posúdenie jej vzťahu s povinným ako spotrebiteľského,
odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvého stupňa postupoval správne, pretože povinný
uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského
súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver za účelom jeho

podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že nie je označený v žiadnom zbližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaný svojím rodným
číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali
že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské zmluvy sú pritom také zmluvy,

ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým
počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred
predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej Zmluvy
o úvere. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere -
spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, alebo neprijatie návrhu.

Navyše podľa výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že
oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere
uzavretej medzi účastníkmi konania 25.4.2008 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah podľa
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j.
zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali

prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá
rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné
náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na
to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo
forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a uhradiť

celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s
poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.), v danej veci ide nepochybne
o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa
poskytujeajochranapodľaustanoveníObčianskehozákonníka,vzmyslektorýchsazmluvnépodmienky
nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka).Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujena§41aObčianskehozákonníka,podľaktoréhoak
má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a
ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul, odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o jej neprijateľnosti, pretože prakticky vyžaduje od
povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom, čím spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný

ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, nakoľko bol spísaný na
predtlačenom formulári. Vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, povinný mohol zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie

rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného

konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené. Okrem uvedeného
rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom
predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože
nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu
spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli

podpísané zmluvnými stranami, preto tieto podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku
k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010).K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým
z tvrdení oprávnenej a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tejto časti súd

nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie
sa s obsahom listín, za účelom posúdenia splnenia podmienok konania, sa nemusí vykonávať na
pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej. Na základe uvedeného považuje odvolací súd
odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný

so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 veta práva a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Navyše, podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na
exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť

exekučné konanie, okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní). Preto nemožno aplikovať § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. na exekučné konanie,
a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadala oprávnená.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal odvolacími námietkami oprávnenej týkajúcimi sa povahy

úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za posielanie upomienok, pretože ich
posudzovanie je vzhľadom na vyššie konštatované právne úvahy nadbytočné.

Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie z 13.8.2012
označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. V ňom žiadal,

aby súd pri rozhodovaní o veci vychádzal z tohto návrhu a dôsledne uplatňoval právo Európskej únie
vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, t. j. aby sa zaoberal aj rozhodnutiami a tými
odôvodneniami Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú v prospech tvrdení oprávnenej. Namietal, že
smernice nemajú všeobecnú záväznosť a nezakladajú práva a povinnosti priamo jednotlivcovi, ale štátu,
ktorý musí zosúladiť pravidlá obsiahnuté v smernici s jeho právnym poriadkom. V prípade, ak preberie

smernicu do právneho poriadku, má sa aplikovať tento poriadok. Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu
bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Vyjadril presvedčenie, že je nutné
požiadaťovýkladpojmu„nekalázmluvnápodmienka“vkontextetohtosporuSúdnydvorEurópskejúnie.

Navrhol, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prerušil konane a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?“

„2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorejje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?“

„3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd poukazuje na to, že

rozsah a dôvody odvolania možno podľa § 205 ods. 3 O.s.p. dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. V predmetnej veci lehota na podanie odvolanie uplynula oprávnenej 17.1.2012 a nová právna
argumentácia odvolacích dôvodov bola súdu prvého stupňa predložená až dňa 13.8.2012. Vzhľadom k
tomu, že oprávnená nedoručila doplnené dôvody odvolania v lehote na podanie odvolania, súd na ne
neprihliadal.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že predloženie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom podľa článku 267
ZmluvyofungovaníEurópskejúnie(ďalejlenZFEÚ)akozákladnýcieľsledujevýkladalebopreskúmanie
platnosti právneho aktu patriaceho do práva Únie. Potrebu podať návrh na Súdny dvor Európskej únie

posudzuje vnútroštátny sudca, pričom nie je povinný vyhovieť žiadosti účastníkov, aby prejudiciálnu
otázku položil. Položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ je totiž právom vnútroštátneho súdu,
okremprípadu,aksajednáosúdnyorgán,protiktoréhorozhodnutiuniejeprípustnýopravnýprostriedok.
V právnom poriadku Slovenskej republiky to bude zásadne dovolací súd alebo Ústavný súd Slovenskej
republiky. Súdny dvor aj z tejto povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku definoval tri výnimky (rozsudok

CILFIT zo dňa 06.10.1982). Situácie, kedy súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný
opravný prostriedok, nemá povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sú:

1.) otázka nie je relevantná

2.) doktrína „act éclairé“ t.j. ak je otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v analogickom
prípade alebo už bola vyriešená judikatúrou Súdneho dvora EÚ

3.) doktrína „act clair“ t.j. ak je uplatňovanie práva EÚ také jednoznačné, že nepripúšťa žiadne
pochybnosti.

Prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru Európskej únie pritom musí spĺňať predovšetkým
požiadavku relevantnosti a užitočnosti vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu. Jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú

v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá
ovplyvňovať jeho výsledok.

Prvá otázka, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je či sa má ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na

základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku odvolací súd
považuje za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho
výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nevyslovil právny
názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopakdôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode
17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a

núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde,
je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Z uvedených dôvodov je teda, prvú otázku
formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho

poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe
zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa

nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods.
4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou
nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič
nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so

spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd
poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie
je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo

výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku
ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V danom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti práva Európskej únie. Právna
úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil
právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.