Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 16, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Saz/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200008
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200008.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu G. R., nar. XX.XX.XXXX,

štátna príslušnosť: Z. V. M., Z.T. národnosti, doklad totožnosti č. XXXXXXXX (národný identifikačný
doklad „tazkira"), posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu - Y., mestská časť Y., H. Č.. X, C. Y., Z., toho
času umiestnený v Centre pre deti a rodiny I., Y.. T. č. XXX/X, I., zastúpeného Centrom právnej pomoci,
so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, Bratislava, o správnej žalobe
vo veci azylu zo dňa 09.01.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-201-29/2018-
Ž zo dňa 31.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-201-29/2018-Ž zo dňa 31.10.2019 podľa § 13 ods. 1 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
aj: „zákon o azyle,“ resp. „ZoA“) neudelil maloletému žalobcovi azyl a súčasne podľa § 13a a § 20 ods.
4 zákona o azyle poskytol maloletému cudzincovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka, odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.

2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že po nelegálnom príchode na územie Slovenskej
republiky, v tom čase maloletý žalobca v sprievode súdom ustanovenej poručníčky I.. N. H. dňa
13.09.2018 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu
alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o život. Za účelom zdôvodnenia
žiadosti bol s maloletým cudzincom dňa 28.09.2018 vykonaný vstupný pohovor a dňa 10.09.2019
doplňujúci pohovor, kde uviedol, že sa narodil v meste R. v provincii T. a z dôvodu, že jeho otec je

majetný a mal aj zdravotné problémy, presťahovali sa v roku 2015 do Y.. Toto mesto opustil približne v
marci 2017. Cestoval bez cestovného dokladu cez V. a U. do K., kde po zaevidovaní príslušníkmi polície
dostal doklad, na základe ktorého sa malo v jeho veci začať azylové konanie. Na jeho začatie nečakal
a z K. pokračoval v ceste cez I. a G. za strýkom do Z.. Bol však zadržaný poľskými štátnymi orgánmi,
ktoré ho v rámci readmisnej dohody vrátili na územie Slovenska. Po zistení, že ako maloletý cudzinec sa
pohybujebezsprievodu,OkresnýsúdHumennémuvkonanívedenompodsp.zn.10P/124/2018nariadil
ústavnú starostlivosť v Centre pre deti a rodiny I. (ďalej aj „CDR I.“). Počas pohovoru pred pracovníkmi

Procedurálneho odboru Migračného úradu prejavil vôľu o zlúčenie sa s príbuznými v tretej krajine, a
to jeho ujom, ktorý žije v Z.. Po doručení potrebných písomností bol prípad maloletého žalobcu dňa
11.10.2018 odovzdaný na posúdenie Dublinskému stredisku. K spomínanému zlúčeniu však nedošlo,
pretože manželka príbuzného nesúhlasila so zabezpečením starostlivosti o žalobcu. Maloletý pretouviedol, že chce zostať na Slovensku a následne dňa 08.07.2019 došlo k pokračovaniu jeho azylovej
procedúry. Maloletý cudzinec ďalej uviedol, že v domovskej krajine v meste R. absolvoval tri triedy
základnej školskej dochádzky a štúdium ukončil ako 10-ročný na základe rozhodnutia otca a v štúdiu z

dôvodu zlej bezpečnostnej situácie nepokračoval ani po presťahovaní sa do Y.. Jeho otec v meste R.
prevádzkoval zmenáreň a z tohto dôvodu údajne aj čelil výhražným telefonátom od neznámych ľudí. Po
presťahovaní sa do Y. otec žalobcu získal lepší prístup k zabezpečeniu liečby zdravotných problémov
a bratia žalobcu si tam aj ľahšie našli prácu. Maloletý cudzinec tvrdil, že v krajine pôvodu nikdy nebol
členom žiadnej politickej strany alebo hnutia, nebol nikdy trestne stíhaný a nikdy ani nečelil žiadnym

vážnym problémom zo strany štátu, prípadne zo strany bezpečnostných zložiek. Vojenskú službu
neabsolvoval. K dôvodom žiadosti o udelenie azylu uviedol, že v januári 2017 bol so svojou matkou
na nákup a cestou na predmestí Y. s názvom Y. bol unesený bližšie neidentifikovanou zločineckou
skupinou, resp. maskovanými mužmi, ktorí ho odviezli na neznáme miesto a prostredníctvom jeho
mobilného telefónu kontaktovali rodinu. Po zaplatení výkupného vo výške 10 000 amerických dolárov
žalobcu prepustili na slobodu. Udalosť políciou šetrená nebola z dôvodu zaplatenia výkupného. Podľa

žalobcu neznámym únoscom išlo iba o peniaze, čo považoval za bežnú prax v Z., teda únosy ľudí
rôznymiskupinamizaúčelomzískaniafinančnýchprostriedkov.Akoprevenciutoho,abysatakýtoskutok
neopakoval, po dohode s rodičmi sa rozhodol opustiť domovskú krajinu. Za cieľovú krajinu označil Z.,
kam chcel odísť za svojim ujom, a požiadať tam aj o medzinárodnú ochranu. K zlúčeniu rodiny nedošlo,
preto sa rozhodol zostať na Slovensku, začať tu lepší život a nájsť si prácu. Do domovskej krajiny sa

z dôvodu obavy o svoj život, a to aj vzhľadom na udalosť, ktorá sa stala v minulosti - únos, už nechce
vrátiť. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

3. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že jednou z podmienok objektívneho
vyhodnotenia žiadosti o medzinárodnú ochranu je ustálenie totožnosti žiadateľa. Pri vstupe do azylovej

procedúry na území Slovenskej republiky maloletý cudzinec uviedol, že sa volá G. Z., neskôr svoju
identitu pred pracovníkom Migračného úradu zmenil a trval na tom, že jeho skutočné nemo je G. R.,
ktoré dokladoval fotokópiu identifikačného dokladu „tazkiri“. Priezvisko Z. uviedol z toho dôvodu, že je
to prezývka, ktorou volajú v domovskej krajine celú jeho rodinu. Migračný úrad zabezpečil preklad tohto
dokladu, v ktorom je uvedené meno žiadateľa ako G. R.. Správny orgán sa preto stotožnil s tvrdením

maloletého cudzinca v časti ujasnenia jeho identity a ustálil ju tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozhodnutia.

4. Ďalej správny orgán uviedol, že všetky tvrdenia uvedené maloletým cudzincom boli počas azylovej
procedúry objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so spoločným stanoviskom

Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 04.03.1996 je potrebné každú
žiadosť o azyl skúmať individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie
pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o
špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osoby, ktorá
spĺňa zákonom stanovené podmienky. V zmysle § 8 zákona o azyle udelenie azylu je objektívne viazané

na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle. Tento definuje
prenasledovanie ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré
spočíva najmä v:
- použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia,

- zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
- odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
- neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
- trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v časti konfliktu, ak by výkon

vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
- konaní, namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

5. Pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia podľa § 2 písm. e) zákona o azyle je štát,
politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát, alebo podstatnú časť

jeho územia, ako aj neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a
druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym
bezprávím. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi,
ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebonáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je
v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Správny orgán uzavrel,

že na základe informácií poskytnutých maloletým cudzincom v rámci jeho výpovede, ako aj všetkých
dostupných informácií je zrejmé, že tento nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky, pretože v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupinetak,akotovyplývazoŽenevskej

konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov alebo § 8 zákona o azyle.

6. K takémuto záveru dospel Migračný úrad na základe výpovede maloletého cudzinca, podľa
ktorej v Z. nemal žiadne problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi orgánmi krajiny. Podľa
vlastného vyjadrenia v krajine pôvodu nebol ani členom žiadnej politickej strany a nevyvíjal ani žiadne
politické aktivity. Jediným jeho problémom bol konflikt s neoficiálnou zločineckou skupinou obyvateľstva,

ktorou mal byť podľa jeho vyjadrenia v januári 2017 unesený na neznáme miesto, a to za účelom
získania výkupného od jeho majetných rodičov. Z uvedeného dôvodu správny orgán pristúpil ku
skúmaniu podmienok prenasledovania neštátnymi pôvodcami, keďže v určitých prípadoch môžu rôzne
extrémistické skupiny vystupovať aj ako neštátni aktéri prenasledovania, ak možno preukázať, že štát,
respektíve politické strany nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním.

Tak tomu bolo aj v tomto prípade, kedy sa sám stal objektom únosu neštátnymi pôvodcami. V priebehu
konania však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by útok neznámej skupiny voči maloletému
cudzincovi smeroval z dôvodu jeho rasy, náboženského alebo politického presvedčenia, prípadne
z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Išlo, podľa názoru správneho orgánu, výlučne o
kriminálny čin s cieľom získania výkupného, čo predmetná kriminálna skupina aj zrealizovala. Sám

maloletý žalobca priznal, že vzhľadom na nepriaznivú všeobecnú situáciu v Z. takéto únosy nie sú ničím
výnimočným a dochádza k nim pomerne často. Podľa názoru žalovaného ide o následok nepriaznivej
všeobecnej situácie v krajine, ktorá nezakladá relevantný dôvod na poskytnutie azylu podľa § 8 zákona
o azyle. Správny orgán zároveň zohľadnil aj vek maloletého cudzinca, a to v kontexte s maloletými,
ktorí sú v Z. zvlášť zraniteľní a mali by si vyžadovať zvýšenú ochranu zo strany afganských štátnych

orgánov. Uviedol, že Z. v roku 1994 podpísal medzinárodný Dohovor o právach dieťaťa a iné dohovory
garantujúce a zabezpečujúce dodržiavanie aspoň minimálnych práv detí. Z dostupných zdrojov je však
známe, že v domovskej krajine žalobcu dochádza k vážnemu bezpráviu ovplyvňujúcemu nielen život
dospelých, ale aj maloletých obyvateľov Z., ktorí sa často stávajú obeťou konfliktu. Žalovaný zdôraznil,
že aj keď žiadateľ o azyl nevie žiadnym spôsobom potvrdiť pravdivosť svojej výpovede, je potrebné

uviesť, že ak skutočne bol v minulosti unesený z dôvodu zabezpečenia financií pre neznámu zločineckú
skupinu, udialo sa tak nie z dôvodu prenasledovania, ale z dôvodu existujúcich konfliktov prebiehajúcich
v domovskej krajine v súvislosti s nepriaznivou všeobecnou situáciou, ktorá sa odráža v každodennej
biede, chudobe a snahe zabezpečiť si lepší život.

7. Nepriaznivá všeobecná situácia tak sama o sebe nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu,
pretože prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je chápané ako vážne porušovanie ľudských
práv jednotlivca, a nie celej skupiny obyvateľstva. Aj v zmysle voľného prekladu UNHCR „Kritériá a
postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967
o postavení utečencov“ osoby, ktoré sú donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných

alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento
konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle uvedeného Dohovoru. Takýmto osobám je však
zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných dokumentov, čo Migračný úrad v prípade žalobcu
zohľadnil pri posudzovaní doplnkovej ochrany. Zároveň pri posudzovaní žiadosti žalovaný vychádzal aj
z toho, že v januári 2020 žalobca dosiahne plnoletosť, teda je vo veku, kedy dokáže sám zhodnotiť svoje

konanie a závažnosť situácie, v ktorej sa nachádza. Dôkazom o tejto skutočnosti je aj to, že ako maloletý
cestoval z Z. sám bez sprievodu dospelej osoby a cestou sa zdržiaval aj v K., ako aj v azylovom zariadení
v G., kde v prípade skutočnej obavy o svoj život mohol kedykoľvek požiadať o udelenie medzinárodnej
ochrany, čo však nespravil, pretože podľa jeho vlastného vyjadrenia jeho cieľovou krajinou bolo Z.. Na
Slovensku sa rozhodol požiadať o azyl z dôvodu, že na jeho územie bol vrátený v rámci readmisnej

dohody, ako aj pre neúspešné dublinské konanie. Jeho súčasný plán je ostať na Slovensku, kde si chce
zabezpečiť nový život a nájsť prácu, takéto dôvody však nespĺňajú zákonné predpoklady pre udelenie
azylu. Keďže v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy žalobcu pred reálne prebiehajúcou
perzekúciou, a to buď zo strany štátu alebo neštátnych aktérov v domovskej krajine, Migračný úraddospel k záveru, že u žalobcu nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu. Žalovaný zdôraznil, že
dôvody na udelenie azylu sú zákonom presne stanovené, avšak nepokrývajú celú škálu porušovania
ľudských práv tak, ako sú tieto práva vymedzené v rôznych chartách a medzinárodných dohovoroch

a k porušovaniu ktorých dochádza práve v čase pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej situácie, ktorá v
niektorých častiach domovskej krajiny žalobcu pretrváva aj v súčasnosti. V prípade žalobcu tak neboli
naplnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle a z objektívnych
dôvodov ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 označeného zákona, teda na udelenie azylu
za účelom zlúčenia rodiny, pretože žalobca na území Slovenskej republiky nemá žiadnych rodinných

príslušníkov s udeleným azylom.

8. Keďže u žalobcu neboli naplnené podmienky pre udelenie azylu, bolo povinnosťou Migračného úradu
zvážiť, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 13a
zákona o azyle. Žalovaný konštatoval, že otázka pretrvávajúceho konfliktu v Z. zohráva významnú rolu
pri posudzovaní vážnej ujmy žalobcu v prípade jeho nedobrovoľného návratu. Vzhľadom ku skutočnosti,

že v čase pred odchodom z domovskej krajiny sa žalobca zdržiaval v Z., správny orgán vykonal analýzu
bezpečnostnej situácie práve v tomto regióne. Konštatoval, že v Y. došlo Z. vládou k vytvoreniu tzv.
„zeleného pásma,“ ktorého cieľom je implementácia nových a vylepšených bezpečnostných opatrení,
správa W. uvádza, že v meste Y. iba zriedkavo prebiehajú otvorené boje. Obraz konfliktu v meste je skôr
charakterizovaný asymetrickou taktickou vojnou so samovražednými atentátnikmi a improvizovanými

výbušnými zariadeniami ako prostriedkami útoku. Podľa správy UNAMA v rozmedzí novembra 2018 a
februára 2019 sa samovražedné útoky v meste znížili o 61% v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi.
Napriek týmto skutočnostiam, ako aj viacerým snahám o zabezpečenie prímeria však situáciu v Y.
nemožno považovať za bezpečnú. Vzhľadom na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v Z., ako aj v
samotnom hlavnom meste Y. žalovaný dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do tejto krajiny,

berúc pritom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu, princíp individuálneho posudzovania potreby
poskytnutia ochrany, príslušnosť žalobcu k zraniteľnej skupine maloletých bez sprievodu, nemožno s
dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Rozhodol
preto, že je potrebné žalobcovi, ktorý v čase rozhodovania správneho orgánu bol maloletým, poskytnúť
doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Žalovaný vzhľadom na tieto skutočnosti zobral do

úvahy aj Dohovor o právach dieťaťa a s ním súvisiace Opčné protokoly, ktorý je postavený na štyroch
základných princípoch: nediskriminácia, najlepší záujem dieťaťa, právo na život, prežitie a rozvoj a právo
na rešpektovanie názorov dieťaťa. Obdobne z usmernenia UNHCR vo vzťahu k maloletým žiadateľom
o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany vyplýva, že pri posudzovaní žiadosti o azyl u maloletých detí
musí byť zohľadnený najlepší záujem dieťaťa.

9. Poskytnúť žalobcovi medzinárodnú ochranu a udeliť azyl z humanitárnych dôvodov navrhla aj súdom
ustanovená poručníčka maloletého. Žalovaný ďalej konštatoval, že rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z
humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou uváženia správneho orgánu. Za takéto dôvody
v prípade, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, sa považujú

najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých
osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy,
prípadne až smrť. Toto však nie je prípad žalobcu, pretože u neho neboli zistené žiadne zdravotné a
ani iné problémy, ktoré by bolo možné zvažovať vo svetle dôvodov pre udelenie azylu z humanitných
dôvodov. Podľa stanoviska poručníčky je maloletý spoločenský, aktívne sa integruje v novom prostredí,

v škole patrí k vzorným žiakom a javí záujem o vzdelanie. Uvedené indície svedčia o reálnej adaptácii
žalobcu v novom prostredí, čo môže byť pozitívne využité pri užívaní doplnkovej ochrany na území
SR. Takéto indície však v žiadnom prípade nezakladajú relevantné dôvody na udelenie azylu podľa § 9
zákona o azyle. Žalovaný sa nestotožnil so stanoviskom poručníčky maloletého, že v prípade návratu do
krajiny pôvodu by bol vystavený prenasledovaniu protivládnymi zložkami, pretože v priebehu konania

žalobca neuviedol žiadnu indíciu, nasvedčujúcu, že počas pobytu v domovskej krajine sa dostal do
kontaktu s príslušníkmi protivládnych zložiek (U.), alebo že by bol nim nejakým spôsobom ohrozovaný.
Žalobca sám uviedol, že v Z. je bežnou praxou zločineckých skupín unášať ľudí s cieľom získania
výkupného a po jeho zaplatení unesených ľudí prepustiť. Nevedel identifikovať konkrétnu zločineckú
skupinu, ktorá ho uniesla a preto aj z tohto dôvodu považoval žalovaný tvrdenie poručníčky žalobcu o

možnom ohrozovaní U. v prípade návratu do domovskej krajiny za účelové a neopodstatnené.

10. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že úlohou Migračného úradu je
zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), a to v rozsahu dôvodov,ktoré žiadateľ uviedol v priebehu správneho konania. Aj podľa ustálenej judikatúry príslušných súdov si
však správny orgán nemôže za žiadateľa domýšľať dôvody, pre ktoré žiada o udelenie medzinárodnej
ochrany.Žalovanýpristúpilsdôslednouvážnosťoukuvšetkýmproblémomžiadateľatak,akoichuvádzal

počas vstupného, ako aj doplňujúceho pohovoru a nad rámec posúdenia žiadosti žalobcu vyhodnotil aj
alternatívu reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu.
Za týmto účelom preto využil informácie z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce č. p.:
MU-ODZS-2019/000073-032 z 30.09.2019, MU-ODZS-2019/000073-022 z 12.08.2019, ako aj z iných
verejne dostupných zdrojov. Keďže žalobca nesplnil podmienky na udelenie azylu stanovené v § 8,

prípadne § 10 zákona o azyle, žalovaný mu azyl na území Slovenskej republiky neudelil, súčasne mu
však podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle bola poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného
roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

11. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 09.01.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS:
MU-PO-201-29/2018-Ž zo dňa 31.10.2019 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok

na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v časti neudelenia azylu, čo odôvodnil
tým, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z obsahu správnej žaloby
zároveň vyplýva, že žalobca dňom 04.01.2020 dosiahol vek 18 rokov, a teda sa stal plnoletým.

12. V správnej žalobe prostredníctvom právneho zástupcu zdôraznil, že žalovaný posudzoval žiadosť
maloletého žiadateľa o azyl bez sprievodu rodičov, ktorý sa stal obeťou únosu a mučenia zo strany
ozbrojenej skupiny z dôvodu, že žalobca a jeho rodina patria k majetnej sociálnej vrstve v Z..
Táto skutočnosť nebola žalovaným žiadnym spôsobom spochybnená a žalovaný nepopieral, že k
prenasledovaniu neštátnym pôvodcom mohlo vo veci žalobcu dôjsť, no mal za to, že šlo iba o kriminálny

čin, ktorý nebol voči žalobcovi uskutočnený z dôvodu relevantného pre udelenie azylu žalobcovi v
zmysle § 8 zákona o azyle. Žalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasil a tvrdil, že sa stal obeťou
fyzického násilia (únosu a mučenia) zo strany neštátneho pôvodcu, a to ozbrojenej skupiny, ktorá svoj
útok uskutočnila z dôvodu jeho príslušnosti k bohatej sociálnej vrstve v Z. a po zaplatení výkupného bol
prepustený. Aj zo všeobecne dostupných informácií o krajine pôvodu žalobcu vyplýva, že v Z. dochádza

k používaniu fyzického násilia a únosom členov majetných sociálnych vrstiev, pričom štátne orgány nie
sú schopné obete týchto útokov účinne chrániť. Rodina žalobcu nezískala vyšší štandard ochrany ani
po presídlení do Y., kde sa stal obeťou útoku. Zdôraznil, že v zmysle zákona o azyle možno za sociálnu
skupinu považovať aj „určitú skupinu, ktorej členovia zdieľajú charakteristiku, ktorá je tak závažná pre
ich identitu, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná

ako odlišná.“ Obeťami únosov a fyzického násilia sa vo veľkej miere v Z. stávajú práve príslušníci
majetnej sociálnej vrstvy. Žalobca mal za to, že v zmysle takejto definície sociálnej skupiny možno
považovať za sociálnu skupinu aj majetnú spoločenskú vrstvu Z., a preto aj konanie v podobe fyzického
násilia namiereného výlučne voči tejto skupine z dôvodu jej príznačnej charakteristiky (majetnosti) spĺňa
definičné znaky prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Žalobca podotkol,

že charakteristické črty sociálnej skupiny nemusia byť v zmysle vyššie citovanej definície nevyhnutne
vrodeného charakteru, ale stačí, ak je charakteristická črta závažná pre identitu skupiny a okolitou
spoločnosťou je vnímaná ako odlišná. Žalobca tak dospel k názoru, že splnil všetky podmienky pre
udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle z dôvodu prenasledovania z dôvodu príslušnosti k sociálnej
skupine neštátnym pôvodcom, ktorý sa voči nemu dopustil fyzického, ako aj psychického násilia, pretože

únos a mučenie bezpochyby prinášajú aj utrpenie psychického charakteru.

13. Zároveň v správnej žalobe nesúhlasil ani so záverom žalovaného, že v jeho prípade neboli splnené
podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. V tej súvislosti sa
odvolal na článok 13 Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 o postupe Migračného úradu

pri vykonávaní zákona o azyle, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr.
právne názory vyslovené v rozsudkoch sp. zn. 1Sža/12/2010, ako aj sp. zn. 8Sža/7/2008. Poukázal
na to, že v prípade maloletých utečencov sa zohľadňujú pri vyhodnocovaní splnení zákonných kritérií
pre udelenie azylu špecifiká dané ich vekom, stupňom vyspelosti, zraniteľnosti a pod., pričom samotný
žalovaný v napadnutom rozhodnutí definoval žalobcu ako žiadateľa v zraniteľnom postavení, pretože ide

o maloletého žiadateľa o azyl bez sprievodu rodiča. Žalobca sa stal v Z. obeťou násilia a útoku. Princíp
najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby ujma hroziaca maloletému dieťaťu o azyl bola posudzovaná
práve z pohľadu dieťaťa. Aj v Dohovore o právach dieťaťa sú deťom priznané viaceré špecifické práva,
uznávajúce ich mladý vek a odkázanosť a sú základom pre ich ochranu, rozvoj a prežitie. Podľažalobcu dokonca aj odopieranie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv tak môže byť relevantné
pri posudzovaní detskej žiadosti o azyl, a to obdobne, ako je relevantné odopieranie politických a
občianskych práv. Dieťa má v zásade právo na svoj ďalších rozvoj a psychická ujma je obzvlášť

relevantný faktor, ktorý musí byť zohľadnený a posúdený v konaní o azyle maloletého dieťaťa. U detí
je oveľa viac pravdepodobné, že budú vystresované nepríjemnými situáciami a že nimi budú emočne
poznačené. Aj dôvodová správa k zákonu o azyle, ako aj citované nariadenie ministra vnútra, ako
aj rozhodnutia kasačného súdu zmieňujú možnosť udeliť azyl z humanitárnych dôvodov neúspešným
žiadateľom o azyl z radov traumatizovaných osôb a tým, ktorých obavy o svoj život budú blízke

dôvodom na udelenie azylu (napríklad ak bola osoba mučená alebo vystavená iným závažným podobám
psychického alebo fyzického násilia).

14. Opakovane zdôraznil, že v krajine svojho pôvodu sa ako maloletý stal obeťou fyzického násilia a
zažil útrapy vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ktorý v domovskej krajine už dlhodobo pretrváva. Nie
je preto opodstatnený záver žalovaného, na základe ktorého mu nebol udelený azyl z humanitárnych

dôvodov. Nesúhlasil s tým, že pre danú vec je rozhodujúca tá skutočnosť, že v minulosti sa snažil zlúčiť
s rodinou svojho strýka v Spojenom kráľovstve a o azyl nepožiadal už v K., pretože ide o prirodzenú
ľudskú túžbu a snahu každého človeka byť v cudzom prostredí mimo krajiny svojho pôvodu s osobou čo
možno najbližšou. Uvedené preto nemôže byť na ťarchu maloletého žiadateľa o azyl alebo skutočnosťou
podporujúcou dôvody pre neudelenie azylu. Na ťarchu žalobcu nemôže byť ani to, že po vydaní žalobou

napadnutého rozhodnutia v januári 2020 dovŕši plnoletosť, pretože v zmysle medzinárodných právnych
predpisov na ochranu detí sa za dieťa považuje každý do 18 roku veku, a z tohto je potrebné vychádzať
v každom konaní dotýkajúcom sa maloletého dieťaťa. Žalobca preto opakovane vyslovil názor, že v
jeho prípade sú dané dôvody na udelenie azylu aj z humanitárnych dôvodov v zmysle § 9 zákona o
azyle. Poukázal aj na stanovisko súdom ustanoveného zákonného zástupcu, podľa ktorého sa v škole

rýchlo etabloval, má záujem sa ďalej vzdelávať a začleniť do spoločnosti v bezpečnej krajine, ktorým
je Slovensko. Poskytnutá doplnková ochrana nerieši situáciu z pohľadu stability jeho ďalšieho rozvoja,
pretože ide iba o dočasné riešenie. Je preto v najlepšom záujme žalobcu udelenie azylu, a to aj s
ohľadom na prežitú traumu v krajine pôvodu.

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.01.2020 k správnej žalobe túto žiadal ako nedôvodnú
zamietnuť. Zdôraznil, že maloletý žiadateľ o azyl počas pohovoru na Migračnom úrade dňa 28.09.2018
za prítomnosti súdom ustanovenej opatrovníčky (v konaní Okresného súdu Humenné sp. zn.
10P/124/2018) prejavil záujem o zlúčenie rodiny so svojim ujom Q. G., ktorý žije v Z.. K zlúčeniu
však nedošlo, pretože manželka príbuzného žalobcu nesúhlasila so zabezpečovaním starostlivosti o

maloletého. Vtedy maloletý žalobca prejavil záujem zostať na Slovensku a dňa 08.07.2019 došlo k
pokračovaniu jeho azylovej procedúry. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému únosu na území Z. žalovaný
uviedol, že podľa názoru správneho orgánu nejde o prenasledovanie ľudí z dôvodu príslušnosti k
sociálnej skupine majetných osôb, ale výslovne o trestný čin s cieľom dosiahnutia zisku. Z. je takouto
praxou kriminálnych živlov známy, avšak proti takémuto druhu trestnej činnosti bojuje a zlepšuje aj

opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti osôb bývajúcich v oblasti Y.. Y. neopustili ostatní členovia rodiny
žalobcu, čo nepotvrdzuje jeho obavy, že Y. je nebezpečným miestom na život pre majetné osoby.
Žalovaný zdôraznil, že v domovskej krajine žalobcu dlhodobo prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt,
pričom dochádza aj k samovražedným útokom. Na účel posúdenia žiadosti žalobcu boli využité aj
informácie z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu, informácie o Z. od

Európskeho podporného úradu pre azyl zo dňa 16.09.2019, ako aj z iných verejne dostupných zdrojov.
Žalovaný skúmal aj možnú príslušnosť k sociálnej skupine v zmysle Ženevského dohovoru a odvolal sa
na § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, kde je vymedzený pojem sociálnej skupiny. V prípade majetnej
vrstvy obyvateľstva však nejde o úplne identickú skupinu osôb, ktorí by mali vrodenú a nezmeniteľnú
podobu, ktorá by takýmto spôsobom charakterizovala všetkých bohatých ľudí. Nie je preto správne

bohatých označovať za sociálnu skupinu. Ekonomické rozdiely sú v ľudskej spoločnosti bežné, pričom k
únosom na účel získania finančných prostriedkov dochádza aj v európskych krajinách, ide teda o jeden
z druhov trestnej činnosti v podmienkach Slovenskej republiky vymedzený v § 186 Trestného zákona -
vydieračský únos. V žalobcovom prípade tak neboli preukázané charakteristiky sociálnej skupiny podľa
zákona o azyle, respektíve aj aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok

10Sžak/13/2019 zo dňa 21.08.2019). Vo vzťahu k tvrdeniu, že správny orgán nezohľadnil pri vydávaní
rozhodnutia Dohovor o právach dieťaťa, žalovaný uviedol, že tieto práva uvedené v čl. 3, 6, 22 ods. 1 a
37 písm. a) tohto dohovoru porušené neboli. Poskytnutím medzinárodnej ochrany vo forme doplnkovej
ochranybolzohľadnenýzáujemmaloletéhoabolozamedzené,abyprišlokohrozeniujehoprávanaživota bolo aj zachované právo mladistvého na rozvoj. Samotným poskytnutím doplnkovej ochrany žalobcovi
bola poskytnutá „humanitárna pomoc“ predpokladaná medzinárodným právom a neboli porušené ani
iné jeho ľudské práva v oblasti medzinárodnej ochrany ľudských práv. K tvrdeniu o nedostatočnom sa

vysporiadaní s dôvodmi na udelenie azylu z humanitných dôvodov žalovaný uviedol, že ku každej takejto
osobe (vo vzťahu k tvrdeniu o tom, že žalobca je zraniteľnou osobou vzhľadom na svoj vek a cestuje
bez sprievodcu) sa pristupuje individuálne s ohľadom na jej konkrétne potreby. To však neznamená, že
takéto osoby majú nárok na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov. Rozhodnutie, či správny orgán
udelí alebo neudelí azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou uváženia správneho

orgánu, pričom pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a
predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ako to
judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sža/12/2010. Za humanitné dôvody,
pre ktoré môže Migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodov
prenasledovania, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých,
traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať

značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne smrť. V prípade žalobcu nie sú naplnené kritériá
uvedené v článku 13 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 34/2014 o postupe Migračného
úradu Ministerstva vnútra SR, útvarov policajného zboru a centier podpory pri vykonávaní zákona o
azyle v platnom znení v súvislosti s udelením azylu z humanitných dôvodov, pretože žalobcu nemožno
považovať za neúspešného žiadateľa, keďže mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme

doplnkovejochrany.Rovnakožalobcavkrajinepôvodumásvojurodinuataknávratdokrajinypôvoduby
pre neho nebol problematický, pretože rodina je schopná (a to aj vzhľadom na svoj majetkový status) sa
o žalobcu postarať. Inštitút humanitného azylu nie je upravený v medzinárodných zmluvách o ľudských
právach a tak nie je zrejmé, aké porušenie medzinárodných dohovorov v oblasti ľudských práv právna
zástupkyňa žalobcu v skutočnosti namietala. Žalobca nie je traumatizovanou osobou, pretože u neho

neboli zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy, na základe ktorých by mu bolo možné udeliť azyl
z humanitných dôvodov. V domovskej krajine mu ani nehrozí smrť z niektorých dôvodov uvedených vo
Vykonávacom nariadení ministerstva vnútra SR č. 34/2017, ale ide o hrozbu z dôvodov prebiehajúceho
vnútroštátneho konfliktu a zlej bezpečnostnej situácie v Z.. V prípade žalobcu sa tak nejedná ani o
perzekúciu z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 o právnom postavení utečencov a

zákonaoazyle.Ajkeďžalobcasasťažovalnacelkovúnepriaznivúsituáciuvkrajinepôvodu,svojeobavy
z perzekúcie v prípade jeho návratu do Z. sa mu nepodarilo žiadnym spôsobom preukázať. Vzhľadom na
pretrvávajúci vojnový konflikt v krajine pôvodu žalobcu však nebolo možné s dostatočnou istotou vylúčiť,
že v prípade jeho návratu nebude vystavený vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle a
preto mu napadnutým rozhodnutím bola udelená medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany.

Žalovaný vyslovil názor, že pri posudzovaní žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z právnej úpravy
vymedzujúcej pojem utečenca v podmienkach Slovenskej republiky, avšak žalobca nesplnil primárny
predpoklad na udelenie azylu a v jeho prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania
tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951.

16. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané spolu s písomnou výzvou zo dňa 03.02.2020 k rukám zástupcu
žalobcu, ktorý k vyjadreniu žalovaného nezaujal žiadne písomné stanovisko.

17. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, procesným postupom podľa
§ 206 a nasledujúcich Správneho súdneho poriadku, po oboznámení sa s obsahom pripojeného

administratívneho spisu a po vyhodnotení výpovede žalobcu na nariadenom pojednávaní dospel k
záveru, že podaná žaloba je nedôvodná.

18. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 16.07.2020 (pôvodný termín pojednávania určený na
deň 02.04.2020 bol zrušený z dôvodu žiadostí žalobcu z 24.03.2020 a žalovaného z 25.03.2020,

odôvodnených obavou z epidémie vyvolanej ochorením COVID-19), žalobca vo svojej účastníckej
výpovedi uviedol, že dôvodom podania žiadosti o udelenie azylu bola skutočnosť, že sa v domovskej
krajine necítil bezpečne. Poukázal na to, že jeho otec je majetný a asi pred trinástimi až štrnástimi rokmi
ho okradli, odrezali mu ucho a chceli mu ublížiť. V Z. má žalobca troch bratov a tri sestry, ako aj žijúcich
rodičov, ktorí všetci bývajú meste Y.. V roku 2017 bol unesený, dokonca mu aj ublížili, zranili mu

ukazovák na ľavej ruke a domov sa vrátil až po zaplatení výkupného. Preto sa rozhodol, že odíde z Y.
preč, chcel ísť do Z. za svojím strýkom. V čase odchodu mal 16 rokov. V domovskej krajine navštevoval
základnú školu, ale iba tri roky, vo veku desať rokov do školy prestal chodiť. V Z. by mu hrozil únos
a vyhrážajú sa aj jeho bratovi, ktorý pracuje pre afganskú vládu ako asistent prezidenta. Je pravdou,že pôvodne uviedol priezvisko Z., pretože takým menom bol nazývaný v ich rodine, no keď mu prišiel
doklad totožnosti potvrdený v Z., uviedol svoje skutočné meno uvedené v tomto doklade. Jeho cesta z
Z. do Európy trvala celkovo osem mesiacov. Najprv odišiel do C., odtiaľ do V., kde čakal dosť dlhú dobu,

potom do U., K. a I., pokračoval do G. a následne C.. Z C. bol vrátený na Slovensko. Súdu nevedel
uviesť dôvod, prečo manželka jeho uja nesúhlasila s tým, aby prišiel bývať do Z., aj keď to spočiatku
sama chcela, vysvetľuje si to tým, že musela byť ovplyvnená svojimi deťmi alebo priamo manželom. V
závere výpovede žalobca zdôraznil, že by chcel zostať na Slovensku, pretože je tu lepší život, chce tu
študovať, má známosť s priateľkou, a preto zo Slovenska odísť nechce.

19. Podľa § 8 písm. a/ a b/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodovzastávaniaurčitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadom
na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný

za uplatňovanie politických práv a slobôd.

20. Podľa § 9 zákona o azyle, ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.

21. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.

22. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu

a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.

23.Podľa§13azákonaoazyle,ministerstvoposkytnedoplnkovúochranužiadateľovi,ktorémuneudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.

25. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované

konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

26. Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia
1. štát,
2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho

územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo
ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

27. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.28. Podľa § 19a ods. 1 písm. a/ a c/ zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu
jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase

rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým
sa uplatňujú, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

29. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby

v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

30. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je rozhodnutie žalovaného sp. zn. ČAS: MU-
PO-201-29/2018-Ž (ID osoby : XXX XXX) zo dňa 31.10.2019, ktorým žalovaný podľa § 13 ods. 1
zákona o azyle neudelil v tom čase maloletému žalobcovi G. R., nar. XX.XX.XXXX azyl a súčasne
podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo

dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V danom prípade nie je bez významu, že v čase
rozhodovania Migračného úradu bol žalobca maloletý, plnoletosť dosiahol dňa 04.01.2020.

31. Konanie o udelenie azylu na území G. republiky je upravené v zákone o azyle a jeho udelenie
je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v

prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a
vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Aj keď udelenie azylu je striktne
viazané na splnenie daných podmienok a nemôže byť udelené len z pohľadu aplikácie Dohovoru o

právach dieťaťa, nemôže žalovaný prehliadať ustanovenia zákona o azyle a pri posúdení žiadosti o
udelenie azylu ich musí aplikovať. Ide najmä o ustanovenie § 2 písm. d) bod 6 zákona o azyle, v zmysle
ktorého sa za určitú špecifickú formu prenasledovania považuje aj konanie namierené proti deťom.

32. Z obsahu súdneho, ako aj administratívneho spisu vyplýva, že žalobca ako maloletý opustil

domovskú krajinu bez sprievodu rodičov, a postupne prechodom cez hranice viacerých európskych
krajín sa ocitol v C., odkiaľ bol vrátený na Slovensko, kde dňa 13.09.2018 v sprievode súdom
ustanovenej poručníčky požiadal o azyl. Žiadosť odôvodnil tým, že v domovskej krajine sa ako maloletý
stal obeťou únosu a mučenia zo strany bližšie neidentifikovanej ozbrojenej skupiny z dôvodu, že žalobca
aj rodina patria k majetnej sociálnej vrstve, a k jeho prepusteniu došlo až po zaplatení výkupného.

33. V zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR je otázka dôveryhodnosti žiadateľa o
medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení zásadná a pri jej posudzovaní je preto
potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania
vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so

správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa
o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou
dôveryhodnouvýpoveďou.Naopak,povinnosťousprávnehoorgánuje,abyvpochybnostiachzhromaždil
všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, či spochybňujú
(viď. rozsudok Nejvyššího správniho soudu ČR zo dňa 21.12.2005 č. j. 6Azs/235/2004-57). Pokiaľ je

možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným
nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu,
potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať (rozsudok 1 Sža/10/2013 z 09.04.2013).

34. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný v priebehu správneho konania

výpoveď žalobcu pri vstupnom pohovore zo dňa 28.09.2018 a doplňujúcom pohovore zo dňa 10.09.2019
vyhodnotil ako dôveryhodnú a pri svojom rozhodovaní vychádzal zo žalobcom uvedených údajov.
Dôvodom neposkytnutia azylu podľa § 8 zákona o azyle bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako

to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ako aj označeného v
§ 8 zákona o azyle. Z výpovede v tom čase maloletého žalobcu totižto vyplynulo, že v Z. nemal žiadne
problémy s políciou, armádou či inými oficiálnymi orgánmi krajiny, nebol ani členom žiadnej politickej
strany a nevyvíjal žiadne politické aktivity. Svoje obavy vyvodzoval iba z toho, že v jeho domovskejkrajine je zlá bezpečnostná situácia, z ktorého dôvodu bola jeho rodina nútená sa presťahovať
do Y. a toho, že v januári 2017 bol unesený neidentifikovanou skupinou osôb, výlučne za účelom
získania výkupného. Správny orgán dospel k záveru, že takéto konanie voči žiadateľovi má črty výlučne

kriminálneho skutku, s cieľom získania výkupného, čo sa aj zaplatením výkupného reálne naplnilo.
Sám žalobca priznal, že vzhľadom na nepriaznivú všeobecnú situáciu v Z. takéto únosy nie sú ničím
výnimočným a dochádza k nim pomerne často. Ak sa žalobca zároveň identifikoval ako príslušník
majetnejšej vrstvy obyvateľstva, pretože jeho otec v pôvodnom mieste bydliska vlastnil zmenáreň a jeho
rodina je finančne zabezpečená, tak správny súd súhlasí s názorom žalovaného, že v prípade bohatých

ľudí nejde o úplne identickú skupinu osôb majúcu vrodenú a nezmeniteľnú podobu, ktorá by všetkých
bohatých ľudí charakterizovala. Majetkové rozdiely sú charakteristické pre väčšinu spoločenských
zriadení v ľudskej populácii, a majetkový status nie je nezmeniteľný, preto z tohto pohľadu nie je možné
označovať majetných ľudí za sociálnu skupinu, tak ako to má na mysli § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o
azyle. Za takejto situácie sa preto správny súd stotožňuje so záverom správneho orgánu, že v prípade
žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle označeného ustanovenia zákona.

35. Vo vzťahu k otázke príslušnosti k sociálnej skupine poukazuje súd aj na právne názory vyslovené v
bode 25. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/13/2019 zo dňa 21.08.2019,
podľa ktorého : „pred prijatím novely zákona o azyle, ktorý pojem určitá sociálna skupina zaviedla v
ustanovení § 19a ods. 4 písm. e/ (skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci

skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo
zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie,
že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako
odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu
založenúnaspoločnejcharakteristickejčrtesexuálnejorientácie,pričomtútoorientáciunemožnochápať

tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu), sa NS SR pokúsil o definíciu
sociálnej skupiny v rozsudku sp. zn. 4 Sžok KS 60/2006 zo dňa 27.02.2007, keď judikoval, že sociálna
skupina v zmysle § 8 ZA je skupinou osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia,
spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v
menšine. Podľa rozsudku NSS ČR zo dňa 14.01.2004, č. j. 2Azs 69/2003-48 „Sociálna skupina v

zmysle ustanovenia § 12 písm. b) zákona č. 325/1999 Zb. o azyle, je spoločenský útvar, ktorý je
určiteľný natoľko presne, aby bol vôbec spôsobilý na prenasledovanie. Príslušnosť k sociálnej skupine
je totiž nutné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže ČR poskytnúť ochranu aj z iných dôvodov
motivujúcich k prenasledovaniu než z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti či politického presvedčenia.
Takýmito dôvodmi sú typicky príslušnosť k sexuálnym menšinám, skupinám spojeným presvedčením

nenáboženskej a nepolitickej povahy a iným skupinám, majúcich znak spôsobilý na prenasledovanie,
ktorý nemusel byť zákonodarcovi v čase prijímania zákona o azyle vôbec známy. Za sociálnu skupinu
preto nemôže byť považovaná skupina ľudí, ktorí nemajú v danom štáte vplyv, a to najmä preto, že sa
nejedná o objektívne overiteľnú skutočnosť, ale o pocit, ktorým v určitej fáze svojho života môže trpieť
takmer akýkoľvek človek v akejkoľvek reálne existujúcej spoločnosti.“

36. Pokiaľ ide o udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle z humanitných dôvodov, správny súd uvádza,
že tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy SR. Nejde
ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť
azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva SR a na základe svojej suverenity môže

poskytnúť medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktoré sú považované za výraz humanity. Ak žiadateľ ale
v priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody, v odôvodnení rozhodnutia musí
správny orgán zaujať k nim stanovisko, a teda náležite odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov
neudelil. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide
o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy, aké konkrétne

dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným
právom. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, takže nie sú taxatívne určené
prípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných dôvodov, lebo to patrí do výsostnej
právomoci ministerstva. Takúto prax potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov a Najvyššieho súdu SR
vydané v obdobných veciach, kde žiadateľ uvádzal humanitné dôvody.

37. Vlastné rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou
voľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný
(rozsudok sp. zn. 1Sža/34/2008 z 13.01.2009), pričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len vtom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického
myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Správny
orgán musí pri použití voľnej úvahy rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť

jeho postupu (rozsudok sp. zn. 1 Sža/12/2010 z 23.02.2010).

38. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní udelenia azylu podľa § 9 zákona o azyle vychádzal z článku 13
Nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 o postupe migračného úradu pri vykonávaní zákona o
azyle, kde za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, ak žiadateľ nespĺňa

podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, sa považujú najmä prípady neúspešných
žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat
do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť.
Žalovaný nepristúpil k udeleniu azylu z humanitných dôvodov s odôvodnením, že v priebehu konania
neboli zistené skutočnosti, ktoré by k takémuto záveru viedli. Správny súd v tej súvislosti zdôrazňuje, že
sám žalobca tvrdil, že jeho rodina je ekonomicky zabezpečená a Z. bývajú jeho rodičia, viacerí bratia a

aj sestry. V prípade jeho návratu do domovskej krajiny, tak môžu teraz už plnoletému žalobcovi pomôcť
so začlenením do spoločnosti, teda ani návrat žalobcu by nebol problematický. Žalobcovi naviac bola
poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany a v prípade, ak žalobca deklaruje
svoj záujem naďalej zostať na území Slovenskej republiky, svoj záujem musí prejaviť uplatnením iných
inštitútov platného práva, než formou udelenia azylu, na ktorý mu nárok vzhľadom na dôvody uvedené

v tomto rozsudku ani z humanitných dôvodov nevznikol.

39. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci azylu
podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti nie je dôvodná.

40. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že
účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému
žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.