Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111221727
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7111221727.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov : 1/ H. Z., rod. F., nar. X.XX.XXXX,
bytom v F., J. XX, 2/ P. F., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., J. č. XX a 3/ C. J., rod. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom Y. F., S. č. X, zastúpenej JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom AK v Košiciach,
Štúrova 20, proti žalovanej F. P., rod. X., nar. XX.X.XXXX, bytom v R. Ľ., ul. X. H. Č.. X, o určenie,
že poručiteľ bol výlučným nájomcom družstevného bytu a členom družstva, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26. apríla 2018 č.k. 10C 258/2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 26. apríla 2018 č.k. 10C 258/2011-262.

Žalobkyňa v 3. rade má proti žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalobkyniam v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 26.4.2018
č.k. 10C 258/2011-262 určil, že poručiteľ E. F., nar. XX.X.XXXX, zomretý X.X.XXXX bol ku dňu smrti
výlučným nájomcom družstevného bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 7. poschodí bytového domu č.
2714 Y. Košiciach, na ul. B. č. XX a členom SBD III Košice, a tiež výlučným vlastníkom členského

podielu k predmetnému bytu (výrok I). Žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyni 1/,
2/, 3/ v rozsahu 100%, pričom o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyne pôvodne domáhali, aby súd zrušil spoločné členstvo
bývalých manželov E. F. a F. P. v Stavebnom bytovom družstve Košice III tak, aby toto členstvo zaniklo
a pozostalí povolaní k dedeniu po poručiteľovi E. F., zomretom X.X.XXXX, ktorými sú žalobkyne 1/
až 3/, by sa stali členkami Stavebného bytového družstva Košice III (ďalej len SBD III Košice) a

nájomkyňami družstevného bytu č. XX na B. ulici č. XX v F., dom č. XXXX, blok XXX, X. poschodie.
Žalobu odôvodnili tým, že sú povolané ako dedičky zo zákona v III. dedičskej skupine po poručiteľovi E.
F., nar. XX.X.XXXX, zomretom X.X.XXXX, pričom žalobkyne 1/ a 2/ sú sestry nebohého a žalobkyňa 3/ je
jeho družka, s ktorou žil v spoločnej domácnosti takmer 27 rokov, v jej byte. Poručiteľ nadobudol uvedený
byt ako stabilizačný družstevný byt počas trvania manželstva so žalovanou, pričom zamestnávateľ za
neho zaplatil členský podiel a poručiteľ sa zaviazal, že odpracuje určitý čas, a to 20 rokov u tohto
zamestnávateľa. Manželstvo poručiteľa so žalovanou bolo rozvedené rozsudkom MS Košice, sp. zn.

21C 608/84-9 zo dňa 16.7.1984, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.9.1984. Medzi poručiteľom a
žalovanou však nedošlo k rozdeleniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov písomnou dohodou ani
súdnym rozhodnutím, len ústne sa dohodli, že žalovaná si ponechá zariadenie domácnosti a poručiteľ
zostanenájomcomdružstevnéhobytu,ktorýžalovanáopustilaihneďporozvode,nikdyviachoneužívalaa vyhlásila, že byt ponecháva poručiteľovi. Teda medzi bývalými manželmi došlo po rozvode manželstva
k ústnej dohode o zrušení členstva a zrušenia práva nájmu, a o tom, kto bude ďalej členom družstva
a nájomcom bytu. Bývalá manželka poručiteľa, teda žalovaná, je však naďalej v registri SBD Košice III

vedená ako členka družstva. Žalovaná v predmetnom byte 27 rokov nebývala a nestarala sa o neho,
neplatilazanehožiadnepoplatkyanijakýmspôsobomsihonenárokovala,pretoajzmorálnehohľadiska
nemá na tento byt nárok. Došlo k jednoznačnej dohode medzi poručiteľom a žalovanou, ktorá si vzala
z tohto bytu všetko zariadenie, a to hnuteľné veci, zariadenie obývacej izby, kreslo, vybavenie kuchyne,
záclony, lustre, práčku, chladničku, televízor, posteľné prádlo, rádio, vybavenie kuchyne, utierky, uteráky,

pričom toto všetko malo v tom čase vyššiu hodnotu, ako bola hodnota členského podielu. Od rozvodu
manželstva nedošlo k žiadnemu konaniu o zrušenie členstva, ani k žiadnemu konaniu o vyporiadanie,
až do smrti poručiteľa neinicioval ani poručiteľ, ani žalovaná takéto konanie. Teda je zrejmé, že keď
za cca 30 rokov takéto konanie iniciované nebolo, že medzi poručiteľom a žalovanou existovala takáto
ústna dohoda, že poručiteľ si ponechal byt, a žalovaná hnuteľné veci. O tom svedčí aj fakt, že následne
žalovaná požiadala o pridelenie bytu v Starej Ľubovni, kde sa odsťahovala po rozvode, a tento byt

jej bol aj pridelený, pričom ide o štátny byt. Navyše poručiteľ za celé toto obdobie platil sám nájom,
a to aj alikvotnú čiastku na akontáciu, teda výlučne on sa staral o ten byt. Žalobkyňa 1. podotkla, že
navrhovali poručiteľovi, aby sa so žalovanou vyporiadal aj súdne, avšak on tvrdil, že to nie je nutné,
že došlo k ústnej dohode o tom, ako sa vyporiadali, preto neinicioval žiadne súdneho konanie ohľadne
vyporiadania. Taktiež žalovaná 2. uviedla tú skutočnosť, že takýmto spôsobom sa vyporiadali a ústne

dohodli, jej potvrdila samotná žalovaná, keď na otázku žalobkyne 2., prečo si vzala všetky hnuteľné veci
z bytu, jej žalovaná sama potvrdila a odpovedala, že to urobila preto, že poručiteľovi ostal byt.

3. Súd pripustil zmenu návrhu tak, aby bolo určené, že poručiteľ E. F., nar. XX.X.XXXX, zomretý
X.X.XXXX bol ku dňu smrti výlučným nájomcom družstevného bytu č. 21, nachádzajúceho sa na X.

poschodí bytového domu č. XXXX v Košiciach, na ul. B. č. XX a členom SBD III Košice, a tiež výlučným
vlastníkom členského podielu k predmetnému bytu.
4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 172 ods. 2, § 175, § 177 ods. 1, § 179, § 180, § 181,
§ 871 ods. 1, § 703 ods. 2, § 705 ods. 2, 3 Obč. zák. .Konštatoval, že žalobkyne majú naliehavý právny
záujem na tomto určení, pretože určovacím výrokom súdu sa odstráni neistota v právnom postavení

žalobkýň, ktoré sú dedičkami po nebohom E. F., a vyrieši sa otázka, či poručiteľ bol, či nebol výlučným
nájomcom a členom družstva po rozvode manželstva v čase svojej smrti, a tiež výlučným vlastníkom
členského podielu, a zároveň kto nadobudne predmetný byt po smrti tohto poručiteľa. V súlade s
citovanými zák. ustanoveniami vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach
dospel k záveru, že nárok žalobkýň je opodstatnený.

5. Mal za preukázané, že poručiteľ E. F., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa X.X.XXXX bez zanechania
závetu, za trvania manželstva so žalovanou F. P., nar. XX.X.XXXX nadobudol ako stabilizačný
družstevný byt, byt na ul. B. č. XX, F., dom č. XXXX, L. XXX, byt č. XX. R. A. R. - F. uznesením č. XX/
XX schválilo dňa 2.5.1977 Žiadosť - Prihlášku za člena družstva vedenú pod č. 2720. Dňa 10.9.1978

družstvo ako vlastník bytu uzavrelo s E. F. Dohodu o užívaní stabilizačného družstevného bytu, a vydalo
Výmer č. XXXX B. XX.X.XXXX o pridelení bytu. Manželke E. F. vzniklo v tom čase právo spoločného
členstva manželov v Stavebnom bytovom družstve. E. F. sa zaviazal odpracovať v DPMK 10 rokov, a túto
podmienku aj splnil. Manželstvo poručiteľa so žalovanou bolo uzavreté dňa 22.1.1977, bolo rozvedené
rozsudkom MS Košice sp. zn. 21C/608/84-9 zo dňa 16.7.1984, a rozsudok nadobudol právoplatnosť

10.9.1984. Medzi poručiteľom a žalovanou nedošlo k vyporiadaniu BSM písomnou dohodou, ani
súdnym rozhodnutím. Po rozvode manželstva sa žalovaná odsťahovala z predmetného bytu ( resp. ešte
predrozvodom)stým,žesizobralahnuteľnéveciztohtobytu,aviacsavpredmetnombytenezdržiavala.
Žalovaná je naďalej v registri Stavebného bytového družstva III Košice vedená ako členka družstva
z toho dôvodu, že nebola bytovému družstvu predložená žiadna písomná dohoda, ako to vyžadovali

Stanovy SBD III Košice, ( pričom podľa zákona postačuje aj ústna dohoda), o ďalšom užívaní bytu po
rozvode.Bezpodielovéspoluvlastníctvomanželovzaniklorozvodommanželstva,aporučiteľE.F.zomrel
dňa X.X.XXXX. Ako dedičia z 2. dedičskej skupiny podľa § 475 Občianskeho zákonníka prichádzajú do
úvahy jeho sestry, teda žalobkyňa v 1/ a 2/ rade, a tiež družka, žalobkyňa v 3/.

6. Vychádzal z úvahy, že zákon v tom čase keď došlo k rozvodu manželstva poručiteľa a žalovanej v
roku 1984 nevyžadoval (a ani teraz nevyžaduje) písomnú dohodu bývalých manželov o tom, kto z nich
ako člen družstva bude ďalej po rozvode užívať sporný byt (bude jeho nájomcom). Keďže je zrejmé, že
k písomnej Dohode o zrušení spoločného nájmu členstva manželov nedošlo, súd v súlade s právnymnázorom Krajského súdu v Košiciach uvedenom v zrušujúcom uznesení zo dňa 12.3.2015 sa zameral
na posúdenie, či došlo k ústnej dohode o tom, kto z manželov po rozvode bude ďalej užívateľom a
nájomcom predmetného bytu. Vychádzal pri tom z úvahy, že dohoda o tomto ďalšom užívaní nebola

podmienená ďalšou dohodou o ich vzájomnom finančnom vysporiadaní ohľadom členského podielu.
Súd mal za preukázané, že žalovaná ešte pred rozvodom manželstva v roku 1984 sa z bytu odsťahovala
a vzala so sebou väčšinu hnuteľných vecí z bytu. Viac do predmetného bytu nevstúpila, neužívala ho,
neplatila zaňho žiadne úhrady, a ani sa o tento byt nezaujímala, v podstate až do smrti poručiteľa v roku
2011. Aj keď v rozsudku o rozvode manželstva sa uvádza, že dôvodom rozvodu bolo to, že nebohý

E. F. požíval alkoholické nápoje v značnej miere a v dôsledku toho bol potom agresívny, žalovanej
aj ubližoval, bála sa ho, a to bolo hlavným dôvodom rozvodu manželstva, uzavrel, že žalovaná tieto
skutočnosti v predmetnom konaní nepreukázala. Navyše v priebehu dokazovania vyšlo najavo aj to,
že jedným z dôvodov rozvodu mohol byť aj mimomanželský vzťah žalovanej, čo nebohý zistil a preto
robil žalovanej scény. Avšak to, že sa žalovaná bála svojho exmanžela z dôvodu, že bol k nej údajne
agresívny počas trvania manželstva nie je podľa názoru súdu prvej inštancie argumentom, ktorý by

odôvodnil, že za 27 rokov od rozvodu manželstva by sa žalovaná ani len raz nesnažila domôcť sa
bytu, nenárokovala si na neho ( napr. aj prostredníctvom polície, či podaním žaloby na súde). Keď sa
odsťahovala z predmetného bytu v roku 1984 vzala zo sebou prevažnú časť hnuteľných vecí, ktoré
najprv nebohý chcel, aby ich vrátila, nakoniec však vrátenie týchto hnuteľných vecí, teda takmer celého
bytového zariadenia, od nej nežiadal. Taktiež všetci svedkovia zhodne potvrdili, že žalovaná si vzala

hnuteľné veci z bytu, či zariadenie bytu, a byt ostal poručiteľovi. Svedkyne po rozvode manželstva
so žalovanou neboli v kontakte a teda nevedeli, či v konečnom dôsledku k nejakej dohode medzi nimi
nedošlo. E. F. po rozvode ďalej sám splácal pôžičku za predmetný byt, o čom svedčí aj Rozhodnutie o
odpustení zvyšku pôžičky z roku 1987, kedy mu bolo odpustené 90% z pôžičky. Žalovaná tvrdila, že k
tomu, že predmetný byt opustila, a nemohla sa doňho vrátiť, bola donútená, avšak nijakým spôsobom to

nepreukázala. Svedok J. uviedol, že nebohý neumožnil žalovanej dočasné bývanie, o ktoré ho žiadala,
z toho dôvodu, že sa dohodli, že byt je jeho a žalovanej sú hnuteľné veci, preto nemala už viac čo v byte
robiť. Navyše v roku 1986 jej bol pridelený štátny byt v Starej Ľubovni, na základe jej žiadosti, pričom po
odchode z Košíc sa zamestnala v Tesle Stará Ľubovňa a doposiaľ v tomto meste žije.

7. Na základe uvedeného súd konštatoval, že záujem o návrat do Košíc po rozvode manželstva
žalovaná nemala, a preto je viac ako pravdepodobné, že nemala ani záujem o užívanie predmetného
bytu v Košiciach. Naopak poručiteľ bol ten, kto po rozvode manželstva byt užíval, platil za neho úhrady,
splácal anuitu, poskytol ho synovi svojej družky, ktorého považoval takmer za svojho.

8. Súd mal za preukázané, že žalovaná odmietla podpísať dohodu o zrušení spoločného užívania bytu
a zároveň o vyporiadaní v roku 2010, keď ju o to nebohý požiadal z dôvodu, že chcel byt od družstva
odkúpiť a zistil, že na družstve ju stále vedú ako členku družstva, a to iba z toho dôvodu, že nesúhlasila
s cenou vyporiadacieho podielu, ktorú jej ponúkol poručiteľ. Žalovaná však ani raz neuviedla, že mala
záujem o trvalé užívanie predmetného bytu po rozvode, žiadala iba vyššiu sumu z titulu vyporiadania.

Tým sa teda nič nemení na tej skutočnosti, že výlučným užívateľom, resp. nájomcom, a členom družstva
po rozvode manželstva bol poručiteľ E. F.. Prvoinštančný súd poukázal na stanovisko Krajského súdu (v
zrušujúcom uznesení), v zmysle ktorého platnosť dohody rozvedených manželov nebola podmienená,
a ani nie je podmienená dohodou o ich vzájomnom finančnom vyporiadaní ohľadom hodnoty členského
podielu,alebolaviazanávýlučneibanadohodudotknutýchstránotom,ktoznichakočlendružstvabude

užívať sporný družstevný byt. V konaní bolo preukázané, že tento byt ďalej po rozvode užíval iba nebohý
E. F., teda je výlučným nájomcom družstevného bytu, členom družstva SBD III Košice a tiež výlučným
vlastníkom členského podielu. Iba tá skutočnosť, že písomne táto ústna dohoda medzi poručiteľom a
žalovanou nebola zaevidovaná na SBD III Košice, a teda stále figurovala v listinách žalovaná ako členka
družstva, v žiadnom prípade neznamená, že k ústnej dohode medzi nimi nedošlo.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 spolu s § 262 a § 263 ods. 1 CSP. Priznal žalobkyniam v 1.,
2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže mali plný úspech vo veci.

10. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. f/ a h/ CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviažežalobkyne k povinnosti nahradiť jej trovy konania v plnom rozsahu, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. Podľa odvolateľky žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie existencie dohody o
vyporiadaní nájomného práva k družstevnému bytu a kategoricky odmieta tú skutočnosť, že by bola s
poručiteľom uzatvorila v akejkoľvek forme dohodu, ktorej obsahom je vyporiadanie nájomného práva k
predmetnému družstevnému bytu. Skutočnosť, že poručiteľ a neskôr p. A. J., ktorý aj vo svojej svedeckej
výpovedi tvrdil, že ho poručiteľ poveril kontaktovať žalovanú za účelom uzavretia dohody o vyporiadaní,

ju kontaktovali, svedčí o tom, že poručiteľ si bol vedomý toho, že takáto dohoda o vyporiadaní v jej
akejkoľvek forme nebola uzatvorená. Namietala aj konštatovanie súdu, že nemala záujem o návrat
do Košíc po rozvode manželstva, a preto je viac ako pravdepodobné podľa súdu prvej inštancie, že
nemala ani záujem o užívanie predmetného bytu v Košiciach. Zdôraznila, že rozhodnutie súdu by
nemalo byť založené na domnienkach, ale na preukázaných skutočnostiach a opätovne zdôraznila,
že existencia dohody o vyporiadaní v akejkoľvek forme dokázaná nebola. Žalovaná má za to, že

jedine ona je spôsobilá potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu dohody o vyporiadaní v akejkoľvek forme,
pričom nikdy vôľou byť takýmto právnym úkonom viazaná nedisponovala, a preto nie je možné, aby
bol takýto dvojstranný právny úkon platne uzatvorený. Opakovane uviedla, že jej odchod bol vyvolaný
konštantným psychickým aj fyzickým týraním zo strany žalobcu. Namietala, že nie je možné preukázať
dôvod neuzatvorenia zmluvy o vyporiadaní. Podľa žalovanej nie je možné určiť poručiteľa za nájomcu

družstevného bytu len z dôvodu nepretržitého užívania predmetného bytu vzhľadom na snahu žalovanej
o užívanie bytu, ako aj na skutočnosť, že jej toto právo na užívanie bolo zamedzené. Opakovane
uviedla, že žiadna dohoda nie je zaevidovaná na SBD III Košice. Poukázala na obsah výpovede svedka
Igora Polončáka, z ktorej okrem iného podľa nej vyplýva, že poručiteľ, aj tento svedok mali vedomosť
o absencii dohody o vyporiadaní, a preto sa ju opakovane pokúšali uzavrieť. Upriamila pozornosť na

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 151/98, v zmysle ktorého dohoda rozvedených manželov
o ďalšom nájme družstevného bytu nemusí byť uzavretá v písomnej forme, avšak na jej platnosť sa
vyžaduje splnenie podmienok ustanovených v § 34 a nasl. Obč. zák. V tejto súvislosti opakovane
poukázala na absenciu vôľového prvku z jej strany. Citujúc ust. § 705 Obč. zák. žalovaná poukázala
na to, že dohoda o vyporiadaní musí obsahovať ustanovenie bývalého manžela, ktorý ostane členom

družstva a záväzok bývalého manžela, ktorý sa nestal nájomcom, že byt uvoľní. Takáto dohoda v danom
prípade nebola uzatvorená. Žalovaná namietala aj výrok o trovách konania, kde poukázala na to, že
je poberateľkou predčasného starobného dôchodku v sume 366,80 €, okrem ktorého nemá iný zdroj
príjmu a zaplatenie trov konania by pre ňu mohlo byť likvidačné. Predtým, ako začala poberať predčasný
starobný dôchodok, poberala invalidný dôchodok vo výške 253,50 € z dôvodu ťažkej osteoporózy, ktorá

si vyžaduje nákladnú medikamentóznu liečbu. Zároveň v dôsledku celiakie má zvýšené náklady na
nákup špeciálnych celiatických potravín. Za dôvody, na ktoré by mal súd prihliadnuť považovala aj to,
že súd prvej inštancie v skoršom rozsudku žalobu zamietol a až Krajský súd v Košiciach pripustil zmenu
návrhu na určenie, že poručiteľ bol výlučným nájomcom bytu a členom družstva. Zdôraznila, že počas
celého konania sa správala zodpovedne, dostavila sa na každé vytýčené pojednávanie, čím prispela

k vyššej hospodárnosti konania. Preto žiadala, aby súd v súlade s § 275 nepriznal ani jednej zo strán
náhradu trov konania, a to ani odvolacieho.

12. Žalobkyne v 1. a 2. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

13. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa v 3. rade vyjadrila písomne tak, že považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za správne, a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal
žalovanú k povinnosti nahradiť jej trovy konania. Uviedla, že súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,
riadil sa právnym názorom Krajského súdu v Košiciach v uvedenom zrušujúcom uznesení, v zmysle
ktorého dohoda rozvedených manželov nebola, ani nie je podmienená dohodou o ich vzájomnom

finančnom vyporiadaní ohľadom hodnoty členského podielu. Zdôraznila, že o byt sa od odchodu
žalovanej staral iba poručiteľ, žalovaná byt nikdy neužívala, neplatila poplatky súvisiace s užívaním,
ani poplatky, ktoré súviseli s platením anuity. Upriamila pozornosť na to, že žalovaná po odchode z
predmetného bytu požiadala o vyriešenie svojej bytovej otázky a bol jej pridelený byt, v ktorom bývala
a užívala ho a nie sú pravdivé jej tvrdenia, že sa pokúsila do predmetného bytu dostať, domáhala sa

vstupu, keďže nesnažila sa veci vyriešiť podaním žaloby na súd, v čom jej nič nebránilo. Žalovaná
domácnosť opustila dobrovoľne, z bytu si zobrala osobné veci a bytové zariadenie, ktoré bolo vo
väčšej hodnote ako zostatková hodnota členského podielu v tom čase. K otázke prejavu vôle žalobkyňa
v 3. rade zdôraznila, že v čase uzavretia dohody o zrušení užívacích práv k bytu medzi manželmiplatilo ust. § 175 a nasl. Obč. zák., teda znenie Občianskeho zákonníka, účinné do 31.12.1991. K
námietkam vzťahujúcim sa na rozhodnutie o trovách konania uviedla, že účelom uplatneného nároku
bolo vydanie rozhodnutia, ktorým by súd určil, že poručiteľ bol výlučným užívateľom predmetného bytu,

bol výlučným vlastníkom členského podielu, a to aj v čase podania návrhu, teda prejav vôle smeroval k
vydaniu rozhodnutia v znení petitu, o ktorom súd napadnutým rozsudkom rozhodol. Uviedla, že aj ona
je starobnou dôchodkyňou, poručiteľ bol jej druhom, zabezpečovala jeho opateru a starostlivosť počas
celého spolužitia a ani ona nemá iný príjem ako starobný dôchodok.

14. V odvolacej replike žalovaná opakovane uviedla skutočnosti, ktoré uvádzala v priebehu konania a
vo svojom odvolaní.

15. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a §
380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP vychádzajúc z
obsahu odvolania) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

17. Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1
CSP potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. apríla 2020 o 10.15 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli zverejnené dňa 14.4.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 1,3 CSP.

19. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

20. K jednotlivým uplatneným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

22. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené.25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje

rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

26. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

27. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

28. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie ich správnosti uvádza nasledovné:

29. Predmetom konania je určenie, že poručiteľ bol v čase smrti výlučným nájomcom a členom družstva
SBD III Košice, a tiež výlučným vlastníkom členského podielu.

30.Vkonanínebolosporné,žeE.F.vznikloprávonaprideleniedružstevnéhobytuzatrvaniamanželstva
s odporkyňou, preto v zmysle §175 ods. 2 Obč. zák. v znení platnom do 30.6.1988 s právom spoločného
užívania sporného bytu vzniklo manželom i spoločné členstvo v družstve. Spornou bola otázka
existencie dohody rozvedených manželov o zrušení práva spoločného užívania bytu (spoločného nájmu

bytu), t. j. dohody o tom, kto z nich ako člen družstva bude ďalej užívať sporný byt (bude jeho výlučným
nájomcom).

31. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vyjadril stanovisko, na ktorom zotrváva,
že zákon č. 40/1964 Zb. v ustanovení §177 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.1991 a ani v ustanovení

§705 ods. 2 účinnom od 1.1.1992 platnosť dohody rozvedených manželov ako spoločných užívateľov
(spoločných nájomcov) o tom, kto z nich ako člen družstva bude ďalej užívať sporný byt (bude jeho
nájomcom), neviazal na písomnú formu. Občiansky zákonník teda nevyžadoval a ani nevyžaduje
existenciu písomnej dohody spoločných nájomcov o zrušení spoločného užívania (neskôr spoločného
nájmu) družstevného bytu. Na uvedenom závere nič nemení ani článok 23 stanov družstva, ktorý v

rozpore so zákonom na platnosť dohody rozvedených manželov vyžaduje písomnú formu.

32. Súd prvej inštancie riadiac sa pokynom odvolacieho súdu vykonal dokazovanie za účelom posúdenia
existencie dohody rozvedených manželov, a to bez ohľadu na jej formu. Pri posudzovaní otázky či medzi
rozvedenými manželmi došlo k platnému uzavretiu takejto dohody (vychádzajúc zo znenia či už §177

ods. 2, alebo §705 ods. 2 Obč. zák.) riadiac sa stanoviskom odvolacieho súdu mal na zreteli, že platnosť
dohody rozvedených manželov (ani) v rozhodnej dobe nebola podmienená dohodou o ich vzájomnom
finančnom vyporiadaní ohľadom hodnoty členského podielu, ale táto bola viazaná výlučne na dohodu
dotknutých strán o tom, kto z nich ako člen družstva bude ďalej užívať sporný družstevný byt (bude
jeho nájomcom).

33. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že došlo platne
k uzatvoreniu dohody rozvedených manželov (ústne) o tom, že byt bude naďalej užívať iba nebohý E.
F., teda na základe tejto dohody ostal výlučným nájomcom družstevného bytu, členom družstva SBD III
Košice a tiež výlučným vlastníkom členského podielu nebohý E. F.. Odvolací súd sa s týmto záverom

plne stotožňuje.

34. To, že došlo k jednoznačnej dohode medzi poručiteľom a žalovanou (ktorá si vzala z bytu všetko
zariadenie) o tom, že výlučným užívateľom bytu ostane E.. F. (poručiteľ), pri ktorej bola daná vôľa
žalovanej(bolisplnenépodmienkyvzmysleust.§34anasl.OZ)potvrdzujeajskutočnosť,žeodrozvodu

manželstva až do smrti poručiteľa neinicioval ani poručiteľ, ani žalovaná konanie o zrušenie členstva.
Svedčí o tom aj fakt, že po rozvode sa žalovaná odsťahovala do Starej Ľubovne, kde požiadala o
pridelenie štátneho bytu a tento byt jej bol aj pridelený. Je potrebné zdôrazniť, že v tom čase nebolo
možné prideliť štátny byt tomu, komu svedčilo právo užívať iný byt. Navyše poručiteľ za celé toto obdobieplatil sám nájom a súvisiace platby, ako aj alikvotnú čiastku na akontáciu, teda výlučne on sa staral o
ten byt.

35. Zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací
súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1,2 CSP. Žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala a tak jej náhrada

trov odvolacieho konania nepatrí. Takéto právo patrí úspešným žalobkyniam. Žalobkyniam v 1. a2. rade
však žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd priznal náhradu trov
odvolacieho konania iba žalobkyni v 3. rade.

37. Pri posudzovaní správnosti výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie a ani pri
rozhodovaní o trovách odvolacieho konania nebolo možné aplikovať ust. § 257 CSP, lebo zárobkové

a majetkové pomery žalovanej ani okolnosti prejednávanej veci, na ktoré poukazuje žalovaná, nie sú
dôvodomhodnýmosobitnéhozreteľavzmysleust.§257CSPaanižiadneinédôvodyhodnéosobitného
zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP neboli preukázané.

38. V zmysle ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

39. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,

a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.
Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k

určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného
zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď

spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

40. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch
a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

41. V prejednávanom spore nejde o prípad, kedy prisúdenie náhrady trov úspešným žalobkyniam proti
neúspešnej žalovanej by bolo neprimerane tvrdé a vyžadovalo si preto zásah súdu v podobe aplikácie
ust. § 257 CSP.

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že za účelom posúdenia potreby aplikácie uvedeného ustanovenia súd

prihliada nielen na aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalovanej, ale musí
prihliadnuť aj na majetkové pomery žalobkýň (žalobkyne v 3. rade), ktorým inak patrí náhrada trov
konania, a to z toho hľadiska, aký bude prípadný dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 257 CSP na ich
pomery. Rovnako musí brať do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli
k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v

priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti. V danom prípade aj na strane žalobkyne
v 3. rade sú pomery porovnateľné s pomermi žalovanej (obe sú starobné dôchodkyne s podobnými
majetkovýmipomermi)apretobynepriznanienáhradytrovúspešnejžalobkyniv3.rade,ktorásamusela
domáhať svojho práva cestou súdu, bolo neprimeraným zásahom do jej práv.

43. Z obsahu spisu teda odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust.
§ 257 CSP, a to ani na strane žalovanej (jej osobné a majetkové pomery, ktoré ani nezdokladovala) a
ani vo vzťahu k druhu konania alebo procesnej situácii.44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).