Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 22, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/204/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220449
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220449.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r.
o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 26. 03. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 20. 02. 2015 č. k. 10C/421/2012-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia sumy 1.537,12 eur z titulu majetkovej škody a sumy 307,42 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 5Er/1105/2010 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 16472/10). Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,
2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 2, písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2011, ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2014.

V podanom návrhu navrhovateľ poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých mal ako oprávnený navrhnúť
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená u súdneho exekútora
pod sp. zn. EX 16472/2010. Po začatí exekúcie súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť v lehote 15 dní od doručenia tejto
žiadosti i v prípade, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný
súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a

nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, o podanej žiadosti rozhodol až dňa 23. 05.
2011, teda s omeškaním viac ako 210 dní tak, že žiadosť zamietol.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, znaleckých
posudkov, spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/1105/2010 a ďalších a zistil tento skutkový
a právny stav. Zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/1105/2010 bolo zistené, že dňa 25.

10. 2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísanom u
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, pričom oprávneným v exekučnom konaní je POHOTOVOSŤ
s.r.o., povinným I. O., exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 14. 09. 2010 Stálym
rozhodcovským súdom pod sp. zn. SR 08356/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie sumy 366,-
eur s príslušenstvom. Dňa 21. 12. 2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe výzvy exekučného súdu oprávnený predložil
zmluvu o úvere uzavretú s dlžníkom, všeobecné podmienky poskytnutia úveru a zmenku zo dňa 25.
09. 2009. Uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 5Er/1105/2010-16 zo dňa 27. 04. 2011 (ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 05. 2011) bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá a ďalším uznesením zo dňa 31. 05. 2013 č. k. 5Er/1105/2010-27 súd
exekučné konanie zastavil.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je upravená zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov ako zodpovednosť objektívna, teda vzniká bez ohľadu na

zavinenie a nemožno sa jej zbaviť. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je nesprávny úradný postup
súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom
všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne splnenie) a bez zistenia prvého
predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako
majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Teda v prípade, ak nie je splnený čo i len jeden z predpokladov nevyhnutných pre
vznik zodpovednosti za škodu, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne
mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej
moci. Vyššie citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla

o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Štát podľa príslušných ustanovení zodpovedá za
škodu za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným
postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda
vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a teda nesprávny úradný postup bol podstatnou a

rozhodujúcou príčinou vzniku škody.

V predmetnej veci súd dospel k tomu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa
domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 1.537,12 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 307,42 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať

poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do pätnástich dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania
vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 25. 10. 2010, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 21. 12. 2010, pričom uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

bolo exekučným súdom vydané dňa 27. 04. 2011 a doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa
09. 05. 2011. Trojročná subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov začala plynúť až dňom nasledujúcom po doručení uznesenia zo dňa 27. 04. 2011
právnemu zástupcovi oprávneného (čo bolo 09. 05. 2011), teda dňa 10. 05. 2011, pretože až dňom

doručenia uznesenia oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá,
ktorý orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil u odporcu dňa 23. 04. 2012, odkedy premlčacia doba počas 6
mesiacov neplynula a návrh na začatie konania v tejto predmetnej veci bol podaný na súde dňa 27. 09.
2012, teda námietka premlčania nie je dôvodná. Z uvedeného ďalej vyplýva, že v čase podania návrhu

na súd (27. 09. 2012) ešte neuplynula lehota 6 mesiacov určená na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody u odporcu na základe žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku podanej
odporcovi dňa 23. 04. 2012, ale v čase rozhodovania súdu, t. j. dňa 20. 02. 2015 táto lehota 6 mesiacov
už uplynula a odporca navrhovateľom uplatnený nárok neuspokojil.V predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa zistil, že dňa 21. 12. 2010 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pričom exekučný súd predmetnú žiadosť
zamietol uznesením zo dňa 27. 04. 2011.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že lehota 15 dní sa vzťahuje
iba na vydanie rozhodnutia, ktorým súd udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ však súd zistí rozpor žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebonávrhu,aleboexekučnéhotitulusozákonom,vdôsledkučohopotomžiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie zamietne, na takéto jeho rozhodnutie zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu.
Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neporušil povinnosť rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu, súd i bez návrhu zastaví exekučné konanie
v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ oprávnený označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Je oprávnený a zároveň

i povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. I keď exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá mu bola doručená dňa 21. 12. 2010 rozhodol až dňa 27. 04. 2011, nemožno takýto

jeho postup považovať za nesprávny úradný postup a prieťahy v konaní. Súčasťou exekučného
spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/1105/2010 je aj zmluva o úvere zo dňa 25. 05. 2009
uzatvorená medzi veriteľom (oprávneným - navrhovateľom) a dlžníkom - povinným ako i exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bolo potrebné preskúmať. Exekučný súd predložený exekučný titul
posúdil ako nespôsobilý, čo znamená nemožnosť jeho realizácie v exekučnom konaní. V dôsledku

uvedeného potom podľa názoru súdu prvého stupňa nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní, ktorým je nesprávny úradný
postup a nie je splnený ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretože nesprávny úradný postup a vznik škody zistené neboli.

K znaleckému posudku č. 1/2013 a znaleckému posudku č. 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal
vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku,
súd prvého stupňa uviedol, že pre súdenú vec sú bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013
rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ďalší znalecký

posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú
vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom a v konaní nebol zistený ani
jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorými sú
nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že

ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom

odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcumožné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,

aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny

dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.

2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel
výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o

prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojhotvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 20.
02. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne

právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 05.
2011, teda v čase začatia exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu oodvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli

vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom

smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal ním
tvrdený nesprávny úradný postup, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na
ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 1.537,12
eur a nemajetkovej ujmy v sume 307,42 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

5Er/1105/2010. Majetková škoda 1.537,12 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá

by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t.
j. 25. 10. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila, ak súd zistil rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a v takom prípade žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol, pričom zákon na toto rozhodnutie
žiadnu lehotu nestanovil. Uvedená lehota neplatila ani v prípade, ak sa exekúcia mala vykonať na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených. Odhliadnuc od tejto podstatnej skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z
exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 5Er/1105/2010 je nepochybné, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 21. 12. 2010, exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 14. 09. 2010 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní pod sp. zn. SR 08356/10 a exekučný súd ako

súd prvého stupňa uznesením zo dňa 27. 04. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 05. 2011 bez toho, aby
oprávnený podal proti nemu odvolanie. Následne uznesením zo dňa 31. 05. 2013 č. k. 5Er/1105/2010-27
súd exekučné konanie v predmetnej veci zastavil. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v

odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí
navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto
(nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
a z následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na
strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 5Er/1105/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovúškodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 1.537,12 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v

prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné
bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 307,42 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,

že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej

osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že

nastane stav predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod..
Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5Er/1105/2010 bola doručená
exekučnému súdu dňa 21. 12. 2010 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 27. 04. 2011 (teda
nie viac ako 210 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto

okolnosťjepotrebnévziaťdoúvahyakorozhodujúcuprirozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľa
na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity, (naďalej poskytoval úvery), pričom neboli preukázané
ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že

cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ
nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 27. 04. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 14. 09. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 08356/10 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a I. O.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyo

úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok
nemôže predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul
predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu

rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny

predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdomzakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa a žiadosť o
odročenie pojednávania zo dňa 13. 02. 2015 (ktoré bolo odoslané a súdu doručené dňa 16. 02. 2015)
a dôvody v ňom uvedené (podanie návrhu na prerušenie konania, o ktorom musí súd rozhodnúť
písomným uznesením) súd prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo

doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 29. 01. 2015 a v súdnom spise sa nenachádza
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom navrhovateľ žiadnym spôsobom ani nepreukázal
podanie takéhoto návrhu. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu
neoznámili bez zbytočného odkladu a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce
z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. relevantný dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä

deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Právny zástupca navrhovateľa
nepredložil súdu žiadny dôkaz o tom, že by v predmetnej veci podal návrh na prerušenie konania,
preto nebol ani dôvod, aby sa súd takýmto (nepodaným) návrhom zaoberal a rozhodoval o ňom.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa
20. 02. 2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na

pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom
na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie
skutkovéhostavuveci,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákona,čomupredchádzaloriadne
zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučnéhosúdneho spisu Okresného súdu Komárno, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho
rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších

predpisov. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie
znaleckého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom, ako sa toho
domáhal navrhovateľ v podanom odvolaní) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

Naviac je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 a v
odôvodnení svojho rozsudku poukázal na jeho obsah a uviedol, prečo z nebo bolo možné vychádzať pri
rozhodovaní (nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní a tým ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou). Taktiež vysvetlil,
prečo neprihliadal ani na znalecký posudok č. 1/2013. Odvolací súd je toho názoru, že vykonávanie

ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný
nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že

súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom v
čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd,
pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd ďalej uvádza,
že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania

oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod sp. zn. 5Er/1105/2010
zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 210 dní, sa nezakladá
na pravde a k tvrdenej nečinnosti nedošlo. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný
postup v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5Er/1105/2010, vznik
majetkovej škody a ani nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t.
j. zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov) v znení
neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania nikdy nestanovil lehotu,
na čo správne poukázal i súd prvého stupňa.

Odvolacísúdnazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňadodáva,ženávrhnavykonanie
exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 25. 10. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 21. 12. 2010, pričom exekučný súd o nej rozhodol
uznesením dňa 27. 04. 2011, čomu predchádzala výzva pre právneho zástupcu oprávneného na

predloženie listinných dokladov, ktoré súd považoval za potrebné preskúmať v súvislosti s predloženým
exekučným titulom. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po
veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 210 dní ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.
Preskúmaním listín, ktoré exekučný súd požadoval za potrebné predložiť v súvislosti s exekučným
titulom, potom dospel k záveru, že na základe predloženého exekučného titulu nemožno viesť exekúciu

proti povinnému, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací

súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd
pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neporušil žiadnu
zákonomstanovenúlehotu(nebolaanistanovená)aožiadostisúdnehoexekútorarozhodolvprimeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučnýsúdprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od

ktoréhonavrhovateľodvíjasvojnárok,vdôsledkučohonebolopotrebnévkonaníužanivykonávaťďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej veci bol
nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna
škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní (podanie tohto návrhu v predmetnej veci navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal), súd
prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať, na čo i správne v odôvodnení

svojho rozsudku poukázal.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1

OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.