Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 29, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111237350
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111237350.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: O. X.S., Q.. XX.X.XXXX,
I.. N. Č.. XX, XXX XX U., zastúpený: Advokátska kancelária Mišík s.r.o., ul. Bajkalská 21/A, 821 01
Bratislava, proti žalovanému: N. G. W. Y., J. D., XXX XX U., Z.: XX XXX XXX, v konaní o určenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá a
o náhradu mzdy, čiastočným rozsudkom o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a o určení,
že pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 06. júna 2013 č. k. 7Cpr/1/2011-161,takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06. júna 2013 č. k.
7Cpr/1/2011-161 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 06.06.2013 č. k. 7Cpr/1/2011 - 161 Okresný súd Bratislava I žalobu žalobcu
na určenie, že výpoveď zo dňa 23.6.2011, daná žalovaným žalobcovi podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, je neplatná a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, zamietol. O náhrade
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie uviedol, že rozhodne po
právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. O
trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou zo dňa 28.10.2011 doručenou
OkresnémusúduBratislavaIdňa31.10.2011sažalobcadomáhal,určenia,ževýpoveďzodňa23.6.2011
je neplatná a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa keď sa mal pracovný pomer skončiť, t.j. od 1.9.2011 do
dňa, od ktorého mu začne prideľovať prácu podľa Pracovnej zmluvy. Žalobu odôvodnil tým, že dňa
27.4.2009 uzavrel žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom Pracovnú zmluvu na

neurčitý čas, pracovná pozícia režisér, kameraman s dohodnutým dňom nástupu do práce 1.5.2009.
Dňa23.6.2011doručilžalovanýžalobcovipísomnúvýpoveď-skončeniepracovnéhopomeruvýpoveďou
podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, s výpovednou dobou 2 mesiace. Žalobca sa domnieval,
že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné, a to z dôvodu, že žalovaný porušil ust. §
61 ods. 3 Zákonníka práce, postup pri hromadnom prepúšťaní a ust. Kolektívnej zmluvy, a dopustil
sa diskriminačného konania. Žalobca trval na ďalšom zamestnávaní. Žalobca žalobu doplnil podaním
zo dňa 31.5.2012 s poukazom na vyjadrenie žalovaného a poukázal na ust. § 231 ods. 1 zák.č.

311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov s tým, že žalovaný uzatvoril dňa 26.1.2011
spolu s odborovými organizáciami pôsobiacimi u zamestnávateľa Kolektívnu zmluvu na obdobie od
26.1.2011 do 31.12.2013, ktorá bola publikovaná vo Vestníku N. G. W. Y., ročník I., čiastka 2, dňa
27.1.2011. V zmysle článku 3 ods. 2 Kolektívnej zmluvy sa žalovaný zaviazal realizovať znižovanieplánovaného počtu funkčných miest na základe schválených organizačných zmien, racionalizačných
opatrení, prípadne z dôvodu neobsadených funkčných miest s cieľom dosiahnuť efektívne vynakladanie
finančných prostriedkov v prvom rade u tých zamestnancov, ktorí porušujú pracovnú disciplínu a u

zamestnancov, ktorí nespĺňajú predpoklady alebo stanovené požiadavky pre priamy výkon práce a
u zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú až po skončení doby uvedenej v Pracovnej
zmluve. V zmysle čl.3 písm.b) Kolektívnej zmluvy sa žalovaný zaviazal nepristúpiť pri znižovaní stavu
zamestnancov k rozviazaniu pracovného pomeru, ak to nebude nevyhnutné, so zamestnancami v
období 5 rokov pred vznikom ich nároku na starobný dôchodok. Žalovaný pri postupe hromadného

prepúšťania a optimalizácie stavu zamestnancov, ktorého dôsledkom bolo aj skončenie pracovného
pomeru so žalobcom, nedodržal a ani materiálne neskúmal podmienky skončenia pracovného pomeru,
na ktoré sa zaviazal. Žalovaný sa výslovne zaviazal skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý je
v období 5 rokov pred vznikom nároku na starobný dôchodok iba v nevyhnutnom prípade. Žalobca je v
súčasnosti v dôsledku skončenia pracovného pomeru poberateľom predčasného starobného dôchodku
a v rozhodnom čase bol zamestnancom, na ktorého sa záväzok žalovaného vzťahoval. Povinnosťou

žalovanéhobolovprípade,aksadomnieval,žejepotrebnévykonaťtakéorganizačnézmeny,dôsledkom
ktorých je potrebné rozhodnutie o nadbytočnosti, u každého zamestnanca skúmať, či nie je možné
dosiahnuť zníženie funkčných miest skončením pracovného pomeru s takým zamestnancom, ktorý
porušuje pracovnú disciplínu, resp. nespĺňa kvalifikačné predpoklady a v prípade zamestnanca v období
5 rokov pred vznikom nároku na starobný dôchodok skúmať aj nevyhnutnosť tohto kroku. V prípade

žalobcu tak žalovaný nepostupoval. Žalovaný mal povinnosť nielen vykonať skúmanie týchto dvoch
predpokladov, ale naplnenie oboch predpokladov prerokovať v prípade konkrétneho zamestnanca s
odborovou organizáciou ako aj so samotným zamestnancom. Objasnenie, akým spôsobom žalovaný
preskúmal a zdôvodnil naplnenie oboch predpokladov stanovených Kolektívnou zmluvou nie je zahrnuté
v zázname z prerokovania hromadného prepúšťania s odborovými organizáciami ani v úradnom

zázname z pohovoru so zamestnancom v súvislosti so zrušením pracovného miesta. Dôsledkom
tohto pochybenia žalovaného je právna neúčinnosť prerokovania skončenia pracovného pomeru
so zamestnancom ako aj s odborovým orgánom. Kolektívna zmluva uzavretá medzi odborovou
organizáciou môže obsahovať akékoľvek záväzky, ktorých obsah nie je v rozpore s právnymi
predpismi. V ustanoveniach, ktoré upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľom

a zamestnancami, z ktorých vznikajú nároky bližšie neručenému okruhu zamestnancov, má Kolektívna
zmluva normatívnu povahu. Z uvedeného vyplýva, že v Kolektívnej zmluve bol určený spôsob
a mechanizmus skúmania predpokladov pre skončenie pracovného pomeru u vybranej skupiny
zamestnancov, ktorých naplnenie malo byť predmetom prerokovania s oboma subjektmi, t.j. odborovou
organizáciou, ako aj zamestnancom, a ktorých skúmanie malo byť podkladom pre určenie okruhu

prepúšťaných zamestnancov. Tým, že žalovaný takéto skúmanie nevykonal, resp. uvedené skutočnosti
neboli v rámci procesu skončenia pracovného pomeru prerokované, zaťažil výpoveď zo dňa 23.6.2011
dôvodom neplatnosti. Žalovaný v celom procese hromadného prepúšťania nepreukázal ako vykonal
materiálne skúmanie predpokladov ustanovených v čl. 3 ods. 2 a 3 Kolektívne zmluvy, v prípade žalobcu
nijako neodôvodnil nevyhnutnosť jeho prepustenia. Ak by uvedené zisťovanie vykonal, jeho výsledky

a zdôvodnenie rozhodnutia malo byť obsahom prerokovania s odborovými orgánmi a s postihnutým
zamestnancom. Žalobca vyslovil domnienku, že uvedené dojednania v Kolektívnej zmluve nemožno
vnímať iba ako deklaratívne ustanovenia bez právnej relevancie, uvedené postupy sú pre zmluvné
strany záväzné a musia byť zohľadnené pri konaní zmluvných strán, v tomto prípade najmä vo výklade
skutočnosti, či došlo k riadnemu a právne účinnému prerokovaniu skončenia pracovného pomeru

výpoveďou so žalobcom, ako aj pri určení okruhu zamestnancov a funkčných miest, ktoré boli postihnuté
hromadným prepúšťaním. Žalobca zdôraznil, že na výkon činnosti režiséra má výnimočné predpoklady,
predmetnú kvalifikáciu nadobudol štúdiom, ale činnosti režiséra sa venoval celú svoju profesionálnu
kariéru, pričom získal bohaté skúsenosti pri tvorbe a réžii konkrétnych programov ako aj výkonom
činnosti tzv. režiséra zmeny (vysielania). Obe povolania sú v televíznej tvorbe využívané v rámci N.

dodnes a vykonávajú ich zamestnanci s nižšou kvalifikáciou, resp. slabšími pracovnými skúsenosťami a
žalovaný tieto kritériá pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Žalobca sa domnieval, že žalovaný v procese
optimalizácie pracovných síl preniesol ťarchu hromadného prepúšťania v podstate v prevažujúcej miere
výlučne na zamestnancov organizačnej zložky Slovenská televízia, čím došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov zákonom č. 365/2004

Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Z organizačnej
štruktúry žalovaného, ako aj personálneho obsadenia stredných a vyšších pozícií v riadení žalovaného,
vrátane obsadenia osoby štatutárneho orgánu žalovaného v rozhodnom čase, t.j. po vykonaní zlúčeniaY. W. G. Y. N. D. N. G. W. Y. vyplýva, že do stredných a vyšších riadiacich pozícií, a to aj na
úrovni regionálnych pracovísk, boli ustanovovaní trvale alebo na prechodné obdobie najmä manažéri
organizačnej zložky N. Y. N., ktorí vykonávali svoje funkcie v zaniknutom Y. N.. Výber konkrétnych

zamestnancovafunkčnýchmiest,ktorébudúzahrnutédohromadnéhoprepúšťania,bolozverenénajmä
do pôsobnosti nadriadených zamestnancov na úrovni stredného a vyššieho manažmentu. Jednotlivé
sekcie žalovaného boli zlučované s cieľom odstránenia duplicity činností v oboch organizačných
zložkách, pričom vedením zlúčených útvarov boli trvale alebo prechodne poverovaní riadiaci pracovníci
pred tým pôsobiaci v Slovenskom rozhlase. Žalobca mal za to, že nemožno diskriminačné dôvody

obmedziť iba na dôvody uvedené v ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a v ust. § 13 ods. 5
Zákonníka práce, pojem "iné postavenie" je potrebné stiahnuť aj na príslušnosť organizačnej zložke
zlučovaných zamestnávateľov, i keď sa zlúčenie vykonalo priamo zákonom. Žalovaný svojim konaním
v procese hromadného prepúšťania naplnil skutkovú podstatu nepriamej diskriminácie v zmysle ust.
§ 2 a) ods. 3 antidiskriminačného zákona. Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
vzťahoch sa uplatňuje najmä v oblastiach prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti

alebo funkcii. Poukázal na ust. § 13 ods. 1 Zákonníka práce. V Y. W. pred jej zánikom a zlúčením
so Y. N. došlo k niekoľkým vlnám hromadného prepúšťania z dôvodu racionalizácie početných stavov
zamestnancov, pričom v rokoch 2003-2010 sa znížil počet zamestnancov v Y. W. o viac ako 1200 a
teda ku dňu zlúčenia bola Slovenská W. z hľadiska využitia pracovných síl optimalizovaná. Samotná
dôvodová správa k zákonu o N. G. W. Y. predpokladala úsporu na mzdách zodpovedajúcu zníženiu

početných stavov zamestnancov o 80, pričom napokon došlo k prepusteniu 401 zamestnancov.
Nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v práve na prístup k zamestnaniu zaťažil žalovaný celý
proces hromadného prepúšťania ako aj skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalobcovi, dôvodom
neplatnosti. V záverečnej reči dňa 23.5.2013 právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobu považuje
za dôvodnú, a žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal naplnenie ustanovení kolektívnej zmluvy o

spôsobe hromadného prepúšťania, kritériách výberu zamestnancov, ktorí budú postihnutí hromadným
prepúšťaním, ako aj zohľadnenia zvýšenej ochrany zamestnancov v období pred dôchodkovým
vekom. Žalovaný nielenže nepreukázal zohľadnenie týchto kritérií, ale vôbec nepreukázal ich skúmanie
vo vzťahu k žalobcovi. Zotrvával ďalej aj na vytknutých pochybeniach pri prejednaní hromadného
prepúšťania ako aj konkrétne výpovede žalovaného príslušnou odborovou organizáciou. Žalovanému sa

v konaní rovnako nepodarilo hodnoverne preukázať absenciu diskriminačného dôvodu pri hromadnom
prepúšťaní, kedy toto nepomerne zasiahlo najmä zamestnancov organizačnej zložky Y. W., pričom
sa obmedzil na preukázanie, že žalobca nepoukazoval na tento diskriminačný dôvod počas trvania
zamestnania. Uvedené je irelevantné, pretože tento dôvod sa v konaní žalovaného prvýkrát objavil až
pri spornej a napadnutej výpovedi z pracovného pomeru. Na základe uvedených skutočností navrhol,

aby súd prvej inštancie určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a uplatnil si náhradu
mzdy a náhradu trov konania. Žalobca sa na pojednávaní vyjadril k spôsobu a k redukcii zamestnancov
s tým, že boli dané kritéria, zamestnanci, s ktorými sa má rozviazať pracovný pomer. Poukázal na
kritéria, ktoré boli uvedené v informácii o hromadnom prepúšťaní na str. 6. Žalobca poukázal na to, že
je absolvent 2 vysokých škôl, obidvoch týkajúcich sa W., televíznej žurnalistiky aj televíznej filmovej

réžie. Dĺžka jeho praxe je od roku 1975, t.j. po skončení VŠ nastúpil do TV a za svoju prax v TV
vykonal vyše 30 inscenácií a rozprávok ( robil celý život v detskej redakcii, ku koncu svojej kariéry
som prešiel na iné redakcie športu), a v Banskej Bystrici robil všetko, tam bol jediný režisér a okrem
uvedených inscenácií urobil niekoľko tisíc publicistických relácií pre deti aj dospelých. V čase došlo
k hromadnému prepúšťaniu mal žalobca jeden rok pred nástupom na riadny dôchodok. Poukázal na

Kolektívnu zmluvu, kde je uvedené, že pri znižovaní stavu zamestnancov sa nepristúpi k rozviazaniu
pracovného pomeru, ak to nebude nevyhnutné, so zamestnancami v období 5 rokov pred vznikom
nároku na starobný dôchodok. Náhradné miesto mu ponúknuté nebolo. Do zápisnice uviedol, že nikto
s ním nič neprerokoval aj keď žalobca povedal, že môžem robiť čokoľvek, a ponúkol svoju prácu,
či už v Bratislave, alebo v Banskej Bystrici. Pán M. povedal, že on nemôže o ničom rozhodovať

že o tom môže rozhodovať generálna riaditeľka, ku ktorej sa žalobca hlásil dva až tri krát, ale ho
dva krát odmietla. Žalovaný prevzal žalobu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu v lehote 15
dní, dňa 8.2.2012 a k žalobe sa písomne vyjadril podaním zo dňa 17.2.2012 doručeným súdu prvej
inštancie dňa 21.2.2012 a žiadal žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť s tým, že žalovaný nárok
žalobcu uplatnený v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany

zamestnávateľa zo dňa 28.10.2011 neuznáva. Žalobca nastúpil do pracovného pomeru v Y. W. dňa
1.5.2009 na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 27.4.2009 na dobu neurčitú, s mesačnou mzdou 996,-
eur, druh práce: režisér, kameraman. Žalobca sa domnieval, že žalovaný porušil ust. § 61 ods. 3
Zákonníka práce, ale žalovaný vyhlásil, že nijakým spôsobom neporušil ust. citovaného paragrafuZákonníka práce, nakoľko po skončení pracovného pomeru so žalobcom žalovaný znovu neutvoril
zrušené pracovné miesto a ani neprijal na toto pracovné miesto iného zamestnanca, čo žalovaný
preukázal porovnaním Systemizácia zamestnancov ku dňu 1.6.2011 a ku dňu 31.12.2012. Žalobca

sa domnieval, že žalovaný porušil postup pri hromadnom prepúšťaní, ale žalovaný vyhlásil, že pri
hromadnom prepúšťaní vyhlásenom v máji 2011 boli dodržané všetky ustanovenia § 74 Zákonníka
práce. Žalobca sa domnieval, že žalovaný porušil ustanovenia Kolektívne zmluvy, ale žalovaný sa v tejto
časti žaloby nevyjadril nakoľko žalobca v žalobe neuviedol, ktoré ustanovenie Kolektívne zmluvy bolo
podľa jeho názoru porušené. Žalobca sa domnieval, že sa žalovaný dopustil diskriminačného konania,

ale žalovaný vyhlásil, že sa v priebehu hromadného prepúšťania nedopustil žiadneho diskriminačného
konania. Na pojednávaní právny zástupca žalovaného s tým, že žalobca spochybnil samotné hromadné
prepúšťanie,predložilsúduprvejinštancieZápiszrokovaniamedzizástupcamizamestnávateľa,ktorého
sa zúčastnil Top management počnúc generálnou riaditeľkou N. a za účasti všetkých sekčných šéfov. Za
odborysazúčastnilizástupcoviavšetkýchodborovýchorganizáciípôsobiacichpriN..Vtomčasežalobca
mal výkon práce v Banskej Bystrici. Konkrétne na tomto sedení p. Y. predseda odborovej organizácie

štúdia Banská Bystrica sa dal zastupovať pánom R. ( t.j. predsedom odborovej organizácie pôsobiacej
pri N.) a so zápisu ( právna zástupkyňa žalovaného sa ho zúčastnila ), boli podrobne informovaní
jednotliví predsedovia organizácií o podmienkach hromadného prepúšťania, tieto informácie dostali
ešte pred sedením. Mali čas si ich naštudovať. Preto mohlo samotné rokovanie prebiehať spôsobom
konkrétnych otázok zo strany odborov a priamych odpovedí zo strany vedenia N.. Jednotlivé otázky a

odpovede sú rozpracované v zápise. Následne, keďže sa dospelo po tomto rokovaní k záverom, bola
postúpená v zmysle Zákonníka práce informácia o plánovanom hromadnom prepúšťaní N. na obdobie
od 26.1.2011 - 31.12.2013. Sú tu rozpracované všetky zákonom požadované informácie, ktoré sú v
zápise. Pôvodne, keďže v žalobe i doplnení žalobca uviedol, že bolo prepustených 400 osôb, taký bol
pôvodný plán a predpoklad. Hromadné prepúšťanie bolo rozhodnutím generálnej riaditeľky zastavené

k 1.10. ( bola pripojená tabuľka v rámci porovnávania hromadného prepúšťania a TV spolu k 1.10.
2011 vrátane voľných miest zrušených 241,75úväzkov). Právny zástupca žalobcu prezentoval, že bolo
hromadné prepúšťanie robené hlavne v TV, a to preto, že TV je pomerne väčšia v porovnaní s rozhlasom
a bola v katastrofálnom stave v čase jej zlúčenia jej finančná situácia. V marci 2011 bola prijatá a
Radou N. schválená nová organizačná štruktúra tohto nového subjektu, pretože N. vznikla ako nová

verejno-právna inštitúcia na základe zák.č. 532 /2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011. Zákon hovorí, že je
vecou zamestnávateľa a jeho zamestnancov aby pri racionalizačných opatreniach s cieľom zefektívniť
prácu sám rozhodol, ktorí zamestnanci zostanú pracovať a s ktorými bude musieť v rámci hromadného
prepusteniabyťukončenýpracovnýpomer.Boloprijatérozhodnutiegen.riaditeľom,vrámcikolektívneho
vyjednávania, kde bolo rozhodnuté o tom, že nenárokovateľná čiastka mzdy ( to boli dodatkové zložky

TV) boli pozastavené , pozastavilo sa ich vyplácanie z titulu rozpočtového provizória tak ako je v
danom rozhodnutí uvedené. Šlo o rozhodnutie, ktoré bolo nutné a nevyhnutné z titulu finančnej situácie
v TV, takéto zložky mzdy v rozhlase neexistovali. Mzdy zamestnancov Rozhlasu boli v priemere o
1/3 menšie ako mzdy zamestnancov TV. V rámci hromadného prepúšťania boli zrušené aj všetky
voľné systematizované miesta v N., boli zrušené všetky voľné miesta, a preto nemohli byť zo strany

zamestnávateľa v rámci pohovorov ponúknuté. Žalobca bol zamestnancom štúdia Banská Bystrica. K
personálny zmenám, ktoré prebiehali v regionálnom štúdiu bol poverený p. R. generálnou riaditeľkou.
Žalovaný poukázal na rozhodnutie generálnej riaditeľky N. o zrušení miesta žalobcu a to v nadväznosti
na spomínanú organizačnú zmenu, ktorú schválila nová organizačná štruktúra RTVS od marca 2011.
Toto rozhodnutie je dokument, ktorý spúšťal všetky ostatné úkony súvisiace so skončením pracovného

pomeru žalobcu, bolo odoslané aj do Banskej Bystrice, tak ako to je uvedené v kolektívnej zmluve RTVS
na prerokovania a vyjadrenie sa k tomuto rozhodnutiu zo strany odborov, bolo to dané na prerokovanie
odborom, aj to prerokovávali 16.6. Nie je pravdou, ako tvrdí žalobca, že neboli prerokovávané tieto veci
aj s odbormi, pretože takýmto postupom bola prerokovávaná, ktorý zastupoval daného zamestnanca
vždy aj to rozhodnutie o zrušení jeho miesta a zároveň bola prerokovávaná vopred. Vždy sa k tomu

mali možnosť vyjadriť. Následne po prerokovaní bol vedený so žalobcom pohovor, za účasti zástupcov
regionálneho štúdia, a žalobca bol informovaný o tom, že jeho miesto bolo rozhodnutím generálnej
riaditeľky zrušené, a práve preto, že všetky voľné miesta boli zrušené, nebolo možné žalobcovi ponúknuť
iné vhodné voľné miesto, a preto v rámci pohovoru je vecou zamestnanca sa rozhodnúť, či ukončí
pracovný pomer dohodou za podmienok určitého finančného zvýhodnenia podľa kolektívnej zmluvy,

alebo výpoveď za vyplatenia odstupného podľa ustanovení kolektívnej zmluvy. Na tomto stretnutí sa
žalobca rozhodol pre ukončenie pracovného pomeru výpoveďou. Žalobcovi bolo vyplatené odstupné
vo výške 1895,73 eur, na to žalobca doručil svoje vyjadrenie k výpovedi, kde píše, že nesúhlasí s
výpoveďou. Generálna riaditeľka sa ním zaoberala a vyjadrila sa tak, že : ak by žalobca dohodou ku dňunástupu na dôchodok odišiel, ak nie, na výpovedi trvá, v konečnom stanovisku bolo, že toto miesto sa
musí zrušiť. Dátum prijatia je 24.8.2011 a tento dátum v prípade, ak by žalovaný nebol úspešný v spore,
tak tento dátum by bol dátumom, od ktorého by sa priznala náhrada mzdy ( ust. § 79 Zákonníka práce )..

V predmetnej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov pána N. R. G.
R. H. M., oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil nasledovný
skutkový sta. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca nastúpil do pracovného pomeru v
Y. W. dňa 1.5.2009 na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 27.4.2009 na dobu neurčitú, s mesačnou
mzdou 996,-eur, druh práce: režisér, kameraman. Dňa 27.1.2011 bolo vydané "Rozhodnutie zástupkyne

štatutárnehoorgánuN.G.W.Y."vnadväznostinarozhodnutiezamestnávateľaorozpočtovomprovizóriu
z 1.1.2011, o vyplácaní dodatkovej zložky mzdy podľa písm.b) ak je v pracovnej zmluve dohodnutá
základná zložka mzdy vo výške od 900,-eur do 1049,99eur, vôbec sa nevyplatí 80% DZM. Z "Písomného
poverenia na vytvorenie mimoriadnej úlohy" zo dňa 15.3.2011 vyplýva, že generálna riaditeľka R..
J. M. zadala týmto svedkovi J.. G.. N. R. mimoriadnu úlohu ( napr. analýzu stavu ľudských zdrojov,
návrh personálneho obsadenia a iné ) ako splnomocnencovi nad rámec jeho pracovnej náplne. Zo

"Zápisu z rokovania medzi zástupcami zamestnávateľa - N. G. W. Y. a zástupcami zamestnancov -
odborovými organizáciami pôsobiacimi pri N. G. W. Y." okrem iného vyplýva, že dňa 5.4.2011, došlo k
rokovaniu a zástupcovia odborových organizácií vyhlásili že im bola dňa 4.4.2011 doručená "Informácia
o plánovanom hromadnom prepúšťaní". Rozhodnutím generálnej riaditeľky N. G. W. Y. zo dňa 3.6.2011
boli zrušené nadbytočné voľné funkčné miesta v rozsahu uvedenom v prílohe tohto rozhodnutia. Výbor

ZO OZM pri Sro na svojom zasadnutí dňa 14.6.2011 prerokoval uvedené rozhodnutie zamestnávateľa.
Z Rozhodnutia generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska R.. J. M., zo dňa 8.6.2011, vyplýva,
že bolo zrušené ako nadbytočné funkčné miesto žalobcu : režisér a na zrušenom pracovnom mieste
bol zaradený žalobca osobné č: XXXXX. K rozhodnutiu došlo s cieľom zvýšiť efektívnosť práce v N.
G. W. Y.. Listinným dôkazom "Žiadosť podľa ust. § 74 Zákonníka práce o prerokovanie výpovede" zo

dňa 8.6.2011 bolo preukázané, že podľa Kolektívnej zmluvy N. G. W. Y. Odborovej organizácii, ZO OZM
Banská Bystrica bolo predložené na prerokovanie Rozhodnutie generálnej riaditeľky zo dňa 8.6.2011 o
zrušení funkčného miesta žalobcu ako zamestnanca s osobným číslom : 80121 s odôvodnením, že N.
G. W. Y. nemá možnosť ponúknuť žalobcovi iné vhodné pracovné miesto a to ani na kratší pracovný
čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, stal sa žalobca pre potreby N. G. W. Y.

nadbytočným. Bolo oznámené, že so žalobcom bude ukončený pracovný pomer výpoveďou podľa §63
ods. 1 písm.b) Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom ( žalobcom ) na
skončení pracovného pomeru dohodu z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce.
Odborový zväz bol vopred požiadaný o prerokovanie výpovede zamestnanca z dôvodov uvedených v
§63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce. Dňa 16.6.2011 bolo potvrdené prerokovanie zrušenia funkčného

miesta žalobcu Výborom odborovej organizácie OZM ZV STV Banská Bystrica. Počas súdneho konania
žalovaný preložil súdu prvej inštancie "Žiadosť podľa §74 Zákonníka práce o prerokovanie výpovede -
Doplnenie" zo dňa 17.5.2013, podpísané pánom Y., R. X. G. R. X. za Slovenský odborový zväz verejnej
správy a kultúry, ktorý potvrdzuje, že ZV OZM TŠ Banská Bystrica dňa 16.6.2011 prerokoval nielen
zrušenie pracovného miesta žalobcu, ale aj skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zo "Zápisu zo zasadnutia zo dňa 16.6.2011" vyplýva, že Odborový
zväz masmédií Závodný výbor STV Banská Bystrica prerokoval doručené žiadosti podľa §74 Zákonníka
práce a KZ z dôvodov uvedených v §63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce (prítomní : D. W., Š. X., H. X.).
Listom zo dňa 22.6.2011 Odborový zväz masmédií zaslal žalovanému "stanovisko Výboru ZO k žiadosti
zamestnávateľa podľa ust. § 74 Zákonníka práce a X. N.". Z obsahu tohto listinného dôkazu vyplýva,

že na kolektívnom vyjednávaní dňa 26.1.2011 sa zmluvné strany dohodli, že korešpondenciu, ktorá
sa dotýka viacerých odborových organizácií ( žiadosť o stanovisko, prerokovanie, súhlas a pod.) bude
realizovaná prostredníctvom predsedníčky ZO OZM pri SRo a OZM. V nadväznosti na uvedené k listu
č. j. : 245/6/2011 vo veci žiadosti o prerokovanie podľa §74 Zákonníka práce a X. N., ktorý prevzala dňa
10.6.2011,kvýpovediampodľa§63ods.1písm.b)Zákonníkaprácedotknutýchzamestnancov(žalobcu

označeného v 7. rade ) bolo oznámené, že na základe písomného vyhlásenia zamestnanca v zmysle
ust.§232ods.3ZákonníkapráceprerokovalVýborZOOZMpriY.U.ajžiadostioprerokovanievýpovedí
podľa §63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce zamestnancov N. K..M.. Y. U. U.. Žalovaný potvrdil prijatie
dňa 23.6.2011. Z listinného dokladu "Úradného záznamu z pohovoru so zamestnancom v súvislosti so
zrušením jeho pracovného miesta zo dňa 23.6.2011" vyplýva, že na základe Rozhodnutia generálnej

riaditeľky N. G. W. Y. zo dňa 8.6.2011 bolo zrušené funkčné miesto žalobcu : režisér ( na zrušenom
pracovnom mieste bola zaradený žalobca osobné č: XXXXX. Vzhľadom na vyššie uvedené a na
skutočnosť, že v dôsledku organizačných zmien s cieľom zvýšiť efektívnosť práce sa stal zamestnanec
(žalobca)nadbytočnýmazamestnávateľnemámožnosťponúknuťzamestnancoviinévhodnépracovnémiesto, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
jeho pracovný pomer môže byť v zmysle Zákonníka práce skončený nižšie uvedenými spôsobmi : a)
Dohodou podľa §60 Zákonníka práce z dôvodov uvedených v §63 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce alebo

b) Výpoveďou podľa §63 ods. 1písm.b/Zákonníka práce, pričom v priebehu pohovoru boli žalobcovi
( zamestnancovi ) oznámené dôvody zrušenia jeho pracovného miesta a skutočnosť, že zamestnávateľ
nemá možnosť ponúknuť zamestnancovi iné vhodné pracovné miesto , a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a zároveň bol oboznámený s možnými spôspbmi
skončenia pracovného pomeru, ako aj s jeho súvisiacimi právnymi nárokmi v zmysle Zákonníka práce

a Kolektívnej zmluvy N. G. W. Y.. Dňa 23.6.2011 záznam žalobca podpísal a prevzal. Dňa 23.6.2011
doručil žalovaný žalobcovi písomnú výpoveď - "Skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. §
63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce", s výpovednou dobou 2 mesiace s odôvodnením, že na základe
písomného Rozhodnutia generálnej riaditeľky N. G. W. Y. zo dňa 8.6.2011 bolo zrušené funkčné
miesto žalobcu: režisér z dôvodu organizačných zmien s cieľom zvýšiť efektívnosť práce v N. G. W.
Y.. Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že N. G. W. Y. nemá možnosť ponúknuť žalobcovi

iné vhodné miesto, a to ani na kratší pracovný čas v mieste , ktoré bolo dohodnuté ako miesto
výkonu práce, stal sa žalobca pre potreby N. G. W. Y. nadbytočným. Rozhodnutie o zrušení funkčného
miesta a výpoveď boli prerokované príslušným odborovým orgánom. Žalobca prevzatie výpovede
potvrdil vlastnoručným podpisom dňa 23.6.2011. Výpovedná lehota uplynula dňa 31.8.2011. Žalobca
listom zo dňa 24.8.2011 doručeným žalovanému dňa 24.8.2011 oznámil, že rozviazanie pracovného

pomeru k 31.8.2011 považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Z
rozhodnutia generálnej riaditeľky N. zo dňa 28.9.2011 s účinnosťou od 1.10.2011 vyplýva, že končí
hromadné prepúšťanie v N. G. W. Y., ktoré bolo prerokované so zástupcami zamestnancov - odborovými
organizáciami pri N. dňa 5.4.2011 a následne dňa 6.4.2011 prerokované na Úrade práce, sociálnych vecí
arodiny.Zvýpovedesvedkanapojednávanídňa21.2.2013,N.R.,bolopreukázané,žežalobcajebývalý

zamestnanec N.. Svedok v N. pracuje 12 rokov, v pozícii vedúceho zamestnanca asi 10 rokov. V tom
čase, keď bol zamestnancom, svedok bol splnomocnencom vtedajšej generálnej riaditeľky. V súčasnosti
je svedok riaditeľom odboru hudby a špecializovaného programu. Ako splnomocnenec bol poverený
analýzouvýrobnýchaorganizačnýchprocesovvregionálnychštúdiáchN.vKošiciachaBanskejBystrici.
Svedok v súvislosti so znižovaním stavov zamestnancov, v regionálnom štúdiu Banská Bystrica ako

splnomocnenec generálnej riaditeľky mal povinnosť urobiť komplexnú analýzu výrobno-realizačných
procesov, mal navrhnúť optimálne riešenie riadenia v rámci vnútornej organizačnej štruktúru a v kontexte
s pripravovanou organizačnou zmenou v celej N. súvisiacou so zmenou organizačných a výrobných
procesov, mal navrhnúť možnosti racionalizácie ľudských, technických a výrobno-realizačných zdrojov.
Kritériá, podľa ktorých postupovali, vychádzali v kontexte s prípravou programovej štruktúry vysielania

a výroby N. a vychádzali aj so zmenou riadenia výroby v regionálnych štúdiách, konkrétne: výroba
väčšiny programov sa presunula do výrobných pracoviska v Bratislave, konkrétne: spravodajstvo a
niektoré publicistické formáty, čím v neposlednom rade aj po analýze využitia interných kapacít v
informačných systémoch ako sú Provys vyplynuli isté profesie ako nadbytočné. Žalobca v tom čase
pracoval v pracovnej pozícii režisér, a návrh na zrušeniu tejto pracovnej pozície vychádzal predovšetkým

z toho, že réžia spravodajských a publicistických formátov sa zabezpečovala vo výrobných priestoroch
v Bratislave a po analýze využitia internej kapacity režiséra v regionálnom štúdiu bola percentne táto
kapacita nevyťažená v kontexte s fondom pracovného času. V rámci riešenia tohto problému znižovania
stavov sa svedok nestretol s riešením problémov diskriminácie, resp. sťažností v tomto smere zo
strany zamestnancov. Pri vyhodnocovaní potreby racionalizačných opatrení v rámci vyššie popísaných

procesov analýzy, prebehli medzi svedkom a jeho priamymi nadriadenými zamestnancami regionálneho
štúdia N. rozhovory aj o kvalite práce jednotlivých interných kapacít aj o ich potencionálnej budúcej
externej spolupráce v rámci výnimočných realizácií, ktoré nevyžadovali zamestnanecký pomer a boli
viac orientované ako umelecké formáty. Pozícia režiséra v tom čase bola nadbytočná, iné výhrady k
práci, konkrétne k práci žalobcu neboli. Na otázku "Akým spôsobom ste zohľadnili článok 3 Kolektívnej

zmluvy, v zmysle ktorého žalovaný nepristúpi k ukončeniu pracovného pomeru ak to nebude nevyhnutné
so zamestnancami v období 5 rokov pred vznikom nároku na starobný dôchodok?" svedok uviedol, že
ako vyplývalo z jeho poverenia, jeho úlohou nebolo realizovať znižovanie stavov, ale jeho úlohou bolo
navrhovať optimálne riešenia, z čoho vyplýva aj to, že výkladom Zákonníka práce a rizík, ktoré z toho
vyplývajú sa zaoberalo personálne oddelenie a svedok ako žalobca optimalizačných riešení. Obsah

návrhov svedka neobsahoval konkrétne mená, obsahoval predovšetkým konkrétne pozície a návrhy
procesných realizačných postupov. Ďalšiu etapu racionalizačných opatrení už riešili priamy nadriadený,
konkrétne riaditeľ v regionálnom štúdiu N.. V tom čase sa nemohlo ani nastať niečo také, že aby svedok
bol informovaný o procese ako, kto a s kým rozprával o rozväzovaní pracovného pomeru, v tom časebol poverený úplne inými úlohami. Proces racionalizácie (ešte stále prebieha), bolo to rozhodnutie na
niekoľko rokov, ktoré vychádza z priorít zmeny výrobno-realizačných procesov a z kontextu zmien, ktoré
predpokladali presťahovanie interných kapacít do jedného priestoru, konkrétne interných kapacít Y. a

internýchkapacítorganizačnejzložkySlovenskéhorozhlasudojednéhopriestoru.ZvýpovedesvedkaH.
M. ( výsluch vykonaný na pojednávaní dňa 15.4.2013 ), vyplýva, že v čase keď žalobca dostal výpoveď,
svedok bol vo funkcii výkonného riaditeľa štúdia N. Banská Bystrica. Ku dňu 31.12.2012 mu nebola
predlžená termínovaná pracovná zmluva. Pozícia výkonný riaditeľ znamená to niekoľko veci napr.
organizácia,ktorúsvedokviedolnemalaprávnusubjektivituazásadnérozhodnutianebolirozhodnutiami

svedka, boli rozhodnutiami Program. rady, Výkonnej rady. Svedok ako výkonný riaditeľ nastúpil po
tom čo vyhral konkurz dňa 17.5.2011. Od 1.1. ako vznikla N. prebiehal personálny audit v celej N.,
ktorého svedok nebol účastník. Keď nastúpil do pozície výkonného riaditeľa, dostal zoznam pozícií, ktoré
v hromadnom prepúšťaní budú zrušené. Čo sa týka pozície režisér v organizačnej zložke televíznej,
štúdia N. v Banskej Bystrici, bol jeden z dôvodov aj to, že regionálny denník, ktorý režíroval tento
režisér, plánoval sa vysielať z Bratislavy a to bol dôvod, prečo sa zrušilo funkčné miesto. Podľa listinných

dôkazov sa svedok zúčastnil na osobnom pohovore, ktorý prebiehal so žalobcom dňa 23.6.2011. K tejto
skutočnosti svedok uviedol, že v rámci hromadného prepúšťania dostali presnú štruktúru, ako majú
postupovať pri prepúšťaní, pri predkladaní výpovedí. Toho sa držali, boli tam zákonné dôvody, prečo sa
funkčné miesto zrušilo a aké možnosti má ten človek, ktorý dostáva výpoveď. Boli možnosti, buď šiel
výpoveďou alebo dohodou. Ak šiel výpoveďou, mal nárok na výpovednú lehotu, ak šiel dohodou, mal

nárok na odmenu. Všetky pohovory prebiehali rovnako. V prvej vlne prepúšťania v Banskej Bystrici v
štúdiu N. prepustili 13 ľudí. Ako výkonný riaditeľ, neriešil diskriminačné návrhy, resp. nejaké sťažnosti
zo strany žalobcu v tejto súvislosti. Skutočnosť, že v zmysle Kolektívnej zmluvy, bolo povinnosťou
zamestnávateľa zohľadňovať viaceré kritériá, okrem iného pracovné výsledky, previnenia a aj tú
skutočnosť, že prepúšťaný zamestnanec sa nachádza v období 5 rokov pred starobným dôchodkom,

svedkovi nebolo známe. Žalobcovi nebolo ponúknuté iné prac. miesto, pretože v hromadnom prepúšťaní
sa rušia automaticky všetky voľné pracovné miesta. Skutočnosť, že žalobca je poberateľom starobného
dôchodku, nebola medzi stranami sporná. Dňa 23.6.2011 doručil žalovaný žalobcovi písomnú výpoveď
- "Skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce", s
výpovednou dobou 2 mesiace. Výpovedná lehota uplynula dňa 31.8.2011. K spochybneniu prerokovania

predmetnej výpovede so zástupcami zamestnávateľov, súd prvej inštancie poukázal na listinné dôkazy
a to: a) "Žiadosť podľa ust. § 74 Zákonníka práce o prerokovanie výpovede" zo dňa 8.6.2011 z ktorého
vyplýva, že podľa Kolektívnej zmluvy N. G. W. Y. Odborovej organizácii, M. K. Banská Bystrica bolo
predložené na prerokovanie Rozhodnutie generálnej riaditeľky zo dňa 8.6.2011 o zrušení funkčného
miesta žalobcu ako zamestnanca s osobným číslom: 80121 s odôvodnením, že N. G. W. Y. nemá

možnosť ponúknuť žalobcovi iné vhodné pracovné miesto a to ani na kratší pracovný čas v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, stal sa žalobca pre potreby N. G. W. Y. nadbytočným.
Bolo oznámené, že so žalobcom bude ukončený pracovný pomer výpoveďou podľa §63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom ( žalobcom) na skončení
pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce. Odborový

zväz bol vopred požiadaný o prerokovanie výpovede zamestnanca z dôvodov uvedených v §63 ods.
1 písm.b) Zákonníka práce. b) dňa 16.6.2011 bolo potvrdené prerokovanie zrušenia funkčného miesta
žalobcu Výborom odborovej organizácie K. M. Y. U. U.. c) "Doplnenie" zo dňa 17.5.2013 podpísané
pánom Y., R. X. G. R. X. za Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry, ktorí potvrdili, že
M. K. W. Banská Bystrica mal dňa 16.6.2011 prerokoval nielen zrušenie pracovného miesta žalobcu,

ale aj skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
d) "Zápis zo zasadnutia zo dňa 16.6.2011" z ktorého vyplýva, že Odborový zväz masmédií Závodný
výbor Y. U. U. prerokoval doručené žiadosti podľa §74 Zákonníka práce a KZ, z dôvodov uvedených
v §63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce (prítomní : D. W., Š.W. X., H. X.). e) Listom zo dňa 22.6.2011
Odborový zväz masmédií zaslal žalovanému ako zamestnávateľovi "stanovisko Výboru ZO k žiadosti

zamestnávateľa podľa ust. § 74 Zákonníka práce a X. N.". Z obsahu tohto listinného dôkazu vyplýva,
že na kolektívnom vyjednávaní dňa 26.1.2011 sa zmluvné strany dohodli, že korešpondenciu, ktorá
sa dotýka viacerých odborových organizácií ( žiadosť o stanovisko, prerokovanie, súhlas a pod.)
bude realizovaná prostredníctvom predsedníčky M. K. pri Y. a K.. V nadväznosti na uvedené k listu
č. j.: 245/6/2011 vo veci žiadosti o prerokovanie podľa §74 Zákonníka práce a X. N., ktorý prevzala

dňa 10.6.2011, k výpovediam podľa §63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce dotknutých zamestnancov
( žalobcu označeného ako zamestnanca v 7. rade ) bolo oznámené, že na základe písomného
vyhlásenia zamestnanca v zmysle ust. § 232 ods. 3 Zákonníka práce prerokoval Výbor M. K. R. Y. U.
aj žiadosti o prerokovanie výpovedí podľa §63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce zamestnancov N. K..M..Y. U. U.. Žalovaný potvrdil prijatie dňa 23.6.2011. Uvedené listinné dôkazy podľa názoru súdu prvej
inštancie preukazujú, že žalovaný ako zamestnávateľ si splnil zákonom mu danú povinnosť a to ust.
§ 74 Zákonníka práce a predmetná výpoveď bola zo strany zamestnávateľa vopred prerokovaná so

zástupcami zamestnancov. K otázke riadneho prerokovania hromadného prepúšťania so zástupcami
zamestnancov v roku 2011 súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia Zákonníka práce a zákona
o kolektívnom vyjednávaní s tým, že zákon nezakazuje zastúpenie na základe plnomocenstva. Je
nesporné, že u žalovaného pôsobí osem odborových organizácií. Predseda M. K. U. U. bol na základe
udeleného plnomocenstva zastúpený pánom Z.. W.. R., predsedom M. K. pri Y. U., čo je nesporne

preukázané z listinného dôkazu - "Zápisu z rokovania medzi zástupcami zamestnávateľa - N. G.
W. Y. a zástupcami zamestnancov - odborovými organizáciami pôsobiacimi pri N. G. W. Y. zo dňa
5.4.2011, kedy došlo k rokovaniu a kde zástupcovia odborových organizácií vyhlásili okrem iného,
že im bola dňa 4.4.2011 doručená "Informácia o plánovanom hromadnom prepúšťaní". S poukazom
na ustálený skutkový stav, súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom žalobu žalobcu na určenie, že
výpoveď zo dňa 23.6.2011daná žalovaným žalobcom podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,

je neplatná a pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá, zamietol. Súd prvej inštancie dodal, že s
poukazom na čl. 3 písm. b) Kolektívnej zmluvy N. G. W.M. Y. na obdobie 26.01.2011 - 31.12.2013,
N. pri znižovaní stavu zamestnancov žalovaný pristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru, nakoľko
vzhľadom na vzniknutú situáciu u zamestnávateľa žalobcu bolo nevyhnutné aj so zamestnancami v
období 5 rokov pred vznikom ich nároku na starobný dôchodok, rozviazať pracovný pomer (hromadné

prepúšťanie, nemožnosť ponúknuť žalobcovi iné vhodné pracovné miesto a to ani na kratší pracovný čas
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, nakoľko sa stal žalobca pre potreby Rozhlasu
a televízie Slovenska nadbytočným ). Súd prvej inštancie na záver poukázal na to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal diskrimináciu voči svojej osobe žiadnym dôkazným prostriedkom,
pričom súd prvej inštancie nezistil z listinných dôkazov a ani z výsluchu svedkov pána Pepuchu a

pána H. M. žiadne konanie žalovaného ako zamestnávateľa, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi
a to pri rozväzovaní pracovného pomeru so žalobcom ( žalobca bol informovaný dňa 23.6.2011 o
dôvodoch zrušenia systemizovaného miesta : režisér ). Nebol preukázaný psychický nátlak žalovaného
ako zamestnávateľa na žalobcu, či porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, alebo rozhodnutie
žalovaného ako zamestnávateľa, či iná diskriminácia osoby zamestnanca - žalobcu v tomto prípade. O

trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I. podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nemohol stotožniť so súdom prvej inštancie
vykonaným právnym hodnotením žalobných dôvodov a skutočností, ktoré boli žalobcom prezentované
v žalobe ako aj v písomných vyjadreniach a na na pojednávaní. Dôsledkom nesprávneho právneho
posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie bolo konštatovanie nedôvodnosti žalobného návrhu a
jeho zamietnutie. Žalobca podrobne uviedol dôvody, pre ktoré považuje vykonané právne posúdenie

v žalobe uvádzaných skutočností a jeho dopad na rozsudočnú normu za nesprávne. Skúmanie
predpokladov na skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti stanovených v kolektívnej
zmluve. Žalovaný uzavrel dňa 26. januára 2011 spolu s odborovými organizáciami pôsobiacimi u
zamestnávateľa Kolektívnu zmluvu na obdobie od 26. januára 2011 do 31. decembra 2013, ktorá bola
publikovaná vo Vestníku N. G. W. Y., ročník L, čiastka 2, dňa 27. januára 2011. V zmysle čl. 3 ods. 2

kolektívnej zmluvy sa žalovaný zaviazal realizovať znižovanie plánovaného počtu funkčných miest na
základe schválených organizačných zmien, racionalizačných opatrení, príp. z dôvodu neobsadených
funkčných miest s cieľom dosiahnuť efektívne vynakladanie finančných prostriedkov v prvom rade u
tých zamestnancov, ktorí porušujú pracovnú disciplínu a u zamestnancov, ktorí nespĺňajú predpoklady
alebo stanovené požiadavky pre priamy výkon práce a u zamestnancov s pracovným pomerom na dobu

určitú až po skončení doby uvedenej v pracovnej zmluve. V zmysle čl. 3 ods. 3 písm. b) kolektívnej
zmluvy sa žalovaný zaviazal nepristúpiť pri znižovaní stavu zamestnancov k rozviazaniu pracovného
pomeru, ak to nebude nevyhnutné, so zamestnancami v období päť rokov pred vznikom ich nároku
na starobný dôchodok. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že žalovaný pri postupe hromadného
prepúšťania a optimalizácie stavu zamestnancov, ktorého dôsledkom bolo aj skončenie pracovného

pomeru so žalobcom, nedodržal a ani materiálne neskúmal podmienky skončenia pracovného pomeru,
na ktoré sa zaviazal, resp. splnenie tejto podmienky v konaní nepreukázal a uvedená skutočnosť
nevyplynula ani z výsluchu svedkov pánov N. R. G. H. M., ktorí sa podieľali na príprave hromadného
prepúšťania v N.. Svedkovia popísali priebeh hromadného prepúšťania a výber zamestnancov, ktoríbudú označení ako nadbytoční tak, že v procese optimalizácie sa vytipovali pracovné pozície, ktoré je
potrebné zrušiť a so zamestnancami, ktorí tieto pozície zastávali, pristúpili ku skončeniu pracovného
pomeru. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vôbec predpoklady, na ktoré sa zaviazal v kolektívnej

zmluve, neskúmal, čím porušil jej ustanovenia. Žalovaný mal u každého prepúšťaného zamestnanca
skúmať, či zamestnanec, s ktorým rozväzuje pracovný pomer: a) porušuje pracovnú disciplínu, b)
nespĺňa predpoklady na danú pracovnú pozíciu, a v prípade, ak sa jedná o zamestnanca v období päť
rokov pred vznikom jeho nároku na starobný dôchodok aj: c) nevyhnutnosť rozviazania pracovného
pomeru. Žalovaný uvedené predpoklady vôbec v procese skončenia pracovného pomeru neskúmal

a nevyhnutnosť skončenia pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnancom v období päť rokov
pred vznikom nároku na starobný dôchodok nepreukázal. Súd prvej inštancie však napriek tomu
skonštatoval, že skončenie pracovného pomeru bolo nevyhnutné. Poukázal na vzniknutú situáciu u
zamestnávateľa, ktorú však nijako nešpecifikoval, s výnimkou hromadného prepúšťania. Hromadné
prepúšťanie, resp. jeho plánovaný priebeh, však bol zrejmý aj v situácii, kedy sa uzatvárala kolektívna
zmluva a v jej ustanoveniach sa povinnosť zamestnávateľa skúmať v nej stanovené podmienky pre

rozviazanie pracovného pomeru pre prípad hromadného prepúšťania nijako neoslabila. Napriek tomu
však súd prvej inštancie s touto skutočnosťou, ktorá bola v konaní preukázaná, teda že k skúmaniu
subjektívnych podmienok na strane každého zamestnanca, nespojil žiaden dôsledok, i keď nijako
nespochybnil skutočnosť prezentovanú vo vyjadrení dňa 31. 5. 2013 o záväznosti kolektívnej zmluvy.
Žalobca sa preto domnieval, že súd prvej inštancie sa mal s touto skutočnosťou vysporiadať a

konštatovať jej dôsledok na platnosť, resp. neplatnosť spochybnenej výpovede, obdobne aj pri skúmaní
nevyhnutnosti skončenia pracovného pomeru so zamestnancami v predpenzijnom veku. Súd prvej
inštancie sa s touto skutočnosťou nevysporiadal, resp. zaujal taký právny názor, že uvedené pochybenie
zamestnávateľa nemá za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Takýto právny názor
však nesvedčí relevancii kolektívnej zmluvy ako záväzného právneho aktu pre zachovanie sociálneho

zmieru a prakticky tak význam kolektívnej zmluvy potláča. Domnievame sa preto, že prezentovaný
právny názor nie je zlučiteľný so zásadami pracovného práva, dobrými mravmi a napokon ani s
komunitárnym štandardom ochrany zamestnanca. Možnosť zastúpenia odborovej organizácie inou
odborovou organizáciou. Žalobca spochybnil riadnosť postupu hromadného prepúšťania vykonaného
žalovaným na tom právnom základe, že nakoľko na rokovaní, na ktorom došlo k prerokovaniu

hromadného prepúšťania v zmysle § 73 ods. 2 Zákonníka práve, nebol zástupca zamestnávateľov,
Závodná organizácia Odborového zväzu médií pri Televíznom štúdiu Y. W. U. U., v mene ktorej koná
predseda výboru R. D. Y., riadne prítomný; v mene tohto zástupcu zamestnávateľov mal konať pán Z.
W.. R., ktorý nie je ani jej členom, ani členom štatutárneho orgánu, a to na základe splnomocnenia zo
dňa 4. apríla 2011. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil so závermi žalobcu, že činnosť zástupcu

zamestnancov, odborovej organizácie, je svojou povahou nezastupiteľná, a tak samotný zákonník
práce, ani podporne zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov,
takéto zastúpenie neumožňuje a súd prvej inštancie s touto skutočnosťou nespojil žiadne dôsledky
na platnosť skončenia pracovného pomeru. Žalobca však ďalej uviedol, že s ohľadom na kogentnosť
ustanovení Zákonníka práce ako aj potrebu vykladania jeho ustanovení na prospech oslabenej strany,

zamestnanca, nemožno pre postup zamestnávateľa, resp. dotknutej odborovej organizácie, nájsť oporu
v zákone, čím nedošlo k účinnému prerokovaniu predmetného hromadného prepúšťania. Súd prvej
inštancie podľa názoru žalobcu nesprávne aplikoval na činnosť zástupcov zamestnancov predpisy
súkromného práva upravujúcim zastúpenie. Odborová organizácia ako zástupca zamestnancov neplní
čisto súkromný účel ako iné právnické osoby (napr. obchodné spoločnosti a družstvo) avšak jej

prostredníctvom zamestnanci, združení v odborovej organizácii, realizujú svoje právo na združovanie za
účelom výkonu práv zástupcov zamestnancov práve prostredníctvom konkrétnej odborovej organizácie
a jej predstaviteľov, ktorí sú nimi priamo volení a jediní majú legitimitu na výkon oprávnení v zmysle
Zákonníka práce. V mene odborovej organizácie môže konať jej štatutárny orgán, resp. splnomocnený
člen, ale nie iná odborová organizácia. Pokiaľ zamestnanec využije svoje právo združiť sa v odborovej

organizácii, vyberá si konkrétnu odborovú organizáciu, ktorej dôveruje a ktorej konkrétne zveruje
ochranu jeho práv vyplývajúcich z pracovného pomeru. Zamestnanec sa združuje do konkrétnej
odborovej organizácie, na ktorej činnosť má prostredníctvom kreácie jej volených orgánov vplyv.
Zamestnanec nedokáže ovplyvniť činnosť inej odborovej organizácie, ktorej nie je členom, a preto táto
nemálegitimituaanioprávnenievmeneinejodborovejorganizácie,vktorejsúzdruženíinízamestnanci,

konať. Postup zvolený odborovou organizáciou sa prieči zmyslu a postaveniu činnosti zástupcu
zamestnancov a predstavuje neprípustné obchádzanie zákona a marí sa ním právo konkrétneho
zamestnanca na realizáciu ochrany jeho práv prostredníctvom tej odborovej organizácie, ktorej jej
členom. V dôsledku tohto pochybenia nedošlo k riadnemu prerokovaniu hromadného prepúšťania atak nemohla byť ani žalobcovi platne daná výpoveď. V tomto smere považoval žalobca závery súdu
prvejinštanciezanesprávne,vychádzajúceznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Dôkaznébremeno
pri tvrdenom diskriminačnom konaní zamestnávateľa. Žalobca sa domnieval, že žalovaný v procese

optimalizácie pracovných síl preniesol ťarchu hromadného prepúšťania v podstatne prevažujúcej
miere výlučne na zamestnancov organizačnej zložky Slovenská W., čím došlo k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov.
Vo svojom vyjadrení podrobne uviedol tvrdený diskriminačný skutok a jeho právnu kvalifikáciu, ako
aj vplyv diskriminačného konania na platnosť preskúmavanej výpovede. Súd prvej inštancie však

skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a dôvody diskriminácie nezistil. S uvedeným
záverom sa žalobca nemohol stotožniť, nakoľko dôkazné bremeno ho nezaťažuje a povinnosť tvrdenia
a vymedzenia diskriminačného konania uniesol. Žalobca v tomto smere poukázal na ustanovenie §
11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, v zmysle ktorého „žalovaný je povinný preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo." Súd prvej inštancie nesprávne

preniesol dôkazné bremeno na žalobcu napriek tomu, že antidiskriminačný zákon jednoznačne zaťažuje
dôkazným bremenom žalovaného. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie
ohľadne jeho neunesenia dôkazného bremena, nakoľko sa domnieval, že vyjadrenú zásadu je nutné
vzťahovať aj na spory pracovnoprávneho charakteru. Opačný záver, prezentovaný súdom prvej
inštancie, by spôsoboval formálne a nadbytočné konania podľa antidiskriminačné zákona, v ktorých

by sa žalobca domáhal vyslovenia diskriminačného konania, ktoré rovnako zakladá dôvod neplatnosti
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného; pričom takéto konanie možno subsumovať pod
prebiehajúcipracovnoprávnyspor.Nemožnoodžalobcupožadovať,abysavosobitnomkonanívzmysle
antidiskriminačného zákona domáhal vyslovenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v jeho
konkrétnom prípade pokiaľ žalobca na porušenie tejto zásady poukazuje v tomto pracovnoprávnom

spore. Súd musí prihliadnuť na žalobcom prezentované diskriminačné konanie žalovaného aj v tomto
konaní a rovnako musí preniesť dôkazné bremeno na žalovaného. Žalobca sa domnieval, že vymedzil
diskriminačné konanie žalovaného v takom rozsahu, ktoré umožnilo žalovanému pristúpiť k procesnej
obrane a vyvráteniu diskriminačného konania v dostatočnom rozsahu, nakoľko žalovaný neprezentoval
v tomto konaní žiadne skutočnosti, ktoré by vyvracali diskriminačné konanie tak ako bolo popísané

žalobcom, súd prvej inštancie nemal a ani nemohol pristúpiť k vysloveniu právneho názoru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
vzťahoch. Rozpor v označení zrušovanej pracovnej pozície s označením pracovnej pozície žalobcu
podľa pracovnej zmluvy. Žalobca uzavrel dňa 27. apríla 2009 so žalovaným pracovnú zmluvu na
neurčitý čas na pracovnú pozíciu režisér, kameraman. Predmetom hromadného prepúšťania ako aj

skončeniapracovnéhopomeruvýpoveďousožalobcomvrámcihromadnéhoprepúšťaniabolapracovná
pozícia režisér. Žalovaný v procese hromadného prepúšťania označil ako nadbytočnú len pracovnú
pozíciu režisér, ktorá je od pracovnej pozície kameraman svojim obsahom oddeliteľná. Žalovaný tak
v celom procese hromadného prepúšťania nepreukázal nadbytočnosť pracovného zaradenia žalobcu
do pracovnej pozície kameraman, nakoľko táto pracovná pozícia, nebola ani predmetom hromadného

prepúšťania a ani predmetom skončenia pracovného pomeru. Žalovaný rovnako v tomto smere, teda
vo vymedzení pracovnej pozície kameraman neponúkol žalobcovi iné vhodné pracovné miesto a
to ani na kratší pracovný čas na mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a teda
žalovaný neskúmal, či je rozviazanie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti nevyhnutné. Na
túto žalobnú námietku neprihliadol súd prvej inštancie i keď tak mal a mohol vykonať, čím zaťažil

odvolaním napadnutý rozsudok vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa domnieval,
že v celom procese hromadného prepúšťania ako aj následného preskúmania tohto procesu súdom
je neprípustné bez ďalšieho stotožňovať pracovnú pozíciu režiséra a kameramana, pokiaľ sa právne
úkony žalovaného v procese hromadného prepúšťania týkali iba pracovnej pozície režisér. Na základe
uvedených skutočností najmä s ohľadom na pochybenia žalovaného pri skúmaní predpokladov na

skončenie pracovného pomeru v zmysle kolektívnej zmluvy, ako aj neskúmania dôsledku nesprávneho
označenia pracovnej pozície v procese hromadného prepúšťania, či nesprávneho vyhodnotenia
povinnosti znášať dôkazné bremeno v prípade tvrdeného diskriminačného konania žalovaného ako
aj možnosti zastúpenia odborovej organizácie v procese hromadného prepúšťania inou odborovou
organizáciou a zlučiteľnosťou tohto zastúpenia s výkonom individuálnych práv zamestnanca v procese

kolektívnehovyjednávaniaazastupovaniaprihromadnomprepúšťanížalobcažiadaodvolacísúd,pokiaľ
by nedospel k možnosti zmeny odvolaním napadnutého rozsudku v zmysle žalobného návrhu, rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.4. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, ktorý v plnom rozsahu trvá na svojich vyjadreniach
vykonaných v priebehu pojednávania a listinných dôkazoch založených do súdneho spisu. Žalovaný
týmto svojim vyjadrením dal do pozornosti odvolaciu námietku žalobcu cit.: „Rozpor v označení

zrušovanej pracovnej pozície a označením pracovnej pozície žalobcu podľa pracovnej zmluvy".
Žalovaný namietal, že túto skutočnosť žalobca po celú dobu konania pred súdom prvej inštancie
neuplatnil, čoho dôkazom je žalobný návrh doručený súdu prvej inštancie 31.10.2011, doplnenie
žalobného návrhu žalobcom doručené súdu prvej inštancie 4.6.2012, zápisnice z pojednávania,
záverečná reč žalobcu zo dňa 23.5.2013 (viď.zápisnica z pojednávania zo dňa 23.5.2013). Podľa

ustanovenia § 205a Občianskeho súdneho poriadku, strana sporu nemôže uplatniť v odvolacom
konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohla uplatniť, ale neurobila tak v základnom konaní pred
súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Rozpor
v označení zrušovanej pracovnej pozície a označením pracovnej pozície žalobcu podľa pracovnej
zmluvy žalovaný označuje ako chybu v písaní, čoho dôkazom je skutočnosť, že žalobca po celú dobu
trvania pracovného pomeru prácu kameramana nevykonával, výkony kameramana nemá uvedené ani

v popise práce. Žalobca na výkon práce kameramana nemá ani príslušné vzdelanie. Ani sám žalobca
sa o výkone prác kameramana po celú dobu konania súdneho sporu pred súdom prvej inštancie
nezmienil, pretože v skutočnosti takúto prácu u žalovaného nikdy nevykonával, a to ani v pracovnom
pomere z predošlého obdobia. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa žalovaný v plnom rozsahu stotožňuje
s čiastočným rozsudkom súdu prvej inštancie a preto žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil.

5. K vyjadreniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý namietal, že žalovaný vo svojom
vyjadrení uviedol, že odvolací bod v odvolaní žalobcu „Rozpor v označení zrušovanej pozície a
označením pracovnej pozície žalobcu podľa pracovnej zmluvy" je neprípustným vznesením novôt

v odvolaní podľa § 205 a Občianskeho súdneho poriadku. S týmto tvrdením žalovaného žalobca
nesúhlasil. Podotkol, že tento postup považuje za prípustný. Predne, uvedené skutočnosti vyplývajú z
doteraz vykonaných dôkazov, ktorými disponoval tak súd prvej inštancie ako aj žalovaný, neuplatňujú sa
v tomto smere žiadne nové skutočnosti, o ktorých treba vykonávať dokazovanie, ani sa netýka nových
skutkových tvrdení. Svojou povahou sa jedná o právnu námietku, nie skutkovú, ktorú je možné vznášať

v priebehu celého konania, obdobne ako je tomu pri námietke premlčania. Opätovne žalobca podotkol,
že uvedená skutočnosť bola a je zrejmá z doteraz predložených listinných dôkazov a žalovaný sa k nej
mohol vyjadriť. Aj s ohľadom na špecifický charakter pracovnoprávnych sporov sa žalobca domnieval, že
súd prvej inštancie mal k tejto skutočnosti, ktorá zakladá absolútnu neplatnosť výpovede pre neurčitosť
právneho úkonu a najmä pre to, že nebol dodržaný Zákonníkom práce vyžadovaný a predpokladaný

postup ukončenia pracovného pomeru, prihliadnuť z úradnej povinnosti. Nejedná sa o dôvod neplatnosti
relatívnej, na ktorú súd môže prihliadnuť iba po vznesení príslušnej námietky.Skutočnosť, že súd prvej
inštancie túto vadu v právnom postupe žalovaného pri skončení pracovného pomeru nevzhliadol, je
pochybením súdu prvej inštancie, keďže ten mal na dôvod absolútnej neplatnosti prihliadnuť vždy, bez
námietky a z úradnej povinnosti. S ohľadom na uvedené žalobca zotrval na odvolacom návrhu v celom

rozsahu.

6. Odvolací súd preskúmal vec pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§379
a §380 ods. 1 Civilného sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené

zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý
verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
podľa§219ods.3Civilnéhosporovéhoporiadkudňa29.11.2017,pričomotermíneverejnéhovyhlásenia
rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( zákon č. 160/2015 Z. z., účinný od 01.07. 2016) ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na

konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30.
06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne

zhodnotil (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku).

10. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016),

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho

žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

12. Podmienkou použitia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom

čase je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide
vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej
zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať

napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je
podmienená absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov. Môže k nemu dôjsť aj pri jeho
zvyšovaní. Pre zamestnávateľa nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z
hľadiska profesie a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov

určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery, a tým
zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na
inom úseku pracovnej činnosti. Na rozdiel od právneho stavu platného do 31. marca 2002, rozhodnutie o
organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť
písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom

pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre
zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal
nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie
preskúmavať. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi
dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že

zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným.
Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického
vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu
zamestnancov,ktorýmmábyťzvýšenáefektívnosťpráce.Akzamestnávateľdalzamestnancovivýpoveď
z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas troch mesiacov po skončení pracovného

pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať na toto pracovné
miesto iného zamestnanca ( § 61 ods. 3).

13. Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané, že dňa 23.06.2011 bola žalobcovi doručená výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti na základe Rozhodnutia generálnej

riaditeľky N. G. W. Y. R.. J. M. zo dňa 08.06.2011. Týmto rozhodnutím bolo zrušené ako nadbytočné
funkčné miesto režiséra, na ktorom bol zaradený práve žalobca. K rozhodnutiu došlo s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce v N. G. W. Y. v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Žalobcovi bolo súčasne
oznámené,žežalovanýnemáprenehoinévhodnépracovnémiestoaninakratšípracovnýčas,vmieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

14. Žalobca vo svojom odvolaní namietal porušenie čl. 3 ods. 3 písm. b) Kolektívnej zmluvy N.. V
súvislostistýmto,odvolacísúduvádza,žesavplnomrozsahustotožňujesnázoromsúduprvejinštancie
a odvolaciu námietku žalobcu pokladá za nedôvodnú. Podľa čl. 3 ods. 3 písm. b) Kolektívnej zmluvyN. G. W. Y., N. pri znižovaní stavu zamestnancov nepristúpi k rozviazaniu pracovného pomeru, ak to
nebudenevyhnutnésozamestnancamivobdobí5rokovpredvznikomichnárokunastarobnýdôchodok.
Žalobca v čase výpovede mal jeden rok pred nástupom na starobný dôhodok, čím spĺňal podmienku

podľa čl. 3 ods. 3 písmena b) Kolektívnej zmluvy. Táto skutočnosť v konaní nebola sporná. Odvolací súd
mávšakzato,žežalobcavosvojomodvolanínesprávneupozorňujenaporušenieprávžalobcuvzmysle
uvedeného ustanovenia Kolektívnej zmluvy, ktoré síce poskytuje zamestnancom len zvýšenú ochranu
v predpezijnom veku, no v žiadnom prípade nie imunitu. Predmetné dojednanie v Kolektívnej zmluve
poskytuje zamestnancom ochranu v prípade, že sa rozhoduje medzi dvoma kvalitatívne podobnými

typmi zamestnancov, pričom jeden z nich je zamestnancom v predpezijnom veku. Navyše, povinnosť
žalovaného nepristúpiť k rozviazaniu pracovného pomeru s takýmito zamestnancami nebola striktne v
Kolektívnej zmluve uložená, ale v prípade nevyhnutnosti bolo možné rozviazať pracovný pomer aj s nimi.
Z obsahu spisu, konkrétne z výpovede svedka N. R., má odvolací súd preukázané, že návrh na zrušenie
pracovnej pozície režisér vychádzal predovšetkým z toho, že réžia spravodajských a publicistických
formátov sa zabezpečovala vo výrobných priestoroch v Bratislave a po analýze využitia internej kapacity

režiséra v regionálnom štúdiu v Banskej Bystrici bola percentuálne táto kapacita nevyťažená v kontexte
s fondom pracovného času. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol jediným režisérom v Banskej
Bystrici, nikto iný tam takúto funkciu nevykonával. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje
zamestnávateľ sám, súd nemôže v tomto smere preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa (R 90/1967).
Z uvedených dôvodov nebolo pre posúdenie veci relevantné, do akej miery žalovaný skúmal vek a čas

predpokladaného odchodu do dôchodku u žalobcu.

15. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal, že prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov
nespĺňalo požiadavky podľa § 74 Zákonníka práce z dôvodu, že na rokovaní, na ktorom došlo
k prerokovaniu hromadného prepúšťania v zmysle § 73 ods. 2 Zákonníka práce, nebol zástupca

zamestnancov Závodnej organizácie Odborového zväzu médií pri W. Š. Y. W. U. U. R. D. Y. riadne
prítomný, a v jeho mene konal pán Z. W.. R., ktorý nie je ani jej členom, ani členom štatutárneho orgánu,
nazákladeplnomocenstvazodňa04.04.2011,odvolacísúduvádzanasledovné.Priposudzovaní,čibola
splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru vyplývajúca z ustanovenia §
74Zákonníkapráce,súdvovšeobecnostiskúma,čizástupcazamestnancovvopredprerokovalvýpoveď

z pracovného pomeru, neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Z obsahu spisu má odvolací súd
preukázané, že Výbor odborovej organizácie K. M. Y. U. U. prerokoval nielen zrušenie pracovného
miesta žalobcu, ale aj skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Skutočnosť, že predseda M. K.
U. U. bol na základe udeleného plnomocenstva zastúpený pánom Z. W.. R.Ý., predsedom M. K. pri
Y. U., nie je prekážkou riadneho prerokovania. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, s ktorého

názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, Zákonník práce a ani iný zákon nezakazuje v danom
prípade zastúpenie na základe riadneho plnomocenstva. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka
práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ďalej treba uviesť, že zamestnávateľ nie je povinný
skúmať štruktúru a mechanizmy fungovania odborových organizácií, ktoré u neho pôsobia, ani spôsob,

akým delegujú na svojich členov práva a povinnosti. Ak za odborovú organizáciu vystupovala osoba,
ktorá mala navonok všetky kompetencie tak konať, jej úkon je z hľadiska tretích osôb platný (viď
napr. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere predstavujú
extrémny formalizmus, ktorý nezodpovedá právu ani zmyslu príslušného úkonu. Ešte treba dodať,
že prípadný exces v rámci výkonu oprávnení, resp. neúčinnosť splnomocnenia by musel žalobca

najprv po vecnej stránke dokázať a po právnej stránke odôvodniť, čo však neurobil a v tomto smere
neuniesoldôkaznébremeno.Súdprvejinštanciesprávnekonštatoval,žedošlokriadnemuprerokovaniu
skončenia pracovného pomeru výpoveďou zástupcami zamestnancov.

16. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno ohľadne porušenia zásady rovnakého zaobchádzania týkajúcej sa skutočnosti, že
žalovaný v procese optimalizácie pracovných síl preniesol ťarchu hromadného prepúšťania v podstatne
prevažujúcej miere výlučne na zamestnancov organizačnej zložky Slovenská televízia, odvolací súd
uvádza nasledovné. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má
v takomto konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich

nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorý tieto povinnosti
nesplnila. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú tieto procesné povinnosti strany sporu,
je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.
Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Vpreskúmavanom prípade však nebola splnená zo strany žalobcu ani len povinnosť tvrdenia, preto je v
danom prípade irelevantné kto je nositeľom dôkazného bremena. Žalobca totiž neoznámil žiadnu takú
skutočnosť, ktorú by bolo možné považovať za akt diskriminačného správania zo strany žalovaného.

Skutočnosť, že organizačné zmeny vo väčšej miere postihli bývalých zamestnancov Y. W., nezakladá
skutkovú podstatu diskriminácie v zmysle diskriminačného zákona. Ide o štandardnú vec pri zlučovaní
podnikov, že niektorý podnik sa napríklad úplne uzavrie a druhý zostane. Vo väčšine prípadov totiž v
rámci zlúčenia dochádza k spájaniu menej efektívnej zložky s efektívnejšou, preto je logické, že sa
redukujú tie organizačné časti, ktorých výkonnosť je slabšia. V danom prípade dospel zjavne žalovaný

k presvedčeniu, že menej efektívna je práve zložka prináležiaca pred zlúčením k Y. W. a na takéto
rozhodnutie mal právo.

17. V závere žalobca vo svojom odvolaní namietal rozpor v označení zrušovanej pracovnej pozície
(režisér) s označením pracovnej pozície žalobcu podľa pracovnej zmluvy (režisér, kameraman). V
súvislosti s týmto, odvolací súd uvádza, že nejde o novú skutočnosť resp. nové skutkové tvrdenie. Táto

okolnosť bola uvedená už v samotnej žalobe a preto ju nemožno považovať v odvolacom konaní za
novú. Odvolací súd zistil, že síce ide o dve oddeliteľné činnosti (kameraman a režisér), stále je to však
jeden a ten istý pracovný pomer žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal, že túto činnosť skutočne u
žalovaného vykonával, nemal to ani v popise práce a nemá na to ani príslušné vzdelanie. Vzhľadom
na uvedené, má odvolací súd za to, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, ktorého

je nositeľom.

18. V súvislosti s namietanými skutočnosťami odvolací súd v závere uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel

formálnej logiky. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. 06. 2016) dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu (od
01. 07. 2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a

lenvovýnimočnýchprípadochzákonsúduukladáurčitéobmedzeniaprihodnotenídôkazov(napr.§133,
§ 134, § 135 Občianskeho súdneho poriadku). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel
súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z

odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej

požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Zároveň treba zdôrazniť, že
skutkové okolnosti súdenej veci sú pomerne jednoduché a v podstate ani niet priestoru na vyvodenie
iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie.

19. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v

potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil,tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce,
rozhodol vecne správne.

21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

22. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).