Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 12, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/6/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611212431
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7611212431.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.AndrejaŠalatuasudcovJUDr.Táne

Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu Thorpe recovery, s.r.o., Dolný Kubín, Radlinského
1716, IČO: 46 662 324, zást. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom, Zvolen, Stráž 3/223, IČO: 42 186
285, proti žalovanej H. Ž., N. X1, Česká republika, o zaplatenie 787,35 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 11C/141/2011-79 z 9.11.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení reprodukoval podstatný obsah žaloby a vyjadrenia žalovanej, uviedol, čo mal za
preukázanéZoZmluvyonájmesprávomkúpyprenajatejvecič.201061875z28.9.2001,uzavretejmedzi
pôvodným veriteľom Drukos, a.s., Banská Bystrica a žalovanou, ktorej súčasťou sú všeobecné zmluvné
podmienky, čo je stanovené v ich čl. I. bod 4 a čl. VI., čo mal za preukázané spisom 10Rob/487/2005 a
konštatoval, že mal preukázaný nárok pôvodného veriteľa na zaplatenia dlžnej sumy pripojeným spisom
12Cb136/2005 a, že prostredníctvom tejto žaloby si žalobca uplatňuje právo na zaplatenie zmluvnej
pokuty(ďalejlenpokuta)zaporušeniepovinnostizaplatiťzáväzokriadneavčas,ktorúvyčíslilzaobdobie
4 rokov spätne od 15.7.2007. Vychádzajúc z § 3 ods.1,§ 52 O. z. (v znení účinnom do 30.4.2004),§

879f ods.3,4,§ 879g O. z. (v znení účinnom od 1.4.2004) a čl.3 ods.1 písm. e) Smernice Rady č.93/13/
EHS (ich znenie citoval), po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že žalovaná uzavrela s právnym
predchodcom žalobcu Zmluvu o nájme s právom kúpy prenajatej veci a na jej základe dostala od
predávajúceho do dispozície v zmluve špecifikovaný tovar za dohodnutú kúpnu cenu, ktorú však celú
neuhradila a, že zmluvné podmienky tiež obsahujú klauzulu, na základe ktorej je prenajímateľ oprávnený
si vyúčtovať voči nájomcovi pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalej
mal preukázané, že cit. platobným rozkazom (ďalej len PR) bola žalovaná zaviazaná ešte právnemu

predchodcovi žalobcu zaplatiť dlžnú sumu aj s úrokom z omeškania a teda žalobca mal nárok priznaný,
že neuhradila po právoplatnosti PR žiadne splátky a v tomto konaní sa žalobca domáha priznania
pokuty za dobu omeškania a to od 15.7.2007 do 15.7.2011 - kapitalizovaná pokuta predstavuje žalovanú
sumu a, že žalobca mu predložil písomné podanie - vyjadrenie, ktoré mu došlo 19.9.2011 (uviedol
na čo v ňom poukazuje, resp. čím argumentuje). Nestotožnil sa s týmto právnym názorom žalobcu
a naopak po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná, že v prvom rade zmluvu, ktorú uzavrela žalovaná s jeho právnym predchodcom je potrebné

považovať za zmluvu spotrebiteľskú a je nevyhnutné posudzovať ju podľa uvedených zákonných ust.,
že pri prepočítaní zmluvnej sankcie pri omeškaní s nájomným zo strany žalovanej vo výške 0,1 %denne, ide o pokutu vo výške 36,5 % ročne, čo je „z pohľadu“ dobrých mravov neprijateľná zmluvná
podmienka, na ktorú musí prihliadať z úradnej moci a táto zmluvná podmienka je neplatná, že je proti
dobrým mravom, ak sankcia za omeškanie - pokuta kapitalizovaná žalovanou sumou 787,35 € dosahuje

takmer výšku pohľadávky 807,54 € za nesplatené splátky úveru, za ktorý bol kupovaný tovar, že z
tejto sumy bol 11 % úrok ročne navyše už priznaný, že priznaním tejto pokuty môže žalobca opätovne
žalovať, pokiaľ bude naďalej dlžníčka v omeškaní ďalšiu pokutu ako sankciu za omeškanie dlžníka -
žalovanej, takto jej dlh bude neúnosným spôsobom narastať, že veď napokon žalobca ako veriteľ, ktorý
mal a má právoplatný a vykonateľný exekučný titul - PR, mohol si a môže priznanú sumu vymáhať aj

cestou exekúcie, že aj keď bola zmluva uzavretá pred novelou O. z., vykonanou zák.č.150/04 Z. z.,
podľa cit. prechodných ust., táto zmluvná podmienka sa stala neplatnou po uplynutí 3 mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zák., t.j. 2.7.2004 a mal zato, že ide o jednoznačne neprimerane vysokú
náhradu za omeškanie spotrebiteľa a táto podmienka je neplatná. Uzavrel, že je proti dobrým mravom
teda aj tá skutočnosť, že v zmluvných podmienkach, ktoré nemohla žalovaná ovplyvniť, boli vlastne
dohodnuté2sankcieatovýhradavlastníctva,aleajvysokápokuta.Vsúvislostisargumentácioužalobcu

ohľadne RPMN považoval za potrebné uviesť ďalšiu časť § 3a nar.vl.č.87/95 Z. z., ktoré stanovuje,
že sankcie za omeškanie spotrebiteľa zo splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť súčasne
trojnásobokúrokovzomeškaniapodľatohtonar.,žezarozhodujúcusapovažujeRPMNpreobdobnýtyp
spotrebiteľského úveru, že aj s prihliadnutím na toto ust. je pokuta neúnosne vysoká, pretože žalobcom
uvádzaný príklad v jeho písomnom vyjadrení, pokuta v tomto prípade prevyšuje možné sankcie aj z

tohto hľadiska, pretože pri úrokoch z omeškania vo výške 11 % ročne (ktoré už boli priznané) by bola
prijateľná zmluvná podmienka len v tom prípade, ak by ďalšie sankcie z titulu pokuty neprevyšovali 22 %
ročne, t.j. priznaný úrok z omeškania a pokuta by teda dosiahla trojnásobok úrokov z omeškania podľa
nar. vl., avšak nestotožnil sa ani s takouto výškou pokuty, práve s poukazom na § 3 O. z., že aj keď v
súčasnosti nežaluje žalobca (tak ako v minulých žalobách) okrem kapitalizovanej pokuty pokutu aj do

„budúcna“, pokiaľ by jeho žalobe vyhovel a vyslovil právny názor, že na túto pokutu má nárok, nič by
mu nebránilo v budúcnosti opätovne, pokiaľ by dlžníčka neplatila, uplatňovať si na súde ďalšie nároky z
titulu tejto pokuty, dlžníčka by sa tým dostala do bludného kruhu, pretože aj v prípade splácania zrejme
by splátky boli účtované ako sankcie, istina dlhu by stále ostávala a stávala sa tak zdrojom ďalšej a
ďalšej pokuty, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.

s. p. s tým, že žalovaná náhradu trov konania nežiadala a ani jej nevznikli.

V zákonnej 15 dňovej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu odvolanie a odôvodnil ho tým, že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.].
Uviedol, že so závermi napádaného rozhodnutia, ako aj s jeho dôvodmi sa - podľa jeho názoru -
nemožno stotožniť, nakoľko bezdôvodne abstrahujú od dostupnej judikatúry a sú v rozpore s platnou

právnou úpravou. K primeranosti sadzby dohodnutej pokuty za jednotku času omeškania tvrdil, že v
konkrétnom prípade dojednaná výška pokuty 0,1 % denne za každý deň omeškania, vzhľadom na svoju
zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom na to, že má - okrem uvedeného - slúžiť
aj na úhradu všetkých príp. škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré je možné v konkrétnom prípade
očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka plniť riadne a včas, že

inštitút pokuty predstavuje odôvodnenú ochranu veriteľa, slúžiacu k zaisteniu pohľadávky tým, že pôsobí
na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu - paušalizovanú náhradu
škody - za dobu, o ktorú sa príp. plnenie oneskorilo a že využitie tohto prostriedku veriteľom nie je
možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého
obchodného styku. Považoval za potrebné tiež uviesť, že použitie právnych inštitútov (dobrých mravov

a zásady poctivého obchodného styku) by malo byť výnimočnou situáciou, teda by nemalo viesť k
oslabovaniu možnosti súdnej a inej právnej ochrany subjektívnych práv veriteľa, chránených zák. a k
nežiaducemu narušovaniu právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Citoval právny názor
vyslovenýKrajskýmsúdom(ďalejlenKS)vŽilinevrozhodnutí8Co/166/2009z30.6.2009aplnesasním
stotožnil. K otázke (ne)primeranosti pokuty, dojednanej v prejednávanej veci, vo výške 0,1 % denne zo

sumy dlhu uviedol, že z pohľadu primeranosti výšky pokuty je namieste hodnotiť inak pokutu dojednanú
formou pevne stanovenej čiastky a pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú
jednotku, že pevne stanovenú pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme
možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú, práve
s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou pokuty, ktorú by v takomto

prípade bol dlžník povinný zaplatiť hoci len za niekoľko dní omeškania, rovnaké merítko však nemožno
dobre použiť, ak dosiahne celková výška pokuty niekoľkonásobok zabezpečenej pohľadávky v dôsledku
dlhodobého omeškania dlžníka, tu výška pokuty plne závisí od doby, počas ktorej dlžník svoje povinnostizabezpečené pokutou neplní a čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je pokuta, inak povedané,
na neprimeranosť pokuty nemožno poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom
dlhodobého omeškania a s tým spojeného navyšovania o inak primeranú „dennú sadzbu“ pokuty, že

opačný záver je neprijateľný, nakoľko by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by
dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní príp. neprimeranosti výšky
pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má pokuta plniť. Vo vzťahu k hodnoteniu primeranosti
uplatnenej pokuty, resp. príp. posudzovania jej výšky z pohľadu dobrých mravov, dal do pozornosti
právny názor KS v Banskej Bystrici, vyjadrený v uznesení 15Co/302/2009-60 zo 4.11.2009, s ktorým

sa plne stotožnil a z ktorého odôvodnenia časť citoval. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na právny
názor vyslovený KS v Nitre v rozhodnutí 26Cob/153/2009 a KS v Prešove v rozhodnutí 15Co/17/2010, v
skutkovo a právne zhodnej veci (rozdielny je len žalovaný ako dlžník), od ktorého, vzhľadom k zhodnosti
prejednávaných právnych otázok a potreby právnej istoty účastníkov konania, nevidel dôvod sa odchýliť
(aj z odôvodnenia uvedených rozhodnutí časť citoval). Ohľadne primeranosti výšky dohodnutej pokuty
poukázal aj na rozhodnutie KS v Prešove 3Co/199/2009-89 a na rozsudok KS Nitra 5Co/16/2010 z

3.2.2010 (i z nich citoval časť odôvodnenia). V tomto kontexte poukázal aj na Mimoriadne dovolanie
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VI/1Pz445/11-7 z 28.9.2011, ktoré sa týkalo právne a
skutkovo obdobnej situácie, kedy taktiež súd mal za to, že uplatnená pokuta vo výške 0,1 % denne z
dlžnej sumy v prípade viacnásobného zabezpečenia záväzkov (t.j. zabezpečenie výhradou vlastníctva,
úrokmi z omeškania a pokutou) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (uvedené mimoriadne dovolanie

priložil ako prílohu k tomuto odvolaniu a časť z tohto dovolania citoval), takže v kontexte uvedených
názorov právnej vedy a KS možno potom uzavrieť, že pokuta dojednaná v Zmluve ako 0,1 % denne
z omeškanej sumy je sankciou primeranou a to tak s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj
okolnosti a podmienky, ktoré tu existovali v čase jej uzavretia. Nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu,
podľa ktorej, v prípade ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečované výhradou

vlastníctva a k tomu zo zák. úrokmi z omeškania, dojednanie pokuty popri tomto všetkom je potrebné
považovaťzazmluvnúpodmienku,spôsobujúcuhrubýnepomervprávachapovinnostiachvneprospech
žalovanej, lebo z povahy veci (peňažné plnenie) je samozrejme jednoznačné, že v prípade dojednania
pokuty (ktorej dojednanie zák. nevylučuje, ani v podmienkach spotrebiteľských zmlúv) pre prípad
omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník, ktorý zabezpečovanú povinnosť

(plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok z omeškania, sankcionovaný
2 x, táto skutočnosť však už bola podľa platnej judikatúry vyriešená (ako uviedol ďalej). Mal za to,
že nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu, že splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je
zároveň zabezpečené aj výhradou vlastníctva, lebo O. z. svojou systematikou, resp. prostredníctvom
svojich jednotlivých ust. jednoznačne vymedzuje, čo možno považovať za zabezpečovacie prostriedky,

slúžiace na zabezpečenie záväzkových vzťahov, že takéto zabezpečovacie prostriedky záväzkových
vzťahov sú vymedzené v VIII. časti, prvej hlave, piatom oddiely O. z., označenom ako „Zabezpečenie
záväzkov“ (presne v § 544-§ 558 O. z.) a teda len tieto formy možno výslovne považovať za
zabezpečovacie právne inštitúty, že výhrada vlastníctva je vedľajším dojednaním pri kúpnej zmluve (§
601 O. z.) a svojou povahou a charakterom ju absolútne nie je možné považovať za zabezpečovací

právny inštitút, zároveň ju nie je možné považovať ani za žiadnu sankciu spojenú s omeškaním dlžníka
s platením jeho peňažných záväzkov, že výhrada vlastníctva je právny inštitút, umožňujúci zmluvným
stranám dohodnúť sa na okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, odchýlne od § 133
O. z., ide vlastne o dohodu medzi predávajúcim a kupujúcim, podľa ktorej vlastnícke právo k hnuteľnej
veci prechádza na kupujúceho bez ohľadu na dobu odovzdania veci, až po zaplatení kúpnej ceny, že

hlavnýmúčelompoužitiainštitútuvýhradyvlastníctvavpodmienkachkúpnejzmluvyjevšakjednoznačne
obmedzenie možnosti kupujúceho s predmetom kúpy do zaplatenia kúpnej ceny slobodne (ľubovoľne)
nakladať a teda jej použitie predchádza možnosti scudzenia takejto veci v prospech tretej osoby skôr ako
bude zaplatená celá kúpna cena, že v prípade, ak by uvedené tvrdenie súdu akceptoval, dostal by sa do
absurdnej situácie, kde v prípade dojednania výhrady vlastníctva (i keď uvedená výhrada nie je žiadna

sankcia, ani ju nemožno považovať za zabezpečovací právny inštitút) v prípade spotrebiteľských zmlúv,
by si dodávateľ voči spotrebiteľovi nemohol splnenie spotrebiteľovho záväzku voči nemu zabezpečiť
žiadnym zo zabezpečovacích právnych inštitútov, uvedených v O. z., nakoľko automaticky, by to v súlade
s tvrdením súdu, bolo v rozpore s dobrými mravmi a že uvedený záver, by - podľa jeho názoru - bol
neprípustný a spôsoboval by v takýchto obdobných prípadoch nemožnosť dodávateľa zabezpečiť si

zák. dovoleným spôsobom (a to prostredníctvom jednotlivých zabezpečovacích právnych inštitútoch
uvedených v piatom oddiele O. z.) splnenie záväzkov spotrebiteľa voči nemu. Ohľadne skutočnosti, že
pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník ktorý zabezpečovanú
povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok, ako aj na dohodnutúpokutu bude sankcionovaný 2 x, uviedol, že zák. nevylučuje, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o
pokute,ktorejpredmetombudezáväzokdlžníkazaplatiťjuveriteľovi,vprípadeomeškaniasozaplatením
peňažného záväzku, že v prípade, ak sa zmluvné strany - bez ďalších zmluvných modifikácií - dohodnú

na takomto zmluvnom dôsledku omeškania s plnením peňažného záväzku dlžníka, dostane sa dlžník v
prípade omeškania do takej situácie, kedy bude musieť okrem istiny dlhu, zaplatiť i úrok z omeškania
z tejto sumy a dojednanú pokutu (tu citoval znenie § 517 ods.2 a § 544 ods.1,2 O. z.), ktorá však
na rozdiel od úrokov z omeškania nie je prísl. pohľadávky, ale je samostatným majetkovým nárokom,
v prípade úrokov z omeškania a pokuty sa jedná o 2 rozdielne právne inštitúty, nárok na zaplatenie

úroku z omeškania je zákonným následkom omeškania dlžníka (v tomto konaní žalovanej) s plnením
jeho peňažného záväzku (§ 517 ods.2 O. z.), veriteľovi priamo zo zák. vzniká nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške stanovenej príslušným právnym predpisom a to bez ohľadu na to, či
omeškaniedlžníkamázanásledokzároveňajvznikďalšíchfinančnýchpovinnostídlžníkavočiveriteľovi,
na druhej strane nárok na pokutu vzniká len v prípade, ak sa zmluvné strany na nej písomne dojednali,
že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým spôsobom,

že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil riadne a včas a zároveň prináša veriteľovi (v prípade
porušenia pokutou zabezpečovanej povinnosti) kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu,
o ktorú sa plnenie oneskorilo, preto využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho
považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku, že
dojednanie pokuty a jej uplatňovanie v súdnom konaní neovplyvňuje nárok veriteľa na zaplatenie úrokov

z omeškania a taktiež naopak, zaplatenie úrokov z omeškania neovplyvní nárok veriteľa na zaplatenie
pokuty, takže z uvedeného vyplýva, že zák. osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a pokuty,
v dôsledku čoho sa stáva, že dlžník je v prípade omeškania sankcionovaný 2 x, že tomuto záveru
prisvedčuje i rozhodovacia prax súdov, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo969/99
(in: Soudní rozhledy č.8/1999), v ktorom posudzoval platnosť dojednania pokuty pre prípad omeškania

so zaplatením peňažného záväzku (z jeho odôvodnenia citoval), že k rovnakému záveru sa dospelo aj v
ďalších rozhodnutiach NS ČR (napr. 33Odo47/2002) a taktiež poukázal na judikát SR č.5/1995 (s.103), z
ktorého tiež citoval, judikatúra sa teda ustálila na názore, že obidva právne inštitúty plnia odlišnú funkciu
a vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ich súbeh je preto možný. K uvedeným záverom dodal, že ten
istý negatívny dopad v majetkovej sfére dlžníka práve z dôvodu uvedenej rozdielnosti účelu pokuty a

úroku z omeškania nie je právne významný, práve preto súčasné uplatnenie oboch nárokov u dlžníka
nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo opačný záver (tak
ako ho prezentuje súd) by vo svojich dôsledkoch spôsobil absolútnu nepoužiteľnosť (neaplikovateľnosť)
a v konečnom dôsledku aj zbytočnosť a obsolétnosť inštitútu pokuty pre prípad porušenia peňažných
záväzkov (čo je v praxi najčastejší prípad typu pokutou zabezpečovaných záväzkov), nakoľko ich

porušenie vždy (ex lege) vyvoláva vznik práva na úrok z omeškania a, že s prihliadnutím na uvedené je
teda zrejmé, že dojednanú pokutu vo výške 0,1 % denne nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Ohľadne primeranosti uplatnenej pokuty poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie
z 19.9.2011, v ktorom sa taktiež vyjadroval k primeranosti uplatnenej pokuty a v časti napadnutého
zamietajúceho výroku súdu navrhol rozsudok zmeniť tak, že sa žalovaná zaviaže na zaplatenie pokuty

vo výške 787,35 € spolu s trovami konania 117,72 €.

Žalovaná v podaní (č.l.117-119) z 5.3.2012, došlom odvolaciemu súdu 8.3.2012 a označenom ako
písomná výpoveď k pojednávaniu 15.3.2012, uviedla, že na základe dodaných písomností zo súd.
procesov, pojednávaní atď. nikdy nepodpísala zmluvy s dátumom 10.9.2001 a 13.2.2002 s príbuznými
spoločnosťami spoločnosti Drukos, a. s...., je to podvrh a klamstvo a už vonkoncom nie zmluvu o

dodaní nejakej kuchynskej linky, že jediná zmluva existuje o dodaní automatickej práčky so sušičkou z
28.9.2001, táto zmluva obsahuje len 1 stránku s jej osobnými údajmi a názve dodaného materiálu, resp.
tovaru, že k vypracovaniu druhej stránky mohlo dôjsť účelovo zo strany žalobcu, že k pochybnostiam
sa dostáva na základe výnosov rozsudku o poskytnutí kuch. linky a uvádzaní podpísania zmlúv, ktoré
sú nepravdivé, že písomnosti zo súdov obdŕžala v jednej veľkej obálke, ale ani na jednom písomnom

uznesení alebo rozsudku nie je uvádzané jej meno a iné osobné údaje, hovorí sa len o žalovanej, že
má to chápať tak, že išlo len námatkové lapanie žalovaného, navyše procesy prebiehali v rozličnom
časovom rozpätí, čo tiež môžem považovať za účelnosť a zo strany súdov nebola nikdy predvolaná,
ani neobdŕžala nijaké upozornenie, čo tiež môže chápať ako úmysel, ktorý môže ovplyvniť dobu
premlčanlivosti. Trvala na tom, čo už uviedla v predošlom vyjadrení, že v jej prípade nešlo o úmyselné

vyhýbanie sa povinnosti, spoločnosť Drukos ich nikdy neoboznámila so svojimi presmerovaní do iných
spoločností, čo vlastne narušilo vzájomný vzťah a čím narušili plnenie určitej pohľadávky voči veriteľovi,
že včasné zmeny s upozornením alebo písomným oznámením by sa situácia dala zvládnuť, ale vdnešnej dobe sú s manželom bez haliera, manžel je nezamestnaný a jej dôchodok sťahuje exekúcia na
Slovensku a celý zvyšok dôchodku sa sťahuje exekúciou v ČR za prenájom vo výške asi 80 000 Kč,
že kvôli fin. problémom prišli aj byt a bývajú po ubytovniach, že k životu im pomáhajú dobrí ľudia, že

keď chcela požiadať o osobný bankrot, povedali im, že potrebujú k tomu aspoň 10 000 Kč, ale oni na
to nemajú a, že dôsledkom pochybnosti a narušenia vzťahu zo strany Drukosu žiada o premlčanlivosť
a zrušenie rozsudku.

V podaní (č.l.123-124) z 27.9.2012, došlom odvolaciemu súdu 5.10.2012, uviedla, že trvá na svojich
písomných vyjadreniach, ktoré patričný súd už obdŕžal, že znova musí tvrdiť - k porušovaniu vzťahov

došlo zo strany spoločnosti, ktorá sa menila asi 5-6 x, a nikdy ju o zmene neinformovala, navyše
dodaný tovar nebol úplne a dostatočne funkčný, automatická práčka - veľmi pomalé otáčky bubna a
nefungoval ohrev vody, že z televíznych novín sa dozvedela, že spol. Drukos sa rozpadla a manipulovala
s chybným tovarom, na ktorý lákala zákazníkov formou prenájmu tovaru, i tak za veľmi vysoké ceny, že
dôkazom toho bola jej automatická práčka, že nevedela kde má a komu chybný tovar reklamovať a ani
na ktorú adresu zasielať splátku, že povinnosťou 5 alebo 6 spoločností bolo, aby ju písomne informovali

o svojich zmenách, že súdne procesy sa konali bez akéhokoľvek predvolania a upovedomenia, že tieto
spoločnosti si dovolili na ňu podať žalobu za akúsi kuchynskú linku, ktorú nikdy nežiadala a ani jej nikdy
nedodali, že súdny proces sa konal ako proces na neznámeho páchateľa, lebo súdny spis jej bol dodaný
bez jej osobných údajov a bez jej mena, ale pribalený s ostatnou korešpondenciou v jednej obálke a,
že za túto záležitosť bude žiadať odškodné. Vzhľadom na postoj žalobcu a uplynutie viac ako 10 ročnej

doby, žiadala o oslobodenie od žaloby.

Žalobca podal (podanie z 27.9.2012 na č.l.125-128, došlé odvolaciemu súdu 5.10.2012) k podaniu
žalovanej vyjadrenie ohľadom skutkového a právneho stavu veci a uviedol, že žalovaná 28.9.2001
uzavrela s Drukos, a.s., Banská Bystrica, ul. Prof. Sáru 5, Zmluvu č.201061875 (ďalej len zmluva),
predmetom ktorej bol záväzok dodať žalovanej hnuteľné veci - automatickú práčku so sušičkou Eurotech

WDE 1050x a záväzok žalovanej zaplatiť zaň nájomné 807,54 €, pričom žalovaná sa zaviazala zaplatiť
nultú splátku 0 € a 24 mesačných splátok 33,65 €, že svoju povinnosť, vyplývajúcu zo zmluvy, splniť
svoj záväzok riadne a včas, porušila a dostala sa do omeškania so zaplatením svojho záväzku 538,54
€, že tento nárok pôvodného veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy priznal súd v konaní 12Cb/136/2005,
že uvedený priznaný nárok nie je predmetom tohto konania, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná

svoj peňažný záväzok neuhradila (nesplnila) riadne a včas a nezačala plniť ani na základe rozhodnutia
súdu v konaní 12Cb/136/2005, dostala sa objektívne a preukázateľne do omeškania s úhradou časti
nájomného, že si prostredníctvom Návrhu na vydanie PR z 15.7.2011, ktorý podal na súd, uplatňuje
právo na zaplatenie pokuty za porušenie povinnosti zaplatiť uvedený záväzok (neuhradenú časť
nájomného zo zmluvy) 538,54 € riadne a včas, v súlade s čl. I bod 4 Všeobecných obchodných

podmienok (ďalej len VOP) zmluvy, ktoré má v súlade s § 544 a n. O. z. charakter písomného dojednania
o pokute, a ktorým si zmluvné strany dohodli, že pre prípad omeškania nájomcu (žalovanej) s úhradou
splátok nájomného má prenajímateľ (pôvodný veriteľ) právo na zaplatenie pokuty vo výške 0,1 %
denne z dlžnej (omeškanej) sumy za každý deň omeškania, uvedeným ust. teda bola, v prospech
prenajímateľa, zabezpečená povinnosť nájomcu (žalovanej) plniť riadne a včas svoj záväzok uhrádzať

nájomné, že z uvedeného vyplýva, že v predmetnom konaní si uplatňuje právo na zaplatenie pokuty,
vyčíslenej za obdobie 4 roky spätne odo dňa napísania návrhu na vydanie PR, t.j. od 15.7.2007 do
15.7.2011, ako sankcie za omeškanie žalovanej s platením hlavného záväzku (platenie nájomného),
ktorý mala voči jeho právnemu predchodcovi z titulu zmluvy, že vo svojom návrhu z 15.7.2007, ani v
iných podaniach uskutočnených v tomto konaní nikdy neodkazoval na iné zmluvy, ktoré mali byť medzi

Drukos, a.s. a žalovanou uzatvorené 10.9.2001 a 13.2.2002, ktorých predmetom malo byť dodanie
kuchynskej linky a o ktorých vyhlásila, že ich nikdy nepodpísala, jej tvrdenia o existencii týchto zmlúv
preto treba vo vzťahu k predmetnému konaniu považovať za irelevantné, nakoľko tieto zmluvy nijako
nesúvisia s jeho nárokom uplatneným v tomto konaní, že nadobudol predmetnú pohľadávku radom
postúpení od pôvodného veriteľa Drukos, a.s., Zmluvy o postúpení pohľadávok boli uzatvorené v súlade

s § 524 a n. O. z. a uvedené zmluvy sú registrované v Spr. registri súdu, že postúpenie pohľadávky
je úkonom mimo dispozície dlžníka, nezávislým od jeho vôle a súhlasu s týmto úkonom (§ 524 O. z.),
že postúpením pohľadávky prechádza na postupníka samotné majetkové právo, ako aj všetky práva s
ním spojené, že právna teória, ako aj zákonne znenie jednoznačne hovorí, že uzatvorením zmluvy o
postúpení pohľadávky prechádzajú na postupníka všetky práva vrátane práva uplatniť svoje právo na

súde a to bez ohľadu na vedomosť dlžníka o tejto skutočnosti, že postúpenie pohľadávky ako právny
inštrument umožňujúci zmenu v osobe záväzkov je vybudovaný na základnom princípe neprípustnostizhoršenia právneho postavenia postúpeného dlžníka, právne postavenie dlžníka musí ostať postúpením
pohľadávky (aj niekoľkonásobným) nedotknuté a uvedený základný princíp sa prejavuje v celej právnej
úprave postúpenia pohľadávky (§ 524 a n. O. z.), pričom osobitne je viditeľný v ust. druhej vety § 526

ods.1 O. z. (citoval jej znenie), že v zmysle cit. zák. znenia je právne postavenie dlžníka dôsledne
chránené v tom smere, že v čase, kedy už došlo k postúpeniu pohľadávky, avšak dlžník sa o tejto
skutočnosti ešte právne relevantným spôsobom nedozvedel, môže sa s účinkom zániku záväzku zbaviť
svojho dlhu aj plnením postupcovi (t.j. osobe, ktorá v čase dlžníkovho plnenia už nie je veriteľom
v dôsledku skoršieho postúpenia), že uvedená právna konštrukcia je výnimkou oproti všeobecnému

pravidlu, ktoré plneniu priznáva účinok zániku záväzku len ak je plnené oprávnenej osobe (veriteľovi),
a teda je to prejav ochrany dlžníka, ktorému je dovolené správať sa podľa stavu, ktorý mu je známy
a nedbať na to, čo si jeho veriteľ eventuálne dojednal s osobou treťou (postúpenie pohľadávky), že
takáto právna úprava - bez ohľadu na počet postúpení tej istej pohľadávky - dôsledne znemožňuje,
aby postúpenie pohľadávky bolo na úkor samotného dlžníka, že vzhľadom k právnej úprave inštitútu
postúpenia pohľadávky nemôže veriteľ, ani jeho právni predchodcovia alebo právni nástupcovia vyťažiť

zo skutočnosti postúpenia pohľadávky nič na úkor postúpeného dlžníka a teda postúpený dlžník (obsah
jeho povinnosti a kvalitatívna stránka jeho nesplneného dlhu) nie je postúpením nijak dotknutá, že
dlžník sa vždy mohol zbaviť svojho dlhu (či už na hlavnom záväzku alebo na pokute) plnením jemu
známemu veriteľovi (§ 526 ods.1 O. z.), že tvrdenie žalovanej, že zmenou v osobe veriteľa došlo
k narušeniu ich vzájomného vzťahu a tým k nemožnosti plniť jej záväzok, vzhľadom na uvedené,

považuje za právne bezvýznamné, nakoľko aj po postúpení pohľadávok mala naďalej možnosť plniť
svoj záväzok tak, ako bolo dohodnuté v zmluve, t.j. pôvodnému veriteľovi a to, že nemala vedomosť o
zmene v osobe veriteľa a napriek tomu neplnila pôvodnému veriteľovi, nasvedčuje tomu, že sa úmyselne
vyhýbala povinnosti plniť svoj záväzok riadne a včas. K žalovanou vznesenej námietke premlčania
uviedol, že pokuta ako inštitút záväzkového práva zabezpečujúci záväzok, je zmluvnými stranami v

zmluvedohodnutéplneniepreprípadporušeniazabezpečovanejpovinnosti,žepokutajezabezpečovací
prostriedok, ktorý má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému záväzku, že pokutu je povinný zaplatiť
oprávnenému subjektu ten, kto porušil zabezpečenú zmluvnú povinnosť a dlžník je v tomto prípade
povinný zaplatiť pokutu aj vtedy, ak veriteľovi nevznikla škoda, že pokuta vystupuje ako samostatný
majetkový nárok od okamihu, keď sa naplnia predpoklady vzniku povinnosti zaplatiť ju, t.j. keď dôjde

k porušeniu ňou zabezpečenej povinnosti, v tomto prípade sa potenciálna povinnosť zaplatiť pokutu
aktivizuje ako sankčná povinnosť a stáva sa samostatným sankčným nárokom, z čoho vyplýva, že tento
nárok je aj samostatne vymáhateľný, pokuta teda nie je prísl. pohľadávky (v zmysle § 121 ods.3 O.
z.), že na tomto mieste možno vysloviť zásadu, ktorou sa akcesorita v týchto vzťahoch spravuje, že
rozhodujúci je vznik nároku na zaplatenie pokuty a platí, že pokiaľ taký nárok nevznikol, so zánikom

zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká aj zabezpečovací (vedľajší akcesorický) záväzok, ak
však zabezpečená povinnosť bola porušená a nárok na zaplatenie pokuty vznikol, zánik hlavného
záväzku už existenciu a vymáhateľnosť tohto nároku neovplyvňuje (Prof. JUDr. O. Ovečková, DrSc.,
Zmluvná pokuta,2004), že pokuta postihuje dlžníka v prípade nesplnenia ňou zabezpečenej zmluvnej
povinnosti, ktorej vznik jednak predpokladá existenciu hlavného záväzku (zmluva), ale tiež sleduje osud

hlavného záväzku, že je zrejmé, že ide o akcesorický záväzok, ktorého existencia a následky sa viažu
na hlavný záväzok, ktorý je pokutou zabezpečený, že v prípade, ak by hlavný záväzok platne nevznikol,
nemohlo byť ani dôjsť k porušeniu povinnosti zo zmluvy a teda by nemohli nastať účinky pokuty, že v
prejednávanom prípade hlavný záväzok vznikol riadne podpisom zmluvy a následne došlo k porušeniu
povinnosti, ktorá bola zabezpečená týmto právnym inštitútom (a to povinnosť platiť mesačné splátky

riadne a včas), a tým na jeho strane vzniklo právo domáhať sa zaplatenia pokuty v súlade s čl. I. ods.4
VOP a, že akcesorita zabezpečovacieho právneho vzťahu (napr. dojednania o pokute) sa prejavuje v
otázkach možnosti jej vzniku, zániku a možného obsahu subjektívnych práv a povinností tohto právneho
vzťahu. Mal za to, že i keď je pokuta vo svojej povahe akcesorickým záväzkom podmieneným vznikom
hlavného záväzku, okamihom porušenia hlavného záväzku sa pokuta stáva samostatným majetkovým

právom a stáva sa relatívne nezávislou od hlavného záväzku, že v súlade s § 544 ods.2 O. z. (jeho
znenie citoval) pokutu možno určiť pevnou sumou alebo iným spôsobom, t.j. percentuálnou sadzbou
za jednotku času omeškania a, že druhý z cit. spôsobov bol zvolený a dohodnutý v čl. I, ods.4 VOP.
Citujúc znenie § 101 O. z. uviedol ďalej, že právo na zaplatenie pokuty tak, ako bolo dojednané v
zmluve doloženej do súdneho spisu [t.j. ako pokuta za omeškanie dlžníka s plnením hlavného záväzku

za dohodnutú časovú jednotku omeškania dlžníka (deň)], je právom, ktorého právnou skutočnosťou
vzniku je existencia stavu omeškania na strane dlžníka (tu žalovaná) v daný deň, za ktorý právo
veriteľa na pokutu vzniká a ten-ktorý deň stavu omeškania dlžníka s plnením zabezpečeného hlavného
záväzku je teda zároveň dňom vzniku subjektívneho práva veriteľa na plnenie pokuty za tento deňa teda zároveň najskorším možným dňom, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, že pokiaľ by sa
prijal záver, že počiatok omeškania pokuty dojednanej ako sankcie za denné omeškanie dlhu nastáva
iba raz, boli by sme svedkami - podľa jeho názoru - z obecného hľadiska právne neželanej situácie,

kedy by sa právo na zaplatenie pokuty dohodnutej určitou sadzbou za časovú jednotku omeškania
s plnením hlavného (zabezpečeného) záväzku vo veľa prípadoch premlčalo skôr ako vôbec v rovine
hmotného práva vznikne, že časový okamih začiatku plynutia premlčacej doby určitého subjektívneho
práva nemôže predchádzať samotný vznik tohto práva a teda nemôže predchádzať ani následný okamih
vzniku možnosti vykonania tohto už vzniknutého subjektívneho práva, že prijatím názoru, že počiatok

omeškania pokuty dojednanej ako sankcie za denné omeškanie dlhu nastáva iba raz, by sa dospelo k
záveru, kedy by už pri samotnom vzniku určitého subjektívneho práva (napr. práva na peňažné plnenie)
išlo o záväzok premlčaný (naturálny) a teda z pohľadu veriteľa by išlo o hmotné subjektívne právo
od počiatku jeho existencie ukrátené o možnosť dosiahnuť jeho súdnu ochranu (vzhľadom k možnosti
dlžníka vždy namietnuť jeho premlčanie), že takýto záver je - podľa jeho názoru - nutné samozrejme
odmietnuť, zároveň poukázal na § 110 ods.3 O. z. (jeho znenie tiež citoval) a, že - podľa jeho názoru

- možno bez akýchkoľvek pochybností v obecnej rovine právo na pokutu dohodnutú za omeškanie so
splnením hlavného záväzku vo forme určitého % za určitý časový úsek omeškania považovať za právo
na opakujúce sa plnenie, nakoľko za predpokladu pretrvávania stavu omeškania dlžníka so splnením
zabezpečenej povinnosti, vzniká veriteľovi právo na zaplatenie pokuty opakovane za každý dohodnutý
časový úsek trvania tohto protiprávneho stavu. Tiež poukázal na obchodno-právnu úpravu, ktorá

omnoho detailnejšie rozoberá predmetnú otázku premlčania vo vzťahu k pokute vyjadrenej spôsobom
určitého % za časové omeškanie dlžníka s platením svojho peňažného záväzku, že v súlade s § 393
ods.1 Obch. zák. (aj jeho znenie citoval) teda premlčacia doba začína v prípade práva na zaplatenie
pokuty plynúť za každý deň omeškania samostatne, že ak je zabezpečovaná povinnosť porušovaná
každý deň, a to pretrvávaním stavu omeškania s jej splnením, pričom samotná písomná dohoda o

pokute predpokladá vznik práva na ňu v príslušnej výške za daný deň za predpokladu existencie stavu
omeškania v daný deň, možno konštatovať, že ide v prípade uplatnenej pokuty o právo z porušenia
povinnosti a vzhľadom k dojednanému spôsobu jeho vzniku aj o právo na opakujúce sa plnenie, že
špecifický charakter zodpovednostných vzťahov má odraz aj v samotnej úprave počiatku premlčania pre
práva,vznikajúcezporušeniapovinnostíajezjavné,ževtomtoprípadenemožnohovoriťočaseplnenia,

či splatnosti záväzku a je teda potrebné stanoviť objektívny moment kedy premlčacia doba začína
plynúť, že v § 393 ods.1 Obch. zák. formulovaný odkaz na osobitnú úpravu možno aplikovať na úpravu
úrokov z omeškania, ako aj na právo na pokutu, že formulovaná koncepcia samostatnosti premlčania
práva na pokutu znamená, že v prípade, že táto je dojednaná narastajúcim spôsobom za každý deň
omeškania v dohodnutej sadzbe, teda má charakter plynulého narastania pohľadávky, je potrebné určiť

moment počiatku plynutia premlčacej doby takéhoto práva, že odborná právna verejnosť sa v týchto
prípadoch prikláňa k názoru formulovanému S. Plívom, podľa ktorého k porušeniu povinnosti dochádza
síce už prvým dňom omeškania, resp. iného porušenia povinnosti, keďže však porušená povinnosť trvá
naďalej, k jej porušeniu dochádza opakovane po celú dobu až do zániku povinnosti plniť, v uvedenom
prípade teda právo na zaplatenie pokuty vzniká opakovane, teda za každý deň omeškania a rovnakým

spôsobomdennesapotomtotoprávoajpremlčuje,navyše-podľajehonázoru-možnobezakýchkoľvek
pochybností v obecnej rovine právo na pokutu dohodnutú za omeškanie so splnením hlavného záväzku
vo forme určitého % za určitý časový úsek omeškania považovať za právo na čiastkové plnenie,
nakoľko za predpokladu pretrvávania stavu omeškania dlžníka so splnením zabezpečenej povinnosti,
vzniká veriteľovi právo na zaplatenie pokuty opakovane za každý dohodnutý časový úsek trvania tohto

protiprávneho stavu a bol toho názoru, že pokuta ako samostatné majetkové právo vzniká (z dôvodu, že
zabezpečovaná povinnosť plniť riadne a včas je porušovaná každý deň, opakovane až do jej riadneho
splnenia) každodenne vo výške 0,1 % z dlžnej sumy. V súvislosti s otázkou „porušenia povinnosti“
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Odo/847/2001 z 29.10.2002, ktorý sa touto
problematikou detailne zaoberá (reprodukoval časť jeho odôvodnenia), že z uvedeného záveru NS ČR

vyplýva, že k porušeniu povinnosti, s ktorej plnením je dlžník v omeškaní, dochádza nielen prvý deň, ale
opakovane po celú dobu, pokiaľ povinnosť nezanikne, preto v takom prípade vzniká oprávnenej osobe
právo na zaplatenie pokuty opakovane a premlčacia doba beží samostatne pre právo na zaplatenie
takto dojednanej pokuty za každý deň omeškania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie KS v
Košiciach 3Co/332/2009-102 z 18.1.2010 a uznesenie KS v Nitre 26Cob/153/2009 z 18.2.2010 v

skutkovo obdobnom prípade (citoval, čo v nich konštatovali, resp. uviedli) a poznamenal, že fotokópia
týchto rozhodnutí, kde súdy rozhodovali v skutkovo a právne zhodnej veci boli ním do súdneho spisu
zaslané spolu s odvolaním proti rozhodnutiu súdu. Zdôraznil, že z uvedeného teda jednoznačne vyplýva,
že ním uplatnený nárok z pokuty bol uplatnený na konajúcom súde v zákonnej premlčacej dobe. Bezohľadu na uvedené bol však toho názoru, že žalovanou vznesená námietka premlčania je v tomto štádiu
konania nedôvodná, že v súlade s princípom koncentrácie občianskeho súdneho konania musia byť
úkony účastníkov koncentrované do určitého procesného štádia a ak niektorý z účastníkov neuskutoční

zamýšľaný úkon včas, právo na uplatnenie tohto úkonu zaniká (procesne prekluduje). Citoval znenie
§ 120 ods.1,4 O. s. p. a vzhľadom na to, že žalovaná bola v súlade s § 120 ods.4 O. s. p. súdom
riadne poučená o svojej povinnosti predložiť a označiť všetky dôkazy a skutočnosti na preukázanie
svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (uznesenie súdu zo
6.9.2011), žiadal, aby na ňou vznesenú námietku premlčania sa neprihliadalo. Ďalej, citujúc znenie §

212 ods.1,2 O. s. p., uviedol, že súd rozsudkom vo veci rozhodol o zamietnutí jeho žalobného návrhu v
celom rozsahu a v odôvodnení k rozsudku ako hlavný dôvod zamietnutia uviedol neprimeranosť pokuty
a jej uplatnenie v rozpore s dobrými mravmi, že proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom
žiada o zrušenie rozsudku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, s poukazom na príslušné
zákonne ust. a judikáty, vzťahujúce sa na primeranosť dohodnutej sadzby pokuty a, že súd, ani on
(žalobca) sa nezaoberá otázkou premlčania daného nároku, vzhľadom na to, že námietka premlčania

nebola žalovanou vznesená. Vzhľadom na to, že nenastali skutočnosti uvedené v § 212 ods.2 O. s. p. a
v nadväznosti na uvedené bol toho názoru, že dostatočne preukázal objektívny vznik stavu omeškania
na strane žalovanej, a teda preukázal aj svoj nárok na zaplatenie kapitalizovanej pokuty vo výške 787,35
€, že tvrdenia žalovanej uvedené v jej vyjadrení k odvolaniu sú účelové a zavádzajúce, nakoľko sa
nimi chce zbaviť svojej povinnosti zaplatiť dlžnú sumu a na podporu svojich tvrdení neuvádza žiadne

dôkazy, ktoré by preukazovali ich pravdivosť a opodstatnenosť a, že návrhom uplatnený jeho nárok na
zaplatenie pokuty 787,35 € je dôvodný a preto navrhol rozsudok zmeniť tak, že žalovaná sa zaviaže na
zaplatenie pokuty 787,35 € spolu s trovami konania. Zároveň ku konaniu 5Co/6/2012 uviedol, že SKP,
k. s., bola uznesením zverejneným v Obchodnom vestníku SR č.:OV2009/220 13.1.2009 v spojení s
opravným uznesením zverejneným v Obchodnom vestníku č.:OV2009/230 30.11.2009, vydanými OS

v Trnave v konaní 31K/11/2009 ustanovená do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys,
s.r.o. „v konkurze“, že 20.6.2012 KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze“, Sládkovičovo, Košútska 1342, IČO: 36 814
148, v mene ktorej konal správca SKP, k. s.., Banská Bystrica, Lazovná 64, IČO: 44 915 691 (so sídlom
kancelárie Šaľa, Hlavná 6) ako postupca uzavrela Zmluvu o postúpení pohľadávok (ďalej len zmluva 1)
so spoločnosťou THORPE CORPORATION LTD., so sídlom Suite 13, First Floor, Oliaji Trade Center,

Francis Rachel Street, Victoria, Mahe, Seycheles, IČO: 63513, zap. v Seychelles International Business
Authority - Registrar of International Business Companies (ďalej len THORPE CORPORATION LTD.)
akopostupníkom,žepredmetomzmluvy1boloajpostúpeniepohľadávkypostupcuvočižalovanej,ktorej
zaplatenie je predmetom tohto súdneho konania na postupníka (predmetnú zmluvu 1 zaslal konajúcemu
súduvpríloháchtohtopodania)a,ženásledne27.6.2012THORPECORPORATIONLTD.,akopostupca

uzavrela Zmluvu o postúpení (ďalej len zmluva 2) s Thorpe recovery, s.r.o., Dolný Kubín, Radlinského
1716, IČO: 46 662 324, zapísanou v Obchodnom registri OS Žilina, oddiel: Sro, vložka č.:56677/L ako
postupníkom, že predmetom zmluvy 2 bolo aj postúpenie pohľadávky postupcu voči žalovanej, ktorej
zaplatenie je predmetom tohto súdneho konania na postupníka (predmetnú zmluvu 2 zaslal konajúcemu
súdu v prílohách tohto podania. Na základe uvedeného (nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorej

zaplateniejepredmetomtohtokonania),žiadalvkonaní5Co/6/2012pripustiťzmenuúčastníkanastrane
žalobcu tak, že z konania vystúpi pôvodný žalobca SKP, k. s., Banská Bystrica, Lazovná 64, IČO: 44
915 691, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze“, Sládkovičovo, Košútska
1342, IČO: 36 814 148 a na jeho miesto vstúpi Thorpe recovery, s.r.o., Dolný Kubín, Radlinského 1716,
IČO: 46 662 324, ktorá uviedla, že súhlasí so vstupom do konania (v prílohe tohto podania zaslal aj

plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní).

Podľa § 1 zák.č.97/63 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších
predpisov (ďalej len cit. zák.) účelom tohto zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú
občianskoprávne,obchodné,rodinné,pracovnéainépodobnévzťahysmedzinárodnýmprvkom,upraviť
právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto

vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.

Žalovaná (fyzická osoba) má bydlisko v Českej republike, takže ide o vec s medzinárodným (cudzím)
prvkom, preto bolo potrebné pri rozhodovaní vychádzať i z cit. zák.

Podľa § 2 cit. zák. ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.Podľa § 10 ods.1 cit. zák. ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú
právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.

Podľa ods.3 cit. zák. iné zmluvy (než uvedené v ods.2 - poznámka odvolacieho súdu) sa spravujú, pokiaľ

osobitný zákon neustanovuje inak, spravidla právnym poriadkom štátu, v ktorom obidve strany majú
sídlo (bydlisko); ak nemajú sídlo (bydlisko) v tom istom štáte a ak sa zmluva uzaviera medzi prítomnými,
právnym poriadkom miesta, kde bola zmluva uzavretá; ak sa zmluva uzavrela medzi neprítomnými,
právnym poriadkom sídla (bydliska) príjemcu návrhu na uzavretie zmluvy.

NARIADENIE RADY (ES) č.44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach, ktoré nadobudlo účinnosť 1.3.2002 [článok 76 Kapitoly VIII
(záverečné ustanovenia)], nemá ustanovenie o tom, procesný predpis ktorého členského štátu majú
súdy použiť, preto treba aplikovať § 48 cit. zák., podľa ktorého slovenské súdy postupujú v konaní podľa
slovenských procesných predpisov, pričom všetci účastníci majú rovnaké postavenie pri uplatňovaní
svojich práv, t. zn., že je potrebné postupovať podľa O. s. p.

Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia

primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 92 ods.2 O. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy
spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca alebo ten, na
koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na
miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na

koho prešli.

Podľaods.3cit.ust.súdvyhovienávrhu,aksapreukáže,žepozačatíkonanianastalaprávnaskutočnosť
uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu; súhlas žalovaného alebo
toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú
zachované.

Vzhľadom na to, že žalobca preukázal, že naňho prešlo právo, o ktorom sa koná, bolo - v súlade s cit.
ust. - návrhu pôvodného žalobcu, aby na jeho miesto vstúpil do konania, vyhovené.

V čase uzavretia zmluvy mali jej účastníci sídlo, resp. bydlisko v Slovenskej republike, preto sa táto
zmluva spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených

v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je
vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že práva dodávateľa vzniknuté na
základe zmluvných podmienok, ktoré - podľa neskoršej právnej úpravy - boli tzv. neprijateľnými, resp.neprimeranými podmienkami a ktoré by tak boli (§ 53 ods.5 O. z.) neplatné, nemôžu podľa § 3 ods.1
O. z. požívať právnu ochranu.

Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je kúpnou zmluvou (§ 588 O. z.) s

vedľajším dojednaním o výhrade vlastníctva (§ 601 O. z.), pričom uvedená skutočnosť je podstatná, len
pri posúdení žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie pokuty z nej vyplývajúcej, ktorá je záväzkovým
zabezpečovacím právnym prostriedkom. Predmetné dojednanie o pokute, obsiahnuté v čl. I. VOP, by
bolo v súčasnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.1,4 O. z., keďže v tomto prípade
šlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie (dnes spotrebiteľskej) formulárovej zmluvy, s

vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, čo vedie kupujúceho
k záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s predávajúcim vstúpiť do zmluvného vzťahu.
Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné
v zmluve, ktorej obsah jedna strana nemôže ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného
zabezpečenia povinnosti, pričom vo veciach spotrebiteľských zmlúv má túto povinnosť súd. Dojednanie
pokuty 0,1 % denne z dlžnej sumy - ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečené

výhradou vlastníctva a ešte aj úrokmi z omeškania - je tak zmluvnou podmienkou, zakladajúcou značný
nepomer medzi právami a povinnosťami strán a z hľadiska jej kauzy (t.j. ekonomického dôvodu,
vedúceho k jej uvedeniu do zmluvy), nemožno hodnotiť inak, než ako obchádzanie kogentného § 517
ods.2 O. z. o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (tento
právny inštitút je tiež vo svojej podstate paušalizovanou náhradou škody, vzniknutej porušením právnej

povinnosti, vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, majúceho povahu peňažného plnenia), preto
takéto právo na zaplatenie pokuty nemôže podľa § 3 ods.1 O. z. požívať právnu ochranu a žaloba, ktorou
je v súdnom konaní uplatnený nárok z tohto práva vzniknutý, musí byť zamietnutá.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalobca nemal ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, a žalovanej
žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.