Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/73/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406205366
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8406205366.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Gréckokatolícka cirkev, Gréckokatolícke arcibiskupstvo
v Prešove, so sídlom Prešov 080 01, Hlavná č. 1, IČO: 179205, právne zastúpeného advokátom JUDr.
Róbertom Slamkom, so sídlom Dolný Kubín 026 01, Radlinského 1735/29, P.O.BOX 134, IČO: 179205,
proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Pamiatkový úrad SR, so sídlom Bratislava 814 06, Cesta
na červený most 6, IČO: 31 755 194, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Lýdiou Farbakyovou, so

sídlom v Prešove 080 01, Floriánova č. 12 a 2/ Pravoslávna cirkev na Slovensku, Metropolitná rada, so
sídlom Bayerova 8, 080 01 Prešov, IČO: 31946763, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/187/2006-270 zo dňa 3.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, naposledy pozmenenú dňa 24.2.2011,

ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej v 1. rade vydať
žalobcovi pozemky a stavby uvedené v tomto návrhu, zapísanej na LV č. XXX pre obec a pre katastrálne
územie Q. Y..

Ako dôvod uviedol, že podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky číslo 55 Q. Y. bolo pôvodným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v tejto vložke Gréckokatolícke biskupstvo a kapitula v Prešove. Jednalo sa o

parcelu číslo 708/2 - pasienok pri kláštore, parcelu číslo 709 - dvor pri kláštore, parcelu číslo 710 - kostol
pri kláštore, parcelu číslo 711 - záhrada pri kláštore, parcelu číslo 712/1 - dom pri kláštore. Žalobkyňa
sa podanou žalobou
domáha vydania pozemku a stavieb zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX ako parcely registra „C“
číslo 708/2, číslo 709, číslo 710, číslo 711, číslo 712/1, ako aj stavieb súpisné číslo XXX - kostol pri
kláštore, stavby s. č. XXX - bývalý mlyn a stavby s. č. XXX - pôvodný kamaldulský dom. Podanie žaloby

odôvodnila reštitučným zákonom číslo 161/2005 Z. z. a všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Z výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v zo dňa 13.2.1952 Prahe
č. j. 20285/51 -II/1. súd zistil, že tento Štátny úrad vydal výnos v tomto znení: „Ve smyslu usnesení
sňemu řéckokatolíckych duchovních a věřících a schválení Státního úřadu pro věci církevní byla dnem
28. dubna 1950 zrušená na celém území Československé republiky řeckokatolícka církev. Veškerá její
práva, majetek a zařízení převzala tímto dnem pravoslávna církev v Československu. ....... Knihovní

soudy
zapíši na žádost metropolitní rady pravoslávne církvi v Československu u nemovitostí zapsaným dosud
právom vlastníckym na řeckokatolickou církev, nebo na jakoukoliv její složku ............ vklad práva
vlastníckeho pro pravoslávnou církev v Československu .... Metropolitní rada pravoslávne církve v
Československu ve svém podání knihovému soudu určí v každém jednotlivém případe, na ktorou
právnickou osobu pravoslávne církve má být vklad práva vlastníckeho či převod jiného vecného práva

převeden.“ Žalobkyňa a žalovaná v 1. rade učinili sporným právny záver, či na základe tohto výnosu
došlo k zmene vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam z gréckokatolíckej cirkvi - Gréckokatolíckehobiskupstva a kapituly Prešov na Pravoslávnu cirkev v Československu. Súd v tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 123/1996, v ktorom tento súd vyslovil právny záver
k otázke prechodu majetku gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev, a to v nadväznosti na Výnos

bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51-II/1. V rozsudku
sp. zn. 2 Cdo 123/1996 zo dňa 6. 12. 1996 Najvyšší súd SR v konaní vedenom na Okresnom súde
v Poprade pod sp. zn. 11C 89/1995 na návrh žalobkyne podaný proti žalovanej v 1. rade o vydanie
tých istých nehnuteľností, avšak podľa zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových
krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam konštatuje, že „... právny predpis, ktorý v

prejednávanej veci bol na počiatku žalobkyni spôsobenej majetkovej krivdy, mal za následok prechod
jej vlastníctva na pravoslávnu cirkev“. Zákonné opatrenie Predsedníctva SNR z 29. mája 1990 č.
211/1990 Zb., schválené uznesením SNR zo 4. júla 1990 vychádzalo z poznania reality obdobia po roku
1948. V súvislosti s nápravou následkov zvolilo koncepciu rešpektujúcu zmenu vlastníctva, ku ktorej
došlo v zmysle Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952. Zohľadniac ale
krivdu spôsobenú touto násilnou zmenou vlastníctva zákonné opatrenie vyhlásilo, že všetok nehnuteľný

majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej
cirkvi a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe prevedený do vlastníctva
pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi.“ Prvostupňový súd neakceptoval
argumentáciu žalobkyne, že jej vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam neprešlo na základe výnosu
bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 na pravoslávnu cirkev v bývalom

Československu. Súd sa nestotožnil s argumentáciou, že na to, aby sa pravoslávna cirkev bola stala
v tom čase vlastníčkou nehnuteľnosti, musela by požiadať knihový súd o zápis jej vlastníckeho práva
do pozemkovej knihy. Podľa zákona č. 141/1950 Zb. účinného na Slovensku od 1.1.1951, vlastníctvo
k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samou zmluvou, ak nebolo dohovorené inak, alebo ak
nevyplývalo nič iné z osobitných predpisov (§ 111). Účinnosťou toho Stredného občianskeho zákonníka

sa teda upustilo od tzv. intanbulačného princípu a zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy
prestal byť hmotnoprávnou podmienkou nadobudnutia vlastníctva. V prípadoch, v ktorých tak zákon
ustanovil, vlastníctvo prechádzalo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej
správy(§114).Záveronadobudnutívlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiampravoslávnoucirkvouna
základe vyššie uvedeného výnosu bez potreby zápisu v pozemkovej knihe vyslovil vo svojom rozsudku

zo dňa 23.9.2004 sp. zn. 1 Co 366/2003 vydanom v konaní vedenom pod č. k. 2C 276/2001 na
návrh žalobkyne proti žalovanej v 2. rade o vydanie tých istých nehnuteľností, avšak podľa zákonného
opatrenia Predsedníctva SNR z 29. mája 1990 č. 211/1990 Zb. aj Krajský súd v Prešove. Tento
konštatoval: “... výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné č. 20285/51-II/1 z 13.2.1952 došlo k zrušeniu
gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR a k prechodu všetkých ich práv a majetku na pravoslávnu cirkev.

K uvedenej zmene vlastníctva došlo na základe zákona a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v
pozemno-knižnej knihe vzhľadom na vtedy platnú úpravu, tzv. Stredný občiansky zákonník (zák. č.
141/1950 Zb.), ktorý nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemno-knižnej vložke...“.
Podľa výpisu z pozemno-knižnej vložky č. 55 Q. Y. dňa 10.12.1955, došlo k zápisu vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam na Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave.

K zápisu došlo podľa darovacej zmluvy uzavretej dňa 21.11.1955, č. d. 53, medzi Pravoslávnou
cirkvou v Československu a Československým štátom - Povereníctvom kultúry v Bratislave, schválenej
Štátnym úradom pre veci cirkevné v Bratislave dňa 29.11.1955 v zmysle zákona č. 218/49 Zb., podľa
ustanovení zákona č. 137/46 Zb. a podľa výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa
13.2.1952 č. j. 20285/51-II/1. Žalobkyňa v tejto veci tvrdila, že darovacia zmluva zo dňa 21.11.1955 je

absolútne neplatná, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Vzhľadom na záver
vyslovený súdom v danej veci v otázke prechodu vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu
cirkev na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe, súd tento dôvod neplatnosti zmluvy
nepovažovalzaopodstatnený.Súdvkonanínezistilanižiadneďalšieskutočnosti,ktorébyviedlikzáveru
o neplatnosti tejto darovacej zmluvy. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice

zo dňa 16.4.1996 sp. zn. 14 Co 281/1995 - 55, v ktorom tento súd konštatuje, že: “..... Táto darovacia
zmluva bola uzavretá v zmysle vtedy platných predpisov, pretože bola schválená Slovenským úradom
pre veci cirkevné v Bratislave v zmysle zákona č. 218/1949 schvaľovacou doložkou na zmluve zo dňa
19.11.1955.... Odvolací súd je toho názoru, že z tohto pohľadu bolo treba posudzovať právoplatnosť
darovacej zmluvy z 21.11.1955, teda či zodpovedala právnym predpisom v dobe jej uzavretia. Nemožno

jej platnosť posudzovať z terajšieho hľadiska tak, ako to zrejme posudzoval žalobca pri uplatňovaní
svojho nároku. Keďže súd prvého stupňa a taktiež odvolací súd považujú darovaciu zmluvu z 21.11.1955
ako právny titul, na základe ktorého došlo k prevodu majetku z pravoslávnej cirkvi na štát, potom z toho
vyplýva záver, že v rozhodnom období do vlastníctva štátu neprešla na základe darovacej zmluvy vecpatriaca vlastnícky žalobcovi, ale vlastnícky patriaca inému subjektu, a to pravoslávnej cirkvi a preto
žalobca nesplňuje podmienky oprávnenej osoby uvedenej v § 2 zák. č. 282/ 1993 Z. z. “. Súd sa stotožnil
s argumentáciou žalovanej v 1. rade a s právnym záverom prijatým súdmi v predchádzajúcom konaní

vedenom na Okresnom súde Poprad č. k. 11C 89/1995, podľa ktorých žalobkyňa nie je oprávnenou
osobou ani v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., a to z toho istého dôvodu ako v tomto
predchádzajúcom reštitučnom konaní, že v rozhodnom období (8.5.1945 - 1.1.1990) do vlastníctva
štátu neprešli nehnuteľnosti patriace jej, ale nehnuteľnosti tretieho subjektu, a to Pravoslávnej cirkvi v
Československu. Preto súd nepovažuje žalobu o vydanie nehnuteľnosti žalobkyni podľa reštitučného

zákona č. 161/2005
Z. z., za opodstatnenú. Súd nepovažoval za opodstatnenú žalobu o vydanie nehnuteľnosti ani podľa
všeobecnýchustanoveníObčianskehozákonníka.Základnoupodmienkouúspešnostivlastníckejžaloby
podanej podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu.
Žalobkyňa nepreukázala, že by bola vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha. Vlastníctvo
na základe zisteného skutkového stavu svedčí žalovanej 1. rade, ktorá je zapísaná aj ako vlastníčka

na LV č. XXX k. ú. Q. Y..
Naviac poukázal na § 1 ods. 1 zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., ktoré vyhlásilo,
že všetok nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo
vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe
prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi a ktorý bol ku dňu účinnosti tohto opatrenia (29.5.1990) vo

vlastníctve pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi. Žalobu žalobkyne o
vydanie nehnuteľností podľa tohto zákonného opatrenia súd zamietol ako neopodstatnenú v konaní
vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod č. k. 3C 811/1997 a č. k. 2C 276/2001 proti žalovanej
v 2. rade. Na základe tohto opatrenia gréckokatolícka cirkev nenadobudla ex lege všetok nehnuteľný
majetok, ku ktorému bolo jej vlastníctvo prevedené na pravoslávnu cirkev výnosom Štátneho úradu pre

veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952, teda bez ohľadu na zmeny vlastníctva, ktoré vo vzťahu k
tomuto majetku nastali, ale iba ten nehnuteľný majetok, ktorý bol vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi aj
v deň účinnosti opatrenia.

Ďalšímivýrokmirozsudkuprvostupňovýsúduložilžalobcovipovinnosťzaplatiťžalovanejvprvejnáhradu

trov konania vo výške 13.380,70 eur na účet právnej zástpkyne žalovaného v 1. rade JUDr. Lýdia
Farbakyovej, advokátky, Advokátskej kancelárie so sídlom Svätoplukova 12, Prešov, do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

Túto časť svojho rozhodnutia zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 a na úspešnosť oboch žalovaných.

Žalovaná v 2. rade o priznaní náhrady trov nepožiadala a preto jej súd náhradu nepriznal. Žalovanej
v 1. rade súd vychádzajúc z jej špecifikácie a vyčíslenia priznal za podmienok, že tarifnú odmenu za
zastupovanie advokátom vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci - u pozemkov 40,- eur á 1 m2, čo pri výmere
celkom 9355 m2 predstavuje 374.200,- eur (11.273.149,20Sk ), u stavieb 398.327,- eur (hodnota stavieb
podľa účtovnej evidencie žalovanej v 1 . rade z roku 1994 ), spolu 772.527,- eur. Z tejto tarifnej hodnoty

určil základnú sadzbu tarifnej odmeny za úkony v roku 2007 vo 35.250,- Sk za úkon a za úkony v
nasledujúcichrokochvovýške1.163,57eur. Takútoodmenupriznalza4úkonyprávnejslužbyvykonané
v období rokov 2010 až 2012. Okrem toho za napísanie písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne
voči uzneseniu priznal náhradu vo výške 618,30 eur a za zastúpenie na pojednávaní dňa 3.5.2012 sumu
1.960,29 eur. Súčasťou náhrady je aj režijný paušál, náhrada za stratu času pri cestách z C. do Y. a

späť na pojednávania dňa 23.11.2007, 10.12.2010 a 3.5.2012, ako aj z náhrady cestovného za použitie
vlastného motorového vozidla. Súd odmenu z tarifnej hodnoty 772.527,- eur (hodnota pozemkov a ich
stavieb) žalovanej v 1. rade priznal iba v prípade zastúpenia na pojednávaní dňa 3.5.2012, nakoľko na
tomto pojednávaní súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby a predmetom konania sa stali aj stavby.

Protitomutorozsudkupodalavzákonnejlehoteodvolaniežalobkyňa.Navrhlanapadnutýrozsudokzrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod
uviedla, že súd vec nesprávne právne posúdil, nevykonal, resp. nezaoberal sa navrhovanými dôkazmi,
ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa nezaoberal troma

základnými skutočnosťami. Prvou je to, či darovacia zmluva uzavretá dňa 21.1.1955 je neplatná od
počiatku. Súd nezobral do úvahy, že okruh účastníkov v predchádzajúcich súdnych konaniach nebol
totožný s okruhom účastníkov v predmetnom konaní. V predchádzajúcich konaniach súdy skúmali
podmienky vydania nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov a preto nebol dôvod skúmať podmienkyplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 21.11.1955. Otázka platnosti darovacích zmlúv nebola riešená
v predchádzajúcich konaniach, hoci len ako otázka predbežná. V predchádzajúcich konaniach nešlo o
veci právoplatne rozhodnuté, čo sa týka neplatnosti zmluvy. Preto súd by sa mal dôsledne zaoberať

navrhovanými dôkazmi a ku každému argumentu žalobkyne by mal zaujať právne stanovisko, a nie
odkázať a citovať názory súdov vyslovené v iných konaniach, v ktorých sa súdy nezaoberali platnosťou
predmetnej darovacej zmluvy. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že platnosť alebo neplatnosť
darovacej zmluvy nikdy v predchádzajúcich konaniach nebola riešená výrokom. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí od začiatku proti všetkým. Z absolútne (neplatného)

právneho úkonu nemôžu nastať platné právne následky. Absolútne neplatný právny úkon nie je
možné dodatočne schváliť. Na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať ex offo. Žalobkyňa predložila
prvostupňovému súdu rovnopis darovacej zmluvy a listiny pravoslávnej cirkvi
v Československu, ktorý sa nikdy necítil byť vlastníkom darovaných nehnuteľností. Tohoto bez právneho
dôvodu v rozpore so zákonom zastupovala Metropolitná rada aj napriek tomu, že táto nemala na
takéto zastupovanie žiadne oprávnenie. Súd sa s týmto argumentom nezaoberal. Metropolitná rada

nebola oprávnená zastupovať Pravoslávnu cirkev v Československu a nebola oprávnená zastupovať
ani eparchie, resp. cirkevné obce. Podľa § 26 Ústavy pravoslávnej cirkvi v Československu v
znení zo dňa 7.12.1951, mali právnu subjektivitu ako právnické osoby v pravoslávnej cirkvi aj
pravoslávna cirkev v Československu a jej eparchie. Pravoslávnu cirkev v Československu na verejnosti
zastupoval iba metropolita pražský a celého Československa. V samotnej absolútne neplatnej darovacej

zmluvy konala osoba, ktorá nebola oprávnená konať v mene darcu, t. j. Pravoslávnej cirkvi v
Československu. Metropolitná rada nemohla byť ani splnomocnená k zastupovaniu darcu, nakoľko sa
takýmto splnomocnením nepreukázala. Metropolitná rada je iba výkonným orgánom Snemu, ktorý nie je
oprávnený vystupovať voči tretím osobám. Metropolitná rada ani v súčasnosti nie je orgánom určeným
k zastupovaniu záujmov pravoslávnej cirkvi navonok. V samotnej darovacej zmluve bolo na strane

obdarovaného uvedený len Povereníctvo kultúry v Bratislave, a nie Československý štát. Zástupca
Povereníctva v mene Povereníctva kultúry zmluvu podpísal, nie teda v mene československého štátu.
To zakladá námietku neurčitosti a nezrozumiteľnosti samotnej darovacej zmluvy. V darovacej zmluve
sa protichodne uvádza pozícia darcu, ktorý na jednej strane prehlasuje, že je vlastníkom a držiteľom
predmetu daru a na druhej strane uvádza, že prevod vlastníctva nastal bezodplatným odovzdaním

komisionálnym spôsobom s účinnosťou od 17.10.1952. Taktiež sa súd nezaoberal a nevyporiadal s
otázkou slobody vôle „darcu“. Darca sa necítil byť vlastníkom a pokiaľ taký úkon urobil, tak ho urobil
pod nátlakom. V darovacej zmluve sa protichodne uvádza okamih nadobudnutia vlastníckeho práva,
keď podľa článku 7 zmluvy nadobúda účinnosť podpisom oboch zmluvných strán a schválením štátneho
úradu pre veci cirkevné. Avšak v článku III. účastníci konštatovali spätné účinky prevodu vlastníckeho

práva ku dňu 17.10.1952, t. j. viac ako 3 roky pred samotnou platnosťou
darovacej zmluvy, ktorá bola schválená Slovenským úradom pre veci cirkevné dňa 29.11.1955.
Vyhlásenie darcu, že je držiteľom nehnuteľnosti, je nepravdivé, nakoľko za držiteľa, ako aj za vlastníka
predmetných darovaných nehnuteľností sa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955, ale
ani predtým a potom, nepovažoval, čo preukazoval počas všetkých predchádzajúcich konaní. Ako ďalší

odvolací dôvod žalobkyňa namietala, že súd sa nezaoberal s otázkou, či výnos Štátneho úradu pre veci
cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 je výnosom, na základe splnenia ktorého mohlo dôjsť k prevodu
alebo prechodu nehnuteľného majetku. Aj riešenie tejto otázky súd ponechal na predchádzajúce súdy
s poukazom, že túto vyriešil už záver Najvyššieho súdu. Na ochranu žalobkyne je potrebné v záujme
spravodlivosti preskúmať platnosť a účinnosť jednotlivých právnych úkonov, na základe ktorých došlo

ku krivdám u žalobkyni. V darovacej zmluve sa darca prehlasuje za vlastníka predmetného daru na
základe tvrdenia o univerzálnej sukcesii podľa Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo
dňa 13.2.1952, hoci je to v rozpore s vtedy
platnými právnymi predpismi. Štátny úrad pre veci cirkevné bol zriadený podľa zákona číslo 217/1949
Zb. ako ústredný orgán. Podľa § 1 ods. 1 vládneho nariadenia 8/1928 Zb. o řízení ve věcech náležijícich

do působnosti politických úřadů (správní řízení), na konanie pred ústrednými orgánmi sa vzťahuje tento
predpis. Podľa § 68 ods. 1 tohto vládneho nariadenia, každé rozhodnutie má byť označené ako výmer
obsahujúci výrok, odôvodnenie, pričom v písomnom rozhodnutí musí byť označený úrad, ktorý ho vydal,
dátum vydania a pripojený podpis z úradného orgánu k tomu oprávneného. To preukazuje, že Výnos
Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. 20285/51.II/1 zo dňa 13.2.1952 nie je rozhodnutím,

nakoľko nemá náležitosti v zmysle vtedy platného právneho predpisu o správnom konaní. Tento výnos
nie je spôsobilým úradným výrokom podľa § 114 Občianskeho zákonníka v znení platnom v tom čase.
Výnos možno pokladať len za metodický pokyn ústredného orgánu štátnej správy, čo potvrdzuje a
osvedčuje obsah samotného výnosu. To preukazuje tvrdenie žalobkyne, že darca v čase prevoduvlastníckeho práva k predmetu nebol jeho vlastníkom, nakoľko tvrdenie o univerzálnej sukcesii na
základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné zo dňa 13.2.1952 je v rozpore s vyššie uvedenými
právnymi predpismi, pritom darca si nesplnil podmienky prevodu vlastníckeho práva, keď nepodal

žiadosť na zapísanie práva vlastníckeho, neurčil právnickú osobu, na ktorú má byť vklad prevedený a
neurčil nehnuteľné veci k predmetu prevodu. V tomto prípade prevodu sa darca necítil byť vlastníkom
a tento úkon nebol urobený slobodne, čo potvrdzuje množstvo krívd odvolávajúcich sa na uvedený
predpis. Bol preto neplatný aj tento úkon. Ako posledný odvolací dôvod týkajúci sa veci samej žalobca
tvrdil, že je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona číslo 161/2003 Z. z.. Ako dôvod uviedol,

že vzhľadom na vyššie uvedené a nedostatočne vykonané dôkazy súd nemohol dôjsť k správnym
skutkovýmzisteniam,správnymzáveromaksprávnemurozhodnutiu.Odvolaniesatýkaloajrozhodnutia
o náhrade trov. Predmetom konania je napravenie krivdy - vydanie majetku odňatého žalobcovi, pričom
na strane žalovaného v 1. rade je štátny subjekt, ktorý je nástupcom a zároveň je spoluzodpovedný za
vznik uvedených krívd. V tomto prípade, keď sa žalobca nemôže domôcť svojich právd, sa jeho krivda
ešte viacej zväčšuje. Preto by žalovanému v 1. rade nemala byť priznaná náhrada trov.

Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý
rozsudok potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vo výške 2.361,50 eur. Ako dôvod uviedol,
že žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona číslo 161/2005 Z. z.. Právo na

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná
cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorej nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu na obdobie od 8.5.1945 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobkyňa
nepreukázala, že by nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období z jej vlastníctva do vlastníctva štátu. Tieto
nehnuteľnosti prešli na štát z vlastníctva iného právneho subjektu, a to na základe darovacej zmluvy

zo dňa 21.11.1955. Poukázal v tejto
súvislosti aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo 123/1996, kde bol vyslovený záver, že žalobkyňa
nie je oprávnenou osobou v zmysle zákona číslo 282/1993 Z. z.. Rozhodnutia súdov v uvedenej veci
vyriešili aj otázku prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu
na základe Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952, ako aj platnosť

darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na absolútnu neplatnosť darovacej
zmluvy a na to, že aby sa pravoslávna cirkev stala vlastníčkou nehnuteľností, musela by požiadať
knihový súd o zápis jej vlastníctva do pozemkovej knihy, konajúci súd dostatočným spôsobom odôvodnil
neakceptovanie žalobkyninej argumentácie poukázaním na zákon číslo 141/1950 Zb., účinnosťou
ktorého od 1.1.1951 sa upustilo od tzv. intabulačného princípu. Súd prvého stupňa správne poukázal

aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 366/2003, vydaný v konaní vedenom na OS
Kežmarok pod č. k. 2C 276/2001, podľa ktorého Výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné došlo k
zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na území Československa a k prechodu všetkých práv a majetku na
pravoslávnu cirkev. K uvedenej zmene vlastníctva došlo na základe zákona a podmienkou tohto prevodu
nebol zápis v pozemnoknižnej knihe... Podobne Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 1Co 366/2003

zo dňa 23.9.2004 konštatoval „darovacou zmluvou zo dňa 21.11.1955 došlo k prevodu vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti z pravoslávnej cirkvi na československý štát - Povereníctvo kultúry v
Bratislave. Platnosť tejto zmluvy bola skonštatovaná rozsudkami Okresného súdu v Poprade č. k. 11C
89/1995 zo dňa 7.4.1995, Krajského súdu v Košiciach č. k. 14Co 281/1995 zo dňa 16.4.1996, Krajského
súdu v Košiciach č. k. 14Co 281/1955 zo dňa 16.4.1996, Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cdo 221/1999

a Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo 123/1996. Ak žalobca nebol oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona
číslo 282/1993 Z. z., nemôže byť oprávnenou osobou ani podľa zákona číslo 161/2005 Z. z., pretože
takisto podmienkou je prechod nehnuteľností z vlastníctva osoby uplatňujúcej si nárok do vlastníctva
štátu alebo obce. K odvolaniu čo do trov konania žalovaný v 1. rade uvádza, že v občianskom súdnom
konaníexistujezásadarovnostiúčastníkovkonania,ktorábymalabyťdodržiavanáivprípade,žedruhou

zmluvnou stranou je cirkev. Žalobca nie je sociálne, majetkovo, ani osobne znevýhodnený voči ostatným
účastníkom, preto žalovaný v 1. rade nevidí dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nemali
byť v tomto konaní úspešnému účastníkovi priznané trovy konania. Uprednostňovanie neúspešného
účastníka len z dôvodu cirkevnej príslušnosti by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, ako aj
s právom na spravodlivý súdny proces. Žalobca si musel byť vedomý (aj s prihliadnutím na výsledky

predchádzajúcich súdnych sporov) prípadného neúspechu v tomto spore a jeho následnej
povinnosti znášať trovy konania.Žalovaný v 2. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Súd sa správne vysporiadal s právnym
záverom, či na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952 došlo k
zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu.

Súd správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 123/1996, v zmysle ktorého
nehnuteľnosti prešli na pravoslávnu cirkev
v bývalom Československu. Aby sa pravoslávna cirkev stala vlastníčkou nehnuteľností, nebol potrebný
zápis v pozemkovej knihe, pretože k prevodu postačoval samotný právny predpis. Opatrením
gréckokatolícka cirkev nenadobudla ex lege všetok nehnuteľný majetok, ku ktorému bolo jej vlastníctvo

prevedené na pravoslávnu cirkev, ale iba ten nehnuteľný majetok, ktorý bol vo vlastníctve pravoslávnej
cirkvi aj v deň účinnosti opatrenia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4,
5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi

podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než
ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého
rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že pre vady konania
nie je možné napadnutý rozsudok ani potvrdiť, ani zmeniť. Tak prvostupňový súd sa nepokúsil odstrániť

vady v označení žalobcu, nevyporiadal sa s duálnosťou zdôvodnenia žaloby, čomu nekorešpondovalo
označenie žalovaných subjektov. Súd pripustil pristúpenie žalovaného v 2. rade do konania bez toho,
aby tomu prispôsobil žalobný petit a ani túto vadu sa dodatočne nepokúsil odstrániť. Vadou konania je aj
skutočnosť,žesasúdnevyporiadalstým,čimeritórnemurozhodnutiunebrániprekážkarozsúdenejveci.

Súd má povinnosť skúmať, či vo veci neide o prekážku rozhodnutej veci, v každom štádiu konania.
Existencia takejto prekážky predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky a je dôvodom
zastavenia začatého konania (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s tým, či v preskúmavanej veci sú splnené podmienky

prevedeniekonania,akoajsvadamitohotokonania.Vpriebehuprvostupňovéhokonaniabolavznesená
námietka rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). O prekážku rozsúdenej veci (rei iudicatae) sa jedná
vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo šlo v predchádzajúcom rozhodnutí. Musí ísť o totožnosť
osôb, ako aj o totožnosť predmetu konania. Prekážku rozsúdenej veci tvorí právoplatné rozhodnutie
súdu len v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo.

Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo
prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu, tvorí
prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi
konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku

na plnenie z rovnakých skutkových tvrdení. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke
posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený
nesprávne alebo neúplne (a tiež inak) (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 42/2006).

Rozsudok zamietajúci žalobu je prekážkou veci právoplatne rozhodnutej len v rozsahu rozhodnutia o
predmete sporu (totožnosť predmetu rozhodovania).

O totožnosť predmetu konania pôjde v prípade, že v novom konaní ide o rovnaký nárok alebo stav, o

ktorom bolo už raz právoplatne rozhodnuté, ak sa pritom opiera o totožný právny dôvod. Ten je ale daný
len vtedy, ak plynie z rovnakého skutkového stavu.

Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci
rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc

z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/105/2003).

Ak súd právoplatným rozhodnutím zamietne určovaciu žalobu (§ 80 písm. c) O.s.p.)bez toho, aby záväzne posúdil existenciu (neexistenciu) práva alebo právneho vzťahu medzi účastníkmi,
neide o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p.
pre novú určovaciu žalobcu.

V dôsledku toho právoplatný rozsudok Okresného súdu Kežmarok zo dňa 6.4.2010 č. k. 3C
225/2007-275 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 95/2010-327 zo dňa
3.11.2010, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1955,
netvorí prekážku rozsúdenej veci pre žalobu na vydanie nehnuteľnosti tvoriacich predmet tohto sporu.

Uvedenými rozsudkami bola totiž zamietnutá žaloba z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na jej podaní v zmysle § 80 písm. c) O.s.p..

Právoplatný rozsudok o žalobe na určenie (§ 80 písm. c) O.s.p.) vytvára prekážku veci rozhodnutej (§
159 ods. 3 O.s.p.) voči novej žalobe na určenie. Žaloba na plnenie (§ 80 písm. b) O.s.p.) je prípustná,
aj keď sa týka tých istých osôb, pre ktoré je záväzný skorší právoplatný rozsudok o žalobe na určenie,

alebo ak bolo skorším rozsudkom rozhodnuté len o (ne) existencii práva alebo právneho vzťahu, nebolo
zároveň rozhodnuté aj o povinnosti plniť z takéhoto právneho vzťahu alebo práva. Na druhej strane však
právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne
rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah, či nie je
(resp. či tu právo je alebo nie je), bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na

plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
42/2006).

Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva.
Nemožno sa účinne domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany

vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25.2.1948 a osobitný reštitučný predpis nestanovil
spôsob zmiernenia, alebo nápravy tejto majetkovej ujmy. Vlastnícke právo oprávnených osôb podľa
reštitučných predpisov vzniká až okamžikom vydania veci. Tým je v skutočnosti legalizovaný prechod
majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento prechod, a len v prípadoch, ktoré sú
v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia

ďalších v zákone uvedených podmienok, dôvodom pre vrátenie veci. Reštitučný zákon je v podstate
legalizovanie vlastníctva štátu k majetku, ktorý získal štát konfiškáciami, znárodnením a ďalšími
majetkovými opatreniami, bez ohľadu na to, že by bez ich existencie inak bolo možné, v niektorých
prípadoch, uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Tým súčasne
vylúčil možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov (Nález pléna Ústavného

súduČeskejrepublikysp.zn.PLÚS21/05,číslo477/2005.Podobný názorbolzaujatýÚstavnýmsúdom
Českej republiky v Náleze sp. zn. II.ÚS 114/04, ako aj v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 1529/2004).

Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný
jej skorším posúdením (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2012 sp. zn. 1Cdo 44/2010, ale aj
Nález Ústavného súdu III.ÚS 192/2006 z 3.11.2006).

Podľa odôvodnenia tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR „pokiaľ ide o iný (nie ten istý nárok (predmet

konania)), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k
vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom
skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri
zodpovedaní predbežnej otázky, ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama,
týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu §

135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru
o (ne) existencii uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu
už bolo právoplatne rozhodnuté.

Otázkou prejucidiálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal nielen judikatúra Najvyššieho

súdu SR (porovnaj najmä uznesenie z 29.4.2010 sp. zn. 1Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd SR v Náleze II.ÚS 349/09-36 z 20.1.2010 rozhodol o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
„Ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvej vedy Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými
rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu

v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu
sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znova riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ súd
spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie) prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom, nerešpektuje
záväznosť súdneho rozhodnutia a koná v rozpore s Ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať

iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď článok 2
Ústavy)“.

Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní v preskúmavanej veci nevyporiadal s námietkou
právoplatne rozsúdenej veci vznesenou žalovaným v 1. rade.

Takto vo veci Okresného súdu Poprad sp. zn. 11C/89/95, ktorej účastníkmi bol žalobca a žalovaný v
1. rade a ktorej predmetom bolo vydanie tých istých nehnuteľností podľa § 4 ods. 2 písm. h) zákona
číslo 282/1993 Z. z., vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 2Cdo 123/96 zo dňa 6.12.1996 názor,
podľa ktorého žalobca, hoci je štátom registrovanou cirkvou, nie je oprávnenou osobou podľa § 2

zákona číslo 282/1993 Z. z., pretože predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu neprešli ako jej
majetok, ale vlastníctvo pravoslávnej cirkvi. Ďalej uviedol, že pre posúdenie veci má zásadný význam
§ 1 ods. 1 zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. konštatujúci, že v zmysle Výnosu
Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 číslo 20285/51-II/1, došlo k zmene vlastníctva z
gréckokatolíckej cirkvi na cirkev pravoslávnu.

Žalobca si ten istý nárok (vydanie tých istých nehnuteľností) uplatnil voči terajšiemu žalovanému v 1.
rade, ale aj voči Slovenskej republike - Správa kultúrnych zariadení a Prešovskej pravoslávnej eparchii,
ajvkonanívedenompredOkresnýmsúdomKežmarokpodsp.zn.3C811/97.Akodôvodtvrdil,že„podľa
zákonného opatrenia číslo 211/1990 Zb. a podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka“,

prešli tieto nehnuteľnosti zo zákona do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi a každý, kto je ich držiteľom,
je povinný mu ich vydať. V dôvodoch návrhu napadol platnosť darovacej zmluvy zo dňa 29.11.1995
z pravoslávnej cirkvi na Slovenskú republiku, keď namietal, že pravoslávna cirkev nebola zapísaná
v pozemkovej knihe v príslušnej vložke a že takýto prevod je neplatný. Taktiež tvrdil, že zákon číslo
218/1949 Zb. sa týkal hospodárskeho zabezpečenia pravoslávnej cirkvi, a nie zabezpečenia, ak sa

zbavoval majetku. Tvrdil aj to, že pokiaľ Štátny úrad pre veci cirkevné schválil darovaciu zmluvu, ktorej
jedným z účastníkov bol Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave, takáto doložka nebola
platná. Podobne namietal právomoc Metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi podľa Ústavy z roku 1951 s
tým, že nemohla právne účinne nič darovať a kancelár nemá právo zastupovať pravoslávnu cirkev a
vystupovať za ňu navonok.

Aj v tomto prípade bola žaloba zamietnutá rozsudkami Okresného súdu v Kežmarku č. k. 2C 276/01-60
zo dňa 27.3.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 366/03 zo dňa 23.9.2004.
Okresný súd Kežmarok odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem iného aj tým, že to, či darovacia zmluva je
alebo nie je platná, už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14Co

281/95 zo dňa 16.4.1995, podľa ktorého do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti na základe darovacej
zmluvy uzavretej v zmysle vtedy platných právnych predpisov. K prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej
cirkvi na pravoslávnu došlo v roku 1952, teda za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. V
tom čase zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke nebol podmienkou prevodu
a mal len deklaratórny charakter. Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.

1Co 366/03 zo dňa 23.9.2004 bola žaloba o vydanie zamietnutá z dôvodu, že gréckokatolícka cirkev
ako navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v
zmysle zákonného opatrenia číslo 211/1990 Zb. pre nesplnenie podmienky vlastníctva predmetnejnehnuteľnosti pravoslávnou cirkvou ku dňu účinnosti zákonného opatrenia. Dôvodmi pre vydanie
nehnuteľnosti podľa Občianskeho zákonníka sa krajský súd nezaoberal.

Aj v tomto spore vyslovil svoj názor Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v rozsudku sp. zn. 2Cdo
99/2000 zo dňa 28.2.2001. Predmetom dovolacieho konania ako otázka zásadného právneho významu
bolo, či sa zákonné opatrenie číslo 211/1990 Zb. vzťahuje aj na nehnuteľný majetok, ktorý bol ku dňu
29.5.1990 vo vlastníctve tretej osoby.

Aj keď to z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu nevyplýva, predmetom podanej
žaloby bolo vydanie nehnuteľností aj z dôvodov neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995, ktoré
sú v podstate totožné s dôvodmi uvedenými v preskúmavanej veci.

Naposledy boli tie isté nehnuteľnosti predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde v
Kežmarku pod sp. zn. 3C/225/2007. Aj v tomto prípade žalobkyňa žalovala Slovenskú republiku -

Pamiatkový úrad v Bratislave a Pravoslávnu cirkev na Slovensku. Predmetom konania bolo určenie
neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995. Ako dôvod žalobkyňa uvádzala v podstate tie isté
dôvody, ako v teraz preskúmavanej veci, a to, že pravoslávna cirkev sa nestala vlastníkom týchto
nehnuteľností, že metropolitná rada nemala právomoc a spôsobilosť podpisovať takúto zmluvu, že
darovacia zmluva je nezrozumiteľná a neurčitá. V tomto prípade rozsudkami Okresného súdu v

Kežmarku č. k. 3C 225/2007-275 zo dňa 6.4.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
3Co/95/2010-327 zo dňa 3.11.2010 bola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na podaní takejto žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. Aj v prípade, že by bolo takejto žalobe
vyhovené, nebolo by možné vykonať záznam do katastra nehnuteľnosti, zaevidovať vlastnícky stav, lebo
tomu bráni úprava zakotvená v § 34 ods. 4 Katastrálneho zákona, teda, že právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou (prechod vlastníctva na Slovenskú republiku).

Možno teda konštatovať, že vo veci sp. zn. 3C/811/1997 Okresného súdu Kežmarok
boli účastníkmi konania tie isté právne subjekty. Predmetom žaloby o vydanie boli tie isté nehnuteľnosti,
pričom tvrdeným dôvodom neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21.11.1995 boli v podstate tie isté

dôvody, ako sú uvedené v preskúmavanej veci. Rozdiel medzi oboma konaniami je len ten, že kým
vo veci sp. n. 3C/811/1997 bola žaloba na vydanie zdôvodnená aj zákonným opatrením o usporiadaní
majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou č. 211/1990 Zb. zo dňa 29.5.1990,
v teraz preskúmavanej veci je ako ďalší dôvod žaloby a posledný dôvod odvolania uvedený aj § 3
ods. 1 písm. h) zákona číslo 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a

náboženským spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

Podanie žaloby o vydanie nehnuteľnosti podľa z. č. 161/2005 Z. z. vylučuje dôvodnosť námietky
rozsúdenej veci len pre rozhodnutie o žalobe z tohoto právneho dôvodu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo vyporiadať sa s opodstatnenosťou tejto námietky vo vzťahu k
ostatným dôvodom žaloby. V prípade záveru, že konaniu o týchto dôvodoch žaloby nebráni prekážka
rozsúdenej veci, bol súd povinný sa vyporiadať s opodstatnenosťou žaloby o vydanie odôvodnenou
neplatnosťou darovacej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti je treba poukázať na to, že žalobca, hoci vadne, spojil do žaloby zo dňa 7.12.2006
dve samostatné veci so samostatnými, pasívne legitimovanými subjektmi, z ktorých účastníkom konania
bolalenSlovenskárepublika(vovecivydanianehnuteľnostípodľaObčianskehozákonníka).Pamiatkový
úrad SR, ktorý mohol byť pasívne legitimovaným účastníkom len vo veci vydania nehnuteľnosti podľa z.
č. 161/2005 Z. z. účastníkom nie je, pretože žaloba voči nemu podaná nebola.

Samostatnosť týchto vecí je zrejmá aj zo skutočnosti, že kým konanie o vydanie nehnuteľnosti podľa
reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. je oslobodené od platenia súdnych poplatkov (§ 8 ods. 1), konanie
o žalobe na vydanie nehnuteľnosti podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka takto oslobodené nie je.

Jednoznačný vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej majú vady žaloby týkajúce sa vecnej
legitimácie oboch žalovaných.Ako výslovne vyplýva zo znenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je oprávneným subjektom na
podanie vlastníckej žaloby iba vlastník veci. Ochrany svojho vlastníckeho práva sa môže domáhať iba
on. Toto právo nie je prevoditeľné na iné osoby, a také osoby, ktoré nie sú vlastníkom veci, nemôžu

podať žalobu na ochranu vlastníctva inej osoby svojím menom. Pripustiť v občianskoprávnych vzťahoch
podobný postup by znamenalo poprieť zmysle
ochrany vlastníckeho práva ako vecného práva absolútnej povahy, pôsobiaceho voči všetkým ostatným
subjektom univerzálne a majúceho svoj ústavný základ v článku 11 Listiny základných práv a slobôd
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 2368/2002 zo dňa 16.1.2003).

Žalobkyňa nepreukázala v doterajšom priebehu konania, že by ku dňu podania žaloby na súd
(7.12.2006)bolavlastníčkounehnuteľností,ktorýchvydaniasadomáha podľa§126ods.1Občianskeho
zákonníka. To by ale musela preukázať nielen absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy zo dňa
21.11.1955, ale aj to, že vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nenadobudla predtým žalovaná v
2. rade.

Vecná legitimácia (aktívna a pasívna) je jeden z predpokladov úspešnosti žaloby, ktorá predstavuje
stav vyplývajúci z hmotného práva, v tomto prípade jednak zo zákona číslo 161/2005 Z. z. a jednak z
Občianskehozákonníkaaznamená,žežalobcamusíbyťnositeľomprávaažalovanýmusíbyťnositeľom
povinnosti, o ktorú v súdnom konaní ide.

V zmysle § 4 ods. 1 zákona číslo 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku
dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo
nehnuteľnú vec drží. Takouto právnickou osobou je v preskúmavanej veci Pamiatkový ústav Bratislava,
ktorý právo a povinnosť tento majetok spravovať nadobudol zmluvou o prevode správy nehnuteľného

majetku podľa zákona číslo 374/1996 Z. z.. Vychádzajúc zo znenia zákona, povinnou osobou nie je
Slovenská republika. Je ňou len právnická osoba, ktorá vec vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje,
alebo drží. Táto právnická osoba je pasívne vecne legitimovaná aj v sporoch o nárokoch oprávnenej
osoby uplatnených na súde (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 48/2009).

V preskúmavanej veci, v ktorej je uplatňovaný nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona číslo
161/2005 Z. z., je však od začiatku tohto konania Slovenská republika, za ktorú má len konať Pamiatkový
úrad SR. Slovenská republika ako taká je právnickou osobou. Jedná sa pritom o iný subjekt práva, než
akým je Pamiatkový ústav SR. Znamená to, že žalobca podal žalobu proti Slovenskej republike podľa z.
č. 161/2005 Z. z., ktorá nemá v tejto veci vecnú pasívnu legitimáciu a preto žaloba voči tomuto subjektu

mala byť bez ďalšieho zamietnutá.

Proti Slovenskej republike bola podaná žaloba na vydanie aj podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Štát, v súkromnom práve vystupuje ako účastník majetkových vzťahov (§ 1 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Ako subjekt občianskoprávneho vzťahu má rovnaké postavenie s ostatnými účastníkmi
občianskoprávneho vzťahu, keďže aj pre jeho účasť na právnom vzťahu platí ustanovenie § 2 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Štát je subjektom aj podľa procesných predpisov. Je síce spôsobilý byť
účastníkom konania, avšak len v spojení so štátnym orgánom, ktorého sa vec týka. Riadne označenie
štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní

pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný
štátny orgán, ktorého sa vec týka s uvedením jeho názvu a sídla.

Štát výkon svojich jednotlivých práv a povinností zveruje do pôsobnosti štátnych orgánov, prípadne
právnických osôb zriadených osobitným zákonom. Tieto subjekty v rámci

svojich právomocí konajú za štát aj v súdnych konaniach, ktoré sa dotýkajú výkonu zverenej činnosti. V
niektorých prípadoch je konanie pred súdom v mene štátu zverené len výslovne
vymedzeným, zväčša ústredným orgánom štátu.

Podľa z. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, Slovenská republika ako právnická osoba vlastní

majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca
majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku v mene štátu. Správca podľa § 1 ods. 1
písm. a) a b) (štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia a štátny podnik), nemôže
nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi voveciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal
byť podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Štát, ako spôsobilého účastníka konania, nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré
majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v určitých právnych vzťahoch vo svojom mene. Takéto organizácie
však môžu v iných veciach vystupovať len ako organizačná zložka štátu v mene štátu.

Štát ako právnická osoba pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, má rovné postavenie s

ostatnými účastníkmi.

Vychádzajúc z týchto zásad pochybil preto žalobca, keď podal žalobu podľa z. č. 161/2005 Z. z. proti
Slovenskej republike.

Potvrdenie aj tejto časti zamietavého rozsudku však znemožnili ďalej uvedené vady v označení žalobcu,

ako aj pravdepodobne čiastočne opodstatnená prekážka rozsúdenej veci.

Žalobca si žalobou uplatnil vydanie nehnuteľnosti aj podľa § 126 os. 1 Občianskeho zákonníka voči
Slovenskej republike z dôvodu prevzatia veci bez právneho dôvodu.

„Prevzatím veci bez právneho dôvodu je i prevzatie na základe právneho dôvodu síce existujúceho,
ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky. Prevzatie veci štátom na základe neplatného
právneho úkonu (darovacej zmluvy) možno z hľadiska vzťahu reštitučnej žaloby a vlastníckej žaloby
podriadiť pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu“ (Nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS
114/2004 a II.ÚS 504/2004) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 2202/2004).

Žalovať o vydanie darovanej veci z neplatnej darovacej zmluvy môže však úspešne len darca. Právo
úspešne žalovať štát o vydanie nehnuteľnosti podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka je podmienené
tým, že o vydanie veci nebola oprávnená osoba žiadať podľa predpisov reštitučnej povahy, pričom štát v
rozhodnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) prevzal vec bez právneho dôvodu (uznesenie Najvyššieho

súdu ČR z 28.2.2005 sp. zn. 28Cdo 6/2005).
Ak vykonáva štátny podnik právo hospodárenia s majetkom štátu, ktorý je ako vlastník tohto majetku
zapísaný v katastri nehnuteľnosti, je v konaní o ochranu vlastníckeho práva k tomuto majetku pasívne
legitimovaný štátny podnik za predpokladu, že žalobca tvrdí existenciu neoprávnených zásahov do jeho
vlastníckeho práva týmto podnikom. Rozsudok, ktorým súd voči štátnemu podniku vykonávajúcemu

právohospodárenia(teraz„správu“)knehnuteľnejveci,ktorejvlastníkomjepodľakatastranehnuteľnosti
štát, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti je osoba odlišná (žalobca) od štátu, je spôsobilým podkladom pre
zmenu zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti v prospech vlastníctva tejto osoby (žalobca)
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.2.2002 sp. zn. 20 Cdo 537/2001).

Toto rozhodnutie sa vzťahuje len na tzv. negatórnu vlastnícku žalobu (žaloba na stanovenie povinnosti
zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva).

Pasívny legitimovaný v konaní o vindikačnej (reivindikačnej) žalobe o vydanie veci vo vlastníctve štátu
je štát, zastúpený právnickou osobou vykonávajúcou právo správy.

Z § 1 zák. č. 282/1993 Z. z., na ktorý nadväzuje z. č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že tieto zákony sa
vzťahujú na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych
orgánov, správnych aktov, ale aj občianskoprávnych aktov, vydaných v rozhodnom období v rozpore

so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej právo vyjadrené najmä Chartou Organizácie
spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o
občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Oprávnené osoby sú podľa § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, písm. d), písm. h) z. č. 161/2005 Z. z. subjekty uvedené

v § 2 ods. 2, ktorých vec prešla v rozhodnom období do vlastníctva štátu, alebo obce. V dôsledku toho,
že v preskúmavanej veci sporné nehnuteľnosti prešli z vlastníctva žalobcu do vlastníctva pravoslávnej
cirkvi, nie je žalobca oprávnenou osobou podľa tohoto reštitučného zákona.Je však nesporné, že všetky reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi
špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) Občianskeho zákonníka ako lex generalis, ale
jeho primárnu aplikáciu vylučujú, ak je zistené, že ustanovenia reštitučných zákonov na daný prípad

dopadajú.

Jedným z reštitučných titulov je aj prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1, písm. h) z.
č. 161/2005 Z. z.). Špecifikom tohoto reštitučného dôvodu ako vo všeobecnosti všetkých reštitučných
zákonov, s výnimkou napr. z. č. 289/1990 Zb. v spojení so zákonom č. 338/1991 Zb. je, že vychádza zo

zásady platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení minulého režimu.

Žalobca podanou žalobou si uplatnil jednak reštitučný nárok na vydanie v zmysle z. č. 161/2005 Z. z., a
jednak vydanie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predmetom
tohoto konania nie je žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 29.11.1995. Otázka platnosti
tejto zmluvy doposiaľ nebola právoplatne rozhodnutá súdom určovacím rozsudkom (pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu).

Reštitučné zákony č. 282/1993 Z. z. v spojení so zákonom č. 161/2005 Z. z. neupravili do budúcnosti
právny režim všetkých právnych vzťahov urobených v rozhodnom období, pričom tieto reštitučné
zákony riešia len právny režim niektorých vzťahov. Preto bolo nevyhnutné, aby sa súd vyporiadal s

tým, či predchádzajúcimi rozhodnutiami nebolo riešené nadobudnutie vlastníckeho práva štátom od
pravoslávnej cirkvi, na ktorú prešlo vlastnícke
právo gréckokatolíckej cirkvi. Pokiaľ táto otázka nebola ani predbežne vyriešená v inom rozhodnutí,
nebolo by vylúčené preskúmavať platnosť tejto darovacej zmluvy v súlade s § 868 teraz platného
Občianskeho zákonníka podľa právnych predpisov platných v čase vzniku

tejto dohody.

Občiansky zákonník č. 151/1950 Zb. vychádzal zo zásady, že zmluvou možno nadobudnúť vlastnícke
právo len od vlastníka. Pokiaľ zmluvou previedol na iného vec ten, kto ju nevlastnil, bol takýto úkon podľa
§ 36 v spojení s § 107 z. č. 141/1950 Zb. neplatný pre rozpor so zákonom. Ak boli splnené stanovené

predpoklady neplatnosti právneho úkonu, bol tento právny úkon neplatný absolútne, pričom absolútna
neplatnosť pôsobí priamo zo zákona, a to od začiatku bez ohľadu na to, či došlo k vydaniu určujúceho
súdneho rozhodnutia, že právny úkon je neplatný. Otázka absolútnej neplatnosti právneho úkonu môže
byť riešená ako predbežná alebo ako vec sama na základe žaloby o určenie, a to aj vtedy, keď by bolo
možné žalovať o plnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.8.1999 sp. zn. 5Cdo 36/1999).,

Ešte významnejšou vadou konania je podanie žaloby voči žalovanému v 2. rade bez toho, aby žalobca
uviedol, čoho sa voči žalovanému v 2. rade touto žalobou domáha. Ani pri podaní návrhu na pripustenie
pristúpenia žalovaného v 2. rade do konania v podaní zo dňa 17.2.2011, ani v neskoršom priebehu
konania, žalobca neuviedol, čoho sa vlastne voči žalovanému v 2. rade domáha, aká povinnosť by mu

mala byť súdom uložená. Táto vada žaloby nebola odstránená ani pri podaní odvolania. Túto vadu
žaloby by sa mal súd pokúsiť odstrániť postupom podľa §43 O.s.p., čo sa nestalo. Za takéhoto stavu
nebolo možné vo vzťahu k žalovanému v 2. rade rozhodnúť vo veci samej.

V priebehu prvostupňového konania vyvstala ďalšia vada konania spočívajúca v určení, kto je vlastne

žalobcom v tomto spore. Podľa podanej žaloby bola žalobcom Gréckokatolícka cirkev, Gréckokatolícke
biskupstvo v Prešove.

V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu
pôsobia na území Slovenskej republiky (viď prílohu zákona číslo 308/1991 Zb.), je pod bodom 8 uvedená

Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike. Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú
právnické osoby (§ 4 ods. 3 prvá veta zákona číslo 308/1991 Zb.). Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej
republike sa podľa § 22 ods. 1 zákona číslo 308/1991 Zb. v spojení s bodom 8 prílohy zákona,
považuje za cirkev
registrovanú podľa tohto zákona. Je teda právnickou osobou a teda má aj spôsobilosť byť účastníkom

konania.PodľaZákladnéhodokumentugréckokatolíckejcirkvi,súcirkevajejniektorézložkyprávnickými
osobami(porovnajčlánokI.ods.2prváveta).VčlánkuX.savymedzujú útvary s právnou subjektivitou,
rozsah a oprávnenie konať v mene útvaru.Z odseku 3 tohto článku je treba vyvodiť, že za ktorýkoľvek z uvedených útvarov s právnou subjektivitou
- so zreteľom na dané hierarchické postavenie - môže konať gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove,
ktoré je ústredím cirkvi.

Vychádzajúc z týchto ustanovení bola v čase podania žaloby žalobcom Gréckokatolícka cirkev na
Slovensku, za ktorú konalo Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. V priebehu konania, po prvýkrát v
podaní zo dňa 17.2.2011, žalobca sa označil pod názvom: Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove.
Urobil tak bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia. Je možné sa len domnievať, že sa tak stalo v

súvislosti s tým, že dňa 30.1.2008 bola prešovská eparcia povýšená na sídlo metropolie a stala sa
Gréckokatolíckym arcibiskupstvom v Prešove (§ 92 ods. 4 O.s.p.). Doposiaľ nebol súdu doručený
žiadenprocesnýnávrhnazámenudoterajšiehožalobcuGréckokatolíckejcirkvinaSlovenskuzažalobcu
nového: Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove. V dôsledku toho pochybil prvostupňový súd, keď
bez pokusu o odstránenie vady podľa § 43 O.s.p. v záhlaví svojho rozsudku označil za žalobcu
Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove.

Všetky skôr uvedené vady konania vylučujú, aby vo veci mohol rozhodnúť odvolací súd s konečnou
platnosťou. Preto v súlade s § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p. bol napadnutý rozsudok zrušený a vec
sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí, ktorým sa bude konanie vo veci končiť, rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade
trov tohoto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.