Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/384/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113218188
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113218188.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne F. J., H. Y., Č. X, proti žalovanému N.
M., H. Y., T. U. XX/XX, zastúpenému JUDr. Michalom Medviďom, advokátom AK so sídlom Košice,
Wurmova 1131/4, o zaplatenie 48.463,12 € s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
č.k. 16C/3/2014-253 zo 30.6.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie žalovaného proti III. výroku rozsudku.

Potvrdzuje rozsudok v I. a II. výroku.

Mení III. výrok rozsudku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni okrem sumy 34.769,10 € s
príslušenstvom aj 12.865,02 € s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12.865,02 € od
8.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 96,6 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 16C 3/2014-253 z 30.6.2017 rozhodol
nasledovne :

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 829 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 8.11.2010
do zaplatenia z a s t a v u j e .
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 34.769,10 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne od 8.11.2010 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .
IV. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 43,48%.

2.Rozhodoltakožalobedoručenejsúdudňa24.6.2013,ktorousažalobkyňadomáhalavočižalovanému
zaplateniasumy48.463,12€spolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezdlžnejsumyod8.11.2010
do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že požičala žalovanému peňažnú čiastku vo
výške 1.460.000,-Sk (48.463,12 €) za účelom kúpy bytu na T. U. XX/XX D. Y.. Medzi stranami sporu
bolo dohodnuté, že ak k odkúpeniu bytu nedôjde do dvoch rokov od poskytnutia pôžičky, žalovaný
vráti poskytnuté peňažné prostriedky žalobkyni najneskôr do jedného roka od márneho uplynutia doby
na odkúpenie bytu. K odkúpeniu bytu v dohodnutom termíne do 7.11.2009 nedošlo, z čoho vyplynula

povinnosťžalovanéhovrátiťžalobkynipožičanúsumunajneskôrdo7.11.2010.Dňa29.12.2010žalovaný
dlh vyplývajúci z uvedeného titulu voči žalobkyni písomne uznal, avšak nevrátil poskytnuté prostriedky.
Žalobkyňa v priebehu konania návrh v časti o zaplatenie sumy 829 € s príslušenstvom zobrala späť zdôvodu, že táto suma bola uhradená pred podaním návrhu v roku 2008 a naďalej zotrvala na zaplatení
sumy 47.634,12 € s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 8.11.2010 do zaplatenia.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý uviedol, že so žalobkyňou chceli spoločne

odkúpiť byt na T. U. XX a sumu 48.463 € vložili do depozitu Bytového podniku mesta Košice. O túto
sumu žalovaný viedol spor s Bytovým podnikom mesta Košice. Ďalej žalovaný dôvodil, že nemá žiadne
finančné prostriedky, je poberateľom sociálnej dávky vo výške 61 €a v roku 2008 žalobkyni bolo vrátené
829 € (25.000,-Sk.).

3. Súd prvej inštancie rozhodol už skorším rozsudkom č.k. 16C 3/2014-165 zo dňa 19.6.2015 tak, že
konanie o zaplatenie sumy 829 € s príslušenstvom zastavil a návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský
súd v Košiciach uznesením č.k. 9 Co 743/2015-187 zo dňa 7.6.2016 zrušil uvedený rozsudok a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie predčasne bez dôsledného
preskúmania zákonných predpokladov uplatneného nároku uzavrel, že nárok nie je dôvodný, nakoľko
žalobkyňa peniaze neodovzdala žalovanému. Nevyjasnil, o čo ide, ak žalobkyňa a žalovaný v zhode

prostredníctvom zamestnankyne bytového podniku odovzdali uvedenú sumu Bytovému podniku mesta
Košice s cieľom zaplatiť dlžoby žalovaného, či sa jednalo o pôžičku, resp. to bolo s úmyslom žalobkyne
zaplatiťdlhžalovanéhoalebo,čiišloozaplatenienakúpnucenubytužalobkyňou.Odvolacísúdpoukázal
na to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa argumentáciou žalobkyne, že išlo
o pôžičku, a nie prevzatie dlhu za žalovaného a zároveň vyjadril názor, že súd nesprávne posúdil

komunikáciu medzi žalobkyňou a žalovaným, ak žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou o vzniku pôžičky a neplatnosti uznania záväzku. Dôvodil, že dlžník nemôže svoj dlh uznať,
deklarovať jeho existenciu a následne ju popierať na základe tvrdenia o neexistencii písomnej zmluvy
o pôžičke a nemôže tvrdiť reálne odovzdanie finančnej čiastky tretej osobe v záujme zaplatenia dlhov
žalovaného na účet jeho veriteľa Bytového podniku mesta Košice.

4. Po vrátení veci súd prvej inštancie v novom rozhodnutí (ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu)
konanie v časti o zaplatenie sumy 829 € s prísl. zastavil s poukazom na § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP
v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti.
Vo vzťahu k prevyšujúcej časti, kde žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe, považoval za preukázané,

že žalobkyňa mala záujem o uzavretie nájomnej zmluvy a odkúpenie bytu žalovaného na T. U. XX
v Košiciach, ktorý žalovaný užíval na základe nájomnej zmluvy, že žalobkyňa mala vedomosti o dlhu
žalovaného na nájomnom a za užívanie bytu žalovaným a že za účelom zistenia výšky dlhu žalovaného
strany sporu navštívili Bytový podnik mesta Košice, kde žalobkyňa zistila, že uzavretie nájomnej zmluvy
najprv so žalovaným a následne so žalobkyňou bude možné až po uhradení dlhu žalovaného na

nájomnom a za služby spojené s bývaním. Žalobkyňa sa dozvedela aj o tej skutočnosti, že voči
žalovanému sa vedú 2 exekučné konania z dôvodu neplatenia nájmu a za služby spojené s užívaním
bytu a že dlh žalovaného je vo výške 650.000,- Sk a 400.000,- Sk. Z vykonaného dokazovania bola
súdu preukázaná aj tá skutočnosť, že žalobkyňa vybrala peniaze zo svojho účtu vedeného v Slovenskej
sporiteľni, a.s. a následne zaplatila dlh žalovaného keďže odovzdala zamestnankyni bytového podniku

dňa 7.11.2007 sumu 300.397,- Sk a dňa 9.11.2007 sumu 8.388,- Sk a 291.000,- Sk titulom dlhu
žalovaného voči bytovému podniku. Medzi stranami sporu nebola sporná aj tá skutočnosť, že žalobkyňa
uhradila dlhy žalovaného, pre ktoré sa viedli exekučné konania voči žalovanému a to u súdneho
exekútoraJUDr.MiroslavaZahorjanadňa7.11.2007uhradilasumu60.824,-Sk,288.176,--Ska74.361,-
Sk. Zároveň žalobkyňa uhradila dňa 7.11.2007 u súdneho exekútora Ing. Mgr. Karola Mihala dlhy

žalovaného v exekučných konaniach vedených voči žalovanému na základe návrhu bytového podniku
ako oprávneného a to vo výške 12.482,- Sk a 11.826,- Sk. Žalobkyňa teda titulom dlhu žalovaného
uhradila z vlastných finančných prostriedkov bytovému podniku celkom sumu 599.785,- Sk (príjmový
pokladničný doklad č. 3085 zo 7.11.2007 o úhrade sumy 300.397,- SK, príjmový pokladničný doklad
č. 3145 a 3142 zo dňa 9.11.2007 o úhrade sumy 8.388,- Sk a 291.000,- Sk), súdnemu exekútorovi

JUDr. Miroslavovi Zahorjanovi dňa 7.11.2007 a 8.11.2007 sumu 423.361,- Sk a súdnemu exekútorovi
Ing. Mgr. Karolovi Mihalovi dňa 7.11.2007 24.308,- Sk. Žalobkyňa z vlastných finančných prostriedkov
uhradila dlh žalovaného celkom v sume 1.047.454,- Sk t.j. 34.769,10 EUR. Z vykonaného dokazovania
bola súdu preukázaná a to z výpovede strán sporu a svedkyne I. Š. aj tá skutočnosť, že žalovaný
písomne v listine ,,Uznanie peňažnej pohľadávky“ zo dňa 29.12.2010 uznal svoj dlh vo výške 48.463,12

EUR voči žalobkyni titulom pôžičky na odkúpenie bytu do 2 rokov na T. U. XX v Y., ktorá mu bola
poskytnutá žalobkyňou 7.11.2007 a pre prípad, že nedôjde k odkúpeniu bytu v pôvodnom termíne (teda
do 7.11.2009) túto sumu žalovaný vráti žalobkyni do 1 roka t.j. do 7.11.2010. Zo zhodných tvrdení strán
sporu a svedkyne I. Š. bolo súdu preukázané, že žalovaný aj žalobkyňa tento listinný dôkaz vlastnoručnepodpísali dňa 29.12.2010. Súd z vykonaného dokazovania vzal za preukázanú aj tú skutočnosť, že k
uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu medzi Bytovým podnikom mesta Košice resp. Mesto
Košice, žalobkyňou a žalovaným nedošlo, následne žalovaný bol z predmetného bytu vyprataný. Pokiaľ

žalovaný v priebehu konania tvrdil, že v konaní vedenom na OS KE I pod sp. zn. 25C/397/2013 si
uplatnil vrátenie sumy 1.100.000,- Sk od Bytového podniku mesta Košice, súd toto tvrdenie žalovaného
považoval bez právneho významu, nakoľko z pripojeného spisu OS KE I sp. zn. 25C/397/2013 vzal za
preukázané, že podanie žalovaného (v pozícií žalobcu v uvedenom konaní) bolo súdom odmietnuté pre
vadypodania,prektorénebolomožnévkonanípokračovaťatouznesenímOSKEIč.k.25C/397/2013-7

zo dňa 11.2.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.3.2015.
Súd na vec aplikoval ust. § 558 a § 110 ods. 1 OZ a poukázal na to, že uznanie dlhu sa považuje
za samostatný zabezpečovací inštitút. Zakladá sa ním iba právna domnienka, že dlh v čase jeho
uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je
presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má tak v prípade sporu uľahčenú pozíciu
tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania. Vychádzajúc z právnej povahy

uznania dlhu, uznanie dlhu predstavuje jednostranne zaväzujúcu bezodplatnú konsenzuálnu zmluvu,
ktorá vznikne na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka adresovaného veriteľovi, ktorým
dlžník dáva najavo, že svoj záväzok uznáva a veriteľ takéto uznanie dlhu akceptuje. Uznanie dlhu má
konštitutívny charakter, pretože veriteľovi vznikne nový právny titul na vymáhanie dlhu. Vyvrátiteľnú
právnu domnienku o tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvrátiť samotným

negatívnym tvrdením žalovaného o neexistencií záväzku. Súd poukázal na to, že žalobkyňa predložila
súdu listinný dôkaz ,,Uznanie peňažnej pohľadávky“ zo dňa 29.12.2010 z ktorého je zrejmé, že uznávací
prejav dlžník t.j. žalovaný urobil v písomnej forme, vyjadril v nej prísľub zaplatiť dlh a uviedol v ňom
dôvodavýškudlhu.Oexistenciídlhuvčasepodpísaniauznaniadlhužalovanýmsvedčíajtáskutočnosť,
že žalobkyňa, ako už bolo vyššie uvedené, uhradila bytového podniku a súdnym exekútorom dlh

žalovaného celkom v sume 34.769,10 EUR. Preto súd v súlade s citovaným ustanovením zákona a
na základe vykonaného dokazovania považoval žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 34.769,10
EUR za dôvodný a na zaplatenie uvedenej sumy žalobkyni zaviazal žalovaného.
Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 12.865,02 EUR s prísl. považoval za nedôvodnú, nakoľko žalovaný
súdu preukázal, že sumu 12.865,02 EUR od žalobkyne neprevzal a ani inú sumu a žalovaná iba tvrdila,

že sumu 11.949,81 EUR (360.000,- Sk) odovzdala resp. požičala žalovanému v jeho byte a do sumy
12.865,02 EUR neuhradila iný dlh žalovaného.
K žalovaným vnesenej námietke premlčania sú uviedol, že z predloženého uznania dlhu zo dňa
29.12.2010 je zrejmé, že súdom priznaná suma žalobkyňou bola žalovanému poskytnutá dňa 7.11.2007
na odkúpenie bytu do 2 rokov a žalovaný sa zaviazal túto sumu vrátiť žalobkyni (v prípade ak nedôjde k

odkúpeniubytuvtejtodobe)dojednéhorokapočítanéhood7.11.2009,tedado7.11.2010.Pretovsúlade
s ustanovením § 110 ods. 1 OZ. 10 ročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobkyni začala plynúť
dňom 7.11.2010 a uplynula by 7.11.2020, pričom žaloba bola podaná dňa 24.6.2013, teda v priebehu
plynutia premlčacej doby. Preto súd námietku premlčania vznesenú žalovaným voči nároku žalobkyne
považoval za nedôvodnú a k nej neprihliadol.

5. Aplikujúc ust. § 517 ods. 1, 2 OZ spolu s § 3 ods. 1 Nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. súd prvej inštancie
konštatoval, že splatnosť súdom priznanej sumy vyplýva z predloženého uznania dlhu žalovaným zo
dňa 29.12.2010, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal uvedenú sumu vrátiť žalobkyni do 7.11.2010. Preto
sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojho peňažného dlhu dňom 8.11.2010 a súd žalobkyni

preto priznal úrok z omeškania z priznanej sumy od 8.11.2010 do zaplatenia. Výšku úroku určil v súlade
s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z..

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1
CSP. Žalobkyňa sa domáhala sumy 48.463,12 EUR s prísl.. Úspech mala v časti o zaplatenie sumy

34.769,10 EUR s prísl., v ktorej súd žalovaného zaviazal na zaplatenie tohto nároku. Za neúspech
súd považoval časť nároku v sume 12.865,02 EUR s prísl., ktorú súd zamietol, aj časť nároku v sume
829 EUR s prísl., v ktorej (na základe späťvzatia žaloby) konanie zastavil, pretože späťvzatie žaloby
v tejto časti z procesného hľadiska zavinila žalobkyňa. V percentuálnom vyjadrení úspech žalovanej
predstavoval 71,74% a úspech žalovaného 28,26%. Pomer úspechu a neúspechu teda činil 43,48%

(71,74% - 28,26%). Súd preto žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 43,48%.

7. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa aj žalovaný.8. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP proti tretiemu
a štvrtému výroku rozsudku. Zdôraznila, že v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo
preukázané, že svoju pohľadávku zabezpečila uznaním dlhu, ktorý spĺňa po formálnej a obsahovej

stránke všetky obligatórne požiadavky kladené zákonom na takýto právny úkon v zmysle § 558
OZ. Takéto uznanie dlhu zakladá právnu domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval (ktorá je
vyvrátiteľná dôkazom opaku). Teda procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena
z veriteľa na dlžníka, v dôsledku čoho veriteľ má v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí
preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania. Preto predĺžením listinného dôkazu v podobe

uznania dlhu žalobkyňou došlo aj v danom prípade k zmene procesnej situácie tak, že bremeno
dokazovania spočinulo na žalovanom. Túto skutočnosť súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení sám
konštatoval, ale napriek tomu celý proces dokazovania, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
tomuto konštatovaniu nezodpovedá. Žalobkyňa poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
17.1.2013 IV. ÚS 28/2013-25, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29 Cdo/2854/1999 a
dôvodila, že je výlučnou povinnosťou žalovaného preukázať tvrdenia vyvracajúce skutočnosti uvedené

ním v uznaní dlhu. Žalobkyňa okrem iného zdôraznila, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal
nijakým spôsobom, že finančné prostriedky vo výške 360.000,-Sk (11.949,81 €) od žalobkyne z titulu
pôžičkyneobdržal.Tvrdeniežalovanéhovyvraciaajskutočnosť,žepráveonuviedolsumu,zaktorúmala
žalobkyňa jeho byt odkúpiť, a to vo výške 1.400.000,-Sk. S poukazom na uvedené žalobkyňa navrhla,
aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti a žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

9. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku (napadol rozsudok v celom rozsahu)
majúc za to, že súd nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pretože nebola
žiadna dohoda o pôžičke a žalobkyňa žalovanému reálne nepožičiavala žiadne peniaze, nedošlo k
odovzdaniu peňazí do rúk žalovaného. Dôvodil, že v prejednávanej veci sa jednalo o vyplatenie dlhu

žalobkyňou veriteľovi žalovaného, teda žalobkyňa právne buď pristúpila k záväzku žalovaného alebo
prevzala dlh žalovaného, lebo chcela kúpiť byt, ktorý užíval žalovaný. Uznanie dlhu je podľa žalovaného
neplatné, lebo neodráža skutočný stav a je iba fiktívne. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa mohla
žalovať žalovaného z titulu regresnej náhrady, ak uhradila veriteľom žalovaného jeho dlh. Tento nárok
sa však premlčal v rokoch 2009 až 2010 a žalovaný vzniesol už pred súdom prvej inštancie námietku

premlčania. Žalovaný preto má za to, že žalobu bolo potrebné zamietnuť v celom rozsahu a navrhol,
aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na nové konanie a prejednanie, pričom
si uplatnil náhradu trov konania.

10. Skôr, než odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolaní skúmal, či sú splnené podmienky

na takéto prejednanie.

11. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu (t.j. proti všetkým výrokom), vrátane III.
výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti.
12. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

13. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

14. V zmysle citovaného ustanovenia subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla

prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka
ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty, nepriznanie
náhrady trov konania alebo naopak priznanie náhrady trov konania, atď.). Ak odvolanie podala sporová
strana, je povinnosťou súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech,
pritom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým

rozhodnutím. Ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom musí vychádzať
z výroku rozhodnutia, napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok
prejavuje v odlišnosti napadnutého výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci
samej v jej neprospech. Materiálna ujma je daná vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo
zhoršuje jeho právne postavenie.

15. V tomto prípade žalovanému III. výrokom rozsudku (zamietavým výrokom) ujma nevznikla a to ani
formálna, ani materiálna.16. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd odvolanie žalovaného voči III. výroku v súlade s § 386
ods. 1 písm. b/ CSP odmietol, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

17. Krajský súd v Košiciach na základe podaných odvolaní vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolaní, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobkyne a žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto I. a II. výrok rozsudku

potvrdil a zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné pričom boli splnené podmienky
na zmenu napadnutého rozhodnutia, preto III. výrok rozsudku zmenil v súlade s § 388 CSP a nanovo
rozhodol o trovách konania v zmysle § 396 ods.2 CSP.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§

219 ods. 1, 3 CSP).

19.Žalobkyňa ažalovaný podaliodvolaniezdôvodupodľaust.§365ods.1písm.b/,f/,h/CSP ,pretože
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane ,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zároveň súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

20. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je

stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má
právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa
čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.Pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého
účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej
súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý
rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom,
môžedôjsťnielenprocesnýmpostupomsúdutakakojetovyššieuvedené,aleajrozhodnutímsamotným
a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

21. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

23. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolacie dôvody vo vzťahu k
žalovaným napadnutému I. výroku neboli naplnené z nasledujúcich dôvodov:

24. Súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 829 € s prísl. zastavil s poukazom
na § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 CSP v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti. Žalobkyňa v priebehu
konania (na pojednávaní dňa 30.1.2015) návrh v časti o zaplatenie sumy 829 € s príslušenstvom zobrala

späť z dôvodu, že táto suma bola uhradená pred podaním návrhu v roku 2008 a naďalej zotrvala na
zaplatení sumy 47.634,12 € s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 8.11.2010 do zaplatenia.
Žalovaný nevyjadril nesúhlas ani neuviedol vážne dôvody, pre ktoré by oprávnene so späťvzatím žaloby
nesúhlasil.

25. Ani v odvolaní žalovaný neuviedol, žiadne dôvody (odvolacie námietky), ktoré by sa vzťahovali k
I. výroku.

26. Správnosť I. výroku odvolací súd posudzoval v zmysle právnej úpravy uplatňujúcej sa v čase
späťvzatia časti nároku, pričom z obdobných princípov vychádza aj teraz platný procesný predpis.

27. Žalobca môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh
vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví
(§ 96 ods. 1 O.s.p.). Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov
nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (§ 96 ods. 2 O.s.p.).

Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení
žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými
úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie
konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to

nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré
konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní
nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba
vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou volnej úvahy a hodnotiaceho
úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ

jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné
dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad
na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom
chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie
veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom prípade konanie zastaví.

28. V danom prípade žalovaný neuviedol (a nepreukázal) vážne dôvody, pre ktoré by so späťvzatím
nesúhlasil, preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď v I. výroku konanie v časti o zaplatenie
sumy 829 € s prísl. zastavil.

29. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami strán sporu voči II. (odvolanie
žalovaného) a III. ( odvolanie žalobkyne) výroku . Po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolacie
dôvody vo vzťahu k žalovaným napadnutému II. výroku neboli naplnené a vo vzťahu k žalobkyňou
napadnutému III. výroku naplnené boli z nasledujúcich dôvodov:

30. Podľa § 558 Obč.zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.31. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý plne zabezpečovaciu funkciu tým,
že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym
titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však

vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka,
ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným
dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu
uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dĺžníkovi
naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak

vznikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, že uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú
v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/143/2008).

32. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že došlo k spísaniu písomného uznania dlhu
označeného ako „uznanie peňažnej pohľadávky“, ktorým žalovaným uznal pohľadávku vo výške
1.460.000,-Sk (48.463,12 €) voči žalobkyni, ktorú sumu mu žalobkyňa požičala na odkúpenie bytu do

2 rokov. Z uvedeného uznania vyplýva, že predmetná suma bola poskytnutá žalobkyňou na odkúpenie
bytu s tým, že v prípade, ak nedôjde k odkúpeniu bytu v pôvodnom termíne, žalovaný túto sumu vráti
do 1 roka bez úrokov žalobkyni.

33. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené správne vychádzal z ust. § 558 Obč.zákonníka ,

avšak nevyvodil z neho správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania (strán
sporu). Síce sám konštatoval, že sa ním zakladá právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania
existoval a procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka
(t.j. veriteľ má tak v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho
výšku v čase uznania), avšak neriadil sa touto úvahou . Nezohľadnil vyššie uvedené právne dôsledky

existencie uznania dlhu, ktorým bola založená právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval,
t.j. nesprávne aplikoval použité ustanovenie na daný prípad.

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon síce pripúšťa dôkaz opaku, avšak pokiaľ nevyjde najavo opak,
skutočnosti uvedenej v tomto uznaní, súd ju musí považovať za preukázanú (existenciu dlhu). Bolo

preto potrebné zohľadniť tento procesný dôsledok uznania dlhu, ktorým je presun dôkazného bremena
z veriteľa na dlžníka, kedy dlžník preto, aby bol v spore úspešný, musí preukázať, že dlh nevznikol, resp.
bol splnený alebo zanikol inak. S poukazom na uvedené predĺžením listinného dôkazu v podobe uznania
dlhu žalobkyňou došlo aj v danom prípade k zmene procesnej situácie tak, že bremeno dokazovania
spočinulo na žalovanom. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať, že finančné prostriedky vo

výške 360.000,-Sk (11.949,81 €) od žalobkyne z titulu pôžičky neobdržal.

35. Nesprávne sú preto závery súdu prvej inštancie, ktorý síce vychádzal z vyššie uvedeného uznania
dlhu, avšak nevyhovel žalobného návrhu v celej sume uvedenej v uznaní dlhu (po odpočítaní čiastky
ktorú žalobkyňa zobrala späť), ale iba v jej časti s odôvodnením, že časť, o ktorej žalobkyňa tvrdila, že

táto bola odovzdaná priamo žalovanému, nepovažoval zo strany žalobkyne za preukázanú. Odvolací
súd tu zdôrazňuje, že vzhľadom na existenciu uznania dlhu, nebola dôkazná povinnosť (dôkazné
bremeno) na žalobkyni ako veriteľke, ale naopak dôkazné bremeno zaťažovalo v tejto časti žalovaného,
ktorý musel preukázať, že v tejto časti dlh v čase uznania neexistoval. V tomto prípade odvolací súd
má za to, že žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenia

žalobkyne a nepreukázal, že dlh v tejto časti v čase uznania dlhu neexistoval.

36. Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalovaného o tom, že nebola poskytnutá zo
strany žalobkyne pôžička, nakoľko nedošlo k odovzdaniu peňazí do rúk žalovaného. Odvolací súd tu
poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý vo vzťahu k posudzovaniu

zmluvy o pôžičke ako reálnej zmluvy (t.j. vyžaduje, aby došlo k reálnemu odovzdaniu finančných
prostriedkov, ktoré sú predmetom pôžičky) už ustálil, že pri peňažnej pôžičke veriteľ zo zmluvy o
pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze nielen ich predaním dlžníkovi v hotovosti, ale
aj formou bezhotovostného platobného styku (bezhotovostným prevodom na účet dlžníka) a zároveň
k splneniu tohto záväzku môže dôjsť aj plnením na dĺžníkom označený účet tretej osoby, pokiaľ k

tomu došlo v súlade s dohodou zmluvných strán (rozsudok NS ČR 29Odo/350/2003, 33Odo/454/2006,
33 Cdo/4312/2008). Reálna podstata zmluvy o pôžičke je naplnená aj vtedy, ak veriteľ poukáže zo
zmluvy o pôžičke v súlade so zmluvným dojednaním s dlžníkom (dohody o platobnom mieste) peňažnú
čiastku na účet dlžníkovho veriteľa. Uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka predaniapredmetu pôžičky dlžníkovi (rozsudok NS ČR 33Cdo/2627/2016, 28 Cdo/3790/2008, 33 Cdo/671/2011,
33 Cdo/3912/2010, 33 Cdo/3756/2013).

37. Vychádzajúc z vyššie uvedenej súdnej praxe aj v tomto prípade odvolací súd dospel k záveru, že
medzi stranami sporu došlo k dohode o pôžičke, v rámci ktorej došlo k dohode o platobnom mieste
takým spôsobom, že žalobkyňa ako veriteľka uhradila časť finančných prostriedkov z tejto pôžičky nie k
rukám žalobcu, ale jeho veriteľovi, ktorým bol Bytový podnik mesta Košice (v časti 34.769,10 €) a zvyšok
priamo k rukám žalovaného.

38. Vychádzajúc z týchto úvah o splnení reálneho odovzdania finančných prostriedkov na základe
zmluvy o pôžičke odvolací súd nemohol akceptovať ani námietku žalovaného týkajúcu sa neplatnosti
uznania dlhu z dôvodu, že neodrážalo (podľa tvrdenia žalovaného) skutočný stav, keďže neexistovala
zmluva o pôžičke.

39. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v danom prípade sa zo strany žalobkyne nemohlo jednať o
pristúpenie k záväzku alebo prevzatie dlhu, nakoľko obe tieto inštitúty vyžadujú písomnú formu, ktorá
nebola dodržaná.

40. Odvolací súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že medzi stranami nebolo sporné (žalovaný v konaní

netvrdil, ani nepreukázal), že žalovaný nevrátil poskytnuté peňažné prostriedky. Uznaná bola suma
48.463,12 €, zastavené bolo konanie v časti 829,- €, t.j. predmetom konania ostala uznaná suma vo
výške 47.634,12€.

41. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola

žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 34.769,10 € s prísl. a zmenil v súlade s § 388
CSP III. (zamietavý) výrok tak, že uložil žalovanému popri povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 34.769,10
€ (uloženú II. potvrdeným výrokom) aj sumu 12.865,02 € s prísl. (47.634,12€ - 34.769,10€).

42. Úrok z omškania súd priznal v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ spolu s § 3 ods. 1 Nar. vl. SR

č. 87/1995 Z.z. , pričom splatnosť súdom priznanej sumy vyplýva z uznania dlhu žalovaným, podľa
ktorého sa žalovaný zaviazal uvedenú sumu vrátiť žalobkyni do 7.11.2010. Preto sa žalovaný dostal do
omeškania so splnením svojho peňažného dlhu dňom 8.11.2010 a súd žalobkyni preto priznal úrok z
omeškania z priznanej sumy od 8.11.2010 do zaplatenia. Výšku úroku určil v súlade s Nariadením vlády
SR č. 87/1995 Z.z..

43. Odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 CSP nanovo rozhodol o trovách konania (t.j. o trovách konania
na súde prvej inštancie, ako aj trovách odvolacieho konania) s tým, že žalobkyňa bola úspešná vo výške
98,3 % (47.634,12 €) a úspech žalovaného bol 1,7 % (829€), preto priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 96,6 % (98,3 - 1,7). O výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 1 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).