Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/197/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899953
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2508899953.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX,
zastúpený: JUDr. Jozef Boris, advokát, so sídlom Dopravná 3121/4, Bratislava, adresa pre doručovanie:
Bučany 377, proti žalovaným: 1/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XB, Z., 2/ Mgr. PhDr. M. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XB, Z., 3/ M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, K., 4/ B. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Z. XX, 5/ Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XB, Z., 6/ M. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, E., 7/ N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, E., 8/ B. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, E. a 9/ Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, E., žalovaní 6/ až 9/

zastúpení: JUDr. Branislav Drgoňa, advokát, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 11. marca
2019, č.k. 5C/100/2008-319, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/ a 9/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a o nároku na

náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/ a 9/ majú voči žalobcovi právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 123, § 129 ods. 1 a 2, § 130, § 132
ods. 1, § 134 ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka, keď uviedol, že oprávnenosť držby sa posudzuje z
týchto hľadísk: a) existencia právneho (hoci i domnelého) titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, b)
nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, c) dobrá viera držiteľa, že mu právo patrí.

Z hľadiska historického vývoja inštitútu vydržania v období od 01.01.1951 do 31.03.1964 Občiansky
zákonník od 01.01.1951 priniesol zmeny, predmetom vydržania mohli byť hnuteľné aj nehnuteľné veci,
avšak z vydržania boli vyňaté veci v socialistickom vlastníctve. Pri nehnuteľných veciach bola vydržacia
doba 10 ročná a započítaval aj oprávnená držba právneho predchodcu. Občiansky zákonník účinný
od 01.04.1964 takýto spôsob nadobúdania vlastníctva vôbec neupravoval. K opätovnému zavedeniu
inštitútu vydržania došlo až novelou účinnou od 01.04.1983 (ide o obdobie do 31.12.1991), vydržať
právo mohli len fyzické osoby a mohlo ísť len o veci v osobnom vlastníctve. Vydržacia doba pri

nehnuteľnostiach bola 10 rokov a do vydržacej doby sa mohla započítať oprávnená držba právneho
predchodcu vykonávanú do 01.04.1983 (teda v čase, keď vydržanie bolo možné). Následne už od
01.01.1992 platí súčasná úprava vydržania s tým, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu
držby pred 01.01.1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný tým, že ako vlastnícinehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní 1/ až 9/ (predtým ich právni predchodcovia
- B. a B. M.), pričom žalobca sa domáha určenia, že práve on je vlastníkom predmetného pozemku.
V danom prípade sa súd zaoberal tým, či podmienky vydržania vlastníckeho práva k Nehnuteľnosti

boli splnené a konštatoval, že tomu tak nebolo. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii
dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o
poctivosti nadobudnutia. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o
niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec
alebo právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že

vec alebo právo mu patrí , ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky
okolnosti“.Posúdenietoho,čijedržiteľsprihliadnutímnavšetkyokolnostivdobrejviere,žemuvecalebo
právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. (por. napr. Ro NS ČR,
2 Cdon 1178/96). V predmetnej veci žalobca opiera svoje tvrdenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti
vydržaním o právny titul - Úradný záznam. Je vylúčené, aby predmetná listina bola považovaná za
kúpnu zmluvu, alebo že by jej účastníci mohli byť legitímne v domnení, že na jej podklade došlo k

prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnosti. Už len samotný text listiny: „vyjadrenie predávajúcej: „ ...
som sa rozhodla tento odpredať za dohodnutú cenu 4.000,- ktoré žiadam tu vyplatiť na MNV v K..
Tieto peniaze keď mi budú vyplatené súhlasím s tým, aby už tohto roku kupujúci mohol pozemok
obrábať.“ Ďalej vyjadrenie kupujúceho: „ ... rozhodnutý som zakúpiť ho. Nakoľko však viem, že prenáška
na Štátnom notárstve v Trnave nebude hneď hotová, požiadal som na tunajšom MNV v K. o tento

úradný záznam. Som ochotný tu pred prítomným predsedom MNV K. vyplatiť predávajúcej 3.000,-
Kčs a zbytok po schválení prevodu nehnuteľnosti....“ nasvedčuje tomu, že do Úradného záznamu
boli pojaté vyhlásenia predávajúcej a kupujúcej o zamýšľanom prevode nehnuteľnosti, ktorý sa mal
uskutočniť v budúcnosti, pričom za vyjadrenia kupujúcej je nadovšetku pochybnosť, že kúpna cena má
byť doplatená v budúcnosti a že je potrebná aj „prenáška“ na štátnom notárstve. V danom čase platné

ust. § 134 OZ zakotvovalo, že k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym
notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy, čo v danom prípade nestalo a účastníci spísania
Úradného záznamu si tejto skutočnosti boli aj vedomí. Nemohla byť preto kupujúca - matka žalobcu v
dobrej viere, že úradným záznamom pozemok kúpila, keď obsahom jej vlastného vyjadrenia je aj to,
že k registrácii má dôjsť v budúcnosti. Za zmienku stojí aj to, že otec žalobcu prítomný pri Úradnom

zázname nebol. V listine sa uvádza, že M. W. zastupuje svojho manžela (otca žalobcu), hoci zo žiadnej
listiny splnomocnenie nevyplýva. Na strane predávajúcich sa spísania Úradného záznamu zúčastnila
predávajúca - B. M.. Z úmrtného listu B. M. súd zistil, že tento zomrel dňa XX.XX.XXXX, teda už
pred spísaním Úradného záznamu. Nakoľko ešte v čase podania žaloby bola Nehnuteľnosť vedená v
podielovom spoluvlastníctve manželov Michalčíkových každého v 1-ici, nemohla teda v čase spísania

Úradného záznamu predávajúca nakladať s celým pozemkom, keď neprebehlo dedičské konanie, kde
by predmetom dedičstva bol aj uvedený pozemok. Samotná skutočnosť, že po podpise Úradného
záznamu začali žalobcovi rodičia pozemok užívať, nezakladá automaticky domnienku oprávnenej
držby. Naopak, z Úradného záznamu je zrejmé, že bol spísaný práve preto, aby ešte pred kúpou
Nehnuteľnosti mohli žalobcovi rodičia pozemok užívať, išlo teda o dohodu o užívaní Nehnuteľnosti, ktorá

však nemala a nemohla mať za následok začatie plynutia vydržacej doby z hľadiska začatia oprávnenej
držby Nehnuteľnosti. Zo žiadosti predávajúcej zo dňa 16.12.1970 podanej na Okresný národný výbor
v Trnave je takisto zrejmé, že predávajúca v tom čase bola stále vlastníčkou nehnuteľnosti a mala v
úmysle pred predajom pozemku, ktorý mal nastať až v budúcnosti, zabezpečiť výmaz obmedzení podľa
prídelovej listiny. Samotné užívanie parcely rodičmi žalobcu a následne ním samým, hoci nerušené

od r. 1967 tak isto nemožno hodnotiť ako držbu oprávnenú, a to napriek tomu, že žalovaní 1/ až
9/, pôvodne žalované 1/ a 2/ a ich právni predchodcovia nejavili o nehnuteľnosť dlhodobo záujem.
Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho
práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a

nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí
a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že

mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblastisúkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je

ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona
je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy
o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval,
nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne
mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k

nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134
ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym
notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009). Osobitne súd zdôraznil aj to, že vydržacia doba zo strany
právnych predchodcov žalobcu - jeho rodičov ani nemohla byť dodržaná. Hoci sa títo ujali držby v

roku 1967, v danom období inštitút vydržania ako taký neexistoval. Otec žalobcu Z. W. zomrel dňa
XX.XX.XXXX a matka žalobcu M. W. dňa 08.12.1990, pričom inštitút vydržania bol znovu zavedený až
novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 01.04.1983. V čase dedičského konania po nich už žalobca
vedel (hoci podľa jeho vyjadrenia si to uvedomil až po dedičskom konaní po matke, s prihliadnutím
na všetky okolnosti mu tieto skutočnosti museli byť známe už skôr, a to po dedičskom konaní po jeho

otcovi), že predmetom dedičstva nehnuteľnosť nebola a nemohol ani on sám byť v dobrej viere, že je
vlastníkom veci. Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že k vydržaniu vlastníckeho práva na strane
žalobcu nedošlo a žalobu zamietol v celom rozsahu (výrok I). O nároku na náhradu trov konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a nakoľko žalovaní 1/ až 9/ mali v konaní úspech v plnom rozsahu,
súd im priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že
neboli splnené procesné podmienky, keď podľa jeho názoru rozhodol miestne nepríslušný súd a

vo veci rozhodla nezákonná sudkyňa. V konaní neboli splnené procesné podmienky spočívajúce v
nedostatočnom preskúmaní predpokladov pre rozhodovanie vo veci samej, ktoré súd musí skúmať
ex offo, keď podľa jeho názoru miestne príslušným na prejednanie veci bol Okresný súd Trnava, na
ktorom sa konanie pôvodne i začalo pod sp. zn. 11C/86/2003. Bol toho názoru, že takouto chybou súdu
boli porušené jeho práva dané mu ústavou a Listinou základných práv a slobôd, keď súd nesprávnym

procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konkrétne tým, že sa neustále menili zákonní sudcovia a
sudkyňa JUDr. Tvrdá nebola jeho zákonnou sudkyňou a napriek tomu vydala rozsudok, pričom ona bola
prvou, ktorá neskúmala príslušnosť súdu, a jemu neboli zaslané zmeny zákonných sudcov, takže sa
nemohol brániť. Ďalej napadol, že súd nevypočul ním navrhovanú svedkyňu, teda nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tým dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a to tak, že dôkazy, ktoré potvrdzovali jeho oprávnenú držbu po dobu
viac ako desať rokov aj s držbou jeho právnych predchodcov, nevyhodnotil v súlade s platným právom.
Odvolanie tiež odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď súd neposúdil otázku držby zo zákona, pričom poukázal na Registračnú smernicu - inštrukcia

MSaMPL a VH č. 8 z 19.05.1964. Podľa jeho názoru v prejednávanom prípade splnil zákonom určené
podmienky, a tak došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním zo zákona, pričom sa nevyžaduje
k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. On nadobudol vlastnícke právo vydržaním, keď splnil k podaniu
žaloby zákonné predpoklady, a to a) nadobúdatelia - jeho rodičia a on sú oprávnenými držiteľmi po
celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu

vydržania počas zákonom ustanovenej doby a c) spôsobilý predmet vydržania. Poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 432/2004-16.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

Odvolanie žalobcu považovali za nedôvodné a zmätočné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za zákonný a spravodlivý. Mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a celú vec správne právne posúdil. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej
miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie považovali za nesprávne. Konanie sa začalo v roku 2003podaním žaloby žalobcom a v tom čase bola aj správne určená príslušnosť súdu ako súdu prvej
inštancie na konanie a rozhodnutie. Poukázali na to, že žalobca bol riadne zastúpený svojim zvoleným
advokátom, pričom nikdy nenamietal miestnu príslušnosť súdu. V predmetnom súdnom konaní bola

otázka miestnej príslušnosti osobitne posudzovaná a aj riadne vyriešená tým, že ako miestne príslušný
súd bol určený Okresný súd Piešťany. Tvrdenie žalobcu, že boli porušené jeho práva na spravodlivý
proces zmenou zákonného sudcu sú nesprávne a nespravodlivé, pričom sudkyňa JUDr. Tvrdá nevydala
vo veci rozsudok, ako opätovne nesprávne tvrdí žalobca, nakoľko rozsudok vydala JUDr. Dominika
Horváthová, sudkyňa, ktorej bola vec pridelená riadne v zmysle rozvrhu práce na súde prvej inštancie.

Zároveň opätovne poukázali na skutočnosť, že žalobca akúkoľvek zmenu zákonného sudcu nikdy v
konaní nenamietal. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že nevykonaním výsluchu ním navrhnutej svedkyne
dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam. V zmysle uznesenia súdu prvej inštancie
vyhláseného na pojednávaní dňa 12.11.2018 mal navrhovanú svedkyňu zabezpečiť sám žalobca,
ktorý sám na tomto pojednávaní vyhlásil, že jej účasť zabezpečí. Na nasledujúce pojednávanie sa
žalobca nedostavil a nedostavila sa ani ním navrhovaná svedkyňa, pričom sám žalobca svojim laxným

a nezodpovedným prístupom k celej veci zapríčinil, že súd nemohol vykonať ním navrhnutý dôkaz.
Uviedli tiež, že uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 432/2004-16 je pre zodpovedanie právnych
otázok v tejto veci právne irelevantné, keďže primárne rieši spôsob spočítania (dobromyseľnej) doby
vydržania. Podstatnou právnou otázkou, ktorú riešil súd prvej inštancie a vyriešil ju správne, bolo, či je
žalobca dobromyseľný a či existuje spôsobilý predmet vydržania. Žalobca svoju dobromyseľnosť a ani

dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov nepreukázal, práve naopak, z vykonaného dokazovania
a rozhodovacej činnosti, napr. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 283/2009 vyplýva, že ani on a
ani jeho právni predchodcovia nemohli byť nikdy dobromyseľní, keďže už od počiatku vedeli, že
na riadne nadobudnutie vlastníckeho práva (v čase uskutočnenia údajného prevodu nehnuteľnosti)
je potrebná k platnému prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti obligatórne registrácia takejto zmluvy o

prevode štátnym notárstvom. Súd prvej inštancie vecne a právne správne ustálil, že v prípade žalobcu,
resp.jehoprávnychpredchodcovabsentujeakotitulus(kúpnazmluva),takajmodus(registráciaštátnym
notárstvom). Úradný záznam nebol kúpnou zmluvou, práve naopak, tento prezumoval, že by sa takáto
zmluva mala uzavrieť pro futuro.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/100/2008 bolo určenie
vlastníckeho práva žalobcu k v žalobe označenej nehnuteľnosti.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorým bola žaloba zamietnutá a žalovaným bol priznaný nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

8. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky [§ 365 ods. 1 písm. a)
CSP], súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

[§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP)].

9. Odvolateľ nesplnenie procesných podmienok videl v tom, že vo veci rozhodol nepríslušný súd a v

nadväznosti na to bolo rozhodnutie vydané nezákonným sudcom. Podľa názoru odvolateľa bol miestne
príslušným na prejednanie veci Okresný súd Trnava, a to s prihliadnutím na ust. § 88 ods. 1 písm. h)
O.s.p. platného a účinného v čase začatia konania.

10. Podľa § 88 ods. 1 písm. h) O.s.p., namiesto všeobecného súdu odporu je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je daná príslušnosť podľa
písm. b).11. Podľa § 105 ods. 1 O.s.p., súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88, ak však navrhovateľ
vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca,
súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne

konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom
úkone, ktorý účastníkovi patrí.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nezistil, že by bol miestne nepríslušným, pričom námietka
miestnej nepríslušnosti súdu nebola počas konania uplatnená ani zo strany účastníkov konania (strán

sporu).

13. S prihliadnutím na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že vo veci rozhodol miestne príslušný súd a
rozhodnutie bolo vydané zákonným sudcom určeným v zmysle rozvrhu práce, čo počas celého konania
až do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nikto z účastníkov konania (strán sporu) nenamietal.
Vzhľadom na to uvedený odvolací dôvod uplatnený žalobcom nie je daný.

14. Ďalej odvolateľ namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a to tým, že nevykonal výsluch svedkyne, ktorý výsluch navrhol žalobca.

15. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa

12.11.2018 žalobca navrhol vypočuť svedkyňu p. B. s tým, že zabezpečí jej účasť na ďalšom
pojednávaní. Uvedené pojednávanie bolo odročené na deň 11.03.2019 s tým, že účasť svedkyne na
ďalšie pojednávanie zabezpečí žalobca. Na pojednávaní dňa 11.03.2019 sa žalobca bez ospravedlnenia
nezúčastnil, pričom nezabezpečil ani účasť menovanej svedkyne. Na uvedenom pojednávaní súd po
vyjadrení prítomných strán rozhodol, že upúšťa od výsluchu svedkyne, nakoľko vzhľadom na právne

posúdenievecipovažovaljejvýsluchzanadbytočný.Uvedenémupostupusúduprvejinštancienemožno
nič vytknúť, pretože je vecou súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Bolo
vecou žalobcu pristupovať k sporu zodpovedne a pokiaľ navrhol vykonať výsluch svedkyne a zaviazal
sa zabezpečiť jej účasť na pojednávaní (§ 197 ods. 1 CSP), mal takto i postupovať, pričom celkom
nepochybne by v prípade zabezpečenia účasti svedkyne na odročenom pojednávaní bol zo strany súdu

vykonaný jej výsluch, keďže i za týmto účelom bolo predchádzajúce pojednávanie odročené.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak

nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP.
Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa

právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

17. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral

do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právneargumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a

nemožno mu nič vyčítať.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

22. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany

sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

23. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(I.ÚS 50/2004).

24. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

25. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné

vyhotovenie rozsudku.

26. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z

ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že

mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že
je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so

zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomostio dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za
právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci
z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona

je právny omyl neospravedlniteľný (pozri rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009,
5 Cdo 30/2010, 5 Cdo 49/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, nie je
neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu
ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti

súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona
je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

27. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho

posúdenia právnych dôsledkov právny skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo
30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného
a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž

predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

28. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemohol preto dať za pravdu odvolateľovi. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu

prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i v závislom výroku o trovách konania, z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

29. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255

ods. 1 CSP priznal náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

30. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).