Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/314/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716213894
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7716213894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu L.. L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., M.
C. X, zastúpeného JUDr. Michalom Kolesárom, advokátom, Michalovce, Špitálska 5, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 10C/237/2016-143 z 26.8.2019
Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu škody
3.169,66 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi
titulom nemajetkovej ujmy 20.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v súvisiacom výroku o
trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu škody 3.169,66 € do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy 20.000 €, taktiež do
3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti nárok žalobcu zamietol a náhradu trov konania

stranám sporu nepriznal.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 43.169,166 €
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s poukazom na to, že uzneseniami
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odborom Východ mu vo
viacerých prípadoch bolo vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva, pričom rozsudkom Okresného
súdu Michalovce pod sp.zn. 3T/223/2012 zo dňa 26.3.2013 bol spod skutku obžaloby pre zločin

vydierania oslobodený a ďalšie skutky boli postúpenému Obvodnému úradu, odboru všeobecnej
vnútornej správy v Michalovciach na prejednanie priestupku a tento konanie zastavil, pretože spáchanie
skutkusanepreukázalo,resp.priestupkovúvecodložil,lebozodpovednosťzapriestupokzanikla,pričom
uplatnený nárok pozostáva z vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 3.169,66 € a
z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 40.000 €, keďže nezákonnými rozhodnutiami a
nepravdivými obvineniami bol žalobca nepriaznivo zasiahnutý a utrpel jeho súkromný, spoločenský a
rodinný život a stal sa terčom urážlivých poznámok a výsmechu. Vzal do úvahy obranu žalovanej,

ktorá namietala, že žiadne z uznesení o vznesení obvinenia voči žalobcovi nemožno bez ďalšieho
považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase ich vydania existovala
pravdepodobnosť spáchania určitého skutku, konkrétnou osobou, čo sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdilo a uplatnenú sumu 40.000 € ako nemajetkovú ujmu považovala za neprimerane vysokú.Podrobne ďalej reprodukoval obsah výpovedí žalobcu a svedkov T. Q., L. W., Ľ. W.B., P. B., L.. U. R. a
L. U. a právne vec posúdil podľa § 1, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4, § 9 ods.
1,2, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 3 a § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a tiež podľa § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrekapituloval, ktorými uzneseniami Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ bolo postupne začaté voči žalobcovi trestné stíhanie
ohľadom viacerých skutkov, ako aj spôsob ich vybavenia rozsudkom Okresného súdu Michalovce a
rozhodnutiami Obvodného úradu Michalovce, odboru všeobecnej vnútornej správy Michalovce. Mal za
to, že žalobca ani za jeden zo skutkov uvedených v obžalobe nebol právoplatne odsúdený, resp. mu

nebol ani uložený žiadny trest za spáchanie priestupku a tak uznesenia Prezídia Policajného zboru je
nutné pokladať za nezákonné. Vychádzal pritom z ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prejavenej aj v rozhodnutí 3Cdo/194/2010 z 30.3.2011. Za nepochybné označil, že žalobca
svojmu advokátovi v trestnom konaní JUDr. Michalovi Kolesárovi po vyúčtovaní uhradil trovy obhajoby
spolu vo výške 3.169,66 € a pri nespornej príčinnej súvislosti medzi touto škodou a nezákonnými
rozhodnutiami v tejto časti žalobe vyhovel. Uviedol ďalej, že ak samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak a pri určení jej výšky je nutné prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená česť,
dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. V tejto súvislosti citoval vybrané časti výpovedí samotného
žalobcu, ako aj svedkov P. B.Í., T. Q., L. W. J. Ľ. W., J. J. L.. U. R.. Aj z týchto výpovedí je podľa neho

zrejmý taký zásah do osobnostnej sféry žalobcu, že tento splnil podmienky aj pre priznanie nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj keď táto ujma sa priznáva v zmysle § 17 ods. 1,2 zákona
č. 514/2003 Z.z. iba výnimočne. Keďže dospel k záveru, že táto výnimočnosť je v danom prípade daná,
priznal žalobcovi aj nemajetkovú ujmu v sume 20.000 €, ktorú považoval vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu za primeranú. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania rozhodol

podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že ich náhradu stranám sporu nepriznal, keďže tieto mali vo veci len
čiastočný úspech.

3. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadla včas podaným odvolaním žalovaná, navrhla ho zmeniť
a žalobu zamietnuť. Zastávala názor, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, k čomu citovala § 3 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Mala za to, že v
prípade zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím musí ísť
o rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, a toto bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. V tejto súvislosti poukázala na právne názory vyjadrené v rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 15.10.2015 sp. zn. 8C/10/2013, ako aj na rozsudok tohto súdu sp. zn.

19C/181/2013 zo dňa 24.7.2015. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na ďalšie rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava sp.zn. 9C/66/2008 a Krajského súdu Bratislava sp.zn. 8Co/251/2010,
z ktorých taktiež nesporne vyplýva, že nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený a citovala aj vybrané časti ďalších
rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I, ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.03.2012

sp.zn. 7Cdo 27/2011. Podotkla, že v zmysle Trestného poriadku policajný orgán policajného zboru, resp.
vyšetrovateľ nemali a ani nemajú, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností
po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba inú
možnosť, iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia, pokiaľ sa nechcú sami vystaviť nebezpečenstvu
trestného stíhania. K výške priznanej nemajetkovej ujmy uviedla, že táto má byť určitou náhradou za

protiprávny stav, ktorý mal spôsobiť nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Mala
za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho
právo na priznanie peňažnej náhrady v uvedenej výške. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/201/2007, 4Cdo/171/20045, 7Cdo/100/2017 a 3Cdo/19/2018. Aj
podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná

utrpenej ujme na povesti a pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy a musí byť braná do úvahy aj výška náhrady priznávaná vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. ESĽP tiež zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady , ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy. Priznanú výšku náhrady tak
považovala za neprimeranú.4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a priznať
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V danom prípade súd podľa neho aplikoval správny
právny predpis, ktorým bol zákon č. 514/2003 Zb. zákonov a správne vychádzal aj z ustálenej judikatúry

súdov, z ktorej je zrejmé, že oslobodenie spod obžaloby alebo postúpenie veci do priestupkového
konania, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. K uplatnenej náhrade
nemajetkovej ujmy bol toho názoru, že len samotné konštatovanie porušenia práva nie je v danom
prípade dostatočným zadosťučinením a pre jej priznanie boli splnené všetky podmienky v zmysle ust.

§ 17 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Zb. zákonov.

5. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúca z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k

záveru, že odvolanie je dôvodné iba sčasti, preto rozsudok vo výroku , ktorým žalovaná bola zaviazaná
zaplatiť žalobcovi náhradu škody 3169,66 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil a zrušil
rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť titulom nemajetkovej
ujmy 20.000 eur a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/CSP) .

7. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval

na daný prípad.

8. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody vo výške 3.169,66 € (trovy
obhajoby v trestnom konaní) skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil
z nich správne právne závery o povinnostiach a právach strán sporu. Vychádzal z toho, že žalobca bol

rozhodnutím súdu oslobodený spod skutku obžaloby, ktorý mu bol kladený za vinu a v ďalších prípadoch
skutky boli postúpené na posúdenie Obvodným úradom Michalovce, ktorý konania zastavil, nakoľko
nebolo preukázané spáchanie skutku alebo priestupkovú vec odložil, lebo zodpovednosť za priestupok
zaniklaatedatrestnéstíhanieneskončiloprávoplatnýmodsudzujúcimrozhodnutím.Žalovanávodvolaní
s poukazom na ňou špecifikované súdne rozhodnutia argumentovala tým, že žiadne z uznesení o

vznesení obvinenia žalobcovi nebolo na to určeným procesným postupom zrušené a policajné orgány
či vyšetrovatelia nemali v zmysle Trestného poriadku inú možnosť, iba vydať uznesenie o vznesení
obvinenia.

9. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.,
účinného od 1.7.2004 (rovnako aj podľa predtým platného zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného
do 30.6.2004). Doterajšia súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom

štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Zák. č. 514/2003 Z.z. účinný od 1.7.2004
priznáva poškodenému nielen právo na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale tiež právo na náhradu
nemajetkovej (morálnej ujmy). Samotné trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby
predstavujú totiž vážny zásah do súkromného a osobného života jednotlivca, príp. do jeho osobnej
slobody a vyvolávajú i ďalšie negatívne dôsledky na jeho osobný život a životný osud, výrazne

zasahujú do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nedôvodné, a preto sú
spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je tedanepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v
rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať okrem vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Náhrada škody podľa cit. zákona by preto mala

predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať aj náhradu preukázateľnej (a tiež preukázanej)
nemajetkovej ujmy spôsobenej poškodením dobrej povesti, morálnym utrpením v prípade zadržania,
väzby, výkonu trestu odňatia slobody, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, a to napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnenia zrušujúceho rozsudku, jeho stručného odôvodnenia a pod., príp.
aj formou peňažnej satisfakcie v tých prípadoch, ak nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak (§

17 ods. 2 cit. zákona). Osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo trestné konanie voči nej bolo
zastavené, má podľa ust. § 6 cit. zákona zásadne nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia bolo z hľadiska trestného poriadku
aktom zákonným a prokurátor na základe sťažnosti obvineného alebo i v rámci svojich dozorových
oprávnení vyplývajúcich z Trestného poriadku uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia ako nezákonné nezrušil. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, pri

ktoromnedochádzakodsúdeniudotyčnejosoby,resp.kprávoplatnémuvysloveniujejvinyzaskutok,má
totiž rovnaké dôsledky ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia, keď s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať z toho, že osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti
nej nemalo byť začaté. K tomuto záveru doterajšia súdna prax dospela systematickým a teleologickým
extenzívnym výkladom ustanovení § 5 a § 6 ods. 1 cit. zákona, vychádzajúc zo zmyslu a účelu

právneho predpisu (ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), z hľadiska
ktorého nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné vychádzať tiež z ústavne konformného výkladu zák. ustanovení v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy

SR, a vo všeobecnej rovine predovšetkým v súlade princípmi materiálneho právneho štátu v zmysle čl.
1 ods. 1 Ústavy SR, v ktorých treba hľadať ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v
prípade trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením, príp. postúpením veci inému orgánu. Ak má
byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že

štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, avšak na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv a slobôd jednotlivca. V takej situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa

ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Za ústavné konformný treba preto považovať taký výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou

rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, či postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, čo
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie
takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie
veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, zároveň znemená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a vyšla tak najavo

nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedených dôvodov nárok
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ak došlo
k oslobodeniu spod obžaloby, zastaveniu trestného stíhania, príp. k postúpeniu veci inému orgánu,
sa preto analogicky posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
pričom analogická aplikácia ust. § 6 ods. 1 cit. zákona sa vyvodzuje zo skutočnosti, že obvinenie nebolo

preukázané, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo byť z hľadiska trestného poriadku
aktom zákonným. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného
stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969
Zb., sú použiteľné aj v súčasnosti pri aplikácii zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.2.1990 sp. zn. 1Cz 6/1990, publikovaný v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
28.6.1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 70/1994 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 z 30.11.2009).10. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia teda nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil
predpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným,márovnakédôsledky,akozrušenieuzneseniaozačatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. tak, ako
bolo už judikované napr. v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009),
ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V prípade žalobcu je
zrejmé, že trestné konania vedené voči nemu sa skončili spôsobmi z ktorých je zrejmé, že predpoklad

o tom, že sa dopustil trestných činov sa nenaplnil. Od momentu právoplatného skončenia trestných
konaní, respektíve od momentu právoplatného skončenia priestupkových konaní bez uznania jeho viny
spĺňal v časti náhrady nákladov ním vynaložených na obhajobu v trestnom konaní žalobca všetky
podmienky na priznanie náhrady škody v tejto časti. Takýto názor vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky II.ÚS/25/2011 z 24.3.2011. Samotnú výšku škody vzniknutej vynaložením trov
obhajoby žalovaná nespochybnila a v tejto časti (o zaplatenie 3.169,66 €) bolo nevyhnutné napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

11. Iná situácia však je pri posúdení časti nároku o zaplatenie 20.000 € titulom nemajetkovej ujmy. Súd
prvej inštancie pri priznaní nemajetkovej ujmy viacmenej iba citoval vybrané časti výpovedí žalobcu a
svedkov P. B., T. Q., L. W., Ľ. W. J. L.. U. R. a svoju úvahu, prečo za primeranú sumu odškodnenia

pokladal práve čiastku 20.000 € takmer vôbec neodôvodnil, v dôsledku čoho je v tejto časti odôvodnenie
jeho rozhodnutia nepreskúmateľné. Okrem toho vôbec nebral do úvahy ustálenú judikatúru, podľa ktorej
pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnutné
zohľadniť aj iné právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a prihliadať
aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa danej problematiky.

12. Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, pri
riešení otázky odškodnenia väzby vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor"), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5
ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne
skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré

by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich
aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejedávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP
zo 17. júla 2012 v prípade Z. proti Slovenskej republike). V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo

171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy
súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej
úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole.
Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch
viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do

práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či
dokonca živote) bagatelizovať. Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla
2012 sp. zn. 6 Cdo 37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť
a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na

rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd
poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP
zo 17. júla 2012 v prípade Z. proti Slovenskej republike). Najvyšší súd v rozhodnutí z 30. septembra 2013
sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je

zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. v zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnejmzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú
morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí
zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,

rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom
trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov,
v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval
náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru

o možnosti priznať túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov
Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R
13/2009. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu.
Zákon č. 514/2003 Z.z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy
sa týkala novela vykonaná zákonom Č. 517/2008 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z.z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 517/2008 Z.z.") účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z.z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012 Z.z.")
účinným od 1. januára 2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008

Z.z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 517/2008 Z.z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám

poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa
tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z.z.). Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol teda
stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku

upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd
skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z,, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete

trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. A. L. v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež konštatoval, že pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.
Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška

náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady/priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

13. Nakoľko prvoinštančný súd priznanie sumy 20.000 € titulom nemajetkovej ujmy nedostatočne
odôvodnil a neprihliadal na potrebu určiť primeranú výšku náhrady po zohľadnení aj iných právnych

predpisov upravujúcich odškodnenie, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

14. So zreteľom na uvedené, bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní skúmať, či v
posudzovanom prípade sú splnené aj ďalšie zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za nemajetkovúujmu v súvislosti so začatím (vedením) trestného stíhania žalobcu, ktoré skončilo postúpením veci inému
orgánu z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom, resp. oslobodením
žalobcu spod obžaloby, t.j. najmä vznik nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená

rozhodnutímozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,akoajexistenciupríčinnejsúvislostimedzi
nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou, a tiež splnenie podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a adekvátnosť požadovanej formy zadosťučinenia podľa § 17 ods. 2
cit. zákona. Súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov opätovne posúdi, či
žalobcom uplatnené nároky sú dôvodné (či sú dané všetky zákonné predpoklady zodpovednosti štátu

za nemajetkovú ujmu podľa zák. č. 513/2004 Z.z.), príp. zistí aj výšku nároku a posúdi primeranosť
požadovaného zadosťučinenia, a opätovne vo veci rozhodne. V prípade, že vo veci bude rozhodnuté
konečným rozhodnutím, v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

15. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).