Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 3, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/111/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713218245
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1713218245.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ P. O., A..
XX.XX.XXXX, W. X.A. XXXX/X, W., X/ P. X., A.. XX.XX.XXXX, W. A.. M.G. XXXX/X, W., X/ G.. Ľ. M., A..
XX.XX.XXXX, W. XXX XX P. F. W. XXX, X/ H. Š., A.. X.X.XXXX, W. XXX XX P. F. W. XXX, štátny občan
SR, všetci zastúpení: JUDr. Dušanom Repákom, advokátom so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava,

proti žalovanej: P. C., A.. XX.XX.XXXX, W. F. XXXX/XX, W., zastúpená: Advokátska kancelária Beňová,
s.r.o., so sídlom Blumentálska 8, 811 07 Bratislava, IČO: 47 232 366, o určenie dedičského práva, na
odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12.09.2017, č.k. 5C/339/2013-198,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, vo výroku o trovách konania, m e n í tak, že
žalobcom 1/,2/,3/ a 4/ sa spoločne a nerozdielne priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania

v plnej výške.

Žalobcom 1/,2/,3,/4 sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie určil, že závet zo dňa 23.09.2010 poručiteľky P. O., rod. X., A.. XX. XX. XXXX Q.
Q. H., naposledy bytom P. F. W. XXX, ktorá zomrela dňa XX.XX. XXXX, je neplatný (výrok I) a žalobcovia

1/, 2/, 3/, 4/ majú spoločne a nerozdielne voči žalovanej nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku ( výrok II).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 , 2, § 476 ods. 1,
§ 476b, § 477 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník) a vecne
tým, že poručiteľka závet z 23.09.2010 podpísala v čase, keď nemala plnú testamentárnu spôsobilosť.

Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že poručiteľka od roku 2009 nebola schopná samostatne
vykonávať plnohodnotne žiadne právne úkony a to z dôvodov jej demencie stredného stupňa, spojenej
najmäsporuchamiorientácie,pamäti,logickéhomysleniaauvažovania aajpreprítomnosťjejchorobnej
paranoidity súvisiacej s jej základným ochorením mozgu spojeným s demenciou. Mal tak za to, že v čase
podpísania závetu poručiteľka trpela duševnou poruchou, ktorá negatívne ovplyvnila slobodu, vážnosť a
určitosť právneho úkonu, ktorý vykonala, z čoho vyvodil, že poručiteľka v danom čase nevedela posúdiť

obsah a dosah vykonaného právneho úkonu. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie posúdil závet
poručiteľky ako neplatný právny úkon a žalobe vyhovel.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a procesne úspešným žalobcom priznal voči v spore
neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania. S tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté

po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Mal za to, že na strane žalovanej neexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 C.s.p., tak ako žiadalažalovaná. Poukázal na to, že žalovaná sa už v roku 2005 obrátila na Okresný súd Bratislava II so
žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu uskutočneného poručiteľkou, resp. aj s návrhom na
obmedzenie spôsobilosti poručiteľky na právne úkony. Nebolo tak dôvodným, aby sa v roku 2013

žalovaná mohla domnievať, že závet, ktorý v roku 2010 žalovaná sama skoncipovala a dala ho neskôr
podpísať poručiteľke je platným právnym úkonom. Uvedené bolo v rozpore s tým, že žalovaná už v
roku 2005 skutkovo tvrdila, že poručiteľka je v dôsledku svojej duševnej choroby „schopná podpísať
čokoľvek“ a vzhľadom na svoje ochorenie nevie posúdiť ani právne následky svojho konania. Vzhliadol
aj na to, že žalobcovia navrhovali pripojiť kompletnú zdravotnú dokumentáciu poručiteľky a túto nechať

posúdiť znalcom z odboru psychiatrie už pri podaní žaloby.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. h) a f) C.s.p.. Poukázala na to, že v roku 2005 sa v síce v
postavení žalobkyne na Okresnom súde Bratislava II domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy
zo dňa 24.06.2005, ktorú uzavrela poručiteľka ako darkyňa a skutkovo žalobu odôvodnila tým, že

poručiteľka trpí duševnou poruchou, ale jej žaloba bola zamietnutá. V danom konaní sa nepreukázalo,
že poručiteľka trpela duševnou poruchou, preto nadobudla presvedčenie, že poručiteľka je plne právne
spôsobilou osobou. Dala do pozornosti, že dňa 15.07.2008 bol vypracovaný aj odborný znalecký
posudok č. 57/2008, znalkyňou P.. O. X., ktorý v závere posudku konštatovala plnú orientovanosť
poručiteľkyakoajto,žekudňu24.06.2005t.j.pripodpisedarovacejzmluvybolabezznámokvaskulárnej

demencie a netrpela duševnou poruchou. Nesúhlasila tak s konštatovaním súdu prvej inštancie, že ak v
konaní o určenie neplatnosti darovacej zmluvy skutkovo tvrdila, že poručiteľka trpí duševnou poruchou,
nemohla sa domnievať že závet je platným právnym úkonom. Do tohto konania vstupovala s vedomím,
že závet je platný právny úkon. O skutočnosti, že poručiteľke bola vo februári 2010 konštatovaná
demencia v dôsledku Alzheimerovej choroby nemala vedomosť, nakoľko žalobcovia predložili lekárskej

správy až po dvoch rokoch od začatia konania. Mala za to, že v danom prípade sa jedná o výnimočný
prípad nakoľko vstupovala do sporu s tým, že disponuje platným závetom, neexistovali pochybnosti o
spôsobilosti poručiteľky žalobcovia predložili zásadný dôkaz až po dvoch rokoch od začatia konania.
Vzhľadom k uvedenému žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok o trovách konania zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrili.

6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej

nie je podané dôvodne.

7. Predmetom odvolacieho konania bol výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania, v
ktorom súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., majúc za to , že nie je dôvodným aplikovať
ust. § 257 C.s.p. , tak ako žiadala v konaní neúspešná žalovaná.

8. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

10. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne
vyhodnotil nedôvodnosť aplikácie ust. § 257 C.s.p. na prejednávaný prípad, s ktorého závermi sa
odvolací súd plne stotožňuje. Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť,

že v Civilnom sporovom konaní platí zásada, že rozhodovanie o trovách konania je ovládané zásadou
úspechu, podľa ktorej účastník, ktorý v konaní dosiahol úspech, má právo na náhradu trov konania.
Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia
len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. K
dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej

procesnej situácii. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej
situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, a
prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku
sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnémuúčastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal. V danom prípade žalovaná argumentovala
tým, že nemala a nemohla mať vedomosť o tom, že poručiteľka v čase spísania závetu ( september
2010) nebola plne právne spôsobilou osobou, schopnou posudzovať následky svojho konania. Je

nesporným, že v čase spísania závetu v septembri 2010 mala poručiteľka 97 rokov, pričom už od
roku 2005 bola umiestnená v zariadení L. Q. F. W.. Zo znaleckého posudku vypracovaného v
konaní pred súdom prvej inštancie ( str. 10) vyplýva, že poručiteľka bola prvý krát hospitalizovaná
na Gerontopsychiatrickom oddelení v Podunajských Biskupiciach v mesiaci 28.08.2009 - 14.10.2009,
pričom už v danom čase trpela indikovanou demenciou stredne ťažkého stupňa, pričom pre opätovné

zhoršenie je psychického zdravotného stavu v januári 2010 bola poručiteľka opätovne v čase od
08.01.2010- 24.02.2010 umiestnená do Gerontopsychiatrického oddelenia v Podunajských Biskupiciach
už s diagnózou demencie Alzheimerovho typu ťažký stupeň. Vychádzajúc z výpovede žalovanej,
ktorá na pojednávaní dňa 05.05.2015 uviedla, že poručiteľku navštevovala pravidelne každých 10
príp. 14 dní, možno vyvodiť, že malo vedomosť o tom, že počas pobytu v zariadení Geria bola
poručiteľkaopakovanehospitalizovanávGerontopsychiatrickomoddelenívPodunajskýchBiskupiciach.

Žalovaná tak s ohľadom na vek poručiteľky, opakovanú hospitalizáciu na špecializovanom pracovisku
so zameraním na psychiatrické ochorenia, s prihliadnutím na to, že sa jedná o blízku osobu, nemohla
nemať dôvodné pochybnosti o zdravotnom stave poručiteľky. Správnosť týchto úvah je podporená
aj tým, že takéto pochybnosti žalovaná mala už oveľa skôr, a to v roku 2005, t.z. pred opakovanou
hospitalizáciou poručiteľky na špecializovanom psychiatrickom oddelení. Preto tvrdenie žalovanej, že v

roku 2010 nemala žiadnu pochybnosť o spôsobilosti poručiteľky na právne úkony, nemožno považovať
za vierohodné. Rovnako nedôveryhodne pôsobí tvrdenie žalovanej, že o tom, že u poručiteľky bola
konštatovaná demencia sa dozvedela až po dvoch rokoch od začatia sporu, nakoľko žalovaná vo
výsluchu sama uviedla, že videla zdravotnú dokumentáciu poručiteľky. Skutočnosť, že ako blízka osoby
poručiteľky bola aj oprávnená do zdravotnej dokumentácie poručiteľky nahliadať preukazuje aj to, že

súdu predložila lekársku správu zo dňa 19.10.2010, ktorú obržala na vlastnú žiadosť od Univerzitnej
nemocniceBratislave,ŠGNPodunajskéBiskupice.Rovnakoničnebrániložalovanejosobnekontaktovať
ošetrujúceho lekára poručiteľky a získať tak vedomosť o zdravotnom stave poručiteľky. I napriek tomu,
žežalovanápovažovalavovecizakľúčovépredloženielekárskychsprávozdravotnomstaveporučiteľky
žalobcami na pojednávaní dňa 07.06.2016, ani predloženie takto „kľúčového dôkazu“ nemalo vplyv na

postoj žalovanej v konaní, keďže naďalej považovala žalobu žalobcov za nedôvodnú a predložila súdu
prvej inštancie otázky na nariadenie znaleckého dokazovania. I po vykonaní znaleckého dokazovania,
v ktorom znalec konštatoval, že poručiteľka nebola schopná od roku 2009, teda v čase vykonania
právneho úkonu, samostatne vykonávať žiadne právne úkony, vo vyjadrení zo dňa 07.09.2017, žalovaná
naďalej trvala na svojich tvrdeniach a žalobu žiadala ako nedôvodnú zamietnuť.

11. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že žalovaná nepreukázala dôvodnosť aplikácie ust. § 257
C.s.p. v prejednávanej veci, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie čo do výroku o trovách
konania rozhodol správne podľa ust. § 255 ods.1 C.s.p.. Odvolací súd však nesúhlasí so znením výroku
o trovách konania vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania

neuviedolvakomrozsahupriznávažalobcom1/,2/,3/a4/protižalovanejnároknanáhradutrovkonania.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o
trovách konania podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ priznal spoločne a nerozdielne
proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou
stranou odvolacieho konania boli žalobcovia. Nakoľko zo spisu vznik trov odvolacieho konania na strane
žalobcov 1, 2/ 3/ a 4 nevyplýval, odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).