Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 22, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/285/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3610201293
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3610201293.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov 1) D.. F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2) P.
X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, toho času bytom L. L., C., Z. XX/XX, 3) F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX, 4) V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., B. X, 5) E. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX,
zastúpených T. A. P.. Q. T., so sídlom K., Z. X proti odporcom 1) F.. T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.,
časť V. B., X. XXX/XX, 2) E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., časť V. B., K. XXX/XX, zastúpeným P.. T.M.,

T. v K., X. XX/X, za účasti D.. G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., časť V. B., X. XXX/XX ako vedľajšieho
účastníka na strane odporcov, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní odporcov 1),
2) proti rozsudku Okresného súdu Partizánske, č.k. 4C/30/2010-366 zo dňa 10. mája 2011, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okresného súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území V. B.,

zapísané Správou katastra X. v LV č. XXX ako parc. č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 197 m2 a
parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 98 m2, v LV č.
XXX ako parc. č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 385 m2 v celosti patria do dedičstva po V. X., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX. Rozhodol, že odporcovia 1), 2) sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom v 1. až 5. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v
sume 1.271,05 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil podrobným

opísanímsvojichskutkovýchzistení-detailnýmopisomvšetkýchlistinnýchdôkazovadoslovnoucitáciou
právnych ustanovení, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Dospel k záveru, že navrhovatelia majú
podľa § 80 písm. c) O.s.p. naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia
nie je možné prejednať túto časť nehnuteľností v dedičskom konaní po V. X., lebo v súčasnej dobe sú
zapísané v Správe katastra na LV č. XXX, č. XXX ako vlastníctvo odporcov. Uviedol, že
navrhovatelia 1) až 5) sú dedičmi po neb. V. X., ktorý je dedičom po V. X.. V. X. bola vlastníčkou pozemku

v katastrálnom území V. B., zapísaného v PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX - roľa vo výmere
66 árov 75 m2. Na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v K. zo dňa 28.11.1978, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňom 26.01.1979, nadobudol vlastnícke právo okrem iného aj k pozemku zapísanému v
PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX v katastrálnom území V. B. V. X., nar. XX.XX.XXXX.
Sporné nehnuteľnosti nikdy neboli majetkom štátu alebo obce, ale zostali vo vlastníctve V. X. a jej
dediča V. X., pretože výmerom zo dňa 15.04.1959 č. XXX/XX-XXX/XXXX, opraveného výmerom zo dňa

28.06.1960 a rozhodnutím ONV, odboru výstavby v K. zo dňa 13.06.1961 č. Výst. XXXX/XX, bola pre
potreby RFD v X. odňatá z parcely č. XXX časť vo výmere 2.539 m2 a časť vo výmere 3.332 m2. Spolu
bolo z celkovej výmery 6.657 m2 parcely č. XXX odňatých a vyvlastnených 5.871 m2, čo vyplynulo
aj z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v X. zo dňa 16.04.2000 č. OPÚ-XXX-XXXX/XXXX/
XXX-C. Vo vlastníctve právnej predchodkyne navrhovateľov zostala z pôvodnej parcely č. XXX výmera
804 m2. Z tejto výmery bolo 9 m2 vrátených v rámci ROEP právnemu predchodcovi navrhovateľov.

Zvyšok predstavuje výmeru 795 m2. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ide o pozemky
v súčasnosti evidované ako parcela č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X vo výmere spolu 680 m2,pričom zvyšok výmery (115 m2) sa stratil zrejme nepresnosťami pri vytyčovaní hranice pozemkov a pri
zápisoch do evidencie nehnuteľností. Dokazovaním tak nebolo preukázané tvrdenie odporcov o tom,
že sporné pozemky sa v minulosti stali vlastníctvom štátu. Po vyvlastnení ostala časť z PKN parcely č.

XXX, označená ako „pásik“, v súčasnosti evidovaná ako parcela č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X
nevyvlastnená. Konštatoval, že právna predchodkyňa odporcov F. H. Q. nadobudla vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam v katastrálnom území V. B., zapísaným na LV č. XXX a č. XXX na
základe Osvedčenia o vyhlásení o vydržaní v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) a § 63 zákona č. 323/1992 Zb.
Z osvedčenia vyplýva, že tieto nehnuteľnosti užívali v prírode pôvodne jej rodičia neb. Q. H. a X., rod. U.,

pričom ona užíva predmetné nehnuteľnosti od roku 1950 v prírode nerušene, dobromyseľne a pokojne
až doteraz. Prvostupňový súd posudzoval podľa § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka tvrdenia
odporcov, že ich právna predchodkyňa nadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom vydržaním.
Dospel k záveru, že neb. Q. H. a jeho manželka nemohli byť dobromyseľní v tom, že titul (dôvod)
na prevzatie sporných nehnuteľností do držby bol, lebo žiadny úkon z ich strany vo vzťahu k spornej
nehnuteľnosti v tom čase nebol vykonaný. Pokiaľ právna predchodkyňa odporcov bola v tom, že spolu

s ostatnými nehnuteľnosťami, ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.09.1952 od svojho
otca Q. H., nadobudla aj sporné nehnuteľnosti, takéto tvrdenie odporcov súd nemohol považovať za
preukázané. Právna predchodkyňa odporcov nemala v roku 1952 dôvod domnievať sa, že kúpnou
zmluvou zo dňa 12.09.1952 nadobudla od svojho otca aj časť susedného pozemku, pretože v čase
uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1952 susedný pozemok (teraz sporné nehnuteľnosti) ešte užívala jeho

vlastníčka, právna predchodkyňa navrhovateľov, a to až do roku 1954. K vytvoreniu tzv. pásika došlo až
po odňatí a vyvlastnení časti pozemku parcely č. XXX v roku 1959 a v roku 1961, preto v roku 1952,
keď bola kúpna zmluva uzavretá, boli pozemky užívané ešte ich vlastníkmi v súlade s ich zápisom
v evidencii nehnuteľností a ich hranice neboli sporné. Starí rodičia a právna predchodkyňa odporcov
nepochybne vedeli, kto bol vlastníkom susedného pozemku a vedeli aj to, pokiaľ siahajú hranice ich

pozemku, pretože svoj pozemok užívali, obrábali a v čase uzavretia kúpnej zmluvy susedný pozemok
parcelu č. XXX užívali a obrábali rodičia navrhovateľov. Hranica časti pôvodného pkn. pozemku č.
XXX, vyvlastneného na výstavbu školy, na strane od pozemkov odporcov bola v teréne tvorená plotom
až po výstavbe ihriska v 60-tych rokoch. Tento plot netvoril v tom čase hranicu s pozemkom právnej
predchodkyne odporcov č. XXX/X. Okresný súd uviedol, že hranicu pozemkov starí rodičia odporcov

pri normálnej bežnej opatrnosti museli zistiť. Omyl v ploche skutočne nadobudnutého a skutočne
držaného pozemku neprichádza do úvahy, nakoľko starí rodičia odporcov užívali svoje pozemky v
určitých hraniciach už dlho pred vytvorením sporných nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti neprevzali
do držby v rovnakom čase ako svoje nehnuteľnosti, aby mohlo dôjsť u nich k ospravedlniteľnému
omylu v pomere skutočne nadobudnutých nehnuteľností a skutočne užívaných nehnuteľností. Omyl

v pomere skutočne nadobudnutých nehnuteľností a skutočne užívaných nehnuteľností neprichádza
do úvahy ani u právnej predchodkyne odporcov, pretože ona tiež nenadobudla svoje nehnuteľnosti v
tom istom čase, keď začala užívať sporné pozemky. Svoje nehnuteľnosti nadobudla v roku 1952 a
sporné nehnuteľnosti začala užívať niekedy začiatkom 60-tych rokov. Z uvedených dôvodov nemožno
považovať za preukázané tvrdenie odporcov, že podmienky vydržania vlastníckeho práva zo strany ich

právnej predchodkyne boli splnené už v roku 1962. Okresný súd zaujal stanovisko aj k tvaru pozemku.
Uviedol, že pozemok parcela č. XXX/X netvoril súvislý rovnobežný pás s pozemkom parcela č. XXX/X
vo vlastníctve právnej predchodkyne odporcov. Bol vytvorený geometrickým plánom v roku 1976, teda
muselo byť právnej predchodkyni odporcov zrejmé, že nejde o súčasť jej pozemku a nemohlo u nej dôjsť
k omylu, že sporný pozemok, vtedy označený ako parcela č. XXX/X, patril k pozemku parcela č. XXX/

X. Parcela č. XXX/X mala podľa geometrického plánu rovnú hranicu a parcela č. XXX/X s ňou susedila,
ale len v určitej časti. Pozemok parcela č. XXX/X nebol ani predmetom vyporiadania pri rozdelení
podielového spoluvlastníctva pozemku k pozemku parcela č. XXX/X a pozemku parcela č. XXX/X. V
tom čase právna predchodkyňa odporcov vlastnícke právo k sporným pozemkom neuplatňovala, nebola
u nej prítomná subjektívna stránka oprávnenej držby, t. j. presvedčenie, že je vlastníčkou aj sporného

„pásika“. Pri hodnotení, či bola právna predchodkyňa odporcov držiteľkou nehnuteľností v dobrej viere,
súd bral do úvahy, či pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti od právnej
predchodkyne odporcov požadovať, nemala, resp. nemohla mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že jej nehnuteľnosti patrili. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právni
predchodcovia odporcov, ich starí rodičia a ich matka síce prevzali od určitého obdobia sporné pozemky

do držby, avšak ich držbu nemožno so zreteľom na všetky okolnosti považovať za držbu oprávnenú. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že právna predchodkyňa odporcov užívala sporné nehnuteľnosti
po dobu stanovenú zákonom pokojne aj nerušene a prispela k tomu aj nečinnosť navrhovateľov, ktorí
časti parcely, ktorá nebola vyvlastnená, neužívali, avšak poručiteľ V. X. vlastnícke právo k tejto častiparcely nestratil, pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje. Uzavrel, že pri rozhodovaní vychádzal z toho,
že predmetom dedičského konania po poručiteľovi sú veci, ktoré poručiteľ ku dňu smrti vlastnil, a keďže
neb. V. X. ku dňu smrti nepochybne bol vlastníkom sporných nehnuteľností, za dôvodný podľa § 80

písm. c) O.s.p. považoval určovací návrh, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia 1) a 2). Navrhli, aby krajský súd
rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Uviedli, že hranice

susedných pozemkov do určitej doby neboli presne geometricky vytýčené, resp. aspoň plotom alebo
iným preukázateľným nemenným spôsobom, ale boli vytýčené v prírode len brázdou, čo nie je spôsob
určenia hranice pozemkov, ktorý by bol presný a hlavne nemenný. Pri každej orbe sa hranice pozemkov
menia, a teda iba geometrickým zameraním a ich vytýčením je možné presne určiť hranice pozemkov.
Tým, že neboli hranice susedných pozemkov presne vytýčené, susedia nemali vedomosť, ako presne
vedú. Pri tak veľkej výmere oboch susedných pozemkov - parcela č. XXX vo výmere 6.675 m2 a parcela

č. XXX/X vo výmere 7.787 m2, na ktorých nebolo nič iné iba pôda a inak, než brázdou oddelené neboli, je
veľmi ťažko poznať, že po celú dobu ich užívania pred rokom 1952 nedošlo k posunu hranice, a preto nie
je vylúčené, že niektorý zo susedov užíval viac, ako v skutočnosti vlastnil bez toho, aby to druhá strana
poznala. S ohľadom na tieto dôvody je aj veľmi ťažko ustáliť, kedy sporný „pásik“ prvýkrát vznikol a aké
malpôvodnérozmery,pričomniejevylúčené,žesamenilirozmerypredvyvlastnením,povyvlastneníav

súčasnosti.Zastávalnázor,žezáverysúduprvéhostupňasúsubjektívneaničímnepodložené.Súdtakto
tvrdené skutočnosti nebral do úvahy a zaujal jednoznačný názor, že musela vydržiteľka H. Q. poznať
hranice susedných pozemkov, a že sporný pásik vznikol prvýkrát až po vyvlastnení. Vytýkali súdu, že
skúmal právny titul aj u právneho predchodcu vydržiteľky, čo však pre daný prípad nie je podstatné,
nakoľko nehnuteľnosti si nechala osvedčiť H. Q. a do 10-ročnej vydržacej doby si nezapočítavala dobu

užívania jej právnym predchodcom. V danom prípade sa jednalo o prevod medzi blízkymi osobami
a predmetnom prevodu bola nehnuteľnosť, ktorú nadobúdateľka predtým dobre poznala. Preto nebol
dôvod na jej strane sa o nehnuteľnosti bližšie zaujímať. V kúpnej zmluve nie je uvedená výmera, ani
k nej priložený žiadny geometrický plán, resp. náčrt, ktorý by určoval tvar nadobúdaného pozemku.
Vydržiteľka začala užívať sporné nehnuteľnosti od roku 1952. Súd prvého stupňa uzavrel,

že sporné nehnuteľnosti začala právna predchodkyňa odporcu 1) a 2) užívať až po výstavbe ihriska v
60-tych rokoch, resp. po vyvlastnení PKN parcely č. XXX v roku 1960, nakoľko predtým podľa neho
sa nebol dôvod domnievať, že sporný pozemok patrí do vlastníctva vydržiteľky, pričom táto skutočnosť
nebola preukázaná žiadnym z vykonaných dôkazov a aj sami navrhovatelia uviedli, že sa nevedia
vyjadriť, v akom rozsahu užívala vydržiteľka nehnuteľnosti v čase od roku 1953. Uviedli, že súd prvého

stupňa nepovažoval tvrdenia odporcov čo do titulu (dôvodu), na základe ktorého vydržiteľka nadobudla
aj sporné nehnuteľnosti, za preukázané, avšak jedná sa o sporové konanie, kde povinnosť tvrdenia, že
zo strany vydržiteľky tu titul nebol, mali navrhovatelia. Nenamietanie rozsahu užívania navrhovateľmi, že
ani pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú je možné od nich požadovať, nezistili, že im zostala malá časť
pôvodnej PKN parcely č. XXX, svedčí v prospech vydržiteľky, že rozsah užívania v rozhodnom období

zodpovedal rozsahu užívania v súčasnosti, t. j. nepoukázali na zmenu rozsahu užívania vydržiteľkou.
Namietali, že súd prvého stupňa nebral do úvahy tvar pozemkov, ich celkovú výmeru a skutočnosť, že
hranice v prírode neboli určené, pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa z hľadiska pomeru
plochy nadobudnutého pozemku a plochy skutočne držaného pozemku. Navrhovatelia, resp. ich právni
predchodcovia v roku 1953 prestali z dôvodu združstevnenia parcelu č. XXX ako celok užívať a o jej

„osud“ sa ďalej nezaujímali. Boli v tom, že bola vyvlastnená celá parcela č. XXX a je nelogické, aby
zostal tzv. „pásik“, ktorý bol prakticky nevyužiteľný, absolútne k ničomu. Pokiaľ by bolo pravdou, že
susedia si hranice skutočne dobre poznali a užívali v rozsahu, ako uvádzajú, navrhovatelia by museli pri
bežnej normálnej opatrnosti zistiť, že im zostala veľmi malá časť pozemku. Žiadny námietky zo strany
navrhovateľovčodospornýchnehnuteľnostínebolivnesenéanivrámciROEP-u,kedyimbolovrátených

9 m2 z pôvodnej PKN parcely č. XXX. Namietali aj skutkové zistenia prvostupňového súdu ohľadne
hraníc pozemku. Poukázali na to, že Správa katastra X. vo svojom vyjadrení uviedla, že v rozhodnom
čase boli veľké nezrovnalosti v evidencii nehnuteľností, kde osoba neznalá pomerov sa môže ľahko
pomýliť a je veľmi ťažké zaujať jednoznačné stanovisko. Vlastnícke právo k „pásiku“ označeného ako
PKN parcela č. XXX/X v roku 1976 svedčila pre Československý štát v správe X. a neskôr v správe F.,

preto nie je správne tvrdenie, že H. Q. minimálne od roku 1976 musela vedieť, že zostal tzv. pásik, a
že vlastnícke právo k nemu svedčí navrhovateľom. H. Q. nemala odkiaľ získať vedomosť, že vlastnícke
právo k pásiku svedčí právnym predchodcom navrhovateľov. Skutočnosť, že následne po presnom
geometrickom zameraní a vypracovaní geometrického plánu H. Q. zistila, že od roku 1952 užívala ajtzv. pásik, bola v čase zistenia tejto skutočnosti právne irelevantná, nakoľko zákonné podmienky na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nastali ešte za platnosti a účinnosti zákona č. 141/1950
Zb. v roku 1962, kde osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním malo len deklaratórny

charakter. Spísaním osvedčenia sa len zjednotil skutočný a právny stav.

Navrhovateliavpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniunavrhli,abykrajskýsúdnapadnutýrozsudok
potvrdil ako vecne správny a odporcov zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré uplatnili
celkom v sume 77,29 eur. K jednotlivým argumentom odporcov uviedli: ak hranice pozemkov nie

sú presne vytýčené a zreteľné, nemôže žiaden zo susediacich vlastníkov argumentovať pokojnou a
nerušenou držbou a vydržaním nejakej plochy zo susedného pozemku, pretože musí brať zreteľ na to,
že hranice nie sú v prírode presné a zreteľné. Užívanie nehnuteľností bolo tak, ako opísal navrhovateľ
pred prvostupňovým súdom, t. j. boli užívané podľa vlastníckych hraníc a na hranici bola dlhé roky
vytvorená brázda, t. j. pásik pôdy na hranici pozemkov, ktorý bol stabilný, výškovo oddelený, hranice sa
nedalo pomýliť, alebo posunúť bez toho, aby to vlastník z druhej strany nezbadal. Nesúhlasili s tvrdením

odporcov, že sporovú plochu 680 m2 možno považovať za zanedbateľnú. Predmetná plocha 680 m2 je
v prírode usporiadaná tak, že predstavuje pás dlhý 190 m a široký vpredu 3 m a vzadu 4,1 m. Vlastný
pozemok odporcov je vpredu široký 23 m a vzadu 22,9 m. Porovnaním týchto plôch možno dôjsť k
záveru, že výmera a rozmery pozemku navrhovateľov nie sú zanedbateľné a v prírode sú zistiteľné.
Zastávali názor, že tvrdením, že „vydržiteľ“ H. Q. bola objektívne v tom, že sporné nehnuteľnosti

nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho otca Q. H.“, sa odporcovia evidentne snažia posunúť
držbu do dávnej minulosti, najmenej do roku 1952, kedy bola robená medzi právnymi predchodcami
odporcov kúpna zmluva. Táto kúpnu zmluva z roku 1952 sa týkala len pozemkov odporcov, nič iné
preukázané nebolo, najmä nebola preukázaná dobromyseľná držba sporového pozemku právnymi
predchodcami odporcov. Pozemok č. XXX/X, o ktorom odporcovia tvrdia, že vlastníctvo k

nemu v roku 1976 svedčilo pre Československá štát v správe Y. a neskôr v správe F., nie je totožným
s pozemkom, ktorý je predmetom sporu. Opakovane považovali za potrebné poukázať na skutočnosti,
z ktorých je zrejmé, že právna predchodkyňa odporcov si bola dobre vedomá veľkosti svojho pozemku
vrátane jeho hraníc a tieto skutočnosti svedčia proti tvrdeniu o jej dobromyseľnosti. Je totiž zrejmé,
že poľný náčrt zo dňa 17.09.1976, ktorý bol robený pre účely geometrického plánu č. XXX-XXXX-

XXXX/XX, vychádza z meraní, na ktorom boli prítomní a dokonca vystupovali ako figuranti H. Q. spolu
s P. Q.. Museli preto poznať hranice svojich parciel. Na základe tohto geometrického plánu v roku
1977 si právna predchodkyňa odporcov usporadúvala vlastnícke právo k pozemkom. Predmetom tohto
usporiadania boli výslovne len susediace nehnuteľnosti, pás vytvorený z PK parcely č. XXX nechala
bokom, nevyvolalo to u nej snahu usporiadať si tento pozemok, čo by bolo logické očakávať, pokiaľ by ho

mala v oprávnenej držbe a usporiadavala ho až v roku 2000 osvedčením. Zastávali názor, že konkrétne
okolnosti tohto prípadu nasvedčujú tomu, že odporcovia, ani ich právna predchodkyňa nemohla byť
dobromyseľná vo svojej držbe, museli mať vedomosť, že užívajú cudzí pozemok, na ktorý nemajú žiaden
právny titul.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcov
je dôvodné. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Súd rozhoduje na základe riadne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ skutkový stav nie je zistený riadne
a úplne, je rozhodnutie súdu predčasné, a preto nesprávne.

Spornú parcelu, v súčasnosti zapísanú Správou katastra X. v LV č. XXX ako parcela č. XXXX/X - orná
pôda vo výmere 197 m2, parcela č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 98 m2, v LV
č. XXX ako parcela č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 385 m2, katastrálne územie V.
B., právna predchodkyňa odporcov F. H. Q. podľa svojho vlastného vyjadrenia v notárskej zápisnici,

spísanej dňa 17.03.2000 notárkou P.. V. J. pod č. N 131/2000, NZ 133/2000, užíva od roku 1950. Podľa
tvrdení odporcov túto užívala až do uzavretia darovacej zmluvy zo dňa 07.12.2000, a to nepretržite
a nerušene. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na závere, že právna predchodkyňa odporcov
nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Nemohla byť so zreteľom ku
všetkým okolnostiam dobromyseľným nadobúdateľom týchto nehnuteľností. Kúpnu zmluvu zo dňa

12.09.1952, ktorou Q. H. previedol na svoju dcéru, právnu predchodkyňu odporcov, vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam v katastrálnom území V. B., zapísaným v PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX/
X v podiele 6/14 a vo vložke č. XXX ako parcela č. XXX/X v podiele 1/2, a ktorú odporcovia 1), 2)
považovali za titul pre nadobudnutie susedných (sporných) nehnuteľností, okresný súd za nadobúdacítitul nepovažoval. Tvrdenie odporcov, že kúpna zmluva je dôvodom, na základe ktorého nadobudla
odporkyňa do držby aj sporné nehnuteľnosti, za preukázané nepovažoval. Právna predchodkyňa
odporcovnemalavroku1952dôvoddomnievaťsa,žekúpnouzmluvouzodňa12.09.1952nadobudlaod

svojho otca aj časť susedného pozemku, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1952 susedný
pozemok (sporné nehnuteľnosti) užívala jeho vlastníčka, právna predchodkyňa navrhovateľa, a to až
do roku 1954.

V zmysle ust. § 854 Občianskeho zákonníka (rovnako ako § 498 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom od 01.04.1964) ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté pred
01.04.1964. Ak nie je v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka uvedené inak, vznik týchto
právnych vzťahov, ako i nároky z nich vzniknuté pred 01.04.1964 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov. Nakoľko právna predchodkyňa odporcov mala sporné nehnuteľnosti užívať v rokoch 1950,
resp. 1952 a nasl., tvrdené nadobudnutie vlastníckych práv vydržaním je potrebné posudzovať v režime
ust. § 116, § 143 a § 145 zákona č. 141/1950 Zb., ktorým zákonom bola pôvodná 30-ročná vydržacia

doba v prípade držby skrátená na desať rokov (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.). Konštrukcia držby a
vydržania v Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb. bola obdobná platnej právnej úprave, preto sú pre
posúdenie vydržania obdobne aplikovateľné aj závery príslušnej judikatúry vzťahujúcej sa k vydržaniu
podľa platnej právnej úpravy, čo prvostupňový súd aj správne urobil.

Prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní zákonných predpokladov vydržania stanovených v § 134
ods., 1 a 2 Občianskeho zákonníka z premisy, že dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne
existenciesvojhoprávavomyle.Priobjektívnomhodnotení,ktorésavyžaduje,jepotrebnébraťdoúvahy
nielen osobné presvedčenia držiteľa ohľadne existencie svojho práva, ale aj to, či pri bežnej opatrnosti,
ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať, nemal, resp. nemohol mať

po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávneným držiteľom je v zmysle
§ 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka len ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Úvahy, z ktorých súd prvého stupňa pri
rozhodovaní vychádzal, sú v zásade správne, zodpovedajú hmotnému právu a súdnej praxi.

Je nepochybné, že pokiaľ sporné nehnuteľnosti nie sú uvedené v kúpnej zmluve zo dňa 12.09.1952,
nemohla byť právna predchodkyňa s ohľadom ku všetkým okolnostiam objektívne presvedčená o
ich nadobudnutí. Pokiaľ by aj išlo o omyl, ako vo svojich podaniach podsúvajú odporcovia, právne
relevantný by bol len omyl objektívne ospravedlniteľný, t. j. bolo by „dobre ospravedlniteľné“, aby sa
pri uzatváraní zmluvy nepresvedčila, či sa prevádzajú nehnuteľnosti, ktoré mienila kúpou nadobudnúť.

V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že pri zákonných podmienkach vydržania (§ 129, § 130
Občianskeho zákonníka) sa jedná o dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, teda o dobrú vieru
objektívne hodnotenú. Judikatúra preto dôvodne dôvodí, že o dobromyseľnosť so zreteľom ku všetkým
okolnostiam môže ísť len tam, kde držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú od neho s ohľadom na okolnosti
prípadu možno požadovať, nemal, či nemohol mať po celú vydržaciu dobu pochybnosti o tom, že mu

vec patrí. Aj keď teda právna predchodkyňa odporcov bola subjektívne presvedčená, že užíva svoje
nehnuteľnosti nadobudnuté kúpou, okolnosť, uvádzaná v osvedčení o vydržaní, že nehnuteľnosti začala
užívať od roku 1950, vylučujú oprávnenú držbu odvodenú od kúpnej zmluvy z roku 1952, ktorá podľa
odporcov vyvolala u ich právnej predchodkyne presvedčenie, že nadobúda nehnuteľnosť
v rozsahu, ako užívali jej rodičia, od ktorých kúpou sporné nehnuteľnosti mala nadobudnúť. Súdnou

praxou bolo ustálené, že od zmluvných strán možno objektívne požadovať, aby sa presvedčili o tom, ako
je predmet zmluvy vymedzený. Za daných okolností a za daného skutkového stavu, z ktorého aj odvolací
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, nie je možné uznať vlastnícke právo právnej predchodkyne
odporcov k sporným pozemkom. Či právni predchodcovia H. Q. boli oprávnenými
držiteľmi, a či ich oprávnená držba mohla u H. Q. vôbec vyvolať dobromyseľné nadobudnutie sporných

nehnuteľností s ohľadom na tvrdenie odporcov, že rozsah užívania sporných nehnuteľností bol totožný
u právnych predchodcov H. Q., sa súd prvého stupňa nezaoberal. Dôkaznú povinnosť však majú
odporcovia, nakoľko v súlade s ustálenou judikatúrou dobrú vieru s prihliadnutím na požiadavku bežnej
a obvyklej opatrnosti držiteľa musí preukazovať ten, kto tvrdí, že vec vydržal. Dôkazné bremeno nemajú
navrhovatelia, ako sa o tom odporcovia mylne domnievajú, nakoľko preukázanie dobromyseľnosti je

procesnou povinnosťou toho, kto sa dovoláva pre nich priaznivých záverov vyplývajúcich z vydržania
vlastníckeho práva. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .