Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218204270
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4218204270.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: R. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom
N. XXX, zastúpeného: JUDr. Jozef Veselý, advokát so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, IČO: 00 166 481, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 31. januára 2020 pod č.k.7C 67/2018-155 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na

náhradu škody - náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2 910, 29 eura a nemajetkovej ujmy v sume
25 000 eur na tom skutkovom základe, že bolo voči nemu vznesené obvinenie, bola podaná obžaloba
zo skutku, za ktorý bol okresným aj krajským súdom oslobodený.
1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná oznámila žalobcovi na jeho žiadosť o uplatnenie
nároku, že jeho nárok nebude uspokojený. Citoval ustanovenia § 1 písm. a, c, § 2, § 3
ods. 1, 2, § 4, § 5, § 6 ods.1, 2, § 8, § 9 ods. 1, 2 § 16 ods. 1, § 17 ods.1, 2, 3, § 19 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z., § 154, 215, 191,167 ods. 1, 3 CSP (strana 4 - 7) rozsudku a uviedol, že zákon upravuje z
hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh
predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6
zákona). Druhý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
(§ 9 zákona). Zároveň je v rámci zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie
o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona), väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona). V každom

prípade sa musí preukázať splnenie podmienok zodpovednosti za škodu. Vyššie uvedené podmienky
zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu škody znáša
dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

1.3. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia zákonnej podmienky podľa
§5a§6zák.č.514/2003Z.Z.ato,žeprávoplatnérozhodnutiesúdubolozrušené,resp.aspoňzmenené

pre nezákonnosť príslušným orgánom. Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Trenčín vo veci rozhodli
tak, že žalobcu spod podanej obžaloby zo dňa 14. 04. 2015, číslo konania 1Pv 45/14/1101 -
31 právoplatne oslobodili. Len zo skutočnosti, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie, bez toho,
aby bol vzatý do vyšetrovacej väzby /s poukazom na ustanovenie § 8 ods. 5 a 6 zák. č. 514/2003 Z.
Z./, resp. inak pozbavený osobnej slobody /s poukazom na ustanovenie § 7 zák. č. 514/2003 Z. Z./, a
v konaní nebolo nezákonné právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené /v zmysle § 6 ods. 1 a

nasl. rozhodnutie ani zmenené ani zrušené pre nezákonnosť.../, nakoľko v konaní bol žalobca súdom
opakovane vždy právoplatne oslobodený, a to najprv rozhodnutím OS BA I. v spojení s rozhodnutímKS Trenčín pod čís. kon.: 23Tov/1/2017-345, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 06.
2017, nemožno vychádzať ako zo splnenej zákonnej požiadavky pre priznanie nároku zo zodpovednosti
za škodu podľa § 5 a § 6 zák. č. 514/2003). V tomto smere sa plne stotožnil s názorom žalovanej, že

vedením trestného konania pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu pri výkone dozornej
služby podľa § 408 Tr. zák. nebolo preukázané porušenie základných zásad Tr. por. podľa § 2, išlo
o štandardný postup. Prokuratúra bola povinná podať obžalobu, bez prihliadnutia na zásadu in dubio
pro reo, v pochybnostiach mysliac skutkových, v prospech obvineného človeka,
obžalovaného, pretože sa s týmito relevantnými skutkovými okolnosťami musia vysporiadať súdy vo

svojich rozhodnutiach.
1.4. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo podľa § 9 k nesprávnemu úradnému
postupu ako základu zodpovednosti za škodu. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie
povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez
splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda
nevykonávanie úradného postupu. Z rovnakých dôvodov ako pri nezákonnom rozhodnutí
zákon nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávny úradný postup“.

Spoľahlivo nepreukázal výšku ani vznik škody, nemajetkovej ujmy, ktorá sa nedá určiť odhadom. Je

potrebné prihliadať k zákonnej požiadavke, aby vznik škody bol v príčinnej súvislosti s namietaným
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, s jej presne verifikovateľnou výškou,
predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, ktoré nastali po
nezákonnom rozhodnutí a v dôsledku nesprávneho úradného postupu v živote žalobcu s poukazom na
jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne. V časti náhrady škody sa zaoberal príjmom

žalobcu a doplatkom mzdy, nepreukázaním pôžičiek.

K časti nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca bol povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy, a že na
jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, ospravedlnenie
resp. iné formy satisfakcie, nakoľko v tomto prípade sa jedná až o také závažné porušenie jeho

práv, ktoré je možné napraviť len priznaním finančného zadosťučinenia. Pri tom všetkom musel
žalobca preukázať v rámci satisfakčnej funkcie finančnej náhrady, že ním požadovaná suma zabezpečí
primerané zmiernenie, reálne preukázanej a vzniknutej nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu tak, aby to nebolo zdrojom bezdôvodného obohatenia sa žalobcu.

Je zrejmé, že došlo k vzneseniu obvinenia 11. 06. 2017, na základe čoho nemožno dať do súvislosti
výkon práce profesionálneho vojaka so zhoršením osobných vzťahov v manželstve,
ktoré bolo rozvedené v septembri 2013. Rovnako nemožno súhlasiť so zhoršením jeho osobných a
majetkových pomerov z titulu úhrady sumy výživného.
K jeho finančnej situácii poberaním čistého príjmu v sume 325 eur bez akéhokoľvek výkonu práce a

uviedol, že bolo namieste prehodnotiť svoje osobné finančné potreby vo vzťahu k splácaniu úveru na
bývanie. V dome zostala bývať bývalá manželka.

Vo vzťahu k vyplatenej sume 28 820,70 eura poznamenal, že uvedená suma predstavuje náhradu tzv.
hrubej mzdy, čistý príjem v sume cca 21 000 eur mohol použiť pre svoje potreby. Podľa vlastného udania

finančné prostriedky použil na úhradu pôžičiek, ktoré mal od svojich známych za dlžné výživné. V tejto
časti neuniesol dôkazné bremeno.

Neuniesol dôkazné bremeno záujmom zotrvať v armáde, pretože mu nič nebránilo podať žiadosť o
predĺženie zmluvy s Armádou SR za situácie, kedy už 28.11.2016 bol prvostupňovým súdom oslobodený

spod podanej obžaloby. Ďalej uviedol, že žalobca je vyučený ako obrábač kovov, bol vždy zabezpečený
pravidelným mesačným príjmom, od augusta 2014 do 30.09.2017 mu bol vyplácaný príjem v sume
325 eur, k 01.10.2017 po odrobení necelých 20 rokov mal nárok na výsluhový dôchodok. Výsluhový
dôchodok od 1.10.2017 poberá v sume 430 eur. Počas konania sám žalobca uviedol, že mal len
bežné výdavky, nič navyše. Jeho príjem bol na úrovni minimálnej mzdy. Nepreukázal zlý zdravotný

stav žiadnymi dokladmi. Účasť na misiách, ktorým sa v minulosti zúčastnil v G., na B. atď. nie je
nárokovateľná skutočnosť z hľadiska dosiahnutia vyššieho príjmu, a preto nedosiahnutie tohto príjmu
nemožno považovať za akúkoľvek peňažnú ujmu. Na záver poznamenal, že žalobca podľa vlastného
udania za obdobie vedenia trestného stíhania nemal nijaké zvýšené náklady, mal bežné výdavky, ničnavyše, a preto k uplatnenému nároku, či už na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, nemohol v
tomto konaní prihliadnuť.

Nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania o výsluch svedkov bývalej manželky, družky a
sestry k otázke jeho majetkových pomerov a k celkovému životnému chodu v čase, keď bol obžalovaný
a jeho príjem sa výrazne znížil s poukazom na zachovanie princípu hospodárnosti, a čo najrýchlejšieho
prejednaniaarozhodnutiaveci,akoajzásadykoncentráciekonaniavzmyslečl.2,čl.8,čl.17Zásadných
princípov CSP. Na termín pojednávania boli strany sporu predvolané už v novembri 2019 a do dňa

pojednávania navrhnutých svedkov nezabezpečili. Preto žiadosti o odročenie pojednávania za účelom
výsluchu svedka nemohol vyhovieť. Návrhu nevyhovel z dôvodu, že výsluch by mal byť realizovaný k
nemajetkovej ujme aj vo vzťahu k pôžičkám.

O trovách konania rozhodol prihliadnutím k § 257 CSP v spojení s § 257 CSP, ktoré ustanovenie zákona
predstavuje generálny dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania a predstavuje odchýlku od zásady

zodpovednosti za výsledok a za zavinenie. Podľa § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania, pretože
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ako je zrejmé z obsahu spisového materiálu pre takéto
rozhodnutie. Judikatúra súdov medzi dôvody hodné osobitného zreteľa zahrňuje o. i. podiel strán na
vzniku a priebehu sporu, povahe a okolnosti sporu, atď. V tomto konaní preto, ak by priznal nárok na
náhradu trov konania za danej skutkovej a právnej situácie ktorejkoľvek zo strán sporu, mohlo by sa to

javiť ako neprimerane tvrdé rozhodnutie, a preto podľa § 257 CSP súd rozhodol tak, ako je vo výroku
tohto rozhodnutia uvedené.

2.1. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie zdôvodnené tým, že
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (podľa § 365 ods.

1 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len
„CSP"/,
- súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (podľa
§ 365 ods. 1 písm. e) CSP),
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (podľa

§ 365 ods. 1 písm. f) CSP),
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP).

2.2.Namietal, že na pojednávaní navrhoval predvolať svedkov k jeho majetkovým pomerom, k tomu

celkovému životnému chodu v čase, keď bol obžalovaný a jeho príjem sa výrazne znížil. Navrhol vypočuť
bývalú manželku, družku, sestru, ktorých účasť by zabezpečil. Súd dôkazný návrh zamietol a vo veci
následne vyhlásil rozhodnutie. Zamietnutie zdôvodnil neprítomnosťou svedkov na pojednávaní. Prvý
termín pojednávania bol určený na deň 21.01.2020 o 13.00 hod.. Bol odročený z dôvodu náhlej prekážky
na strane súdu na nový termín 31.01.2020 o 13.00 hodine. Následne na základe telefonátu sudcu

dňa 22.01.2020 bol zmenený termín pojednávania z 31.01.2020 na 24.01.2020 o 13.00 hod.. Nemohol
zabezpečiťúčasťsvedkov,pretoževtakýchtočasovýchsúvislostiachnemalanimožnosť.Ztohtodôvodu
nepovažoval zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazov za spravodlivé, pretože by objasnili skutočnosti
dôležité pre rozhodnutie.

2.3. Nesúhlasil s názorom súdu, že trestné stíhanie bolo zákonné a išlo o štandardný postup vo veci
samej. V súlade s judikatúrou mu patrí nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby, pretože ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a
vedením trestného stíhania.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.

Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 194/2010.
Uviedol, že v priebehu prípravného konania bolo preukázané, že mnohé skutočnosti v uznesení o
vznesení obvinenia nie sú objektívne a pravdivé, a boli vyvrátené jeho obranou, výpoveďami svedkov.

Vyšetrovateľ pri ukončení vyšetrovania zamietol všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania a
ukončil trestnú vec s návrhom na podanie obžaloby. Ukončenie trestného stíhania takýmto spôsobom
bolo predčasné a nezákonné. Tvrdenie Generálnej prokuratúry SR, že postup prokurátora okresnej
prokuratúry bol správny a v súlade so zákonom neobstojí, pretože pokiaľ nie sú naplnené znakyskutkovej podstaty, nebol spáchaný trestný čin. V Trestnom zákone platia zásady nullum crimen sine
lege a prezumpcia neviny, a preto tvrdiť, že prokurátor postupoval správne a v súlade so zákonom nie
je pravda. V prípravnom konaní jasne uviedol všetky skutočnosti na svoju obranu, ktoré boli potvrdené

okresným ako aj krajským súdom. Prokurátor ignoroval všetky skutočnosti preukazujúce jeho nevinu a
nedodržal zásadu podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku.
V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou

žiadosťou) podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo 194/2010) . Vzhľadom
na uvedené je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. V rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Preto
má právo na náhradu škody. Trestné stíhanie bolo začaté na základe uznesenia ÚVP Topoľčany zo
dňa 11.06.2014 o vznesení obvinenia a trestné konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.11.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 06.06.2017.
Ďalej uviedol, že takmer 3 roky bol posudzovaný ako osoba trestne stíhaná, ktorej bol uložený trestným
rozkazom trest odňatia slobody v trvaní dva mesiace, ktorý súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu
v trvaní jeden rok. Zároveň mu uložil trest straty vojenskej hodnosti. Proti tomuto trestnému rozkazu

som podal v zákonom stanovenej lehote odpor. Až dňa 06.06.2017 bol právoplatne oslobodený spod
obžaloby uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 23Tov/1/2017 - 345 zo dňa 06.06.2017, ktorým
bolo odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zamietnuté.

2.4. Začatím trestného stíhania bol zo strany 13. mechanizovaného prápora - MO20/3461 podaný návrh

na personálne opatrenie, ktorým bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Bol ukrátený o výplatu
služobného platu, čím sa dostal do vážnej finančnej situácie. Musel plniť vyživovaciu povinnosť voči
mal. dieťaťu, platiť úvery, bol nútený žiť „na dlh“. Nemal možnosť pracovať a zabezpečovať si príjem.
Na základe opatrenia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby bol povinný zdržiavať sa na mieste
trvalého pobytu alebo v mieste určenom veliteľom v čase zodpovedajúcom rozvrhnutia služobného

času a byť dosiahnuteľný na vyzvanie veliteľa alebo orgánu činného v trestnom konaní, ktorý vykonáva
vyšetrovanie vo veci a musel sa dostaviť v určenom čase na určené miesto.
Samotným opatrením o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby prišiel o časť svojho funkčného
platu, možnosť zúčastniť sa na misiách. Samotné trestné stíhanie malo závažný dopad na kariérny
postup. Po prepustení z ozbrojených síl mal problém nájsť si adekvátne zamestnanie.

Navrhol odvolaciemu súdu aby zrušil rozsudok Okresného súdu Komárno, č. k. 7C/67/2018-155 zo dňa
31.01.2020 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo vo veci sám
rozhodol a žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 eur a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 2 910,29 eura, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
a priznal mu nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom v rozsahu

100 %.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v

zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Predmetom konania je nárok žalobcu o náhradu škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia
v trestnom konaní a uplatnenej nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi trestným konaním. Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie, bola podaná obžaloba
a bol oslobodený spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Súd prvej inštancie žalobu

zamietol pre neunesenie dôkazného bremena, pretože žalobca nepreukázal zrušenie rozhodnutia podľa
§ 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a nepreukázal podľa § 9 nesprávny úradný postup ako základ
zodpovednosti za škodu. Žalovaná sa počas celého konania bránila zákonným postupom v trestnom
konaní. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo 156/2017 zo dňa 09.11.2019 v konaní proti žalovanejSR konajúcej prostredníctvom Generálnej prokuratúry, ktorá podala dovolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach a na jej otázky uviedol: „Rozhodnutie najvyššieho súdu z 18. augusta 2010 sp. zn.
4 MCdo 15/2009 sa týkalo náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bolo po jeho prerokovaní

občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1
veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké
dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má

tiežrozhodnutieozastavenítrestnéhostíhaniavydanézdôvodu,žesanepotvrdilpredpokladospáchaní
trestného činu obvineným“.

Dovolateľkou nastolená otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými
v uvedenom rozhodnutí napríklad v rozhodnutiach z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010, z
30. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna

2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 MCdo 27/2012. Tieto rozhodnutia
spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo
7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z
dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,

resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj
záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu
prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“.
Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna)
v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby

(prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že
občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania.

Žalovanej je známe citované rozhodnutie, pretože podala dovolanie. Napriek tomu zotrvala na svojom
stanovisku, že jej postup bol v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie si vôbec neujasnil predmet sporu.
Vôbec sa nevyporiadal s tým, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v súvislosti so zastupovaním
v trestnom konaní a nemajetkovú ujmu. Jeho dôvody rozhodnutia spočívajúce v neunesení dôkazného
bremena žalobcu v nezrušení právoplatného rozhodnutia a nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, ktorá je pre súd záväzná a mala by mu byť známa. Súd
prvej inštancie necitoval žiadne rozhodnutie súdu vyššej inštancie, na základe ktorého dospel ku svojmu
záveru. Nezdôvodnil, prečo nerešpektoval právny názor NS SR prijatý v rozhodnutí 3 Cdo 194/2010,
na ktoré sa žalobca počas celého konania odvolával a totožné závery vyslovené v rozhodnutiach 4M
Cdo 15/2009, ÚS SR II. ÚS 25/2011, I. ÚS 320/2016 Obmedzil sa na dlhosiahlu citáciu zákonov, ale

prečo vyložil citované právne normy v rozpore s judikatúrou, nevysvetlil. Nárok zamietol, pretože dospel
k záveru, že žalobca nemá nárok na náhradu škody. Vôbec nevenoval pozornosť nároku na náhradu
škody spočívajúcej v náhrade trov konania v trestnom konaní, dokonca uviedol, že žalobca nepreukázal
jej vznik a výšku. Žalobca predložil ku žalobe vyčíslenie trov konania na čl. 65. V časti nemajetkovej
ujmy uviedol, že v konaní musí byť konštatované nielen porušenie práva, ktoré preukázané nebolo,

ale aj vznik nemajetkovej ujmy, a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim ospravedlnenie alebo
iná forme satisfakcie. Napriek tomu, že konštatoval neporušenie práva, ďalej sa zaoberal finančnou,
majetkovou,rodinnousituáciou, postavenímnatrhuprácežalobcu,zdravotnýmstavom,ktorévyhodnotil
ako nedôvodné pre priznanie nároku.
V závere rozhodnutia zdôvodnil nevyhovenie návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom

svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 24.01.2020 vyplýva navrhnutie vypočutia
svedkov žalobcom k otázke jeho majetkových pomerov, celkovému životnému chodu, jeho príjmom.
Nevyporiadal sa na pojednávaní s podaným návrhom, vyhlásil uznesenie o poučení strán sporu podľa
§ 182 CSP a vo veci rozhodol. Z úradného záznamu na čl. 141 vyplýva, že konajúci sudca 23.1.2020telefonicky 09.30 hodine oznámil zástupcovi žalobcu zmenu termínu pojednávania na deň 24.01.2020 o
13.00hodine.Žalobcanavrholvýsluchsvedkovažpopoučenísúdupodľa§181CSPajehopredbežnom
právnom posúdení, že nárok žalobcu nie je daný. V čom považoval nárok za nedaný, nie je možné z

poučenia zistiť a nevyzval strany sporu na preloženie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca
navrhol vykonania dokazovania, súd nerozhodol o jeho zamietnutí. Jeho odôvodnenie v rozsudku,
že žalobca mal zabezpečiť účasť svedkov na pojednávaní je v rozpore ním upraveného termínu
pojednávania deň pred pojednávaním. Nevykonanie výsluchu ďalej zdôvodnil tým, že svedkovia mali
byť vypočutí k nemajetkovej ujme vo vzťahu k pôžičkám. Toto tvrdenie nie je pravdivé. Svedkovia boli

navrhnutí k otázke majetkových pomerov a celkovému životnému chodu žalobcu. V závere rozhodnutia
v bode 21 však konštatoval, že v konaní vykonal všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, žiadny
dôkaz na doplnenie dokazovania nebol zo strany účastníkov uplatnený, a ktoré dôkazy považoval za
potrebné, tie v písomnom vyhodnotení aj vyhodnotil.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Je viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, že nárok žalobcu je daný a bude
rešpektovať viazanosť ustálenej judikatúry. Opätovne prehodnotí nárok na nemajetkovú ujmu v súlade s
ustanovením§17ods.3zákonač.514/2003Z.z..Dopozornostidávaodvolacísúdkvýškenemajetkovej
ujmy rozhodnutie NS SR 3 Cdo 19/2018 z 24.07.2018.
Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov odvolacieho konania (§396

ods.3CSP).

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).