Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/135/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616215322
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7616215322.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu COFIDIS SA so sídlom Parc de la
Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´ Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, na území SR
konajúci prostredníctvom jeho organizačnej zložky COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 50
595 628, Bratislava, Einsteinova 11/3677, zast. URBÁNI & Partners s. r. o., so sídlom Banská Bystrica,
Skuteckého 17, IČO: 36 646 181, proti žalovaným 1/ F. S., nar. XX.X.XXXX, bytom Ž. XXX a 2/ Z. S.,
nar. X.XX.XXXX, bytom Ž. XXX, obaja zast. JUDr. Ivanom Čurillom, advokátom, so sídlom Spišská Nová
Ves, Fabiniho 11, Spišská Nová Ves, o zaplatenie 2.862,59 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku

7Csp/112/2016-150 z 23.11.2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Priznáva žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom žalovaným uložil povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobcovi 299,35 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.6.2016 do zaplatenia
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaným priznal náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 57,95 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal od žalovaných zaplatenia sumy
2.862,59 € spolu s úrokom vo výške 13,05 % ročne zo sumy 4.159,67 € odo dňa 21.9.2015 do 12.1.2016,
t.j. 168,06 €, úrokom vo výške 13,05 % ročne zo sumy 3.851 € odo dňa 13.1.2016 do 28.6.2016, t.j.
229,94 €, úrokom vo výške 13,05 % zo sumy 2.862,59 € odo dňa 29.6.2016 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.159,67 € od 21.9.2015 do 12.1.2016, t.j. sumy 65,03 €,
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.025,20 e od 13.1.2016 do 28.6.2016, t.j. 93

€, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.862,59 € od 29.6.2016 do zaplatenia ako aj
poplatku za oneskorené splátky vo výške 600 € a nákladov spojených s výkonom zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva vo výške 1.384 €. Žiadal priznať aj náhradu trov konania. Žalobca písomným
podaním zo 17.2.2017 vzal žalobu späť v časti poplatku za oneskorené splátky vo výške 600 €,
poplatku za nedoručenie technického preukazu po zmene registrácie v sume 360 €, poplatku za vrátenú
poštu vo výške 30 €, poplatku za manuálne zaúčtovanie 16-ich splátok vo výške 128 € a paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 €, spolu 1.158 € a naďalej trval

na zaplatení odplaty za: poskytnutie služieb spojených s odobratím a prevozom motorového vozidla,
vrátane vykonania drobného servisu podľa faktúry č. 1142015 zo 16.12.2015 v alikvótnej výške 282 €,
odtiahnutie motorového vozidla podľa faktúry č. 160300009 z 25.1.2016 vo výške 62,50 €, odhlásenie
vozidla podľa faktúry č. 160229 zo 4.7.2016 v alikvótnej výške 125 €, vyhotovenie posudku podľa faktúryč. 2/2016, nájom parkovacieho miesta za mesiac december 2015 podľa faktúry č. 1152015 zo 4.1.2016
v alikvótnej výške 34,50 €, nájom parkovacieho miesta za mesiac január 2016 podľa faktúry č. 2016007
z 29.1.2016 v alikvótnej výške 36 € , províziu z predaja vozidla podľa faktúry č. 1600178 zo 7.6.2016

v alikvótnej výške 207 €, spolu náklady spojené s výkonom zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho
práva vo výške 830 €.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným 1/ uzavreli 15.6.2013 zmluvu o úvere č. 16196,
na základe ktorej poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 6.454,06 € za účelom umožnenia kúpy

motorového vozidla OPEL ZAFIRA 1,9 DTL COSMO, VIN T a žalovaný 1/ sa zaviazal predmetný úver
spolu s dohodnutým príslušenstvom za podmienok uvedených v zmluve splácať v zmysle finančného
plánu, ktorý bol súčasťou zmluvy vo výške 150 € mesačne, pri počte splátok 60, vždy k 20-temu dňu
príslušného kalendárneho mesiaca, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.7.2013 a poslednej splátky
dňa 20.6.2018. Po zaplatení 26-ich splátok žalovaný 1/ ďalšie splátky nezaplatil, preto bol listom zo
16.12.2015 upozornený spolu so žalovaným 2/ na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru spolu s

jeho prísl. Pretože žalovaný 1/ bol v omeškaní so splátkami úveru viac ako tri mesiace, žalobca vyhlásil
podľa bodu 20. svojich Všeobecných podmienok úver, celé jeho prísl. a všetky platby vzťahujúce sa
k úveru, a to k 8. dňu odo dňa odoslania oznámenia o tejto skutočnosti žalovanému 1/, za splatné.
Vyhlásením splatnosti a výzvou na úhradu dlžnej sumy zo 4.1.2016 žalobca vyzval žalovaného 1/
k úhrade všetkých dovtedy evidovaných pohľadávok a takisto výzvu na plnenie zo 4.1.2016 doručil

žalovanému2/akoručiteľovinazákladeručiteľskéhovyhlásenia.Žalobcauviedol,žeúver,celéjehoprísl.
a všetky platby vzťahujúce sa k úveru, sa stali splatnými 12.1.2016. Vzhľadom na nečinnosť žalovaných
a na zosplatnenie úveru žalobca pristúpil k začatiu výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho
práva v zmysle zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. V súvislosti s touto zmluvou
má žalobca nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutých poplatkov ako aj nákladov hotových výdavkov

spojených s výkonom zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva.

4. Rozsudkom sp. zn. 7Csp/112/2016-87 z 20.4.2017 súd žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi
spoločneanerozdielnesumu830€do15dníodprávoplatnostirozsudku,konanievčasti1.158€zastavil
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Po odvolaní sa žalobcu proti rozsudku vo výroku o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací zrušil rozsudok v napadnutom
výroku a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. V ďalšom konaní, po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie na vec aplikoval § 53 ods.
7, § 553 ods. 1, § 553c ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka(ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z. a vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nebol sporný medzi stranami v
predchádzajúcom konaní, pokiaľ ide o uzavretie úverovej zmluvy na poskytnutie úveru žalovanému 1/
za účelom kúpy motorového vozidla zn. OPEL ZAFIRA 1.9 DTL COSMO, jej podmienok, podľa ktorých
žalovaný 1/ mal splácať úver v 60-ich splátkach po 150 €, počte žalovaným 1/ zaplatených splátok (26),
spôsobe odobratia vozidla. Mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola dňa 15.6.2013

platne uzavretá Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Sporové strany sa dohodli,
že výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva bude uskutočnený cez predaj vozidla priamo
tretej osobe a výťažok z predaja bude použitý na započítanie pohľadávky žalobcu. Veriteľ bol oprávnený
uskutočniť predaj po vyhlásení splatnosti úveru podľa čl. 20 úverovej zmluvy. Keďže zabezpečený
záväzok žalovaného vyplývajúci zo Zmluvy o úvere nebol riadne a včas žalovaným 1/ splnený, žalobca

vyhlásilsplatnosťúveruspoluspríslušenstvomavšetkýmiplatbamikudňu12.1.2016apristúpilkvýkonu
zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva. Tvrdenie žalovaného, že mal dohodnuté so žalobcom,
že motorové vozidlo dobrovoľne vracia a spochybňovanie, kedy malo byť motorové vozidlo odobrané,
súdvyhodnotilakoirelevantné,lebožalovanýpodpísalZmluvuozabezpečovacomprevodevlastníckeho
práva, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere a vzťahujú sa naňho tam uvedené podmienky

a s tým spojené zákonné ustanovenia. Súd uzavrel, že konečnú žalovanú sumu, ktorej zaplatenia sa
žalobca domáhal 2.862,59 € vyčíslil po odpočte ceny, za ktorú bolo motorové vozidlo odpredané, t.j.
1.397,76 €. Ďalej konštatoval, že ani v ďalšom konaní žalobca žalobe nepredložil žiaden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval, prostredníctvom ktorej spoločnosti bol zrealizovaný odpredaj motorového
vozidla, nepredložil kúpno-predajnú zmluvu, teda nie je zrejmé, za akú cenu bolo motorové vozidlo

odpredané. Súd preto vychádzal zo znaleckého posudku, podľa ktorého bolo motorové vozidlo pri
odobratí ocenené na sumu 3.961 €. Rozdiel medzi touto sumou a sumou, za akú malo byť motorové
vozidlo odpredané činí 2.563,24 €, na ktorú žalobca nárok nemá. Preto od žalobcom požadovanej istiny
vo výške 2.862,59 € súd odpočítal sumu 2.563,24 € a rozdiel týchto súm činí 299,35 €. Tento zvyšnýnárok žalovaní uznali, súd sa preto v ďalšom už nezaoberal preskúmavaním predmetnej zmluvy v
zmysle ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaných na zaplatenie tejto sumy zaviazal
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 29.6.2016 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 5.366,62 € s prísl. V konaní mal žalobca čiastočný úspech, a to v časti o zaplatenie
sumy 830 € bez príslušenstva (prvým rozsudkom) a sumy 229,35 € s prísl. Úspech žalobcu bol v pomere

21,05 % a neúspech 78,95 %. Väčší úspech v konaní mali teda žalovaní, ktorým súd priznal náhradu
trov konania v pomere 57,95 % (rozdiel ich úspechu 78,95 % mínus neúspechu 21,05 %). V takomto
rozsahu vznikol žalovaným nárok na náhradu trov konania.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti a vo výroku o trovách konania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP,

navrhol ho v tejto časti zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov konania.
Vytkol súdu, že jeho rozhodnutie je nesprávne, konajúci súd na základe vykonaných dôkazov dospel
opäť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že nepredložil
súdu žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, za akú skutočnú cenu bolo motorové vozidlo odpredané,
lebo predložil ako dôkaz kúpnu zmluvu zo dňa 30.5.2016, z ktorej vyplýva, že prostredníctvom

aukčnej spoločnosti odpredal motorové vozidlo tretej osobe za kúpnu cenu 2.300 €. Suma 1.397,76
€, predstavuje výťažok získaný z výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, ktorý bol
žalobcom započítaný na dlh žalovaných a tento pokryl 16 ďalších splátok. Zvyšnú časť sumy z celkového
výťažku získaného predajom motorového vozidla žalobca v súlade s ust. zmluvy o zabezpečovacom
prevode použil na náhradu nákladov účelne vynaložených v súvislosti s výkonom zabezepčovacieho

práva. Napriek tomu súd uviedol, že žalobca nepredložil relevantný dôkaz preukazujúci odpredaj
motorového vozidla. Rozhodnutie súdu nevychádza z objektívne a správne zisteného skutkového stavu
a pokiaľ súd mal za to, že žalobca nepreukázal, za akú cenu motorové vozidlo bolo odpredané, nie je
zrejmé, prečo súd uvádza sumu 1.397,76 ako cenu vozidla.

8. Žalovaní navrhli rozsudok potvrdiť ako vecne správny, mali za to, že odvolanie nie je dôvodné,
uviedli, že v zmysle sudcovskej koncentrácie konania nemožno prihliadať na dôkazy doručené súdu
prvej inštancie oneskorene.

9. Rozsudok vo výroku, ktorým boli žalovaní zaviazaní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu

299,35 € s prísl. 15 dní od právoplatnosti rozsudku nebol odvolaním napadnutý, preto v tejto časti
rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 CSP a nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

(§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust.
§ 385 ods. 1 a contrario CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne

vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.5.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

11. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP predpokladá, že strana navrhla

dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd
ho nevykonal.

12. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového

stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďžepríčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade

s § 191 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 až § 194 CSP.

13. Zároveň žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách vymedzeného odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho
posúdenia veci, ktorý vyústil do záveru súdu prvej inštancie, že žaloba o neplatnosť výpovede je
nedôvodná.

14. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania
podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a
teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,

alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne
na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne
závery o právach a povinnostiach strán.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu

v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v
podanom odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom
pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. §
191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne

právne posúdil a dospel k správnym záverom, pričom rozsudok dostatočne odôvodnil a odvolací súd
nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán
alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, preto rozsudok vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách
konania, podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

16. Ani skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

17. Súd prvej inštancie svojím prvým rozsudkom vo veci 7Csp/112/2016-87 z 20.4.2017 priznal

žalobcovi sumu 830 €, ktorá podľa odôvodnenia rozsudku predstavuje sumu nákladov za výkon
zabezpečovacieho práva, čím v plne vyhovel žalobcovi, ktorý v podaní z 20.3.2017 sám vyčíslil tieto
náklady v uvedenej výške. Napriek tomu žalobca na pojednávaní dňa 24.9.2018 (po zrušení rozsudku v
zamietajúcomvýrokuavráteníveciodvolacímsúdomsúduprvejinštancienaďalšiekonanie)predniesol,
že žiada (okrem iného) priznať „náklady za odpredaj“ vo výške 830 €, ktoré mu už boli právoplatne

priznané vyššie označeným rozsudkom. Na pojednávaní dňa 23.11.2018 žalobca výslovne prehlásil,
že nemá žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že za cenu 1.397,76 € bolo predmetné motorové vozidlo
predané. Dňa 5.10.2018 žalobca predložil kúpnu zmluvu z 30.5.2016, v ktorej sa predávajúci (žalobca)
a kupujúci mali dohodnúť na kúpnej cene predmetného motorového vozidla v sume 2.300 €.

18. Vychádzajúc z týchto nekonzistentných, rozporuplných, zmätočných skutkových tvrdení samotného
žalobcu, keď svoje tvrdenie o výťažku 1.397,76 € za sporné motorové vozidlo nepreukázal adekvátnym
dôkazom (tvrdenie bez dôkazu), netvrdil, že kúpna cena 2.300 € bola započítaná na sporné motorové
vozidlo (predložil dôkaz ku skutočnosti, ktorú netvrdil) súdu prvej inštancie neostalo iné, len vychádzať zhodnoty motorového vozidla po jeho odobraní žalovanému 1/ určenej znaleckým posudkom vo februári
2016 vo výške 3.961 € a túto započítať na dlh žalovaných. Odvolací súd len na okraj podotýka, že podľa
jeho názoru je nepravdepodobné, aby sa motorové vozidlo s hodnotou vo februári 2016 vo výške 3.961

€ v máji 2016 reálne predalo len za 1.397,76 € resp. 2.300 €.

19. Systém ochrany spotrebiteľov pred porušovaním spotrebiteľských práv, ktorý bol a je v celej EÚ
založený smernicou 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
doplnený smernicou 2005/29/ES z 11.5.2005 vychádza z myšlienky, že spotrebitelia sa nachádzajú

v nerovnom postavení voči predávajúcim, dodávateľom, či poskytovateľom služieb. Toto nerovné
postavenie vedie spotrebiteľa k tomu, že spotrebiteľ pristúpi k zmluvným podmienkam vopred
pripraveným a vyhotoveným predávajúcim, dodávateľom, či poskytovateľom služieb bez toho, aby
spotrebiteľ mohol reálne ovplyvniť obsah týchto podmienok.

20. Je nesporné, že aj medzi stranami sporu na základe vopred žalobcom naformulovanej, pripravenej

zmluvy o úvere vznikol právny vzťah spotrebiteľského charakteru, na ktorý dopadajú ustanovenia § 52 a
ďalšie Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy ako aj zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd je preto povinný skúmať,
či napr. úverová zmluva má všetky náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a v nadväznosti na to,

či v prípade absencie niektorej z nich, nie je v zmysle § 11 zákona. č. 129/2010 Z.z. zmluva bezúročná
a bezpoplatková, alebo či obsahuje neprijateľné podmienky.

21. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami vyplýva, že žalovanému 1/ bol poskytnutý úver vo výške
5.592 €, výška mesačnej splátky bola 150 € pri počte 60 splátok, ročnej úrokovej sadzbe 13,05 %,

jednorazový spracovateľský poplatok bol 710,86 € a poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti
a úplnej trvalej invalidity vo výške 151,20 €. Podľa údajov uvedených v zmluve RPMN bola 21,50 % a
priemerná hodnota RPMN 22,96 %. Celková čiastka na úhradu bola vyčíslená na 9.000 €. Kontrolou
uvedených vstupných údajov odvolací súd zistil, že RPMN v zmluve bola zavádzajúco a v neprospech
spotrebiteľa uvedená v nižšej výške, pretože podľa dostupných údajov zo stránky Národnej banky

Slovenska a výpočtu podľa kvalifikovaného vzorca (príloha k z.č. 129/2010 Z.z.) v rozhodnom čase,
teda v júni 2013 bola RPMN 22, 15 % a pri započítaní jednorazového poplatku za spracovanie úveru,
ktorý mal byť splácaný s mesačnými splátkami dokonca 30,25 % (podľa § 2 písm. g/ z.č. 129/2010
Z.z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so

zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa
tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie
za ponúkaných podmienok).

22. Právne závery súdu prvej inštancie, ktoré uviedol už vo svojom skoršom rozsudku o spotrebiteľskom
charaktere právneho vzťahu medzi stranami a po ustálení tejto skutočnosti vychádzajúce z obsahu
odôvodnenia jeho rozsudku z bezpoplatkovosti a bezúročnosti úverovej zmluvy, keď súd konštatoval, že
žalovaní sú povinní vrátiť istinu poskytnutého úveru bez úroku (viď § 9 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 11
ods. 1 písm. b/ z.č. 129/2010 Z.z.) sú preto správne. Pokiaľ ide o to, či úverová zmluva obsahovala alebo

nie neprijateľné podmienky, súd argumentoval, že vzhľadom na uznávací prejav žalovaných, pokiaľ ide
o zaplatenie sumy 299,35 € už sa ich preskúmavaním nezaoberal a zaviazal žalovaných na zaplatenie
uvedenej sumy žalobcovi spolu s prísl.

23. Žalobca podľa údajov v úverovej zmluve poskytol žalovanému 1/ spotrebiteľský úver v celkovej výške

5.592 €, ktorú sumu (vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru) mu boli žalovaní povinní vrátiť.
Žalovaný 1/ zaplatil žalobcovi 26 splátok po 150 €, spolu 3.900 € a žalovaní uznali svoj dlh v sume
299,35 €. Žalobcovi by preto do výšky poskytnutého úveru mali zaplatiť ešte 1.392,65 € (5.592 € - 3.900
€ - 299,35 €), ktorá suma však bola pokrytá nielen odobraním motorového vozidla, ktoré v čase jeho
odobratia malo hodnotu podľa znaleckého posudku 3.961 € žalovanému 1/ ale v konečnom dôsledku aj

jeho predajom za žalobcom tvrdenú (ale nepreukázanú) sumu 1.397,76 €.

24. Pokiaľ ide o úrok z úveru po jeho predčasnom zosplatnení, ako k odvolacej námietke žalobcu,
odvolací súd v súvislosti s jeho nepriznaním konštatuje, že právna úprava odplaty za dočasnéprenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej
občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní
spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov, je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka.

25. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

26. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažnýchprostriedkov,súsplatnéajúroky,ktorésahotýkajú.(2)Aksaposkytnutépeňažnéprostriedky
majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník
je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný

zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

27. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný
platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na prípad keď dlžník vráti poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež, do kedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo

interpretačnýspor,čisaposkytnutépeniazeúročiaaždoskutočnéhovráteniaposkytnutýchpeňazíalebo
či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Túto názorovú nezhodu, a to je
potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend, v smere dávajúcom za pravdu
odporcom úročenia splatného úverového dlhu, doposiaľ jednoznačne a z pohľadu právnej argumentácie
rozhodne nie spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za ustálenú prax, doposiaľ ukončený nebol.

Pre objektívnosť je potrebné konštatovať, že predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
ČR ( napr. rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky
aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu známych prípadov však riešenie tejto otázky
nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení v úveru pričom
otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru

po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch, neriešila. V konaní
nebolo preukázané, že strany sa platne dohodli na platení úroku z úveru aj po jeho zosplatnení, pretože z
výpovedežalovanýchanizinýchdôkazovnevyplývalo,žebysanimižalobcapriuzavieraníformulárovej,
vopred žalobcom pripravenej úverovej zmluvy, bol individuálne na tomto dohodol (dôkazné bremeno
bolonažalobcovi)ažebyžalovaní ponáležitomvysvetlenídopadutejtopodmienkydobrovoľnepristúpili

na takúto zmluvnú podmienku. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o
úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený
právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia " Odvolací súd v
tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu

(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)", v ňom
nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené
i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť
štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad, vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve

právneho posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych
výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej
pozície došlo v podstatnom tiež na podklade ďalších úvah. Interpretácia trvania úročenia úveru musí
podľa úsudku odvolacieho súdu odzrkadľovať samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie,
ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom,

že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi
a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve
možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane
dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný
ekonomickýdôvod(kauzu)vznikuprávnehovzťahuzúverovejzmluvy.Nastúpenímprirodzenejzročnosti

úveru alebo účinným uplatnením práva na mimoriadne zosplatnenie úveru veriteľom dochádza celkom
nepochybne k narušeniu tejto kauzy úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny
dôvod mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva
(odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení (zročnosti) úveru, bez ohľadu na to akéúčinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne
vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania),
zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci

pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi
ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že
otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi,
pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ po zročnosti plnenia
domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov tiež plnení majúcich

povahuakejsizmluvnejodplaty.Taktonapríkladposkončenínájmuprenajímatelianežiadajúnájomnéaž
do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu
nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch). Pokiaľ v tejto súvislosti názoroví oponenti na podporu svojho
presvedčenia o legislatívnom zámere neupraviť úročenie úveru po zosplatnení odkazujú na úpravu
ust. § 723 Občianskeho zákonníka, žiada sa odvolaciemu poopraviť túto argumentáciu v tom smere, že
právna teória (por. napr. Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M., a kol. Občanský zákonník. Komentář, 8

vydanie, Praha: C.H.Beck, 2003, 1219 s., str. 951) len potvrdzuje, že plnenie i podľa tohto ustanovenia
po skončení podnikateľského nájmu hnuteľných vecí nemá zmluvnú povahu (nie je odplatou), i keď
vychádza z výšky zaniknutou zmluvou dohodnutého nájomného, ale má výlučne zodpovednostný
základ. Obdobne je potrebné podľa úvahy odvolacieho súdu nazerať tiež na názorovými oponentmi
zdôrazňovanú skutočnosť, že v čase od zosplatnenia úveru do skutočného vrátenia peňazí veriteľ

nevie využiť ich ekonomickú hodnotu. Odvolací súd veriteľom neupiera právo na adekvátnu náhradu za
takúto hodnotovú ujmu, nemyslí si však, že svojím charakterom sa jedná o odplatu, ale je presvedčený
o tom, že takéto plnenie má rozhodne zodpovednostný základ. Odvolací súd teda nevidí právny,
ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal
smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení (zročnosti) úveru, teda v čase, kedy veriteľ

dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava.
Celkom nepatričnou je tiež argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia
poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť
len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad
evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda

nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate prehliada, že jeho znenie, zvlášť však použité
slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku
v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu.

28. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

29. Výrok o trovách vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom
konaní neúspešný, preto odvolací súd priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacomalebodovolacomsúde(§427ods.1,2CSP).Vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).