Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899709
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2508899709.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v spore žalobkyne: Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom
L., H. X. XXXX/X, proti žalovaným: 1. C. O., nar. X.XX.XXXX, bytom L., K. XXX/XX, 2. Slovenská
kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062 235, so sídlom Bratislava, Bajkalská 19B, zastúpenej: Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, o mimoriadne

zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, rozhodujúc o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania a trov odvolacieho konania, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu
Okresného súdu Piešťany č. k. 7C/34/2008-587 zo dňa 11. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1. a žalovanému 2. n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom žalovanému 1. priznal náhradu trov
prvostupňového konania (akt. prvoinštančného), kde konanie voči žalovanému 1. zastavil v časti o
zaplatenie sumy 5.631,36 Eur, v rozsahu 100 %, II. výrokom rozhodol, že žalovaný 1. a 2. majú
právo na náhradu trov prvostupňového konania (akt. prvoinštančného) a odvolacieho konania č. k.
11Co/118/2013 - 305 vo vzťahu k nároku o zaplatenie 150.114,51 Eur voči žalobkyni v rozsahu 93,48 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ustanovení § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 256, § 262
ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného 1. zaplatenia
sumy vo výške 155.745,87 Eur. Na pojednávaní 19.7.2012 navrhla zmenu žaloby tak, že žalovaní sú

povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni titulom bolestného sumu 60.192,19 Eur a titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 89.922,32 Eur. Okresný súd uznesením č. k. 7C/34/2008 -
239 zo dňa 13.9.2012 konanie voči žalovanému 1. v časti o zaplatenie sumy 5.631,36 Eur zastavil
(žalobkyňa zobrala žalobu voči žalovanému 1. späť s poukazom na zmenu bodového hodnotenia). Teda
z procesného hľadiska žalobkyňa zavinila zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 5.631,36 Eur
a žalovaný 1. má v tejto časti nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku v rozsahu 100 %. Odvolací súd rozsudkom č. k. 9Co/271/2017 - 570 zo dňa 29.5.2018,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia
bolestnéhovovýške4.893,45Euratodotrochdníodprávoplatnostirozsudkustým,žeplnenímjedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, v napadnutej zamietajúcej
časti rozsudok potvrdil. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže

v konaní nebolo rozhodnuté o trovách prvostupňového konania a o trovách odvolacieho konania č. k.
11Co118/2013 - 305 zo dňa 30.9.2013, okresný súd o nich rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému 1. a 2. priznal právo na ich náhradu v rozsahu čistého
úspechu 93,48 % (hrubý úspech žalovaných 1. a 2. vo výške 96,74% viažuci sa k zamietnutiu žaloby
v časti o zaplatenie 4.893,45 Eur mínus hrubý úspech žalobkyne vo výške 3,26 % viažuci sa k časti

žaloby, kde jej súd vyhovel vo výške 4.893,45 Eur).

4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa, napadnuté uznesenie navrhla zrušiť.
Argumentovala tým, že žalobu podala v roku 2002 na súd, ktorý mohol rozhodnúť o odškodnení ujmy,
ktorú utrpela pri dopravnej nehode. V priebehu konania mohol súd na základe predložených dôkazov

získať dostatok poznatkov o jej nedobrých osobných a majetkových pomeroch v porovnaní s
pomermi na druhej sporovej strane, aby zvážil postup podľa § 257 Civilného sporového poriadku a
nepriznal nikomu žiadnu náhradu trov. Okolnosti prípadu, ako aj jej osobné pomery, sú hodné osobitného
zreteľa, ktorými sa mal okresný súd zaoberať.

5. Žalovaný 1. a žalovaný 2. odvolanie nepodali a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
boloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávneak I.výrokompriznalžalovanému1.
náhradu prvostupňového (akt. prvoinštančného konania), kde súd konanie voči žalovanému 1. zastavil
v časti o zaplatenie sumy 5.631,36 Eur a II. výrokom priznal žalovaným 1. a 2. právo na náhradu trov
prvostupňového konania (akt. prvoinštančného) a odvolacieho konania č. k. 11Co/118/2013 - 305 vo

vzťahu k nároku o zaplatenie 150.114,51 Eur voči žalobkyni v rozsahu 93,48 %.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 17.10.2002
domáhala voči žalovanému 1. zaplatenia sumy 4.692.000,- Sk/155.745,87 Eur titulom mimoriadneho
zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia (náhrady trov konania). Uznesením č. k.

7C/34/2008 - 239 zo dňa 13.9.2012 okresný súd konanie voči žalovanému 1. o zaplatenie 5.631,36 Eur
zastavil a súčasne pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaní 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni bolestné vo výške 60.192,19 Eur a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 89.922,32 Eur (teda spolu 150.114,51 Eur pozn. odvolacieho súdu). Rozsudkom č. k. 7C/34/2008
- 262 zo dňa 20.12.2012 okresný súd uložil žalovaným 1. a 2. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni

titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 1.284,60 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne
samostatným uznesením. Na odvolanie žalobkyne a žalovaného 2. Krajský súd v Trnave uznesením č.
k. 11Co/118/2012 - 305 zo dňa 30.9.2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v novom rozhodnutí súd rozhodne i o náhrade trov odvolacieho

konania. Sociálna poisťovňa oznámením zo dňa 24.7.2014 oznámila, že žalobkyňa nie je evidovaná
v databáze od 31.12.2008. Oznámením zo dňa 29.7.2014 na č.l. 333 a 334 Sociálna poisťovňa
oznámila, že od 1.1.2013 do 29.7.2014 nevyplácala žalobkyni žiadne nemocenské dávky, neevidovala
ju ako zamestnanca ani ako povinne nemocensky poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu ani akodobrovoľne nemocensky poistenú osobu, nebola evidovaná ako žiadateľka ani poberateľka dávky v
nezamestnanosti, ani jej nebola takáto dávka vyplácaná. Rozsudkom č. k. 7C/34/2008 - 514 zo dňa
27.6.2017 okresný súd rozhodol tak, že žalovaní 1. a 2. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

žalobkyni titulom odškodnenia za bolesť sumu 3.459,47 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že o nich súd rozhodne samostatným
uznesením. Na odvolanie žalovaného 2. voči I. vyhovujúcemu výroku a odvolanie žalobkyne voči II.
zamietajúcemu výroku Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 9Co/271/2017 - 570 zo dňa 29.5.2018
napadnutý I. výrok zmenil tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu

škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného vo výške 4.893,45 Eur a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok
II.) potvrdil, žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalobkyňa namietala záver okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

voči žalovaným 1. a 2., neaplikoval § 257 CSP. Pričom v odvolaní (iba) poukázala na to, že v priebehu
konania mohol súd na základe predložených dôkazov získať dostatok poznatkov o jej nedobrých
osobných a majetkových pomeroch v porovnaní s pomermi na druhej sporovej strany.

11. Podľa § 257 CSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo z časti priznať.

12. Odvolací súd má za to že ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej
strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich
postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na
súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo

ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je
zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej

normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

13. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za
výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
doúvahyvprípadoch,keďsúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonania,avšaksúd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. M Cdo 14/99 z 1.9.2000).

14. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú
stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.15. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania uviedla
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. To neplatí, ak strana nemohla tieto skutočnosti a
dôkazy uplatniť. Cit. ust. § 257 CSP rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok

aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí
tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie
tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale
aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto

zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

16. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne neuviedol ustanovenie § 257
CSP a ani výslovne nekonštatoval, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak
s poukazom na spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania v napadnutom výroku je zrejmé, že v
preskúmavanej veci aplikáciu daného ustanovenia nepovažoval za dôvodnú, s čím sa odvolací súd

stotožnil aj po zohľadnení uvedených východísk ako aj s poukazom na nižšie uvedené. S ohľadom na
uvedené nemožno uzavrieť, že súd prvej inštancie sa s možnosťou aplikácie § 257 CSP nevysporiadal.

17. Významným v danej veci je aj samotné správanie sa strán a ich podiel na priebehu a vzniku
sporu. Žalobkyňa hoci bola právne zastúpená podala najskôr voči žalovanému 1. a následne aj voči

žalovanému 2. iba čiastočne dôvodnú žalobu (v sume odškodnenia za bolesť 3.459,47 Eur a v sume
výške 4.893,45 Eur mimoriadneho zvýšenia bolestného) oproti žalovaným nárokom titulom bolestného
60.192,19 Eur a titulom sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný 1. aj žalovaný 2., ktorí sa sporu
zúčastnili, boli nútení sa voči nárokom v prvom rade brániť. Pričom v spore boli aktívni, keď žalovaný 2.
ešte v pozícii vedľajšieho účastníka podaním zo dňa 3.11.2003 navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom

rozsahuzamietnuť,ajžalovaný1.sazúčastňovalosobnepojednávanívoveci.Žalobkyňapočaskonania
pred súdom prvej inštancie nepredniesla návrh na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému 1. a
žalovanému 2. v zmysle § 257 CSP. Ustanovením § 257 CSP argumentuje až v podanom odvolaní,
čo však je neprípustné pre oneskorenosť. K oneskorenému uplatneniu dôvodov pre aplikáciu § 257
CSP možno dať do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13.06.2018, sp. zn.

15Co/65/2018 (týkajúce sa žalovaného), ktoré odmietlo argumentáciu tamojšieho žalobcu o použití §
257 CSP ako oneskorenú.

18. Skupinou prípadov, pri ktorých aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu

nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
obochstrán,prihliadanapostojstránvkonaníaprípadneinéokolnostiamôžedospieťkzáveruoúplnom
nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov
hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn.

II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že samotná žalobkyňa v priebehu konania na súde prvej inštancie (ani v odvolacom konaní sp.
zn. 11Co/118/2013) nepreukazovala svoju prípadnú nepriaznivú finančnú situáciu, resp. také osobné a
majetkové pomery, ktoré by existenciu dôvodu hodného zreteľa odôvodňovali, pričom ani z obsahu spisu
uvedené nevyplýva. Pričom v priebehu konania na súde prvej inštancie vôbec nežiadala postupovať

podľa § 257 CSP.

19. Odvolací súd nevidí dôvod, prečo by žalobkyňa nemala niesť zodpovednosť za výsledok konania,
na ktorý malo jednoznačne vplyv jej konanie, keďže ako „pán sporu“ určila predmet žaloby, o ktorom
sa konalo a rozhodovalo, resp. prečo by takéto následky mal naopak niesť žalovaný 1. a žalovaný 2.

Pričom ani dĺžka konania nie je dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk aplikácie ust. § 257 CSP, aplikujúc toto ustanovenie na
prejednávaný spor, odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia argumentácia odvolateľa nie je dôvodná,
preto s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, napadnutý II. výrok uznesenia v súlade s ust.

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď dospel k záveru, že postup podľa § 257 CSP pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanom spore medzi žalobkyňou a žalovanými
1. a 2. nie je dôvodný.21. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne).

22. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1. a 2. vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v

zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

24.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

25. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

26. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému 1. a žalovanému 2. nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).