Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/91/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110209357
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7110209357.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: F.. H. H., J.. XX.X.XXXX, G. I. H.,
M. X, zast. advokátom JUDr. Jurajom Ferenčíkom, so sídlom v Košiciach, Krivá 23, proti žalovaným: 1/
F. E., J.. XX.XX.XXXX, G. X. XXX a 2/ NAVI Group, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Národná trieda 49,
IČO: 44 922 108, za účasti intervenienta na strane žalovaných: AXA pojišťovna a.s., so sídlom v Českej
republike, Praha 2, Lazarská 13/8, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: AXA pojišťovna a.s.,
pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom v Bratislave, Kolárska 6, IČO: XX XXX XXX,
zast. Advokátskou kanceláriou CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zochova 6-8,

IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 708,38 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 29. marca 2018 sp.zn. 37C/153/2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
zo dňa 7. januára 2019 sp. zn. 37C/153/2010 a opravným uznesením zo dňa 20. februára 2019 sp. zn.
37C/153/2010

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 29. marca 2018 č. k. 37C/153/2010- 339 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. januára 2019 č. k. 37C/153/2010- 387 a v spojení s opravným
uznesením zo dňa 20. februára 2019 č. k. 37C/153/2010- 398 vo výroku II. o zamietnutí žaloby tak,

že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 622,69
EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 21.3.2010 do zaplatenia v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti výrok II. rozsudku p o t v r d z u j e .

O d m i e t a odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku I. rozsudku.

Žalobca má proti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v
celom rozsahu.

Štát má proti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

Intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 29.3.2018 č.k.
37C/153/2010-339 rozhodol takto :I. Žalovaní v l. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 85,69
€ spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 85,69 € od 21.3.2010 do zaplatenia, a to
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaným v l. a 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
IV. Intervenientovi na strane žalovaných v l. a 2. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 75,82 %.

2. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7.1.2019 č. k. 37C/153/2010- 387 doplnil napadnutý
rozsudok o výroky, podľa ktorých:
Štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,91%.
Štát má voči intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
12,09%.

3. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 20.2.2019 č. k. 37C/153/2010- 398 opravil dopĺňací
rozsudok v jeho záhlaví, pokiaľ išlo o označenie intervenienta na strane žalovaných.

4. Rozhodol tak potom, čo jeho skorší rozsudok zo dňa 9.9.2011 v časti, v ktorej zaviazal žalovaných
solidárnym spôsobom k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 708,38 EUR spolu s 9% úrokom z omeškania

ročne od 21.3.2010 do zaplatenia a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 822,28 EUR, bolo
Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom zrušené a vec vrátená v rozsahu zrušenia súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. Právne vec posúdil podľa ust. § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 427 ods. 1 a 2, § 438, § 442 ods. 1 a

3, § 443, § 488, § 489, § 517 ods. 1 a 2 OZ a § 3 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
Mal za preukázané a medzi stranami sporu bolo nesporným, že žalovaný v 1. rade svojim zavineným
protiprávnym konaním spôsobil škodu žalobcovi tak, že dňa 15.10.2009 ako vodič cúval s vozidlom
Citroen Jumper EČV: H. XXX A. v Košiciach po účelovej komunikácii - parkovisku ul. Belehradskej,
kde pri popisnom č. 4 narazil zadnou časťou vozidla do zadnej časti tam odstaveného vozidla Opel

Meriva EČV: H. XXX P. vo vlastníctve žalobcu, ktorého vozidlo bolo nárazom posunuté do ďalšieho
zaparkovaného vozidla zn. Škoda Octavia EČV: G. XXX V., pričom došlo k poškodeniu prednej časti
vozidlaOpelMerivaakpoškodeniuprednejazadnejčastivozidlaŠkodaOctavia(tátonáhradaškodynie
je predmetom tohto konania), nakoľko nárazom došlo ku kontaktu zadnej časti s ochrannou klietkou na
kontajnery. Mal tak za to, že u žalovaného v 1. rade sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti podľa

ust. § 420 OZ, t.j. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Konštatoval, že prevádzateľom motorového vozidla Citroen
Jumper bola a je žalovaná v 2. rade, ktorá je zodpovedná za škodu vyvolanú osobitnou povahou jeho
prevádzky, pričom táto zodpovednosť za škodu spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti (§ 427
ods. 2 OZ). Konštatoval tiež, že sporný nie je ani rozsah škody na predmetnom motorovom vozidle, teda

rozsah poškodenia zistený na základe záznamu z dopravnej nehody OR PZ v Košiciach, OOI, oddelenie
dopravných nehôd zo dňa 14.12.2009 a kalkulácie opravy zo dňa 21.10.2009, čo potvrdil aj znalec Ing.
Z. S., K.. v znaleckom posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017. Spornou však zostala výška skutočnej
škody, ktorú sú žalovaní povinní žalobcovi nahradiť titulom vyššie uvedenej škodovej udalosti.

6. Poukázal v predmetnej veci na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého v zmysle §
443 OZ pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Skutočnou škodou je
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré
by bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide vlastne o nastalé zmenšenie
(úbytok) majetku poškodeného, predstavované majetkovými hodnotami potrebnými k uvedeniu do

predošlého stavu. Pri stanovení výšky škody je preto potrebné zásadne vychádzať z nákladov na
uvedenie veci do pôvodného stavu. Nie je pritom rozhodujúce, či poškodená vec je skutočne opravovaná
a či je oprava aj dokončená. Z hľadiska rozsahu nie je spôsobená škoda v inej výške pre prípad,
že poškodená vec je opravovaná a v inej výške pre prípad, že opravovaná nie je. Pri opraviteľnom
poškodeníveciskutočnáškodajepredstavovanánákladminanutnúopravu,abysavecuviedladostavu,

v akom bola pred poškodením. Zásada, že je potrebné vychádzať zo skutočnej ceny opravy, pokiaľ táto
bola uskutočnená, platí iba za predpokladu, že oprava bola vykonaná v celom rozsahu, bola vykonaná
účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodnej udalosti a keď aj po oprave nie je cena veci
nižšia než pred vznikom škody. V opačnom prípade výška skutočnej škody predstavuje súčet nákladovna opravu a rozdielu cien veci pred poškodením a po oprave (R 25/1990 uverejnený v publikácii Přehled
judikatury ve věcech náhrady škody str. 113).

7. Uviedol, že žalobca si u intervenienta na strane žalovaných ako poistiteľa uplatnil nárok na náhradu
škody vo výške 4.157,69 EUR, ktorá spočívala vo výške nákladov, ktoré musel vynaložiť na uvedenie
predmetného motorového vozidla do stavu pred nehodou, ktorú preukázal faktúrou č. 520090894 zo dňa
2.12.2009 a kalkuláciou opravy zo dňa 21.10.2009, pričom intervenient (poisťovňa) nepriznal žalobcovi
položku materiálovej konštanty lakovníckeho materiálu vo výške 246,85 EUR z dôvodu, že táto bola

prekročená o 70% (priznal ju vo výške 130%). Intervenient ďalej od žalobcom uplatnenej náhrady škody
odpočítal vplyv opravy na technickú hodnotu vozidla (amortizáciu) vo výške 461,53 EUR. Celkovo teda
žalobcovi za žalovaných ako poistených uhradil sumu 3449,31 EUR (čo nie je sporné). Spornou ostala
časť nároku na náhradu škody v žalovanej výške 708,38 EUR.

8. Potom, čo vyšpecifikoval škodu ako kategóriu občianskeho práva v zmysle judikátu R 55/1971, právne

uzavrel, že opravu predmetného motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu, ktorej cieľom bolo uvedenie
poškodenej veci do pôvodného stavu, nebolo možné vykonať inak, ako použitím nových dielov, teda, že
oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, pričom nie je
možné prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a
neodôvodene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Skutočnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi, predstavujú

náklady, ktoré musel vynaložiť na uvedenie vozidla do stavu pred nehodou.

9. Poukázal na závery znaleckého posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017 znalca F.. Z. S., K.., podľa
ktorých všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla pred jeho poškodením bola vo výške
5.864 EUR a výška skutočnej škody na motorovom vozidle predstavovala čiastku 3.535 EUR, pričom

všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla po škodovej udalosti sa znížila na sumu 2.329
EUR. Skutočnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi, tak predstavujú náklady, ktoré musel vynaložiť na
uvedenie vozidla do stavu pred nehodou, teda náklady vo výške 3.535 EUR (škoda, resp. náklady
3.535 EUR + všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla po škodovej udalosti 2.329 EUR =
všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla pred jeho poškodením 5.864 €), pričom poisťovňa

plnila poistné plnenie vo výške 3.449,31 EUR. Preto nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 85,69
EUR ako rozdiel medzi skutočnou škodou 3.535 EUR a plnením poisťovne považoval súd za dôvodný. Z
tohto dôvodu uzavrel, že žalovaným vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške tohto rozdielu
85,69 EUR.

10. K uplatneným úrokom z omeškania z dlžnej sumy právne uzavrel, že tieto bolo možné žalobcovi
priznať iba od toho času, kedy sa žalovaní dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže
pri nároku na náhradu škody nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa ust. § 563 OZ vychádzať z
toho, že žalovaní sú povinní zaplatiť dlžnú sumu prvý deň potom, čo ich žalobca ako veriteľ požiadal o
splnenie. Za kvalifikované požiadanie treba v tomto prípade považovať výzvu žalobcu zo dňa 6.2.2010,

ktorá sa dostala do dispozície žalovaných, keďže na ňu reagovali listom zo dňa 24.3.2010, pričom v
tejto výzve určil žalobcu lehotu splatnosti do 20.3.2010. Prvým dňom omeškania preto bude nasledujúci
deň po dni splatnosti, t.j. 21.3.2010. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola
k tomuto dátumu 1%. Súd teda žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy
od 21.3.2010 do zaplatenia.

11. Vykonaným dokazovaním a s odkazom na príslušnú právnu úpravu dospel k záveru, že žaloba je
v časti dôvodná a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu
vo výške 85,69 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 21.3.2010 do
zaplateniaavprevyšujúcejčastinadsumuvovýške85,69EURapriznanýchúrokovzomeškaniažalobu

ako nedôvodnú zamietol.

12. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak,
že žalobca mal vo veci úspech v pomere 12,09% k 87,91 % úspechu žalovaných s tým, že nakoľko
žalovaní si náhradu trov konania neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli, preto súd žalovaným ich

náhradu nepriznal.13. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a intervenientom rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP
s tým, že nakoľko žalobca mal úspech vo veci v pomere 12,09% k 87,91% úspechu intervenienta na
strane žalovaných, priznal intervenientovi nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 75,82%.

14. Dopĺňací rozsudok, pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania štátu, odôvodnil potrebou nahradiť
štátu tie trovy, ktoré štát platil v priebehu konania. Keďže v konaní neboli subjekty konania oslobodené
od platenia súdnych poplatkov, v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal štátu náhradu trov konania
osobitným spôsobom proti žalobcovi a osobitným spôsobom proti intervenientovi zohľadniac pritom

pomer ich úspechu a neúspechu v konaní.

15. Proti tomuto rozsudku, vo vzťahu k všetkým jeho výrokom, v zákonnej lehote podal odvolanie
žalobca podľa obsahu z odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda z dôvodu,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp., aby rozsudok

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil so sumou, ktorú súd určil ako výšku škody, ktorá
žalobcovi vznikla. Opätovne poukázal na to, že reálna škoda, t.j. úbytok na majetku žalobcu, tvorila
žalovaná finančná čiastka 708,38 EUR a nie suma, ktorú určil znalec. Mal za to, že pokiaľ žalovanú
sumu žalobca reálne musel uhradiť zo svojho majetku, táto bola poisťovňou schválená nepodmienene a
bez výhrad, nebol dôvod na rozhodnutie v intenciách tak, ako bolo vydané. Opätovne dal do pozornosti

zhodnotenie prejednané a schválené plénom Najvyššieho súdu SSR z 25.11.1976 Pls 2/76, v ktorom
je uvedené, že „Pojem škody vykladajú súdy zhodne so stanoviskom uverejneným pod č. 55/1971
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi.“, majúc pritom za to, že prvostupňový
súd ignoroval vyššie uvedené pri svojom rozhodovaní. Mal za to, že celá argumentácia žalobcu týkajúca

sa výšky škody vychádza tiež z ustálenej európskej judikatúry, konkrétne sa opiera aj o rozhodnutie
Ústavného súdu ČR II. 2221/07, podľa ktorého rozsah náhrady škody musí zohľadniť výšku všetkých
nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového
stavu. V rozhodnutí je uvedené, že ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po

poškodení, musí aj rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol
poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k oprave
vozidla tak, aby bol z technického hľadiska rovnako prevádzky schopné, ako pred škodovou udalosťou.
Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak, než za použitia nových náhradných
dielov, oprava bola prevedená účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti,

nemožno preto prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na
poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Trval na tom, že skutočnou škodou
sa rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom, aký tu bol pred
spôsobením škody. Nie je možné po poškodenom požadovať, aby doplácal na nehodu formou opravy
vozidla, ktoré by inak poškodený nemohol v dôsledku zavinenia iného užívať. Poukázal na § 442 ods.

1 OZ, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, pričom podľa ustálenej judikatúry sa skutočnou
škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu
(R 55/1971). Skutočnou škodou je v tomto prípade cena opravy vozidla žalobcu. Vývoj judikatúry v
obdobných prípadoch potvrdil aj nález Českého Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 1902/13 zo dňa 11.6.2014,

v ktorom sa súd zaoberal otázkou škody na vozidle a zrušil rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa
6.3.2013 č.j. 39Co 488/2012-1053, ktorým súd žalobu zamietol. Súd konštatoval, že je nutné prihliadať
na to, že skutočná hodnota havarovaného vozidla bude stále nižšia a oprava vozidla bola žalobcovi
vnútená, keďže neporušil žiadny právny predpis. Pri určovaní škody nie je možné vychádzať len z
technických parametrov vozidla, takýto postup, aký bol aplikovaný aj v tomto konaní pri rozhodnutí,

úplne ignoruje fakt, že cena technicky rovnako vybaveného vozidla, ktoré nebolo havarované, bude stále
nižšia, ako vozidla nehavarovaného, aj keď s iným množstvom laku. Uvedené rozhodnutie podrobne
analyzuje spôsob, akým sa súdy musia vysporiadať s otázkou určovania skutočnej škody a jej náhrady
s prihliadnutím na zhodnotenie havarovaných vozidiel. Mal za to, že je nereálne, proti logike, proti účelu
zákona, rozhodnúť tak, že pri navýšení materiálovej konštanty bude žalobca doplácať na opravu vozidla,

ktorá mu bola vnútená a navyše aj vopred schválená. Odvolanie podané tiež proti výrokom o náhrade
trovkonaniaodôvodniltým,ženesúhlasísvýpočtomcelkovéhoúspechužalovaných,pokiaľideorozsah
87,91%. Mal za to, že pokiaľ žalobca bol strana sporu, ktorá mala vo veci čiastočný úspech, teda žalobabola opodstatnená, súd mal žalobcovi priznať čiastočné trovy vo výške 12,09% z predmetu konania,
pretože uvedený postup vychádza z doterajšej rozhodovacej praxe súdov pri obdobných prípadoch.

16. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie žalobcu odmietnuť, žalobcu zaviazať
nahradiť intervenientovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu, eventuálne rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že s poukazom na ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP a § 470 CSP,
tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa 29.11.2013 č. k. 9 Co/146/2012-168,
ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 9.9.2011 v jeho vyhovujúcej

časti, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v intenciách zrušujúceho uznesenia a doplniť
dokazovanie spôsobom, ktorým bol odvolacím súdom v predmetom uznesení formulovaný. Samotný
nesúhlas žalobcu s názorom vysloveným odvolacím súdom a s postupom v konaní, ktorý bol pre súd
prvej inštancie záväzný, nie je sám o sebe dôvodom na to, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie
zmenený alebo zrušený, ak je z vecnej a právnej stránky správny. Ak sa žalobca nestotožnil s
právnym záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu, mohol zvážiť využitie mimoriadnych

opravných prostriedkov, eventuálne podanie ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti poukázal na obsah
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, podľa ktorého len v prípade, ak vykonaným dokazovaním
bude preukázané, že hodnota vozidla po uskutočnenej účelnej oprave smerujúcej výlučne k odstráneniu
následkov škodovej udalosti sa dostáva na úroveň pôvodnej všeobecnej hodnoty tak, že všeobecná
hodnota vozidla sa oproti stavu pred poškodením nezmenila, žalobcovi prislúcha peňažná náhrada

nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu pred poškodením, t.j. náhrada nákladov na opravu.
Za iných skutkových okolností výška škody nie je totožná s výškou nákladov vynaložených na opravu.
Okrem toho v uznesení odvolací súd uviedol aj to, že ďalšou úlohou súdu prvej inštancie bude vykonať
dokazovanie na preukázanie, či opravou motorového vozidla žalobcu po dopravnej nehode došlo k
uvedeniu motorového vozidla do pôvodného stavu alebo či došlo k jeho znehodnoteniu, prípadne

zhodnoteniu a v akom rozsahu. Pre tento záver je potrebné zistiť a porovnať všeobecnú hodnotu
motorového vozidla pred poškodením a všeobecnú hodnotu motorového vozidla po jeho oprave,
pričom v prípade nezhôd sporných strán v rozhodných skutočnostiach súd zváži vykonanie znaleckého
dokazovania na tieto otázky a na zistenie výšky škody na motorovom vozidle žalobcu. V konaní medzi
stranami sporu bola sporným iba výška skutočnej škody, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s

dopravnou nehodou a súd prvej inštancie vykonal vo veci znalecké dokazovanie ustanovením znalca
F.. Z. S., K.., ktorý v znaleckom posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017 stanovil všeobecnú hodnotu
motorového vozidla pred dopravnou nehodou na sumu 5.864 EUR, všeobecnú hodnotu motorového
vozidla po dopravnej nehode a následne oprave na sumu 6.264 EUR a skutočnú škodu na motorovom
vozidlezodpovedajúcusume3.535EUR.Maltedazato,žeztaktovykonanéhoznaleckéhodokazovania

bolo v konaní jednoznačne preukázané, že vykonanou opravou došlo k zhodnoteniu motorového vozidla
žalobcu a k zvýšeniu jeho technického stavu. Rovnako tak bola stanovená aj hodnota skutočnej škody
vzniknutej na tomto motorovom vozidle. Rozdiel medzi plnením poskytnutým žalobcovi intervenientom
(t.j. suma 3.449,31 EUR) a sumou zodpovedajúcou skutočnej škode stanovenej v znaleckom posudku
(t.j. suma 3.535 EUR) bol predmetom prvého výroku rozsudku. Ďalej znaleckým dokazovaním bolo

jednoznačne preukázané aj to, že skutočná škoda, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s
dopravnou nehodou, nezodpovedá sume vo výške 4.157,69 EUR ako tvrdil žalobca, ale zodpovedá
sume vo výške 3.535 EUR, čím bolo skutkové tvrdenie žalobcu intervenientom účinne popreté. V
nadväznosti na uvedené má intervenient za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, správne zistil skutkový stav veci, na zistený skutkový stav aplikoval správnu normu a vec

správne právne posúdil. Intervenient považuje rozhodnutie za zrozumiteľné, presvedčivé, náležite
odôvodnené a vecne správne. V neposlednom rade mal za to, že z odvolacieho návrhu tak, ako
ho formuloval žalobca, nie je zrejmé, čoho sa v odvolacom konaní domáha, naformulovaný petit je
nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé, či sa jedná o petit eventuálny alebo alternatívny. Preto mal za to,
že takto formulovaný petit nespĺňa náležitosti ust. § 363 CSP, čo by malo viesť k odmietnutiu odvolania.

17. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

18. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania zaoberal sa jeho prípustnosťou.
Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa

ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne odvolanie je
možné podať len voči rozhodnutiu, voči ktorému zákon odvolanie pripúšťa.19. Pokiaľ žalobe, ktorej predmetom bol peňažný nárok, bolo čiastočne vyhovené, čomu zodpovedá
výrok I., odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu (ktoré bolo podané proti všetkým výrokom
napadnutého rozsudku) voči vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (výrok I.) nie je procesne

prípustné. Odvolanie žalobcu v tomto rozsahu bolo preto odmietnuté v súlade s ust. § 386 písm. b/ CSP
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

20. V ostatnom rozsahu odvolania (výrok II. ako zamietavý výrok, a od neho závislé výroky o trovách
konania a trovách štátu) Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie

žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
súčasne ako odvolanie s náležitosťami podľa ust. § 363 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku II. napadnutého
rozsudku je čiastočne dôvodné.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. mája 2020 o 9.50 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 19.5.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

22. Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, teda ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že bol naplnený uplatnený odvolací dôvod, pretože aj keď súd prvej
inštancie aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho vyložil a nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

25. Predmetom konania je náhrada škody, spôsobená na motorovom vozidle žalobcu dopravnou

nehodou, zavinenou žalovaným v 1. rade a zároveň spôsobenou prevádzkou motorového vozidla,
ktorého prevádzateľkou je žalovaná v 2. rade, pričom spornou v konaní bola výške skutočnej škody na
haváriou poškodenom motorovom vozidle žalobcu.

26. Predmetom odvolacieho konania je tá časť ceny za opravu motorového vozidla, ktorú žalobca

zaplatil opravovni a ktorá nebola poisťovňou uznaná v rámci plnenia z predmetnej škodovej udalosti a
ktorá nebola následne ani priznaná napadnutým rozsudkom, t.j. suma 622,69 EUR, a k nej uplatnené
príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania a tiež napadnutým rozsudkom v časti nepriznané úroky z
omeškania zo sumy 85,69 EUR.

27. Dôvodná je odvolacia námietka žalobcu, podľa ktorej skutočnou škodou je v prejednávanom prípade
cena opravy jeho vozidla. Aj keď nemožno vytknúť súdu, že sa riadil pokynmi vyjadrenými v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu, jeho rozhodnutie nie je vecne správne, pokiaľ pri stanovení výšky skutočnej
škody vychádzal výlučne zo záverov stanovených v znaleckom posudku bez toho, aby výšku skutočnej
škody ustálil aj v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov, ktorá predstavuje odklon od

doterajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o nárokoch na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou
na vozidle.

28. Podľa ust. § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

29. Podľa ust. § 443 OZ, pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.

30. Skutočnou škodou v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je ujma spočívajúca v
zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutnévynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide vlastne o zmenšenie (úbytok) majetku
poškodeného, predstavované majetkovými hodnotami potrebnými k uvedeniu do predošlého stavu. Pri
stanovení výšky škody je preto potrebné zásadne vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného

stavu.

31. V prípadoch, keď uvedenie do pôvodného stavu nie je možné, nemožno uvažovať o určení skutočnej
škody ako nákladov na uvedenie do pôvodného stavu. Avšak aj v tomto prípade vodítkom pre vyčíslenie
škody je výška nákladov nutných k odstráneniu následkov toho, že uvedenie do predošlého stavu nie

je možné. Tak je to napríklad pri úplnom zničení použitej veci, keď treba vychádzať z jej ceny v čase
poškodenia s tým, že za čiastku zodpovedajúcu cene zničenej veci možno obstarať rovnakú alebo
obdobnú vec. U motorových vozidiel pôjde o cenu, za ktorú možno skutočne kúpiť náhradnú vec.

32. V prípade poškodených vecí, ktorých uvedenie do pôvodného stavu je možné, nie je rozhodné,
či poškodená vec je skutočne opravovaná a či je aj oprava dokončená. Z hľadiska rozsahu nie je

spôsobená škoda v inej výške pre prípad, že poškodená vec je opravovaná a v inej výške pre prípad,
že opravovaná nie je. Zásada, že je treba vychádzať zo skutočnej ceny opravy, pokiaľ táto bola
uskutočnená, platí iba za predpokladu, že oprava bola vykonaná v celom rozsahu, bola vykonaná účelne
a smerovala iba k odstráneniu následkov škodnej udalosti a keď aj po oprave nie je cena veci nižšia,
než pred vznikom škody. V opačnom prípade výška skutočnej škody predstavuje súčet nákladov na

opravu a rozdiel cien veci pred poškodením a po oprave (viď R 25/1990, uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk, vydávaných Najvyšším súdom ČR).

33. Výšku peňažnej náhrady, vyjadrujúcej náklady na uvedenie do pôvodného stavu, je preto potrebné
zistiťastanoviťobjektívneanezávislenanáhodnýchokolnostiachnesúvisiacichsoškodovouudalosťou.

Spravidla pôjde o cenu opravy, účtovanú v danom mieste a čase príslušnou opravovňou.

34. Pri opraviteľnom poškodení predmetu skutočnú škodu predstavujú náklady na nutnú opravu, ak
sa vec uviedla do stavu, v akom bola pred poškodením. Ak opravou nebude odstránené nastané
znehodnotenie, je možné žiadať tiež ďalšiu náhradu z tohto dôvodu.

35. Ako vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia R 25/1990 (1 Cz 82/1988) v prípade opraviteľnej veci
skutočnú škodu predstavujú náklady vykonanej opravy, ak táto bola uskutočnená účelne a smerovala
iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti.

36. Pri čiastočnom poškodení staršej, použitej a čiastočne opotrebovanej veci sa musí prihliadnuť na
obvyklú (trhovú) cenu veci v dobe poškodenia a na rozsah poškodenia, pričom od sumy vyjadrujúcej
náklady na opravu veci sa podľa staršej judikatúry (napr. R 3/1984) musí odpočítať suma zodpovedajúca
zhodnoteniu veci jej opravou oproti pôvodnému stavu. V prípade poškodenia motorového vozidla
(nie nového) potom napr. nahradenie poškodených častí automobilu novými súčiastkami alebo

dielcami predstavuje zhodnotenie veci. Podľa tohto názoru by neprihliadanie na uvedené zhodnotenie
predstavovalo na strane poškodeného bezdôvodné obohatenie (pozri tiež Občiansky zákonník, Veľký
komentár 1. diel, I. Fekete, Eurokódex 2011, str. 1174).

37. Uvedené zásady platia aj pri stanovení skutočnej škody na cestných motorových vozidlách. Postup

a spôsob výpočtu škody upravuje vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.
Podľa písm. C prílohy č. 6 vyhlášky je na stanovenie výšky škody rozhodujúca cena veci v čase
poškodenia (s prihliadnutím na pokles ceny vyplývajúci z veku, amortizácie, funkčnosti, prípadne s
prihliadnutím na vzrast ceny). Výška škody sa teda vypočíta ako tzv. skutočná škoda. Pri jej výpočte musí
byť zohľadnené zlepšenie alebo zhoršenie technického stavu vozidla vykonanou opravou, prípadne jeho

nezmenenie.

38. Najvyšší súd SR sa už vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Obdo/48/2012 zo dňa 28.3.2013 zaoberal
riešením otázky rozsahu škody v prípade vynaložených nákladov na opravu veci a toto jeho rozhodnutie
predstavuje odklon od dovtedajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o uplatňovaných nárokoch na náhradu

škody, spôsobenej na vozidle dopravnou nehodou.

39. V tomto rozhodnutí sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri
rozhodovaní veci vzal do úvahy účel a zmysel ustanovení § 442 ods. 1 a § 443 Obč. zák. atieto vyložil tak, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy
poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla bez zohľadnenia
amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. Vychádzal

z úvahy, že v konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná
oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou,
ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Žalobca opravou
iba obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou a k vynaloženiu nákladov na vykonanú
opravu bol žalobca donútený dopravnou nehodou. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu

vznikla z titulu dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný a ani vedľajší účastník na strane
žalovaného nepreukázali, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j., že by na opravu vozidla boli
použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp., že by nové diely
s opravou poškodeného vozidla nesúviseli. Uplatnenie amortizácie by bolo porušením zásady nikoho
nepoškodzovať. Účelom vyššie citovaných zákonných ustanovení je taký postup, aby sa poškodenému
jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom

zákona.

40. Odvolací súd podporne poukazuje na to, že rovnako Ústavný súd ČR vo svojom náleze zo dňa
19.3.2008 sp. zn. II. ÚS 2221/07 revidoval doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pokiaľ ide
o určenie výšky škody na poškodenom (použitom) motorovom vozidle. Ústavný súd judikoval: Ak je za

škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a jej výška je daná rozdielom
medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí aj rozsah náhrady škody zohľadniť
výšku všetkých potrebných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného
majetkového stavu, v danom prípade na opravu vozidla tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako
prevádzkyschopné ako pred škodovou udalosťou. Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie

je možné inak ako použitím nových náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba
k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nie je možné prenášať povinnosť k úhrade nákladov na
uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a nedôvodne ho znevýhodňovať voči škodcovi.
Je potrebné prihliadnuť i na to, že v prípade havarovaného vozidla, aj keď je opravené novými dielmi,
je jeho skutočná škoda vždy nižšia ako pôvodná hodnota použitého vozidla. V neposlednom rade je

potrebné vziať do úvahy i to, že poškodenému ono diskutabilné tzv. „zhodnotenie“ vozidla v podstate
bolo protiprávnym konaním vnútené. V dôsledku škodovej udalosti sa tak dostáva do situácie, kedy
hoci na rozdiel od vinníka škody si počínal v súlade s právom (v konkrétnom prípade neporušil právne
predpisy), je nútený vynaložiť zo svojho značnú čiastku na to, aby svoje vozidlo mohol vôbec používať
ako pred škodovou udalosťou.

41. Taktiež Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 1902/2013 zo dňa 11.6.2014 sa zaoberal otázkou
výšky náhrady škody v prípade havarovaného vozidla. Poukázal na svoj nález sp.zn. II. ÚS 2221/07
zo dňa 19.3.2008 a uzavrel, že uhradenie celej ceny účelne vykonanej opravy, t.j. smerujúcej len k
odstráneniu následkov škodovej udalosti, by malo byť pravidlom. K otázke samotnej účelnosti opravy

uviedol, že možnosti nahradiť poškodené diely sú rôzne, buď ide o nahradenie novým dielom alebo
použitým, značkovým alebo neznačkovým a existujú aj rôzne spôsoby, ako jednotlivé diely získať. Po
poškodenom však nie je možné požadovať, aby hľadal náhradný diel vekovo zodpovedajúci dielu, ktorý
bolnehodoupoškodený.Vždyjepotrebnézvažovaťvplyvpoužitéhodanéhodielunabezpečnosťcestnej
premávky. Nemožno totiž poškodeného nútiť, aby v snahe čo najviac znížiť náklady na opravu vozidla

riskoval bezpečnosť svoju i ostatných účastníkov premávky na pozemných komunikáciách tým, že do
vozidla nechá namontovať diel výrazne nižšej kvality alebo neznámeho pôvodu.

42. Ústavný súd Českej republiky aj vo svojom náleze sp. zn. II.ÚS 795/2016 zo dňa 27.4.2017 uviedol,
že ustanovenia o rozsahu náhrady škody majú byť vykladané takým spôsobom, ktorý zahrnie všetky

druhy nákladov, ktorým bol poškodený vystavený v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním škodcu
a škodou vzniknutou na veci. Tieto náklady na opravu nemožno uznať iba v prípade, že by išlo o exces
v konaní poškodeného, napr. príliš drahá alebo neefektívna oprava.

43. Podstatou odvolania je námietka, že súd nepriznal žalobcovi skutočnú škodu, ale iba sumu určenú

znalcom, ktorá nezodpovedá reálnej škode(reálne vynaloženým nákladom na opravu vozidla), pričom
poukázal na vývoj európskej judikatúry s odkazom na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 2221/07 a I. ÚS 1902/13.44. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie sa riadil pokynmi odvolacieho súdu, keď
po vrátení veci nariadil vo veci znalecké dokazovanie na stanovenie výšky škody na motorovom vozidle
žalobcu v súvislosti s vykonanou opravou vozidla. Z napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že súd

prvej inštancie v konečnom dôsledku posúdil nárok žalobcu síce v súlade so závermi vypracovaného
znaleckého posudku, súčasne bez toho, aby pri posúdení žalobou uplatneného nároku reflektoval na
aktuálnu rozhodovaciu súdnu prax v naznačenom smere, ktorá prekonala, vzhľadom na časový odstup,
tiež právne závery a usmernenia vyplývajúce zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 9Co/146/2012.

45. Aj keď podľa ust. § 391 ods. 2 CSP platí, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
v súlade s článkom 2 Civilného sporového poriadku bol súd prvej inštancie povinný rozhodnúť vec v
súladesustálenourozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnychautorít,avprípade,žetátosamedzičasom
zmenila (v danom prípade ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obdo/48/2012 zo dňa 28.3.2013 a na neho

nadväzujúcu prax súdov nižšieho stupňa), bol povinný tak rozhodnúť v súlade s aktuálnou rozhodovacou
činnosťou súdov.

46. Práve prejednávaná vec je prípadom, kedy rozhodovacia prax súdov upúšťa od prihliadania na
tzv. zhodnotenie vozidla po vykonanej oprave dôvodiac, že uplatnenie amortizácie by bolo porušením

zásady neminem laedere- nikoho nepoškodzovať. Účelom zákona, resp. zákonných ustanovení (§442
ods. 1 a § 443 OZ) je taký postup, aby sa poškodenému subjektu jeho právo na náhradu škody v plnej
miere kompenzovalo, čo je v zhode so spravodlivým výkladom zákona.

47. Z hľadiska rozhodnutia v prejednávanej veci bolo významné, či žalobcom vynaložené náklady

na opravu boli vynaložené v príčinnej súvislosti s odstraňovaním poškodení, ktoré vznikli dopravnou
nehodou a či tieto boli primerané (účelné).

48. Súd vo svojom napadnutom rozsudku správne zhodnotil, že opravu motorového vozidla nebolo
možné vykonať inak ako použitím nových dielov, teda že oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k

odstráneniu škodovej udalosti, pretože takéto právne zhodnotenie má oporu vo vykonanom dokazovaní.

49. Žalobca v konaní opakovane upriamil pozornosť na to, že obhliadka vozidla a záznam o obhliadke
vozidla predstavujú zistenie rozsahu poškodenia vozidla a zároveň aj určenie technologického postupu
a rozsahu opravy vozidla s tým, že poisťovňa odsúhlasila bez výhrad formou mailovej správy výšku

opravy, ktorú vyčíslil autoservis.

50. Poisťovňa v rámci likvidácie predmetnej poistnej udalosti zisťovala rozsah povinnosti plniť so
záverom, že poskytuje poistné plnenie vo výške 3449,31 EUR a že nepriznáva položku materiálovej
konštanty lakovníckeho materiálu vo výške 246,85 EUR a nepriznáva vplyv opravy na technickú hodnotu

vozidla vo výške 461,53 EUR (tzv. amortizácia). Poisťovňa tak, s výnimkou nepriznaných položiek,
uznala žalobcom vynaložené náklady na opravu motorového vozidla, teda tiež účelnosť opravy a jej
príčinnú súvislosť so škodovou udalosťou.

51. Ani zo záverov znaleckého dokazovania nevyplynulo, že by rozsah a povaha realizovanej opravy

na motorovom vozidle žalobcu neboli v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou. Pokiaľ
ide o účelnosť vykonanej opravy z hľadiska použitia nových náhradných dielov (t.j. nepoužitia starších,
resp. použitých náhradných dielov),odvolací súd upriamuje pozornosť na vyjadrenie znalca v znaleckom
posudku č. 56/2017, ktorý uviedol, že aj v prípade, ak by bola oprava vozidla vykonaná s použitím
starších náhradných dielcov, bola by výška škody kalkulovaná (napr. pri znaleckom skúmaní) ako s

novými dielcami.

52. Pokiaľ teda žalobcom vynaložené náklady na realizovanú opravu motorového vozidla boli v príčinnej
súvislosti so škodovou udalosťou, pričom v konaní nebolo preukázané, že by išlo o exces v konaní
poškodeného, napr. príliš drahá alebo neefektívna oprava, preto nebol dôvod na to, aby súd nestotožnil

výšku skutočnej škody s nákladmi, ktoré žalobca vynaložil na opravu motorového vozidla. Žalovaní a ani
intervenient nepreukázali, žeby vykonanou opravou vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie,
t.j. že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti
vozidla, resp. že by s opravou nesúviseli. V konaní nebol preukázaný ani záver o výlučnom zhodnotenívozidla po realizovanej oprave, pretože ako vyplýva zo záverov znaleckého posudku, v danom prípade
došlo aj k zhodnoteniu a aj k znehodnoteniu vozidla. K zhodnoteniu došlo vo vzťahu k technickému
stavuvozidlanásledkompoužitianovýchnáhradnýchdielcovpredpísanýchvýrobcomakznehodnoteniu

došlo následkom použitia rovnacieho rámu. Súčasne sa znížila predajnosť vozidla. Preto žalobcovi musí
byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody. Opačný prístup k prejednávanej
veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov
žalobcom na opravu poškodeného vozidla za účelom jeho uvedenia do stavu pred poškodením, by bol
tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní

všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri tiež Rozsudok NS SR zo dňa
28.3.2013 sp. zn. 2 Obdo 48/2012).

53. V súlade s vyššie uvedeným zhodnotením a v súlade s uvedenou aktuálnou rozhodovacou
praxou súdov (odvolací súd nespochybňuje, že rozhodovacia prax českých súdov netvorí judikatúru

slovenských súdov; menované nálezy Ústavného súdu ČR boli odvolacím súdom použité podporne)
odvolací súd v zmysle ust. § 390 CSP sám rozhodol vo veci tak, že zaviazal žalovaných solidárnym
spôsobom k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 622,69 EUR.

54. Priznaná suma predstavuje rozdiel medzi žalobcom vynaloženými finančnými prostriedkami na

realizovanú opravu motorového vozidla poškodeného v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou
udalosťou vo výške 4157,69 EUR a čiastkou 3535,- EUR, z ktorej suma 3449,31 EUR predstavuje
dobrovoľné plnenie zo strany poisťovne a suma 85,69 EUR predstavuje súdom prvej inštancie priznanú
peňažnú čiastku podľa rozsudku zo dňa 29.3.2018 (ktorej priznanie nebolo predmetom odvolacieho
prieskumu).

55. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ odvolací súd zmenil zamietavý výrok (II. výrok) a zaviazal oboch
žalovaných na zaplatenie sumy 622,69 EUR, súčasne pokiaľ výrokom I. napadnutého rozsudku, ktorý
medzičasom nadobudol právoplatnosť, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy
85,69 EUR, žalobcovi bola v predmetnom konaní priznaná suma spolu vo výške 708,38 EUR, ktorú si

v konaní uplatnil predmetnou žalobou a ktorá spolu s čiastkou 3.449,31 EUR uznanou a dobrovoľne
vyplatenou poisťovňou, predstavuje odvolacím súdom konštatovanú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi
vznikla v súvislosti s opravou poškodeného motorového vozidla.

56. Podľa ust. § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

57. Podľa ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2010, výška

úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

58. Podľa ust.§ 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.

59. Pretože žalovaní sú so zaplatením odvolacím súdom priznanej peňažnej čiastky stále v omeškaní,
sú povinní popri istine zaplatiť žalobcovi tiež úroky z omeškania.

60.Vsúladezcitovanýmustanovením§563OZjezrejmé,žesplatnosťpohľadávkymôžebyťdohodnutá
v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený
žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť
dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi
dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zák. ust. ukladá

dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve
určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na
začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení
návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. dokonca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká
právo na zaplatenie úrokov z omeškania.

61. V Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia, preto treba
podľa ust. § 563 OZ vychádzať z toho, že časom splnenia záväzku nahradiť škodu je prvý deň potom,
kedy poškodený požiadal povinnú osobu o splnenie, resp. posledný deň lehoty určenej vo výzve na
plnenie. Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať
písomnú formu. Časom splnenia záväzku nahradiť škodu je teda prvý deň potom, kedy poškodený

požiadal povinnú osobu o plnenie, ak nie je ním určená iná (dlhšia) lehota na plnenie.

62. Nesprávny je preto právny názor vyjadrený intervenientom, podľa ktorého žalobcom uplatnený
nárok v časti príslušenstva nereflektuje na ust. § 11 ods. 6 a ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Uvedený zákon stanovuje lehotu na vykonanie prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti

poskytnúť poistné plnenie a následne lehotu na vyplatenie poistného plnenia. Mal preto za to, že
poisťovňa je povinná plniť až po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody
poisťovateľovi, ak z rozhodnutia nevyplýva iná lehota na plnenie.

63. V prejednávanom prípade súd ale neposudzuje omeškanie intervenienta, pretože poisťovňa nie

je žalovanou stranou. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je namieste ani zaoberať sa právnou
úpravou, na ktorú v tejto súvislosti odkazuje intervenient.

64. V konaní nebolo sporným, a konštatoval to aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku, že žalobca
vyzval oboch žalovaných na plnenie požadovanej čiastky 708,38 EUR ( v ktorej nepochybne je zahrnutá

tiež odvolacím súdom priznaná suma 622,69 EUR) výzvou zo dňa 6.2.2010 s poskytnutou lehotou na
plnenie do 20.3.2010, ktorá sa dostala do dispozície žalovaných, pretože títo na ňu reagovali listom
zo dňa 24.3.2010. Prvým dňom omeškania je preto nasledujúci deň po lehote splatnosti, t.j. dátum
21.3.2010.

65. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola k 21.3.2010 vo výške 1%, preto
odvolací súd žalobcovi priznal z dlžnej sumy 622,69 EUR tiež 9% ročný úrok z omeškania do zaplatenia.

66. V prevyšujúcej časti výrok II. napadnutého rozsudku je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

67. Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

68. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania, tiež s prihliadnutím na to, že výrok I. napadnutého

rozsudku nadobudol právoplatnosť, žalobca v konečnom dôsledku bol v celom konaní úspešný takmer
v celom rozsahu a jeho neúspech bol iba nepatrný. Preto v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP má právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu.

69. Odvolaním nebol napadnutý dopĺňací rozsudok, t.j. výroky o trovách štátu, v súlade s ust. § 379 písm.

a) CSP, ide však o výroky závislé od rozhodnutia o napadnutom II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

70. V priebehu konania vedeného na súde prvej inštancie, štátu vznikli trovy v podobe súdom priznanej
a následne štátom vyplatenej odmene znalcovi, ktorý v konaní vypracoval znalecký posudok, a to v
celkovej výške 202,19 EUR (po odpočítaní preddavku 200 EUR zloženého žalobcom). Štát má preto

právo na ich náhradu, a to voči stranám sporu, podľa výsledku konania.

71. Žalovaní v 1. a v 2. rade boli neúspešní v tomto konaní, preto odvolací súd priznal štátu v celom
rozsahu právo na náhradu trov konania práve voči nim, a to s vyjadrením ich solidarity.

72. Intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí v konaní neboli úspešní, odvolací súd z
tohto dôvodu náhradu trov konania nepriznal.73. O konkrétnej výške priznaných práv na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením.

74. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).