Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/47/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225202
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1214225202.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: P.. S. Ď., H.
XX.X.XXXX, C.: D. XX, C., zastúpený Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., so sídlom: Blumentálska
8, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava,
IČO: 47 256 281, zastúpený Mgr. Soňou Marošovou, konajúcou prostredníctvom spoločnosti AKSM
advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Staré Grunty 18, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/290/2014
- 232 zo dňa 18.9.2017, takto

r o z h o d o l :

I. V konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom pôvodného žalobcu Ringier Axel Springer Slovakia,
a.s., so sídlom: Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, a to so spoločnosťou News and Media
Holding a.s., so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/290/2014 - 232 zo dňa 18.9.2017,
p o t v r d z u j e .

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 50C/290/2014 - 232 zo
dňa 18.9.2017 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur a zverejnenia ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie P..
S. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., sa
ako vydavateľ týždenníka ŽIVOT ospravedlňuje za neoprávnené uverejnenie fotografie P.. S. Ď. a za
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti P.. S. Ď. uskutočneného v týždenníku ŽIVOT v čísle
17 zo dňa 21.4.2012 na strane 24 a 25 týždenníka. Za neoprávnené uverejnenie fotografie, ako aj za

neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. týmto Ing.
S. Ď. ospravedlňuje.“ Žalovanému súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 21.4.2012 bola v týždenníku Život č. 17, ktorého
vydavateľomježalovaný,natitulnejstraneuverejnenáupútavka„Klamúštát!ŠéfkaúradupráceŽelinská
o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi" a na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka
Rozhovor bol uverejnený článok s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej

núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť.“ Predmetom tohto rozhovoru s riaditeľkou bratislavského Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny P. Ž. bola problematika dávok v hmotnej núdzi a jej vyplácanie poberateľom.
V spojení so žalobcom bolo v článku uvedené, že:... „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok,
napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? (Odpoveď): „Poznám.
Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií,

skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol
preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak
klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. Tento príbeh
je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi, alebo či iba
zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste nájsť

kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“
„Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov?
Alebo ako v tom filme ´Chyť ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého
nakoniec zamestnajú policajti ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a
dokladov?“ (Odpoveď): „Niečo podobné.“
„Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“ (Odpoveď): „Áno. To je problém

pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon ľudí nenúti pracovať.
Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V kartotéke máme množstvo
spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich neupozorníte, že majú z
pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“
„Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní dostanú lopatu, hrable a idú

upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by
dostať prácu v úrade?“ (Odpoveď): „Zákon o službách zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi
dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce, ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu
zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“
V ľavom spodnom rohu na strane 24 bola umiestnená fotografia žalobcu, použitá z archívu N. Č.,

s podtitulom „Bývalý poslanec parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi.
Exposlanec má však papiere v poriadku.“

3. Žalobca pred súdom prvej inštancie tvrdil, že od momentu, kedy stratil vplyv na verejný a politický
život došlo k zániku jeho povinnosti vo väčšej miere znášať zásahy do jeho osobnostných práv zo

strany médií. V súvislosti s jeho zaradením medzi osoby v hmotnej núdzi neporušil žiadne právne
normy, a preto nie je dôvod prečo by mal byť žalobca verejnosti opätovne pripomínaný. Snaha po
umelom vytváraní káuz a tým aj o zvýšenie čítanosti týždenníka, a tým aj zisku žalovaného nemôže
ospravedlňovať neopodstatnené zásahy do osobnostných práv žalobcu. Spôsob akým je v predmetnom
článku spomínané jeho meno, informácie z jeho súkromia, ako aj publikovaná fotografia s podobizňou,

prekračuje medze v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, keď aj napriek
tomu, že žalovaný uvádza, že žalobca má papiere v poriadku, neváhal zaradiť jeho meno a podobizeň
do článku o osobách zneužívajúcich sociálny systém štátu. V spojení s nadpismi „Klamú štát“ alebo
„Príživníci pod ochranou“ si čitateľ spája tému predmetného článku s osobou žalobcu bez toho, že
by sa žalobca dopustil akejkoľvek protiprávnej činnosti súvisiacej s poberaním dávok v hmotnej núdzi.

Žalovaný v článku uverejnil neaktuálnu fotografiu žalobcu z roku 2001. Žalobca má za to, že tá v spojení
s témou článku nekorešpondovala so stavom platným v čase publikovania článku. Na uverejnenie
tejto fotografie žalobca nedal súhlas. Žalobca argumentoval, že článok „visí“ na internete, keď sa do
vyhľadávača google zadá jeho meno článok sa sprístupní verejnosti. Ak je v článku spomenutá verejne
známa osoba zvyšuje to atraktivitu a tým pádom aj čítanosť článku, čím sa žalobca stal pre žalovaného

obchodným artiklom, ktorý mu zvyšuje zisk. Nedodržaním etických zásad žurnalistiky zo strany autorov
článku a teda žalovaného, boli podľa žalobcu porušené podmienky poskytovania ochrany slobody
prejavu dané médiám v zmysle čl. 10 ods. 1 Dohovoru, a preto má prednosť ochrana osobnostných
práv žalobcu.

4. Dokazovaním zistený skutkový stav vyhodnotil súd prvej inštancie právne podľa článku 16 ods.1,
článku 19 ods. 2, článku 26 ods. 1,2,4 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, § 11,
§ 12 ods. 2,3, § 13 ods. 1,2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj OZ), článku 10
ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj dohovor). Poukázal na to,
že právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé

čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), ako aj prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové
záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranuosobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Do rámca vymedzeného ustanoveniami §
11 až § 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej
osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového

života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo
priateľských, či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby
samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej
súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide
nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež

v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom do súkromia môže
v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej škále prejavov a
súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do
súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť práva
na ochranu osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti
neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne (obsahom

ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne - vrátane
fotografickej snímky). Zásah do týchto práv však nemusí mať vždy difamačné dôsledky. Predpokladom
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv je existencia neoprávneného zásahu (konanie contra
legem)objektívnespôsobiléhovyvolaťnemajetkovúujmu(škodlivýnásledok)apríčinnejsúvislostimedzi
takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Neoprávneným zásahom je akýkoľvek zásah do osobnosti

fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom. Zodpovednosť do
osobnostných práv sa posudzuje podľa objektívneho princípu, tzn. zavinenie sa neskúma.

5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v predmetnom spore dochádza k stretu medzi ústavou a Dohovorom
garantovanou slobodou prejavu a právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie a práva

žalobcu na ochranu osobnosti. Podstatou rozhodovania je v takýchto prípadoch hľadanie vyváženého
vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a
právom na informácie na strane druhej. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody. K vyriešeniu tohto konfliktu pristúpil súd prvej inštancie

testom proporcionality, pri ktorom zodpovedal otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v
prejednávanom prípade „hovoril, uverejnil informáciu“.

6. K odpovedi na otázku „KTO zasiahol do osobnostných práv žalobcu?“ súd prvej inštancie uviedol,
že žalovaný je vydavateľom týždenníka Život, v ktorom bol inkriminovaný článok zverejnený. V

danom prípade je žalovaný nositeľom slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana,
resp. privilegované postavenie poskytnuté novinárom, masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní
predmetnej veci primeraným spôsobom zohľadniť. K odpovedi na otázku „O KOM bol namietaný
článok ?“ poukázal súd prvej inštancie na to, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich
sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb verejného záujmu) a najužšie

u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je zrejmé a nie je sporné, že žalobca bol aktívnym
politikom v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom NR SR, resp. miestneho zastupiteľstva.
V súdenej veci, ale podľa názoru súdu prvej inštancie nie je ale možné žalobcu vnímať ako bežného
človeka, keď problematika s ním spojená, je vecou verejného záujmu. Predmetom článku, je poukázať
naproblematikudávokvhmotnejnúdzi,čojevecverejnéhozáujmuaúzkosúvisískonanímapoberaním

tejto dávky žalobcom, respektíve s príčinami, prečo ich žalobca poberá. Žalobca bol v článku uvedený
ako príklad, pričom článok nebol výslovne iba o jeho osobe. Súd prvej inštancie uviedol, že otázky
spôsobu konania politikov v minulosti, ktoré verejne napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a
charaktere možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu. Poslaním tlače je
nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným

právom verejnosti takéto informácie prijímať (I. ÚS 352/2011). ESĽP konštantnou judikatúrou pripomína
a zdôrazňuje úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom
na ochranu povesti a práv iných, prislúcha jej oznamovať informácie o myšlienky nielen o všetkých
politických ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu. Je povinnosťou tlače poskytovať informácie
o veciach verejného záujmu a s tuto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať informácie.

Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy,
nežiaduce javy a podobne (napr. Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21. januára 1999, Thorgein
Thorgeison v. Island, z 5. júna 1992, Jersild v. Dánsko z 23. septembra 1994 a iné). Osobou verejného
záujmu sa môže stať každý, kto vyvinie aktivitu, či už pozitívnu alebo negatívnu, ktorá je v príčinnejsúvislosti s verejným záujmom. Osoby verejné možno rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne
známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na
výkoneverejnejmoci.Vedľaskupinyosôbverejnečinnýchjevymedzenáskupinaosôbverejneznámych,

u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú v určitých aktivitách, poprípade sa významne
angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu, alebo osoby, ktoré vstúpia do verejného života
svojím konaním, napríklad nejakým kontroverzným činom. Aj keď žalobca už dlhšiu dobu nepôsobí
ako politik, resp. nie je politicky činný, nepredstavuje „obyčajného“ človeka s obyčajnou minulosťou,
o ktorej nikto nevie a nikdy nebol mediálne alebo verejne známy. Je nepochybné, že ak by žalobca

nekonal tak, ako konal (najmä v minulosti, ale aj súčasnosti), nebol by vo výkone trestu odňatia slobody,
neútočil na verejného činiteľa, nenakladal so svojím majetkom spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti,
(čím si sám vybudoval negatívnu povesť, a zároveň takýmto konaním na seba neustále upozorňoval,
a to aj napriek straty politického mandátu), ale po skončení „politického života“ by sa stiahol do úzadia
a súkromia a vyhol sa spomenutým excesom, až vtedy by bol osobou, ktorá nie je verejne známa.
Otázku „ČO bolo obsahom článku ?“ súd prvej inštancie zodpovedal tak, že kľúčovým poslaním tlače

je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom
je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Obsahom, témou predmetného
článku bolo poukázať na nedostatky v systéme nárokov na štátnu pomoc v hmotnej núdzi a vyjadriť sa
k možnostiam zneužívania legislatívy, ktorá definuje hmotnú núdzu a upravuje podmienky nároku na
dávky, príspevky a pomoc v hmotnej núdzi. Cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že pomoc v

hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento systém štátnej
podpory odkázané, ale platná právny úprava im to umožňuje, čím sa štátu odčerpávajú verejné zdroje.
Na oboznámenie verejnosti s uvedenou problematikou a jej bližšie priblíženie verejnosti, bol rozhovor
robený s vtedajšou riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Podľa názoru súdu prvej
inštancie je v článku preberaná problematika vecou verejného záujmu. Osoba žalobcu sama o sebe

nebola predmetom článku. Žalobca bol v ňom ako verejne známa osoba spomenutá a to v súvislosti
s poberaním dávok, respektíve s príčinami, prečo ich poberá. Žalobca ako verejne známa osoba,
bol autorom článku, ako aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky.
Právo na slobodu prejavu neplatí len pre informácie, myšlienky prijímané priaznivo alebo považované
za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo

akúkoľvekskupinuspoločenstva.Navyšeslobodatlačesataktiežvzťahujenapreháňaniealebodokonca
provokáciu (napr. De Haes a Gijles v. Belgicko, z 24. februára 1997). Článok obsahoval okrem iného aj
hodnotiace úsudky, informácie o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti
medializované. K odpovedi na otázku „KDE bol článok uverejnený ?“ súd prvej inštancie uviedol, že
sporný článok bol uverejnený v populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a s relatívne

vysokýmnákladom,nievšaknapríkladvtelevízií,ktorájeposudzovanáprísnejšie.Vovšeobecnostiplatí,
že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Pri odpovedi
na otázku „ KEDY bol článok uverejnený ?“ súd prvej inštancie uviedol, že dávky hmotnej núdze sú
vyplácané zo štátneho rozpočtu, a preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že poberanie dávok v
hmotnej núdzi nie je vecou verejného záujmu. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu

SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010, zo dňa 7.7.2011, podľa ktorého je vecou verejnou nielen agenda štátnych
orgánov a inštitúcií, ako aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu, ale aj všetko, čo na
seba upútava verejnú pozornosť. Súd prvej inštancie uviedol, že príbeh, resp. život bývalého politika,
právoplatne odsúdeného na trest odňatia slobody spolu s finančným trestom za ekonomickú kriminálnu
činnosť, ako aj útok na verejného činiteľa, bývalého politika známeho vulgárnymi výrokmi na adresu

policajných príslušníkov a bývalého politika, ktorý nakladaním so svojím majetkom, ako aj poberaním
dávok v hmotnej núdzi už dávno vzbudil záujem verejnosti a médií, je vecou verejného záujmu. Podľa
vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu je vecou verejnou všetko, čo na seba upútava verejnú
pozornosť. Otázkou verejného záujmu je nesporne aj minulosť politika. Tieto závery sú aplikovateľné
aj na všetky predchádzajúce body testu proporcionality. Preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobca

spĺňa všetky atribúty, podmienky, aby bol považovaný za osobu verejne známu, k čomu žalobca sám
prispel výraznou a nespochybniteľnou mierou. K odpovedi na otázku „AKO boli informácie v článku
formulované?“súdprvejinštancieuviedol,žetitulokodkazujúcinarozhovorkdanejtémebolumiestnený
v týždenníku Život na titulnej strane pod názvom „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí
berú dávky v hmotnej núdzi". Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky

v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť“ bol publikovaný na stranách 22 - 25 predmetného
vydania týždenníka. Išlo o rozhovor. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu je potrebné rozlišovať
medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivostihodnotiacich úsudkov dôkazy naopak nepripúšťa. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich
úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia
faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Vychádzajúc z analýzy

otázok testu proporcionality a ich odpovedí s poukázaním na právnu úpravu inštitútu ochrany osobnosti
potom súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný do osobnostných práv žalobcu nad rámec zákonom
stanovenej ochrany nezasiahol. Vychádzal pritom z postavenia žalovaného ako vydavateľa tlače a z
postavenia žalobcu, ako osoby s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku ako
vec verejného záujmu a to, že účelom článku bolo poukázať na paradoxy poberania dávok v hmotnej

núdzi. Priznaním žalobcom požadovaného nároku by došlo k neprimeranej preferencii, zvýhodneniu
práva žalobcu na ochranu osobnosti a to na úkor slobody prejavu žalovaného. K námietke žalobcu, že
článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie, že je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto
nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či spolupracovať s takouto nečistou osobu súd
prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie žalobca nepreukázal, a ak by aj bolo pravdou, bol by za daný
stav v prvom rade zodpovedný žalobca a to svojím správaním, svojimi excesmi, či už v minulosti alebo

súčasnosti. Uverejnenie článku o dávkach v hmotnej núdzi s príkladom žalobcu, podľa názoru súdu nie
je v príčinnej súvislosti s tým, čo tvrdí žalobca. Žaloba je v tomto smere všeobecná a nekonkrétna. Súd
prvejinštancieakonedôvodnévyhodnotilajtvrdeniežalobcu,žeječitateľompodprahovopodsúvanýako
príkladšpekulantovsdávkamivhmotnejnúdzi,pričomsičitateľpriprečítaníúčelovéhotitulku,respektíve
titulkov a v spojení s jeho menom, automaticky priradí obraz žalobcu, ako jedného zo špekulantov,

respektíve podvodníkov s dávkami v hmotnej núdzi. Súd prvej inštancie poukázal na funkciu nadpisu a
titulku.Funkciouaúčelomnadpisujeupútaťazaujaťčitateľa,abysičlánokprečítalaažnatomtozáklade
si osvojil alebo neosvojil tlačou ponúkané informácie, a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z
tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti
akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie

prostriedky. Izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom
obsiahnuté tvrdenie je pravdivé, alebo nepravdivé. K tomu súd prvej inštancie dodal, že netreba
podceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti interpretovať a rozlišovať obsah článku a nadpis, respektíve
titulok. Z textu článku navyše nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť, očierniť alebo inak
negatívne vykresliť žalobcu v očiach verejnosti. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu,

či vyznenia článku je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný.
K zverejneniu archívnej fotografie žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že snaha zvýšiť záujem o
článok je sama o sebe legitímna. A legitímne bolo aj použitie fotografie žalobcu, pretože aj keď nebol
ústrednou postavou témy, išlo z časti aj o jeho osobu. Je pochopiteľné, že sa tlač snaží upútať pozornosť
čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie

udalosti, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky (viď napr. rozsudok
ESĽP Karhuvaara a Iltahelti v. Fínsko, 2004). Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie súhlas
na zverejnenie predmetnej fotografie nepotreboval. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný
zverejnením predmetného rozhovoru len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií.
Je povinnosťou médií o takýchto informáciách verejnosť informovať a v danom prípade nemožno

konštatovať, že išlo o prejavy zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. V tejto nadväznosti súd
prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky
zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a
to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z
najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Vzhľadom na nepreukázanie konania contra legem

- neoprávaného zásahu, a príčinnej súvislosti medzi takýmto konaním a vznikom škody/ujmy, ktorá
žalobcovi mala vzniknúť uverejnením predmetného článku, súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku .

7.Žalobcapodalprotitomutorozsudkuodvolanie.Súduprvejinštancievytýka,žezvykonanýchdôkazov
dospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,ažerozsudokvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci. Poukázal na to, že aktívnym politikom bol v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy pôsobil ako poslanec
NR SR a poslanec miestneho zastupiteľstva, teda v čase 13, respektíve 10 rokov pred uverejnením
predmetného článku. Preto podľa názoru žalobcu, vzhľadom na tento časový odstup nemožno viac

považovať za osobu verejného záujmu. Žalobca namieta, že v čase uverejnenia článku nemal žiaden
vplyv na verejný ani politický život, ktorý by odôvodňoval publikovanie informácií o jeho súkromnom
živote. Status verejne činných osôb nie je totiž večný. Po odchode z verejného života zaniká aj dôvod
verejného záujmu na zasahovaní do súkromia tejto osoby (Tammer proti Estónsku, rozsudok ESĽPzo 06.02.2001 k sťažnosti č. 41205/98 bod. 68). Poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom preto
nemožno hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného záujmu, týkajú sa súkromia žalobcu, a
nemajú žiadnu súvislosť s jeho predchádzajúcou verejnou činnosťou. Poukázal na to, že už v rozhodnutí

Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 6Co 561/2014 zo dňa 25.9.2014 bolo konštatované, že „v roku 2009,
v čase uverejnenia predmetného článku žalobca nebol politicky a spoločensky činný, keďže poslancom
Národnej rady SR a poslancom miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 až 2002. V čase uverejnenia
predmetného článku, t.j. v roku 2009, žalobca teda nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské
dianie, pretože vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Nemožno preto podľa názoru odvolacieho

súdu súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že by žalobca mal v čase uverejnenia inkriminovaného
článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu. Preto na neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u
ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného
záujmu“. Žalobca tvrdí, že ak by aj bol posudzovaný ako osoba verejného záujmu, bolo by nutné v
súlade so základným princípom právnej istoty brať do úvahy rozhodnutie NS SR z 18.2.2010, sp. zn.
3Cdo/137/2008, v zmysle ktorého skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného záujmu (o ktoré

ide aj v prípade politikov a za určitých okolností tiež v prípade osôb, ktoré politicky činné nie sú, ale
s politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu) môžu byť považované za vec oprávneného verejného
záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti s činnosťou
uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú
činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok. Neprípustné je pri tom uspokojovanie

túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii. Žalobca uviedol, že si svoj trest riadne odpykal,
čím svoj dlh spoločnosti splatil. Z rozhodnutia ESĽP vo veci Hannover proti Nemecku z 24.06.2004
vyplýva, že každý, dokonca aj ak je známy verejnosti, musí mať možnosť užívať si „legitímnu nádej“ na
ochranu a úctu k svojmu súkromnému životu. Žalobca má právo na nový život a má právo rozhodnúť
sa, či o skutočnostiach svojho nového života bude verejnosť informovať alebo nie. Žalobca poukázal

na to, že podaním zo dňa 14.3.2017 súdu prvej inštancie dal na vedomie podstatný fakt, a to, že dňa
28.2.2017 boli rozhodnutím NS SR sp.zn. 2TdoV 19/2015 ako dovolacím súdom zrušené rozsudky NS
SR sp. zn. To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa
27.6.2006, ktoré boli podkladom pre odsúdenie žalobcu za trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť
voči Daňovému úradu. Uvedená skutočnosť je pritom v úplnom rozpore s tým, ako súd vykresľuje

žalobcu v bode 55. svojho odôvodnenia. Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď osobu žalobcu v čase vydania článku nesprávne
označil za osobu verejného záujmu. Ďalej žalobca argumentuje, že nespochybňuje tému poberania
dávok v hmotnej núdzi. Tému ako takú považuje vo všeobecnosti za legitímnu. Žalobca, ale namieta
nelegitímnosť a zásah do osobnosti v úmyselnom prepojení skutočnosti, že žalobca poberá dávky v

hmotnej núdzi a samotným článkom, ktorý vo všeobecnosti poukazuje na „špekulantov“ a „geniálnych
podvodníkov“, ktorí zneužívajú systém poskytovania dávok v hmotnej núdzi, keď jediný príklad uvádza
meno žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca patril medzi tieto osoby, a teda, že by v
súčasnosti,akoajvčasevydaniačlánkuzneužívalsystémpriznaniaavyplácaniadávokvhmotnejnúdzi.
Preukázaný bol pravý opak. V konaní nebolo sporé, že napadnutý článok nesie výrazy ako „Klamú štát!“,

„Príživníci pod ochranou“ či „geniálni podvodníci“. Citované výrazy v spojitosti s témou dávok v hmotnej
núdzi evokujú v čitateľovi, že článok sa zaoberá osobami, ktoré svojím podvodným alebo iným ľstivým
konaním dosiahli, že im štát vypláca dávky v hmotnej núdzi, na ktoré nemajú nárok. Takýto článok bol
spojený s jediným príkladom žalobcu, ktorý sa nedopustil žiadneho podvodného konania a do evidencie
bol zaradený plne legitímne. Žalobca namieta, že čitateľom bola podprahovo podsúvaná informácia, že

práve on je tou osobou, respektíve jednou z tých, ktoré zneužívajú zákon a sociálny systém. Žalovanému
sa pritom v konaní nepodarilo preukázať, že žalobca medzi takéto osoby patrí, a že jeho uvedenie ako
príklad

bolo oprávnené. Riaditeľka Úradu práce sociálnych vecí a rodiny P. Ž. vylúčila spojitosť osoby žalobcu s

osobami, ktoré vo všeobecnosti charakterizovala v uverejnenom (napadnutom) rozhovore pre týždenník
Život. Uvedenú skutočnosť p. Ž. potvrdila a aj ujasnila na pojednávaní zo dňa 22.1.2016 keď uviedla,
že v rámci jej odpovedí na otázky autorov článku ani raz nenaznačila, že by práve žalobca bol tým, ktorý
zneužíva tento systém. Z vykonaného dokazovania prostredníctvom výsluchu svedkov (autorov článku
a zamestnancov žalovaného) na pojednávaní dňa 22.1.2016 vyplynulo, že použili meno, informácie

zo súkromia a fotografiu žalobcu v predmetnom článku bez jeho súhlasu aj napriek tomu, že p. Ž.,
v otázkach smerujúcich k žalobcovi jasne vyjadrila, že v prípade priznania statusu osoby v hmotnej
núdzi žalobcovi nie je možné nájsť žiadne pochybenie ani klam zo strany klienta, ani zo strany úradu,
a teda žalobca nepatril do okruhu osôb „o ktorých bola reč“, autori článku v súvislosti s publikovanímmena žalobcu a informácií z jeho súkromia bližšie nepreverovali aktuálne majetkové pomery žalobcu,
ako ani splnenie podmienok priznania statusu osoby v hmotnej núdzi v prípade jeho osoby, pričom
sa o to ani nepokúsili. Žalobca namieta, že žalovaný v konaní nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení

obsiahnutých v napadnutom článku, že „v hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr
posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti “ Aj
toto tvrdenie obsiahnuté v článku sa v konaní preukázalo ako nepravdivé, nakoľko žalobca neprepísal
žiadnu vilu v lukratívnej časti Bratislavy na svoje deti, nie to ešte za účelom akéhokoľvek zneužívania
sociálneho systému. Žalobca uviedol, že žalovaný zintenzívnil prezentovanú tému (zneužívanie dávok v

hmotnej núdzi) zverejnením s témou nesúvisiacej fotografie žalobcu. Táto fotografia tvorila dominantnú
časť článku a jej úlohou bolo pritiahnuť pozornosť čitateľov, navyše v zmysle námietky žalobcu bola
publikovaná bez jeho súhlasu a jej zverejnenie samo o sebe spôsobilo zásah do jeho osobnosti.
Žalobca rozporuje záver súdu prvej inštancie, že ako verejne známa osoba, bol autorom článku, ako
aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky.“ Pod problematikou treba
rozumieť špekulantov a podvodníkov, ktorí zneužívajú sociálny systém štátu. Žalobca však takouto

osobou nebol, a preto ani nikdy nemohol byť legitímnym príkladom na zvýraznenie danej problematiky,
čo potvrdila aj vtedajšia riaditeľka Úradu. Na základe uvedeného potom žalobca tvrdí, že súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil legitímnosť poberania dávok v hmotnej núdzi žalobcom, a označil ju
ako tému verejného záujmu v spojitosti s osobami, ktoré zneužívajú sociálny systém štátu. V čase
vydania článku neexistoval dôvod, prečo by sa mal žalobca stať súčasťou takéhoto článku, nakoľko

sa žiadnym spôsobom neodlišoval od bežných poberateľov dávok v hmotnej núdzi, ktorí neporušili
žiaden zákon ani nezneužili sociálny systém štátu. Žalobca tvrdí, že pokiaľ sú čitatelia vystavení
nepravdivým informáciám, ktoré sú na začiatku považované za pravdivé, zvyšuje sa pravdepodobnosť,
že títo čitatelia budú neskôr aj nepravdivé informácie považovať za pravdivé. V tejto súvislosti žalobca
argumentuje článkom Doc. JUDr. Tomáša Ľalíka, PhD, pôsobiaceho na katedre ústavného práva PF

UK v Bratislave, ktorý v rámci svojej publikácie poukazuje na empiricky overené skutočnosti, v rámci
experimentálnych výskumov v sociálnej psychológií a uvádza, „že je dokázané, že osobám, ktoré sú
vystavené nepravdivým tvrdeniam, sa zvyšuje pravdepodobnosť, že títo prijímatelia budú neskôr aj
nepravdivé informácie považovať za pravdivé. Vedci z tejto oblasti preukázali, že pravdivé i nepravdivé
informáciesúnazačiatkuprezentovanéakopravdivé,apreprijímateľovniejejednoduchéneskôrzmeniť

túto formu počiatočného prijímania. Čo je zaujímavé, ak je proces spracovávania informácie prerušený,
zvyšuje sa pravdepodobnosť, že nepravdivé informácie sa budú považovať za pravdivé, pričom opačne
tento proces už nefunguje. Zverejňovaním nepravdivých informácií sa tak zvyšuje pravdepodobnosť
manipulácie s prijímateľmi týchto informácií.“ Žalobca ďalej tvrdí, že publikáciou napadnutého článku
prostredníctvom druhého najčítanejšieho týždenníka na Slovensku (ako masového média), došlo ujme

na právach žalobcu v značnej miere rovnako, ako by tomu bolo pri zverejenení televíziou. Poukazuje
aj na to, že autori napadnutého článku postupovali v rozpore s ich vlastným etickým kódexom,
pôvod a relevantnosť informácií o žalobcovi si pred publikáciou neoverili, nerešpektovali, že žalobca
by mal mať možnosť vyjadriť sa k týmto informáciám a meno a podobizeň žalobcu nesúviseli s témou
článku, nakoľko žalobca nepatrí medzi podvodníkov a špekulantov, ktorí by zneužívali systém čerpania

dávok v hmotnej núdzi. Ochrana médií a novinárov tak nie je absolútna. Nakoniec žalobca súdu prvej
inštancie vytýka, že jeho rozhodnutie je prekvapivé. Z jednotlivých vyjadrení konajúcej sudkyne, ako aj
celkového priebehu pojednávania, ktoré sa konalo dňa 30.11.2016 pre žalobcu vyplynulo, že jedinou
spornou otázkou v konaní je určenie výšky nemajetkovej ujmy, pričom nárok žalobcu je dôvodný. Počas
odvolacejlehotyžalobcatútoargumentáciudoplnilosobitnýmpodaním,vktoromuviedol,žesúdomprvej

inštancie vyslovené predbežné posúdenie veci je v priamom rozpore s výrokom odvolaním napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a to napriek tomu, že po vyslovení predbežného
právneho posúdenia veci neboli zo strany žalovaného prezentované žiadne dôkazy, ktoré by mohli mať
za následok zmenu právneho posúdenia veci súdom. Žalobca je toho názoru, že zmena právneho
posúdenia veci bez prezentovania dôkazov, ktoré by takúto zmenu právneho posúdenia odôvodňovali,

je v rozpore so zmyslom obligatórneho zavedenia tohto právneho inštitútu do právneho poriadku, je v
rozpore s princípom právnej istoty a v jeho dôsledku bola žalobcovi zmarená možnosť viesť úspešný
útok s cieľom dosiahnuť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svoj prospech, na základe vysloveného
predbežnéhoposúdeniaveci.Takýmtopostupomsúdprvejinštanciezmarilprávožalobcunaspravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V doplňujúcom podaní zopakoval aj
námietku, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že dňa 28.2.2017 boli rozhodnutím
NS SR sp.zn. 2TdoV 19/2015, ako dovolacím súdom zrušené rozsudky NS SR sp. zn. To 2/2008 zo
dňa 30.10.2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.6.2006, a nezobral doúvahy, že práve v dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí oboch konajúcich súdov bol
žalobca uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, t. j. trestného činu proti majetku,
v dôsledku čoho žalobca nemohol podnikať, nakoľko v dôsledku uvedených nezákonných rozhodnutí

stratil bezúhonnosť ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti podľa čl. 6 ods. 1 písm. c/ zák.
č. 455/1991 Zb., keď za bezúhonnú sa v zmysle § 6 ods. 2 cit. zák. nepovažuje osoba, ktorá bola
právoplatne odsúdená o. i. za trestný čin proti majetku. Z uvedeného je potom podľa žalobcu zrejmé,
že žalobca si jeho sťažené pracovné uplatnenie nespôsobil sám, a teda súd prvej inštancie pri jeho
záveroch vychádzal v tejto časti z nepravdivej skutočnosti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov

žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

8. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodal.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,

ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

10. Počas odvolacieho konania s účinnosťou k 1.7.2018 obchodná spoločnosť Ringer Axel Springer

Slovakia, a.s. sa zlúčila so spoločnosťou Život Publishing, a.s., IČO: 51 249 723, ktorá sa stala jej
právnym nástupcom a prebrala všetky vzťahy, práva a povinnosti súvisiace s vlastníctvom periodika
ŽIVOT,atovrátanevšetkýchsporov viažucichsakuvedenémuperiodiku.Súčinnosťoukudňu1.3.2019
bola spoločnosť Život Publishing, a.s. zlúčená so spoločnosťou News and Media Holding, a.s., IČO: 47
256 281, ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti Život Publishing, a.s.. Uvedená skutočnosť bola

oznámená Krajskému súdu v Bratislave listom zo dňa 20.5.2020 doručeným advokátkou Mgr. Soňou
Marošovou ako právnym zástupcom zlúčením zaniknutej spoločnosti a aj novej (zlúčenej spoločnosti),
konajúcej prostredníctvom spoločnosti AKSM advokátska kancelária s.r.o..

11. Pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie,

ak CSP neustanovuje inak ( § 378 ods. 1 CSP). V zmysle Civilného sporového poriadku sú stranami konania žalobca a žalovaný; procesnú
subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, podľa § 64 CSP súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym

nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Právny nástupca podľa § 64 prijíma v
zmysle § 65 ods. 1 CSP stav konania ku
dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. S poukazom na ustanovenia § 64 a § 65 ods.
1 CSP , bolo preto potrebné pokračovať v
konaní s právnym nástupcom žalovaného.

12. Základom sporu v danej veci je konflikt medzi Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o
ochrane ľudských práv a slobôd garantovanou slobodou prejavu (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10
dohovoru) a základným právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie, respektíve možnosťou
obmedziť slobodu prejavu zákonom (čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy), a právom na ochranu osobnosti

žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). K problematike slobody prejavu
existuje početná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorej je vyzdvihnutý význam slobody
prejavu, s určením hraníc, ktoré sú dané nutnosťou rešpektovať spoločnosťou chránenými záujmami
vymedzenými článkom 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať

a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Sloboda prejavu je chápaná ako jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda
prejavu platí nie len pre „informácie“ a „myšlienky“, prijímané priaznivo, respektíve považované
za neurážlivé a neutrálne, ale rovnako aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú alebo znepokojujú.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej

spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, §
49). Tieto princípy nadobúdajú osobitnú dôležitosť u printových (tlačových) médií (tlač). Printové média
síce nesmú prekračovať vymedzené hranice, okrem iného z dôvodu ochrany dobrej povesti iných, no
práve na nich spočíva úloha šíriť informácie a myšlienky a témy predovšetkým z oblastí verejnéhozáujmu a verejnosť má súčasne na poskytovanie takýchto informácii a myšlienok aj právo. Tlač a ostatné
informačné média informujú o záležitostiach verejného záujmu, a zároveň upozorňujú na prípadné
negatívne javy spoločnosti. Informácie môžu byť podnetom pre adekvátnu nápravu zo strany príslušných

orgánov, či vyvolať určitý vzdor spoločnosti vyjadrujúci nespokojnosť so situáciou, ktorý môže viesť
k rýchlejšiemu odstráneniu negatív. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, neznamená ale rezignáciu
na ochranu osobnosti. Pri strete základného práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu
osobnosti a súkromného života, teda základných ľudských práv, ktoré sú si rovnocenné, je potrebné
s prihliadnutím na okolnosti každého konkrétneho prípadu starostlivo zvážiť, či jednému z týchto práv

nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Je preto potrebné na základe konkrétnych
okolností daného prípadu posúdiť, či napadnutý výrok článku dosahuje takú intenzitu, že zasahuje do
práva na ochranu osobnosti danej osoby, alebo je vo vzťahu ku konkrétnej situácii primeraný, s ktorým
princípom sa súd prvej inštancie riadne prostredníctvom testu proporcionality vysporiadal.

13. V prejednávanom prípade došlo k obmedzeniu práva žalobcu na ochranu súkromia, respektíve

osobnosti na zákonnom podklade slobody prejavu žalovaného. Žalovaný je vydavateľom týždenníka
ŽIVOT, v ktorom bol namietaný článok dňa 21.4.2012 uverejnený. Žalovaný je teda nositeľom slobody
prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná
novinárom, respektíve masmédiám, ktorú správne súd prvej inštancie pri rozhodovaní predmetnej veci
zohľadnil.

14. Obsahom namietaného článku boli veci verejného záujmu, spracovanie problematiky poberania
dávok hmotnej núdzi, teda verejných financií štátneho rozpočtu, zneužívanie systému a naznačenie
možného riešenia nastolených problémov. Túto tému žalovaný spracoval formou rozhovoru s P. Ž.,
ktorá bola v tom čase riaditeľkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V rozhovore je

spomenutá aj osoba žalobcu, keď respondentka odpovedá na otázku novinára žalovaného ... „V hmotnej
núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu
v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? Riaditeľka otázku zodpovedala ... „Poznám.
Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií,
skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol

preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak
klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. Tento príbeh
je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi, alebo či iba
zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste
nájsť kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“ Následne novinár s respondentkou rozoberá

problém zamestnania človeka, ktorý vykonal trest odňatia slobody, pričom odpoveď respondentka konči
vyjadrením, že keby mohla, tak tomuto klientovi (má na mysli žalobcu) ponúkne prácu na úrade práce,
čo vysvetľuje slovami, že sa práci nevyhýba, pracoval pre úrad zadarmo a vďaka konzultáciám s ním sa
pre respondentku odhalila absurdnosť niektorých úradných rozhodnutí a postupov voči klientom, ktorí
sa nedokázali úradu ubrániť sami. Novinár predmetné objasnenie dopĺňa otázkou ... „Je to ako v inej

brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme
„Chyť ma ak to dokážeš“ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnajú policajti,
ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“, na ktorú respondentka
odpovedá „Niečo podobné.“ Dialóg s príkladom osoby žalobcu pokračuje otázkou novinára ... „Keby
Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“, na ktorú respondentka odpovedá

„Áno. To je problém pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon
ľudí nenúti pracovať. Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V
kartotéke máme množstvo spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich
neupozorníte, že majú z pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“ Následne rozhovor rozoberá podstatu
statusu osoby v hmotnej núdzi v spojení s ponukou aktivačných prác osobám v hmotnej núdzi, z čoho

potom vyplynie otázka novinára ...„Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní
dostanú lopatu, hrable a idú upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk,
ovládapočítač.Moholbydostaťprácuvúrade?“,naktorúrespondentkaodpovedá,že„Zákonoslužbách
zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce,
ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“

15. V konaní nebolo sporné, že žalobca v minulosti pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky a aj ako komunálny poslanec. K času publikovania článku žalobca vykonal nepodmienečný
trest odňatia slobody za ekonomický trestný čin proti štátu. Po tom ako bol žalobca v roku 2010podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody požiadal o dávky v hmotnej núdzi, ktoré mu
boli priznané. Aj na základe hmotnej núdze žalobcu príslušný trestný súd vo vykonávacom konaní v
jeho predmetnej trestnej veci konštatoval, dlhodobú neschopnosť žalobcu vykonať peňažný trest 33.

193,- eur a upustil od jeho výkonu. Žalobca tým, že prijal funkciu v najvyššom zákonodarnom orgáne
štátu, vstúpil do verejného života a musel počítať s tým, že bude verejnosťou hodnotený, a že sa
vystaví verejnej kontrole svojho právania, pričom výkon funkcie bude neoddeliteľnou súčasťou jeho
životopisu. Prijatie funkcie vo verejnom živote znamená nutnosť zniesť aj nepríjemné stránky takéhoto
postavenia. Záleží len na samotnej osobe, ako sa v spojení s výkonom verejnej funkcie zapíše do

povedomia verejnosti, teda či sa prezentuje v pozitívnom alebo negatívnom svetle, z dôvodu ktorého sa
môže stať osobou všeobecného, verejného záujmu alebo sa prezentuje tak, že upadne do zabudnutia.
Pokiaľ bývalý poslanec NR SR spácha ekonomický trestný čin proti štátu, za ktorý je odsúdený na
nepodmienečný trest odňatia slobody v spojení s peňažným trestom vo výške 33. 193,- eur, od výkonu
ktorého (peňažného trestu) je vo vykonávacom konaní upustené, pretože mu bol priznaný status osoby
v hmotnej núdzi, musí počítať s tým, že sa vystavuje kontrole zo strany novinárov a tým aj občanov.

Otázka statusu žalobcu ako osoby v hmotnej núdze v spojení s verejnou kontrolou potrestania trestných
činov je legitímnym záujmom verejnosti. Žalobca tým vstúpil do verejného priestoru a jeho status osoby
v hmotnej núdzi sa stal predmetom verejného, všeobecného záujmu, je to priestor kontroly štátnej
moci verejnosťou, teda upútal na seba verejnú pozornosť. Nie je možné preto súhlasiť so žalobcom,
že postavenie osoby verejného záujmu je možné viazať len na čas výkonu verejnej funkcie, pričom

on vo verejnom živote nepôsobil, pretože status osoby verejného záujmu je potrebné hodnotiť vždy
podľa okolností konkrétnej veci. Preto súd prvej inštancie pri posudzovaní vyváženosti práva na slobodu
prejavu a práva na ochranu osobnosti (súkromia) správne prihliadol na to, že na žalobcu bolo potrebné
v danej veci prihliadnuť ako na osobu verejného záujmu (je subjektívnym zavinením osobou verejnosti
značneznámou),zdôvoduktoréhosananehovzťahujevyššiamieraakceptovateľnostiinformovanostia

na žalovaného zvýšená ochrana novinárov, ktorí majú povinnosť verejnosti prezentovať témy verejného
života. Na tomto závere nič nemení ani záver Krajského súdu v Bratislave, vyslovený v rozhodnutí
sp.zn. 6Co/561/2014 zo dňa 25.9.2014, pretože v tejto veci žalobcu išlo o spor o ochranu osobnosti
spočívajúci na zverejnení informácií o jeho štúdiu počas výkonu trestu odňatia slobody, čo je vec, ktorá
sa týka jeho súkromného života, zatiaľ čo v tejto prejednávanej veci sa žalobcu týkali informácie spojené

s jeho vstupom do verejného priestoru sociálnych dávok z rozpočtových prostriedkov, teda priestoru
všeobecnej kontroly.

16. Za danej situácie potom platí, že uverejnenie pravdivých informácií nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti,pokiaľtentoúdajniejepodanýtak,žeskresľujeskutočnosť,aleboniejenatoľkointímny,žeby

odporoval právu na ochranu ľudskej dôstojnosti. Žalovaný sprostredkoval verejnosti informácie, názory
- hodnotiace úsudky sprístupnené reprezentantom štátneho orgánu. Predmetný článok - rozhovor
obsiahol dvojstranu týždenníka, pričom bol obsahovo zameraný na tému poberania sociálnych dávok -
dávok v hmotnej núdzi a nie výlučne na prípad žalobcu ako osoby poberajúcej dávky v hmotnej núdzi. V
článku je osoba žalobcu zadefinovaná ako bývalý poslanec, voči ktorému respondentka podala trestné

oznámenie, s vysvetlením aj jeho výsledku, spočívajúcom v opodstatnenosti tohto statusu žalobcu, čo je
tvrdenie vecné a pravdivé. I keď žalobca ako nepravdivé spochybnil tvrdenie, že „ na deti prepísal veľkú
vilu v lukratívnej časti Bratislavy“ (je prezentované ako súčasť otázky novinára), pramenil tento údaj zo
zjednodušenia skutočného stavu, kedy žalobca žil v dome, ktorého stavebníkom bola jeho neplnoletá,
v tom čase 7 ročná dcéra, pričom tomuto tvrdeniu žalovaného žalobca v konaní neodporoval. Takéto

zjednodušenie potom nemohlo viesť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, keď celkové vyznenie
namietanej informácie zodpovedá reálnemu vnímaniu verejne dostupných informácií. Zo samotnej
formulácie článku - rozhovoru nie je možné urobiť ani záver, ktorý žalobca v podstate označuje ako
základ dôvodu ním uplatnených nárokov danej veci, ako aj odvolacej argumentácie, že by článok v
kontexte jeho upútavky na titulnej strane a nadpisu článku, naznačoval, že žalobca je... „boháčom, ktorý

berie dávky v hmotnej núdzi“..., „príživníkom pod ochranou“..., alebo špekulantom, podvodníkom. Z
celkového kontextu článku vo vzťahu k žalobcovi vyznieva, že existovalo nejaké podozrenie, že dávky
v hmotnej núdzi žalobcovi nepatria, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné a status osoby v hmotnej núdzi
bol žalobcovi priznaný oprávnene, pričom žalobca svojimi skúsenosťami bol nápomocný aj samotnému
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.. Účelom upútavky, titulku ( nadpisu) v printových médiách je

zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe ozrejmil tlačou ponúkané informácie a
urobil si o nich vlastný úsudok. Preto vychádzajúc z funkcie titulku článku možno aj z hľadiska ochrany
práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú
expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky (rozsudok európskeho súdu vo veciKarhuvaara a Iltalehti pri Fínksu, z roku 2004, rovnako rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo 55/2008 zo
dňa 25.2.2009). V súdenej veci pri prvotnom pohľade na článok čitateľ nezíska dojem, že informácia
sa vzťahuje na žalobcu. Fotografické vyobrazenie žalobcu nie je v článku domininujúce (najmenšia

fotografia zo štyroch fotografií, umiestnená v ľavom rohu listu), nie je vizuálne prepojené s nadpisom,
a pokiaľ by si čitateľ spojil nadpis len s vyobrazením žalobcu, bez prečítania článku, tak aj pri takomto
povrchnom čítaní alebo vnímaní článku, by dostal informáciu podanú pod fotografiou žalobcu, ktorá ho
identifikuje ako bývalého poslanca, ktorý má „papiere“ v poriadku. Grafická realizácia článku v spojení s
nadpisom je integrálna súčasť namietaného článku, pričom v danej veci je zjavné, že z obsahu článku

nevyplýva popis žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodiť podprahové vnímanie, že žalobca
je špekulantom s dávkami v hmotnej núdzi, naopak grafická realizácia článku v spojení s fotografiou
takéto podprahové vnímanie informácie vylučuje. Z tohto dôvodu je potom aj odvolacia argumentácia
žalobcu spočívajúca v podprahovom vnímaní významu a dôsledkoch upútavky, nadpisov, titulky článku
na osobnostné práva žalobcu neopodstatnená.

17. Ú práv na podobizeň a obrazové snímky poskytuje Občiansky zákonník ochranu osobnostným
právam len voči takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Podľa § 12 ods. 3 OZ môžu byť obrazové snímky
a podobizne použité aj bez privolenia dotknutej osoby aj pre účely tlačového spravodajstva. Posúdenie
účelu spravodajstva závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu. Všeobecne je možné povedať, že
ide o veci verejného spoločenského života, z čoho vyplýva, že z týchto vecí sú zásadne vylúčené veci

súkromného života. Fotografia žalobcu v napadnutom článku je ale fotografiou z archívu žalovaného, na
čo žalovaný upozorňuje aj samotným odkazom na fotografii. Nezobrazuje žalobcu v priestore osobného
súkromia, ale zobrazuje ho v kancelárskych priestoroch ako bývalého poslanca. Takúto fotografiu je
potom možné považovať za fotografiu, ktorá sleduje určitý legitímny dokumentačný záujem a vecnú
súvislosť medzi fotografiou a v článku podanými informáciami, čím použitie fotografie žalobcu požíva

výhody právneho režimu spravodajskej fotografie. Preto neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu,
že žalovaný na uverejnenie podobizne žalobcu potreboval jeho súhlas.

18. Občiansky súdny poriadok za účinnosti, ktorého predmetný súdny spor začal a rovnako aj aktuálny
procesnýpredpisobčianskehosúdnehokonania,Civilnýsporovýporiadokjepostavenýajnapožiadavke

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia pri konaní a rozhodovaní. Zákon vychádza z toho, že strany
sporu by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo
umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovského právneho názoru a navrhnúť na ich
preukázanie dôkazy. Po oboznámení sa s priebehom celého konania, osobitne so zápisnicami z
pojednávania zo dňa 30.11.2016 a 14.6.2017, ako aj ich zvukovými záznamami odvolací súd konštatuje,

že predmetné rozhodnutie nie je prekvapivým rozhodnutím spočívajúcom v nepredvídateľnom postupe
súdu prvej inštancie. Pre danú vec a potom aj pre postup súdu prvej inštancie bolo relevantným to,
že žalobca si uplatňoval nárok na sankcie z práva na ochranu osobnosti vo vzťahu ku ktorému bolo
potrebné viesť dokazovanie. To, že sa súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.11.2016 zaoberal
náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá mala v súvislosti s napadnutým článkom žalobcovi vzniknúť ešte

neznamená, že v súdenej veci došlo k prekvapivému rozhodnutiu a to najmä za situácie, keď súd prvej
inštancie sumarizoval v danej veci a v danom čase návrhy na vykonanie dôkazov a ich vykonanie,
pričom žalobcom bol prednesený návrh na vykonanie znaleckého dokazovania ustanovením znalca z
odboru sociológie a psychológie, za účelom posúdenia vplyvu zverejnenia namietaných informácií na
žalobcu. Bola to žalujúca strana, ktorá sa vo svojich prednesoch na označenom pojednávaní zamerala

na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie dopĺňal vysvetľujúcimi otázkami. Súd prvej
inštancie po vykonaní dokazovania obsahom listín spisu dal žalobcovi na pojednávaní dňa 30.11.2016
priestor k vyjadreniu sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci (záverečné slovo), ktoré žalobca využil
len prednesom, že trvá na znaleckom dokazovaní a zabezpečí na pojednávaní prítomnosť svedka, ktorý
by sa vyjadril k zdravotnému stavu žalobcu (tento dôkaz nakoniec ani vykonaný nebol). I keď súd prvej

inštancie dal žalobcovi priestor pre vykonanie ním žiadaného dôkazu, čo by žalobca mohol subjektívne
vnímať ako právnu dôvodnosť jeho žaloby, treba poukázať na to, že súd prvej inštancie záver o právnej
dôvodnosti nároku žalobcu voči stranám sporu nepredniesol. Naopak na nasledujúcom pojednávaní dňa
14.6.2017 na prednes právnej zástupkyne žalobcu spočívajúci vo vyjadrení, že mala nadobudnúť dojem,
že vo veci ide už len o posúdenie nemajetkovej ujmy jej bolo súdom prvej inštancie prednesené, že súd

prvej inštancie vo veci skúma všetko, teda v zmysle všetkých predpokladov uplatneného nároku. Pre
spravodlivosť súdneho konania bolo relevantným v danej veci vyznenie celého priebehu konania pred
súdom prvej inštancie a nie len z kontextu celého procesu vytrhnutý prejav sudcu pri vedení dokazovania
v rámci kladenia doplňujúcich otázok a poskytnutie priestoru žalobcovi na predloženie dôkazov vrežime koncentrácie dokazovania. Žalobcovi neboli v súdenej veci odňaté žiadne práva, pre ktoré by
nemohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Preto jeho odvolacia námietka o porušení princípu
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia vecne neobstojí. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka, že

sa súd prvej inštancie vecne nevysporiadal s tvrdením žalobcu o tom, že rozhodnutím NS SR zo dňa
28.2.2017 boli zrušené rozhodnutia nižších súdov, ktorými bol uznaný vinným zo spáchania trestného
činupodvodu.Prerozhodnutievovecisamejboltotižurčujúcimstavobjektívnedaný kčasupublikovania
článku, na ktorý nie je možné hľadieť pohľadom udalostí, ktoré sa stali v budúcnosti. Z obsahu súdneho
spisu ani nevyplýva, že by súdu prvej inštancie boli tieto rozhodnutia žalobcom predložené, teda že by

sa súd prvej inštancie mohol oboznámiť s jeho obsahom a aj dôvodmi zrušenia rozhodnutí.

19. K ostatným námietkam predneseným v odvolaní sa odvolací súd nevyjadril, nakoľko už nepovažoval
s poukazom na ustálenie právneho posúdenia predmetnej žaloby za podstatné. Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd na jeho závery poukazuje, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

20. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP , pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej

veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo
odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo žalobe nebolo vyhovené.

21. Z uvedeného pre danú vec vyplýva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vo
výroku vyjadrenú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených, a preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vedne správny potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).