Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/105/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118209493
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7118209493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: KRESANDA, s.r.o., Seberíniho 1,
821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 45 402 302, zastúpený: IB Legal, s.r.o., Sibírska 49,
831 02 Bratislava, IČO: 47 247 967, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská
31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
Dunajská 32, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 08, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 16.743,92 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 31Cb/67/2018
- 347 zo dňa 1.4.2019, takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 16.743,92 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.743,92 eur od 9.10.2018
do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 16.8.2018
navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 16.743,92 eur s príslušenstvom, titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup do distribučnej
sústavy od žalobcu za obdobie 7/2014 - 2/2015. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom
elektriny pripojeným do distribučnej sústavy, ktorej prevádzkovateľom je žalovaný. Dňa 19.10.2010
uzatvoril žalobca so žalovaným Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č.

MZ ZoP/2010/65, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej
sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy žalovaného (ďalej len „Zmluva o pripojení“). Dňa
11.7.2013Úradprereguláciusieťovýchodvetví(ďalejlen„ÚRSO“)vydalvyhláškuč.221/2013Z.z.(ďalej
len „Vyhláška“), ktorá vo svojom ustanovení § 26 ods. 23 zaviedla povinnosť tzv. platby za prístup do
distribučnej sústavy (tzv. G-komponent) a to aj vtedy, ak takýto výrobca elektriny nemal riadne a platne
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V čase prijatia Vyhlášky a
nadobudnutia jej účinnosti, žalobca zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy tak, ako ju predpokladá

Vyhláška uzatvorenú nemal. Vzhľadom k tomu, že povinnosť uhrádzať poplatok za prístup vyplývala
zo samotnej Vyhlášky, pristúpil žalobca dňa 21.1.2014 k uzatvoreniu žalovaným predloženej Zmluvy o
prístupeužívateľasústavydoregionálnejdistribučnejsústavypreodovzdávaciemiestoč.ZPV/2014/221
(ďalej len „Zmluva o prístupe užívateľa“), ktorej predmetom bol záväzok žalovaného umožniť žalobcoviprístup do distribučnej sústavy a záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému mesačný poplatok za prístup
do distribučnej sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne
záväzných právnych predpisov. Žalovaný fakturoval žalobcovi za obdobie 7/2014 - 2/2015 poplatok za

prístup do distribučnej sústavy vo výške 16.743,92 eur. Ústavný súd SR dňa 22.6.2016 nálezom (ďalej
len „nález sp.zn. PL. ÚS 17/2014“ alebo „Nález“) rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej
úpravy platby za prístup s Ústavou SR. Nález bol dňa 21.7.2016 zverejnený v Zbierke zákonov a týmto
dňom sa stal všeobecne záväzným. Na základe Nálezu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23
Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej

distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. V
Náleze ústavný súd jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť
platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby ÚRSO
nebol oprávnený. Nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie,
ktoré predchádzali jeho vydaniu a to s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, podľa ktorého nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov má účinky
do minulosti - ex tunc, keďže prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti pred princípom
právnej istoty. Ak ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej úhradu nikdy
neexistoval relevantný právny základ. Žalobca ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny tak nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup, v

zmysle čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného.

3. Ďalej žalobca v žalobe poukázal, že reálne ani nevyužíva prístup a s tým spojenú distribúciu
elektriny v rámci vedení distribučnej sústavy žalovaného. Povinnosť žalobcu na zaplatenie poplatku

za prístup do distribučnej sústavy preto nevznikla a to napriek tomu, že žalovaný so žalobcom
uzatvoril Zmluvu o prístupe užívateľa, keďže sa nejedná sa o zmluvu o prístupe, ktorú má na mysli
ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky, ako ani príslušné ustanovenia Zákona o energetike. Pod prístupom
do distribučnej sústavy je potrebné rozumieť faktické využívanie distribučnej sústavy výrobcom elektriny
a teda využívanie v tom zmysle, že výrobcovi elektriny je zriadený prístup do sústavy a výrobca

elektriny zároveň do vedení distribučnej sústavy „vpúšťa“ vyrobenú elektrinu, ktorá bude následne
prepravená jednotlivým odberateľom. Za takto poskytnutý prístup je výrobca elektriny povinný uhradiť
poplatok za prístup. Žalobca však prístup do distribučnej sústavy tak, ako predpokladá zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nikdy nevyužíval a ani využívať nemohol, nakoľko celý
objem vyrobenej elektriny dodával priamo samotnému prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, teda

žalovanému. Povinnosť uhrádzať poplatok za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť iba vtedy,
ak výrobca elektriny reálne využíva distribučnú sústavu na distribúciu elektriny. Právo prístupu do
distribučnej sústavy a samotnú distribúciu od seba navzájom nie je možné oddeľovať. Prístup do
distribučnej sústavy je nerozlučne spojený so samotnou distribúciou vyrobenej a dodanej elektriny v
rámci sústavy, k čomu v prípade žalobcu v žiadnom prípade nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože nikdy

so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neuzatvoril. Pokiaľ by
takúto zmluvu aj uzatvoril, nikdy by distribúciu elektriny prostredníctvom vedení distribučnej sústavy
nemohol využívať, nakoľko takéto využívanie by bolo v rozpore s § 4 ods. 10 zákona č. 309/2009 Z.z.
o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov“), podľa ktorého bol žalobca

povinný dodať celý objem vyrobenej elektriny práve žalovanému a teda túto nemohol distribuovať
iným odberateľom elektriny. Žalobca teda vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy na hranici
distribučnej sústavy, avšak od tohto okamihu už samotné distribuovanie v rámci distribučných vedení
žiadnym spôsobom nevyužíva, toto využíva výlučne žalovaný. Zmluva o prístupe užívateľa, ktorú
žalobca uzatvoril so žalovaným, nie je právnym poriadkom Slovenskej republiky upravená a jedná sa o

akýsi iný žalovaným vytvorený typ zmluvy, pod ktorý žalovaný subsumoval povinnosť žalobcu uhrádzať
platbu za prístup do distribučnej sústavy napriek tomu, že žalobca takýto prístup nie je oprávnený
využívať, nepotrebuje ho využívať a ani nevyužíva. Účelom uzatvorenia Zmluvy o prístupe užívateľa zo
stranyžalovanéhobolonajmäodstránenieabsenciezmluvyoprístupemedzižalobcomažalovanýmato
aj napriek tomu, že žalobca takúto zmluvu uzatvoriť nemusel a nepotreboval. Navyše Zmluva o prístupe

užívateľa ani nedefinuje výšku poplatkov, ktoré mal žalobca uhrádzať a iba veľmi nejasne odkazuje na
rozhodnutia ÚRSO a všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré však už bližšie nešpecifikuje.4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca sa snaží navodiť nesprávny
dojem, že právnym titulom žalovaným vystavovaných faktúr a žalobcom realizovaných platieb bolo
len ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky. Nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 však

nebol mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23
Vyhlášky, ani jej výška spochybnené. Podkladom pre výber a účtovanie odplaty za užívanie distribučnej
sústavy vo forme prístupu do sústavy je práve dohoda zmluvných strán ako prejav ich slobodnej vôle.
Titulom pre výber platby za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia), nesmie byť samotná
vyhláška ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny

dôvod, za ktorý Ústavný súd SR sám považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci
prejavy vôle oboch zmluvných strán. Uvedené platí bez ohľadu či sa jedná o zmluvu pomenovanú /v
zmysle § 26 ods. 5 alebo § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike/, alebo zmluvu nepomenovanú /
v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka/, keďže ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii predstavuje len spôsob výpočtu výšky poplatku, ku ktorého úhrade sa zmluvná strana zaviazala
uzatvorením zmluvy ako prejavu svojej slobodnej autonómnej vôle. O zmluvu uzatvorenú v zmysle

§ 26 ods. 5 zákona o energetike sa jedná aj v prípade, ak táto v zmysle dojednania zmluvných
strán obsahuje niektoré z podstatných náležitostí obsiahnutých v § 26 ods. 5 zákona o energetike.
Každá so zákonom predpokladaných zložiek zmluvy o prístupe je samostatná a tieto nemusia byť v
zmluvnom dojednaní zmluvných strán naplnené všetky kumulatívne, ale v závislosti od toho, ktoré zo
zákonom uvedených zložiek sú zo strany žalovaného reálne poskytované a zo strany žalobcu reálne

využívané. Distribúcia ako obligatórna náležitosť zmluvy o prístupe môže byť požadovaná v prípade
užívateľov distribučnej sústavy v pozícii odberateľov elektriny zo sústavy, nie však v prípade výrobcov
ako dodávateľov elektriny do sústavy. Nesplnenie ktorejkoľvek zo zákonom predpokladaných náležitostí
zmluvy o prístupe, nie je sankcionované neplatnosťou zmluvy. Úvahy žalobcu o nemožnosti uzatvoriť
akýkoľvekinýzmluvnýtypnežjeobsiahnutývustanoveniach§26zákonaoenergetikesúbezpredmetné

a striktne formalistické. Zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii /§ 26 ods. 5
zákonaoenergetike/,aleajsamotnúzmluvuoprístupe/§27ods.1písm.b)zákonaoenergetike/.Strany
sporu ako subjekty súkromnoprávnych vzťahov sú oprávnené slobodne si určovať obsah právnych
vzťahov, najmä v rámci zmluvnej slobody. Žalobca a žalovaný sú podnikatelia a predmetný záväzkovo-
právny vzťah je vzťahom súkromnoprávnym, založeným zmluvou o prístupe do sústavy. Z posudzovanej

Zmluvy o prístupe užívateľa je zrejmé, že sa jedná o synalagmatický zmluvný vzťah, kde sa žalovaný
zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy a žalobca sa zaväzuje zaplatiť
žalovanému platbu za takýto umožnený prístup. Z uvedeného je zrejmé, že povinnosti oboch zmluvných
strán sú určené jasne a zrozumiteľne a predmet záväzku je určený dostatočne. Nepomenovaná zmluva
je takisto záväzná ako zmluva pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právnym predpisom. Cena za

prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pozostáva z dvoch zložiek: a) ceny za prístup do
distribučnej sústavy, b) ceny za distribúciu elektriny. ÚRSO určuje obe položky jednotlivo a v konkrétnej
výške. Cena za prístup do distribučnej sústavy predstavuje pevnú zložku ceny, ktorá zohľadňuje náklady
prevádzkovateľa distribučnej sústavy spojené so zabezpečením rezervovanej kapacity v distribučnej
sústave pre užívateľa sústavy. Výška pevnej zložky je nezávislá od množstva dodanej elektrickej energie

užívateľom distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste. V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna
rezervovaná kapacita vo výške 990 kW, z ktorej hodnoty 30 % predstavuje 297 kW. Platba za prístup
do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 297 kW (predstavujúcej 30 % z
maximálnej rezervovanej kapacity) a hodnoty 5,8726 eur/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup
do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO), teda 1.744,16 eur bez DPH

(2.092,99 eur s DPH), ktorá bola žalobcovi fakturovaná a žalobcom každomesačne až do momentu
zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 dobrovoľne uhrádzaná. Cena za
distribúciu elektriny predstavuje na rozdiel od ceny za prístup variabilnú zložku, a táto je vo svojej
podstate vyjadrením miery využitia distribučnej sústavy pre účely distribúcie elektriny zo zariadenia
výrobcu konkrétnym koncovým odberateľom a jej konkrétna výška závisí od skutočného množstva

dodanej elektriny na konkrétnom odovzdávacom mieste výrobného zariadenia. Táto však žalobcovi
nikdy nebola fakturovaná. Spôsob určenia ceny v uzatvorenej Zmluve o prístupe užívateľa je dostatočne
určitýamedzistranaminesporný.Medzistranaminevznikaližiadnepochybnostiovýškefakturáciealebo
výške realizovaných úhrad. Prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v
rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a)

ods. 12.2 zákona o energetike bol medzi stranami jednoznačne, jasne a zrozumiteľne dohodnutý. Súdy
sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť. Žalobca ako vlastník zariadenia
na výrobu elektriny má a mal v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na
výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením,t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Bez faktického prístupu do sústavy žalobca nemôže
vyrobenú elektrinu dodávať. Odplatu za prístup do sústavy a jej užívanie je povinný platiť každý užívateľ
distribučnej sústavy. Prístup do sústavy je v súlade s výkladom Ústavného súdu SR potrebné chápať ako

vstupnú bránu do distribučnej sústavy žalovaného zabezpečujúcu funkcionalitu samotného fyzického
pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do sústavy, t.j. vstupnú bránu umožňujúcu vstup vyrobenej
elektriny zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup ako
využívanie sústavy je však potrebné odlíšiť od pripojenia. Bez prístupu je pripojenie, samo o sebe
bezúčelné, prístup neznamená len prechod elektriny určeným meradlom. Ak by súd priznal relevanciu

argumentácii žalobcu o neexistencii akéhokoľvek platného zmluvného záväzkového vzťahu medzi
stranamisporu,atedaneexistenciiakéhokoľvekprávnehotitulu,ktorýbyžalobcovizostranyžalovaného
umožňoval užívanie distribučnej sústavy žalovaného, bolo by zrejmé, že užívanie distribučnej sústavy
žalovaného realizoval žalobca v žalovanom období a tohto času stále realizuje, bez právneho dôvodu,
čím dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v
zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

5. Ďalej žalovaný uviedol, že priznaním účinkov Nálezu „ex tunc“ by došlo k neproporciálnemu zásahu do
právnej istoty žalovaného ako súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd.

6. Žalovaný zároveň poukázal aj na novelu zákona o energetike č. 309/2018 Z.z. ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), ktorá priamo odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup

do sústavy a spresňuje samotnú legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy obsiahnutej v § 2 písm. a)
bod 12.2 zákona o energetike, v zmysle ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo
využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu
elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej
sústavy. V prípade úpravy legálnej definície pojmu prístup do sústavy, sa nejedná o úpravu novú, ale len

o spresnenie a precizovanie aktuálnej právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových
rozporov a nezrovnalostí spôsobujúcich vznik práve takého druhu sporov, aký je predmetom konania vo
veci samej, čo vyplýva aj zo samotnej dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nie je sporné postavenie žalobcu ako výrobcu
elektrickej energie a žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pripojenie a dodávka
elektrickej energie žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a úhrada súm žalobcom na základe
vystavených faktúr žalovanému. Sporným bolo posúdenie Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do
regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/221 zo dňa 21.01.2014 a vznik

nároku žalobcu na vrátenie 16.743,92 eur s prísl.

8. Zo Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ ZoP/2010/65 zo
dňa 19.10.2010 mal súd prvej inštancie preukázané, že ju uzavreli žalobca ako žiadateľ a žalovaný ako

prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Predmetom zmluvy je záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa
špecifikované v čl. V. a VI. tejto zmluvy do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy
PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 999 kW a záväzok žiadateľa uhradiť cenu
za pripojenie uvedenú v čl. III. tejto zmluvy.

9. Zo Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto
číslo zmluvy: ZPV/2014/221 zo dňa 21.01.2014 súd prvej inštancie zistil, že ju uzavreli žalobca ako
užívateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PRDS). Podľa článku I bod 1. sa PRDS
zaviazal umožniť užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej

distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa článku III tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých
v tejto zmluve po splnení technických a obchodných podmienok PRDS (ďalej len „prístup do sústavy“).
Podľa článku I bod 2. sa užívateľ zaviazal zaplatiť PRDS platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy podľa tejto zmluvy. Podľa článku II bod 1. PRDS vystavuje užívateľovi faktúru za prístup dosústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov mesačne.

10. Súd prvej inštancie mal z jednotlivých faktúr predložených žalobcom preukázané, že žalovaný
účtoval žalobcovi za obdobie 7/2014 - 2/2015 na mesačnej báze platby za prístup po 2.092,99 eur.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 11 ods. 1 písmeno c) a e) v znení účinnom
do 30.11.2014, § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ustanovení
§ 2 písmeno c) a e) v znení účinnom do 30.6.2014, § 3 písmeno c) a e), § 26 ods. 23 v znení účinnom
do 20.7.2016 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. ÚRSO z 11.7.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v
elektroenergetike, podľa ustanovení § 2 písmeno a) bod 22 a 23 účinného do 31.8.2012, § 21 ods. 1
písmeno a), § 21 ods. 2 písmeno a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, podľa ustanovení § 2 písmeno

a) bod 11 a 12, § 2 písmeno b) body 4 a 15, § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods. 1 písmeno a) a
b), § 27 ods. 2 písmeno a), § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c), § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 vety prvá
a ods. 9 vety druhá zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (účinného od 1.9.2012), podľa ustanovení §
3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinné do 31.12.2018), podľa § 2 písm.

a) bod 12.1 a 12.2 (účinného od 1.1.2019), § 26 ods. 4 až 6, § 96f (účinného od 1.1.2019) zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike. Ďalej podľa § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 37, § 39, 49a, § 451
ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Ďalej podľa ustanovení §
41, § 41a ods. 1, 2 a 3, § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

12. Súd prvej inštancie konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS
17/2014-132 z 22.6.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 21.7.2016 (ďalej aj

len „Nález“) rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. ktorou
sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl.
13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky

a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd“.

13. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie citovaného Nálezu a to body 21.5, 21.6, 21.7,
21.8, 22, 22.1.

14. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy
žalovaného. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto
sústave fyzicky pripojený. To sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca

s prevádzkovateľom. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej
sústavynaodovzdávacommieste.Kodovzdaniuelektrinydochádzanahranicisdistribučnousústavoua
výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva. Využívaním prístupu si výrobca zabezpečuje
prepravu vyrobenej elektriny k iným účastníkom trhu. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle vyššie
citovaného zákona o energetike zákon záväzne definuje pojem prístup, ako aj upravuje špecifické

zmluvné vzťahy. Zákon o energetike vyžaduje, aby prístup bol dohodnutý na základe Zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

15. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že právnym základom pre platbu za prístup je len zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzatvorená podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Preto
ako predbežnú otázku riešil, či uzavretá Zmluva o prístupe užívateľa zo dňa 21.1.2014 je platná a účinná.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto zmluva je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom, resp.
jeho obchádzaním. Prisvedčil, že strany sporu môžu uzavrieť aj zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodnéhozákonníka, ale v posudzovanej zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba
za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa článku II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru
za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne záväzných právnych

predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím
ÚRSO, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška ÚRSO č. 221/2013 Z.z.
stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ustanovenia §§ 2 a 3 tejto
vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy
a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej Zmluvy o prístupe

užívateľa účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe Vyhlášky. Súd prvej
inštancie vychádzajúc aj zo stanoviska Ústavného súdu SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa
22.6.2016, týkajúceho sa zmluvy o prístupe v zmysle zákona o energetike poukázal, že zmluva (o
prístupe užívateľa) uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.1.2014 je v rozpore so zákonom č.
251/2012 Z.z., resp. ho obchádza, teda je neplatná. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní
nebolo žalovaným preukázané, že by medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o prístupe

v zmysle ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 17/2014 z 22.06.2016.

16. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj platby za prístup sa plnili na základe

neplatného právneho úkonu, keďže nebola riadne uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ani nemôže elektrinu
distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, keďže v opačnom
prípade by prišiel o zákonnú podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (zákon o podpore OZE).

17. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa
22.6.2016 z ktorého vyplýva, že: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za
prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona

o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou
možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy,
uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike].
Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných

poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“

18. Pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov nálezu sp.zn. PL. ÚS 17/2014 súd prvej inštancie

vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - 4 zo dňa 11.10.2006.
Ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v nálezom sp.zn. PL. ÚS 17/2014 dotknutej časti bolo anulované
od počiatku.

19. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd prvej inštancie uviedol, že v prípade nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu,
preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V
konaní bolo preukázané, že žaloba bola doručená žalovanému dňa 8.10.2018, teda príslušenstvo od

9.10.2018 do zaplatenia je uplatnené dôvodne.

20. Súd prvej inštancie k žalovaným poukazovanej novele zákona č. 251/2012 Z.z. s odkazom
na spresnenie jednotlivých pojmov zákonodarcom a poukazom na ustanovenie § 96f uviedol, že k

definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). V posudzovanom spore pritom súd
prvej inštancie riešil právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.1.2019, teda pred účinnosťou citovanej novely.21. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie 16.743,92 eur, úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16.743,92 eur od 9.10.2018 do zaplatenia je čo do dôvodu a

výšky nepochybne preukázaný, skutkovo a právne dôvodný. Preto žalobe žalobcu vyhovel.

22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu.
Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol alebo ho
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods.
1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /

§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

24. Žalovaný v odvolaní vytýkal, že súd prvej inštancie si bez bližšieho odôvodnenia osvojil názor
žalobcu, že žalobcovi vznikol oprávnený nárok na vrátenie platieb z titulu bezdôvodného obohatenia,

napriek skutočnosti, že medzi stranami sporu v žalovanom období existovala platná a účinná Zmluva
o prístupe užívateľa v písomnej forme ako aj napriek skutočnosti, že žalobca distribučnú sústavu v
podobe prístupu v celom žalovanom období využíval. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval pojem
„prístup do sústavy“ a jeho legálnu definíciu obsiahnutú v ustanovení § 2 písm. a) bod 12.2. zákona
o energetike, keď naviazal užívanie distribučnej sústavy na samotnú distribúciu. Užívaním distribučnej

sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike je potrebné
rozumieť už samotné právo výrobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na novelu zákona o energetike č. 309/2018 Z.z., ktorá nezakotvuje
novú definíciu prístupu do sústavy počnúc 1.1.2019, ale len explicitné vyjadrenie výkladu definície
prístupu do sústavy, aký z pôvodnej právnej úpravy vyplýval len implicitne. Zároveň § 27 ods. 1 zákona

o energetike v znení účinnom v žalovanom období zakotvuje právo žalobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe,
a teda priznáva žalobcovi právo na prístup do sústavy, avšak medzi právami žalobcu ako výrobcu
elektriny nie je upravené právo na distribúciu elektriny. Zákonodarca si tak bol aj v čase prijímania
pôvodného zákona o energetike vedomý, že výrobcovia distribúciu ako takú nevyužívajú a táto nie je ich
zákonom o energetike priznaným právom. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci

C-239/07, ktorý uviedol, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy” a pojem
„prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa náklady na službu. Zároveň zo Smernice
2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou vyplýva, že prístup do sústavy zahŕňa
možnosťpoužívaťsústavuzazverejnenútarifu,zatiaľčopripripojenídosústavyideofyzickéspojenieso
sústavou. Pojem prístup do sústavy je teda nevyhnutné vykladať ako právo užívať distribučnú sústavu,

pričom prístup zabezpečuje predpoklad pre užívateľov pripojených do distribučnej sústavy na dodávku
elektriny do sústavy alebo odber elektriny zo sústavy. Zákon o energetike nespája prístup s distribúciou
tak, že by existencia distribúcia bola nevyhnutnou podmienkou prístupu. Z ustanovenia § 2 písm. a)
bod 12.2 zákona o energetike vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú sústavu. Ak je teda zariadenie žalobcu fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým

spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho
strany k využívaniu sústavy. Ani Ústavný súd SR vo svojom Náleze nekonštatuje, že prístup zahŕňa
priamo už aj samotný prenos, resp. distribúciu elektriny.

25. Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal, že podstatou nálezu Ústavného súdu SR bolo, aby na úhradu
odplatyzaprístupdodistribučnejsústavyexistovalrelevantnýprávnytitulinýakosamotnéustanovenie§
26ods.23Vyhlášky,pričomzatakýtorelevantnýprávnytitulÚstavnýsúdSRpovažujevzájomnúdohodu
zmluvných strán, z ktorej vyplýva dojednanie o umožnení odplatného prístupu do distribučnej sústavyv prospech výrobcu a dojednanie odplaty zaň a to bez ohľadu na zmluvný typ a právnu formu. Takáto
zmluva je následne považovaná za relevantný právny titul pre užívanie distribučnej sústavy vo forme
prístupu zo strany žalobcu ako výrobcu a pre úhradu odplaty za prístup do distribučnej sústavy. Tvrdenia

o distribúcii ako nevyhnutnej obsahovej náležitosti zmluvy o prístupe je účelové a nevyplýva ani zo
samotnéhonálezuÚstavnéhosúduSR.Žalobcaakovýrobcaelektrinydistribúciunevyužívaanivyužívať
nemôže, táto mu nebola zo strany žalovaného ani fakturovaná. Preto nie je možné považovať distribúciu
za podstatnú náležitosť zmluvy o prístupe. Medzi stranami sporu bola uzatvorená písomná Zmluva o
prístupe užívateľa, ktorá v článku I bod 1 jednoznačne obsahuje záväzok žalovaného umožniť žalobcovi

prístup do regionálnej distribučnej sústavy a v článku I bod 2. záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému
platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy. Výška platieb za prístup do distribučnej sústavy je
v súlade s § 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách určená spôsobom, akým sa cena tvorí, teda odkazom
na aktuálne platné a účinné rozhodnutia ÚRSO a všeobecne záväzné právne predpisy. Takýto spôsob
určenia ceny je plne súladný aj s ustanoveniami Obchodného zákonníka. Výška platby za prístup do
distribučnej sústavy je regulovaná zo strany ÚRSO prostredníctvom jeho cenových rozhodnutí. Zmluva

o prístupe obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom pre platnosť právneho úkonu. Strany sporu
ako subjekty súkromnoprávnych vzťahov sú oprávnené slobodne si určovať obsah právnych vzťahov,
najmä v rámci zmluvnej slobody. V danom prípade nie je podstatná pohnútka, či iné okolnosti a rovnako
nie je podstatné, na základe akých východísk a podmienok strany sporu zmluvu uzatvárali. K dôvodom
neplatnosti Zmluvy o prístupe užívateľa uvádzanými súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

žalovaný poukázal, že dohodnutý spôsob úhrady platby za prístup do sústavy je dostatočne určitý a
zrozumiteľný a plne v súlade s právnou úpravou zmluvy o prístupe do sústavy v zmysle § 27 ods. 1 písm.
b) zákona o energetike ako aj právnou úpravou inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Žalovaný poukázal, že v zmysle cenových rozhodnutí ÚRSO ako aj samotnej cenovej
vyhlášky je určený presný výpočet na určenie výšky ceny za prístup do sústavy, pričom východiskom

na jej určenie je v prípade napäťovej úrovne vn výška tarify za prístup do distribučnej sústavy pre
dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia ÚRSO za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.
Tarifa za prístup do sústavy pre výrobcu elektriny ako aj tarifa za prístup do sústavy pre dvanásťmesačnú
rezervovanú kapacitu je vo všetkých dotknutých cenových rozhodnutiach stanovená na rovnakú sumu

vo výške 5,8726 EUR/kW/mesiac. Z európskych právnych predpisov a rovnako ani zo samotného
nálezu Ústavného súdu SR nevyplýva, že užívanie distribučnej sústavy by malo byť bezodplatné a že
žalovanému za poskytovanie možnosti užívať distribučnú sústavu a služby žalovaného s tým súvisiace
nevzniká nárok na žiadnu odplatu. Uvedené pritom nevyplýva ani zo všeobecných súkromnoprávnych
predpisov. Naopak sám Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn: PL. ÚS 17/2014 uvádza, že: „otázku

všeobecných platieb za služby v oblasti elektroenergetiky nemožno považovať za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva, ale za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/
dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav).“

26. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobcovi nie je možné priznať uplatnenú pohľadávku aj
z dôvodu, že účinky derogačného Nálezu pôsobia do budúcna, ex nunc.

27. Žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vôbec nezobral

do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným v jeho písomných a ústnych podaniach a
týmito sa pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z
nich sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie dokonca nepovažoval
za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre ktoré predmetné argumenty žalovaného a žalovaným predkladané
dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za potrebné a pre ktoré sa týmito pri svojom

rozhodovaní nezaoberal. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia nevykonal
dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci. Dôkazy, na ktoré žalovaný
poukazoval, súd prvej inštancie nevyhodnotil, ani nepripustil do konania, čím porušil aj princíp rovnosti
zbraní. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by mohlo byť v prospech žalovaného,
čím spôsobil, že vykonávanie ako aj následné hodnotenie dôkazov vykazovalo znaky arbitrárnosti.

28. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Stotožnil sa s posúdením otázky „prístupu do sústavy“ tak, ako je uvedená v napadnutomrozhodnutí. Ďalej poukázal, že argumentácia žalovaného novelu Zákona o energetike, t.j. zákonom
č. 309/2018 Z.z. (ďalej len „Novela“) je účelová, keďže Novela sa vzťahuje až na platby za prístup
od 1.1.2019. Nakoľko predmetom sporu sú platby za obdobie do 1.1.2019, nie je dôvod pre aplikáciu

ustanovení Novely. Výklad povinnosti platiť platbu za prístup už poskytol Ústavný súd v Náleze. Jeho
závery sa vzťahujú práve na obdobie pred účinnosťou Novely. Zároveň z textu paragrafového znenia
Novely je zrejmé, že došlo k zmenám v právnej úprave, a tieto vo vzťahu k ich adresátom vyvolávajú
do budúcna odlišné právne účinky. Pre rozhodnutie v spore je záväzné paragrafové znenie predpisu
do roku 2019.

29. Žalobca zároveň zotrval na svojich tvrdeniach, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny je definovaná v Zákone o energetike, najmä aké záväzky musí daná zmluva priamo v
zmluve obsahovať, s ktorými sa bezpodmienečne ex lege spája. Teda, musí obsahovať nielen záväzok
prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a záväzok umožniť

prístup do sústavy, ale okrem iného aj záväzok na vykonanie distribúcie elektriny, aby došlo k preprave
elektriny k odberateľovi. Len so Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle
Zákona o energetike sa spája poplatok „G-komponent“, ktorý je poplatkom za prístup do distribučnej
sústavy. Medzi stranami nie je sporné, že tieto uzatvorili Zmluvu o prístupe užívateľa, ktorá nie je a
ani nemôže byť zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pokiaľ podzákonný

právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav. Medzi žalobcom a žalovaným môže byť uzatvorená len taká zmluva, ktorej uzatvorenie Zákon o

energetike pripúšťa. Zmluva o prístupe užívateľa pritom nie je definovaná ako zmluva z pohľadu Zákona
o energetike. Žalobca túto zmluvu uzatvoril so žalovaným len preto, že na tom žalovaný trval. Z tohto
pohľadu nanajvýš absentuje aj skutočná vôľa žalobcu takúto zmluvu so žalovaným uzatvoriť. Z § 26 ods.
5 Zákona o energetike, ktorý definuje zmluvu o prístupe vyplýva, že poplatok za prístup do distribučnej
sústavyjeoprávnenýúčtovaťžalovanývtedy,keďreálnevýrobcovielektriny(žalobcovi)poskytujeslužby

uvedenévzákonnejdefiníciízmluvyoprístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektriny.Žalovanému
využívanie uvedených služieb de facto zakazuje Zákon o podpore OZE, podľa ktorého nárok na
podporu vzniká iba vtedy, keď žalobca dodáva všetku vyrobenú elektrinu žalovanému. Žalobca teda
distribučnú sústavu žalovaného nevyužíval a ani nevyužíva, prostredníctvom nej nedistribuuje vyrobenú
elektrinuinýmodberateľom,aletútododávavýlučnežalovanému,dojehodistribučnejsústavy,pričomod

okamihu,odkedyžalobcadodánatzv.odovzdávacommiestevyrobenúelektrinudodistribučnejsústavy,
stráca kontrolu nad dispozíciou s dodanou elektrinou a s touto naďalej v celom rozsahu nakladá výlučne
žalovaný, ktorý ju ďalej distribuuje podľa svojej potreby v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca a
žalovaný síce môžu medzi sebou uzatvoriť akúkoľvek zmluvu, avšak požadovať od žalobcu zaplatenie
platby za prístup do distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky môže žalovaný od

žalobcu len v prípade, ak má s ním uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny, ktorej obsah určuje kogentné ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Zo zákona o
energetike jednoznačne vyplýva, že prístup do distribučnej sústavy je možný len v rozsahu zmluvnej
dohodnutej distribučnej kapacity, pričom v takto určenom rozsahu môže užívateľ distribučnej sústavy
užívať distribučnú sústavu na prepravu elektriny. Takáto dohoda v Zmluve o prístupe uzatvorenej medzi

stranami sporu kompletne absentuje a z uvedeného dôvodu je neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Pritom oddelenie prístupu a distribúcie je proti zákonnej dikcii Zákona o energetike ako aj
proti akejkoľvek elementárnej logike. Zákon o energetike upravoval len zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny a nie žiadnu samostatnú zmluvu o prístupe. Ďalej žalobca uviedol, že
žalovaný odkazuje za rozhodnutia ÚRSO, cez ktoré odôvodňuje oprávnenosť poplatku za prístup do

distribučnej sústavy, ktoré však boli vydané pre žalovaného vo vzťahu k odberateľom elektriny a nie vo
vzťahu k výrobcom ako dodávateľom elektriny.

30. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú uvádzal v priebehu konania.

31. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s odvolacou replikou mu bola
doručená dňa 11.10.2019.32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.

33. Odvolací súd po tom, čo mu bola vec predložená na rozhodnutie vyzval strany sporu v zmysle § 382
C.s.p., aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k možnému použitiu § 2 písm. a) bod 23.2, § 21 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z., § 96 ods. 7 prvá veta zákona č. 251/2012 Z.z.
ako aj článku 2 odsek 18, článku 32 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72 ES
o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou.

34. Žalobca na základe výzvy odvolacieho súdu zaslal vyjadrenie, v ktorom uviedol, že zmluvu o prístupe
a zmluvu o pripojení z pohľadu zákona č. 656/2004 Z.z. je potrebné vnímať ako dve samostatné zmluvy
čím sa vylučuje, že zmluva o prístupe a o pripojení predstavuje jeden zmluvný vzťah. Pôvodná zmluva o

prístupe (ak by aj existovala z pohľadu zákona č. 656/2004 Z.z.) už existovať nemôže a to s poukazom
na článok VII. bod 1 Zmluvy o prístupe užívateľa uzatvorenej dňa 21.1.2014 medzi stranami sporu. Od
nadobudnutia účinnosti Zmluvy o prístupe užívateľa len táto sa vzťahovala na prístup medzi stranami,
keďže prístup sa mal zabezpečiť výlučne podľa tejto zmluvy z pohľadu dohody strán v nej uvedenej.
Na tom nič nemení ani ustanovenie § 96 ods. 7 prvá veta zákona č. 251/2012 Z.z., pretože v Zmluve o

prístupe užívateľa si zmluvné strany jasne dohodli, že ich práva a povinnosti sa majú spravovať práve
touto zmluvou. Ďalej poukázal, že neplatí, že „zmluvy o zabezpečení prístupu“ uzatvorené za účinnosti
pôvodného zákona o energetike č. 656/2004 Z.z. sa stávajú automaticky v zmysle § 96 ods. 9 zákona č.
251/2012 Z.z. zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Uvedené by platilo len
vtedy, ak by podľa zákona č. 656/2004 Z.z. bola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny /v kontexte zmluvy s odkazom na § 2, písm. a), bod. 23, ods. 23.2/, čo by malo za
následok, že takáto zmluva by bola zachovaná naďalej aj z pohľadu zákona č. 251/2012 Z.z. /v kontexte
jeho prechodných ustanovení vyplývajúcich z § 96 ods. 9/. Zmluva o prístupe užívateľa sa uzatvorila
medzi stranami po prijatí nového zákona č. 251/2012 Z.z., v ktorom už nebolo zadefinované, že ide o
povinnosť výrobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe, ale išlo len o právo ju uzatvoriť v zmysle § 27 ods. 1 písm.

b). Na Zmluvu o prístupe užívateľa, ktorá sa uzatvorila dňa 21.1.2014 sa má aplikovať právna úprava
platného a účinného zákona č. 251/2012 Z.z., keďže prístup sa od uzatvorenia tejto Zmluvy o prístupe
užívateľa mal zabezpečiť výlučne a len na základe nej. Z tohto pohľadu sa vylučuje v celom rozsahu, že
bysapretietoúčelymalaplikovaťpôvodnýzákonč.656/2004Z.z.,atoajvzhľadomktomu,žefakturácia
G-komponentu žalovaným žalobcovi sa začala vykonávať až od januára 2014. Vyhláška a aj Cenové

rozhodnutie ÚRSO sa týkali výlučne jedného konkrétneho zmluvného typu, a to zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny z pohľadu § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., v ktorom sú
zákonom definované všetky obsahové náležitosti takej zmluvy, vrátane aj odkazu na to, že za záväzky
s ňou spojené sa má platiť odplata. Pri zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny
z pohľadu § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. (v posudzovanom období), ak by sa malo pristúpiť k

jej uzatvoreniu, by v nej musel byť vyjadrený aj záväzok distribúcie, s ktorým záväzkom sa táto zmluva
bezpodmienečne ex lege spájala. Zmluvu o prístupe užívateľa je potrebné považovať za zmluvu, ktorú
je oprávnený uzatvoriť výrobca z pohľadu § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. Žalovaný bol
oprávnený fakturovať G-komponent len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny z pohľadu § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to aj v nadväznosti na § 2 písm. a) bod

12. zákona č. 251/2012 Z.z. Pokiaľ by úmysel a vôľa zákonodarcu bola v roku 2015 uzákoniť to, že už
zo zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny stačí, ak by vyplýval len prístup bez
distribúcie, tak potom by nedával do § 27 ods. 1, písm. b) t.č. platného a účinného zákona č. 251/2012
Z.z. (v roku 2015) odkaz aj na možnú inú samostatnú zmluvu o prístupe (bez distribúcie).

35. Žalovaný na základe výzvy odvolacieho súdu uviedol, že v zmysle § 21 ods. 2 písm. a) pôvodného
zákona o energetike č. 656/2004 Z.z., bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu
o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Keďže žalobca mal so žalovaným (od19.10.2010) uzatvorenú Zmluvu o pripojení za účinnosti pôvodného zákona o energetike č. 656/2004
Z.z., je vzhľadom na obligatórnu povinnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe v zmysle toho času platnej a
účinnej právnej úpravy nevyhnutné konštatovať, že zmluva o prístupe medzi žalobcom a žalovaným za

účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy vznikla a táto existovala aj počas celého žalovaného obdobia
a to s poukazom na § 96 ods. 7 zákona o energetike č. 251/2012 Z.z. Uvedený názor vyslovil aj Najvyšší
súd SR vo svojom uznesení zo dňa 20.11.2019 sp.zn.: 3Obdo/18/2019, keď konštatoval existenciu
zmluvy o prístupe v prípade každého výrobcu pôsobiaceho na trhu s elektrinou, ktorého zariadenie bolo
uvedené do prevádzky za účinnosti pôvodného zákona o energetike č. 656/2004 Z.z., pričom samotná

vôľa žalobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe sa vyvodzuje už priamo zo skutočnosti, že žalobca chce ako
výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou. Všetci výrobcovia, ktorí mali za účinnosti pôvodného
zákona o energetike č. 656/2004 Z.z. uzatvorené zmluvy o pripojení k sústave (bez ohľadu na ich
písomnú, resp. konkludentnú formu), vrátane žalobcu, mali aj platne uzatvorené zmluvy o prístupe a
títo majú platne uzatvorené zmluvy o prístupe aj v zmysle dikcie zákona o energetike č. 251/2012 Z.z.
Keďže Zmluva o pripojení bola medzi stranami sporu uzatvorená v roku 2010 a táto nebola zo žiadnej zo

strán sporu zrušená, nie je možné teda považovať za správne tvrdenie žalobcu o neexistencii zmluvného
vzťahu zo zmluvy o prístupe medzi stranami sporu. Z dohody strán sporu obsiahnutej v písomnej Zmluve
o prístupe užívateľa zo dňa 21.1.2014 nevyplýva skutočnosť, že by pôvodný záväzok strán zo Zmluvy
o prístupe vzniknutej v zmysle pôvodného zákona o energetike č. 656/2004 Z.z. mal zaniknúť a to s
poukazom na ustanovenie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné konštatovať, že

pôvodná Zmluva o prístupe v zmysle pôvodného zákona o energetike č. 656/2004 Z.z. nezanikla a
písomnou formou Zmluvy o prístupe užívateľa zo dňa 21.1.2014 došlo len k zmene obsahu niektorých jej
dojednaní. Pôvodný zákon č. 656/2004 Z.z., za ktorého účinnosti vznikol vzájomný vzťah medzi stranami
sporu jednoznačne rozlišuje práva a povinnosti jednotlivých účastníkov na trhu s elektrinou, pričom
medzi práva výrobcu elektriny neradí právo na distribúciu, ani právo uzatvoriť s prevádzkovateľom

distribučnej sústavy zmluvu o distribúcii elektriny, ale v § 21 písm. a) zakotvuje povinnosť výrobcu
uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Distribúcia tak nemôže
byť nevyhnutnou súčasťou prístupu. Žalovaný sa ďalej podrobne zaoberal neexistenciou súdom prvej
inštancie vyslovenej neplatnosti Zmluvy o prístupe užívateľa podľa §§ 37 a 39 Občianskeho zákonníka.

36. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

37. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil aj dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Odvolací súd
zastáva názor, že tento odvolací dôvod je naplnený.

38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný,
než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
prejednávaný spor.

39. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal
na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného,
ktorý žalobca uhradil, avšak žalovanému na tento poplatok za prístup nevznikol zákonný ani zmluvný

nárok. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzavretú zmluvou o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike,
resp. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republikyPL.ÚS17/2014-132zodňa22.6.2016(ďalejlen„Nález“)argumentovalprotiústavnosťou,resp.
nezákonnosťou účtovanej platby.

40. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi
stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy.41. Odvolací súd uvedomujúc si doposiaľ odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj
samotného Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch, vychádzal z vývoja rozhodovacej praxe
súdov a najvyšších súdnych autorít v SR a to z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019

sp.zn.: 3Obdo/18/2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor.

42.Medzistranaminebolosporné,žezaúčinnostizákonač.656/2004Z.z.oenergetikeuzatvorilžalobca
so žalovaným dňa 19.10.2010 Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ
ZoP/2010/65, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej

sústavyaumožniťdodávkuelektrinydosústavyžalovaného(ďalejlen„Zmluvaopripojení“).Následneza
účinnosti zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 21.1.2014 Zmluvy o
prístupeužívateľasústavydoregionálnejdistribučnejsústavypreodovzdávaciemiestoč.ZPV/2014/221
(ďalej len „Zmluva o prístupe užívateľa“), ktorej predmetom bol záväzok žalovaného umožniť žalobcovi
prístup do distribučnej sústavy a záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému mesačný poplatok za prístup
do distribučnej sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne

záväzných právnych predpisov.

43. Podľa § 2 písm. a) bod 23.2. zákona č. 656/2004 Z.z., sa prístupom do sústavy alebo do siete
rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

44. Podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z., je výrobca elektriny povinný uzatvoriť zmluvu
o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.

45. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z., je prevádzkovateľ distribučnej sústavy okrem iného
povinný zabezpečiť spoľahlivé a bezpečné prevádzkovanie sústavy /písm. a)/, zabezpečiť užívateľom

distribučnejsústavynediskriminačnépodmienkynapripojenieksústave/písm.b)/,zabezpečiťprístupdo
sústavy na transparentnom a nediskriminačnom princípe s výnimkou plnenia povinností vo všeobecnom
hospodárskom záujme /písm. c)/ a uzatvoriť zmluvu o prístupe a zmluvu o pripojení k sústave, ak sú
splnené technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia k sústave /písm. h)/.

46. Podľa § 96 ods. 7 prvá veta zákona č. 251/2012 Z.z., zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov
zostávajú v platnosti.

47. Podľa článku 2 odsek 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných
pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „smernica“), pod pojmom „užívateľ sústavy“ sa rozumie

fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo
ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná.

48. Podľa článku 32 ods. 1 smernice, členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích
strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých

oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy.
Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti
schválené v súlade s článkom 37, a aby tieto tarify a metodiky - ak sú schvaľované iba metodiky - boli
pre nadobudnutím účinnosti uverejnené.

49. Podľa článku 32 ods. 2 smernice, prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy môže
odmietnuť prístup, ak chýba potrebná kapacita. Pre takéto odmietnutia sa musia uviesť náležite
opodstatnené dôvody, najmä so zreteľom na článok 3 a založené na objektívnych a technicky a
ekonomicky odôvodnených kritériách. Regulačné orgány, ak tak stanovia členské štáty, alebo členské
štáty, zabezpečia, aby sa tieto kritériá dôsledne uplatňovali a aby užívateľ sústavy, ktorému bol

odmietnutý prístup, mohol využiť postup na urovnanie sporu. V prípade odmietnutia prístupu regulačné
orgány tiež zabezpečia, pokiaľ je to vhodné, aby prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy
poskytol príslušné informácie o opatreniach, ktoré budú potrebné pre posilnenie sústavy. Strane, ktorá o
takéto informácie požiada, môže byť vyúčtovaný primeraný poplatok odrážajúci náklady na poskytnutie
takýchto informácií.

50. Citovaná smernica priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné
tarify za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy. V rámci posúdenia Zmluvy o pripojeníuzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným za použitia zákona č. 656/2004 Z.z. je potrebné vychádzať aj
zo smernice a v rámci interpretácie právnych noriem treba siahnuť aj po eurokonformnom výklade.

51. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej
v čase vzniku zmluvného vzťahu (Zmluvy o pripojení) povinný na základe zmluvy umožniť
pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých
(t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu bezpodmienečne
vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. by nemohol mať výrobca elektriny prístup do distribučnej

sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený.

52. V zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne
neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez
uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú zákon č. 656/2004 Z.z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca

elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z
ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca
elektriny (t.j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného
znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom
č. 656/2004 Z.z., vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako

prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa výrobca elektriny nemôže s úspechom
brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť zmluvu o prístupe, keďže táto je
obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou, s ktorým je spojené
splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností).

53. Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie
a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej
zákonomč.656/2004Z.z.zodpovedáprávoprevádzkovateľaregionálnejdistribučnejsústavypožadovať
odvýrobcuelektrinyodplatuzatútoposkytnutú(zákonompredpokladanúazároveňvyžadovanú)službu,
vrátane platby za prístup.

54. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v zákone č. 251/2012 Z.z.,
ktorýupravujeniektorézmluvnétypymedzisubjektmivykonávajúcimičinnosťnatrhuselektrinouodlišne
od zákona č. 656/2004 Z.z. Ak však zmluva uzatvorená podľa § 656/2004 Z.z. nie je priamo v rozpore
so zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto

ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z., táto zmluva neodporuje novej
právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva
podľa zákona č. 251/2012 Z.z.

55. Žalobcovi tak na základe uzatvorenej Zmluvy o pripojení zo dňa 19.10.2010, ktorej obligatórnou
súčasťou bola zmluva o prístupe, vznikla povinnosť uhrádzať žalovanému aj platby za prístup. Pritom
je právne bez významu, že strany sporu následne uzatvorili Zmluvu o prístupe užívateľa, keďže jej
uzatvorením povinnosť platby za prístup žalobcovi nezanikla, ale táto povinnosť ostala zachovaná.

56. Ak by aj Zmluva o prístupe užívateľa bola neplatná, tak ako to tvrdil v priebehu konania žalobca, s
ktorou argumentáciou sa stotožnil aj súd prvej inštancie, povinnosť žalobcu uhrádzať platby za prístup
by ostala aj naďalej, na základe pôvodne uzatvorenej Zmluvy o pripojení.

57. Podľa názoru odvolacieho súdu uzatvorením Zmluvy o prístupe užívateľa nedošlo k zániku Zmluvy

o pripojení, resp. jej časti ohľadne prístupu, keďže z jej obsahu zánik Zmluvy o prístupe explicitne
nevyplýva.

58. Ak by aj Zmluva o prístupe užívateľa nahradila v časti prístupu Zmluvu o pripojení, pri jej posudzovaní
podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, platného v čase jej uzatvorenia, je potrebné vychádzať aj zo

Smernice a v rámci interpretácie právnych noriem treba siahnuť aj po eurokonformnom výklade, podľa
ktorého je potrebné túto zmluvu považovať za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 26 ods.
4, § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a § 26 ods. 23 Vyhlášky.59.Vychádzajúczuvedeného,dospelodvolacísúdkzáveru,ženiesúsplnenépodmienkynapotvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie, ani na jeho zrušenie, preto ho odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil
tak, že žalobu zamietol. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že sa žalovaný

bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a bezdôvodné obohatenie 16.743,92 eur ako platby za prístup
do distribučnej sústavy je povinný vrátiť žalobcovi a to vzhľadom k tomu, že Nález Ústavného súdu SR
sp.zn. PL. ÚS 17/2014 na posudzovaný spor nedopadá, keďže nemožno dospieť k záveru, že by medzi
žalobcom a žalovaným nebola platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Vzhľadom
k tomu bol žalobca povinný uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent, ktoré

mu fakturoval žalovaný podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky.

60.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciedostatočnezistilskutkovýstav,avšaknesprávne
vyložil právnu normu dopadajúcu na prejednávaný spor a to ustanovenie § 2 písm. a) bod 23.2, § 21
ods. 2 písm. a) v spojení s § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z., § 96 ods. 7 prvá veta zákona č.
251/2012 Z.z. ako aj článku 2 odsek 18, článku 32 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 2009/72 ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou. Preto odvolací súd toto nesprávne
právne posúdenie veci napravil a rozsudok zmenil bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 C.s.p. potom, čo strany sporu písomne vyzval podľa § 382 C.s.p. aby sa vyjadrili k možnému
použitiu právneho predpisu, ktorý nebol použitý pri rozhodovaní v konaní na súde prvej inštancie.

61. Pretože odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, zmenil aj závislý výrok, o trovách konania
v konaní na súde prvej inštancie a rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p.
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd priznal úspešnému žalovanému plnú náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O ich výške

rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie samostatným uznesením.

62.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu

vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených
v§429ods.2C.s.p.,akmásám,alebojehozamestnanecalebočlenvysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).