Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/584/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613225747
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613225747.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudkýň Mgr.
Angeliky Sopoligovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v právnej veci žalobkyne W.. Y. I., C.. XX.XX.XXXX,
S. N. XX, L., proti žalovanému RAPID life životná poisťovňa a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska
ul. č. 2, IČO: 31 690 904, zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach,
B. Němcovej 22, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 8C/224/2013-93 zo dňa 10.03.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so
sídlom Alžbetina 41, Košice sp. zn. 3C/745/2012 zo dňa 19.01.2012. Súčasne odložil vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn.
3C/745/2012 zo dňa 19.01.2012 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok z návrhu vo výške 99,50 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa rozhodoval o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zák. č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZRK) a to z dôvodu žalobkyňou
tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa zistil, že napadnutý rozhodcovský
rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 16.07.2013 a návrh bol na súde podaný v zákonnej 30-dňovej
lehote podľa § 41 ods.1 ZRK (12.08.2013).

Rozsudok odôvodnil tým, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že účastníci konania žalovaný
(pôvodne Prvá česko-slovenská poisťovňa Rapid, a.s.) a žalobkyňa uzavreli dňa XX.XX.XXXX poistnú
zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli aj všeobecné poistné podmienky (VPP). Rozhodcovská
doložka, na základe, ktorej rozhodoval rozhodcovský súd, je súčasťou všeobecných poistných
podmienok a je uvedená v článku XV. všeobecných poistných podmienok s názvom rozhodcovské
konanie. Podľa doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní. Podľa bodu 2 článku XV., pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitne právnickú
osobu zriadením, alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály
rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený od prípadu k prípadu, troma fyzickými osobami
poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. S uvedeným žalobkyňa ako poistník vyjadrila
súhlas. Za všeobecnými poistnými podmienkami, ktoré boli podpísané žalobkyňou sú uvedené Osobitné
zmluvné dojednania č. XX/XXXX k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, kde podľa bodu 2 poistník a
poisťovňa vyjadruje svojim podpisom vôľu, v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými

stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV. časti všeobecných poistných podmienok.

Súd prvého stupňa posudzoval dojednanie rozhodcovskej doložky podľa ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 a násl. Obč. zákonníka), pretože dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania má povahu zmluvy spotrebiteľskej.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná tak, ako
to žalovaný tvrdil. Žalovaný nepreukázal ani skutočnosť, že žalobkyňa bola riadne oboznámená so
všeobecnými poistnými podmienkami. To, že žalobkyňa VPP a Osobitné zmluvné dojednania podpísala,
neznamená, že sa mala možnosť s podmienkami oboznámiť. VPP aj Osobitné zmluvné dojednania
sú písané malými písmenami a obsahujú množstvo právnickej terminológie, preto je nemožné, aby
žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ mala možnosť si ich prečítať a pochopiť ich text v krátkej dobe
bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť. To je zrejmé z toho, že VPP a Osobitné zmluvné
dojednania boli podpísané žalobkyňou v deň uzavretia poistnej zmluvy, resp. spolu s poistnou zmluvou.
Rozhodcovská doložka je neplatnou aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom
konaní je oprávnený určiť výlučne žalovaný. Uvedené spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení
účastníkov rozhodcovského konania v neprospech spotrebiteľa. V prípade takého výberu, ktorý nie
je dohodou oboch strán, vznikajú zvlášť pochybnosti o objektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na Smernicu rady č. 93/13 EHS, ktorá v prílohe
uvádza niektoré nekalé podmienky, ktorými sú podľa písm. q/ bod 1 prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť pri uplatňovaní práva podať žalobu, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom alebo mu ukladať povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské
konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akékoľvek spotrebiteľskej zmluvy.
Poukazujúc na tieto dôvody mal súd prvého stupňa za to, že rozhodcovská doložka v čl. XV. VPP je
neprijateľnou podmienkou, a teda absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou vzhľadom na jej rozpor
s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka je podľa § 54 ods.4 písm. r/ Obč.
zákonníka neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná. Rozhodcovský súd preto nemohol rozhodnúť
na základe tejto doložky a nemal právomoc konať. Zároveň súd prvého stupňa poukázal aj na to, že v
článku XV. všeobecných poistných podmienok sa účastníci nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli sa
ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia v zmysle 8 ods.1 cit. zákona a tiež sa nedohodli na tom,
že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému - t.j. konkrétne vymedzenému stálemu rozhodcovskému
súdu. Citované ustanovenie tak hodnotil súd prvého stupňa ako neurčitý právny úkon, ktorý je v zmysle
§ 37 Obč. zákonníka neplatný a zároveň ako právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom č. 244/2002
Z.z. (pokiaľ sa týka ust. § 8 ods.1 a § 12 ods.6) je teda i podľa § 39 OZ neplatným úkonom, pričom v
oboch prípadoch ide o absolútnu neplatnosť. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa aj
ust. § 40, § 41 a § 43 ods.1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Výrok o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 40 ods.2
ZRK. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 99,50 eur súd prvého
stupňa odôvodnil úspešnosťou žalobkyne v konaní.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný proti všetkým jeho výrokom z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a ďalej z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c)
a f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch
a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaný zastáva právny názor, že rozhodcovská doložka bola platná, pretože bola individuálne
dojednaná a v súlade s ňou a stanovenými podmienkami vo VPP rozhodoval Stály rozhodcovský súd,
ktorého určenie bolo v súlade s dojednaním medzi oboma stranami v čl. XV. VPP.

V odvolaní žalovaný namietal, že súd prvého stupňa predčasne rozhodol aj vo výroku o priznaní
trov konania v podobe súdneho poplatok z návrhu v neprospech žalovaného. V odvolaní akcentoval
na to, že poistnú zmluvu navrhol uzavrieť tretí subjekt nezávislý od žalovaného, a to výhradný
finančný agent, ktorým bol sprostredkovateľka poistenia L. I., bytom ako žalobkyňa. Z príslušných

zákonných noriem upravujúcich sprostredkovateľskú činnosť takýchto finančných agentov totiž vyplýva,
že takýto sprostredkovateľ musí splniť zákonnú povinnosť, a to oboznámiť každého aj potencionálneho
klienta žalovaného so všetkými skutočnosťami k obsahu uzavretej poistnej zmluvy a jej nedeliteľných
príloh, vrátane rozhodných ustanovení pre alternatívne riešenie sporov a potom o tom vyhotoviť tzv.
záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorý obsahuje aj upozornenie na
existujúcu rozhodcovskú doložku, ktorú žalobkyňa mohla, ale nemusela podpísať. Súd nevypočul
sprostredkovateľku poistenia L. I. a ani neobjasňoval vzťah medzi ňou a žalobkyňou. Podľa žalovaného
súd nesprávne postupoval, keď vypočul žalobkyňu s odstupom 6 rokov od uzavretia poistnej zmluvy
a svoje rozhodnutie postavil na ústnom vyjadrení žalobkyne, ktoré je diametrálne rozporné s jej
písomným prejavom pri uzavretí poistnej zmluvy v roku XXXX. Týmto nesprávnym postupom dospel
podľa žalovaného súd prvého stupňa k nesprávnemu skutkovému zisteniu a následnému nesprávnemu
právnemu záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nehodnotil záznam sprostredkovateľa poistenia ako listinný dôkaz, ktorým žalovaný
preukázal vedomosť žalobkyne o dojednanej rozhodcovskej doložke v období, kedy žalobkyňa uzavrela
poistenú zmluvu so žalovaným. Pritom z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom
sa súd vysporiadal, resp. nevysporiadal s týmto listinným dôkazom. Súd prvého stupňa pripísal len
tvrdeniam a výpovedi žalobkyne najvyššiu dôkaznú váhu a nehodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré
predložil žalovaný a ktoré dobrovoľne podpísala žalobkyňa na znak súhlasu so svojou prejavenou
vôľou a právnym úkonom - uzavretím poistnej zmluvy bez akýchkoľvek výhrad. Výsledkom nesprávneho
skutkového zistenia súdu bolo podľa odvolateľa jeho jednostranné hodnotenie dôkazov, jednostranné
skutkové zistenia len v prospech žalobkyne so zvýraznením jej neotrasiteľnej pozície ako spotrebiteľa
a následne aj nesprávny právny záver súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku, čo žalovaný týmto
odvolaním namieta. Žalovaný považuje za nespochybniteľné, že vstupoval do poistného vzťahu so
žalobkyňou ako informovaným spotrebiteľom. K tomuto žalovaný predložil aj listinný dôkaz o to záznam
o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX H. Q. XX. W. XXXX, ktorým
dokázal informovanosť a vedomosť žalobkyne prostredníctvom viazaného finančného agenta, naviac
blízkej príbuznej osoby žalobkyne o všetkých podmienkach poistného vzťahu, vrátane rozhodcovskej
doložky. Zároveň žalovaný poukázal v dôvodoch odvolania na základné povinnosti sprostredkovateľa
poistenia podľa § 33 ods.4, ods.7 a 8 zák. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia platného v čase
uzavretia poistnej zmluvy. Žalovaný zároveň poukázal na právne významnú skutočnosť, že rovnako ako
žalobkyňa aj on vstupoval do základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky
ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi žalobcom a sprostredkovateľom poistenia a to i
vrátane rozhodcovskej doložky. Pritom poistné zmluvy v danej dobe poskytovalo na plne liberalizovanom
poistnom trhu Slovenskej republiky 26 poisťovní a pritom nie je možné tvrdiť, že by žalobkyňa bola
nútená uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu práve so žalovaným. Ďalším faktom je okolnosť, že
poistná zmluva sa neuzatvárala v majetkovej tiesní zapríčinenej nedostatkom finančných prostriedkov.
Všeobecné poistné podmienky, ktoré odovzdal sprostredkovateľ poistenia žalobkyni obsahovali na
svojom konci jednoznačne krátku a zrozumiteľnú vetu, ktorá bola umiestnená priamo nad deklaratórnym
podpisom klienta o prevzatí VPP a až po platnom uzavretí poistnej zmluvy nastala fáza dojednávania
osobitných zmluvných dojednaní, ktorým obsahom bola rozhodcovská doložka. Osobitný odstavec
obsahujúci rozhodcovskú doložku je očividne grafický oddelený od samotných VPP miestom na podpis
klienta potvrdzujúci prevzatie VPP. Aj samotný názov osobitné zmluvné dojednania gramaticky a logicky
nespochybniteľne vyjadruje, že sa nejedná o súčasť VPP. Navyše konanie o nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy je potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (osobitné konanie podľa §
40 zák. č. 244/2000 Z.z., ktoré nie je možné považovať za spotrebiteľský spor, pretože rozhodcovský
rozsudok nie je zmluvou). Odvolateľ namietal aj odôvodnenie súdu prvého stupňa, pokiaľ súd prvého
stupňa v dôvodoch rozsudku konštatoval, že „uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/91/2009-572
zo dňa 02. novembra 2009 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa žalovanému uložilo, aby sa
zdržal postupu podľa zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky v časti XV. VPP do právoplatného
skončenia vo veci samej“, pretože na prípad tejto veci sa následok predbežného opatrenia v inej civilnej
veci nevzťahuje, ani sa vzťahovať nemôže. Súd prvého stupňa si mal zabezpečiť aj verejné prístupné
rozhodnutie dovolacieho Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalovaného, v ktorom je táto právne významná
skutočnosť objasnená s tým, že predbežným opatrením nebolo možné paušálne uložiť zdržania sa
používania sa VPP voči všetkým klientom žalovaného, pretože takýto postup súdu by bol rozporný so
zákonom. Žalovaný namietal aj záver súdu o tom, že neoznačil dôkazy v danej veci. Podľa vyjadrenia
žalovaného z 24.09.2013 žalovaný označil ako dôkazy okrem poistnej zmluvy a VPP aj záznam
sprostredkovateľa poistenia XX.XX.XXXX a z toho vyplývajúci výsluch sprostredkovateľky poistenia
na preukázanie tvrdení žalovaného a žalovanej. Toto tvrdenie súdu o neoznačení dôkazov žalovaný

považuje za nesprávne a namieta ho v celom rozsahu. Žalovaný poukázal aj na Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 z 01. apríla 2009 v trestnej veci, avšak podľa odvolateľa závery ústavného
súdu sú aplikovateľné aj na postup v civilných veciach. Tiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, ktorým ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
žalovaného na spravodlivý proces a to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod
sp. zn. 2 Cdo 5/2012. Podľa odvolateľa Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012 má dôležitý význam
aj z hľadiska aplikácie Smernice 93/13 EHS. Výnimku z pravidla, že smernice nemôžu nadobúdať
priamy účinok definoval Súdny dvor EÚ vo veci ESR I - 6325, kde konštatoval, že „jednotlivci sa
môžu priameho účinku smerníc dovolávať tiež vtedy, pokiaľ je smernica síce správne implementovaná,
avšak vnútroštátne ustanovenia nie sú aplikované spôsobom, ktorý je so smernicou v súlade „ESD
C-62/00“. Odvolateľ akcentoval v dôvodoch odvolania na to, že 19 odôvodnenie Smernice 93/13/EHS
stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv a to poistnú zmluvu. Táto výnimka sa v rámci
implementácie Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla. Odhliadnuc od faktu, že
rozhodcovská doložka v poistnej zmluve žalovaného je podľa 19 odôvodnenia vyňatá spod hodnotenia
Smernice 93/13/EHS a od faktu, že bola aj individuálne dojednaná, rozhodcovská doložka uzavretá
so žalobkyňou nespôsobuje podľa odvolateľa žiadnu značnú nerovnováhu v neprospech žalobkyne.
Na vyslovenie tvrdenia o tzv. hrubom nepomere v právach vytvárajúcej neprijateľnej podmienky má
inkriminovaná Smernica k dispozícii test primeranosti podmienky a to konkrétne v článku IV. citovanej
smernice. Článok IV. Smernice 93/13/EHS od súdu vyžaduje, aby pri hodnotení dojednania vzal do
úvahy:
a/ povahu služby, ktorú žalovaný žalobcovi poskytol,
b/ všetky špecifické okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy a
c/ všetky ďalšie podmienky zmluvy a to vo vzájomných súvislostiach, najmä či na prvý pohľad
jednostranná izolovaná podmienka vytrhnutá z kontextu nie je vyvážená inou výhodnou zmluvnou
podmienkou. Súd pred svojim rozhodnutím podľa odvolateľa takto nekonal a nesprávne zistil skutkový
stav a vyvodil z nesprávneho skutkového stavu nesprávny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky. Súd prvého stupňa predovšetkým nevzal do úvahy objektívny - časový faktor zahrnutý do
Smernice 93/13/EHS. Rovnako povahu služby, ktorá bola predmetom poistnej zmluvy a je daná tým,
že sa jedná o poistenie, ktorého špecifikum je význam poistno-matematických postupov používaných
na výpočet poistného. Rovnako pravidlo vonkajšej vzájomnej súvislosti a vnútornej vzájomnej súvislosti.
Pokiaľ súd vykonáva test primeranosti podmienky, je potrebné podľa odvolateľa rešpektovať procesný
postup popísaný v judikatúre ESD C-472/11 (Csipai). Napokon rozhodnutie súdu prvého stupňa žalovaný
nepovažuje za presvedčivé, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami a
dôkazmi a nepoukázal na dôvody nevykonania a právneho neposúdenia, najmä dôkazov predložených
žalovaným. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na právnu argumentáciu Krajského súdu v Bratislave
v rozhodnutí 18CoE/132/2013 z 26.06.2013 k správnemu výkladu Smernice 93/13/EHS. Žalovaný
považuje za nesprávny skutkový a právny záver súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola platná ani
individuálne dojednaná. Zo znenia rozhodcovskej doložky naopak vyplýva, že bola predtým vysvetlená
žalobkyni - tretím - nezávislým subjektom, ďalej bola doložená podpisom oboch strán a teda bola
jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore.
Z týchto dôvodov preto navrhol žalovaný zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ao vecne
správny potvrdiť. Akcentovala na ust. § 53 ods.3 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého je dôkazné bremeno
na strane žalovanom preukázať (nielen formálne), že žalobkyňa ako spotrebiteľka individuálne vyjednala
rozhodcovskú doložku. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver
o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou
a právnym predchodcom žalovanej vyplýva, že rozhodcovská doložka bola vopred pripravená už pri
podpise zmluvy, keď sa v nej uvádzalo, že jej súčasťou sú všeobecné poistné podmienky pre životné
poistené (ako predtlačený formulár) a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto
podmienok. V zmysle § 53 ods.2 Obč. zákonníka za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná
sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah.
Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej
sa podmienka nepovažuje za individuálne dojednanú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou
(článok III. ods.3 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Obsah predmetnej rozhodcovskej doložky teda nemala žalobkyňa možnosť ovplyvniť. Mohla ju prijať

ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol žalovaným vopred pripravený
a na jej obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. Žalovaný teda nedal žalobkyni na
výber sa rozhodnúť (pre porovnanie poukázala na § 90 ods.3 zák. č. 492/2009 Z.z. o platobných
službách). V prípade žalovaného išlo o vopred naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o
rozhodcovskom konaní a je teda zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla meniť formulárovú
zmluvu, ani obsah rozhodcovskej zmluvy, vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Na
tom nič nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobkyňa rozhodla osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, určite by tento záznam o sprostredkovaní poistenia aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to,
čo si žalobkyňa individuálne želala. Tento záznam mal iba čisto formálny charakter a nemožno ho
považovať za dôkaz preukazujúci individuálne vyjednanie riešenia sporov v rozhodcovskom konaní.
Aj záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej
zmluve preukazuje, že v danom prípade ide opäť o predtlačený formulár, kde nemala na výber
možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta) nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by potvrdzoval, že individuálne rozhodcovskú doložku žalobkyňa dojednala. Z podloženej zmluvy
nevyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka bola individuálne vyjednaná a to aj z toho dôvodu,
že ak by si totiž ako spotrebiteľ mala podľa tvrdení žalovaného individuálne vyjednať rozhodcovskú
zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednala aj podmienky arbitráže, čo však nie je
pravdou. Preukázateľné poučenie zo strany žalovaného by sa muselo týkať aj pravidiel arbitráže. Podľa
obsahu spisu žalovaný relevantným spôsobom preukázateľné nevysvetlil pravidlá, podľa ktorých sa
bude viesť súkromný súdny proces a to predovšetkým preto, lebo subjekt, ktorý má rozhodcovské
spory rozhodovať, nebol v poistnej zmluve konkrétne určený a jeho určenie podliehalo výlučne voľbe
zo strany žalovaného, čo je samo o sebe tiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Na podporu svojich
tvrdení poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/191/2013 zo dňa 28.10.2013
s citáciou dôvodov rozsudku k dojednaniu rozhodcovských zmlúv so spotrebiteľom. Žalobkyňa na
záver vyjadrenia poukázala na to, že nemôže sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že rozhodcovská
doložka bola individuálne dojednaná. Naopak rozhodcovská doložka je neplatná z dôvodu, že nebola
individuálne dojednaná a z dôvodu, že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech žalobkyne.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 204 ods.1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 214 ods.2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156
ods.1 O.s.p. verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach v intenciách ust. § 156 ods.3 O.s.p..

Žalovaný namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.2 písm. a/, c/ a f/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods.1, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávne právneho posúdenia veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie naplnené.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za dostatočne odôvodnený a pri preskúmaní rozsudku a
konania, ktoré mu predchádzalo nebola zistená existencia vád uvedených v ust. § 221 ods.1 O.s.p.,
ktoré by mohli mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru o naplnení zákonných podmienok pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods.1 písm. c/ a f/ Zákona o rozhodcovskom konaní,
pretože rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre jej
neurčitosť a navyše pri rozhodovaní boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu
práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa na podklade vykonaného dokazovania podrobne odôvodnil právne
závery o aplikácii citovaných ust. § 40 ods.1 písm. c/ a f/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého
stupňa správne poukázal aj na to, že v článku XV. všeobecných poistných podmienok sa účastníci
konania nedohodli na osobe rozhodcu, ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia v zmysle § 8 ods.1

zák. č. 244/2002 Z.z. a teda správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť právomoc rozhodcovského súdu je neplatná aj pre jej neurčitosť, keďže spôsob ustanovenia
rozhodcov nebol dojednaný v súlade s ust. § 8 ods.1 a 2 a § 12 ods.6 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Neúplné zistenie skutkového stavu (§ 205 ods.2 písm. c/ O.s.p.) je odvolacím dôvodom len za
predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom
navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť.

Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz výsluchom svedkyne L. I.
sprostredkovateľky poistenia (ktorá je B. žalobkyne).

Odvolací súd konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by žalovaný v konaní navrhol vypočuť ako svedkyňa
sprostredkovateľku poistenia L. I., preto ani tento odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. c/ O.s.p.
nepovažuje odvolací súd za preukázaný.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Rovnako ani skutočnosť, že súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia nehodnotil listinný
dôkaz „záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta“ nemôže meniť správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, keďže išlo opäť o predtlačený formulár, ktorý nemohol
preukazovať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky a už vonkoncom nemohol mať vplyv na
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, keďže účastníci konania sa nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli
sa ani na postupe ich dodatočného ustanovenia v zmysle § 8 ods.1 cit. zákona a tiež sa nedohodli na
tom, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému konkrétne vymedzenému stálemu rozhodcovskému
súdu, ako to správne konštatuje súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý
mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne ho vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplne zistenie skutkového stavu,
vykonanie ďalších dôkazov účastníci konania nenavrhli, vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa ust. §
132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok ako
vecne správny vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

Poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, pretože
napĺňa všetky znaky uvedené v § 52 ods.1, 3 a 4 Obč. zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Nie sú pochybnosti o tom, že poistné zmluvu uzavrel žalovaný, ktorý pri poskytovaní poistenia
vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a žalobkyňa vystupovala ako fyzická
osoba spotrebiteľka. Je bez právneho významu, že poistná zmluva bola uzavretá prostredníctvom
sprostredkovateľky poistenia L.V. I..

Pokiaľ ide o námietky žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012 z 10. júla
2013, ktorým bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 5/2012 odvolací súd poukazuje na to,
že Ústavný súd SR sa v tomto rozhodnutí nezaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky. Napokon
odvolaciemu súdu sú známe iné uznesenia Ústavného súdu SR, ktorými boli sťažnosti odmietnuté (III.
ÚS 433/2013-23, III. ÚS 455/2013-16, I. ÚS 675/2013-23 a iné), v ktorých Ústavný súd SR zaujal názor,
že vec vedená pod sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 nemá účinky záväzného aplikačného pravidla.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že charakterom rozhodcovských doložiek žalovaného sa
zaoberal aj Najvyšší súd SR v konaniach pod sp. zn. 3Cdo/1/2012, 5Cdo/61/2012 alebo 6Cdo/13/2013
a to aj s poukazom na tvrdenia žalovaného, že podpisom osobitných zmluvných dojednaní došlo k
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd konštatuje, že po zrušení rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 43 ods.1 Zákona o
rozhodcovskom konaní je povinnosťou súdu prvého stupňa konať o nároku žalovaného proti žalobkyni.
Ak súd prvého stupňa rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu, rozhodol
správne aj o odklade jeho vykonateľnosti.

Vecne správny je aj výrok o súdnom poplatku, ktorý však súd prvého stupňa nesprávne v dôvodoch
rozhodnutia považoval za výrok o trovách konania.

O povinnosti žalovanej uhradiť súdny poplatok z návrhu vo výške 99,50 eur rozhodol súd prvého stupňa
s poukazom na § 2 ods.2 veta prvá a § 4 ods.2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
keďže žalobkyňa bola pre toto konanie oslobodená od platenia súdnych poplatkov (ako spotrebiteľka) a
súd jej návrhu vyhovel. Z tohto dôvodu na úhradu súdneho poplatku vo výške stanovenej podľa položky
1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov správne zaviazal žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.