Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 10, 2020

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 6Nt/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010290
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Pilarčíková
ECLI: ECLI:SK:OSNO:2020:5819010290.1

Uznesenie

Okresný súd Námestovo samosudkyňou Mgr. Danielou Pilarčíkovou, v trestnej veci proti ods. I. N., nar.
XX.XX.XXXX, pre prečin marenia úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona a iné,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.03.2020 v Námestove, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku z a m i e t a návrh odsúdeného I. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
J., N. č. XXX/XX, na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo

pod sp. zn. 0T/17/2014.

o d ô v o d n e n i e :

Tunajšiemu súdu bol doručený návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania 30. 7. 2019 s
odôvodnením, že trest zákazu činnosti na doživotie, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom sp. zn.
0T/17/2014 zo dňa 18. marca 2014 je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, jeho pomerom a je v
zrejmom rozpore s účelom trestu. Tieto skutočnosti sú skutočnosťami skôr neznámymi v zmysle § 394

ods. 4 písm. a) Tr. poriadku, keďže ust. § 61 ods. 5 Tr. zák. a ust. § 69 ods. 5 Tr. zák. sú v rozpore s
čl. 16 ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 1, s čl. 2 ods. 3, s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 1, s čl. 4, s čl. 49 ods. 3 a s čl.
52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Súčasťou návrhu na povolenie obnovy konania bol
aj návrh na prerušenie konania podľa § 283 ods. 5 Tr. poriadku a podnet na podanie návrh na začatie
konania pred Ústavným súdom SR podľa ust. § 74 písm. d) Zákona č. 314/2018 Z. z. na vyslovenie

nesúladu ust. § 61 ods. 5 Tr. zákona a ust. § 69 ods. 5 Tr. zákona s čl. 16 ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s
čl. 12 ods. 1, s čl. 2 ods. 3, s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a s čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odsúdený odôvodnil návrh na povolenie obnovy konania a návrh na prerušenie konania spolu s
podnetom prostredníctvom obhajcu tým, že trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo sp. zn.

0T/17/2014 zo dňa 18. marca 2014 bol uznaný vinným aj z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky podľa ust. § 289 ods. 3 písm. a) Tr. zákona a okrem iného mu bol uložený trest zákazu činnosti
na doživotie.

Odsúdený poukázal na okolnosti spáchania predmetného trestného činu, že skutok, za ktorý mu bol
uložený trest zákazu činnosti na doživotie spáchal dňa 17. 3. 2014, vo veku 21 rokov a 4 mesiacov,

t.j. len 4 mesiace po prekročení veku, kedy prestal byť osobou blízkou veku mladistvým, -všetky tri
skutky, právne posúdené ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr. zákona (za
ktoré bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0T/364/2012 zo dňa 17.
8. 2012, rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/130/2012 zo dňa 12. 3. 2013), spáchal v
priebehu 22 mesiacov, - napriek tomu, že trestný zákon umožňoval uložiť mu ochranné liečenie podľa
ust. 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona, ani Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 0T/365/2012, ani

Okresný súd Námestovo v konaní sp. zn. 6T/130/2012, nepovažovali uloženie ochranného opatrenia
na ochranu spoločnosti pred trestným činom za potrebné, a napriek uvedeným okolnostiam, mu boltrestným rozkazom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/17/2014 zo dňa 18. 3. 2014 uložený
absolútny trest zákazu činnosti.

Takto uložený trest je v rozpore s ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, keďže nevytvára žiadne podmienky
na prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život, pretože akékoľvek vedenie riadneho života v zmysle
zdržiavania sa požívania alkoholických nápojov, osobitne so zreteľom na vedenie motorových vozidiel,
nemá pre neho z hľadiska možnosti zmiernenia účinkov absolútneho trestu zákazu činnosti žiaden
význam. Takýto trest považuje za nespravodlivý a v dôsledku toho aj neľudský a zároveň ponižujúci,

pretože bez toho, aby mohol preukázať svoje polepšenie, ho na celý zvyšok života vylučuje z možnosti
viesť motorové vozidlo, vykonávať mnoho druhov zamestnaní. Bola mu vzatá akákoľvek šanca svojím
ďalším životom zmierniť následky svojho odsúdenia. Ust. § 61 ods. 5 Tr. zákona a ust. § 69 ods. 5 Tr.
zákona je nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

Podľa ust. § 283 ods. 5 Tr. poriadku súd preruší trestné stíhanie aj vtedy, ak sa domnieva, že všeobecne
záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce pre
rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej
sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Nález
ústavného súdu je pre súd záväzný.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy SR: Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu

a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a
slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR: Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj
právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Nikoho nemožno mučiť alebo
podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 Charty základných práv Európskej únie: Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa

rešpektovať a ochraňovať.

Podľa čl. 4 Charty základných práv Európskej únie: Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie: Prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná
trestnému činu.

Podľačl.52ods.1ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie:Akékoľvekobmedzenievýkonuprávaslobôd
uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za

predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak
je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo
ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa § 61 ods. 5 Tr. zákona súd má povinnosť uložiť páchateľovi trestného činu trest zákazu činnosti

na doživotie, za predpokladu naplnenia hypotézy uvedenej pod písm. a) alebo pod písmenom b) tohto
zákonného ustanovenia. Uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie je obligatórne, a v spojení s ust. §
69 ods. 5 Tr. zákona znamená doživotné vylúčenie odsúdeného z možnosti riadiť akékoľvek motorové
vozidlo, a to bez ohľadu na to, kedy a za akých okolností došlo k naplneniu skutkovej podstaty § 289Tr. zákona v dvoch predchádzajúcich prípadoch, za ktoré bol páchateľ odsúdený. Takéto ustanovenie
je však v rozpore s účelom trestu podľa Trestného zákona, ktorý je vyjadrený v ust. § 34 ods. 1 Tr.
zákona, podľa ktorého: Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni

v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Zároveň takýto trest nezodpovedá definícii trestu podľa ust. § 31 Tr. zákona, ale svojou
povahou a predovšetkým účelom zodpovedá ochrannému opatreniu.

Taktiež v súvislosti a návrhom na začatie konania pred ústavným súdom bolo poukázané na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2018 v rámci ktorého ústavný súd
poukázal, že aj keď oblasť trestného práva patrí z hľadiska dohovoru tradične do sféry zvrchovanej
právomoci štátov, čomu zodpovedá široká miera voľnosti, uváženia zákonodarcu pri voľbe konkrétnej
trestnej politiky, spoločným dedičstvom, tradícií a ideálov, morálnych a duchovných hodnôt, na ktoré
odkazuje Preambula dohovoru a Štatút rady Európy, sú v oblasti trestného práva princípy zákonnosti,

humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. V súvislosti s uvedeným následne
v návrhu citoval konkrétne znenie označeného nálezu a poukázal, že nezlučiteľnosť absolútnosti
a nezmeniteľnosti akéhokoľvek druhu trestu, predovšetkým humánnosti, primeranosti trestu a jeho
následkov pre páchateľa a ľudskej dôstojnosti, je zrejmá aj z vývoja úpravy doživotného trestu odňatia
slobody v Trestnom zákone, resp. obligatórnosti jeho ukladania, ako aj nemožnosti podmienečného

prepustenia. Keď podľa ust. § 47 ods. 2 Tr. zákona, ak súd posudzoval páchateľa za jeden z
dokonaných trestných činov vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení, bolo povinnosťou súdu
uložiť páchateľovi obligatórny trest odňatia slobody na doživotie, a to aj za predpokladu, že neboli
splnené podmienky uvedené pre ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie, uvedené v ust. §
47 ods. 1 Tr. zákona teda, že uloženie takéhoto trestu vyžadovala účinná ochrana spoločnosti a

nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov.
Zákonom č. 576/2009 Z. z. bolo ustanovenie § 47 ods. 2 zmenené tak, že naopak podmienkou
sine qua non pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, za trestné činy v tomto zákonnom
ustanovení vymenované bolo, že boli splnené podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie, uvedené v ust. § 47 ods. 1 Tr. Zákona. Rovnako ust. § 67 ods. 3 Tr. zákona v znení

účinnom do 31. 12. 2009, zakotvovalo nemožnosť podmienečného prepustenia osoby odsúdenej na
doživotie opätovne, alebo odsúdenej na doživotie, podľa ust. § 47 ods. 2 Tr. zákona. S účinnosťou
od 1. 1. 2010 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že sa týkalo len osôb opätovne odsúdených na
trest odňatia slobody na doživotie. Zákonom č. 214/2019 Z. z. z 26. júna 2019 účinným od 1. augusta
2019 bolo ustanovenie § 67 ods. 3 Tr. zákona zrušené, teda z Trestného zákona bola nemožnosť

podmienečného prepustenia osoby odsúdenej na doživotie, úplne vypustená. Pri týchto zmenách
Trestného zákona, bola v dôvodových správach, predložených Národnej rade Slovenskej republiky,
ako dôvod na zmenu, teda odstránenie obligatórnosti uloženia doživotného trestu odňatia slobody,
resp. nemožnosti podmienečného prepustenia na slobodu, uvádzaná nezlučiteľnosť takej úpravy so
základnými právami, zakotvenými ústavou a dohovorom. Následne bola použitá citácia z dôvodovej

správy k Zákonu č. 214/2019 Z. z., že bolo upustené od existencie tzv. absolútneho doživotného
trestu v rámci ktorého, nie je možné podať zo strany odsúdeného žiadosť o podmienečné prepustenie,
cieľom bolo zosúladenie právnej úpravy s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok ESĽP Vinter a ost. proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 9. 7. 2013, rozsudok ESĽP
Laszslo Magyar proti Maďarsku zo dňa 20. 5. 2017, rozsudok ESĽP Kafkaris proti Cypru zo dňa 12.

2. 2018) absolútne doživotie je v kontexte medzinárodného práva v rozpore so základnými ľudskými
právami a slobodami, pričom uvedené konštatuje, aj ESĽP v rámci svojej judikatúry. Podľa názoru
ESĽP má zakotvenie absolútneho trestu doživotia v právnom poriadku za následok porušenie čl. 3
Európskeho dohovoru o ľudských právach je teda nežiaduce, aby v právnom poriadku neexistoval
mechanizmus prostredníctvom, ktorého dôjde k preskúmaniu toho, či u odsúdeného na doživotie

nenastali určité zmeny, ktoré eliminujú jeho nebezpečnosť a taktiež, či je nevyhnutné, aby u neho
naďalej pretrvávalo odňatie slobody.“ Aj keď odňatie osobnej slobody na doživotie s nemožnosťou
podmienečného prepustenia je nesporne najdrastickejším zásahom do osobnej slobody jednotlivca,
nemožno ponechať bez povšimnutia, že trest zákazu činnosti obmedzuje odsúdeného vo vykonávaní
činnosti, ktorú by inak nebyť uloženého trestu, vykonávať mohol, a ktorá je prístupná, za splnenia

právnymi predpismi ustanovených podmienok, všetkým. Trest zákazu činnosti, teda nesporne zasahuje
do práva každého konať to, čo nie je zákonom zakázané, (čl. ods. 3 ústavy) rovnako, ako do práva
na rovnosť v dôstojnosti i právach (čl. 12 ods. 1 ústavy). Odsúdeného zároveň obmedzuje v práve
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktorého reálnym predpokladom je vo väčšine prípadovspôsobilosť riadiť dopravný prostriedok. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť tento dôsledok zákazu
činnosti,nazákladeargumentácie,žedopravunevyhnutnúpreuskutočneniezárobkovejčinnostisimôže
dotknutá osoba zabezpečiť prostredníctvom iných osôb, keďže s takýmto zabezpečením dopravy iných

osôbsúspojenézvýšenénáklady,ktorépredovšetkýmumalýchživnostníkovzohrávajúnezanedbateľnú
úlohu pri ich schopnosti takouto činnosťou sa uživiť spôsobilosť riadiť dopravný prostriedok je rovnako
v mnohých zamestnaniach priamym predpokladom možnosti ich získania. Doživotný trest zákazu
činnosti riadiť motorové vozidlá, tak nesporne zasahuje aj do práva na slobodnú voľbu povolania, práva
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Uloženie doživotného trestu zákazu činnosti je aj

zásahom do práva nepodrobovať nikoho neľudskému, či ponižujúcemu trestu. Z už vyššie citovaných
ustanovení Trestného zákona, vzťahujúcim sa k účelu trestu, je nesporné, že účelom trestu nie je ponížiť
páchateľa, ale ako priamy dôsledok protiprávneho konania a uložiť mu na základe zákona obmedzenia,
ktoré znamenajú ujmu na osobnej slobode, majetkových, či iných právach. Z rovnakého dôvodu je
uloženie doživotného trestu zákazu činnosti aj zásahom do práva zakotveného v čl. 3 dohovoru, teda
nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu trestu. V návrhu bolo poukázané na citáciu nálezu

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/09 zo dňa 2. 11. 2011. Ďalej podľa judikatúry Ústavného súdu musí
zásah do ústavou garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu
štátu, osobitne jeho materiálnemu chápaniu. (Nález sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a PL.
ÚS 3/09, PL. ÚS 23/06). Zároveň navrhovateľ dal do pozornosti Zákon o priestupkoch obsahujúci
skutkovú podstatu obdobnú skutkovej podstate podľa ust. § 289 ods. 1 Tr. zákona, v § 22 ods. 1

písm. d), a e) nepozná zásadu „trikrát a dosť“, ktorej vyjadrením je doživotný trest zákazu činnosti.
Trestný zákon neustanovuje v žiadnom zo svojich ustanovení, že by pre uloženie doživotného trestu
zákazu činnosti, a k nemožnosti podmienečného odpustenia jeho zvyšku, bolo potrebné akýmkoľvek
spôsobom skúmať osobu páchateľa a predovšetkým možnosť jeho nápravy, naopak obligatórnosťou
uloženia životného zákazu trestu činnosti, a naopak nemožnosťou podmienečného upustenia od jeho

zvyšku vylučuje akúkoľvek možnosť posúdenia, či nie je nádej, že by páchateľa v konkrétnej oblasti bolo
možné napraviť zákazom činnosti na konkrétny ohraničený čas, alebo uložením ochranného liečenia.
Skutočnosť, že navrhovaná právna úprava nie je nevyhnutná pre dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým
je ochrana spoločnosti (pre nápravu páchateľa je absolútne nevhodná) vyplýva aj z porovnania tejto
právnej úpravy s právnou úpravou, vo vzťahu k priestupkom s obdobnou skutkovou podstatou. V tejto

súvislosti navrhovateľ citoval aj ust. § 14 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a), b), § 22 ods. 1 písm. a), d), e), §
22ods.2písm.b),c)Zákonač.372/1990Zb.,ust.§91ods.1písm.a),b),c),ods.3,ods.4.ods.5,ods.6,
ust. § 92 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Zákona č. 8/2009 Z. z. v súhrnne ktorých vyplýva, že zákon o priestupkoch
napĺňa ten istý účel, teda nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti pred nebezpečenstvom vyplývajúcim
z riadenia motorových vozidiel pod vplyvom alkoholu prostriedkami, ktoré smerujú k odstráneniu pôvodu

páchania protiprávnych konaní resp. spôsobilosť osoby, ktorá spáchala priestupok tým, že viedla
motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu vyhodnocuje na základe odborného posúdenia tejto spôsobilosti
odborníkmi z oblasti psychiatrie, resp. ukladá páchateľom takýchto priestupkov podrobiť sa odbornému
poradenstvu z odboru psychológie. Niet žiadneho reálneho dôvodu, pre ktorý by prostriedky zvolené
Trestným zákonom, na riešenie problému svojou podstatou identického, ako je problém s vedením

motorového vozidla, ktorý napĺňa skutkovú podstatu priestupkov, mali byť považované za nevyhnutné,
ak Zákon o priestupkoch a Zákon o cestnej premávke zakotvuje iné, miernejšie právne prostriedky.
Poukázal tiež na legislatívny proces od podania pôvodného vládneho návrhu až po schválenie ust. § 69
ods.5Tr.zákona.Zákazomčinnostinadoživotiejevšakzasiahnutédoprávosoby,ktorejjeuloženýtrest,
bez toho, aby bolo kedykoľvek v ďalšom období skúmané, či páchateľ predstavuje hrozbu pre verejný

záujem, a teda či obmedzenie jeho práv trvajúce aj niekoľko desiatok rokov, bez toho aby bolo skúmané,
je primerané a potrebné pre chránený verejný záujem nad mieru zodpovedajúcu zásade primeranosti.
Absolútny trest zákazu činnosti a nemožnosť podmienečného upustenia od jeho zvyšku bez toho, aby
dotknutá osoba mala možnosť preukázať v akomkoľvek čase po uložení takéhoto trestu, že zásah do
jej práv už pre ochranu spoločnosti nie je potrebný, však robí tento zásah do práv dotknutých osôb

neprimeraným vo vzťahu k sledovanému verejnému záujmu a je z tohto hľadiska samoúčelný.

Vo veci bolo nariadené verejné zasadnutie, na verejnom zasadnutí dňa 10.3.2020 odsúdený
prostredníctvom obhajcu zotrval na podanom návrhu na povolenie obnovy konania z dôvodov
uvedených v jeho písomnom odôvodnení.

Podľa ust. § 394 ods. 1 Tr. poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom
alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmomnepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa ust. § 394 ods. 4 Tr. poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj a)
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu
Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo

slobodyobvineného,aknegatívnedôsledkytohtorozhodnutianemožnoinaknapraviť, b)strataúčinnosti
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 ústavy voči rozsudku
vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ak
tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky

obnovy konania podľa § 394.

Podľa ust. § 283 ods. 5 Tr. poriadku súd preruší trestné stíhanie aj vtedy, ak sa domnieva, že všeobecne
záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce pre
rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej

sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Nález
ústavného súdu je pre súd záväzný.

Keďže súčasťou návrhu bol aj návrh na prerušenie konania podľa § 283 ods. 5 Tr. poriadku a podnet
na podanie návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa ust. § 74 písm. d) Zákona č.

314/2018 Z. z. na vyslovenie nesúladu ust. § 61 ods. 5 Tr. zákona a ust. § 69 ods. 5 Tr. zákona s čl. 16
ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 1, s čl. 2 ods. 3, s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 49 a 52 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie, súd sa ako s predbežnou otázkou musel vysporiadať, či v danom prípade sú splnené
podmienky na prerušenie konania podľa § 283 ods. 5 Tr. poriadku.

Súd sa nestotožnil s rozsiahlymi právnymi argumentmi odsúdeného, resp. jeho obhajcu, že v danom
prípade prichádza do úvahy podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa ust.
§ 74 písm. d) Zákona č. 314/2018 Z. z. na vyslovenie nesúladu ust. § 61 ods. 5 Tr. zákona a ust. § 69
ods. 5 Tr. zákona s čl. 16 ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 1, s čl. 2 ods. 3, s čl. 35 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 49 a 52 ods.
1 Charty základných práv Európskej únie.

V sumáre navrhovateľ v podnete a návrhu na prerušenie konania a podnetu na podanie návrhu na
začatie konania pred Ústavným súdom SR v podstate uviedol, že doživotný trest zákazu činnosti a

nemožnosť podmienečného upustenia od jeho zvyšku je trestom v rozpore s ust. § 34 ods. 1 Tr.
Zákona, tiež s konkrétnymi vymedzenými článkami Ústavy SR, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a s čl. 49 a 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, keďže ide
o trest nespravodlivý, neľudský a zároveň ponižujúci, pretože bez toho, aby mohol preukázať svoje
polepšenie, ho na celý zvyšok života vylučuje z možnosti viesť motorové vozidlo, vykonávať mnoho

druhov zamestnaní, bez šance svojím ďalším životom zmierniť následky odsúdenia, je tak v rozpore
s princípmi zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, a to aj
s poukazom na vývoj úpravy doživotného trestu odňatia slobody v Trestnom zákone, v kontexte s
citovanými nálezmi Ústavného súdu SR, na ktoré v odôvodnení svojho podnetu navrhovateľ rovnako
poukázal a nimi argumentoval.

Na margo uvedeného súd nezistil dôvod na prerušenie konania podľa § 283 ods. 5 Tr. poriadku a to z
nasledovných dôvodov:

V prvom rade prvostupňový súd poukazuje, že nemožno postaviť do rovnakej roviny a porovnávať

úpravu doživotného trestu odňatia slobody s doživotným trestom zákazu činností viesť motorové vozidlá.
Treba si uvedomiť, že trest odňatia slobody predstavuje najzávažnejší zásah do základných ľudských
práv a slobôd (osobná sloboda), patriacich bez výnimky každej fyzickej osobe a oproti tomu pri treste
zákazučinnostíviesťmotorovévozidláideozamedzenietoho,abyosobaktorejsatrestukladá,nemohlavykonávať činnosť spojenú s odbornou spôsobilosťou a tento trest nie je spojený s odňatím osobnej
slobody. To znamená, že pre získanie vodičského oprávnenia musí osoba preukázať, že má na takúto
činnosť odbornú spôsobilosť a len za splnenia zákonných predpokladov môže aj túto činnosť vykonávať,

pričom nie je vylúčené, že takúto odbornú spôsobilosť časom navždy stratí. Doživotný trest zákazu
činnostíviesťmotorovévozidláakéhokoľvekdruhutaknemožnopovažovaťzatrestvrozporesprincípmi
humánnosti,nerešpektujúciľudskúdôstojnosť,pretožetakakosúdužuviedol,týmtotrestomsazakazuje
vykonávať činnosť, ktorej oprávnenie ju vykonávať nenadobúda každý člen spoločenstva automaticky,
ale musí preukázať odbornú spôsobilosť.

Nemožno tak podľa názoru okresného súdu stavať do tej istej roviny trest odňatia slobody a trest zákazu
činností viesť motorové vozidlá a tak ani nemožno vo vzťahu k tomuto druhu trestu aplikovať právnu
argumentáciu vzťahujúcu sa k trestu odňatia slobody s poukazom na konkrétne nálezy Ústavného súdu
SR, ako to urobil v tomto prípade navrhovateľ.

Pokiaľ navrhovateľ poukázal tiež, že k ukladaniu doživotného trestu zákazu činností dochádza
obligatórne, z dôvodov striktne upravených zákonodarcom bez zohľadnenia okolnosti spáchania
predmetného trestného činu a bez možnosti prevýchovy páchateľa, je podstatným si uvedomiť, že
tento trest bol uložený odsúdenému za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
Tr. zákona, ktorého objektom je aj ochrana života a zdravia, ako najvyššej hodnoty v živote každého

jedinca, pričom ochrana takejto hodnoty spolu s kombináciou opätovnej špeciálnej recidívy predstavuje
legitímny dôvod na sprísnenie punitívnej politiky štátu. Aj keď represia a výchova sú z hľadiska účelu
trestu dôležité, nie sú cieľom samy o sebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie konečného cieľa, ktorým
je ochrana spoločnosti v prípade páchateľov, ktorí sú špeciálnymi recidivistami. Okolnosti prípadu a
možnosti nápravy páchateľa v spojení s požiadavkou účinnej ochrany tak výsostných hodnôt - ako je

život, zdravie ( v neposlednom rade aj majetok) všetkých členov spoločnosti, za súčasného splnenia
zákonnej podmienky - špeciálnej recidívy (neochota páchateľa zdržať sa konania naplňujúceho znaky
konkrétnehotrestnéhočinu,hociužbolzatakýtotrestnýčindvakrátodsúdený)užzohľadnilzákonodarca
tým, že uzákonil možnosť uloženia absolútneho trestu zákazu činností viesť motorové vozidlá, čo sa
javí byť súdu spravodlivým a primeraným. Súd je toho názoru, že v špecifických prípadoch môže zákon

presným a predvídateľným spôsobom stanoviť kritéria na uloženie absolútneho doživotného trestu,
keďže doživotný trest je v tomto prípade spojený so zákazom činností, na ktorú sa vyžaduje odborná
spôsobilosť a na ktorú treba osobitné povolenie. Opierajúc sa o judikatúru ESĽP ( rozsudok z 12. 2. 2008
vo veci Kafkas proti Cypru (na ktorý poukázal aj navrhovateľ) súd uvádza, že pre naplnenie požiadaviek
plynúcich z čl. 3 Dohovoru postačuje existencia možnosti zmiernenia účinkov absolútneho trestu, a v

tomto prípade to je rozhodnutie prezidenta o odpustení alebo zmiernení trestu, ktoré Ústava SR a
slovenský trestný kodex upravujú.

Vzhľadom na uvedené, keďže okresný súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou navrhovateľa
ohľadom existencie dôvodov na prerušenia konania podľa § 283 ods. 5 Tr. poriadku, nevidel dôvody

na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa ust. § 74 písm. d) Zákona č.
314/2018 Z. z. na vyslovenie nesúladu ust. § 61 ods. 5 Tr. zákona a ust. § 69 ods. 5 Tr. zákona s čl.
16 ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 1, s čl. 2 ods. 3, s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
a s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a navrhovateľ v návrhu neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na
ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa,
alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu súd návrh na povolenie obnovy
konania potom ako nedôvodný zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať sťažnosť do troch dní od jeho oznámenia cestou tunajšieho súdu
ku Krajskému súdu v Žiline. Sťažnosť má odkladný účinok.