Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/271/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112205464
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7112205464.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcov: 1. J.. R. W., nar. XX.X.XXXX,
bytom v K., W. XX, 2. J.. V. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom v Q. Č.. XXX, obaja zastúpení JUDr. Jaroslavom
Homzom, advokátom so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46 proti žalovanému: J. S., nar. XX.X.XXXX,
bytom v W., R. XX, zastúpeného JUDr. Gerhardom Zvolánekom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Generali Slovensko poisťovňa, a.s., so sídlom
v Bratislave, Lamačská 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpeného MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Laurinská 3, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov, žalovaného a intervenienta

proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.2.2019 č.k. 24C/39/2012-380 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Nepriznáva stranám sporu a ani intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi v 1. rade 40.000,00 eur, žalobkyni v 2. rade 40.000,00 eur, to všetko v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcom náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá im vznikla smrťou rodičov v dôsledku dopravnej nehody.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 11, § 13
ods. 1 až 3, § 15 a § 16 Občianskeho zákonníka, berúc do úvahy právny názor odvolacieho súdu
vyslovený rozsudkom zo dňa 26.9.2018 č.k. 9Co/414/2017-338 zo dňa 26.9.2018 dospel k záveru, že

nárok žalobcov je čiastočne opodstatnený.

4. Predmetom konania bol nárok žalobcov na priznanie finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá
im vznikla smrťou oboch rodičov, preto vychádzajúc z ust. 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti predpokladmi vzniku tohto nároku sú: 1. porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon
(spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za zásah do osobnostných práv žalobcov), 2. existencia
ujma v osobnostných právach a 3. príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.

5. Čo sa týka prvého predpokladu, v konaní nebolo sporné, že žalovaný J. S. bol právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie č.k. 6T/123/09-504 zo dňa 28.7.2015 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 7To/123/2015-227 zo dňa 6.4.2016 uznaný vinným zo spáchaniaprečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4, ods. 5 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona,
ktorý spáchal tak, že dňa 27.2.2009 po požití alkoholických nápojov s obsahom 1,87 promile alkoholu

v krvi viedol osobné motorové vozidlo zn. Š. Y. E. Z.: K. XXXES, narazil do oproti jazdiaceho osobného
motorového vozidla zn. W. XXX Z.: K. XXXBR a spôsobil okamžitú smrť rodičov žalobcov V. Č. a V. Č..
Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2016. Protiprávnosť správania žalovaného spočíva
v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v ust. § 4 ods.
2 písm. c), ktoré stanovuje pre vodiča zákaz viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej

návykovejlátky,keďsaalkoholaleboinánávykoválátkaeštemôžunachádzaťvjehoorganizme.Trestný
súd jednoznačne za jedinú priamu príčinu smrti rodičov žalobcov pokladal správanie žalovaného; rodičia
žalobcov teda nemali žiaden podiel na spôsobení smrteľných následkov.

6. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad - ujmu na osobnostných právach, súd prvej inštancie s poukazom
na ustálenú súdnu judikatúru, ktorú v rozsudku aj konkrétne uviedol, mal nesporne za preukázané, že

vychádzajúcpredovšetkýmzvýpovedížalobcovmedzinimiarodičmivčaseichsmrtiexistovalisociálne,
morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života v takej intenzite,
žesmrťrodičovzasiahladoprávažalobcovnasúkromie,najmädoichprávanarodinnýživot.Žalobcovia
utrpeli vážnu citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty najbližších osôb a nenávratne stratili možnosť
udržiavať a rozvíjať vzťahy s rodičmi a ďalšími členmi rodiny, založené na silných citových väzbách. Táto

skutočnosť v konaní spochybňovaná ani nebola.

7. Spôsobená ujma je jediným a priamym následkom protiprávneho konania žalovaného, preto podľa
názoru súdu prvej inštancie je daná aj príčinná súvislosť medzi vzniknutou ujmou a protiprávnym
konaním.

8. Po ustálení záveru o splnení všetkých predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy sa súd prvej inštancie zaoberal výškou tejto náhrady. Pre určenie výšky považoval rozhodujúce
výlučne hľadiská vyplývajúce z ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. 1. závažnosť (intenzita)
vzniknutej ujmy a 2. okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Intenzita nepriaznivého následku

je v prípade usmrtenia blízkej osoby jednoznačne vnímaná ako objektívne veľmi vysoká, ide totiž o
nárok nereparovateľný, obsahujúci prvok nečakanosti a nezmeniteľnosti. Celková doba pôsobenia tohto
následku je značne dlhá, časovo presnejšie, bližšie neurčiteľná. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, jednotlivo posúdil okolnosti na strane žalobcov, medzi ktoré patrí intenzita vzťahu
žalobcov so zomrelým, vek zomrelého a pozostalého, otázka hmotnej závislosti pozostalého a zomrelej

osoby,otázkadanostimorálnehozadosťučinenianapr.voformeprávnehopostihužalovaného(spravidla
trestnoprávna sankcia). V tej súvislosti prihliadol na typ príbuzenského pomeru medzi žalobcami a
zomrelými, ktorí boli ich rodičmi, na ich vek a intenzitu ich vzťahov. V čase smrti rodičov boli žalobcovia
dospelí - žalobkyňa v 1. rade mala 29 rokov a žalobca v 2. rade 33 rokov. Ich rodičia mali obaja 55
rokov, boli teda v aktívnom veku, zdraví, obaja pracovali. Medzi žalobcami a ich rodičmi v čase smrti

existovali mimoriadne silné, pozitívne emocionálne putá, o čom svedčí aj fakt, že ešte aj v tomto veku
žalobcovia (hoci dotknutí neboli vzájomne vo vzťahu materiálnej odkázanosti) na základe vlastného
rozhodnutia zdieľali s rodičmi spoločnú domácnosť v spoločne kúpenom rodinnom dome v T.. Žalobkyňa
sa z domu odsťahovala len mesiac pred ich smrťou z dôvodu, že plánovala uzavretie manželstva a
založenie rodiny. Žalobcovia nemali založené „vlastné“ rodiny. S rodičmi trávili množstvo času, rodičia

ich celý život podporovali, pomáhali im, poskytovali bezpečné zázemie po všetkých stránkach, viedli ich
k láske, pracovitosti, čestnosti. Mohli s nimi zdieľať problémy a starosti, poradiť sa s nimi, žalobca v 2.
rade sa spolu s otcom venovali spoločným záľubám. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za
preukázanú prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb medzi žalobcami a ich nebohými
rodičmi, výsostne na emocionálnom základe. Smrť rodičov bola pre žalobcov traumatizujúcim zážitkom,

ktorý sa prejavil v ich psychike vo forme smútku zo strany blízkych osôb, ktorý neustále pretrváva.
Spolu plnili fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami a z nečakanej smrti
žalobcovia prežívajú pocity úzkosti, smútku a zúfalstva. Odo dňa ich smrti stratili možnosť viesť s nimi
súkromný život a túto stratu doposiaľ prekonávajú s ťažkosťami. Žalobcovia stratili možnosť ďalšieho
udržiavania a rozvíjania vzťahu s nimi a ide o stav trvalý a nenapraviteľný. Žalobcom vzniknutá trauma

je neodstrániteľná, došlo nenávratne k deštrukcii v medziľudských vzťahoch a tým k intenzívnemu
zásahu do ich osobnostných práv, konkrétne do ich práva na súkromný a rodinný život. Súd prvej
inštancie prihliadol na intenzitu následku, ktorá je v danej veci umocnená aj faktom, že žalobcovia
stratili oboch rodičov v jednom momente. Istým morálnym zadosťučinením pre žalobcov bolo odsúdeniežalovanéhovtrestnomkonaní.Tusúdprvejinštanciepoukázalnačasovýaspekt,t.j.dobu,ktoráuplynula
do právoplatnosti trestného rozsudku, keďže trestné konanie trvalo 7 rokov. Žalobcovia na morálnu
satisfakciu čakali značnú dobu od smrti rodičov, čo nie je tiež zanedbateľným aspektom.

9. Pokiaľ ide o subjektívny postoj žalovaného k udalosti, v konaní bolo podľa názoru súdu prvej inštancie
preukázané, že žalobcom ešte počas trestného konania poslal písomné ospravedlnenie (ktoré písal
jeho obhajca JUDr. Vanko) a dal vyhotoviť a osadiť na miesto nehody pomník na pamiatku rodičov
žalobcov. Žalovaný však v konaní nepreukázal, že by túto skutočnosť dal žalobcom na vedomie.

Pokiaľ ide o jeho ospravedlnenie, súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcov a ich pocitmi,
ktoré v nich obsah ospravedlnenia mohol vyvolať a teda, že ho nevnímali ako skutočne úprimne
prejavenú účasť na ich traume a zármutku. Prevažná časť ospravedlnenia sa zameriava na osobu
samotného žalovaného, ktorý poukazuje na vlastné negatívne následky vo svojom živote. Využitým
právom dovolených prostriedkov procesnej obrany v trestnom konaní žalovaný prejavil svoj subjektívny
postojkudalosti,keďviackrátprehlásil,žesanecítibyťvinným.Jepochopiteľné,žežalobcoviazatakejto

situácie napriek ospravedlneniu vnímali neprijatie viny žalovaným a jeho zodpovednosti. Napokon
subjektívny postoj žalovaného je zrejmý aj z jeho konania aj z jeho vyjadrení v tomto konaní, keď
nárok žalobcov neuznal a uplatňoval aj náhradu trov konania. Pokiaľ svoj postoj žalovaný obhajoval v
súvislosti s obranou intervenienta, takúto obranu súd pokladá za účelovú a absurdnú. Pokiaľ ide o osobu
žalovaného, súd prihliadol aj na jeho zdravotnú situáciu po dopravnej nehode, ktorý bol bezprostredne

po nehode 10 dní v komatóznom stave a tiež k jeho zdravotnému stavu, keď uviedol, že má problémy
s bedrom.

10. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, z odôvodnenia trestného rozsudku
jednoznačne vyplýva, že žalovaný spáchal prečin usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Aj keď zo strany žalovaného vo vzťahu k ľudským životom išlo
o nedbanlivostné konanie, vo vzťahu k vykonávaniu vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcom
spôsobilosť išlo o konanie úmyselné. Žalovaný totiž bezprostredne pred nehodou požíval alkoholické
nápoje, v dôsledku čoho si privodil stav opilosti, hodnotený súdnou praxou ako stav vylučujúci
spôsobilosť vykonávať vedenie motorového vozidla, v takom stave nasadol do vozidla a zapríčinil smrť

dvoch osôb. Trestný súd konanie žalovaného hodnotil ako závažnejší spôsob konania a konštatoval, že
išlo o nezodpovedné, bezohľadné a spoločnosťou netolerovateľné konanie, ktorým žalovaný nenávratne
porušil dva najvýznamnejšie chránené spoločenské záujmy - dva ľudské životy. Súd prvej inštancie tiež
zdôraznil trestným súdom konštatovaný fakt, že príčinou vzniku dopravnej nehody nebola technická
porucha na vozidle, ale fyzická nespôsobilosť žalovaného viesť v danom čase motorové vozidlo z

dôvodu, že bol pod vplyvom alkoholu. Nemenej významným faktom je, že rodičia žalobcov nemali žiaden
podiel na nehode a spôsobení smrteľných následkov.

11. Po vyhodnotení dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade, vzhľadom na
konkrétne okolnosti odôvodňujúce výnimočnosť danej situácie, je priznanie náhrady vyššej, než vyplýva

z rozhodovacej činnosti súdov v analogických prípadoch, dôvodné. S poukazom na iné rozsudky súdov,
ktoré v bode 71 odôvodnenia aj bližšie uvádza mal za to, že výnimočnosť daného prípadu je daná
komplexom konkrétnych okolností a týmito sú prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb
medzi žalobcami a nebohými rodičmi, intenzita následku, ktorá je v predmetnej veci umocnená faktom,
že žalobcovia stratili oboch rodičov naraz a prítomnosťou okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Berúc zreteľ na tieto okolnosti súd konštatoval, že žalobcom patrí právo na finančné zadosťučinenie
vyššie ako v podobných prípadoch, pričom za primeranú výšku pokladal výšku 40.000,00 eur pre
každého zo žalobcov. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že hľadiská vyplývajúce z
ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. závažnosť (intenzita) vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo, sa oboch dotýkajú v rovnakom rozsahu. V prevyšujúcej časti uplatneného
nároku žalobu zamietol.

13. V odôvodnení rozsudku tiež konštatoval, že vzhľadom na vyslovený záver odvolacieho súdu v
jeho uznesení, ktorý konštatoval dôvodnosť základu nároku žalobcov, sa v tomto ďalšom konaní

nezaoberal námietkou premlčania a ani námietkou intervenienta, že v priebehu konania v dôsledku
zániku žalovaného v 2. rade ako subjektu, ktorý uzavrel zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zanikol jeho právny záujem navýsledku konania a rovnako ani námietkou, v ktorej spochybňoval existenciu zodpovednosti poisteného
ako prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu a nemajetkovú ujmu.

14. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalobcom priznal plnú náhradu
trov konania voči neúspešnému žalovanému.

15. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietajúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej
lehote podali odvolanie žalobcovi z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. a odvolaciemu súdu

navrhli, aby rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcom každému po 150.000,00 eur. Uplatnili náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania. Nesprávnosť napadnutého rozsudku vidia žalobcovia v tom,
že súd prvej inštancie napriek tomu, že zistil konkrétne skutočnosti odôvodňujúce výnimočnosť prípadu
a dôvod na priznanie náhrady vyššej než aká vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov v analogických
prípadoch, svoj záver dostatočne a logicky odôvodnil, tento sa neprejavil vo výške priznanej relutárnej
náhrady obom žalobcom. V podmienkach Slovenskej republiky takýchto nehôd, ktoré zavinil žalovaný s

tragickými následkami a za takýchto okolností, ktoré sa vyčleňujú z typických dopravných nehôd nebýva
veľa. V súdnej praxi sa nevyskytol žiaden podobný analogický prípad, pri ktorom by sa rozhodovalo
o náhrade nemajetkovej ujmy za podobných okolností, aké nastali v tomto prípade. Preto súd prvej
inštancie mal tieto výnimočné okolnosti a nenapraviteľnú ujmu na osobnostných právach žalobcov
zohľadniť pri rozhodovaní o priznaní náhrady a priznať ju v takej výške, ako bolo rozhodnuté skorším

rozsudkom zo dňa 16.3.2013.

16. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania podal
odvolanieajžalovaný,podľajehoobsahuzdôvodovpodľa§365ods.1písm.f/ah/C.s.p.aodvolaciemu
súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcom každému po 5.000,00 eur a v zostávajúcej

časti žalobu zamietne. Uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Vytkol súdu prvej
inštancie, že sa nezapodieval skutočnosťou, že obaja žalobcovia sa pôvodne domáhali priznania nároku
po 1.000.000,00 eur, čo sa vymyká všetkým predstaviteľným hraniciam. Súdom priznané sumy za
odškodnenieprežalobcovsúvrozporesozaužívanoujudikatúrou.Súdprvejinštanciesaohľadomvýšky
priznanej náhrady neriadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom a opätovne sa zapodieval

len nepravdami, uvedenými žalobcami, aby odôvodnili svoje uplatnené nároky. Neprihliadol na to, že
v čase smrti rodičov žalobcovia neboli odkázaní na ich výživu a výchovu, mali vlastné domácnosti, že
popreli skutočnosť, že sa im žalovaný písomne ospravedlnil a dal postaviť na pamiatku ich rodičov na
mieste nehody pamätník, čo priznali až vtedy, keď predložil o tom dôkazy. Súd prvej inštancie zaujal
nesprávny názor o tom, že žalovaný sa dopustil úmyselného protiprávneho konania, judikatúra súdov

je jasná a nemenná, že prečin usmrtenia vo všetkých svojich odstavcoch, za ktorý bol odsúdený a ktorý
zahrnul v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky nie je úmyselným
trestným činom, ale nedbanlivostným trestným činom. Je nežiadúce, aby dochádzalo k situáciám, kedy
budú súdy rozhodovať prípady vychádzajúce z obdobného skutkového stavu odlišne. Vytkol súdu prvej
inštancie, že nesprávne rozhodol o trovách konania, keďže nezohľadnil uplatnenú výšku priznanej

nemajetkovej ujmy a posúdenie jedinečných okolností prípadu. Poukázal na to, že žalobcovia sú
vysokoškolsky vzdelaní ľudia, zastúpení advokátom a pôvodne si uplatňovali nehorázne vysoké sumy.

17. Voči rozsudku podal odvolanie aj intervenient, a to voči jeho vyhovujúcemu výroku z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že priznané

sumy žalobcom primerane zníži. V dôvodoch odvolania vytkol súdu prvej inštancie, že následky na
psychike žalobcov popisuje pomerne všeobecne v bodoch 60-63. Tieto následky sú pochopiteľné a
prirodzene sa spájajú s každým úmrtím najbližších príbuzných pri dopravnej nehode. Ani po opätovnom
prejednaní veci neboli preukázané žiadne konkrétne mimoriadne nepriaznivé následky tejto tragickej
udalosti. Poukázal na to, že žalobcovia neboli na svojich rodičoch materiálne odkázaní. Samotná

neodstrániteľnosť a nenapraviteľnosť ujmy nemôže automaticky znamenať aj neodstrániteľnosť práv,
vzniknutej žalobcom, ako uvádza súd prvej inštancie. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri zohľadnení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na to ako obžalovaný vystupoval v trestnom konaní, pričom
ide o jeho právo na obhajobu, ktoré musí byť rešpektované a nemôže mu byť v žiadnom prípade na
ujmu. V neprospech žalovaného nemôže vyznievať ani dĺžka trestného konania braná za okolnosť, ktorá

by mala mať vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Obsah ospravedlňujúceho listu, ktorý zaslal
žalovaný žalobcom po nehode, nedáva dôvod na spochybňovanie úprimnosti ospravedlnenia. Názor
súdu prvej inštancie v tomto smere je nepatričný a nevhodný. Zásadne nesprávny záver je uvedený v
bode 68 odôvodnenia. V tej súvislosti uviedol, že uvedená smrteľná dopravná nehoda bola žalovanýmzavinená z nedbanlivosti. Úmysel smeroval len voči použitiu alkoholu a vedenia vozidla pod jeho
vplyvom. Smrť rodičov žalobcov bola bez akýchkoľvek pochybností spôsobená dopravnou nehodou,
zavinenou z nedbanlivosti a nie samotným požitím alkoholu žalovaným ako vinníkom nehody. Išlo teda

o zavinenie z vedomej nedbanlivosti. Nedbanlivosť nemožno v danom prípade dávať na roveň úmyslu,
ani osobitne vyzdvihovať úmysel vo vzťahu k použitiu alkoholu. Súd prvej inštancie nesprávne odôvodnil
výnimočnosť uvedeného prípadu iba porovnaním s jedným rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie
a uvedením citovaných všeobecných formulácií. Aj po opätovnom prejednaní veci pred súdom prvej
inštancie platí, že v rozsudku dostatočne neodôvodnil, čím konkrétne je uvedený prípad natoľko odlišný

oproti obdobným prípadom a aké dôvody odôvodňujú vyššiu priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy.
Poukázal tiež na to, že výška relutárnej náhrady nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením osoby
dotknutej neoprávneným zásahom a nemala by byť pre pôvodcu neoprávneného zásahu jednoznačne
likvidačná. V tej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6.3.2012 sp.zn. I.ÚS 1586/09.

18. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvali na svojej odvolacej argumentácii. Pokiaľ ide

o výšku priznanej náhrady je potrebné zohľadniť, že nešlo o typickú dopravnú nehodu. V danom prípade
žalovaný jazdil v stave opilosti, následkom čoho prešiel do protismeru, čím došlo k usmrteniu dvoch
osôb. Takéto prípady sú ojedinelé a svedčia o vysokej miere nezodpovedného konania žalovaného.
Stotožnili sa so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktoré považujú za správne. K odvolaniu
intervenienta poukázali na skutkové závery a právnu kvalifikáciu súdu prvej inštancie, ktoré považujú za

správne. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany
žalovaného, v dôsledku ktorej zomreli obaja rodičia žalobcov. Rovnako bola preukázaná tá skutočnosť,
že žalovaný pred jazdou požil alkoholické nápoje. Podľa spôsobu konania žalovaného, charakteru a
intenzity útoku správne súd konštatoval, že žalovaný porušil dôležitú povinnosť stanovenú zákonom č.
8/2009 Z.z. vo vzťahu k vykonávaniu vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcu spôsobilosť.

19. Intervenient vo vzťahu k odvolaniu žalobcov vo svojom vyjadrení uviedol, že nie je pravdou, že by
nedbanlivostné zavinenie nehody zo strany žalovaného bolo podmienené jeho úmyselným zavinením
(požitím alkoholických nápojov pred jazdou), jazdou v strednom stupni opilosti (ktorý si privodil sám)
ako uvádzajú žalobcovia v odvolaní. Pre rozhodovanie o výške náhrady je bezpredmetný negatívny

obraz žalovaného, u ktorého ide o osobu s kriminálnou minulosťou a je neopodstatnené spochybňovanie
hodnoty ospravedlňujúceho listu žalovaného, či postavenie pamätníka žalovaným na mieste uvedenej
nehody. Podľa názoru intervenienta súd prvej inštancie žiadne výnimočné konkrétne okolnosti danej veci
nezistil, napriek tomu priznal žalobcom náhradu vyššiu, ako priznávajú súdy v obdobných prípadoch.

20. Intervenient vo vzťahu k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že tento správne poznamenal, že
prečin usmrtenia, za ktorý bol odsúdený, nie je úmyselným trestným činom, ale ide o nedbanlivostný
trestný čin. Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká a je v rozpore s
judikatúrou súdov.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov, žalovaného a intervenienta
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolania ani jednej zo strán sporu a ani intervenienta nie
sú opodstatnené.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.5.2020 o 9,40 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 14.5.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

24. Odvolací súd po preskúmaní odvolaní dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú

naplnené.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel ksprávnymskutkovýmzisteniam,nazákladektorýchajzaložilsvojerozhodnutie,zozistenéhoskutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver.

26. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

27.Vodôvodnenírozsudkusúdprvejinštanciedávaodpoveďnavšetkyargumentyuvádzanévodvolaní.
Odvolatelia uvádzajú skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa

súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

28. K dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku a k odvolacím námietkam odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

29. Základom odvolania strán sporu, ale aj intervenienta sa stalo spochybnenie priznanej výšky
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie, keď žalobcovia túto nepovažujú za dostačujúcu a naopak,
žalovaný rovnako ako aj intervenient, stojaci na jeho strane, majú za to, že priznaná náhrada súdom
prvej inštancie je neprimerane vysoká.

30. Odvolací súd, viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, posudzoval správnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie z hľadísk námietok obsiahnutých v odvolaniach, teda či priznanú nemajetkovú ujmu
súdom prvej inštancie možno považovať za dostatočnú s ohľadom na primeranosť pokrytia tak závažnej
ujmy, aká nastala na strane žalobcov vzhľadom na ústavou chránené právo na súkromie, obsahujúce
aj právo na rodinný život, a teda či túto možno považovať za primeranú, resp. z hľadiska jej výšky za

neprimeranú.

31. Ust. § 13 Občianskeho zákonníka priznáva fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére právo
domáhať sa, aby bolo upustené od neoprávnených zásahov práva na ochranu jej osobnosti, aby boli
odstránené následky týchto zásahov a požadovať tiež z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie

(a to či morálne alebo aj majetkové). Občiansky zákonník v spomínanom ust. § 13 ods. 2 za určitých
kvalifikovaných podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v
peniazoch, nevymedzuje však prípadnú hranicu (minimálnu ani maximálnu) pre určenie jej výšky. Ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka hovorí o tom, že zadosťučinenie musí byť primerané. Určenie výšky
zadosťučinenia v peniazoch sa preto stáva predmetom voľnej úvahy súdu. Súd je povinný pri stanovení

výšky tejto náhrady vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o úplne konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Týmito sú predovšetkým zistená závažnosť nemajetkovej ujmy a overené
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a to nielen okolností
na strane samotného škodcu, ale aj na strane poškodenej fyzickej osoby. Základom úvahy súdu prvej
inštancie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je preto zistenie takých skutočností, ktoré

mu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí prejednávaného
prípadu.

32. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
primeranosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy z týchto zásad vychádzal, riadiac sa právnym

názorom odvolacieho súdu vyslovenom v rozsudku zo dňa 26.9.2018 č.k. 9Co/414/2017-321, ktorým
bol čiastočne zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie pri priznaní výšky
nemajetkovej ujmy vychádzal aj z doterajšej judikatúry súdov v záujme zachovania jej kontinuity
s prihliadnutím na dodržanie zásady legitímnych očakávaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplynulo, akými kritériami sa súd prvej inštancie pri priznaní nemajetkovej ujmy riadil a na základe

akých úvah dospel k výške priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom v tomto konkrétnom prípade. Úvaha
súdu prvej inštancie nevybočila z medzí stanovených zákonom a odvolací súd túto úvahu považuje za
správnu.

33. Odvolací súd považuje nemajetkovú ujmu priznanú súdom prvej inštancie žalobcom za dostatočnú

s ohľadom na primeranosť pokrytia tak závažnej ujmy, aká nastala na strane žalobcov, ktorá zohľadňuje
aj výnimočnosť prípadu vzhľadom na tragické následky dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný a v
dôsledku ktorej žalobcovia stratili oboch rodičov naraz. Odvolací súd preto nepovažuje za opodstatnené
námietky žalobcov, že by priznaná náhrada nebola primeraná a že by nezohľadnila špecifiká veci.34. Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že by súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovia v čase smrti svojich rodičov neboli na nich odkázaní výživou a

ani výchovou vzhľadom na svoj vek a vzhľadom na to, že v tom čase už mali vlastné domácnosti. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie k týmto skutočnostiam prihliadol a
zohľadnil ich pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy, preto odvolacie námietky v tomto smere neobstoja.

35. Rovnako nemôžu obstáť ani odvolacie námietky intervenienta o tom, že by súd nezohľadnil, že

v danom prípade išlo o nedbanlivostný trestný čin. Správne súd prvej inštancie v rámci skúmania
okolností, za ktorých došlo k zásahu prihliadol na tú skutočnosť, že žalovaný spôsobil dopravnú nehodu
v stave opilosti, v ktorej súvislosti bol odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Ide
o významnú okolnosť, na ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadnuť, ako správne učinil súd prvej
inštancie.

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z enunciátu tohto
rozhodnutia a potvrdil rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, vrátane výroku o trovách konania podľa §
387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255

ods. 1 C.s.p. tak, že nepriznal stranám sporu a ani intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, keďže ani jeden z nich nemal úspech v odvolacom konaní.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).