Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 16, 2019

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 14C/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4319201090
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Kostolanská

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2019:4319201090.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice, sudkyňou JUDr. Lenkou Kostolanskou, v spore žalobkyne: Mgr. J. W., B.. XX. XX.

XXXX, X. L.Ř. XX, V. X, Č. G., zast.: Mgr. Petr Žídek, PhD., advokát, so sídlom tř. Kpt. Jaroše 13,
Brno, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou súdu dňa 15. 03. 2019, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice. V prvom bode žalobkyňa uplatnila

námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Levice. Následne k skutkovým okolnostiam
uviedla, že žalobkyni bolo na základe právoplatného platobného rozkazu č. Ro 390/96-9 zo dňa 01.
04. 1996 vydaného Okresným súdom vo Frýdku - Místku priznané právo na zaplatenie jej pohľadávky
povinným U. B., X. J. XX, V., vo výške 262.380 Kč s 17% úrokom z omeškania ročne od 02. 01.
1992 do zaplatenia s príslušenstvom. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa dňa 03.
12. 2010 podala návrh na vykonanie exekúcie u súdnej exekútorky JUDr. Ing. Zuzany Dobrodenkovej,
Exekútorský úrad v Skalici, ktorej Okresný súd Levice vydal poverenie sp. zn. 11Er/1209/2010 zo dňa 27.

01. 2011. Proti uvedenej exekúcii podal povinný v zákonnej lehote námietky, ktorým Okresný súd Levice
vyhovel a uznesením zo dňa 19. 12. 2011 exekúciu pre neprípustnosť zastavil. Žalobkyňa podala proti
predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Nitre. Ten uznesením zo dňa 18.
12.2014prvoinštančnéuznesenieOkresnéhosúduLevicezrušilavecmuvrátilnakonanie.Okresnýsúd
Levice až do roku 2017 v uvedenej veci nevydal žiadne rozhodnutie, a to i napriek tomu, že žalobkyňa
dodalavšetkypožadovanépodkladypodľažiadostisúduzodňa08.09.2016a19.10.2016,atorovnako
naprotiopakovanýmurgenciámzostranyžalobkyne.Vzhľadomkprieťahomvovyššieuvedenomkonaní

žalobkyňa podala k predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Následne bola právnemu
zástupcovi žalobkyne doručená odpoveď na túto sťažnosť zo dňa 20. 11. 2017, v ktorej podpredseda
súdu vzhliadol sťažnosť na prieťahy v konaní ako odôvodnenú, pričom nečinnosť súdu ospravedlňoval
jehoprílišnouzaťaženosťoupridelenýchexekučnýchvecí.ZobsahuvyjadreniapodpredseduOkresného
súdu Levice ku sťažnosti na prieťahy ďalej tiež vyplýva zistenie nečinnosti vyššej súdnej úradníčky,
ktorá sa mala prípadom zaoberať a neurobila tak v primeranej dobe. Preto podpredseda súdu urobil

opatrenie tým, že túto vyššiu súdnu úradníčku upozornil na dodržiavanie týchto lehôt. Vzhľadom k týmto
skutočnostiam žalobkyňa zaslala dňa 24. 01. 2018 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti zaškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Dňa 13. 07. 2018 žalobkyňa
obdržala oznámenie žalovanej o výsledku predbežného prejednania nároku na náhradu škody zo dňa
09. 07. 2018, z ktorého vyplývalo, že žiadosť bola predbežne prejednaná, avšak vyhovené jej nebolo.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako dôvod nevyhovenia žiadosti uviedlo iba toľko, že
mu nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej výkonom verejnej moci (nebol preukázaný vznik a výška uplatnenej nemajetkovej ujmy,
ani existencia príčinnej súvislosti medzi uplatnenou nemajetkovou ujmou a označeným nesprávnym
úradným postupom. Následne poukázala na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok

46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a mala za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade so
svojou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje, konanie účastníkov konania a postup samotného súdu. Prvoradou povinnosťou súdu
a sudcov je organizovanie procesného postupu súdneho konania tak, aby sa čo najskôr odstránil stav
právnej neistoty, kvôli ktorej sa dotyčný obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie v danej veci. Táto
povinnosť pritom vyplýva z čl. 17 CSP. Podľa žalobkyne sa dopustil Okresný súd Levice zbytočných

prieťahov tým, že v priebehu tridsaťtri mesiacov (od vrátenia veci Krajským súdom v Nitre v decembri
2014 do podania žiadosti žalobkyne o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v januári 2018)
vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, k čomu ho neviedol žiadny zvlášť ospravedlňujúci dôvod. Tento
záver potvrdzuje i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 01. 2004 sp. zn. I ÚS 100/13.
K uvedenému obdobiu nečinnosti bolo potrebné pripočítať i predchádzajúcu dobu konania zahrňujúcu

minimálne obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti
prvoinštančnému rozhodnutiu o zastavení exekúcie (od podania odvolania žalobkyne v januári 2012 do
rozhodnutia Krajského súdu v Nitre v decembri 2014). V dobe podania žiadosti žalobkyne o predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody v januári 2018 tak celková doba konania v danej exekučnej
veci robila 7 rokov a 1 mesiac bez toho, aby bolo vydané prvoinštančné rozhodnutie o námietkach

povinného proti exekúcii. Následne doplnila, že nečinnosť súdu pokračovala i po podaní jej žiadosti o
predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Bolo jej síce dňa 09. 08. 2018 doručené uznesenie
Okresného súdu Levice, ktorým uvedený súd v prvom stupni rozhodoval o zastavení exekúcie, proti
tomuto uzneseniu ale žalobkyňa podala odvolanie ku Krajskému súdu v Nitre, o ktorom do dnešného
dňa nebolo rozhodnuté. V dobe podania tejto žaloby tak celková dĺžka konania predstavovala 8 rokov

a 3 mesiace bez toho, aby bolo vydané právoplatné súdne rozhodnutie o námietkach povinného proti
exekúcii a mohlo byť pristúpené k samotnej exekúcii na majetok povinného. Mala za to, že ona ako
žalobkyňa splnila svoje povinnosti a podľa § 15 zákona o zodpovednosti za škodu v tejto veci podala
k žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Z oznámenia žalovaného
o výsledku predbežného prejednania nároku zo dňa 09. 07. 2018 vyplýva, že žalovaný nepovažoval

žiadosť o odškodnenie za prieťahy ako dôvodnú. S tým žalobkyňa nesúhlasila, pretože o nesprávnom
úradnom postupe nemožno v prípade nečinnosti Okresného súdu Levice pochybovať už len vďaka
vyjadreniu podpredsedu Okresného súdu Levice, kde túto nečinnosť priznal, a ohľadne toho napomenul
vyššiu súdnu úradníčku, ktorá sa prípadom zaoberala. Niet pochybností ani o tom, že vďaka vyššie
popísaným prieťahom vznikla žalobkyni nemajetková ujma, pretože žalobkyňa bola nútená zostávať v

stave neistoty ohľadne výsledku súdneho konania, ktoré je vedené neprimerane dlhú dobu. Najviac, ak
zobrala do úvahy pomernú nenáročnosť prípadu, je obhájiteľné, že žalobkyňa sa domnievala a stále sa
domnieva, že peniaze, o ktoré ju povinný objektívne pripravil, jej nakoniec budú priznané. Teda prieťahy
konania zavinené nečinnosti Okresného súdu Levice jej spôsobili už mnohé nepríjemnosti, ktoré sa
odrazili v jej osobnom živote, kedy už niekoľko rokov zotrváva v stave akútnej hmotnej núdze a je nútená

vystačiť s veľmi nízkymi príjmami, čo potvrdzuje i skutočnosť, že bola v konaní pred Okresným súdom
Levice oslobodená od súdnych poplatkov. K exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky voči povinnému sa
žalobkyňa upína ako k východisku zo svojej akútnej hmotnej núdze a i vzhľadom na zlý zdravotný stav
a vyšší vek žalobkyne predstavujú prieťahy v konaní pred Okresným súdom Levice citeľný zásah do jej
práv. Žalobkyňa sa preukázateľne niekoľkokrát snažila situáciu riešiť, na žiadosť Okresného súdu Levice

reagovala riadne a dohľadala žiadané dokumenty, napriek tomu vec stále nie je právoplatne rozhodnutá.
Preto žalobkyňa s tvrdeniami v oznámení žalovaného o výsledku predbežného prejednávania nároku
na náhradu škody zásadne nesúhlasí. V dôsledku vyššie popísaných skutočností žalobkyni vznikla
nemajetková ujma, ktorú si vyčíslila na čiastku 6.000 eur. Uvedená čiastka je odrazom stavu právnej
neistoty, do ktorej bola žalobkyňa uvedená nečinnosťou Okresného súdu Levice a v ktorom je nútená

i naďalej zotrvávať, čo vzhľadom k vyššie uvedenému je v jej situácii nedôstojné. V čiastke sa taktiež
odráža skutočnosť, že prípad žalobkyne, ktorý doposiaľ nebol právoplatne rozhodnutý, je podľa názoru
žalobkyne právne nenáročný. Súd má totiž k dispozícií všetky dokumenty potrebné k rozhodnutiu, t.j.
platobný rozkaz, na základe ktorého sa žalobkyňa exekúcie domáha. Európsky súd pre ľudské právaje pritom toho názoru, že pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať do úvahy celkovú dĺžku konania
a nie len dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne. V posudzovanom prípade od prvého
podania návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 03. 12. 2010 už uplynulo 8 rokov a 3 mesiace, preto má

za to, že čiastka 6.000 eur, ktorá s ohľadom na dobu trvania súdneho konania korešponduje s ustáleným
rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva, je dostatočným zadosťučinením. Vzhľadom na
uvedené žiadala zaviazať žalovaného na úhradu sumy 6.000 eur a tiež priznať náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28. 03. 2019 č.k. 6NcC/4/2019-35 rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Levice JUDr. Lenka Kostolanská nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14C/7/2019.

3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že podľa žalobkyne nesprávny úradný postup Okresného
súdu Levice mal spočívať v prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 1209/2010, konkrétne v
nečinnosti súdu v trvaní 37 mesiacov, nakoľko okresný súd po vrátení veci z krajského súdu až do

roku 2017 v predmetnom konaní nevydal žiadne rozhodnutie. Na preukázanie uvedeného žalobkyňa
predložila vybavenie sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. predsedom Okresného
súdu Levice, č. Spr. 3066/17 zo dňa 20.11.2017, ktorým vyhodnotil sťažnosť ako odôvodnenú.
Zároveň predseda súdu uviedol, že takýto stav bol spôsobený objektívnymi skutočnosťami a bola
zistená aj nečinnosť vyššej súdnej úradníčky z dôvodu nadmerného pracovného zaťaženia. Na

odstránenie nežiaduceho stavu boli prijaté opatrenia v podobe zaradenia exekučného spisu do zoznamu
sledovaných vecí, ako aj v podobe vydania upozornenia vyššej súdnej úradníčke, aby veci vybavovala
v primeraných lehotách. S poukazom na uvedené dal do pozornosti tú skutočnosť, že z obsahu žaloby
nevyplýva,žebyžalobkyňapredrokom2017(kedypodalasťažnosťnapostupsúdu)vykonalaakýkoľvek
úkon smerujúci k náprave tvrdených prieťahov, ktoré v bode 13. žaloby vymedzuje obdobím 8 rokov

a 3 mesiacov (teda od začiatku vedenia exekučného konania). S prihliadnutím na uvedené dal do
pozornosti nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.05.2011, ktorý uvádza, že
sťažovateľ má v prvom rade postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo) V bode 12. žaloby žalobkyňa uviedla, že k dobe nečinnosti Okresného súdu Levice je potrebné
pripočítať aj obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti

uzneseniu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er 1209/2010 zo dňa 19. 12. 2011. A následne v bode
13. žaloby žalobkyňa ďalej poukázala na to, že nečinnosť súdu pokračovala i po podaní jej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v roku 2018. V tomto ohľade však bolo potrebné
rozporovať žalobkyňou vymedzené obdobie nečinnosti Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Levice
(po doručení odpovede o vybavení sťažnosti zo dňa 20. 11. 2017), pretože podľa ustanovenia § 9 ods.

2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní vychádza len z výsledkov taxatívne
uvedených rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala existenciu
nesprávneho úradného postupu ani Krajského súdu v Nitre (v čase rozhodovania o odvolaní), ani

Okresného súdu Levice (v období po vybavení sťažnosti na postup súdu zo dňa 20. 11. 2017) v
podobe ich nečinnosti tak, ako to uvádza v bode 12. a bode 13. žaloby. Keďže v danom prípade
rozhodnutie oprávneného orgánu o existencii prieťahov absentuje, nebola splnená základná podmienka
pre posúdenie a rozhodnutie súdu o náhrade škody v dôsledku takto tvrdeného nesprávneho úradného
postupu. S prihliadnutím na vyššie uvedené bolo potrebné konštatovať, že súd by nemal pri posudzovaní

vzniku a výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať na skutkové tvrdenia žalobkyne
obsiahnuté v bode 12. a 13. žaloby, nakoľko tieto žalobkyňa spôsobom predpokladaným v § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala. Okrajovo dodal, že akékoľvek možné pochybenie zo strany
krajského súdu, resp. okresného súdu po posúdení sťažnosti žalobkyne na postup súdu zo dňa 20. 11.
2017 nebolo predmetnom predbežného prerokovania, v dôsledku čoho nebol splnený ani predpoklad

pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu na súde. Ďalej žalovaný uviedol,
že žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,-
eur, ktorú v bode 16. žaloby odôvodnila tým, že sa v dôsledku prieťahov nachádza v stave neistoty
ohľadne výsledku konania, pričom sa stále domnievala, že peniaze jej budú nakoniec priznané. Ďalej
poukázala na to, že prieťahy jej spôsobili nepríjemnosti, ktoré sa odrazili v jej osobnom živote, keďže sa

už niekoľko rokov nachádza v stave akútnej hmotnej núdze, a k exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky
proti povinnému sa upína ako k východisku zo svojej akútnej hmotnej núdze. V závere uviedla, že
prieťahy s prihliadnutím na jej zlý zdravotný stav a vyšší vek predstavujú citeľný zásah. Vychádzajúc
z § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že zo strany predseduokresného súdu bolo okrem konštatovania porušenia práva v podobe nečinnosti súdu v určitom období,
poskytnuté žalobkyni aj zadosťučinenie vo forme prijatých opatrení na zabezpečenie vybavenia veci
v primeranej lehote. Preto mal za to, že s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. zvolený spôsob kompenzácie zo strany súdu (konštatovanie porušenia práva a prijatie opatrení)
za dostatočnú formu zadosťučinenia, a to aj prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa po prvýkrát
namietala nečinnosť súdu až sťažnosťou na postup súdu zo dňa 19. 10. 2017. Vo vzťahu k tvrdeniam
žalobkyne,žeEurópskysúdpreľudsképráva(ďalejako„ESĽP“)prevýpočetnemajetkovejujmyberiedo
úvahycelkovúdĺžkukonania,vdôsledkučohomážalobkyňouuplatnenýnároknanáhradunemajetkovej

ujmy vo výške 6.000,- eur korešpondovať s ustáleným rozhodovaním ESĽP uviedol, že ESĽP konštatuje
porušenie práv a priznáva určité finančné zadosťučinenie v inom kontexte ako všeobecný súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody a nemajetkovej ujmy podľa osobitného právneho predpisu - zák. č. 514/2003
Z. z. V tejto súvislosti bolo potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS
1/2012 zo dňa 12. 01. 2012, v ktorom súd jednoznačne konštatoval, že „(...) dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa zák. č.

514/2003 Z. z., ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného.“ Rovnako tak poukázal
aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 467/2008, z ktorého jednoznačne vyplýva, že „(...)
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne,
ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej
uplatnenie v súlade s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je preukázanie následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.“ Len okrajovo dal súdu do pozornosti
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 14/2013 zo dňa 24. 11. 2014 a dodal, že žalobkyňa
nepreukázala existenciu ani výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže neurčité všeobecné
konštatovania (prieťahy spôsobili právnu neistotu, citeľný zásah, nepríjemnosti v osobnom živote)
neodôvodňujú, a ani nepreukazujú akým spôsobom bola žalobkyni tvrdenými prieťahmi v exekučnom

konaní spôsobená nemajetková ujma práve vo výške 6.000,- €. Zároveň žalovaný namietol aj existenciu
priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi tvrdenými prieťahmi a zdôvodnením nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na to, že Okresný súd Levice vydal dňa 29. 06.
2018 uznesenie, č. k. 11Er 1209/2010-243, ktorým exekúciu opätovne vyhlásil za neprípustnú a zastavil
z dôvodu, že zo strany povinného bola vznesená námietka premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil

ako dôvodnú. V prípade potvrdenia uznesenia krajským súdom si tak žalobkyňa sama svojím zavinením
(nepodaním návrhu na vykonanie exekúcie riadne a včas) uplatnila právo na vymoženie pohľadávky
až po uplynutí premlčacej doby. Teda je pravdepodobné, že žalobkyňa nebude v exekučnom konaní
(z dôvodu premlčania uplatneného nároku) úspešná. Dôsledky, ktoré žalobkyňa spája s nečinnosťou
súdu, tak budú v príčinnej súvislosti s nevymožením pohľadávky z dôvodu neuplatnenia si svojho nároku

riadne a včas, a nie v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Levice
v konaní, sp. zn. 11Er 1209/2010, preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zároveň si uplatnil
náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v prvom rade poukázala na to, že Okresný

súd Levice a Krajský súd v Nitre po dobu viac ako 8 rokov nevydali právoplatné rozhodnutie v skutkovo
a právne nie zložitej veci námietok povinného proti exekúcii. Následne doplnila, že ani do podania
vyjadrenia nebolo rozhodnuté, preto dĺžka súdneho konania dosahuje 8 rokov a 6 mesiacov. Ďalej sa
vyjadrila k námietkam žalovaného a uviedla, že skutočnosť, že žalobkyňa neurgovala priebeh konania
od začiatku písomne a nezabezpečovala si od začiatku záznamy o vykonaných urgenciách, nemožno

vykladať na jej ťarchu. K poukazu na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 69/2011-25 zo dňa 03.
05. 2011 uviedla, že v jej prípade išlo o odlišnú situáciu, pretože žalobkyňa sťažnosť k predsedovi
okresného súdu podala a to dňa 18. 10. 2017 a tiež žalobkyňa vždy promptne reagovala na výzvu súdu
a prieťahy v konaní jej preto v žiadnom prípade nemožno klásť za vinu. Naviac podotkla, že Ústavný
súd SR naviac v citovanom náleze i napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sťažovateľke priznal za

prieťahy v konaní finančné zadosťučinenie. I keby sa teda v posudzovanej veci žalobkyňa neriadila
zásadou vigilantibus iura, čo popiera, nemohlo by to mať za následok neoprávnenosť jej nároku na
náhradu škody a zamietnutie žaloby. Maximálne by táto skutočnosť mohla byť zohľadnená pri stanovení
výšky nemajetkovej ujmy súdom. Ohľadom započítania doby konania pred Krajským súdom v Nitre a
doby konania po vybavení sťažnosti znovu odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať do úvahy dĺžku celého konania, a nie len
dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne. Zastala pritom názor, že by bolo v evidentnom
rozpore s touto judikatúrou, keby musela v každom stupni konania znovu podávať sťažnosť na prieťahy
k predsedovi príslušného súdu. Pokiaľ by sa prijal takýto výklad, znamenalo by to naviac, že existenciunároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní by mali do značnej miery v rukách
predsedovia súdov, u ktorých prieťahy vznikli. Bez ich potvrdenia existencie prieťahov by sa žalobkyňa
nemohla svojho nároku domôcť, pretože by podľa žalovaného chýbal podklad podľa § 9 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z.z. Takýto výklad by podľa názoru žalobkyne bol v priamom rozpore s jej Ústavou Slovenskej
republiky garantovanými právami na rovnosť v konaní a na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom súdu. Za celkom absurdné potom považovala názor žalovaného, že žalobkyňa
nepreukázala v konaní prieťahy v období po vybavení jej sťažnosti na prieťahy, pretože, ak predseda
Okresného súdu Levice konštatoval existenciu prieťahov dňa 20. 11. 2017, bolo evidentné, že tieto

prieťahy trvali i po celé nasledujúce obdobie až do vydania rozhodnutia Okresného súdu Levice zo dňa
29. 06. 2018. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keby žalobkyňa musela podávať
stále ďalšie a ďalšie sťažnosti k predsedovi súdu, aby boli ďalšie obdobia nečinnosti súdu po vybavení
predchádzajúcej sťažnosti vzaté do úvahy pri prejednaní jej nároku na náhradu škody. Rovnako tak
nesúhlasila s tým, že by si vo svojej žiadosti o predbežné prejednanie nároku zo dňa 24. 01. 2018
uplatnila nárok na náhradu škody iba z titulu prieťahov v konaní vedenom pred Okresným súdom levice a

možnépochybeniezostranyKrajskéhosúduvNitre,resp.zostranyOkresnéhosúduLevicepoposúdení
sťažnosti žalobkyne, údajne nebolo predmetom predbežného prejednania. Poukázala pritom na str. 1,
na str. 2 a tiež dodala, že ak žalobkyňa na niektorých miestach žaloby poukazovala na nesprávny úradný
postup Okresného súdu levice, bolo tomu tak preto, že sa ku dňu podania žiadosti o konanie u tohto
súdu práve nachádzalo. Posledná námietka je preto nedôvodná, keď zo žiadosti žalobkyne o predbežné

prejednanie nároku vyplýva, že táto sa domáhala náhrady škody za celú dĺžku exekučného konania vo
všetkých stupňoch. Následne pripustila, že ak by sa vzali za preukázané iba prieťahy v tej časti konania
pred Okresným súdom Levice, ktoré nasledovali potom, čo mu vec bola vrátená Krajským súdom v Nitre
až do nového rozhodnutia do 09. 08. 2018 t.j. po dobu presahujúcu 3 roky a 7 mesiacov, už len táto
dĺžka konania v jednom stupni o skutkovo a právne veľmi jednoduchej veci predstavuje sama o sebe

(i bez pripočítania doby konania pred Krajským súdom v Nitre) nesprávny úradný postup a odôvodňuje
nárok žalobkyne na náhradu škody vo vyššie uplatnenej žalobe. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného,
že nepredložila dostatočné dôkazy k preukázaniu existencie svojho nároku. V tejto posudzovanej veci
jej vznikla nemajetková ujma v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, pričom táto nemajetková ujma
spočíva už v samotnom zásahu do ústavou garantovaného práva žalobkyne na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov. Že k týmto prieťahom, a teda i ku vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne
došlo, jasne vyplýva z dôkazov priložených k žalobe a ostatne to ani skutkový dej opísaný v žalobe
nerozporuje. Nesúhlasila tiež s názorom, že je potreba v tejto posudzovanej veci preukázať nejaké
ďalšie konkrétne negatívne prejavy nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobkyne. Nie je jej celkom
jasné, o aké prejavy by sa podľa žalovaného malo jednať. Skutočnosť, že bolo zasiahnuté do jej ústavou

garantovaného práva, je dostatočne konkrétnym negatívnym prejavom a túto skutočnosť už preukázala.
Tento zásah sa konkrétne negatívne prejavil na psychike žalobkyne, keď jej napríklad spôsobuje stres
a pocit bezmocnosti. Vnútorné pocity žalobkyne ide len veľmi obtiažne exaktne preukázať, to však
neznamená,žetietonegatívnedôsledkyneexistujú.Naviac,dodala,žezozákonač.514/2003Z.z.nijako
nevyplýva, že by na jej základe nemala byť nahradzovaná nemajetková ujma spočívajúca v zásahu

do ústavou garantovaných práv. Naopak zákon č. 514/2003 Z.z. je právnym predpisom nižšej právnej
sily oproti Ústave SR a Zmluve o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré obe náhradu tejto
nemajetkovej ujmy priznávajú. Je evidentné, že zákon č. 514/2003 Z.z. ako vykonávací predpis nemôže
byť vykladaný tak, že zužuje rozsah práva stanoveného predpisom vyššej sily. Vyššie uvedené závery
platia taktiež pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej

ujmy na strane žalobkyne. Táto príčinná súvislosť je v posudzovanej veci dostatočne preukázané,
pretože je celkom zrejmé, že namietanému zásahu do ústavou garantovaných práv žalobkyne došlo
práve v dôsledku prieťahov v konaní pred Okresným súdom Levice a Krajským súdom v Nitre. K
uskutočneniu záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi týmito dvomi skutočnosťami nie je potreba
žiadneho ďalšieho dôkazu. V ďalšej časti sa veľmi dôrazne ohradila proti tvrdeniu žalovaného, podľa

ktorého je pravdepodobné, že žalobkyňa nebude v exekučnom konaní úspešná. V prvom rade vyjadrila
očakávanie, že uvedené neprávoplatné rozhodnutie bude zrušené a vec bude vrátená Okresnému súdu
Levice k ďalšiemu konaniu. A za druhé vytýkala, že žalovaný chybne spája vznik škody s čiastkou, ktorú
žalobkyňa vymáha v predmetnom exekučnom konaní. Škoda uplatňovaná žalobkyňou v posudzovanej
veci ale má iný skutkový základ a spočíva v nemajetkovej ujme spôsobenej prieťahmi v konaní. Táto

ujma žalobkyni vznikla a ďalej vzniká bez ohľadu na výsledok konania, v ktorom došlo k prieťahom.
Žalobkyňa bude mať nárok na náhradu tejto škody, i keď bude v konaní nakoniec neúspešná. Ďalej sa
zamerala na tvrdenia a dôkazy k preukázaniu závažnosti jej nemajetkovej ujmy, pričom poukázala na
to, že nemajetková ujma na jej strane je zvlášť závažná s ohľadom na to, že žalobkyňa sa nachádza vstave akútnej hmotnej núdze, je vyššieho veku a jej zdravotný stav nie je dobrý. Žalobkyňa sa k exekúcii
svojej pohľadávky upínala ako k riešeniu svojej nedobrej finančnej situácie. Dlhodobé predlžovanie
súdneho konania žalobkyni spôsobuje stres a pocit bezmocnosti, ktoré sú jej vyšším vekom a zlým

zdravotným stavom umocnené. Následne poukázala na svoje príjmy a výdavky, z ktorých jej zostáva
len veľmi obmedzená finančná čiastka, s ktorou má problémy vyžiť. Akýkoľvek mimoriadny výdavok
žalobkyňu stavia do ťažkej finančnej situácie. O zlej sociálnej situácii žalobkyne svedčí i skutočnosť,
že je oprávnená poberať dávku štátnej sociálnej podpory a že jej bolo v konaní pred Okresným
súdom levice, v ktorom došlo k posudzovaným prieťahom, priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zlý zdravotný stav žalobkyne bez akýchkoľvek pochybností preukazuje skutočnosť, že žalobkyňa je
držiteľkou preukazu ZŤP. Okrem toho dodala, že najmä je potreba prihliadnuť k tomu, že zo strany súdov
došlo k veľmi dlhým prieťahom v konaní v skutkovo a právne jednoduchej veci, že tieto prieťahy trvali
a trvajú i po vybavení sťažnosti žalobkyne k predsedovi Okresného súdu Levice, že sama žalobkyňa
k týmto prieťahom nijako neprispela a naopak sa ich snažila aktívne riešiť. Závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote odôvodnila tak, že žalobkyňa sa k exekúcii svojej pohľadávky

upína ako k riešeniu svojej nedobrej finančnej situácie a že dlhodobé predlžovanie súdneho konania
žalobkynispôsobujestresapocitybezmocnosti,ktorésúumocnenéjejvyššímvekomazlýmzdravotným
stavom. S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievala, že čiastka 6.000 eur, ktorú požaduje v tomto
súdnom konaní, je primeraná k tomu, aby kompenzovala nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni v
dôsledku posudzovaných prieťahov v konaní. Záverom požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku.

5. Okrem vyjadrenia žalobkyňa požiadala aj o oslobodenie od súdneho poplatku, preto súd uznesením
zo dňa 12. 06. 2019 č.k. 14C/7/2019-106 priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení v zmysle § 167 ods. 4 CSP v prvom rade poukázal na to, že pri

posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu je znenie zák. č. 514/2003 Z. z. v § 9 ods.
2 jednoznačné. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone
verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, súd konajúci o náhrade škody vychádza len z
výsledkov taxatívne uvedených rozhodnutí príslušných orgánov. Uvedené nepovažoval za nesúladné

s Ústavou SR. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj dôvodovú správu k zneniu § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorej plynulosť a existenciu prieťahov v súdnom konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať

postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu

porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj
súdyvyššiehostupňa(krajskésúdy,NajvyššísúdSR).Vprípade,akbysazbytočnýchprieťahovdopustil
napr.NajvyššísúdSR,poškodenýsubjektbysamalobrátiťvzmyslezákonač.514/2003Z.z.naokresný
súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho
stupňabybolvtakomtoprípadepreskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéauvedené

lenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciuprieťahovvsúdnomkonaníjeoprávnenýÚstavnýsúdSR,resp.
predseda súdu v konaní o sťažnosti. Všeobecný súd tak môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v
konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto
oprávneným orgánom. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s námietkou žalovaného, že vo svojej žiadosti
o predbežné prerokovanie si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnila aj z titulu nesprávneho

úradného postupu Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Levice po podaní sťažnosti. V tejto
súvislosti žalobkyňa uviedla, že jasne popísala celý priebeh súdneho konania (aj pred krajským súdom),
a že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.000,- € odkázala na celkovú dĺžku konania v
trvaní 7 rokov a 1 mesiac (bližšie bod 12. a 13. vyjadrenia). Žalovaný však zotrval na tom, že akékoľvek
možné pochybenie zo strany krajského súdu, resp. okresného súdu po posúdení sťažnosti žalobkyne

na postup súdu zo dňa 20. 11. 2017 nebolo predmetom predbežného prerokovania, v dôsledku čoho
nie je splnený predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu na súde. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na samotné vyjadrenie žalobkyne v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Mal za to, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej mocije potrebné v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, eventuálne v žalobe o
náhradu škody dostatočne konkretizovať. Nie je možné zamieňať povinnosť jasne špecifikovať titul, z
ktorého si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s popisom skutkových okolností

konkrétneho prípadu. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa jednoznačne vymedzila titul, v súvislosti s
ktorým si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje, ako nesprávny úradný postup Okresného súdu
Levice v konaní, sp. zn. 11Er 1209/2010. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške
žalobkyňa nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že nepredložila dostatočné dôkazy k preukázaniu
existencie svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak v tomto ohľade žalovaný opätovne

poukázal na svoje vyjadrenie a zduplikoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17
zák. č. 514/2003 Z. z. Nemožno preto akceptovať ani tvrdenie žalobkyne, že tvrdenú ujmu spôsobenú
neprimeranou dĺžkou súdneho konania nie je povinná preukazovať. Žalovaný opätovne zdôraznil, že
žalobkyňa si spôsob priznávania primeraného finančného zadosťučinenia uplatneného v konaní pred

Ústavným súdom SR, resp. v konaní pred ESĽP nesprávne zamieňa s náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a podmienkami pre jej priznanie. Konanie o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je totiž civilným sporovým konaním, v ktorom platí
zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena jednotlivou stranou sporu, preto závery o
nepreukazovaní vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy pred Ústavným súdom SR a ESĽP nie sú v danej

veci aplikovateľné. V opačnom prípade by došlo k popretiu zákonných ustanovení zák. č. 514/2003
Z. z., konkrétne ustanovení § 17 ods. 2 a 3. Samotná existencia nesprávneho úradného postupu totiž
nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej podobe.
Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť prieťahov v súdnom
konaní bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu,

následkov na žalobkyňu v rôznych oblastiach pôsobenia v zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z., nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Stále
platí zásada kontradiktórnosti a dôkazné bremeno v tomto ohľade stojí na žalobkyni. Okrem toho
dodal, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že nebyť prieťahov v konaní pred okresným
súdom, tak by jej zdravotný stav nebol zlý a nebola by v nepriaznivej finančnej situácii. Zo žalobkyňou

predložených dokladov zároveň vyplývalo, že preukaz osoby zdravotne ťažko postihnutej jej bol vydaný
až dňa 14. 03. 2017 a výška jej príjmov súvisí s priznanou výškou starobného dôchodku, na ktorý jej
podľa príslušných zákonov v Českej republike vznikol nárok. Podľa názoru žalovaného tieto skutočnosti
uvádzané žalobkyňou, nie sú (a ani nemôžu byť) v nijakom prípade následkom postupu Okresného súdu
Levice v konaní, sp. zn. 11Er 1209/2010.

7. Následne súd pripojil exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/1209/2010 (ďalej len
exekučný spis) a vo veci samej nariadil pojednávanie, pričom pojednávania konaného dňa 14. 08. 2019
sa nezúčastnila žalobkyňa, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila, preto súd vec prejednal podľa § 180 CSP
vjejneprítomnosti.Následnezaúčelomvýsluchužalobkynesúdvecprejednalajnaďalšompojednávaní

dňa 16. 09. 2019 a to za prítomnosti obidvoch strán sporu, ktoré však návrhy na doplnenie dokazovania
nemali, preto súd musel uznesením vyhlásiť dokazovanie za skončené a rozhodnúť vo veci samej.

8. Žalobkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu, na pojednávaní odkázala na písomné podania v
spise a následne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016, ako aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011, alebo rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 9Co/114/2017. Mala za to, že v týchto rozhodnutiach bola priznaná nemajetková ujma, resp. právo
na jej náhradu, z dôvodov samotných prieťahov v konaní. Okrem toho zdôraznila, že v tomto prípade sú
dopady do súkromného života žalobkyne závažné a to z dôvodov, ktoré už uviedla vo vyjadrení z 24. 05.
2019. Konkrétne sa jednalo o to, že žalobkyňa je staršia osoba, má 70 rokov, jej zdravotný stav je špatný,

je držiteľkou preukazu ZŤP, čo znamená veľmi zníženú pohyblivosť. Z tohto dôvodu sa nemohla dostaviť
na pojednávanie. Ako taká, žalobkyňa pociťuje prieťahy v konaní dosť citeľne, pretože mala obavu, či
sa dožije konca. Druhý dôvod, ktorý zvyšuje závažnosť zásahu do jej súkromného života, je jej špatná
finančná situácia, kedy sa žalobkyňa upína k výsledku exekučného konania, ako k východisku zo svojej
špatnej situácie, pretože jej ku koncu mesiaca zostáva 30 korún. Domnievala sa, že za týchto okolností

nie je iný spôsob nápravy tejto nemajetkovej ujmy dostatočný a je na mieste jej finančná kompenzácia
§ 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. Ďalej tá závažnosť je daná tým, že došlo k naozaj dlhým prieťahom,
v pomerne jednoduchej veci, kedy súdy v podstate 8 a pol roka rozhodovali o námietkach povinného
proti exekúcii. Z toho konanie pred súdom prvého stupňa trvalo dohromady takmer 5 rokov. Zároveň sadomnievala, že zo zákona 514/2003 Z.z. nijako nevyplýva, že by náhrada nemajetkovej ujmy v týchto
prípadoch bola vylúčená, naopak, jedná sa o zákon prijatý k prevedeniu článku 46 Ústavy SR, ktorý
nemôže práva žalobkyne dané ústavou zužovať.

V rámci vyjadrenia sa k predbežnému právnemu posúdeniu, vykonanému dokazovaniu a predneseniu
záverečného návrhu uviedla, že podľa zákona č. 514/2003 má žalobkyňa nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Zákon výslovne uvádza, že týmto nesprávnym úradným
postupom môže byť aj nečinnosť v konaní a to minimálne v tom zmieňovanom rozsahu 37 mesiacov

pred Okresným súdom Levice, kedy k nečinnosti došlo, bola aj konštatovaná podpredsedom súdu, ako
to vyžaduje § 9 zákona č. 514/2003. Zároveň ten istý zákon priznáva v prípade, že nestačí konštatovanie
porušenie práva ako kompenzáciu náhradu nemajetkovej ujmy, čiže všeobecné súdy môžu priznávať
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní, to jednoznačne vyplýva zo zákona a nič na
tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že zároveň v SR existuje ďalší prostriedok pre tieto prípady a síce
finančné zadosťučinenie priznávané Ústavným súdom SR. Nesúhlasila s tým, že by neuniesla dôkazné

bremeno ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy. Práve naopak bola toho názoru, že dôkazné bremeno
uniesla, pretože tu tvrdila a preukazovala neistotu žalobkyne ohľadne výsledkov exekučného konania,
pocit bezmocnosti, ktorý cítila, skutočnosť, že sa upínala k výsledku exekúcie, ako ku spôsobu riešenia
svojej ťaživej situácie. To všetko tu bolo preukazované listinnými dôkazmi aj výsluchom žalobkyne.
Domnievala sa, že toto je na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy dostatočné. Nemajetková ujma

práve preto, že je to nemajetková ujma, je vždy nejaký subjektívny pocit poškodenej. Rovnako sú to
zásahy do rodinných vzťahov a podobne. Vedľa toho odkázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/193/2011, ktorý bez dokazovania priznal žalobcovi v tomto konaní náhradu nemajetkovej ujmy
v dôsledku prieťahov v konaní. Jednalo sa o trestné konanie, nič menej ten princíp, že neboli potrebné
konkrétne dôkazy k preukázaniu nemajetkovej ujmy, je rovnaký. Rozdiel je len v tom, v čom spočíval

nesprávny úradný postup. Súhlasila s tým, že v trestnom konaní sa môže jednať o citeľnejší zásah
do sféry poškodeného, nič menej ten princíp vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena, je rovnaký.
PoukázalatiežnaďalšírozsudokatoKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.11Co/2/2013,kdebolapriznaná
náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej obavou žalobcu z trestného stíhania, čo je tiež subjektívna
kategória. Čo sa týkalo príčinnej súvislosti, potom sa domnievala, že pokiaľ by sme došli k záveru o

existencii ujmy, je nepochybná aj príčinná súvislosť. Skutočnosť, že povinný - pán Németh podľa svojho
tvrdenia bol nemajetný a v exekučnom konaní by sa ničoho nevymohlo, možno, na to nemá vplyv,
pretože v tomto konaní ide o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v exekučnom konaní. Rovnako
tak nemá vplyv skutočnosť, že exekúcia v tejto veci bola zastavená, pretože opäť ujma sa odvodzuje
zo samotného priebehu toho konania. Okrem toho dodala, že podala dovolanie, a preto navrhla, aby jej

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur a náhrada konania.

9. Žalovaný na pojednávaní rovnako odkázal na svoje písomné vyjadrenia a rozporoval existenciu
vymedzeného obdobia nesprávneho úradného postupu zo strany žalobkyne. Zdôraznil, že síce sa
jedná o jedno súdne konanie prebiehajúce v dvoch inštančných stupňoch, ale z hľadiska posúdenia

titulu podľa zákona 514/2003 Z.z. predstavujú nesprávny úradný postup okresného súdu a krajského
súdu dva samostatné tituly pre uplatnenie nároku. K uplatnenej nemajetkovej ujme zotrval na tom, že
žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko tento nevzniká automaticky, na rozdiel od
konania pred Ústavným súdom SR. V tomto type konania žalobkyňu okrem povinnosti tvrdenia zaťažuje
aj dôkazná povinnosť. Rovnako žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi označeným titulom a

uplatnenou nemajetkovou ujmou, ktorú zdôvodňovala poukázaním na zlý zdravotný stav a zlú finančnú
situáciu. Z dôvodu nepreukázania týchto kumulatívnych podmienok považoval žalobu za nedôvodnú.
Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré poukázala žalobkyňa uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 potvrdilo rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba o náhradu
nemajetkovej ujmy zamietnutá z dôvodu jej nepreukázania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré

poukazovala žalobkyňa, sa týkalo prieťahov v trestnom konaní a posledné rozhodnutie sa týkalo aj
priznania nemajetkovej ujmy, kde však titulom bolo uznesenie o vznesení obvinenie a súd pri priznávaní
nemajetkovej ujmy z tohto titulu prihliadal aj na dĺžku trestného konania. Preto podľa názoru žalovaného
neboli predmetné rozhodnutia relevantné. Zároveň bola nemajetková ujma opätovne zdôvodňovaná
dlhodobým stavom právnej neistoty, zlým zdravotným stavom žalobkyne a zlou finančnou situáciou s

tým, že s prihliadnutím na tento stav tu bolo prezentované, či sa vôbec žalobkyňa dožije konca konania.
V tejto súvislosti len poukázal na to, že prvý úkon bol vykonaný zo strany žalobkyne v roku 2017 a
zároveň, že žalobkyni nič nebráni, pokiaľ nie je exekučné konanie právoplatne skončené, aby si nárokna priznanie primeraného finančné zadosťučinenia uplatnila priamo v konaní pred Ústavným súdom,
bez potreby vykonávania dokazovania.

K predbežnému právnemu posúdeniu veci, k vykonanému dokazovaniu a v rámci záverečného návrhu
žalovaný uviedol, že odkazuje na svoje vyjadrenia v predmetnom konaní, a k vykonanému dokazovaniu
poukázal na to, že z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto spája vznik ujmy s nepriaznivou finančnou
situáciou a so svojim zlým zdravotným stavom. Napriek tomu však žalobkyňa nepreukázala vznik ani
výšku nemajetkovej ujmy, nepreukázala ani existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným nesprávny

úradným postupom a požadovanou ujmou. Negatívne dôsledky nespájala s prieťahmi v exekučnom
konaní, ale s nezaplatením pohľadávky povinného, pričom štát nemôže suplovať úhradu pohľadávky
tretích subjektov a tým zlepšiť finančnú situáciu žalobkyne. Rovnako v tomto konaní štát nemôže zhojiť
ani to, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný oneskorene zo strany samotnej žalobkyne. Zároveň
žalobkyňou uvádzané skutkové tvrdenie sa netýkajú predmetného obdobia prieťahov, ale obdobia, ktoré
im predchádzalo alebo nasledovalo, v dôsledku čoho absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdeniami

žalobkyneaoznačenýmtitulom.Pokiaľvznikspájasozhoršenímzdravotnéhostavu,tietotvrdenianeboli
nijakým spôsobom preukázané. Žalobkyňa neuviedla a nepreukázala, že nebyť prieťahov v konaní
pred okresným súdom jej zdravotný stav by nebol zlý a nebola by v nepriaznivej finančnej situácii.
Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že tieto skutočnosti spája výlučne s nevymožením pohľadávky od
povinného. Žalovaný ešte okrajovo poukázal na to, že prípadná škoda na zdraví je inštitútom odlišným

od náhrady nemajetkovej ujmy, s ktorým sa spája aj iné preukazovanie vzniku tejto škody. Rovnako
z oboznámeného exekučného spisu vyplynulo, že už v roku 2011 povinný vzniesol námietku jednak
týkajúcej sa nedostatku svojho majetku, ako aj námietku premlčania. Preto žalovaný považoval za
nepreukázané aj tvrdenia o pocite právnej neistoty a beznádeje týkajúcej sa výsledku exekučného
konania. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme opätovne poukázal na znenie § 17 ods. 2 a teda,

že zo strany súdu pri konštatovaní porušenia práv boli prijaté opatrenia, ktoré viedli k náprave a k
rozhodnutiu vo veci. Preto je tento prostriedok potrebné považovať za dostatočný a to aj v nadväznosti
na tú skutočnosť, že žalobkyňa požadovanú ujmu s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 3 nepreukázala.
Mal preto za to, že z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto dôkazné
bremeno neuniesla, ani čo sa týka vzniku nemajetkovej ujmy, ani existencie príčinnej súvislosti, v

dôsledku čoho nedošlo k naplneniu kumulatívnych podmienok, ktoré vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z., a
preto navrhol súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade úspechu si uplatnil trovy konania.

10. Záverom strany sporu uviedli, že k vykonanému dokazovania námietky nemajú, ako ani nemali
návrhy na doplnenie dokazovania.

11. Okrem toho sa súd oboznámil s listinnými dôkazmi, ako aj exekučným spisom a zistil tento skutkový
a právny stav:

12. Podaním zo dňa 11. 10. 2017 podala žalobkyňa k predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na

postup súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Po opise skutkového stavu uviedla, že
Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18. 12. 2014 prvostupňové uznesenie Okresného súdu Levice
zrušil a vec mu vrátil k prejednaniu. Okresný súd Levice však v uvedenej veci stále nevydal žiadne
rozhodnutie, a to i napriek tomu, že žalobkyňa dodala všetky požadované podklady podľa žiadosti súdu
zo dňa 30. 08. 2016 a 19. 10. 2016, a to rovnako napriek opakovaným urgenciám zo strany žalobkyne.

Mala za to, že nevydanie rozhodnutia vo veci celkom zásadne odporuje zmyslu čl. 48 Ústavy SR, podľa
ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prejednávala bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom
k tomu, že odo dňa 18. 12. 2014 Okresný súd Levice vec neprejednal a nevydal rozhodnutie, a od tej
doby uplynulo už 34 mesiacov, jedná sa v predmetnej veci o zbytočné prieťahy.

13. Podaním zo dňa 20. 11. 2017 došlo k vybaveniu sťažnosti žalobkyne podľa § 62 ods. 1 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov - odpoveď, v rámci ktorej bolo zistené, že Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18.
12. 2014 č.k. 11CoE/214/2014-155 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 12. 2011 č.k.
11Er/1209/2010-38 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol tunajšiemu súdu z Krajského súdu v

Nitre vrátený 30. 01. 2015 a následne bol spis predkladaný viacerým vyšším súdnym úradníkom, ako aj
boli vykonávané procesné úkony. Spis bol zákonnej sudkyni predložený po rozhodnutí Krajského súdu
v Nitre dňa 22. 09. 2017. Vzhľadom na právny názor Krajského súdu v Nitre, uvedený v odôvodnení
jeho uznesenia, sudkyňa zistila, že je nutné obstarať ešte ďalšie listinné dôkazy než boli žiadanéa predložené a vyžiadať vyjadrenia účastníkov exekučného konania, na preukázanie skutočností
dôležitých pre opätovné rozhodnutie súdu. Úprava sudkyne bola realizovaná kanceláriou dňa 02. 11.
2017. Na predloženie listín a vyjadrení sudkyňa stanovila lehotu 20 dní. Po ich predložení rozhodne o

ďalšom procesnom postupe.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bola sťažnosť vyhodnotená ako opodstatnená, pretože v predmetnej
exekučnej veci k dnešnému dňu tunajší súd opätovne nerozhodol v súlade s právnym názorom
Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach. Takýto stav bol spôsobený predovšetkým objektívnymi

skutočnosťami, nakoľko k 31. 10. 2017 eviduje Okresný súd Levice 98.500 nevybavených exekučných
vecí a zamestnancom exekučného oddelenia je tak pridelené veľké množstvo nevybavenej exekučnej
agendy, v ktorej musia vykonávať priebežné úkony, pričom sú zaťažení neprimeraným množstvom
pridelených exekučných vecí. Okrem toho bola zistená aj nečinnosť vyššej súdnej úradníčky, ktorá z
dôvodu nadmerného zaťaženia spisovou agendou nevykonala v primeranej lehote potrebné procesné
úkony. Po zabezpečení potrebných listinných podkladov zákonná sudkyňa rozhodne o ďalšom

procesnom postupe. Zároveň takýto exekučný spis bude zaradený na zoznam sledovaných vecí za
účelom zabezpečenia sledovania plynulosti konania a rozhodovania v takejto exekučnej veci, pričom
vyššia súdna úradníčka bola upozornená, aby exekučné veci vybavovala v primeraných lehotách.

14. Podaním zo dňa 23. 01. 2018 žalobkyňa žalovanému doručila žiadosť o predbežné prejednanie

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov a uviedla, že vzhľadom k prieťahom v konaní podala k predsedovi Okresného súdu
Levice sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a dňa 23. 11. 2017
jej bola doručená odpoveď na túto sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť na prieťahy v

konaní za odôvodnené, pričom nečinnosť súdu ospravedlňoval jeho prílišnou zaťaženosťou pridelených
exekučných vecí. Okrem toho poukázala na to, že predseda Okresného súdu levice v odpovedi na
sťažnosť žiadateľky uviedol, že nečinnosť vznikla i na strane žiadateľky, keď ju súd opakovane vyzýval
k zaslaniu dokumentov, avšak s týmto nesúhlasila a mala za to, že jej v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonov,vzniklaujma.TejsadopustilOkresný
súd Levice, tým, že v priebehu 37 mesiacov vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, a tak zapríčinil zbytočné
prieťahy v konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslila na čiastku 6.000 eur a to s ohľadom na dôležitosť, ktorú
pre ňu dokončenie predmetnej veci má, vzhľadom k tomu, že doteraz nemohla disponovať so svojím
majetkom, na ktoré má základné právo, čo malo isté ekonomické následky v jej súkromnom živote.

Zdôraznila, že sa v súčasnej dobe nachádza v situácii akútnej hmotnej núdze, musí mesačne vystačiť s
veľmi nízkym príjmom, čo potvrdzuje i skutočnosť, že bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov.
K exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky sa žiadateľka upínala ako k východisku zo svojej akútnej
hmotnej núdze. I vzhľadom k zlému zdravotnému stavu a vyššiemu veku žiadateľky predstavujú prieťahy
v konaní pred Okresným súdom Levice citeľný zásah do jej práv. Na koniec spomenula aj to, že škoda,

ktorá na majetku sťažovateľky vznikla, je dôsledkom trestného činu povinného, za ktorý bol povinný
odsúdený k trestu odňatia slobody, čo podnecuje naliehavosť doriešenia prípadu z hľadiska vzniknutej
občianskoprávnej ujmy. Bola toho názoru, že Európsky súd pre ľudské práva pre výpočet nemajetkovej
ujmyberiedoúvahydĺžkuceléhokonaniaanielendĺžkukonaniapredjednotlivýmistupňamisamostatne
a tak s poukazom na dĺžku konania 7 rokov a 1 mesiac, považovala čiastku 6.000 eur za dostatočné

zadosťučinenie.

15. Žalovaný podaním zo dňa 09. 07. 2018 oznámil žalobkyni, že žiadosť bola predbežne prerokovaná
v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom jej nebolo vyhovené. Pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je potrebné splnenie viacerých podmienok.

Sú nimi existencia nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Nakoľko podľa názoru
žalovaného nebolo v tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom verejnej moci (nebol preukázaný vznik ani výška
uplatnenej nemajetkovej ujmy, ani existencia príčinnej súvislosti medzi uplatnenou nemajetkovou ujmou

a označeným nesprávnym úradným postupom), žalovaný posúdil predmetnú žiadosť ako nedôvodnú.
Vychádzal pritom z toho, že žiadateľke mala byť spôsobená nemajetková ujma nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice, v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/1209/2010, ktorého sa maldopustiťsúdtým,ževpriebehu37mesiacovvovecinevydalžiadnerozhodnutieatakzapríčinilzbytočné
prieťahy v konaní.

16. Pri výsluchu žalobkyňa uviedla, že ona predpokladala, že boli preukázané prieťahy v konaní Er, a
to podpredsedom Okresného súdu Levice, a preto podala aj predmetnú žalobu. K žalovanej čiastke
dospela na základe toho, že dĺžka celého konania spočívala v 8. rokoch a čítala rozhodnutie ES, v
rámci ktorého jej vyšlo, že sa priznáva cca 20.000 Kč na jeden rok prieťahov, a preto uviedla predmetnú
sumu. Podstata sporu je taká, že pán B., teda povinný v Er, od nej tovar prevzal, avšak ho nezaplatil,

ale ona musela priznať spotrebnú daň a taktiež daň musela byť zaplatená. Keby ju nezaplatila, tak
by s manželom prišli o dom, pričom jej manžel bol invalidný, na vozíčku, a prízemie rodinného domu
mal prerobené na bezbariérové. Uvedená situácia ohľadom úhrady spotrebnej dane, nezaplateného
tovaru a ďalších skutočností ju aj manžela stresovala, ako aj zhoršovala jej zdravie a v dôsledku týchto
skutočností sa v roku 2011 rozviedli. Zároveň dodala, že exekučné konanie je neustále na ňu vedené a to
v rámci potreby úhrady spotrebnej dane, ktorá jej bola vyrubená v dôsledku povinným neuhradenej ceny

za tovar. Z uvedeného vyvodila zásah, ktorý predstavuje jej nemajetkovú ujmu, pretože je zdravotne
chorá, avšak nemá peniaze ani na lieky a stále čakala a dúfala, že niektorí zo súdov uzná pochybenie,
ktorého sa na nej dopustil povinný a že jej finančne pomôže. Zhoršenie zdravotného stavu vyústilo
až do toho, že v roku 2017 jej bol priznaný ZŤP preukaz. Nevedela, že povinný ujde na Slovensko,
pretože nemá právnické vzdelanie, ale je matematik a tak nevedela ako uvedenú situáciu riešiť, čakala,

že jej niektorí úrad niečo uvedie, avšak nevedela, či a kde má od povinného vymáhať. Preto prebehlo
aj exekučné konanie vo Frýdku - Místku a taktiež dovolacie konanie v roku 2005 a následne aj tú dobu
započítala do trvania konania, pretože k odcudzeniu tovaru došlo už v roku 1991 a doteraz nesie z toho
následky v podobe exekúcie a jej nie je nič uhradené, a preto sa s dôverou obrátila na tento štát, aby jej
aspoň niečo uhradil. Nikto nemôže za to, že sa štáty rozdelili, avšak v tom čase žalovať, resp. vymáhať

bolo komplikované, pretože ani sami právnici nevedeli ako a čo. Na vysvetlenie, že prečo podala návrh
na exekúciu až v roku 2010 uviedla, že od roku 1995 je v plnom invalidnom dôchodku, manžela mala na
vozíku, v roku 2003 jej zabili syna, následne sa starala o matku, ktorá zomrela v roku 2007 a s poukazom
na uvedené nemala síl riešiť aj uvedené exekučné konanie. Potom, ako súd zastavil exekučné konanie,
sa obrátila na českú advokátsku komoru, ktorá jej ustanovila právneho zástupcu a ten riadne háji jej

práva, ako aj podal predmetnú žalobu.

Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, že aká bola jej finančná situácia od januára 2015 do novembra
2017 uviedla, že tá jej situácia bola stále horšia, pretože v roku 2015 jej zomrel manžel a zostala sama na
všetkyvýdavky,ktorémuselaplatiťzjejdôchodku,ktorýbolvtomčasenižší.Dodala,žebolpodhranicou

životného minima. Na otázku, či by malo pre ňu nejaký význam, pokiaľ by došlo k vymoženiu finančných
prostriedkovvexekučnejveciprotiB.,uviedla,žesamozrejme, akbydostávalanejakúčiastku,resp.celú
čiastku jednorázovo, mala by finančné prostriedky na živobytie a jej zdravotný stav by sa jej tak rapídne
nezhoršil.ZŤPpreukazdostalavmarcivroku2017.Ohľadomskutočnosti,žeakoznášalato,ževkonaní
predOkresnýmsúdomLevicedlhonepostupovali,dodala,žebolotoťažkéobdobie,pociťovalanedôveru

a stav beznádeje, pretože mala za to, že nie záujem zo strany štátu vec riešiť a vinníka potrestať. Myslela
tým povinného. Na otázku, či došlo v uvedenom období alebo po ňom k nejakému ďalšiemu zhoršeniu
zdravotného stavu vysvetlila, že ten zdravotný stav sa pomaly zhoršuje, pretože peniaze nie sú a aj keď
dôchodok dvíhajú, výdavky rastú. Veď aj právnemu zástupcovi posielala vyjadrenie ošetrujúceho lekára,
pretože tá jej hlavná diagnóza je, že bola otrávená antibiotikami a následne z toho dostala rakovinu,

všetky orgány sú poškodené a akákoľvek záťaž a stres pre ňu znamená, že nemôže chodiť, a preto sa
nemohla dostaviť ani na pojednávanie, pretože v teple nemôže ísť von, v opačnom prípade by jej vystúpil
tlak a musela by ísť do nemocnice. Žalovaný na žalobkyňu otázky nemal a na otázku súdu, či v dôsledku
prebiehajúceho exekučného konania v rozsahu 37 mesiacov prieťahov došlo na strane žalobkyne k
nejakému majetkovému úbytku, žalobkyňa uviedla, že v roku 2017 si chcela zobrať pôžičku, avšak jej ju

nedali v dôsledku toho, že bola vedená v databáze dlžníkov, pretože nemala uhradenú spotrebnú daň.

17. Okrem toho z listinných dôkazov vyplynulo, že žalobkyni bol vydaný dňa 15. 03. 2017 parkovací
preukaz,akoajpreukazZŤP,výškadôchodkucelkompredstavovala9.202kčmesačneodjanuára2019,
od 01. 04. 2019 do 30. 06. 2019 poberala aj príspevok na bývanie vo výške 1.584 Kč mesačne, má

nariadené diabetické stravovanie s príspevkom 1.100 Kč mesačne, výdavky na bývanie s daňou 8.064
Kč, výdavky na bývanie bez dane 5.502 Kč, odpad 552 kč ročne, vodafone, a.s., 619 kč, okrem toho
hradila aj čiastky 1.100 kč (neuvedený príjemca) a 3.600 kč (N. Q., U..G..C..).18. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/1209/2010 vyplývalo, že dňa 09. 12.
2010 došla súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh na vykonanie
exekúcie žalobkyňa ako oprávnená doručila exekútorovi dňa 03. 12. 2010 spolu s exekučným titulom,

ktorým bol platobný rozkaz č. Ro 390/96-9 zo dňa 01. 04. 1996, právoplatný a vykonateľný dňa 03.
05. 1996. Okrem toho žalobkyňa požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Po šetrení
pobytu povinného, zadaná požiadavka dňa 17. 12. 2010 a vykonaná dňa 07. 01. 2011 súd dňa 27. 01.
2011 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora. Následne podaním doručeným súdu dňa 24. 02.
2011 boli súdu postúpené námietky povinného, o ktorých súd po vykonaní procesných úkonov, rozhodol

uznesením zo dňa 19. 12. 2011 č.k. 11Er/1209/2010-38 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
exekúciu vedenú na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/1209/2010 zastavil. Proti tomuto uzneseniu
podala odvolanie žalobkyňa. Po vykonaní procesných úkonov, bol spis dňa 17. 09. 2014 predložený
Krajskému súdu v Nitre ako odvolaciemu súdu, ktorý o odvolaní žalobkyne rozhodol uznesením zo dňa
18. 12. 2014 č.k. 11CoE/214/2014-155 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V rámci ďalšieho konania dal pritom odvolací súd pokyny súdu prvého stupňa. Spis bol

súdu vrátený dňa 30. 01. 2015 a následne dňa 05. 02. 2015 bol zadaný pokyn na doručenie uznesenia
účastníkom konania. Medzitým dňa 02. 02. 2015 bola daná žiadosť o súčinnosť, ktorá bola referentovi
predložená dňa 22. 04. 2015. Dňa 05. 05. 2016 bola zadaná úprava pre kanceláriu a vykonaná bola
dňa 11. 05. 2016. V ďalšom konaní bol spis predložený referentovi dňa 08. 08. 2016, ktorý vykonal
úpravu dňa 25. 08. 2016, zealizovaná bola dňa 30. 08. 2016, avšak bez odozvy zo strany žalobkyne. Z

uvedeného dôvodu bola zadaná úprava na opakovanie a to dňa 13. 10. 2016, realizovaná dňa 19. 10.
2016. Odpoveď žalobkyne bola následne súdu doručená dňa 28. 11. 2016, doplnená dňa 30. 11. 2016.
Následne bol spis predložený referentovi dňa 04. 09. 2017, pričom úprava bola zadaná dňa 23. 10.
2017 a to zo strany sudcu, realizovaná dňa 02. 11. 2017. Odpoveď zo strany žalobkyne došla súdu dňa
27. 11. 2017, doplnená dňa 29. 11. 2017 a tiež doplnená dňa 28. 12. 2017. Dňa 26. 01. 2018 zákonná

sudkyňa zadala pokyn, ktorý bol realizovaný dňa 12. 02. 2018 a keďže nič neprišlo, dňa 06. 03. 2018
spis bol predložený referentovi, ktorý ho následne po kontrole predložil sudkyni a to dňa 12. 04. 2018.
Následne súd uznesením zo dňa 29. 06. 2018 č.k. 11Er/1209/2010-243 rozhodol a to tak, že námietky
povinného proti exekúcii zamietol, námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol ako oneskorene
podané,exekúciuvyhlásilzaneprípustnú,exekúciuzastavil,súdnejexekútorkepriznalprávonanáhradu

trov exekúcie proti oprávnenej v rozsahu 100% a nepriznal nárok na náhradu trov exekučného konania
povinnémuprotioprávnenej.Ajprotitomutouzneseniupodalaodvolaniežalobkyňa,vdôsledkučohosúd
vykonával procesné úkony a vec predložil odvolaciemu súdu dňa 11. 02. 2019, ktorý uznesením zo dňa
30. 04. 2019 č.k. 11CoE/2/2019-283 uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 11er/1209/2010-243 zo dňa 29.
06. 2018 v napadnutej časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (III. výrok) a výroku o zastavení

exekúcie (IV. výrok) potvrdil a odvolanie oprávnenej zo dňa 2. 08. 201 proti uzneseniu Okresného súdu
Levice č.k. 11Er/11122209/2010-243 zo dňa 29. 06. 2018 v časti proti výroku o tom, že súdna exekútorka
má právo na náhradu trov exekúcie proti oprávnenej v rozsahu 100% (V. výrok) odmietol. Povinnému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 24. 07. 2019.

19. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon) tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,b)zodpovednosťobceavyššiehoúzemného
celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone

samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

21. Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda
vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradnýmpostupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2).

23. Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo

výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

24. Podľa § 9 ods. 2 zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

25. V predmetných ustanoveniach zákonodarca osobitne upravil posudzovanie nesprávneho úradného

postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní
a postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa
finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej

moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní.

26. Z uvedeného tiež vyplývalo, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je potrebné v žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, eventuálne v žalobe o náhradu škody dostatočne
konkretizovať.

27. Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

28. Podľa § 16 ods. 1 zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa

poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

29. Podľa § 16 ods. 3 zákona ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutočnosť oznámi
žiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán

ďalej neprihliada.

30. Podľa § 16 ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok nanáhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

31. Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. 1a)

32. Podľa § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

33. Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

34. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou

udalosťou) a vznikom škody , d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti , pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť
objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale

stačípreukázať,žeškoda(akvznikla)jevýsledkomčinnostipríslušnéhoorgánuštátu(tzv.zodpovednosť
za výsledok) . Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého
každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

35. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo
právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku
poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého

stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho
majetok by sa nezmenšil.

36. Zákonom č. 514/2003 Z.z. sa zavádza právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone
verejnej moci za podmienok stanovených zákonom, t.j. vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné

uspokojiť inak. Zákonodarca zároveň stanovil niektoré kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ako aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať.

37. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť,navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Podľa právneho názoru
Ústavného súdu ČR, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní
a "primeranosť nároku", existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym

úradným postupom musí byť tvrdená a preukázaná.

38. V prvom rade súd konštatoval, že žaloba žalobkyne obsahuje všetky zákonom predpísané
náležitosti. Zo žaloby vyplývalo, že žalobkyňa podala dňa 03. 12. 2010 návrh na vykonanie exekúcie
vedenej na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Frýdek-Místek, č. Ro

390/96-9 zo dňa 01. 04. 1996. Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/1209/2010 vydal
dňa 27. 01. 2011 poverenie súdnej exekútorke na vykonanie predmetnej exekúcie. Proti upovedomeniu
o začatí exekúcie podal povinný námietky, o ktorých rozhodol Okresný súd Levice uznesením zo dňa
19. 12. 2011 č. k. 11Er/1209/2010-38 tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Po podanom
odvolaní zo strany žalobkyne (v procesnom postavení oprávnenej) Krajský súd v Nitre uznesením
zo dňa 18. 12. 2014 č. k. 11CoE/214/2014-155 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, pričom súd prvej inštancie o námietkach opätovne nerozhodol, preto žalobkyňa
podala dňa 19. 10. 2017 sťažnosť na postup súdu, ktorá bola podpredsedom Okresného súdu Levice
vybavená podaním zo dňa 20. 11. 2017 pod č. Spr. 3066/17 tak, že ju podpredseda súdu vyhodnotil ako
odôvodnenú, nakoľko v predmetnej veci (t.j. ku dňu 20. 11. 2017) tunajší súd opätovne nerozhodol v
súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach povinného. Opätovne vo veci

Okresný súd Levice rozhodol uznesením zo dňa 29. 06. 2018 sp. zn. 11Er/1209/2010 tak, že exekúciu
zastavil. Aj proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v procesnom postavení oprávnenej odvolanie. V
súvislosti s uvedeným procesným postupom súdu si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 6.000,- eur voči žalovanému v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov v znení neskorších

predpisov, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, a
to konkrétne prieťahmi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice, sp. zn. 11Er/1209/2010
(nečinnosťou súdu v trvaní 37 mesiacov). Žalobkyňa uvádzala, že v dobe podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v januári 2018 celková doba konania v predmetnej exekučnej
vecipredstavovala7rokova1mesiacbeztoho,abyvovecibolovydanérozhodnutiesúduprvejinštancie

o námietkach povinného proti exekúcie. A v dobe podania žaloby celková dĺžka konania predstavovala
8 rokov a 3 mesiace bez existencie právoplatného rozhodnutia o námietkach povinného proti exekúcií.

39. S poukazom na uvedené, v rozsahu, čo sa týkalo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, súd mal za preukázané, že žalobkyňa podala dňa 23. 01. 2018 žiadosť o predbežné

prejedanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, v rámci ktorej okrem poukazu na celkový skutkový stav uviedla, že dňa 23.
11. 2017 bola právnemu zástupcovi žiadateľky doručená odpoveď na sťažnosť, v ktorej predseda súdu
uznal sťažnosť na prieťahy v konaní za odôvodnenú. Vďaka tejto skutočnosti sa žalobkyňa domnievala,

žejejvsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomštátnehoorgánupodľa§9ods.1zákonač.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
vznikla ujma. Tej sa dopustil Okresný súd Levice tým, že v priebehu 37 mesiacov vo veci nevydal žiadne
rozhodnutie, a tak zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy uviedla, že
Európsky súd pre ľudské práva je toho názoru, že pre výpočet nemajetkovej ujmy je treba brať v úvahu

dĺžku celého konania a nie iba dĺžku konania pred jednotlivými stupňami samostatne, preto mala za to,
že v jej prípade, teda od prvého podania návrhu na vykonanie exekúcie uplynulo 7 rokov a 1 mesiac, a
preto čiastka 6.000 eur korešpondovala s ustáleným rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podaním zo dňa 09. 07. 2018 žalovaný oznámil žalobkyni výsledok predbežného prerokovania nároku
na náhradu škody a to tak, že predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú, preto súd mal za to, že boli

naplnené predpoklady na podanie žaloby podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. v časti, ktorá sa týkala
prieťahov v konaní v rozsahu 34 mesiacov, t.j. od 30. 01. 2015 do 20. 11. 2017, pričom v podaniach
žalobkyne bolo nesprávne uvádzané v rozsahu 37 mesiacov.

40. Vo zvyšnom rozsahu, t.j. namietanie akéhokoľvek pochybenia zo strany krajského súdu, resp.

okresného súdu pred podaním odvolania (v poradí prvého), resp. po posúdení sťažnosti žalobkyne na
postup súdu zo dňa 20. 11. 2017, uvedené nebolo predmetom predbežného prerokovania, v dôsledku
čoho nie je splnený ani predpoklad podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy z tohto titulu na súde.41. Následne súd skúmajúc predmet sporu uvádza, že v tomto konaní súd nie je oprávnený skúmať,
či v konaní došlo k prieťahom, ale je oprávnený skúmať splnenie všeobecných podmienok, pri splnení

ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. Týmto podmienkami sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri
podmienky súčasne.

42.Vychádzajúczobsahužalobysúdmalzapreukázané,žežalobkyňavžalobeuvádzala,ženesprávny
úradný postup Okresného súdu Levice mal spočívať v prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er
1209/2010, konkrétne v nečinnosti súdu v trvaní 37 mesiacov, nakoľko okresný súd po vrátení veci z
krajského súdu až do roku 2017 v predmetnom konaní nevydal žiadne rozhodnutie. Na preukázanie
uvedeného žalobkyňa predložila vybavenie sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zák. č. 757/2004 Z.

z. podpredsedom Okresného súdu Levice zo dňa 20. 11. 2017 pod č. Spr. 3066/17, ktorým bola
sťažnosť vyhodnotená ako odôvodnená, dôvodiac pritom tým, že v predmetnej exekučnej veci tunajší
súd opätovne nerozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Nitre o podaných námietkach,
teda v tomto rozsahu súd konštatoval splnenie podmienky v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

43. Čo sa však týkalo doby nečinnosti Okresného súdu Levice, v rámci ktorej žalobkyňa žiadala
pripočítať obdobie 35 mesiacov, kedy Krajský súd v Nitre rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti
uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 19. 12. 2011 sp. zn. 11Er/1209/2010 a následne nečinnosť
súdu po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v roku 2018 a zohľadniť
obdobie trvania sporu v rozsahu 8 rokov a 3 mesiace, v tomto ohľade súd poukazuje na ustanovenie

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní sa
vychádza len z výsledkov taxatívne uvedených rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené sa súd stotožňuje
so žalovaným, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu ani Krajského

súdu v Nitre (v čase rozhodovania o odvolaní), ani Okresného súdu Levice (v období po vybavení
sťažnosti na postup súdu zo dňa 20. 11. 2017) v podobe ich nečinnosti a taktiež dodáva, že nemožno
zosumarizovať nečinnosť súdov v rozsahu 8 rokov 3 mesiace, pretože taktiež absentuje nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v období pred postúpením veci Krajskému
súdu v Nitre na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne, v poradí prvého. Zároveň bolo potrebné súhlasiť

so žalovaným, že síce sa jedná o jedno súdne konanie prebiehajúce v dvoch inštančných stupňoch,
ale z hľadiska posúdenia titulu podľa zákona 514/2003 Z.z. predstavujú nesprávny úradný postup
okresného súdu a krajského súdu dva samostatné tituly pre uplatnenie nároku, ako aj jednotlivé obdobia
v rámci týchto konaní. Vychádzajúc z uvedeného, súd musel konštatovať, že v rámci vymedzených
období nebola splnená základná podmienka pre posúdenie a rozhodnutie súdu o nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, dôvodiac pritom absenciou rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov.
S prihliadnutím na vyššie uvedené súd v ďalšom konaní ohľadom týchto období nebude vykonávať ani
dokazovanie ohľadom vzniku a výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ako ani nebude prihliadať
na skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v bode 12. a 13. žaloby, nakoľko tieto žalobkyňa spôsobom
predpokladaným v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala.

44. V tomto ohľade súd opätovne dáva do pozornosti, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

45. Navyše, v tomto ohľade bolo potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že prípadné nedodržanie
primeranej lehoty, resp. konštatovanie prieťahov v konaní, automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody.46. Naviac pozornosti súdu, rovnako ako žalovaného, neušla tá skutočnosť, že žalobkyňa pred rokom
2017 (kedy podala sťažnosť na postup súdu) nevykonala akýkoľvek úkon smerujúci k náprave tvrdených

prieťahov, ktoré vymedzila obdobím 8 rokov a 3 mesiacov (teda od začiatku vedenia exekučného
konania). S prihliadnutím na uvedené bolo potrebné aj uvedené zohľadniť pri uplatnení výšky náhrady
nemajetkovejujmy,pretoževychádzajúcználezuÚstavnéhosúduSR,č.k.III.ÚS69/2011-25zodňa03.
05. 2011, sťažovateľ má v prvom rade postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži
svoje právo). Na uvedené nemala vplyv tá skutočnosť, že žalobkyňa na výzvu súdu dokumenty doložila,

ale podstatné bolo to, že nečinnosť súdu preukázateľne pred rokom 2017 nenamietala, teda uvedená
skutočnosť je tiež jedným z viacerých ukazovateľov zásahu nečinnosti orgánov verejnej moci do ústavou
garantovaných práv žalobkyne a ako sama žalobkyňa uviedla, má zásadný vplyv pri rozhodovaní o
výške ujmy.

47. Následne vychádzajúc z § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd mal za to, že v prípade

preukázania splnenia ostatných podmienok (t.j. nesprávny úradný postup, ako aj príčinná súvislosť),
nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza iba ak nepostačuje konštatovanie porušenia práva alebo
neprichádzajú do úvahy iné nepeňažné prostriedky nápravy. Z vybavenia sťažnosti pritom vyplývalo, že
exekučný spis bol zaradený na zoznam sledovaných vecí za účelom zabezpečenia sledovania plynulosti
konania a rozhodovania v takejto exekučnej veci, pričom vyššia súdna úradníčka bola upozornená,

aby exekučné veci vybavovala v primeraných lehotách. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na
to, že žalobkyňa po prvýkrát namietala nečinnosť súdu až sťažnosťou na postup súdu zo dňa 19. 10.
2017 a taktiež v neposlednom rade je podstatná tá skutočnosť, že exekúcia bola v konečnom dôsledku
zastavená, preto súd ustálil, že zvolený spôsob kompenzácie, t.j. konštatovanie porušenia práva a
prijatie opatrení, je dostatočnou formou zadosťučinenia a to aj s prihliadnutím na to, že následne po

podaní sťažnosti k prieťahom v konaní nedošlo, nakoľko žalobkyňa ďalšiu sťažnosť nepodala, ako ani
nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by bola sťažnosť hodnotená za dôvodnú v predmetnej exekučnej
veci. Teda bolo potrebné konštatovať, že zvolená kompenzácia bola dostatočná.

48. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) pre výpočet

nemajetkovej ujmy berie do úvahy celkovú dĺžku konania, v dôsledku čoho si žalobkyňa uplatnila nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur, súd zhodne so žalovaným uvádza, že ESĽP
konštatuje porušenie práv a priznáva určité finančné zadosťučinenie v inom kontexte ako všeobecný
súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody a nemajetkovej ujmy podľa osobitného právneho predpisu - zák.
č. 514/2003 Z. z. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia

dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje v § 17 zák. č.
514/2003 Z. z. konkrétny právny pomer strán civilného sporového konania. Táto právna norma zásadne
určuje jednak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena, pričom na povinnosť
tvrdenia bezprostredne nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 1/2012 zo

dňa 12.01.2012, v ktorom súd jednoznačne konštatoval, že „(...) dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ako
i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného.“ Teda vychádzajúc z uvedeného, nebolo
možné súhlasiť so žalobkyňou, že súd je povinný priznať žalobkyni nemajetkovú ujmu len na základe
konštatovania, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu. V tomto ohľade sa súd

priklonilajkďalšiemurozhodnutiu,uvedenémužalovaným,vrámciktoréhozuzneseniaÚstavnéhosúdu
SR,sp.zn.II.ÚS467/2008vyplývalo, že„(...)právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.
z., ktorým je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom

uplatnení.“ Ustálenosť právneho názoru ústavného súdu v obdobných veciach sa premietla aj do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a to napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. 6Co 14/2013 zo dňa 24. 11. 2014, ktorý uviedol, že „(...) nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch v prípade ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri
výkoneverejnejmocinevznikáautomaticky.Žalobca,ktorýsanáhradynemajetkovejujmydomáha,musí

uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej
uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva.“49. Z doposiaľ uvedeného jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie v súlade s § 17

zák. č. 514/2003 Z. z. Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť
prieťahov v súdnom konaní bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného
postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobkyňu v rôznych oblastiach pôsobenia v zmysle ust. § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z., nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Právna úprava zák. č. 514/2003 Z. z. totiž neposkytuje všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie

primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva bez negatívneho prejavu v sfére
žalobkyne (na rozdiel od konania pred Ústavným súdom SR, resp. ESĽP). V konaní o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona je žalobkyňa zaťažená dôkazným bremenom ohľadom vzniku a
rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo
svojej osobnostnej sfére.

50. Na uvedenom nič nezmenili ani rozhodnutia, na ktoré poukazovala žalobkyňa, pretože rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh (žalobu) žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11Co/2/2013 síce došlo k priznaniu náhrady

škody, avšak skutkový základ bol založený na tom skutkovom základe, že ako nesprávny úradný postup
odporcu bolo vyhodnotené nezabezpečenie úkonov smerujúcich k zastaveniu trestného stíhania hneď
od počiatku, ako sa dozvedel, že vyšetrovateľ sa dopúšťa nesprávneho úradného postupu podaním
podnetu na vyžiadanie súhlasu s trestným stíhaním navrhovateľa. V druhej časti za nesprávny úradný
postup súd považoval porušenie povinností zo strany X., za činnosť ktorého zodpovedá orgán, ktorý

reprezentuje, v tomto prípade odporca. Z uvedeného dôvodu potom súd nepovažoval za potrebné
vykonať dokazovanie, či došlo k nezákonnému úniku informácií zo strany odporcu, nakoľko samotným
vyššie uvedeným konaním X. došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, odporca v konaní
popieral vyhotovenie odposluchu ako aj skutočnosť, že by bol obsahom dohľadového (dozorujúceho)
spisu. V oboch prípadoch zisteného nesprávneho úradného postupu dospel k záveru, že samotné

konštatovanie porušenia práva nie je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odporcu. Mal za to, že ujma, ktorú navrhovateľ nesprávnymi
úradnými postupmi odporcu utrpel, je takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, s možnosťou splnenia si svojej satisfakčnej funkcie v súvislosti so spôsobenou ujmou.
Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade údajného odposluchu telefonátu zohľadnil osobu

poškodeného, ktorý v čase zásahu zastával vysokú štátnu funkciu U. F. F., a v súčasnosti je P. O.
F. F., teda predovšetkým zohľadnil jeho profesijné postavenie, na ktoré sa kladie zvýšená požiadavka
bezúhonnosti. Ďalej vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy, keď v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom odporcu čelil odvolávaniu zo svojej funkcie, neustále bol, a je spájaný s osobou, ktorá je
prezentovaná ako priekupník drog, bez možnosti kvalifikovanej a účinnej obrany, a to až do súčasnosti,

teda vzal do úvahy intenzitu zásahu, ktorý pretrvával dlhší čas a bol opakovaný, s ohľadom na široký
okruhosôb,ktorýmsadostaliinformácieododporcudodispozičnejsféry,čomalzapreukázanéprepismi
záznamovtelevíznych,rozhlasovýchatlačovýchinformáciíazáznamovinternetovýchdiskusiízobdobia
r.2008až2010,vktorýchbolnavrhovateľprevažnenegatívneponímaný.Zároveňprihliadolnanásledky,
ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote, ktoré uviedol vo svojej výpovedi. Pri posudzovaní

výšky nemajetkovej ujmy v prípade trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu okrem osoby
poškodeného zohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy spočívajúcej v skutočnosti, že bol vystavený obavám
z možnosti obvinenia z trestného činu, a v tej súvislosti aj s udelením súhlasu na trestné stíhanie,
o čom boli informovaní aj účastníci občiansko-právneho konania vo veci náhrady škody spôsobenej
pri dopravnej nehode. S poukazom na uvedené nie je možné ani toto rozhodnutie stotožniť s daným

skutkovým stavom. Okrem toho žalobkyňa poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9Co/114/2017, v rámci ktorého predmetom sporu bola opäť nemajetkové ujma spôsobená vznesením
obvinenia, následnými procesnými úkonmi a podaním obžaloby tým, že bola žalobkyňa oslobodzujúcim
rozsudkom oslobodená spod obžaloby, došlo konaním orgánov činných v trestnom konaní k zásahu
do základných práv občana a štát má tak niesť objektívnu zodpovednosť za takýto postup a konanie

svojich orgánov. Posledným rozhodnutím, na ktoré žalobkyňa poukázala bolo rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011, ktoré sa opätovne nevzťahovalo na posudzovaný prípad a to z
dôvodu, že predmetom sporu bol nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného
konania, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby. V tomto ohľade súd poukazuje, že prirozhodovaní o výške škody je jedným z faktorov aj výsledok konania, a preto v tomto ohľade sa nemohol
stotožniť s názorom žalobkyne. Súhlasil však s tým, že prieťahy v konaní a exekúcia sú dva samostatné
nároky, ktoré vznikli samostatne, avšak pri hodnotení zásahu prieťahov v konaní do osobnostnej sféry

sťažovateľky, zohráva aj významnú úlohu skutočnosť, ako prebiehajúce konanie bolo ukončené a od
toho sa odvíja aj rozsah zásahu spôsobený prieťahmi do osobnostnej sféry žalobkyne tak, ako to bolo
aj v rozhodnutiach, na ktoré sama žalobkyňa poukazovala.

51. V súvislosti s uvedeným bolo potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala existenciu ani výšku

uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže neurčité všeobecné konštatovania o tom, že prieťahy
v konaní jej spôsobili stav neistoty, citeľný zásah a nepríjemnosti v osobnom živote, prejavujúce sa
nutnosťou žiť v akútnej hmotnej núdzi, ešte sami o sebe neodôvodňujú, a ani nepreukazujú akým
spôsobom bola žalobkyni tvrdenými prieťahmi v exekučnom konaní spôsobená nemajetková ujma práve
vo výške 6.000,- eur.

52. Naviac, uvedené nevyplynulo ani z výsluchu žalobkyne, ktorá žiadnym spôsobom súdu
nepreukázala, že by zhoršenie zdravotného stavu bolo spájané s prieťahmi v konaní. Uvedené vyplynulo
aj z toho, že invalidnou dôchodkyňou sa stala už v roku 1995 a tiež sama žalobkyňa uviedla, že
jej zdravotný stav sa pomaly zhoršuje, pretože peniaze nie sú a aj keď dôchodok dvíhajú, výdavky
rastú. Okrem toho dodala, že jej hlavná diagnóza je, že bola otrávená antibiotikami a následne dostala

rakovinu, všetky orgány má poškodené a akákoľvek záťaž a stres pre ňu znamená, že nemôže chodiť,
a preto sa nemohla dostaviť ani na nariadené pojednávanie, pretože v teple nemôže ísť von. Z uvedené
však nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by práve prieťahy v konaní v trvaní 34 mesiacov
zhoršili zdravotný stav žalobkyne. Rovnako tak žalobkyňa neuviedla a nepreukázala, že nebyť prieťahov
v konaní pred okresným súdom jej zdravotný stav by nebol zlý a nebola by v nepriaznivej finančnej

situácii. Čo sa týkalo stavu neistoty a beznádeje ohľadom výsledku exekučného konania, ani uvedené
súd nemal zo strany žalobkyne preukázané, pretože ako vyplynulo z exekučného spisu, už v roku 2011
povinný vzniesol námietku proti exekúcii, v rámci ktorej namietal jednak nedostatok svojho majetku, ako
aj vzniesol námietku premlčania. Rovnako tak neobstálo tvrdenie o pomernej nenáročnosti veci, pretože
akosamažalobkyňauviedla,predloženiedôkazovsivyžadovaločas,apretotentočaspotrebovalajsúd,

aby vydal rozhodnutie, v rámci ktorého jednak rozhodol o námietkach povinného, ako aj o námietkach
povinného proti trovám exekúcie, ale tiež rozhodoval aj vo veci samej a to tak, že exekúciu v konečnom
dôsledku zastavil. Teda s poukazom na uvedené z vykonaného dokazovania nevyplýva ani pravdivosť
záveru o pomerne nenáročnej právnej veci. Rovnako tak súdu nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa usúdila,
že peniaze jej budú v konečnom dôsledku priznané a že exekúcia bude vykonaná, keď sám povinný

namietol svoju nemajetnosť, ako aj jemu bola priznaná bezplatná právna pomoc v rámci exekučného
konania. Okrem toho pozornosti súdu neušiel ani stav, že aj sama žalobkyňa zamieňa existenciu
prieťahov a samotnú skutočnosť, že v dôsledku nevymoženia sumy v exekúcii je v akútnej hmotnej
núdzi a od vymoženia pohľadávky si sľubuje zlepšenie finančnej situácie, avšak žiadnym spôsobom
nepreukazuje, akým konkrétnym spôsobom prieťahy v konaní zasiahli do jej akútnej hmotnej núdze,

najmä z toho pohľadu, že v konaní boli vznesené námietky a exekúcia bola zastavená. Z uvedeného
bolo potrebné vyvodiť, že žalobkyňa požadovanú ujmu s prihliadnutím na znenie § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z. nepreukázala, a preto súd mal za to, že z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu
žalobkyne vyplynulo, že táto dôkazné bremeno neuniesla, ani čo sa týkalo vzniku nemajetkovej ujmy.

53. V poslednom bode žalovaný namietal aj existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti
medzi tvrdenými prieťahmi a zdôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s čím sa stotožnil aj
súd, pretože ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa svoju nepriaznivú finančnú situáciu, nízke príjmy a
citeľný zásah spájala s nevymoženou pohľadávkou v exekučnom konaní, resp. vznikom jej záväzku voči
štátu v podobe spotrebnej dane a k exekúcii svojej vykonateľnej pohľadávky proti povinnému sa upínala

ako k východisku, avšak uvedené nemožno zamieňať s tým, že by aj došlo k vymoženiu pohľadávky.
V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať na to, že Okresný súd Levice vydal dňa 29. 06. 2018
uznesenie č. k. 11Er 1209/2010-243, ktorým exekúciu opätovne vyhlásil za neprípustnú a zastavil z
dôvodu, že zo strany povinného bola vznesená námietka premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil
ako dôvodnú. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené krajským súdom, preto bolo potrebné zhrnúť, že

žalobkyňa sama svojím zavinením (nepodaním návrhu na vykonanie exekúcie riadne a včas) uplatnila
právo na vymoženie pohľadávky až po uplynutí premlčacej doby. Dôsledky, ktoré žalobkyňa spája s
nečinnosťou súdu, tak sú v príčinnej súvislosti s nevymožením pohľadávky z dôvodu neuplatnenia si
svojho nároku riadne a včas, a nie v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s postupom Okresnéhosúdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 1209/2010. Uvedené potvrdila žalovaná aj pri svojom
výsluchu, keď uviedla, že „(...) podstata sporu je taká, že pán Németh, teda povinný, od nej tovar prevzal,
avšak ho nezaplatil, ale ona musela priznať spotrebnú daň a taktiež daň musela byť zaplatená. (...)

Uvedená situácia ohľadom úhrady spotrebnej dane, nezaplateného tovaru a ďalších skutočností ju aj
manžela stresovali, ako aj zhoršovali jej zdravie a v dôsledku týchto skutočností sa v roku 2011 rozviedli.
(...) Z uvedeného vyvodila zásah, ktorý predstavuje jej nemajetkovú ujmu, pretože je zdravotne chorá,
avšak nemá peniaze ani na lieky a stále čakala a dúfala, že niektorí zo súdov uzná pochybenie, ktorého
sa na nej dopustil povinný a že jej finančne pomôže.“

54. Keďže žalovaná v konaní nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu Krajského súdu
v Nitre pri rozhodovaní o odvolaniach žalobkyne, ani neexistenciu nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Levice po vybavení sťažnosti na postup súdu, ako ani neexistenciu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice pred odoslaním spisu na Krajský súd v Nitre po podaní
odvolania, v uvedenej časti bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

ohľadom preukázania vzniku nesprávneho úradného postupu, a preto bolo irelevantné skúmanie
existencie a výšky nemajetkovej ujmy, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom v týchto častiach a výškou nemajetkovej ujmy.

55. Následne predmetom skúmania zostalo len obdobie, v rámci ktorého bol preukázaný nesprávny

úradný postup v zmysle § 9 ods. 2 zákona (dôvodnosť sťažnosti), avšak v tomto ohľade žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania výšky nemajetkovej ujmy, ktorú jednak vyčíslila s
poukazom na dĺžku celého súdneho konania a tiež nepreukázala splnenie predpokladov v zmysle § 17
ods. 2, 3 zákona, ako ani existenciu príčinnej súvislosti, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

56. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má proti žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko mal za to, že žalovaný mal úspech v celom
rozsahu, keďže žaloba bola zamietnutá, teda obrana žalovaného bola dôvodná.

57. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Levice písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak
povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.