Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20Csp/28/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417201785
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6417201785.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobkyne: M. C.,

O.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Č.. XX, XXX XX G., v konaní právne zastúpená Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie
3.395,60 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.395,60 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 190,- Eur od 14.02.2017 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 3.205,60 Eur od 14.02.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

II. Žalobkyni p r i z n á v avoči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadala žalobkyňa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 3.395,60 Eur s
úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 190,- Eur od 14.02.2017 do zaplatenia a s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 3.205,60 Eur od 14.02.2017 do zaplatenia na tom základe, že o túto
sumu sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil - konkrétne so žalovaným uzavrela celkovo sedem
zmlúv o spotrebiteľskom úvere, v ktorých odplata za poskytnuté prostriedky dosahovala neprimeranú

výšku, čo robí zmluvy absolútne neplatnými, súčasne zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti (druh
spotrebiteľského úveru, dobu trvania zmluvy, úrokovú sadzbu, RPMN a výšku, počet a termíny splátok).
V dôsledku toho sú spotrebiteľské úvery považované za bezúročné a bez poplatkov. Žalovanému na
základe uzavretých zmlúv uhradila celkovo o 3.395,60 Eur viac než mal nárok a túto sumu jej žalovaný
nevrátil ani po písomnej výzve.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť nespochybňujúc uzavretie úverových zmlúv so žalobkyňou a ani

to, že ide o zmluvy spotrebiteľské. Popieral však, že zmluvy nemajú zákonom požadované náležitosti
a výšku odplaty v každej zmluve žalobkyňa akceptovala. Namietol tiež premlčanie žalovaného nároku
uplatňovaného ako bezdôvodné obohatenie z prvých dvoch uzavretých zmlúv.

3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložili obe strany a na pojednávaniach
prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý žiadal konať bez jeho účasti.

4. Bolo potom preukázané (čo nebolo nijak sporným), že žalobkyňa v postavení dlžníka a žalovaný v
postavení veriteľa uzavreli celkovo sedem zmlúv, a to v dňoch 12.12.2012, 28.06.2013, 18.12.2013,
04.12.2014, 30.01.2015, 05.05.2015 a 10.02.2016, ktorých predmetom bolo poskytnutie peňažnýchprostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného s tým, že žalobkyňa sa zaviazala vrátiť poskytnuté
prostriedky spolu s úrokmi a nákladmi, resp. poplatkami vymedzenými v tej-ktorej zmluve.

5. Jednalo sa z hľadiska právnej kvalifikácie o zmluvy spotrebiteľské podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorý stanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalovaný pri ich uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa
a žalobkyňa v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je
dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

6. Súčasne išlo o zmluvy o spotrebiteľských úveroch (čo je v konečnom dôsledku vyjadrené aj v názvoch
všetkých zmlúv okrem prvej zo dňa 12.12.2012), pretože žalobkyňa vstupovala do právnych vzťahov so

žalovaným ako „neobchodník“, ako fyzická osoba spotrebiteľ a žalovaný mal postavenie veriteľa. Toto
právne posúdenie vychádza z nasledovných ustanovení:

7.Podľa§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchpre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

8. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom od 01.12.2011), spotrebiteľom

je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

9. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je jednou z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru. Takisto podľa § 9
ods. 2 písm. j) cit. zákona v znení účinnom do 01.04.2015 (resp. § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona v znení
účinnomod01.04.2015)vzmluveospotrebiteľskomúveremusíbyťuvedenýúdajoročnejpercentuálnej
miere nákladov (ďalej len ako „RPMN“) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

12. Údaje o úrokovej sadzbe úveru a RPMN je nevyhnutné z hľadiska informovanosti spotrebiteľa
o podmienkach úveru považovať za základné údaje zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo zákon o
spotrebiteľských úveroch ich absenciu v zmluve považuje za natoľko závažnú, že úver sankcionuje
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v

znení účinnom do 01.01.2013, resp. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnomod01.01.2013).Súčasnenesprávnosťniektoréhozuvedenýchdvochúdajovmožnovyhodnotiť
akojehoabsenciu,pretoženemožnopripustiť,abyspotrebiteľbolopodmienkachúveruvtakzákladných
parametroch informovaný mylne. Nesprávny údaj o výške úrokovej sadzby alebo o RPMN za úver
totiž nepochybne môže ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa uzatvoriť pre neho v skutočnosti nevýhodnú

zmluvu o spotrebiteľskom úvere opierajúc sa o nesprávne informácie deklarované poskytovateľom
úveru. Ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013
takúto nesprávnosť uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa dokonca sankcionuje bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru výslovne.

13. V prejednávanej veci nebola v zmluve č. 1 zo dňa 12.12.2012 (č.l. 16 spisu) vôbec uvedená úroková
sadzba, zmluva neobsahuje ani výšku RPMN a ani splatnosť splátok (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch). Na základe tejto zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver v sume 350,- Eur,
ktorú sumu sa zaviazala uhradiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 190,- Eur, t.j. celkovo zaplatiť540,- Eur, a to v piatich mesačných splátkach po 108,- Eur počnúc dňom 10.01.2013. Zmluva spojenie
„príslušný poplatok“ nijako bližšie nedefinuje. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť okrem istiny
350,- Eur aj bližšie nekonkretizovaný poplatok v sume 190,- Eur.

14. V zmluve č. 2 zo dňa 28.06.2013 (č.l. 17 spisu) bola už úroková sadzba uvedená, táto bola uvedená
v hodnote 39,15 % ročne z poskytovaného úveru 400,- Eur, čo je podľa zmluvy 78,30 Eur a túto sumu
sa žalobkyňa zaviazala uhradiť do 25.12.2013 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy vo výške 163,70 Eur. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť okrem istiny

400,- Eur aj sumu 242,- Eur označenú v zmluve ako celkové náklady spojené s úverom.

15. V zmluve č. 3 zo dňa 18.12.2013 (č.l. 18 spisu) bola uvedená úroková sadzba 39,15 % ročne z
poskytovaného úveru 600,- Eur, čo je podľa zmluvy 234,90 Eur a túto sumu sa žalobkyňa zaviazala
uhradiť do 22.12.2014 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo
výške 293,10 Eur. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť okrem istiny 600,- Eur aj sumu 528,-

Eur označenú v zmluve ako celkové náklady spojené s úverom.

16. V zmluve č. 4 zo dňa 04.12.2014 (č.l. 19 spisu) bola uvedená úroková sadzba 66 % ročne z
poskytovaného úveru 600,- Eur, čo je podľa zmluvy 396,- Eur a túto sumu sa žalobkyňa zaviazala uhradiť
do 04.12.2015 spolu s odplatou v sume 180,- Eur. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť okrem

istiny 600,- Eur aj sumu 576,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.

17. V zmluve č. 5 zo dňa 30.01.2015 (č.l. 155 a nasl. spisu) bola uvedená úroková sadzba 39,43 % ročne
z poskytovaného úveru 350,- Eur, čo je podľa zmluvy 138,- Eur a túto sumu sa žalobkyňa zaviazala
uhradiť do 30.01.2016 spolu s odplatou v sume 28,- Eur. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť

okrem istiny 350,- Eur aj sumu 166,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.

18. V zmluve č. 6 zo dňa 05.05.2015 (č.l. 21 spisu) bola uvedená úroková sadzba 59,5 % ročne z
poskytovaného úveru 1.600,- Eur, čo je podľa zmluvy 952,- Eur a túto sumu sa žalobkyňa zaviazala
uhradiť do 05.05.2016 spolu s odplatou v sume 448,- Eur. Celkovo sa teda žalobkyňa zaviazala zaplatiť

okrem istiny 1.600,- Eur aj sumu 1.400,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.

19. V zmluve č. 7 zo dňa 10.02.2016 (č.l. 22 spisu) bola uvedená úroková sadzba 32,31 % ročne z
poskytovaného úveru 1.600,- Eur, čo je podľa zmluvy 293,60 Eur, pričom celkovú sumu 1.893,60 Eur
sa žalobkyňa zaviazala uhradiť v 12 mesačných splátkach po 157,80 Eur vždy k 10. kalendárnemu dňu

v mesiaci počnúc dňom 10.03.2016.

20. Vo vzťahu k zmluvám č. 1 až č. 6 je treba uviesť, že i keď súd samozrejme akceptuje, že veriteľ si
môže za poskytnutie úveru účtovať určitý poplatok súvisiaci s uzavretím zmluvy zohľadňujúci náklady
na jej uzavretie, je podľa súdu neakceptovateľným takto vysoký poplatok (pohybujúci sa od jednej

tretiny až po vyše polovicu úverovej istiny v prípade prvých troch zmlúv), ktorým žalovaný v podstate
prekrýva skutočnú úrokovú mieru úveru. Nielen v prípade týchto zmlúv ale aj z vlastnej rozhodovacej
činnosti je súdu známe, že žalovaný štandardne postupoval v istom období tak, že v úverových
zmluvách je administratívny poplatok závislý od výšky poskytovaného úveru - čím vyšší úver, tým
vyšší poplatok - a tým v zmluve deklaruje relatívne prijateľnú hodnotu úrokovej sadzby. Tým sa ale

u spotrebiteľa vyvoláva zdanie pomerne akceptovateľného úroku, hoci skutočnosť je iná a je v jeho
neprospech. Následne približne od polovice roku 2014 žalovaný vo svojich zmluvách nahradil spojenie
„administratívne poplatky“ označením „odplata“. Súdu potom už vôbec nie je zrejmé, čo by táto „odplata“
mala zahŕňať, teda čo by toto plnenie malo predstavovať - jediné vysvetlenie sa ponúka znovu také,
že ide len o praktiku smerujúcu k prekrytiu reálnej úrokovej miery úveru. Evidentne pritom nejde o

odplatu ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovanú ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o
spotrebiteľských úveroch, pretože túto náležitosť zaviedla novela zákona o spotrebiteľských úveroch č.
35/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2015 a teda táto v čase uzavretia prvých piatich neplatila.

21. Vzhľadom na uvedené treba podľa názoru súdu administratívne náklady (pri prvých troch zmluvách),

resp. odplatu pri zmluvách č. 3 až č. 6 ostatných zmluvách považovať za súčasť odmeny žalovaného ako
veriteľa za poskytnutie peňazí (úveru) žalobkyni a teda zahrnúť toto do úrokovej miery, lebo štandardne
úrok je práve tým ukazovateľom, ktorý odzrkadľuje reálnu „cenu“ požičiavaných peňazí. V opačnomprípade sa totiž údaj o úrokovej sadzbe stáva nič nehovoriacim parametrom, čo nezodpovedá zmyslu a
účelu ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Pokiaľ v prvom prípade žalobkyňa dostala sumu 350,- Eur, ktorú mala vrátiť približne do polroka
spolu s celkovou odplatou 190,- Eur (t.j. mala vrátiť celkovo 540,- Eur), potom úrok za toto obdobie
predstavuje hodnotu v ročnom vyjadrení takmer na úrovni 108 %. V prípade druhej zmluvy bol úver
400,- Eur so splatnosťou takisto do polroka s celkovou odplatou 242,- Eur, čo predstavuje ročnú úrokovú
sadzbu 121 %, pri tretej zmluve bol úver 600,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť do jedného roka s

celkovou odplatou 528,- Eur, kedy ročná úroková sadzba vychádza na 88 %, pri štvrtej zmluve bol úver
600,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť do jedného roka s celkovou odplatou 576,- Eur, kedy ročná
úroková sadzba predstavuje 96 %, pri piatej zmluve bol úver 350,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala
vrátiť do jedného roka s celkovou odplatou 166,- Eur, kedy ročná úroková sadzba vychádza na 47,42 %
a napokon v prípade šiestej zmluvy zo dňa 05.05.2015 žalobkyňa dostala sumu 1.600,- Eur, ktorú mala
vrátiť do jedného roka spolu s celkovou odplatou 1.400,- Eur a potom ročný úrok predstavuje hodnotu

87,5 %.

23. Už len z uvedených dôvodov by bolo možné považovať tieto úvery za bezúročné a bezpoplatkov
podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013 (v
prípade prvej zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

do 01.01.2013), nakoľko zmluvy neobsahujú uvedenie správnej úrokovej miery, teda v konečnom
dôsledku ju neobsahujú. Odhliadnuc od skúmania ostatných náležitostí zmlúv podľa § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch súd potom musí konštatovať, že ide o vysoké úroky, ktorých výška je
neakceptovateľná a rozporná s dobrými mravmi bez ohľadu na to, či v čase uzavretia konkrétnej
zmluvy určitý vykonávací predpis explicitne určoval maximálne prípustnú výšku odplaty za úver v

spotrebiteľskom vzťahu.

24. V čase uzavretia prvých troch zmlúv platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré v znení
účinnom do 31.05.2014 určovalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za

spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

25. Z citovaného ustanovenia i bez potreby vyjadrenia konkrétneho čísla ako prípustného úroku

jednoznačne plynie, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu na finančnom trhu v obdobných
prípadoch, pričom druhá veta súčasne príkladmo uvádza kritériá rozhodujúce pre posudzovanie
obdobnosti prípadov. Treba samozrejme dodať, že finančný trh nezahŕňa len banky ale aj tzv. nebankové
spoločnosti poskytujúce úvery.

26. V danom prípade bola prvá zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá stranami koncom roku
2012. Podľa verejne dostupných štatistických údajov NBS v roku 2012 priemerná úroková miera pri
spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami domácnostiam nepresahovala úroveň 10 % ročne pri
úverochsosplatnosťoudo1roka.Druháatretiazmluvaboliuzavretévroku2013aštatistickéúdajeNBS
v roku 2013 vykazujú priemernú úrokovú mieru pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami

domácnostiam takisto na úrovni okolo 10 % ročne pri úveroch so splatnosťou do 1 roka. I keď potom súd
uznáva, že nebankové inštitúcie môžu poskytovať úvery i za rádovo vyššiu úrokovú mieru vzhľadom na
nižšiu bonitu klienta a mieru zabezpečenia návratnosti úveru, je ale podľa súdu neprijateľná aj v prípade
nebankovej inštitúcie úroková miera úveru viac než osemnásobne prevyšujúca bankový priemer ako
tomubolovprejednávanejveci.Pretosútietostranamiuzavretézmluvyabsolútneneplatnýmipodľa§39

Občianskeho zákonníka nielen pre rozpor s dobrými mravmi ale aj pre rozpor so zákonom, konkrétne s
ust.§53ods.6Občianskehozákonníka.Natomničnemenískutočnosť,žeúrokyžalobkyňaakceptovala
a že k týmto zmluvám boli dojednané dohody o splátkach, pretože tieto sa nijak nedotýkali výšky odplaty,
na ktorú sa žalobkyňa v zmluve zaviazala.

27. V čase uzavretia štvrtej, piatej a šiestej zmluvy platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
ktoré v znení účinnom od 01.06.2014 určovalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno odspotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

28. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej aj len „nariadenie“),
ktoré s účinnosťou od 01.06.2014 v § 1 ods. 1 definuje, že odplatu pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady,
ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza

z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si
budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Podľa §
1 ods. 2 nariadenia sa odplata podľa odseku 1 vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých
peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok. V zmysle § 1
ods. 3 nariadenia sa jednotlivé plnenia zo zmluvy prepočítajú na ročné percentuálne vyjadrenie s tým,
že podľa § 1 ods. 4 nariadenia sa na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a

použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk
pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu,
naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

29. Najvyššiu prípustnú výšku odplaty následne stanovuje s účinnosťou od 01.09.2014 ust. § 1a

naradenia č. 87/1995 Z.z. tak, že ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov
podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným
úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Odseky 2 pritom upravuje situáciu

poskytnutia peňažných prostriedkov na dobu kratšiu ako tri mesiace alebo do výšky 100,- Eur a ods. 3
upravuje lízing, tieto ustanovenia boli teda v prejednávanej veci neaplikovateľnými.

30. Ak potom súčasť odplaty podľa § 1 ods. 1 nariadenia tvorí okrem iného aj úrok, tak aj bez toho, že by
bolo potrebné prepočítavať v zmysle § 1 ods. 3 nariadenia aj ďalšie plnenia je zrejmé, že odplata podľa

štvrtej, piatej a šiestej zmluvy vysoko prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty vyjadrenú podľa § 1a
ods. 1 nariadenia ako dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom úvere, keďže zmluva č. 4 zo dňa
04.12.2014deklarujeúrok66%ročne(hocipodľasúdutentojenaúrovni96%ročne)apriemernáRPMN
bánk za 3. štvrťrok 2014 pri obdobnom úvere (teda so splatnosťou nad 6 mesiacov do 12 mesiacov
vrátane) dosahovala úroveň 15,89 %, kedy jej dvojnásobok je 31,78 %. V zmluve č. 5 zo dňa 30.01.2015

je uvedená úroková miera na úrovni 39,43 % ročne (podľa súdu táto bola v skutočnosti 47,42 % ročne),
priemerná RPMN bánk takisto za 3. štvrťrok 2014 (pretože údaje za 4. štvrťrok 2014 boli zverejnené len v
deňuzavretiazmluvy30.01.2015)bolapriporovnateľnomúverevhodnote15,89%atakjejdvojnásobok
je 31,78 %. Napokon v prípade zmluvy č. 6 zo dňa 05.05.2015 je v zmluve uvedená úroková miera na
úrovni 59,5 % ročne (podľa súdu táto bola v skutočnosti 87,5 % ročne), priemerná RPMN bánk za 1.

štvrťrok 2015 bola pri porovnateľnom úvere v hodnote 16,91 % a tak jej dvojnásobok je 33,82 %.

31. Z uvedeného preto vyplýva, že pri uvedených troch zmluvách č. 4 až č. 6 bol prekročený zákonom
stanovený „úrokový strop“ vyplývajúci z vyššie uvedenej právnej úpravy, teda tieto zmluvy sú v
rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.06.2014, lebo výškou

odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov odporujú zákonnému limitu, podľa ktorého nesmie
odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných
prostriedkovpožadovať.Tentorozporsúdpotomvyhodnotilakoabsolútnuneplatnosťtýchtozmlúvpodľa
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 01.06.2014.

32. Súd len vo vzťahu k obrane žalovaného uvádza, že je podľa súdu nesprávnym výklad žalovaného,
podľa ktorého „úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa
platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov“, pretože jednak si žalobca mylne
vykladá záverečnú časť prvej vety § 1 ods. 1 nariadenia, ktorá sa znením „ ..., ktoré sú dohodnuté

pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo
vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.“ vzťahuje ku „akýmkoľvek iným odplatným plneniam
alebo iným nákladom“ a jednak čo iné než úrok možno považovať za označenie protiplnenia (odplatu)
za odplatné prenechanie peňazí na určitú dobu.33. Súd teda všetkých šesť stranami uzavretých zmlúv (zmluvy č. 1 až č. 6) považoval z uvedených
dôvodov za absolútne neplatné vo vzťahu k čomu nemá žiaden právny význam posúdenie, že okrem

prvej boli k zmluvám v rovnaký deň uzavretia tej-ktorej zmluvy uzavreté aj dohody o splátkach, ktoré totiž
nijak celkovú odplatu nemenili (menili len podmienky splácania (vrátenia) poskytnutých prostriedkov).
Treba ešte dodať, že v zmluvách č. 4, č. 5 a č. 6 je RPMN uvedená v nižšej hodnote než je v tej-
ktorej zmluve uvedená ročná úroková sadzba a z ust. § 2 písm. i) v spojení s § 2 písm. g) zákona o
spotrebiteľských úveroch pritom možno vyvodiť, že v hodnote RPMN úveru sú zahrnuté všetky náklady

spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom a jednou z položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý
úver, ktorého percentuálnym vyjadrením je úroková sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru
patriť rôzne poplatky (napríklad za poskytnutie úveru) a preto je zrejmé, že pokiaľ sa v zmluve uvádza
hodnota úrokovej sadzby úveru, hodnota RPMN za úver nemôže byť nižšia, môže byť minimálne len
rovnaká. Z uvedeného potom vyplýva, že ak RPMN je v týchto troch zmluvách uvedená v nižšej hodnote
než úroková sadzba úveru, ide o nesprávne uvedenú hodnotu RPMN, ktorá je v skutočnosti minimálne

taká aká je deklarovaná výška úrokovej sadzby (hoci táto je podľa súdu vyššia). To by podľa § 11 ods. 1
písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013 spôsobovalo bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úverov nebyť neplatnosti úverových zmlúv.

34.Čosatýkaposlednejzmluvyč.7datovanejdňom10.02.2016,tátoobsahujetakmervšetkypodstatné

náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
ku dňu jej uzavretia. Zmluva ale uvádza nesprávne, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov
je vo výške 0,- Eur, hoci ust. § 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona vyžaduje v zmluve uvedenie odplaty
podľa osobitných predpisov (zákon tu odkazuje na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a na § 1
a § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.). Aj keď potom súd uznáva, že žalobkyni muselo byť z

ostatných v zmluve uvedených parametrov zrejmé aký úver a za akých konkrétnych podmienok si berie,
tento nedostatok uvedenia nesprávnej výšky odplaty súd považuje za natoľko závažný, že môže byť
zavádzajúci pre spotrebiteľa ohľadne výhodnosti úveru. Preto úver poskytnutý na základe tejto zmluvy
súd vyhodnotil ako bezúročný a bezpoplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch kvôli uvedeniu nesprávnej výšky odplaty podľa osobitných predpisov.

35. V dôsledku absolútnej neplatnosti prvých šiestich zmlúv a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
poskytnutého na základe zmluvy č. 7 sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, pretože
žalobkyňa na každú z týchto zmlúv uhradila žalovanému viac než bola poskytnutá istina.

36. Konkrétne podľa výstupov z počítačového systému žalovaného na č.l. 23 až 29 spisu splatila
žalobkyňa všetkých sedem úverov v plnom rozsahu. Konkrétne zaplatila na prvú zmluvu celkovo sumu
540,- Eur (poskytnutých bolo 350,- Eur), na druhú zmluvu 642,- Eur (poskytnutá suma 400,- Eur), na
tretiu zaplatila sumu 1.128,- Eur (poskytnutá suma 600,- Eur), na štvrtú uhradila 1.176,- Eur (poskytnutá
suma 600,- Eur), na piatu zmluvu uhradila sumu 516,- Eur (poskytnutá suma 350,- Eur), na šiestu zmluvu

uhradila 3.000,- Eur (poskytnutá suma 1.600,- Eur) a napokon na siedmu zmluvu zaplatila 1.893,60 Eur
(poskytnutá suma 1.600,- Eur)

37. Pokiaľ teda žalobkyňa zaplatila žalovanému viac než sumu, ktorá jej bola poskytnutá na základe
konkrétnej zmluvy, čiastka uhradená ňou naviac predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného

na jej úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorý hovorí, že bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu a tiež plnením bez
právneho dôvodu. Žalovaný sa vzhľadom na absolútnu neplatnosť prvých šiestich zmlúv a vzhľadom
na bezpoplatkovosť a bezúročnosť poslednej zmluvy na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil celkovo o
sumu 3.395,60 Eur (190,- Eur + 242,- Eur + 528,- Eur + 576,- Eur + 166,- Eur + 1.400,- Eur + 293,60 Eur)

a túto je povinný jej zaplatiť podľa § 451 ods. 1 OZ, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456 OZ, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia
musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

38. Čo sa týka žalovaným namietaného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

ohľadne prvých dvoch zmlúv, námietka premlčania nebola dôvodnou s poukazom na nasledovné:39. Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej (§ 101 až §
110 OZ), pričom na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

40. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

41. V prípade premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda potrebné rozlišovať
subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Kým dvojročná subjektívna premlčacia doba plynie od
okamihu, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia sa na jeho úkor a o
subjekte, ktorý sa bezdôvodne na jeho úkor obohatil (nie je rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť
dozvedieť sa tieto skutočnosti už skôr), pri objektívnej premlčacej dobe plynie premlčacia doba práva

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Táto
je trojročná a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je premlčacia doba desaťročná.

42. Subjektívna premlčacia doba preto plynie nie odo dňa, kedy sa mohol oprávnený dozvedieť o tom,
že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, ale počíta sa odo dňa, kedy sa skutočne dozvedel o

tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá. Konkrétne rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. 22/2013 uvádza, že oprávnený
sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
preukázateľne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.

43. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalobkyňa vedela o bezdôvodnom obohatení sa
žalovaného na jej úkor skôr než krátko predtým, než dňa 12.12.2016 udelila plnú moc na zastupovanie
svojmu právnemu zástupcovi s tým, že poslednú zmluvu č. 7 uzatvárala ešte dňa 10.02.2016, úver z nej

aj v plnom rozsahu vyplatila a teda evidentne v tom čase o svojom nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nielen z tejto zmluvy ale ani z ostatných uzavretých zmlúv nevedela. Preto začiatok plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby možno určiť najskôr na deň 11.02.2016 a táto tak evidentne do
podania žaloby dňa 15.02.2017 neuplynula. Vo vzťahu k trojročnej objektívnej premlčacej dobe potom
súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal, že táto uplynula do podania žaloby pri plneniach, ktoré obdržal

od žalobkyne v súvislosti so zmluvou č. 1 a č. 2 a že by teda bol žalovaný nárok v tejto časti premlčaným.
Žalovaný síce tvrdil, že trojročná premlčacia doba uplynula pri plnení z prvej zmluvy dňa 14.05.2016
a pri plnení z druhej zmluvy dňa 19.12.2016, no nepreukázal, že žalobkyňa v ním uvádzaných dňoch
(č.l. 59pv spisu) skutočne uhradila tieto dva úvery. Nadbytočným preto bolo skúmanie toho, či išlo o
úmyselné bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, kedy by bolo treba aplikovať desaťročnú objektívnu

premlčaciu dobu.

44. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej
len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c

uvedeného nariadenia (pokiaľ id o plnenie žalobkyne na základe zmluvy zo dňa 12.12.2012), resp. §
3 nariadenia pokiaľ išlo o plnenie poskytnuté žalobkyňou žalovanému na základe zmlúv uzavretých po
01.02.2013. Prechodné ustanovenie § 10c cit. nariadenia totiž určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol
pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru
2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

45. Preto súd priznal úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 190,- Eur (bezdôvodné obohatenie
z prvej zmluvy) od 14.02.2017 do zaplatenia. Do omeškania so zaplatením celej žalovanej sumy sa
totiž žalovaný dostal podľa § 563 OZ dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 13.02.2017 ako dňa určeného
vo výzve na dobrovoľné vrátenie sumy 3.395,60 Eur, ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom

žalobkyne e-mailom dňa 10.02.2017 (výzva č.l. 9 spisu). Čas plnenia totiž nebol určený právnym
predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Dňa 14.02.2017 predstavovala úroková sadzba
ECB hodnotu 0,00 % ročne, čo po zvýšení o osem percentuálnych bodov potom predstavuje úrok z
omeškania 8 % ročne. Vo zvyšku ohľadne sumy 3.205,60 Eur, ktorú žalobkyňa uhradila žalovanému nazáklade zmluvy č. 2 až č. 7 platí už výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako
bola platná k prvému dňu omeškania, preto súd priznal úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 5 %
ročne od 14.02.2017 do zaplatenia.

46. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v celom rozsahu úspešnej
žalobkyni súd priznal plnú náhradu trov konania, t.j. v rozsahu 100 %. Výška trov konania bude určená
samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne

vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.