Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 13, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010061
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1615010061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov

senátu A.. M. N. B. A.. S. Š. v trestnej veci obžalovaných S. E. B. M. P., stíhaných pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 R. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods.
1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaniach
obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 3T/16/2015-266 zo dňa 20.2.2017, na
verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 13. februára 2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaní

1.
S. E., H.. XX.X.XXXX N. C., R. C. K., H. XXXX/XXX,

2.
M. P., H.. XX.X.XXXX N. Z., R. C. K., Z. XXXX/XX,

u z n á v a j ú z a v i n n ý ch, ž e

dňa 13.2.2014 v čase okolo 20.10 h. v K. na križovatke Z. ulice a námestia Z.. Q.. Š. stojac na vozovke
bránilivjazdeosobnémumotorovémuvozidluzn.D.L.-N.,ev.č.Z.,ktoréviedolpoškodenýR.K.st.,načo
boliupozornenípoškodenýmR.K.ml.,ktorýsaviezolakospolujazdecvuvedenomosobnommotorovom
vozidle, pričom na upozornenie reagovali tak, že osádke vozidla ukázali prostredník a obžalovaný M. P.
hodil na auto horiaci ohorok a keď z auta vystúpil R. K. ml., obžalovaný M. P. ho fyzicky napadol a keď

tento spadol na zem obžalovaný M. P. pokračoval v útoku, na čo z auta vystúpil poškodený R. K. st. a
išiel mu na pomoc, vtedy do neho obžalovaný S. E. prudko sotil spredu oboma rukami, následkom čoho
poškodenýR.K.st.padolnazemapripádesizlomilobidverukyvoblastizápästia,čímpoškodenémuR.
K. Z.., H.. XX.XX.XXXX, R. C. C., S. XXXX/X, spôsobili pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti obojstranne,
povrchové odreniny na tvári, zlomeninu nosových kostí, tržno - zmliaždenú ranu nosa a pomliaždenie
ľavého kolena, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgické ošetrenie a liečenie v trvaní minimálne 2 týždne
a poškodenému P.. R. K. K.., H.. XX.XX.XXXX, R. C. C. Č.. XXX, spôsobili zlomeninu oboch zápästí,

ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad 42 dní, počas ktorej doby bol poškodený obmedzený v
obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 4 týždňov,

t e d a

- spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví,

- spoločným konaním sa dopustili fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli
iného,č í m s p á c h a l i

prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona.

Za to sa

o d s u d z u j ú :

1. obžalovaný S. E.
Podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného
zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona a § 37 písm. h) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba v trvaní 1 (jeden) rok.

2. obžalovaný M. P.
Podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného
zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť)
mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa odkazujú s nárokmi na náhradu škody na civilný proces

poškodení
- P.. R. K. K.., H.. XX.XX.XXXX N. C., R. C. C. XXX,
- P.. R. K. Z.., H.. XX.X.XXXX N. C., R. C. C., S. XXXX/X.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 3T/16/2015-266 zo dňa 20.2.2017 boli obžalovaní S. E. a M.

P. uznaní za vinných zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
(„Tr.zák.") v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.zák. na skutkovom základe, že

dňa 13.2.2014 v čase okolo 20.10 h. v K. na križovatke Z. ulice a námestia M. R. N. stojac na vozovke

bránili v jazde osobnému motorovému vozidlu zn. D. CR-V, ev.č. Z ktoré viedol poškodený R. K. st., na čo
boliupozornenípoškodenýmR.K.ml.,ktorýsaviezolakospolujazdecvuvedenomosobnommotorovom
vozidle, pričom na upozornenie reagovali tak, že osádke vozidla ukázali prostredník a obvinený M. P.
hodil na auto horiaci ohorok a keď z auta vystúpil R. K. ml., obvinený M. P. ho fyzicky napadol, pričom
kopol poškodeného R. K. ml. do oblasti tela a keď tento spadol na zem obvinený M. P. pokračoval v

útoku, poškodeného kopal do oblasti hlavy a tela, na čo z auta vystúpil poškodený R. K. st. a išiel mu na
pomoc, vtedy do neho obvinený S. E. prudko sotil spredu oboma rukami, následkom čoho poškodený R.
K. st. padol na zem a pri páde si zlomil obidve ruky v oblasti zápästia, čím poškodenému R. K. ml., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C., S. XXXX/X spôsobili pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti obojstranne,
povrchové odreniny na tvári, zlomeninu nosových kostí, tržno - zmliaždenú ranu nosa a pomliaždenie

ľavého kolena, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgické ošetrenie a liečenie v trvaní minimálne 2 týždne a
poškodenému P.. R. K. st., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. č. XXX spôsobili zlomeninu oboch zápästí,
ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad 42 dní, počas ktorej doby bol poškodený obmedzený v
obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 4 týždňov.

Za to boli obžalovaným uložené tresty:- S. E. podľa § 364 ods. 1 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j) a § 37 písm. h) Tr.zák.
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50
ods. 1 Tr.zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok,

- M. P. podľa § 364 ods. 1 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 4 a § 37 písm. h) Tr.zák. úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods.
1 Tr.zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov.

Zároveň bolo rozhodnuté, že poškodení sa podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku („Tr.por.") odkazujú

s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku podali odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Tr.por. obaja obžalovaní priamo
do zápisnice ihneď po vyhlásení rozhodnutia, ktoré zdôvodnili ich obhajcovia, a to A.. P.. R. D. za
obžalovaného M. P. písomným podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 3.7.2017 a Z.. K. R.
za obžalovaného S. E. podaním urobeným elektronickými prostriedkami podpísanými so zaručeným

elektronickým podpisom doručeným na prvostupňový súd dňa 14.9.2017.

Obhajca obžalovaného M. P. odvolanie odôvodnil nasledovne: „S uvedeným rozhodnutím súdu sa
nie je možné stotožniť, keďže súd podľa môjho názoru nesprávne zistil skutkový stav tento následne
nesprávne právne kvalifikoval, čo sa následne odrazilo aj v nesprávnom rozhodnutí o treste.

Ku skutkovému stavu: Vychádzajúc z výroku napadnutého rozsudku bol obžalovaný M. P. odsúdený
okrem iného za to, že „kopol poškodeného R. K. ml. do oblasti tela a keď tento spadol na zem obvinený
M. P. pokračoval v útoku, poškodeného kopal do oblasti hlavy a tela".

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, skutočnosť, že obžalovaný P. útočil na poškodeného K. ml.
päsťami aj kopancami považoval súd za jednoznačne preukázanú na základe výpovede svedka
poškodeného K. ml. Je nepochopiteľné, ako súd k takémuto záveru dospel, keďže poškodený K. ml. na
hlavnom pojednávaní dňa 11.7.2016 jednoznačne uviedol, že obžalovaný P. ho udieral len päsťami a
kopať do tváre ho mala iná osoba, pričom obžalovaný P. na ňom ležal a držal ho na zemi (strana 12

zápisnice z HP). Ak súd aj uveril tvrdeniu poškodeného K. ml. že ho obžalovaný P. napadol, sotva si
možno predstaviť, že ho dokázal ležiac na ňom zároveň aj kopať do tváre. Skutočnosť, že by obžalovaný
M. P. mal čo i len raz kopnúť poškodeného K. ml. nepotvrdzuje žiadny na hlavnom pojednávaní vykonaný
dôkaz.

K právnej kvalifikácii: Prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona spácha ten,
kto inému úmyselne ublíži na zdraví. Podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona sa ublížením na zdraví
pre účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske
vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob
života poškodeného.

Ublížením na zdraví teda v zmysle citovaného ustanovenia nie je každá ujma na zdraví, ale len také
poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,
počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Hoci z výroku
rozsudku vyplýva, že pri konflikte s obžalovanými boli zranení dvaja poškodení, z celého odôvodnenia

rozsudku nie je možné zistiť, zranenia ktorého z nich súd vyhodnotil ako ublíženie na zdraví, resp. či
podľa súdu bolo ublížené na zdraví obom.

Pokiaľ ide o zranenia, ktoré utrpel poškodený K. ml., tieto ani dĺžkou liečenia (do 7 dní) ani obmedzením
poškodeného v bežnom spôsobe života neboli takého charakteru, že by ich bolo možné posúdiť ako

ublíženie na zdraví podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona. Za ublíženie na zdraví možno považovať
len zranenie poškodeného K. st., ktoré si podľa znaleckého posudku prof. Z.. A. F., L.. vyžiadali dlhšiu
dobu liečenia spojenú s operáciou a obmedzovali poškodeného na bežnom spôsobe života viac ako
šesť týždňov.

Keďže poškodeného R. K. st. sa obžalovaný M. P. ani nedotkol a zranenia poškodeného R. K. ml.
nie sú ublížením na zdraví, nebola konaním obžalovaného M. P. naplnená objektívna stránka prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona. Medzi konaním obžalovaného (údajné
napadnutie poškodeného K. ml.) a škodlivým následkom (zranenie poškodeného K. st.) totiž chýbapríčinná súvislosť - kauzálny nexus. Práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť neprichádza do úvahy ani
spolupáchateľstvo obžalovaného M. P. na prečine ublíženia na zdraví. V zmysle trestnoprávnej teórie
síce spolupáchateľstvo nevyžaduje, aby každý zo spolupáchateľov naplnil všetky znaky trestného činu,

ako správne uvádza súd v odôvodnení rozsudku, a pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti postačí,
ak znaky trestného činu naplní konanie všetkých spolupáchateľov vo svojom súhrne, v danom prípade
však k takejto situácii nedošlo. Tým, že sa obžalovaný M. Ivánek poškodeného R. K., st. ani nedotkol,
nedopustil sa ani čiastočne konania, ktoré by v spojení s konaním ďalšej osoby mohlo mať za následok
ublíženie na zdraví.

Právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR spisovej značky 6Tdo/11/2012 zo
14.3.2012, ktoré súd cituje v odôvodnení rozsudku, sú vytrhnuté z kontextu a nie je ich možné na
daný prípad aplikovať, keďže tieto sa vzťahujú na situáciu, keď je ublíženie na zdraví spôsobené
jednému poškodenému konaním viacerých spolupáchateľov. Okrem toho spolupáchateľstvo vyžaduje
i subjektívnu stránku vo forme jednotiaceho úmyslu spolupáchateľov dospieť spoločným konaním k

škodlivému následku. Úmysel ublížiť na zdraví poškodenému R. K. st. vo vzťahu k obžalovanému M.
F. dokazovaný ani dokázaný taktiež nebol.

E. obžalovaného M. P. po objektívnej ani subjektívnej stránke teda nenapĺňa znaky skutkovej podstaty
prečinu ublíženia na zdraví, čo napokon po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní uznal aj

intervenujúci prokurátor, keď vo svojej záverečnej reči nenavrhol uznať obžalovaných za vinných zo
spáchania tohto trestného činu, ale len zo spáchania prečinu výtržníctva.

Prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona spácha ten, kto sa dopustí slovne
alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä

tým, že napadne iného. Na naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa
citovaného ustanovenia sa okrem iných skutočnosti vyžaduje napadnutie iného. Obaja, obžalovaní
kategoricky popierajú, že by oni napadli poškodených a práve naopak zhodne tvrdia, že poškodený K.
ml. napadol obžalovaného M. P. a následne sa do konfliktu zapojili aj ďalší účastníci (poškodený K. st.
a obžalovaný E.). Nie je pritom žiadny dôvod na to, aby súd uveril tvrdeniam poškodených viac ako

tvrdeniam obžalovaných, a to obzvlášť za situácie, keď výpoveď obžalovaných potvrdzuje aj jediný očitý
svedok konfliktu.

K. P. S. vo svojej výpovedi z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná,
doslovne uviedol: „Zo strany spolujazdca vyletel chlapec s teleskopickým obuškom, neviem v ktorej ruke

ho držal, čiernej farby. Videl som ako P. s mladým sa do seba zakliesnili. Chlapec chcel asi nás všetkých
rozbiť."

O tom, že celý konflikt bol vyvolaný práve poškodenými, svedčia aj ďalšie skutočnosti, ktoré boli v rámci
vyšetrovania zistené. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že obžalovaní nijako vjazde vozidlu

poškodených nebránili, keďže ich bez problémov obišlo iné motorové vozidlo, ktoré išlo za vozidlom
poškodených, a taktiež ich so svojim vozidlom obišli aj poškodený K. st. Napriek tomu, že poškodení
mohli bez akýchkoľvek problémov pokračovať vjazde, rozhodli sa s vozidlom zastaviť prvýkrát a vyvolať
najprv verbálny a po opätovnom zastavení z dôvodu údajného hľadania cigarety aj fyzický konflikt.
Zdôrazňujem pritom skutočnosť, že žiadna cigareta do vozidla vhodená nebola a poškodený K. ml.

z vozidla vystupoval už s obuškom v ruke. Samotný fakt, že niekto pri konflikte utrpí zranenie, ešte
neznamená, že bol napadnutý a že je automaticky poškodený. Zranenie môže rovnako dobre utrpieť aj
útočník, ktorý narazí na silnejšieho protivníka.
Ak uvedené skutočnosti napadnutie poškodených nevylučujú, tak minimálne vyvolávajú o priebehu
skutku tak závažné pochybnosti, že v zmysle zásady in dubio pro reo nie je možné uznať obžalovaného

M. P. za vinného ani zo spáchania prečinu výtržníctva, keďže nie je bez akýchkoľvek pochybností
jednoznačne preukázané, kto koho vlastne napadol.

K uloženému trestu: V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu k použitej právnej kvalifikácii
považujem za nesprávne i rozhodnutie o treste. Keďže spáchanie prečinu ublíženia na zdraví je zo

strany obžalovaného M. P. podľa môjho názoru jednoznačne vylúčené, nemalo byť spáchanie tohto
trestného činu zohľadnené ani pri ukladaní trestu. Súd pritom pri ukladaní trestu obžalovanému M. F.
vychádzal zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví hneď dvakrát, a to keď z ustanovenia § X56 odsek 1
Trestného zákona prevzal dolnú hranicu trestnej sadzby a následne aj pri zisťovaní pomeru priťažujúcicha poľahčujúcich okolností, keď priznal obžalovanému M. P. priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h)
Trestného zákona - spáchanie viacerých trestných činov, čo malo za následok ďalšie zvýšenie dolnej
hranice trestnej sadzby.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že súd prvého stupňa zo zabezpečených
dôkazov nesprávne zistil skutkový stav, ktorý navyše aj nesprávne posúdil, Krajskému súdu v Bratislave
navrhujem, aby na podklade tohto odvolania v zmysle ustanovenia § 321 odsek 1 písmeno b), písmeno
d) Trestného poriadku zrušil ním napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky číslo konania 3T/

6/2015-266 z 20.2.2017 a aby súc oprávnený ustanovením § 322 odsek 3 Trestného poriadku sám vo
veci rozhodol tak, že podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku obžalovaného M. P. spod obžaloby
v celom rozsahu oslobodí."

Obhajca obžalovaného S. E. odvolanie odôvodnil nasledovne: „Uvedené rozhodnutie súdu považuje
obžalovaný S. E. za nesprávne, keďže súd podľa jeho názoru nesprávne zistil skutkový stav, tento

následne nesprávne právne kvalifikoval, čo sa následne odrazilo aj v nesprávnom rozhodnutí o treste.

Ku skutkovému stavu: Vychádzajúc z výroku napadnutého rozsudku bol obžalovaný S. E. odsúdený
okrem iného za to, že bližšie nešpecifikovaným spôsobom R. K. ml. „spôsobili pomliaždenie hlavy v
čelovej oblasti obojstranne, povrchové odreniny na tvári, zlomeninu nosových kostí, tržno - zmliaždenú

ranu nosa a pomliaždenie ľavého kolena, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgické ošetrenie a liečenie v
trvaní minimálne 2 týždne" a po tom, čo z auta vystúpil R. K. st. a išiel R. K. na pomoc, vtedy do neho
obvinený S. E. prudko sotil spredu oboma rukami, následkom čoho poškodený R. K. st. padol na zem a
pri páde si zlomil obidve ruky v oblasti zápästia, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad 42 dní,
počas ktorej doby bol poškodený obmedzený v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 4 týždňov.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, skutočnosť, že obžalovaný S. E. útočil na poškodeného K. ml. a
spôsobil mu pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti obojstranne, povrchové odreniny na tvári, zlomeninu
nosových kostí, tržno - zmliaždenú ranu nosa a pomliaždenie ľavého kolena, ktoré zranenia si vyžiadali
chirurgické ošetrenie a liečenie v trvaní minimálne 2 týždne, v odôvodnení svojho rozhodnutia samotný

súd spochybňuje, keď uvádza, že „na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že k
poškodenému K. ml. pristúpil aj obž. E., ktorý ho mal kopať do tváre, súd poukazuje aj na výpoveď
svedka S., ktorý uviedol, že obžalovaný E. sa po konflikte s poškodeným K. st. vrátil k svedkovi S. a
spoločne pozerali na dvojicu P. - poškodený K. ml.

Skutočnosť, že by obžalovaný S. E. mal nejakým konaním spôsobiť K. ml. spôsobili pomliaždenie hlavy
v čelovej oblasti obojstranne, povrchové odreniny na tvári, zlomeninu nosových kostí, tržno - zmliaždenú
ranu nosa a pomliaždenie ľavého kolena, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgické ošetrenie a liečenie v
trvaní minimálne 2 týždne nepotvrdzuje žiadny na hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz a vyvracia to
aj samotné odôvodnenie rozhodnutia súdu.

Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, kde sa mal stať konflikt medzi E. a K. st. Aj keď v odôvodnení
rozsudku súd uvádza „Tieto tvrdenia obžalovaných boli vyvrátené ako výpoveďami poškodených, tak aj
výpoveďou svedka P. S., ktorý potvrdil skutočnosti uvádzané poškodenými, že to boli obaja obžalovaní,
ktorí pristupovali k autu, P. k strane spolujazdca, E. k strane vodiča." Vo výpovedi svedka S. zo

dňa 3.10.2014, zápisnica ktorá bola na súde prečítaná, sa však nič také, čo uviedol súd vo svojom
odôvodnení, nenachádza. Súd sa vyjadril k svojmu rozhodnutiu spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s
platným právnym poriadkom, keďže použil informácie a tvrdenia, ktoré nepochádzajú zo spisu a ktorým
nebolo možné sa obžalovanému E. vyjadriť.

Neexistuje žiadny priamy a ani nepriamy dôkaz, že by obžalovaný E. napadol K. st. a že nie je dôvod
uveriť argumentácii obžalovaného E., že sa len bránil. O uvedenom nasvedčuje aj spôsob vedenia
„odstrčenia", čo vyjadril vo svojich záveroch aj súdny znalec. Z výpovede svedka S. je len zrejmé, že
obž. E. po tom, ako K. st. vystúpil z auta a ku ktorému zároveň išiel E.. Z výpovede svedka nie je zrejmé,
či zároveň bolo vyjadrením svedka na moment vystúpenia poškodeného K. st. z auta alebo vyjadrením

smerovania obidvoch osôb voči sebe. Vzhľadom na skutočnosť, že nebola vykonaná rekonštrukcia,
môže sa súd iba domnievať, ako to bolo, ale nemôže vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.K právnej kvalifikácii: Prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona spácha ten,
kto inému úmyselne ublíži na zdraví. Podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona sa ublížením na zdraví
pre účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske

vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob
života poškodeného.

Ublížením na zdraví teda v zmysle citovaného ustanovenia nie je každá ujma na zdraví, ale len také
poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,

počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Hoci z výroku
rozsudku vyplýva, že pri konflikte s obžalovanými boli zranení dvaja poškodení, z celého odôvodnenia
rozsudku nie je možné zistiť, zranenia ktorého z nich súd vyhodnotil ako ublíženie na zdraví, resp. či
podľa súdu bolo ublížené na zdraví obom a navyše úmyselne.

Pokiaľ ide o zranenia, ktoré utrpel poškodený K. ml., tieto ani dĺžkou liečenia (do 7 dní) ani obmedzením

poškodeného v bežnom spôsobe života neboli takého charakteru, že by ich bolo možné posúdiť ako
ublíženie na zdraví podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona. Za ublíženie na zdraví možno považovať
len zranenie poškodeného K. st., ktoré si podľa znaleckého posudku prof. Z.. A. F., L.. vyžiadali dlhšiu
dobu liečenia spojenú s operáciou a obmedzovali poškodeného na bežnom spôsobe života viac ako
šesť týždňov.

Súd žiadnym spôsobom nezisťoval úmysel obž. E. a ani správanie sa samotného poškodeného, aby
mohol vyhodnotiť s náležíte zisteným skutkovým stavom, kto sa akého, ak vôbec, trestného činu,
dopustil. Obž. E. na pojednávaní uviedol, že sa už po tom, čo po dopade na zem K. st. vyjadril, že má
zlomené ruky, že mu povedal, že mu nechcel ublížiť, len sa bránil.

V zmysle trestnoprávnej teórie síce spolupáchateľstvo nevyžaduje, aby každý zo spolupáchateľov
naplnil všetky znaky trestného činu, ako správne uvádza súd v odôvodnení rozsudku, a pre vyvodenie
trestnoprávnejzodpovednostipostačí,akznakytrestnéhočinunaplníkonanievšetkýchspolupáchateľov
vo svojom súhrne, v danom prípade však k takejto situácii nedošlo. Tým, že sa obžalovaný S. E.

poškodeného R. K., ml. ani nedotkol, nedopustil sa ani čiastočne konania, ktoré by v spojení s konaním
ďalšej osoby mohlo mať za následok ublíženie na zdraví.

PrávnezáveryobsiahnutévuzneseníNajvyššiehosúduSRspisovejznačky6Tdo/11/2012zo14.3.2012,
ktoré súd cituje v odôvodnení rozsudku, nie je možné na tento prípad aplikovať len z toho dôvodu, že

použijem rovnakú právnu kvalifikáciu na konanie, ktoré nie je totožné s tým, ako je opísané v citovanom
rozsudku, o ktorý sa opieral pri odôvodnení súd prvého stupňa. Okrem toho spolupáchateľstvo vyžaduje
i subjektívnu stránku vo forme jednotiaceho úmyslu spolupáchateľov dospieť spoločným konaním k
škodlivému následku. Úmysel ublížiť na zdraví poškodenému R. K. st. a ani R. K. ml. vo vzťahu k
obžalovanému S. E. dokazovaný ani dokázaný nebol. Konanie obžalovaného S. E. po objektívnej ani

subjektívnej stránke teda nenapĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví, čo napokon
po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní uznal aj intervenujúci prokurátor, keď vo svojej
záverečnej reči nenavrhol uznať obžalovaných za vinných zo spáchania tohto trestného činu, ale len zo
spáchania prednú výtržníctva.

Prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona spácha ten, kto sa dopustí slovne
alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejností prístupnom hrubej neslušností alebo výtržnosti najmä
tým, že napadne iného. Na naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa
citovaného ustanovenia sa okrem iných skutočností vyžaduje napadnutie iného.

Obaja obžalovaní kategoricky popierajú, že by oni napadli poškodených a práve naopak zhodne tvrdia,
že poškodený K. ml. napadol obžalovaného M. P. a následne sa do konfliktu zapojili aj ďalší účastníci
(poškodený K. st. a obžalovaný E.). Nie je pritom žiadny dôvod na to, aby súd uveril tvrdeniam
poškodených viac ako tvrdeniam obžalovaných, a to obzvlášť za situácie, keď výpoveď obžalovaných
potvrdzujeajjedinýočitýsvedokkonfliktuS..SvedokP.Prokešvosvojejvýpovedizprípravnéhokonania,

ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, doslovne uviedol: „Zo strany spolujazdca vyletel chlapec
s teleskopickým obuškom, neviem v ktorej ruke ho držal, čiernej farby. Videl som ako P. s mladým sa do
seba zakliesnili. Chlapec chcel asi nás všetkých rozbiť."O tom, že celý konflikt bol vyvolaný práve poškodenými, svedčia aj ďalšie skutočnosti, ktoré boli v rámci
vyšetrovania zistené. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že obžalovaní nijako vjazde vozidlu
poškodených nebránili, keďže ich bez problémov obišlo iné motorové vozidlo, ktoré išlo za vozidlom

poškodených, a taktiež ich so svojim vozidlom obišli aj poškodený K. st. Napriek tomu, že poškodení
mohli bez akýchkoľvek problémov pokračovať v jazde, rozhodli sa s vozidlom zastaviť prvýkrát a vyvolať
najprv verbálny a po opätovnom zastavení z dôvodu údajného hľadania cigarety aj fyzický konflikt.
Zdôrazňujem pritom skutočnosť, že žiadna cigareta do vozidla vhodená nebola a poškodený K. ml. z
vozidla vystupoval už s obuškom v ruke.

Samotná skutočnosť, že niekto pri konflikte utrpí zranenie, ešte neznamená, že bol napadnutý a že je
automaticky poškodený. Zranenie môže rovnako dobre utrpieť aj útočník, ktorý narazí na silnejšieho
protivníka.

Ak uvedené skutočnosti napadnutie poškodených nevylučujú, tak minimálne vyvolávajú o priebehu

skutku tak závažné pochybnosti, že v zmysle zásady in dubio pro reo, in dubio pro libertate nie je možné
uznaťobžalovanéhoS.E.zavinnéhoanizospáchaniaprečinuvýtržníctva,keďženiejebezakýchkoľvek
pochybností jednoznačne preukázané, kto koho vlastne napadol.

K uloženému trestu: V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu k použitej právnej kvalifikácii

považujem za nesprávne i rozhodnutie o treste. Keďže spáchanie prečinu ublíženia na zdraví a aj z
prečinu výtržníctva je zo strany obžalovaného S. E. podľa môjho názoru jednoznačne vylúčené, nemalo
byť spáchanie tohto trestného činu zohľadnené ani pri ukladaní trestu.

Z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je zrejmé, že vzhľadom na právo na spravodlivý

súdny proces je potrebné uviesť, že nie je problém len v tom, aké dôkazy sa pred súdom vykonajú ale
aj to, akým spôsobom súd s týmito dôkazmi naloží. Inak povedané, dôkladné zdôvodnenie rozhodnutia
o tom, ktoré dôkazy v rámci dokazovania štátny orgán pripustí, môže byť len klamným závojom
nespravodlivosti, ak štátny orgán následne rozhoduje na základe dôkazov odlišných. Napr. L. D. k
uvedenej problematike uviedol „... čo sa vlastného hodnotenia dôkazov samostatne a súhrnne v ich

vzájomných kontextuálnych súvislostiach týka, za rozpor s princípmi riadneho a spravodlivého procesu
považuje Ústavný súd (ČR) situáciu, keď z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej;
lepšie povedané, ak sú v súdnom rozhodovaní vykonané skutkové zistenia v extrémnom nesúlade
s vykonanými dôkazmi a tak nie je možné vykonané dokazovanie vtesnať medzi do intencií hodnôt,

na ktorých je založený právny štát, medzi ktoré náleží aj transparentnosť a logická demonštratívnosť
rozpoznateľnosť rozhodovacieho procesu s vylúčením svojvôle." (D., L. Ústavnéprávní vady důkazního
procesu z pohledu judikatury Ústavního soudu, Právni rozhledy, 2006, č. 18, str. 650).

Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku tak nedáva jasnú odpoveď na to, prečo rozhodol ako

rozhodol a odôvodnenie rozsudku je tak nepreskúmateľné. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Táto požiadavka je odvodená od nezávislosti súdov
a z predvídateľnosti ich rozhodovania. Nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú najmä
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva

na spravodlivý súdny proces ako aj pojmu právny štát a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je
aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné

takétorozhodnutiepovažovaťzarozhodnutievrozporesčl.1ods.1vspojitostisčl.46ods.1ÚstavySR.
Z uvedených dôvodov je potrebné i rozsudok súdu prvého stupňa považovať za arbitrárny a svojvoľný.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že súd prvého stupňa zo zabezpečených
dôkazov nesprávne zistil skutkový stav, ktorý navyše aj nesprávne posúdil, Krajskému súdu v Bratislave

navrhujem, aby na podklade tohto odvolania v zmysle ustanovenia § 321 odsek 1 písmeno b),
písmeno d) Trestného poriadku zrušil ním napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky číslo konania
3T/16/2015-266 z 20.2.2017 a aby súc oprávnený ustanovením § 322 odsek 3 Trestného poriadku sámvo veci rozhodol tak, že podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku obžalovaného S. E. spod obžaloby
v celom rozsahu oslobodí."

Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaniach tunajšiemu súdu dňa
25.10.2017.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátor uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu
považuje za zákonný a správny, a preto navrhuje odvolania oboch obžalovaných zamietnuť ako

nedôvodné.

Splnomocnenec poškodených Z.. P. K. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že poškodení
sa vyjadrili na hlavnom pojednávaní a nemá k tomu čo dodať.

Obhajca A.. P.. R. D. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava písomne

zdôvodneného odvolania, ktoré bolo podrobne zreferované a navrhuje, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného M. P. spod obžaloby oslobodil.

Obhajca Z.. K. R. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že tak isto sa pripája k písomnému
odôvodneniu odvolania a navrhuje, aby odvolací súd po tom, ako zruší rozsudok prvostupňového súdu,

obžalovaného S. E. spod obžaloby oslobodil.

Obžalovaný M. P. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa domáha toho, aby bolo
obžalovanie zrušené a toho, čo povedal jeho obhajca a súhlasí aj s písomnými vyjadreniami, ktoré
obhajca podal.

Obžalovaný S. E. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že tak isto sa domáha toho, čo
navrhol jeho obhajca a súhlasí aj s jeho písomnými vyjadreniami.

Podľa § 317 ods. 1 Tr.por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby,ktoréneboliodvolaniuvytýkané,prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa
§ 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie

urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo
doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd
zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na
náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie
dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na
civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho

menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická
osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa
záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri.

Podľa § 41 ods. 1 Tr.zák. ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov uloží mu úhrnný

trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný.
Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj
iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Aksú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu
najvyššia z nich.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody
neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie
ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd
skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť
mesiacov až dva roky.

Podľa§364ods.1písm.a)Tr.zák.ktosadopustíslovnealebofyzicky,verejnealebonamiesteverejnosti
prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, potrestá sa odňatím
slobody až na tri roky.

Podľa § 20 Tr.zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov
(spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre
zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316

ods. 3 Tr.por., pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil.

Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva,
že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaniami podanými obžalovanými, a to aj voči
výroku o vine, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom

rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd pritom zistil, že
odvolania sú sčasti dôvodné a na ich základe musel byť zrušený rozsudok v celom rozsahu z dôvodu,
že skutková veta napadnutého rozsudku nezodpovedala vykonanému dokazovaniu na prvostupňovom
súde v celej časti.

Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že obžalovaným, obhajcom a poškodeným
bola riadne doručená obžaloba a výzva na vykonanie dôkazov podľa § 240 ods. 3 Tr.por., pričom spolu
s prokurátorom boli aj riadne predvolaní resp. upovedomení o termíne hlavného pojednávania potom,
ako obaja obžalovaní podali odpor voči trestnému rozkazu vydanému v prejednávanej veci. Na hlavnom
pojednávaní konanom

- dňa 11.7.2016 po prednesení obžaloby prokurátorom obaja obžalovaní vyhlásili k obžalobe, že sú
nevinní a následne boli vypočutí, potom boli vypočutí poškodení R. K. st. a R. K. ml. a svedok P. S.,
- dňa 9.1.2017 bol vypočutý znalec prof. Z.. A. F., L.., so súhlasom strán bol prečítaný znalecký posudok
Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odvetvia kriminalistickej biológie a genetickej analýzy a
boli prečítané listinné dôkazy a bolo rozhodnuté o odmietnutí vykonať rekonštrukciu navrhnutú obhajcom

Z.. R.,
- dňa 20.2.2017 bolo oboznámené odborné vyjadrenie z odvetvia súdneho lekárstva a po záverečných
rečiach a posledných slovách bol vyhlásený rozsudok v znení uvedenom na začiatku tohto odôvodnenia.

Odvolací súd po posúdení prejednávanej veci uvádza nasledujúce skutočnosti.

I. K výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestnej činnosti.

Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to, že vykonaným
dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku

obžalovanými, ktorých konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestných činov uvedených v napadnutom
rozsudku a odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne zistené skutkové a z nich odvodené
právne závery prvostupňového súdu uvedené v napadnutom rozsudku, z ktorých zdôrazňuje a dopĺňa
ich resp. modifikuje nasledovnými skutočnosťami.Z vykonaných dôkazov je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že v mieste, čase a spôsobom uvedeným
v skutkovej vete napadnutého rozsudku sa obžalovaní na mieste verejnosti prístupnom spoločným

úmyselným konaním (formou nepriameho úmyslu, keďže obžalovaní vedeli, že svojim konaním môžu
porušiť záujem chránený Trestným zákonom a boli uzrozumení s tým, že ich konanie môže viesť k
ublíženiu na zdraví a k narušeniu občianskeho spolužitia vzhľadom na spôsob vedenia útoku zo strany
obžalovaných - opakované údery obžalovaného M. P. a prudké sotenie zo strany obžalovaného S. E.,
pričomzvykonanéhodokazovanianiejemožnébezpochybnostíuzavrieťnajmävovzťahukspôsobeniu

ublíženia na zdraví, že chceli takto porušiť Trestný zákon, a preto odvolací súd sa v tejto časti nezhoduje
s tým záverom prvostupňového súdu, že obžalovaní konali v priamom úmysle) dopustili výtržnosti,
fyzicky napadli poškodených, pričom poškodenému P.. R. K. st. spôsobili zlomeninu oboch zápästí a
poškodenému P.. R. K. ml. spôsobili zlomeninu nosových kostí, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti
obojstranne, povrchové odreniny na tvári, tržno - zmliaždenú ranu nosa a pomliaždenie ľavého kolena.

Zranenia obidvoch poškodených, ktoré sú nepochybne v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných,
treba bezpochyby vyhodnotiť ako ublíženie na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr.zák., podľa ktorého sa
ublížením na zdraví na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne
vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený
obvyklý spôsob života poškodeného.

Ohľadom vyhodnotenia zranenia poškodeného R. K. st. ako ublíženia na zdraví odvolací súd poukazuje
najmä na znalecký posudok z odvetvia chirurgie, špecializácie traumatológia (č.l. 63-83), podľa ktorého
pre zlomeninu oboch zápästí tohto poškodeného (zranenie znalcom presne špecifikované ako trieštivé,
vnútrokĺbne zlomeniny dolného konca oboch vretenných kostí s odlomením bodcovitých výbežkov

lakťových kostí) je nevyhnutná doba liečenia primerane dlhšia ako 42 dní a pracovná nespôsobilosť
je potrebná do každého pracovného zaradenia minimálne počas nutnej fixácie zápästia ortézami
(okolo 28-30 dní), pričom poškodený bol ohľadom svojho zranenia podrobený operácií oboch zápästí.
Znalec prof. Z.. A. F., L.. v znaleckom posudku aj pri výpovedi na hlavnom pojednávaní dokonca
predmetné zranenie z medicínskej a súdnoznaleckej praxi charakterizoval ako ťažkú poruchu zdravia

s tým, že poškodený nemohol absolútne vykonávať svoju prácu počas doby fixácie zápästí ortézami,
t. j. minimálne 6 týždňov.

Zranenie poškodeného R. K. ml. nebolo síce podrobené znaleckému skúmaniu, ale z lekárskych správ
a potvrdení založených v spise vypracovaných traumatológom, lekárom ORL kliniky, ako aj všeobecným

lekárom (č.l. 100-101, 103 a 108) bezpochyby vyplýva, že aj toto zranenie, ktoré bolo špecifikované
ako zlomenina nosových kostí, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti obojstranne, povrchové odreniny
na tvári, tržno - zmliaždená rana nosa a pomliaždenie ľavého kolena, treba považovať za ublíženie na
zdraví, keďže je zrejmé, že zranenie si vyžiadalo lekárske ošetrenie aj s následným liečením a kontrolou
a v prípade zlomeniny nosových kostí v lekárskej správe ohľadom vyšetrenia poškodeného na ORL

klinike zo dňa 17.2.2014 bolo konštatované, že ohľadom fraktúry nosových kostí je potrebné počkať na
dohojenie a podľa následkov sa rozhodnúť o rhinoplastike (plastická korekcia nosa), prípadne repozícii
septa s kontrolou poškodeného o mesiac. K tomu treba navyše uviesť, že z lekárskeho posudku o
bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (č.l. 195-196) vyplýva, že liečenie poškodeného R. K.
ml. bolo ukončené až dňa 28.2.2014.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že samotnému napadnutiu poškodených zo strany obžalovaných
predchádzal ich konflikt s obžalovanými a svedkom P. S. týkajúci sa státia obžalovaných a tohto svedka
na vozovke, na čo boli upozornení poškodeným R. K. ml., spolujazdcom motorového vozidla idúceho
po vozovke, na čo obžalovaný M. P. hodil smerom na motorové vozidlo cigaretový ohorok, v dôsledku

čoho (obava, že ohorok padol do motorového vozidla) poškodení zastavili svoje vozidlo a vystúpili.

To, že došlo k napadnutiu poškodených zo strany obžalovaných vyplýva z výpovedí obidvoch
poškodených podrobne rozobratých v napadnutom rozsudku a týmto nie je dôvod neveriť a odvolací súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že poškodení pod trestnými následkami krivej

výpovede a krivej prísahy uvádzali nepravdu o skutku. Naopak obžalovaní sa svojimi výpoveďami snažili
zmierniť svoju zodpovednosť za spáchaný skutok resp. úplne sa jej zbaviť s tým, že podľa nich mali
konať v nutnej obrane. Táto obrana obžalovaných, že konali v nutnej obrane podľa § 25 Tr.zák. bola
vyvrátená vykonaným dokazovaním a prvostupňový súd v napadnutom rozsudku podrobne rozviedoldôvody, pre ktoré nebolo možné takéto tvrdenie obžalovaných považovať za relevantné a správne bolo
prvostupňovým súdom vyhodnotené za účelovú obranu obžalovaných a odvolací súd s týmito dôvodmi
stotožňuje bez potreby ich opakovania v tomto rozhodnutí.

Výpovede poškodených sú z určitej časti potvrdzované aj z prípravného konania prečítanej výpovede
svedka P. S. na hlavnom pojednávaní, ktorý bol na mieste skutku s obžalovanými a ktorý jednak potvrdil,
že so svedkom stáli obžalovaní na ceste uprostred križovatky, keď okolo nich prechádzalo motorové
vozidlo s poškodenými, jednak z jeho výpovede vyplýva, že obžalovaný P. hodil smerom na vozidlo

cigaretový ohorok a potom, čo poškodení zastavili s motorovým vozidlom, poškodený K. ml. vyšiel z
motorového vozidla s teleskopickým obuškom, M. P. mu išiel hneď naproti a títo dvaja sa do seba
zakliesnili, medzitým vystúpil z auta vodič (poškodený K. st.), ku ktorému zároveň išiel S. E., ktorý ho
oboma rukami sotil do oblasti trupu a poškodený padol chrbtom na zem, kde zostal ležať, potom E.
prišiel k svedkovi a pozerali sa na P.. Svedok tiež uviedol, že on nikoho neudrel a ani nenapadol, keďže
má podmienku. Napriek svedkom uvádzaným podrobnostiam o priebehu skutku a vyjadreniu svedka,

že počas tohto celého stál na ceste, fajčil a len sa pozeral na „obidve predstavenia", vo výpovedi tento
svedok najprv uviedol, že zo strany spolujazdca vyletel chlapec s teleskopickým obuškom (poškodený R.
K. ml.) a asi ich chcel všetkých rozbiť a následne protirečivo k tomu uviedol, že nevidel, či niekto niekoho
a ako napadol, odvolací súd výpoveď tohto svedka, ako osoby v priateľskom vzťahu k obžalovaným,
vyhodnotil v tejto časti ako snahu pomôcť obžalovaným.

Odvolací súd však zistil pochybenia v skutkových zisteniach prvostupňového súdu v tom, že z
vymedzenia skutku v napadnutom rozsudku vyplýva, že obžalovaný M. P. mal poškodeného R. K. ml.
kopnúť do oblasti tela a keď tento spadol na zem, mal ho kopať do oblasti hlavy a tela. Uvedené zistenie
prvostupňového súdu však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, keďže ani

z jedného z vykonaných dôkazných prostriedkov nevyplýva taký záver. Ani jeden z obžalovaných na
hlavnom pojednávaní neuviedol, že by obžalovaný P. mal poškodeného kopať a uvedené nevyplýva
ani z výpovedí poškodených vykonaných na hlavnom pojednávaní. Samotný poškodený R. K. ml.
pritom uviedol, že ho mala kopať iná osoba ako obžalovaný P.. Toto nesprávne skutkové zistenie, ktoré
nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, bolo dôvodom zrušenia rozsudku

prvostupňového súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.por., a preto odvolací súd dotknutú časť o kopaní
poškodeného R. K. ml. obžalovaným M. P. z vymedzenia skutku (skutkovej vety) vypustil. Odvolací súd
v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle zásady bezprostrednosti podľa § 2 ods. 19 Tr.por., ktorá je
rozvedená aj v § 278 ods. 2 Tr.por. súd môže pri svojom rozhodnutí vychádzať iba z dôkazov, ktoré boli
na hlavnom pojednávaní vykonané.

Druhé pochybenie prvostupňového súdu spočívalo v tom, že oproti obžalobe z vymedzenia skutku
v napadnutom rozsudku vypustil tú časť, že S. E. potom, ako sotil poškodeného R. K. st. „následne
sa presunul k poškodenému R. K. ml. a opakovane ho kopol do tváre" s tým, že táto časť konania
obžalovaného E. nebola preukázaná bez pochybností.

Odvolací súd sa s tým nestotožňuje a uvedené vypustenie časti skutkovej vety bolo nesprávne a
nevyplývalo z vykonaného dokazovania, ktoré bolo vyhodnotené prvostupňovým súdom v tejto časti
chybne. V tejto súvislosti treba poukázať, že samotný poškodený R. K. ml. uviedol, že keď ho obžalovaný
M. P. udieral do tváre a strhol ho na zem, pristúpila k poškodenému druhá osoba z druhej strany a

opakovane ho kopala do tváre, keď ležal na zemi a usudzuje, že to mal byť obžalovaný S. E., keďže
pristúpil k nemu zo strany, kde bol jeho otec. Pokiaľ svedok P. S. vypovedal, že on sa do bitky žiadnym
spôsobom nezapojil, čo vyplýva aj z ostaných vykonaných dôkazov, poškodeného mohol z druhej strany
kopnúť jedine obžalovaný S. E..

Odvolací súd poukazuje, že skutočnosť, že poškodený R. K. ml. musel byť aj kopnutý nohou, vyplýva z
lekárskej správy zo dňa 13.2.2014 z CPO - úrazová ambulancia V. nemocnice C., H. akad. L. M. na č.l.
XXX, kde je u tohto poškodeného okrem iného konštatovaná aj exkoriácia (odrenina kože) s otlačenou
podrážkou topánky.

Odvolací súd musí uvedené uzavrieť s tým, že napriek uvedenému pochybeniu prvostupňového súdu v
tejtočastinemoholskutkovúvetunapadnutéhorozsudkuzmeniťtak,žebyuvedenékonanie(opakované
kopnutie do tváre poškodeného R. K. ml. obžalovaným S. E.) do nej doplnil, keďže prokurátor nepodalodvolanie v neprospech obžalovaného a išlo by o zmenu rozsudku v neprospech obžalovaného S. E.,
čo zákon neumožňuje (zákaz reformatio in peius ustanovený v § 322 ods. 3 Tr.por.).

Správne bolo aj prvostupňovým súdom vyhodnotené konanie obžalovaných ako spolupáchateľstvo
podľa § 20 Tr.zák., keďže trestná činnosť bola spáchaná spoločným konaním oboch obžalovaných a v
tomto smere nie je určujúce, že obžalovaný M. P. smeroval prioritne svoj fyzický atak voči poškodenému
R. K. ml. a obžalovaný S. E. voči poškodenému R. K. st., resp. že niektorý z obžalovaných niektorého
z poškodených fyzicky neatakoval, keďže pri spolupáchateľstve v tomto prípade nie je nevyhnutné, aby

každý zo spolupáchateľov uskutočnil celé konanie voči každému z poškodených, ale postačuje to, že
súhrn ich konania napĺňa všetky znaky dotknutých trestných činov a v danom prípade bol spoločný
úmysel (nepriamy) obidvoch obžalovaných spáchať predmetné trestné činy. O spolupáchateľstve svedčí
aj tá skutočnosť, že keď poškodený R. K. st. išiel na pomoc svojmu synovi, poškodenému R. K. ml.,
ktorého udieral obžalovaný M. P., tak ho obžalovaný S. E. sotil, teda týmto svojim konaním umožnil
spoluobžalovanému dokonať spáchanie skutku. V tomto ohľade sú všeobecne platné teoretické úvahy

ohľadom inštitútu spolupáchateľstva uvádzané v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Tdo/11/2012
zo dňa 14.3.2012 aplikovateľné aj na prejednávaný prípad.

II. K výroku o treste.

Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí
súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Tr.zák.) a vymedzenie okolností, na ktoré
musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Tr.zák.).

Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život
(prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej
prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1
Tr.zák.).

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania
činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa
tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4

Tr.zák.). Tieto okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť pri ukladaní trestu, dostatočne určito zdôvodnil
prvostupňový súd v napadnutom rozsudku a odvolací súd sa s nimi stotožňuje (s výnimkou vyššie
uvedenej skutočnosti, že obžalovaní nekonali v priamom úmysle, ale v nepriamom úmysle) bez toho,
aby ich opakoval aj v tomto rozhodnutí a odvolací súd sa vyjadrí iba k tým z nich, ktoré považuje za
podstatné zdôrazniť resp. ich doplniť.

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu,
ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov.
Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný
zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu

ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Tr.zák. páchateľovi možno uložiť len taký
druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty
možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí
súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody.

Trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr.zák. a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1
Tr.zák. sú úmyselnými trestnými činmi, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia
slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov (zákonom ustanovená trestná
sadzba trestu odňatia slobody v § 364 ods. 1 Tr.zák. je 0 až 3 roky a v § 156 ods. 1 Tr.zák. je 6

mesiacov až 2 roky), t. j. ide o prečiny (§ 10 ods. 1 písm. b/ Tr.zák.). Teda v prípade spáchania uvedených
trestných činov zákonodarca ustanovil s poukazom na už uvedené ustanovenie § 34 ods. 6 Tr.zák., že
súd nemusí ukladať trest odňatia slobody, či už vo forme podmienečného odkladu jeho výkonu alebo
ako nepodmienečný.Prvostupňovýsúdobžalovanýmuložilúhrnnépodmienečnétrestyodňatiaslobody, atoS.E.8mesiacov
so skúšobnou dobou 1 rok a obžalovanému M. P. na 16 mesiacov so skúšobnou dobou 18 mesiacov

a s takto uloženými trestami pre obžalovaných sa stotožnil aj odvolací súd, ktoré aj prevzal od svojho
rozhodnutia, keďže odvolací súd má po posúdení celej veci za to, že druh trestu a jeho výmera uložený
prvostupňovýmsúdomvprejednávanejvecizodpovedajúúčelutrestuustanovenéhoTrestnýmzákonom
a sú aj spravodlivým trestom.

Správne prvostupňový súd ukladal obžalovaným úhrnný trest s použitím § 41 ods. 1 Tr.zák., keďže
spáchali jedným skutkom dva trestné činy (prečiny).

Uloženie trestov odňatia slobody s podmienečným odkladom ich výkonu obom obžalovaným zodpovedá
závažnosti spáchanému skutku (spôsobenie ublíženia na zdraví dvom osobám a zároveň spôsobenie
výtržnosti) a osobám obžalovaným a k ich postoju k spáchanej trestnej činnosti a bola splnená zákonná

podmienka, že vzhľadom na osoby obžalovaných, najmä s prihliadnutím na ich doterajší život a
prostredie, v ktorom žijú a pracujú, a na okolnosti prípadu na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu obžalovaných výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Odvolací súd obžalovaných upozorňuje, aby počas skúšobnej doby viedli riadny život, v opačnom

prípade podľa Trestného zákona súd rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa
vykoná uložený trest odňatia slobody, ktorý bol podmienečne odložený.

Odvolací súd zistil, že prvostupňovým súdom bola nesprávne určená u obžalovaného S. E. poľahčujúca
okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr.zák., teda že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny

život, keďže tento obžalovaný bol pred spáchaním skutku už priestupkovo postihnutý v roku XXXX
uložením blokovej pokuty 280 eur za porušenie pravidiel cestnej premávky. N. riadne života podľa
§ 36 písm. j) Tr.zák. sa nerozumie len zisťovanie tej skutočnosti, či daná osoba bola alebo nebola
súdne trestaná (išlo by zužujúci pohľad, ktorému by musela zodpovedať iná zákonná formulácia), ale
rozumie sa ním dodržiavanie právneho poriadku ako celku a ďalších základných noriem spoločnosti,

a preto keď je niekto postihnutý za spáchanie úmyselnej protiprávnej činnosti v priestupkovom konaní
predošlý rok pred spáchaním skutku, nie je možné hovoriť ohľadom takej osoby o vedení riadneho života
pred spáchaním trestného činu. Toto pochybenie prvostupňového súdu však muselo zostať iba ako
konštatovanie v akademickej rovine, keďže odvolanie podal iba obžalovaný a v takom prípade podľa §
322 ods. 3 Tr.por. nie je možné zmeniť rozsudok v neprospech obžalovaného (zákaz reformatio in peius),

a teda táto nesprávne určená poľahčujúca okolnosť musela byť prevzatá aj do rozsudku odvolacieho
súdu a rovnako z toho vyplývajúci následne nesprávny určený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, keďže správne mal byť aj u tohto obžalovaného ukladaný trest odňatia slobody s použitím §
38 ods. 4 Tr.zák., teda so zvýšením dolnej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody o jednu tretinu.

III. K výroku o náhrade škody.

Prvostupňový súd poškodených odkázal s nárokom na náhradu škody podľa § 288 ods. 1 Tr.por.
na občianske súdne konanie s tým, že pre určenie výšky škody by bolo potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie presahujúce potreby trestného stíhania.

S uvedeným sa stotožnil aj odvolací súd, keďže zranenia poškodeného R. K. st. boli rozdielnym
spôsobom posúdené v znaleckom posudku z odvetvia chirurgie, špecializácie traumatológia, v
lekárskom posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia a v odbornom vyjadrení znalca
z odvetvia súdne lekárstvo (č.l. 80, 193-194, 248-253).

V prípade poškodeného R. K. ml. mal prvostupňový súd správne postupovať tak, že na hlavnom
pojednávaní už pri úkonoch vykonávaných podľa § 256 Tr.por. bolo treba rozhodnúť, že podľa § 256 ods.
3, ods. 4 Tr.por. tohto poškodeného na hlavné pojednávanie s nárokom na náhradu škody nepripúšťa,
keďže si do skončenia vyšetrovania neuplatnil náhradu škody riadne a včas, pretože pri výsluchu v

prípravnom konaní neuviedol výšku uplatnenej náhrady škody a vyjadril sa iba tým spôsobom, že žiada
náhradu škody, ale nevie uviesť presne v akej výške, čo je podľa ustálenej súdnej praxe nedostatočné
vyjadrenie (primerane k tomu R 7/1968).Odvolací súd teda po zrušení rozsudku vzhľadom na zákonnú formuláciu obsiahnutú v § 288 ods. 1
Tr.por. poškodených odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces, a nie na občianske súdne
konanie ako to formuloval v napadnutom rozsudku prvostupňový súd, pričom poškodených presne

označil spôsobom ako to požaduje uvedené ustanovenie zákona.

K tým relevantným odvolacím námietkam, ku ktorým sa nevyjadril už vyššie a ktoré vyhodnotil za
nedôvodné, odvolací súd uvádza nasledujúce skutočnosti.

To, že svedok P. S. uviedol, že „M. P. išiel mu hneď naproti" (poškodenému R. K. ml.), resp. že „vystúpil
z auta vodič, bol to starší pán, ku ktorému zároveň išiel S. E.", výslovne vyplýva z jeho výpovede zo
dňa 3.10.2014 (č.l. 57) a prvostupňový súd túto výpoveď vyhodnotil správne a odvolací súd sa s ním
stotožnil. To, že niektorá procesná strana sa s posúdením a vyhodnotením niektorého z vykonaných
dôkazných prostriedkov nestotožňuje, resp. že si ho vykladá rozdielnym spôsobom, neznamená, že
súd musí prijať tento jej rozdielny výklad.

Zo znaleckého posudku z odvetvia chirurgia, špecializácia traumatológia nevyplývajú žiadne
skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s tým, ako skutok resp. odstrčenie opísal poškodený R. K. st. a
to, že na jeho tele neboli zadokumentované tzv. obranné zranenia, ktoré by svedčili, že sa poškodený
pred sotením aspoň pasívne bránil rukami, nasvedčuje práve tomu, že poškodený útok zo strany

obžalovaného S. E. nečakal.

K tvrdeniu odvolateľov, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku nevyrovnáva so všetkými
významnými skutočnosťami nevyhnutnými pre rozhodnutie, resp. že skutkový stav bol nesprávne
zistený, odvolací súd uvádza, že na tieto skutočnosti argumentačne reagoval odvolací súd v tomto

rozhodnutí a podľa ustálenej súdnej praxe odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže prvostupňové a druhostupňové konanie z pohľadu
predmetu konania tvoria jeden celok. Ďalšie odvolacie námietky, ku ktorým sa odvolací výslovne
nevyjadril v tomto rozhodnutí, boli odvolacím súdom vzhľadom na skutočnosti rozvedené vyššie
vyhodnotené za irelevantné a nie je dôvod sa nimi bližšie zaoberať.

Odvolací súd zhrnutím uvádza, že na základe podaného odvolania musel byť rozsudok prvostupňového
súdu zrušený odvolacím súdom v celom rozsahu (keďže bol zrušený výrok o vine), pričom bola upravená
skutková veta tak, že z nej bola vypustená tá časť, ktorá nemala oporu vo vykonanom dokazovaní
na hlavnom pojednávaní, pričom ohľadom ostatnej časti napadnutého rozsudku odvolací súd rozhodol

vecne rovnakým spôsobom ako prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Odvolací súd rozhodol vo
veci sám rozsudkom v zmysle § 322 ods. 3 Tr.por., keďže nové rozhodnutie bolo možné urobiť na
podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku dostatočne zistený.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.