Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/147/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224207
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112224207.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Jozefa Maruščáka v spore žalobcu Bytového podniku mesta Košice,
s.r.o., so sídlom Južné nábrežie 13, Košice, IČO: 44 518 684, zastúpeného JUDr. Jozefom Göblom,
advokátom,sosídlomvKošiciach,Jantárova30,protižalovanémuC.V.Š.V.,narodenémuXX.XX.XXXX,
bývajúcemu v J., N. č. X, U.astúpenému JUDr. Milanom Knopom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Krmanova1,ozaplatenie1.296,60€spríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Košice I zo dňa 9. februára 2017, č.k. 35C 45/2013-262, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa
9.2.2017, č.k. 35C 45/2013-262 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.296,60 € a
poplatok z omeškania vo výške 1 promile denne, najmenej však 0,83 € za každý i začatý mesiac
omeškania tak, ako je špecifikovaný vo výroku napadnutého rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil podrobným popisom skutkového stavu a konštatovaním, že medzi stranami
sporu nie je skutkový stav sporný. Sporné je právne posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej
sumy z titulu nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu za zúčtovacie obdobie od 1.1.2010
do 31.12.2010, s prihliadnutím na obranu žalovaného založenú na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), t.j. že výkon práv a povinností žalobcu bol v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím
na argumentáciu prezentovanú v priebehu konania, a preto žiadal žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietnuť.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalovanému bol pridelený (predmetný)
byt v roku 1989, avšak od septembra 1992 v predmetnom D. č. XX, na X.poschodí, na J. X v
J. žalovaný nebýval a neužíval (žiadne) služby poskytované s užívaním tohto bytu. Uvedený byt
opustil z dôvodu predrozvodových rozporov s manželkou a konfliktných situácií s tým, že táto zostala
bývať v predmetnom byte aj s deťmi. Skutočnosť, že kľúče od bytu odovzdal bývalej manželke,
Bytovému podniku mesta Košice neoznamoval. Potom, čo zistil, že deti sú týrané, ich získal do osobnej

starostlivosti, a býval s nimi inde, v podnájmoch. V čase, keď z pracovných dôvodov (už) žil v Bratislave,
konkrétne dňa 25.10.2005 bývalá manželka žalovaného odovzdala kľúč od predmetného bytu pani D.
I. (ako) zástupkyni právneho predchodcu (momentálneho) žalobcu - Bytovému podniku mesta Košice.
K nejakému protokolárnemu odovzdaniu bytu bývalou manželkou nedošlo. O odovzdaní bytu bývaloumanželkou právnemu predchodcovi žalobcu nemal vedomosť a dozvedel sa to až po ďalších rokoch
pri nejakom súdnom spore. Následne sa tam bol raz pozrieť a zistil, že byt obývajú asociáli. Uvedenú
skutočnosť, že byt nie je užívania schopný žalobcovi neoznámil, nežiadal o odstránenie vád, pretože

očakával, že žalobca mu oznámi, v akom stave je byt. Po dátume 25.10.2005 nebol nikdy Bytovým
podnikom mesta Košice vyzvaný, aby prevzal byt a začal ho užívať. Rozsudkom okresného súdu sp.zn.
13C/581/1999 bol žalovaný určený za výlučného nájomcu predmetného bytu na J. X, byt č. XX, v J.,
ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.8.2008.

4. Súd konštatoval, že nájomný vzťah je založený na vzájomných povinnostiach tak prenajímateľa, ako
aj nájomcu. Prenajímateľ je povinný zabezpečiť nerušený výkon práva nájomcu (§ 687 ods. 1 OZ) a je
povinný mu umožniť užívať predmet nájmu, za čo je nájomca povinný mu platiť dohodnuté nájomné.
Zároveň je pravdou, že v prípade, ak predmet nájmu vykazuje určité vady, má nájomca oprávnenie
uvedené vady zákonným spôsobom u prenajímateľa reklamovať, a žiadať z toho vyplývajúce nároky.
Sankciou za nesplnenie povinností prenajímateľa je nárok na zľavu z nájomného, ktorej sa nájomca

môže domáhať podľa § 698 ods. 1 OZ. V zmysle § 698 ods. 3 OZ má nájomca právo na primeranú zľavu
z nájomného a z úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich prenajímateľ neposkytuje
riadneavčas.Aksaplneniaposkytovanésužívanímbytuneplniariadne avčas,môžedôjsťkukumulácii
týchto zliav. Uvedené znamená, že platná právna úprava poskytuje nájomcovi v takýchto prípadoch len
právo na primeranú zľavu, nie na úplné odpustenie nájomného resp. úhrad za plnenia poskytované s

užívaním bytu.

5. V tejto súvislosti ale nemožno prehliadnuť, že platenie nájomného patrí medzi základné povinnosti
nájomcu bytu. Splnenie tejto povinnosti nemožno pritom podmieňovať tým, či prenajímateľ plní svoju
povinnosť zaistiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu (viď rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24. apríla 2003 sp. zn. 26Cdo/2083/2002). Uvedená
povinnosť prenajímateľa a povinnosť nájomcu platiť nájomné, nemajú povahu vzájomných záväzkov (§
560 a nasl. OZ) a ich plnenie, preto nemožno vzájomne viazať. Občiansky zákonník poskytuje nájomcovi
právne prostriedky na to, aby sa domáhal plnenia povinností prenajímateľom (viď § 691 OZ a nasl.).

6. Takto ale žalovaný nepostupoval a nikdy si právo na zľavu z nájomného resp. zľavu z úhrad za
plnenia poskytované s užívaním bytu u prenajímateľa neuplatnil. Takýto dôkaz žalovaný v tomto konaní
nepredložil ani neoznačil, čím v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

7. Žalovaný sa aj po právoplatnosti rozsudku o určení jeho osoby za výlučného nájomcu bytu (21.8.2008)

správal pasívne, a nijako sa nedomáhal užívania tohto bytu od žalobcu. Uvedená pasivita žalovaného
je zarážajúca, osobitne po tom, ako sa súdnou cestou domohol určenia za výlučného nájomcu bytu,
avšak k reálnemu užívaniu bytu (po dátume 21.8.2008) nikdy nepristúpil. Aj napriek vedomosti o tom, že
byt nie je užívania schopný, túto skutočnosť neoznámil žalobcovi. V zmysle vyššie uvedeného rozsudku
si musel byť vedomý, že je jediným nájomcom bytu, čo znamená, že žalovaný sa správal v rozpore s

ustanovením § 692 ods. 1 OZ. Nájomcovi bytu totiž podľa platnej právnej úpravy patrí nielen právo byt
užívať, ale aj povinnosť užívať byt riadne a riadne požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s
užívaním bytu. Žalobca sa takto nemal ako dozvedieť, že byt nie je v užívania schopnom stave. Hoci
bol žalovaný (naďalej) nájomcom bytu, o dianie v byte sa nezaujímal a faktickú situáciu (zdevastovaný
byt a jeho užívanie asociálmi) neoznámil žalobcovi. V právnom vzťahu s prenajímateľom bol výlučne

žalovaný, a nie tretie osoby, ktoré byt reálne v dôsledku jeho konania (opustenie bytu bez akejkoľvek
zmeny v zmysle platného práva - napr. „prepis“ bytu výlučne na manželku a podobne) užívali.

8. Ustanovenie § 699 OZ predpokladá uplatnenie nároku na zľavu u prenajímateľa v zákonnej lehote
pod následkom zániku nároku. V prípade, ak prenajímateľ uplatnenému nároku nevyhovie, zakladá to

právo nájomcu uplatniť nárok na zľavu na súde. Zohľadniť zľavu je možné iba na základe poskytnutia
zľavy prenajímateľom alebo rozhodnutia súdu. Iba v takýchto prípadoch môže nájomca takto poskytnutú
zľavu započítať oproti svojej povinnosti platiť nájomné. Keďže žalovaný takýto dôkaz o uplatnení
zľavy z nájomného resp. z úhrad spojených s užívaním bytu nepredložil, ani neoznačil, súd sa
takouto skutočnosťou ani nezaoberal. Skutočnosť o uplatnení zľavy u prenajímateľa žalovaný v konaní

(dokonca) nikdy ani netvrdil, ba práve naopak, priznal, že takto vôbec neučinil.

9. Zároveň súd konštatoval, že povinnosť prenajímateľa byt odovzdať nájomcovi, v stave spôsobilom na
riadne užívanie je jednorazovou povinnosťou, ktorá je viazaná na vznik práva nájmu bytu, a jej splneniasa nemožno domáhať počas trvania nájomného pomeru po tom, čo už raz bola riadne splnená v roku
1989. Skutočnosť, že žalovaný opustil byt kvôli konfliktom s manželkou, že bol v rozvodovom konaní,
že sa následne domáhal zverenia detí do svojej starostlivosti, ho ešte nezbavuje povinností nájomcu

bytu. Nie je povinnosťou prenajímateľa sledovať rodinnú situáciu každého jedného nájomcu. Žalovaný
opustil predmetný byt, a nechal tam bývať manželku s deťmi bez toho, aby tento úkon bol urobený za
súhlasu resp. s vedomím prenajímateľa. Nebol preukázaný akýkoľvek právny úkon smerujúci k prevodu
nájomných práv výlučne len na manželku, ktorým by sa ona stala výlučnou nájomkyňou uvedeného
bytu, a teda zodpovednou vo vzťahu k žalobcovi za predmetný byt. Žalovaný (právne) stále zostal v

postavení nájomcu so všetkými právami a povinnosťami, pričom byt bol dokonca vedený na jeho meno.
Ak následne (ex)manželka žalovaného byt (taktiež) opustila, a týmto umožnila nasťahovanie asociálov
do bytu, bez riadneho ukončenia nájomného vzťahu (pričom hodenie kľúčov na stôl pracovníkom
žalobcu (ešte) nie je riadnym odovzdaním bytu), súd uviedol, že takýmto nezodpovedným konaním
nastalavyššieopisovanásituácia.Súdprávneuzavrel,žepočastrvanianájomnéhopomerusanemožno
domáhať opakovaného splnenia povinnosti prenajímateľa v zmysle § 687 ods. 1 OZ, a to ani potom čo

(ex)manželka žalovaného odovzdala kľúče od predmetného bytu žalobcovi.

10. Navyše súd zdôraznil, že vznik práva nájmu k predmetnému bytu žalovaného ako nájomcu a k tomu
korelujúca povinnosť žalobcu mu ho odovzdať v stave spôsobilom na riadne užívanie sa datuje len k
jedinému okamihu, a to k prvému a jedinému odovzdaniu bytu. Ak aj následne nastalo obdobie, kedy

(ako tvrdí žalovaný), žalobca neuznával jeho postavenie nájomcu k predmetnému bytu počas súdneho
konania o určenie za výlučného nájomcu bytu, právoplatnosťou rozsudku v označenej veci však nedošlo
k vzniku práva nájmu žalovaného k bytu opätovne resp. druhý krát za súčasnej povinnosti prenajímateľa
mu druhý krát byt odovzdať, resp. mu niečo v súvislosti s bytom oznamovať. Žalovaný si bol toho
vedomý, nakoľko sám sa snažil o vyrovnanie dlhov na byte a následné odkúpenia bytu do osobného

vlastníctva. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že by po dátume 21.8.2008 (kedy bolo zrejmé, kto
je jediným nájomcom bytu) žalobca akýmkoľvek spôsobom bránil žalovanému v užívaní bytu. Žalobca
(určite fyzicky) nestál pred dverami predmetného bytu, aby žalovanému zabránil prístupu do bytu a jeho
užívaniu. Ak žalovaný fakticky nedisponoval kľúčmi od uvedeného bytu, do takejto situácie sa dostal
sám svojim zavinením, kedy opustil spoločnú domácnosť a byt ostala užívať jeho (ex)manželka. Bolo len

vecou medzi nimi ako manželmi, aby sa navzájom informovali o stave a užívaní bytu, o odovzdaní kľúčov
a podobne, kedy takúto povinnosť mať informáciu o stave bytu nemožno prenášať na prenajímateľa, ak
tento nemohol mať priamu a konkrétnu vedomosť o rodinnej situácii žalovaného.

11. Práve naopak, ako uviedol žalovaný, že v tom čase bol (raz) v predmetnom byte a otvorili mu asociáli,

pričomuvedenúskutočnosťžalobcovinijakoneoznamoval,alenčakalnaaktivitužalobcu.Súdopätovne
poukázal na nepochopiteľnú pasivitu žalovaného v tomto smere, najmä ak svoju snahu byť výlučným
nájomcom bytu dôvodí práve potrebou zabezpečenia bytu pre seba a deti. Krajský súd v Košiciach v
uznesení č.k. 4Co/92/2014-116 zo dňa 20.5.2015 uzavrel, že samotná skutočnosť, že žalovaný ako
nájomca zanedbal svoju povinnosť užívať byt na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy (pričom

žalobca ako prenajímateľ mu v tom nebránil), nie je dôvodom neplatenia nájomného a úhrad spojených
s užívaním bytu a to ani za použitia § 3 ods. 1 OZ.

12. Uplatnenie § 3 ods. 1 OZ na výkon práva predpokladá výnimočnosť situácie, ktorá však musí byť
založená na objektívnom vyhodnotení skutkového stavu a presvedčivo odôvodnená. Takéto mimoriadne

okolnosti súd v situácii žalovaného nevidel. Súd konštatoval, že nie je logické a bežné sa nestarať o
svoje práva či povinnosti. Zároveň nemožno očakávať, aby súd uveril, že žalovaný pri jeho vzdelaní sa
domnieval, že opustením bytu a zanechaním (ex)manželky v byte s deťmi, sa on (automaticky) zbavuje
svojho postavenia nájomcu, a z toho plynúcich práv a povinností. Je tak zrejmé, že svojim postojom on
sám zapríčinil stav bytu a to tak, či už po stránke právnej resp. fyzickej, t.j. že on sám tento byt opustil,

a od roku 1992 býval inde, hoci bol naďalej nájomcom bytu a o dianie v byte sa nezaujímal, a fakticky
situáciu sa nesnažil uviesť do súladu s právnym stavom veci.

13. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že práve žalovaný podal žalobu na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 13C/581/1999, v ktorom rozsudkom zo dňa 27. júna 2008, (ktorý nadobudol právoplatnosť

21. augusta 2008) bolo určené, že je výlučným nájomcom bytu č. XX, ktorý sa nachádza v J. na J.
ul. č. X na X. poschodÍ.. V tomto konaní bývalá manželka žalovaného O. Š. uviedla, že sa vzdáva
práva nájmu k predmetnému bytu v prospech žalovaného. Zároveň žalovaný v konaní vedenom na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 38C/53/2006 podal dňa 23. júna 2006 proti žalobcovi návrh naurčenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, ktorá mu bola daná dňa 29. januára 2004. V tejto súvislosti
vyznieva nedôveryhodne jeho tvrdenie, ktorým sám spochybňuje svoje postavenie výlučného nájomcu
predmetného bytu od roku 1992 (presnejšie od jeho prevzatia). Z vykonaného dokazovania vyplýva

opačná skutočnosť, že žalovaný sa „cítil“ byť nájomcom bytu, avšak o dianie v byte sa (relevantne)
zaujímal iba formálne - viď žiadosť o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva, pričom ale reálne sa
nedomáhal svojich práv nájomcu, najmä práva byť užívať.

14. K otázke odovzdania bytu (ex)manželkou žalovaného, tento odkázal na list žalobcu adresovaný

mestu Košice, kde uvádza, že kľúče od bytu mu boli riadne odovzdané, t.zn. že žalovaný nedisponoval
s bytom. K tomu súd poznamenal, že takýto list nie je obsahom spisu. Žalovaný takýto dôkaz do spisu
nedoručil, a tento ani neoznačil, čím v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

15.Počaskonaniasažalovanýbránilajtým,žežalobcapoodovzdaníkľúčov(ex)manželkoužalovaného
nevykonal žiadnu kontrolu v byte, aby predišiel škodám na zverenom majetku, v dôsledku čoho sa

byt dostal do stavu, ktorý nebol spôsobilý na riadne užívanie. K uvedenej obrane žalovaného súd
poznamenal, že ak vyššie spomenutým rozsudkom bol žalovaný určený za výlučného nájomcu bytu
(t.j. jeho nájomný vzťah bol potvrdený súdnou cestou), potom práve konanie žalovaného je v rozpore
s povinnosťou nájomcu, kedy tento opustením bytu prenechal rozhodovanie o nakladaní s bytom
(ex)manželke, a táto umožnila užívanie bytu ďalším tretím osobám - asociálom, ktorí byt zdevastovali.

Z uvedeného súd vyvodil, že žalovaný sám zapríčinil (katastrofálny) stav bytu, t.j. že tento nebol
užívaniaschopný. Vyslovil názor, že uvedeným konaním práve žalovaný ako nájomca zodpovedá v
zmysle ustanovenia § 693 OZ za škody, ktoré na uvedenom byte vznikli.

16. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca odmietol previesť byt do jeho osobného vlastníctva z dôvodu

dlžoby na nájomnom, kde ale povinnou osobou nebol žalovaný, ale jeho bývalá manželka, a nie je
možné nezákonne a proti rozhodnutiu súdu prenášať tento záväzok na žalovaného, súd poznamenal,
že otázku prevodu bytu do osobného vlastníctva nemožno dávať do súvisu s povinnosťou nájomcu
uhrádzať nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. Sú to dve rozličné roviny, kedy žalovaný nemôže
podmieňovať svoju povinnosť úhrady nájomného a platieb spojených s užívaním bytu, vyhovením jeho

žiadosti o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva.

17. Žalovaný počas konania žiadal zamietnuť žalobu s poukazom na § 3 OZ, a to že od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať zaplatenie nájomného v dôsledku nesplnenia povinnosti prenajímateľa
žalobcom - povinnosti starať sa o byt, odovzdať mu ho, dať mu na vedomie, že (ex)manželka doniesla

bytovému podniku kľúč a podobne. K tomuto súd opätovne uviedol, že k povinnosti umožnenia užívania
bytu, jeho odovzdania nájomcovi platí vyššie uvedené, t.j. že sa jedná o jednorazovú povinnosť, a nie
viacnásobnú.

18. To, že žalovaný opustil predmetný byt, dôvodil rozpormi s (ex)manželkou. Následne sa domáhal

zverenia starostlivosti o maloleté deti po rozvode, kedy s nimi býval v Bratislave. Malo ísť o neštandardnú
situáciu, o ktorej mal bytový podnik vedieť. Súd konštatoval, že ide o neštandardnú situáciu, avšak v
inom smere. Uviedol, že je nelogické a neštandardné, že nájomca opustí byt bez akéhokoľvek záujmu
o jeho ďalší právny či fyzický osud. Okrem iného poznamenal, že prenajímateľ nie je povinný sa
oboznamovaťresp.braťdoúvahyrodinnésituácienájomcov.Naviacokolnosť,ženájomcovia(manželia)

sú v rozvodom konaní a jeden z nich sa rozhodne opustiť spoločnú domácnosť, ešte nie je takou
neštandardnou situáciou, ku ktorej by mal prenajímateľ pristupovať s výnimočnosťou hodnou osobitného
zreteľa, ktorá by v konečnom dôsledku predstavovala s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ vznik
právneho nároku nájomcu na úplné odpustenie nájomného alebo úhrad spojených s užívaním bytu.

19. Na základe vyššie uvedeného odôvodnenia rozsudku mal súd za to, že ani jedna skutková okolnosť
tvrdená žalovaným nedosahuje takú závažnosť a relevanciu, aby bolo možné zamietnuť návrh žalobcu
s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ.

20. K obrane žalovaného s poukazom na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice I. sp.

zn. 18C/4/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/213/2013-50 zo dňa
21.1.2016, kde dovolanie žalobcu proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu bolo uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/102/2016 zo dňa 22.9.2016 odmietnuté, súd poznamenal, že je úplne
pochopiteľné a logické, že žalovaný v konaní poukazuje na rozhodnutie vydané v jeho prospech, avšaksúd mal za to, že vo vyššie uvedenom odôvodnení tohto rozsudku (35C/45/2013) sa vyčerpávajúco a
dôsledne vysporiadal a vysvetlil, prečo sa priklonil k argumentácii žalobcu.

21. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný ako nájomca bytu č. 18 na Kurskej
ulici v Košiciach si nesplnil svoju povinnosť uhradiť nájomné za mesiace 01-12/2010, t.j. 12 x 61,09 €
ako aj nedoplatok z vyúčtovania služieb poskytovaných s užívaním bytu za zúčtovacie obdobie roku
2010 v sume 563,52 €. V zmysle vyúčtovania bol žalovaný povinný tento nedoplatok vysporiadať do
30 dní od prevzatia vyúčtovania. Za platné doručenie vyúčtovania za rok 2010 súd s poukazom na

§ 45 OZ posudzoval uloženie zásielky na pošte, pretože tento prejav vôle sa v tom čase ocitol vo
sfére dispozície žalovaného, pričom je právne bezvýznamné, či sa žalovaný s dôjdeným prejavom
vôle v skutočnosti oboznámil alebo neoboznámil. Na základe uvedeného uplynutím 30 dní od vrátenia
tejto zásielky žalobcovi (23.7.2011) sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlhu predstavujúceho
vyúčtovanie za rok 2010. V zmysle § 697 OZ uplynutím 5 dní od danej lehoty sa žalovaný dostal do
omeškania, a preto súd priznal žalobcovi poplatok z omeškania až od 29.7.2011 do zaplatenia a v

prevyšujúcej časti (t.j. časti poplatku z omeškania za 5 dní) žalobu ako nedôvodnú zamietol. V zmysle
§ 697 OZ sa žalovaný dostal do omeškania s platením každého mesačného nájomného, t.j. vždy od 11.
dňa v tom-ktorom kalendárnom mesiaci roku 2010. Na zistený skutkový stav aplikoval súd ust. § 3 ods.
1, 2 OZ a § 671 a nasl. OZ.

22. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP)
a plne úspešnému žalobcovi (keďže 5 dní zamietnutého poplatku z omeškania aj po vyčíslení pomeru
úspechu a neúspechu nedosahuje ani 1%) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom
o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie.
Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Označil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Poukázal
na konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C 4/2012, v ktorom súd rozhodol o

nároku žalobcu proti žalovanému postavenom na totožných okolnostiach, len sa jednalo o iné „časové
obdobie“. Rozsudkom okresného súdu zo dňa 15.03.2013, č.k. 18C 4/2012-23 bola zamietnutá žaloba
s poukazom na ust. § 3 ods. 1 OZ. Nárok žalobcu bol vyhodnotený ako nárok v rozpore s dobrými
mravmi, ktorý nemôže požívať právnu ochranu vychádzajúc z toho, že žalobca na jednej strane
nepovažoval žalovaného za nájomcu a na strane druhej od neho požaduje, aby si plnil povinnosti

nájomcu, teda, aby platil nájomné. Na odvolanie žalobcu bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.01.2016, č.k. 4Co 231/2013-50. Dovolanie žalobcu
bolo uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2016, č.k. 3 Cdo 102/2016-109 odmietnuté.

24. Po citácii § 3 OZ, § 355 CSP, § 388 CSP a § 389 CSP podrobne podal definíciu dobrých mravov a

poznamenal, že v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku súd hodnotí vykonané dokazovanie a
v jeho závere sa uvádza, že ani jedna skutková okolnosť tvrdená žalovaným nedosahuje takú závažnosť
a relevanciu, aby bolo možné žalobu zamietnuť s poukazom na § 3 ods. 1 OZ.

25. Súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberá tým, že (ex)manželka žalovaného byt odovzdala

žalobcovi, o čom žalovaný nemal vedomosť. Po prevzatí bytu od (ex)manželky žalovaného neurobil
žalobca žiadne opatrenia, v dôsledku čoho sa do bytu nasťahovala skupina asociálov, ktorá byt
zdevastovala a ten sa stal neužívatel'ným: to znamená, že žalobca prevzal predmetný byt, ktorý patril
do jeho bytového fondu, neplnením svojich povinností dopustil, že sa byt dostal do neužívatel'ného
stavu, a žalovanému nepriznával práva nájomcu, čo výslovne deklaroval v konaní o určenie nájmu k

predmetnémubytu,nonapriektomujejehozámeromsanaúkoržalovanéhovtomtokonaníbezdôvodne
obohatiť. Žalobca v konaní vedenom na súde prvej inštancie poprel, že by žalovanému bránil v užívaní
predmetného bytu. Berúc do úvahy fakt, že do roku 2008 žalobca žalovanému nepriznával práva
nájomcu, byt bol navyše len v dôsledku postupu žalobcu v neužívatel'nom stave. Toto tvrdenie žalobcu
je absolútne účelové, lebo prenajímatel' je v zmysle § 664 OZ povinný prenechať nájomcovi prenajatú

vec v stave v spôsobilom na dohodnuté užívanie. Tým, že do rozhodnutia súdu o tom, že žalovaný
je výlučným nájomcom predmetného bytu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.8.2008, disponoval
bytom žalobca, ktorý nedodržaním svojich povinností dopustil zdemolovanie bytu, nemôže žalobca
tvrdiť, že žalovanému v jeho užívaní nebránil. Následne po rozhodnutí súdu o tom, že žalovaný jevýlučným nájomcom predmetného bytu, ale žalobca svoju rétoriku mení (napriek tomu, že mu dovtedy
nepriznával práva nájomcu) a tvrdí, že žalovaný bol po celý čas výlučným nájomcom bytu. Súd napriek
tomu, že žalobca nebral ohľad na to, že do momentu právoplatného rozhodnutia súdu neuznával

žalovanému postavenie legitímneho nájomcu,
-akceptoval odovzdanie bytu (ex)manželke žalovaného,
-nespísal o tom zápisnicu,
-a v nadväznosti na to, že sa o byt nestaral, sa byt stal neužívatel'ným, donútil žalovaného s ťažkou
zdravotnou diagnózou a bez strechy nad hlavou, vziať si hypotéku za účelom zabezpečenia bývania

pre seba a svoje maloleté deti, ktoré mal v osobnej starostlivosti, čím de facto spôsobil žalovanému
nevyčíslitel'nú nemajetkovú ujmu a účelovo požaduje úhradu platieb, na ktoré nemá zákonný nárok, mal
(súd) dospieť k záveru, že postup žalobcu nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

26. Uviedol, že dobré mravy netvoria uzavretý a petrifikovaný normatívny systém, sú skôr meradlom
etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a

poctivéhokonania.Rozporprávnehoúkonusdobrýmimravmijepotrebnéposudzovaťvkaždomprípade
individuálne, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti konania účastníkov v príslušnom období a na ich
vtedajšie postavenie.

27. Žalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. K odvolaniu žalovaného poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa
20.5.2015, sp.zn. 4Co 92/2014, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn. 24C
190/2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co 826/2014 z 9.11.2015, ktorým zrušil
rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 40C/219/2010 a vrátil vec na ďalšie konanie, v ktorých sa
odvolací súd stotožnil s názorom žalobcu, že nájomca mal v týchto prípadoch právo na primeranú zl'avu

z nájomného, dokiaľ prenajímateľ napriek jeho upozorneniam neodstránil v byte alebo v dome závadu,
ktorá podstatne alebo po dlhší čas zhoršovala jeho užívanie. Samotná skutočnosť, že žalovaný ako
nájomca zanedbával svoju povinnosť užívať byt na základe platne uzavretej zmluvy, pričom mu v tom
prenajímateľ nebránil, nie je dôvodom neplatenia nájomného podľa platnej zmluvy, a to ani za použitia
§ 3 ods. 1 OZ. Zároveň podotkol, že žalovaný viackrát prejavil záujem predmetný byt odkúpiť do svojho

vlastníctva. Jednal a rokoval s prenajímateľom, ale nebol ochotný uhradiť svoj dlh vo výške vyčíslenej
žalobcom. Prvostupňovému súdu žalobca doložil i nasledujúci listinný dôkaz, ktorý bol vyžiadaný z
archívu Mesta Košice. Ide o list označený ako "Žiadosť o odkúpenie bytu č. XX na J. ulici č. X, J.“ zo
dňa 30.1.2008 adresovaný Magistrátu mesta Košice zo strany žalovaného. V predmetnom liste sám
žalovaný uviedol, že " Celkový nedoplatok na nájomnom a službách spojených s nájmom spolu s penále

ku dňu 24.1.2008 predstavuje sumu 740.852,- Sk. Po odrátaní judikovanej pohľadávky voči O. Š. vo
výške 377.969,-Sk, zostávajúca suma nedoplatkov spolu s penále je 362.883, -Sk. Týmto nájomca C.
Š. žiada o odkúpenie bytu č. XX na J. ulici č. X, J., do výlučného vlastníctva. Uhradí všetky nedoplatky
za obdobie od 01.1.2005 do súčasnosti vo výške 362.883,- Sk a zaplatí odkupnú hodnotu bytu".

28. Sám žalovaný (nájomca) v tomto podaní - v žiadosti o odkúpenie bytu - potvrdil a uznal, že dlh na
nájomnom a úhradách za služby spojené s nájmom vo výške 362.883,-Sk uhradí, čo sa nestalo. Žalobca
zopakoval, že pokiaľ mal žalovaný úspech v konaní o určenie nájmu k predmetnému bytu, mal si plniť
svoje povinnosti, ktoré vyplývajú pre nájomcu z nájmu bytu, a to platiť nájomné.

29. V závere vyjadrenia zopakoval, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením nájomného a úhrad
zaslužbyspojenésnájmom,akovýlučnýnájomcabytu.Sámžalovanýsadomáhalneplatnostivýpovede
z nájmu bytu žalobou podanou dňa 23.6.2006. Poukázal na zjavný rozpor v obrane žalovaného, keď
na jednej strane tvrdí, že nemohol byt užívať, a na druhej strane sa považuje za výlučného nájomcu
predmetného bytu.

30. Tvrdenie žalovaného, že mu bolo znemožnené užívať predmetný byt je zavádzajúce, lebo žalovaný
sa ani raz nedomáhal a nežiadal žalobcu o poskytnutie súčinnosti, resp. o splnenie povinnosti byt
sprístupniť. Naviac poznamenal, že prenajímateľ nemal možnosť dozvedieť sa o tom, že v prenajatom
byte sú akékoľvek závady, lebo nikto (a už nie nájomca) nehlásil potrebu týchto opráv, resp. výskyt

takýchto vád. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

31. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo 4.7.2017 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalovaný naďalej
zotrváva na svojich v konaní prezentovaných tvrdeniach, a má za to, že prvoinštančný rozsudoknemôže vzhľadom na konanie žalobcu vyznačujúce sa markantným rozporom s dobrými mravmi obstáť.
Opätovne zopakoval časť zo svojho odvolania, že súd aj napriek tomu, že
-sám žalobca najskôr explicitne deklaroval, že žalovaný nie je nájomca, a preto mu nepriznáva práva,

ktoré mu mali patriť,
-po odovzdaní bytu manželkou žalovaného dňa 25.10.2005 pani Božene Stankovej zamestnankyni
žalobcu sa o byt patriaci do jeho fondu nestará, a dopustí, aby sa stal neužívatel'ným, ale
-následne, keď rozhodne súd, že žalovaný je výlučným nájomcom, žalobca neberie ohl'ad na to, že:
-do momentu právoplatnosti rozhodnutia súdu neuznával žalovanému postavenie legitímneho nájomcu,

-akceptoval odovzdanie bytu manželkou žalovaného,
-nespísal o tom zápisnicu a
-v nadväznosti na to, že sa o byt nestaral, sa byt stal neužívatel'ným, donútil žalovaného s ťažkou
zdravotnou diagnózou a bez strechy nad hlavou vziať hypotéku za účelom zabezpečenia bývania pre
seba a svoje maloleté deti, ktoré mal v osobnej starostlivosti, čím mu de facto spôsobil nevyčíslitel'nú
nemajetkovú ujmu a účelovo požaduje úhradu platieb, na ktoré nemá zákonný nárok, mal dospieť k

záveru, že postup žalobcu nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380

CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

33. Rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je vecne
správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

34. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.1.2018 o 12.35 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.1.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219
ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP.

35. Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
vo veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.

37.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav

(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.38. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

39. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že

by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 191 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

40. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných
súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, náležite sa zaoberal
aj (ne)vierohodnosťou tých dôkazov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená a z vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a pri svojom rozhodovaní
sariadilajvyslovenýmprávnymnázoromodvolaciehosúduvrozhodnutí6Co196/2015,pričomvkonaní
ani odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv, ani inú vadu konania, ktorá by mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako vecne správny potvrdil.

41. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody
napadnutého rozsudku v jeho potvrdzujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré v
podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

42. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky
žalovaného, podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci s odkazom na
zistený skutkový stav a aplikované právne predpisy, aj s ich podrobným rozborom.

43. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné :

44. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu proti žalovanému o zaplatenie sumy 1.296,60 € s
príslušenstvom, ktorá pozostáva z nájomného za užívanie bytu od 1.1.2010 do 31.12.2010 v sume

733,08 € a vyúčtovaných nákladov za služby spojené s užívaním bytu od 1.1.2010 do 31.12.2010 v
sume 563,52 € s príslušnými úrokmi z omeškania špecifikovanými v žalobe.

45. V konaní nebola sporná tá skutočnosť, že žalovanému bol pridelený predmetný byt č. XX na X.
poschodí na J. ulici č. X v Košiciach v roku 1989 a od septembra 1992 v predmetnom byte nebýval,

lebo byt opustil z dôvodu predrozvodových rozporov s manželkou a konfliktných situácií s tým, že v byte
zostala bývať jeho manželka s deťmi.

46. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 27.6.2008, č.k. 13C 581/1999-197, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 21.8.2008, bol žalovaný určený za výlučného nájomcu predmetného bytu.

47. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že prenajímateľ má zabezpečiť nájomcovi plný a
nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu (§ 687 ods. 1 OZ) a nepochybne sankciou za neplnenie
tejto povinnosti je nárok na zľavu z nájomného, ktorej sa nájomca môže domáhať podľa § 698 ods. 1 OZ.

48.Akoužodvolacísúduviedol,Občianskyzákonníkumožňujenájomcoviuplatniťsiprávonaprimeranú
zľavu z nájomného (§ 698 ods. 1 OZ), a nie na „odpustenie“ celého nájomného, resp. dlžného
nájomného, prípadne celej úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.

49. K základným povinnostiam nájomcu patrí jeho povinnosť platiť nájomné a úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu. Splnenie tejto povinnosti nemožno pritom podmieňovať tým, či
prenajímateľ plní svoje povinnosti zaistiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojený s užívaním
bytu (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 24.4.2003 sp.zn. 26 Cdo 2083/2002, zo dňa 7.4.2004
sp.zn. 26 Cdo 2325/2003, z 15.4.2004 sp.zn. 33 Odo 668/2002 a uznesenie zo dňa 25.7.2003 sp.zn.26 Cdo 1056/2002). Tejto povinnosti nie je nájomca zbavený ani v prípade, že prenajímateľ nesplnil
svoju povinnosť odstrániť kvalifikované závady brániace riadnemu užívaniu bytu. Z toho vyplýva, že
ani v prípade nesplnenia povinnosti prenajímateľa odstrániť závady v byte, nie je nájomca oprávnený

prestať platiť nájomné (inými slovami povedané, že ani táto okolnosť ho nezbavuje povinnosti platiť
nájomné), pretože je tu pre neho k dispozícii režim upravený ustanovením § 691 OZ (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo 16.11.2005 sp.zn. 26 Cdo 922/2005).

50. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opakovane poukazuje na správanie sa žalobcu, ktoré podľa neho je v

rozpore s dobrými mravmi a súd takémuto nároku nemôže poskytnúť právnu ochranu podľa § 3 ods. 1
OZ, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že nezistil také správanie sa žalobcu v rozhodnom období, ktoré by bolo
v rozpore s dobrými mravmi.

51. Súd za takýto dôvod nepovažoval okolnosť, že žalobca mal pochybnosti o tom, či žalovaný je

nájomcom bytu potom, čo v roku 1992 opustil predmetný byt. Neobstojí (ani) argumentácia žalovaného,
že po odovzdaní bytu (ex)manželkou žalovaného sa žalobca o byt nestaral, lebo nie žalobca, ale
žalovaný je nájomcom bytu.

52. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný podal žalobu na Okresný súd Košice I

pod sp.zn. 13C 581/1999, ktorý rozsudkom zo dňa 27.6.2008 sp.zn. 13C 581/1999 určil žalovaného za
výlučného nájomcu bytu č. 18, Kurská č. 1 v Košiciach na 6. poschodí. V tomto konaní (ex)manželka
žalovaného uviedla, že sa vzdáva práva nájmu k predmetnému bytu v prospech žalovaného. Uvedený
rozsudok nadobudol právoplatnosť 21.8.2008. Od toho dátumu odpadli akékoľvek pochybnosti o tom,
že žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu, a že si má strážiť svoje práva a plniť si svoje

povinnosti, ktoré vyplývajú z nájomnej zmluvy k predmetnému bytu.

53. Taktiež treba podotknúť, že nemožno prehliadnuť ani to, že žalovaný podal dňa 23.6.2006 návrh na
určenie neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mu bola daná 29.1.2004 a vec sa viedla na okresnom súde
pod sp.zn. 38C 53/2006. O tom, že žalovaný sa „cítil“ byť nielen nájomcom bytu, ale že týmto nájomcom

predmetného bytu aj bol, svedčí aj jeho žiadosť o odkúpenie bytu od prenajímateľa Mesta Košice dňa
30.1.2008. V tejto žiadosti žalovaný rozvádza nielen celkový nedoplatok na nájomnom a na službách
spojených s užívaním predmetného bytu, ale po odpočítaní „judikovanej pohľadávky“ prenajímateľa voči
(ex)manželke bol ochotný zaplatiť sumu nedoplatku spolu s penále, plus odkupnú hodnotu bytu.

54. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neobstojí argumentácia žalovaného,
že nárok žalobcu na zaplatenie nájomného a náhrad za služby poskytnuté v rozhodnom období v roku
2010, je v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, lebo žalobca sa o byt nestaral, že byt mu neodovzdal potom, čo
(ex)manželka doniesla kľúče bytovému podniku, lebo ako súd niekoľkokrát uviedol, odovzdanie bytu
nájomcovi je jednorázovou povinnosťou, a nie viacnásobnou.

55. Okolnosti uvádzané žalovaným, že do momentu právoplatnosti rozhodnutia súdu o tom, že žalovaný
je výlučným nájomcom predmetného bytu, žalobca neuznával žalovanému postavenie legitímneho
nájomcu, že akceptoval odovzdanie bytu (ex)manželkou žalovaného a nespísal o tom zápisnicu a že
sa o byt (prenajímateľ) nestaral, správne súd prvej inštancie nepovažoval za tak závažné a relevantné,

aby žalobu zamietol pre aplikáciu § 3 ods. 1 OZ.

56. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s týmto záverom súdu prvej inštancie.

57. Pokiaľ žalovaný opakovane poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice I vo veci 18C 4/2012

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice 4 Co 213/2013 z 21.1.2016 a uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 22.9.2016 sp.zn. 3 Cdo 102/2016 odvolací súd len poznamenáva, že predmetom uvedeného
konania bolo obdobie pred dátumom 21.8.2008, t.j. kedy bolo rozhodnuté o tom, že žalovaný je výlučným
nájomcom predmetného bytu.

58. V tomto konaní nebolo preukázané, aby žalobca v roku 2010 bránil žalovanému v užívaní
predmetného bytu.59. Odvolací súd len poznamenáva, že z nájmu bytu vyplývajú aj pre nájomcu povinnosti, ktoré sú
uvedené v § 689 OZ a nasl., ktoré žalovaný neplnil bez zavinenia žalobcu. Preto samotná skutočnosť,
že žalovaný ako nájomca zanedbal svoju povinnosť užívať byt na základe platne uzavretej nájomnej

zmluvy, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by mu v tom žalobca (prenajímateľ) bránil, nezbavuje
žalovaného povinnosti platiť nájomné podľa zmluvy, a táto povinnosť nemôže zaniknúť ani aplikáciou
§ 3 ods. 1 OZ.

60. Odvolaním nebola napadnutá správnosť právnych záverov týkajúcich sa otázok dlžného nájomného

a výšky poplatku z omeškania v predmetnom období. Za takejto situácie odvolací súd z uvedených
právnych záverov pri rozhodovaní vychádzal.

61. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte
tohto rozsudku.

62. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný,
a preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom
rozsahu úspešný, a preto mu súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O

výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník zohľadňujúc § 251 CSP.

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).