Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 14, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/237/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612201822
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7612201822.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu R. F., narodeného XX.XX.XXXX,
bytom v R., B. XX, zastúpeného JUDr. Štefanom Jordánom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Budapeštianska 44, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19.04.2017 č. k. 4C/3/2012-267 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.014,67 € spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 03.06.2011 do zaplatenia a v

súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa
19.04.2017 č. k. 4C/3/2012-267 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.014,67 € spolu s
9 % ročným úrokom z omeškania od 3.6.2011 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II). Žalobcovi priznal náhradu
trov konania v pomere 95,48 % (výrok III).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2.060,50 € s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne od 16.5.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že
uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľa Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi, Úradu justičnej
a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: ORP-130/OVK-SN-2006 zo dňa 6.4.2006 bolo vznesené obvinenie
pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1,2 písm. b/ Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2005,
ktorého sa mal dopustiť žalobca.

3. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal (opravný prostriedok) - sťažnosť, ktorá bola uznesením
Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 19.5.2006 zamietnutá. Trestné stíhanie žalobcu bolo ukončené
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1T/93/2006 zo dňa 16.12.2008 tak, že bol spod
obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný sa stal.
Odvolanie podané okresným prokurátorom proti uvedenému rozsudku bolo vzaté späť a Krajský súd v
Košiciach uznesením sp. zn. 7To/25/2009 zo dňa 30.4.2009 vzal späťvzatie odvolania prokurátora na

vedomie.

4. Dňa 18.9.2006 žalobca splnomocnil svojou obhajobou v uvedenom trestnom stíhaní advokáta JUDr.
Štefana Jordána, ktorý po právoplatnosti rozsudku, ktorým trestné stíhanie žalobcu bolo ukončenéoslobodením, predložil žalobcovi faktúru za vykonané právne služby počas obhajoby datovanú dňom
1.10.2009 na celkovú výšku 2.060,50 €. Celá faktúra (správne fakturovaná suma - poznámka
odvolacieho súdu) bola advokátovi uhradená.

5. Žalobca podal dňa 1.12.2010 žiadosť na predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu spravodlivosti
SR. Listom zo dňa 9.12.2010 ministerstvo spravodlivosti žalobcu upovedomilo o tom, že jeho žiadosť
bola v zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. postúpená Ministerstvu vnútra SR, pretože
Ministerstvo spravodlivosti SR nie je príslušným orgánom na prerokovanie nároku. Ministerstvo vnútra

SR listom zo dňa 20.12.2010 žalobcu upovedomilo tom, že postúpenú žiadosť vracia späť Ministerstvu
spravodlivosti SR, nakoľko sa domnieva, že nie je príslušné z dôvodu, že predmetom uplatneného
nároku sú trovy obhajoby v konaní pred súdom. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 30.12.2010
žalobcu upovedomilo o tom, že žiadosť opätovne postupuje Ministerstvu vnútra SR, ktoré žalobcovi
listom z 10.5.2011 oznámilo, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný a nie je možné mu vyhovieť.

6. Žalobcom uplatnená suma vo výške 2060,50 € za zaplatené trovy obhajoby pozostáva z týchto
úkonov:

7. Dňa 18.09.2006 obhajca, ktorý je totožný s právnym zástupcom v tomto konaní, prevzal
plnomocenstvo na zastupovanie v trestnom konaní 1T/93/2006 a v ten deň sa realizovala aj porada s

klientom. Túto skutočnosť mal súd preukázanú zo spisu 1T/93/2006.

8. Dňa 21.06.2006 sa konalo verejné zasadnutie na Okresnom súde Spišská Nová Ves, kde bol právny
zástupca žalobcu prítomný.

9. Dňa 28.11.2006 právny zástupca preukázateľne podal písomne návrhy na vykonanie dôkazov. Ide
o tri účelne vynaložené úkony v r. 2006, keď výpočtový základ v r. 2006 bol určený výškou 16 381,-
Sk, pričom žalobcovi bola účtovaná 1/6 výpočtového základu t.j. 2 730,- Sk. Hodnota jedného úkonu
pri obhajobe trestného činu, pre ktorý bol žalobca stíhaný v zmysle § 12 ods. 3 písm. c/ vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb mohla byť účtovaná 1/6 výpočtového základu, keďže šlo o trestný čin znásilnenia v
zmysle § 241 ods. 1,2 Trestného poriadku s trestnou sadzbou nad desať rokov. K týmto úkonom je
potrebné pripočítať náhradu hotových výdavkov v zmysle § 15 vyhlášky a (režijný paušál) a to 1/100
výpočtového základu t.j. 164,- Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

10. Dňa 13.02.2007 a 27.03.2007 sa na Okresnom súde Spišská Nová Ves konalo hlavné pojednávanie,
ktorého sa opätovne zúčastnil advokát žalobcu. V r. 2007 výpočtový základ predstavoval 17 822,-- Sk,
z toho 1/6 tvorí suma 2 970,- Sk a táto suma bola navrhovateľovi aj fakturovaná. K týmto úkonom bol
žalobcovi fakturovaný aj režijný paušál vo výške 1/100 z výpočtového základu a to suma 173,- Sk.

11.Vr.2007sakonalidvehlavnépojednávania,ktoréboliodročenébezprejednaniaveciato12.06.2007
a 30.10.2007. Za tieto pojednávania bola žalobcovi fakturovaná 1/4 z hodnoty úkonu t.j. 742,50 Sk a
režijný paušál 178,- Sk. Zo spisu 1T/93/2006 vyplýva, že právny zástupca žalobcu - v trestnom konaní
v procesnej pozícii obhajcu, sa týchto hlavných pojednávaní zúčastnil.

12. Dňa 11.03.2008 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené bez prejednania veci s
opätovnou prítomnosťou právneho zástupcu navrhovateľa. V r. 2008 výpočtový základ predstavoval
sumu 19 056,- Sk, z toho 1/6 t.j. hodnota jedného úkonu je 3 176,- Sk, pričom žalobcovi bol fakturovaný
štvrtinový úkon 794,- Sk. Režijný paušál v r. 2008 ako 1/100 výpočtového základu predstavoval sumu
190,- Sk a tento bol taktiež predmetom faktúry za deň 11.03.2008.

13. Dňa 26.05.2008 sa právny zástupca žalobcu v pozícii obhajcu preukázateľne zúčastnil výsluchov
svedkov na Okresnom súde Jablonec nad Nisou, čo bolo preukázané podpisom zápisníc z výsluchov
svedkov. Za tento úkon obhajoby (výsluchy, ktoré trvali od 9.15 hod. do 10.55 hod.) bola žalobcovi
fakturovaná suma 3 176,- Sk, ktorá zodpovedá 1/6 výpočtového základu a režijný paušál 190,- Sk, suma

ktorá zodpovedá 1/100 výpočtového základu ako náhrada hotových výdavkov.

14. Ďalším úkonom, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu, bolo hlavné pojednávanie, ktoré súd
nariadil na 30.06.2008 a toto hlavné pojednávanie bolo odročené bez prejednania. Keďže sa právnyzástupca navrhovateľa ako obhajca tohto úkonu zúčastnil, a faktúrou zo dňa 01.10.2009 žalobcovi bola
fakturovaná 1/4 z úkonu t.j. 794,- Sk a režijný paušál 190,- Sk ako 1/100 výpočtového základu.

15. Dňa 16.12.2008 sa konalo hlavné pojednávanie, na ktorom došlo k meritórnemu rozhodnutiu a
žalobca bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený. Za tento úkon obhajoby bola žalobcovi
fakturovaná suma 3 176,- Sk ako 1/6 výpočtového základu a 194,- Sk ako 1/100 výpočtového základu
(t.j. 1/100 zo sumy 19 056,- Sk).

16. Dňa 30.4.2009 sa konalo verejné zasadnutie na Krajskom súde v Košiciach, na ktorom sa opätovne
zúčastnil právny zástupca žalobcu v pozícii obhajcu. Na tomto verejnom zasadnutí bolo zobrané na
vedomie späťvzatie odvolania okresného prokurátora krajským prokurátorom. Keďže aj na toto verejné
zasadnutie bol právny zástupca navrhovateľa ako obhajca navrhovateľa predvolaný a zúčastnil sa ho.
Výpočtový základ v r. 2009 bol stanovený na sumu 695,41 € (20 950,- Sk) - k 01.01.2009 prechod na
menu euro. Za tento úkon bola žalobcovi fakturovaná suma 57,95 € ako 1/6 výpočtového základu a 6,95

€ - režijný paušál ako 1/100 výpočtového základu.

17. Právne vec posúdil podľa § 1 písm. a/, § 2, § 3, § 4 ods. 1 písm. f/ a ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1,2, § 8 ods. 1 písm. b/, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného

ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).

18. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M
Cdo/15/2009 zo dňa 18.8.2010, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti

štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým, logickým, extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu

a vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 23.2.1990 sp. zn. 1 Cz/6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993 publikovaný pod č. 70 v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Súd konštatoval, že rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Z uvedeného vyplýva, že základ nároku žalobcu na náhradu škody je daný. Voči
žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie, a tým, že došlo k jeho zastaveniu, treba vychádzať z toho,
že žalobca čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu ani nemalo byť začaté. Súd konštatoval,

že systematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna prax dospela k záveru, že pokiaľ došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (osobitne ak nebolo dokázané, že
skutok spáchal obvinený/obžalovaný) je potrebné z celkového hľadiska konštatovať, že trestné stíhanie
bolo nedôvodné, t.j. v konečnom dôsledku nezákonné. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal
na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R

35/1991, R 70/1994, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010 a tiež na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011. Súd uviedol,
že síce v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013 z 13.11.2013 je okrem iného konštatované,
že uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré spĺňalo v čase svojho vydania všetky zákonné predpoklady,
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné len preto, že v neskoršom štádiu trestného konania

sa nepotvrdila pravdepodobnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, avšak samotným Ústavným
súdom SR v období časovo blízkom vydaniu „rozoberaného“ nálezu, boli vydané rozhodnutia plne
akceptujúce doterajšiu judikatúru všeobecných súdov (prioritne Najvyššieho súdu SR), napr. sp. zn. I.
ÚS 548/2012 zo dňa 7.12.2012, či sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24.3.2011. Súd preto nemal dôvod odkloniť
sa od uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009. V súlade s týmto rozhodnutím a vyššie

citovanými rozhodnutiami súd vyhodnotil v danom prípade (ne)aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov c/a Česká republika, na ktorý poukázala žalovaná.19. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný bol trestne stíhaný pre trestný čin znásilnenia podľa
§ 241 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona, v zmysle ktorého v čase začatia trestného stíhania v trestnom
zákone bola stanovená sadzba pre trest odňatia slobody na 5 až 12 rokov. S poukazom na ust. § 37

Trestného poriadku si žalobca zvolil obhajcu.

20. Ako ďalší predpoklad zodpovednosti štátu súd skúmal výšku škody spočívajúcu v uplatnených a
vyčíslených trov právneho zastúpenia. Konštatoval, že boli uplatnené dôvodne, až na úkon zo dňa
21.11.2006, kedy v zmysle § 14 ods. 2 písm. e/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004

Z.z. účinnej do 31.12.2008 patrí obhajcovi len polovica úkonu (zo sumy 2.730,-Sk), t.j. 1.529,-Sk a
v tejto sume uplatnenú sumu súd krátil, pričom režijný paušál súd priznal v plnej výške. Čo sa týka
nákladov služobných ciest podľa faktúry zo dňa 1.10.2009 na č.l. 10 spisu, t.j. cestovné a strata času,
boli uplatnené správne, čo znamená, že za dôvodne uplatnené trovy, ktoré predstavujú vzniknutú škodu,
súd považoval sumu 2.014,67 € z titulu trov obhajoby žalobcu za zastúpenie v konaní Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp.zn. 1T 93/2006.

21. Pokiaľ sa týka ďalšieho predpokladu zodpovednosti štátu, a to existencie príčinnej súvislosti, súd
uviedol, že je nesporné, že ku škode žalobcu došlo v súvislosti s obžalobou podanou orgánom štátu voči
žalobcovi, spod ktorej bol v súdnom konaní právoplatne oslobodený. Škoda - trovy právneho zastúpenia
spojené s týmto rozhodnutím štátu boli v príčinnej súvislosti. Protiprávnosť spočíva v nedôslednom

postupe pri rozhodovaní štátu, ktorý nevyhodnotil všetky dôkazy tak, ako to v konečnom dôsledku
vykonal súd a následne žalobcu oslobodil. Súd dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre vyhovenie žalobe čo do sumy 2.014,67 €.

22. S poukazom na § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. súd priznal žalobcovi

i úrok z omeškania od 3.6.2011, t.j. od uplynutia šesťmesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.Včasevznikuomeškaniabolavýškazákonnéhoúrokuzomeškania9,25%ročne.Žalobca
si uplatnil úrok z omeškania iba vo výške 9% ročne. Súd s poukazom na § 216 ods. 2 CSP nemohol
prekročiť návrh žalobcu, t.j. a priznať viac, než si žalobca uplatnil. Z uvedeného dôvodu nárok žalobcu
na priznanie úrokov z omeškania od 16.5.2011 do 2.6.2011 zamietol.

23. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Konštatoval, že úspech žalobcu predstavuje
97,74% a neúspech 2,26 %, teda celkový úspech žalobcu predstavoval 95,48%. V tomto pomere súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne s poukazom na § 262 ods.
2 CSP samostatným rozhodnutím.

24. Proti výroku I. a III. rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobu
v celom rozsahu zamietol. Žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že boli splnené
predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu. Poukázala na to, že samotné oslobodenie

obžalovaného spod obžaloby v trestnom konaní nespôsobuje nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľa PZ
o vznesení obvinenia, a tiež spochybnenie následného postupu prokurátora tým, že ponechal v platnosti
uznesenie o vznesení obvinenia, a nezamietol sťažnosť voči nemu podanú, ak z výsledkov dokazovania
do jeho vydania existovali dôkazy, ktoré odôvodňovali zachovanie sťažnosťou napádaného uznesenia.
Uznesenie o vznesení obvinenia sa nemôže stať ani dodatočne nezákonným rozhodnutím len preto, že

došlo k oslobodeniu obžalovaného, pretože v čase jeho vydania existovala pravdepodobnosť o spáchaní
trestného činu. Do podania obžaloby nebolo takých závažných pochybností v prípravnom konaní, ktoré
by postup podania obžaloby prokurátorom mohli vykresliť ako nesprávny. V zmysle uvedeného za
nezákonné možno teda považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho
vydania a nie také rozhodnutie, ktoré bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím a ani neskôr

nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným
orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná. Keďže vznesené obvinenie nikdy nebolo zrušené pre
nezákonnosť, nemožno označiť toto rozhodnutie za nezákonné tak, ako to učinil konajúci súd. Žalovaná
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 20/2009, v ktorom zvýraznila, že právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom nie je absolútnym právom. Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť, nezrušil príslušný orgán.
Názor, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosťuznesenia o vznesení obvinenia, prezentoval tiež Ústavný súd SR v náleze z 13.11.2013 sp.zn. II. ÚS
163/2013.

25. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku nijakým (podrobným)
spôsobom nevysporiadal s tým, z akého dôvodu sám vyhodnotil, že rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov c/a Česká republika je neaplikovateľné na predmetnú vec. Poukázala
pritom na § 193 CSP. Žalovaná má za to, že v danej veci nie je splnená podstatná a základná podmienka
existencie nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Preto niet (samotného)

právneho základu na konanie o nároku podľa podanej obžaloby.

26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že obsahom odvolania žalovanej je v podstate
iba opätovné spochybňovanie existencie jednej zo základných podmienok zodpovednosti štátu za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého škoda vznikla.
Opätovne poukázal na ustálenú platnú judikatúru, na ktorú podrobne poukázal aj súd prvej inštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej sa pôvodné uznesenie o vznesení obvinenia,
oslobodenímžalobcuspodobžalobypovažujevprávnomzmyslezanezákonnéazrušené.Poznamenal,
že táto otázka je v danom prípade nepochybná a vyplýva už aj z odôvodnenia uznesenia odvolacieho
súdu zo dňa 10.6.2014, ktorým bol zrušený prvý rozsudok súdu prvej inštancie. Poznamenal, že aj
keď v danom konaní boli odvolacím súdom zrušené už dva rozsudky, ani v jednom prípade nešlo o

dôvod zrušenia, ktorý by sa týkal pochybností o existencii nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého
žalobca žaluje o náhradu škody. K výhrade žalovanej, že súd nerešpektoval Nález Ústavného súdu SR
II. ÚS 163/2013, poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 18. Z uvedených dôvodov
považuje odvolanie žalovanej za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých
výrokoch potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

27. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo žalovanej doručené dňa 26.6.2017. Žalovaná
nevyužila právo na repliku.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od

01.07.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej
nie je možné vyhovieť.

29. Výrok rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol odvolaním žalobcu ani
žalovanej napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2,3 CSP), preto v odvolacom konaní nebol
preskúmavaný.

30. Rozsudok je vo vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

31. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2017 o 12,55 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 07.11.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

32. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.34. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

35. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,

ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
byvýsledokjehohodnoteniadôkazovnezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz
ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

36. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP,
a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok v

napadnutých (vyhovujúcich) výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

38. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto

právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

39. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

40. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez

ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

41.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

42. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v

tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s

nezákonným rozhodnutím.

43. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak

protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (aleboopomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je

právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť.

44.Vprejednávanomsporežalobcaoznačilakonezákonnérozhodnutieuznesenieovzneseníobvinenia
Okresného riaditeľstva PZ v Spišskej Novej Vsi, Úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS:
ORP-130/OVK-SN-2006zodňa06.04.2006,nazákladektoréhoboloprotižalobcovivznesenéobvinenie
pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona

v znení účinnom do 31.12.2005.

45. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že
uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov

nepotvrdila.

46. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie
pri rozhodnutí vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a odvolací súd nemal dôvod sa od
tejto judikatúry v prejednávanej veci odchýliť.

47. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

48. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra
dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková

ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo
53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery,
prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj
rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

49. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

50.Zmyslomaúčelomzák.č.514/2003Z.z.boloustanoviťvsúladesčl.46ods.3ÚstavySRpodmienky,

za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím,
ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS
25/2011).51. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom
štáteurčujepostuporgánovverejnejsprávytak,abyneboliporušovanéprávaobčanov(nálezÚstavného

súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).

52. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené(arovnakoajvprípade,keďdošlokoslobodeniuspodobžaloby),trebavykladaťnielenvčl.46
ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v

princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom

konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).

53. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves, č. k. 1T 93/06-326 zo dňa 16.12.2008 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 7To 25/2009 zo dňa 30.04.2009 bol žalobca oslobodený spod obžaloby,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Z uvedeného dôvodu,
aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo
uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom
je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožniť s
odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci niet nezákonného rozhodnutia - právneho

titulu, ktorého existenciou by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanú náhradu škody s poukazom
na zák. č. 514/2003 Z.z..

54. Súd prvej inštancie dôsledne posudzoval nárok žalobcu s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax,
na ktorú vo svojom rozhodnutí poukázal. Zdôraznil pritom, že v prejednávanom spore bol žalobca

oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný
stíhaný. Z uvedeného vyplýva, že pri posúdení uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
nepovažoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

55. Odvolací súd nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie poznamenáva, že trestné stíhanie
žalobcu ako obžalovaného začalo na základe trestného oznámenia Městského úřadu v Železnom Brode
- odbor sociálnych vecí. Samotná poškodená neoznámila znásilnenie na polícii ani po pohlavnom styku,
ani v priebehu tehotenstva. Samotná skutočnosť, že medzi žalobcom a poškodenou G. Y. došlo k
pohlavnému styku ešte neznamenala, že toto konanie je trestným činom.

56. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej, v ktorej uviedla, že súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s tým, z akého dôvodu neaplikoval na vec rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike.

57. Žalovaná citujúc bod 50 vyššie uvedeného rozhodnutia poukázala na to, že skutočnosť, že bol
sťažovateľ „zbavený“ obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné konanie bolo nezákonné alebo
od začiatku inak vadné.

58.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenato,žeajzrozhodovacejčinnostiNSSRvyplýva,žeprávo

na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom
nie je právom absolútnym (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 20/2009). Súdna prax od publikovania
judikátu R 37/2014 sa ustálila v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že
občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania.59. Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania

vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo

oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného konania (uznesenie NS SR z 30. marca 2011 sp. zn 3 Cdo 194/2010).

60. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku
žalobcu na náhradu škody považoval výsledok trestného konania, a prihliadol pritom na ustálenú
rozhodovaciu prax, a nevychádzal „iba“ zo žalovanou označeného rozhodnutia ESĽP.

61. Odvolacie námietky žalovanej nesmerovali voči výške a spôsobu určenia škody žalobcu,
predstavujúcej vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a ani odvolací súd zo spisu
nezistil žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť výpočtu výšky škody.

62. Žalovaná v odvolaní nespochybnila ani záver súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pri posúdení tohto predpokladu existencie zodpovednosti
štátu za škodu súd rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uhradené
žalobcom obhajcovi boli v rozsahu sumy 2.014,67 € vynaložené účelne a v priamej súvislosti s vedením
trestného konania voči osobe žalobcu, v ktorom bol napokon spod obžaloby oslobodený.

63. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o príslušenstve a o nároku na náhradu trov konania.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, poukazuje naň
a na tomto mieste ho neopakuje.

64. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej

inštancie, odvolací súd rozsudok, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.014,67 € titulom náhrady trov obhajoby a úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
2.014,67 € od 03.06.2011 do zaplatenia, vrátane výroku o trovách konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, a preto mu
odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej. O výške tejto
náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

66. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).