Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 16, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/108/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203490
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7115203490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: V.. J. W., nar.XX.XX.XXXX, bytom
v K., R. X, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava,
v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
6.septembra 2018 sp.zn. 25C/93/2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6. septembra 2018, č.k. 25C/93/2015-116
okrem výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 6. septembra
2018 č.k. 25C/93/2015-116 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,-€ do
15 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 20.000 €

titulom náhrady škody s odôvodnením, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím v správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva
vyplývajúceho mu z čl. 16 ods.1 a z čl. 19 ods.1 Ústavy SR. Podotkol, že uloženie akejkoľvek
povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej
spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, sa priamo dotýka osobnosti človeka. V prípade ak je táto
povinnosť uložená v rozpore so zákonom, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade, je nevyhnutné
takéto konanie považovať za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti fyzickej

osoby. Konkrétne uviedol, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Okresný dopravný
inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012 mu bola v zmysle
§ 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke stanovená okrem iného povinnosť podrobiť sa
preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla. Proti uvedenému rozhodnutiu
podal dňa 9.7.2012 odvolanie a žiadal, aby Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach namietané
rozhodnutie zrušilo. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného
inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012, č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, Krajské riaditeľstvo PZ odvolanie

žalobcu zamietlo, rozhodnutie OR PZ Košice zo dňa 12.6.2012 potvrdilo a žalobcu poučilo o možnosti
súdneho preskúmania rozhodnutia. Nakoľko bol žalobca toho názoru, že vyššie uvedené rozhodnutia
sú nezákonné, podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na Krajskom
súde v Košiciach dňa 13.11.2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZzo dňa 6.9.2012. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.2.2013 sp.zn. 6S/330/2012 zrušil
napadnuté rozhodnutie KR PZ, Krajského dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012, ako vydané
v rozpore so zákonom. V rozhodnutí konštatoval, že postup a následné rozhodnutia policajných orgánov

v uvedenom správnom konaní boli šikanózne, svojvoľné a nemajúce právny základ. Najvyšší súd SR,
ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, navyše bol toho názoru, že správne konanie
vedené pred policajnými orgánmi bolo vedené neodôvodnene a napadnuté rozhodnutie nikdy nemalo
byť vydané. Žalobca dôvodil, že vyššie uvedené okolnosti vyvolali u neho pocit ohrozenia, ktorý tkvel
predovšetkým v tom, že policajné orgány môžu v zásade kedykoľvek a to aj bez toho, aby bol na to

daný právny podklad, začať voči nemu konanie, následkom ktorého mohlo byť v konečnom dôsledku aj
odobratie oprávnenia na vedenie motorového vozidla. Uvedené oprávnenie žalobca potrebuje pre výkon
svojho zamestnania a v prípade, ak by došlo k jeho odobratiu bola pravdepodobnosť, že by v dôsledku
toho mohol prísť o zamestnanie, čo by mu spôsobilo nemalé problémy, vrátane finančných. Postup
a rozhodnutia policajných orgánov vyvolali u žalobcu aj pocit bezradnosti a nemohúcnosti dovolať sa
ochrany svojich práv pred policajnými orgánmi. Tento pocit bol umocnený o to viac, že policajné orgány

v priebehu celého správneho konania nielenže ignorovali akékoľvek podania žalobcu, ale odignorovali
aj splnenie povinnosti podrobiť sa vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti, ktorá bola žalobcovi nezákonne
uložená prvostupňovým policajným orgánom. Napriek nezákonne nariadenému vyšetreniu sa žalobca z
obavy, že by mohol prísť o oprávnenia na vedenie motorového vozidla, zúčastnil vyšetrenia nariadeného
prvostupňovým policajným orgánom, napriek tomu, že sa s ním nestotožňoval, o ktorej skutočnosti

svedčí list zo dňa 25.7.2012, adresovaný prvostupňovému policajnému orgánu, v ktorom mu okrem
iného zaslal aj doklad potvrdzujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Nakoľko uvedený
doklad podľa prvostupňového policajného orgánu nebol v súlade s prílohou č.7 Vyhlášky MV SR
č.413/2010 Z.z., doklad o zdravotnej spôsobilosti bol žalobcovi vrátený a opätovne bol vyzvaný na
doručenie dokladu v súlade s uvedenou vyhláškou. Napriek skutočnosti, že nesúlad spočíval výlučne len

v nedodržaní formy dokladu a nie v jeho obsahu, ktorý bol dodržaný a z jeho obsahu bolo bezpochyby
zrejmé, že žalobca je plne zdravotne spôsobilý na vedenie motorového vozidla, ten bol opätovne
nútený absolvovať vyšetrenie zdravotnej spôsobilosti a následne 27.8.2012 doručil prvostupňovému
policajnému orgánu doklad o zdravotnej spôsobilosti na už požadovanom tlačive. Žalobca napriek
tomu, že si splnil uloženú povinnosť a preukázal zdravotnú spôsobilosť na vedenie motorového vozidla,

druhostupňový policajný orgán predmetný doklad o zdravotnej spôsobilosti odignoroval, nezaoberal
sa ním a dňa 6.9.2012 vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, podľa
ktorého bola žalobcovi uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla.

3. Právne vec posúdil podľa § 27 ods. 1, § 1, § 3 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1,2, §
16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci spolu s článkom 16 ods. 1, článkom 19 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na to, že základnými
predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, neskôr zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu. Škodou podľa zák.č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je škoda

skutočná a ušlý zisk. Poškodený má právo tak na náhradu majetkovej škody, ako aj na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny
stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité prihliadať na to, v akom
rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby.

4. Súd považoval za nepochybne preukázané, že rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru
č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.6.2012 a potvrdzujúce rozhodnutie Krajského riaditeľstva
PZ zo dňa 6.9.2012 boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 v konaní
č.k. 6S/330/2012, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.8.2013. Z odôvodnenia

zrušujúceho rozsudku je zrejmé, že rozhodnutia vydané správnymi orgánmi neboli súladné s ust. §
91 ods.2 zák.č.8/2009 Z.z., teda súd ich považoval za rozhodnutia, ktoré neboli vydané v súlade
so zákonom. Navyše z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že postup a napadnuté
rozhodnutie správnych orgánov nemožno nenazvať inak, ako rozhodnutia a postup šikanózny,svojvoľný, nemajúci právny základ. Odvolací orgán sa stotožnil s názorom krajského súdu aj v tom
smere, že uvedené rozhodnutia nikdy nemali byť vydané.

5. S poukazom na súdnu prax zdôraznil, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči
občanovi(fyzickejosobe)bolaodčinená.Náhradanemajetkovejujmyvpeniazochpatrípoškodenémuza
splnenia jediného predpokladu a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom,ktorúpretonemožnouspokojiťinak(§17ods.2).Kritéria,podľaktorýchsastanovujejejvýška,
určuje zákon príkladmo (§17 ods.3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné
konštatovanie porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa
odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za
ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Peňažná satisfakcia je slovenským zákonodarcom
vnímaná ako satisfakcia subsidiárna, ktorá nastupuje až v prípade, že iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä
skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 citovaného

zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne.

6. Pokiaľ ide o dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry žalobcu, súd pri rozhodovaní
prihliadal na charakter a predmet konania, v ktorom ujma vznikla z hľadiska jeho významu pre žalobcu,

z hľadiska jeho osobných pomerov v rozhodnom čase, vrátane konkrétnych, individuálnych okolností na
jeho strane. Poukázal na to, že rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti Okresného riaditeľstva
PZ SR Košice zo dňa 12.6.2012, v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach zo dňa 6.9.2012, tak ako bolo konštatované súdnymi rozhodnutiami vôbec nemali byť
vydané, samotný postup správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne,

svojvoľné, nemajúce právny základ. Zároveň bral zreteľ na to, že napriek týmto rozhodnutiam sa
žalobca podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, aj keď s takýmto
postupom nesúhlasil. Pri prvom vyšetrení, ktorého výsledkom bola preukázaná skutočnosť, že je
spôsobilý viesť motorové vozidlá, a ktoré potvrdenie predložil prvostupňovému správnemu orgánu, ten
takýto doklad nepokladal za postačujúci, z ktorého dôvodu ho žalobcovi vrátil s tým, aby predložil nový

doklad preukazujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlá a to v súlade s prílohou Vyhlášky
č.7 Ministerstva vnútra SR č.413/2010. Žalobca sa tak opätovne podrobil ďalšiemu nariadenému
preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a uvedený doklad v súlade s
prílohou prvostupňovému policajnému orgánu aj doručil. Napriek tomu, že policajný orgán takýto
doklad preukazujúci jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlá mal k dispozícii, Krajské riaditeľstvo

Policajného zboru potvrdilo rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa 12.6.2012 a
teda na základe tohto rozhodnutia, keďže odvolací správny orgán nemal k dispozícii doklad, ktorý bol
súladný s prílohou č.7 Vyhlášky č.413/2010 Z.z., a ktorý svedčil, že žalobca sa podrobil preskúmaniu
zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového
vozidla, pričom odvolací orgán ho nemal k dispozícii len zavinením prvostupňového správneho orgánu,

žalobca sa po tretíkrát podrobil opätovnému vyšetreniu na preskúmanie zdravotného stavu na vedenie
motorového vozidla. Za všetky vyšetrenia podľa jeho vyjadrenia platil určité poplatky.

7. Súd prvej inštancie uzavrel, že správne orgány takýmto postupom a takýmito rozhodnutiami, ktoré
nemali byť vydané zasiahol do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva

na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Súd sa stotožnil s názorom a tvrdením žalobcu,
že uloženie povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia
zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade,
ak je táto povinnosť uložená v rozpore so zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné
považovať takéto konanie za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Rozhodnutiami

policajných orgánov bola uložená žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti
na vedenie motorového vozidla, čím došlo k obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho
telesnej integrity a súkromia, keďže bol nútený podrobiť sa takejto povinnosti.8. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností, ktoré predstavujú následnú
reakciu, ktorý zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, aj v spoločenskom postavení žalobcu. V tomto smere
poukázal na výpoveď svedka T. W., brata žalobcu, ktorý potvrdil, že brat situáciu celý čas intenzívne

prežíval, rovnako členovia celej rodiny, keďže žalobca je človekom, ktorý chcel riešiť všetko tak, ako má
byť a pri rodinných stretnutiach každý rozhovor skončil pri danom incidente, kedy sa brat vždy rozčúlil,
nakoľko nebol spokojný s postupom polície. Potvrdil aj to, že bratova nespokojnosť gradovala aj tým,
že policajtom sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu vždy ukladali nové požiadavky a ani po
vydaní súdnych rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu polícia situáciu neriešila, pretože konanie

zastavila až s odstupom času. Celá situácia tak trvala vyše roka, počas ktorého obdobia nebolo príjemné
s bratom komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho nespokojnosti.

9. Všetky uvedené následky vydaného rozhodnutia správneho orgánu na osobu žalobcu predstavujú
nemajetkovú ujmu, ktorá je v priamej príčinnej v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže z
vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané,

na jeho základe sa žalobca nemal podrobiť preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového
vozidla a tak ako konštatoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, jedinou povinnosťou ako odstrániť
protiprávny stav a vážny zásah do práv žalobcu bolo zastavenie neodôvodnene vedeného konania
správnym orgánom. Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti súd konštatoval, že nemajetkovú ujmu,
ktorá žalobcovi vznikla nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej

náhrady, keďže samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením, a
to vo výške 5.000,-€, ktorú sumu súd považoval za primeranú, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, i
s prihliadnutím na kritéria v súlade s ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z., z ktorého dôvodu žalobu nad
sumu 5.000,-€ ako neopodstatnenú zamietol.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojitosti s § 262 ods. 1,2 CSP. Napriek tomu,
že žalobe nevyhovel v celom rozsahu, konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy
súdu po posúdení jednotlivých okolností prípadu. Zároveň uviedol, že pri určovaní trov konania súd bude
vychádzať z výšky priznanej sumy.

11. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie proti vyhovujúcemu výroku
a výroku o trovách konania, teda odvolaním nenapadol výrok, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a písm. h/ CSP, pretože konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej
výške alebo aby rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

12. Poukázal na požiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozsudku stanovené v § 220 ods.
2 CSP a rozhodnutia Najvyššieho súdu a ústavného súdu týkajúce sa povinnosti súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie tak, aby sa súd vysporiadal so všetkými špecifickými námietkami strán. Zároveň
poukázal na princíp právnej istoty, pričom konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže
jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný (judikát R 111/1998, rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/5/1997).
Namietal konkrétne, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s jeho
argumentáciou a právnym názorom ohľadom nejednoznačnosti a zmätočnosti žaloby majúc za to,
že z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovení

§ 11 až 13 Obč. zákonníka z dôvodu neoprávneného zásahu do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej
cti žalobcu. Žalovaný je toho právneho názoru, že pri posudzovaní žalobcom uplatnených nárokov
je vylúčená aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie posudzoval žalobcom uplatnený
nárok podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. bez vysvetlenia a nevysporiadal sa s vyššie uvedenou
právnou argumentáciou žalovaného. Žaloba je prinajmenšom nejednoznačná, keďže svoj nárok si

uplatnil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka pojednávajúcich o ochrane osobnosti. Žalovaný
ako štát nemôže byť pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko štát nemôže byť
nositeľom hmotnoprávnej legitimácie v sporoch o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka.
Žalovaný preto s opatrnosti vzniesol námietku nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomtokonaní. Odvolateľ poukázal na chronológiu jednotlivých rozhodnutí policajných orgánov a na to
nadväzujúce rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
namietal, že v zmysle § 91 ods. 2 zákona o cestnej premávke policajný orgán rozhodne o preskúmaní

zdravotnej spôsobilosti alebo psychickej spôsobilosti, ak možno dôvodne predpokladať, že nastala
zmena zdravotnej spôsobilosti a psychickej spôsobilosti držiteľa vodičského oprávnenia. Zákon teda
pre vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti nepožaduje, aby táto zmena zdravotnej
spôsobilosti aj nastala. Stačí aj dôvodný predpoklad o takejto zmene. Má za to, že správne orgány
postupovali v súlade s týmto ustanovením, keďže zákon neustanovuje policajnému orgánu povinnosť

skúmať zdravotný stav držiteľa vodičského oprávnenia, ani nie je ustanovený jednoznačný záväzný
početpredloženýchdokladovodočasnejpráceneschopnosti,ktorýbyvydanierozhodnutiaopreskúmaní
zdravotnej spôsobilosti odôvodňoval. Keďže správne orgány nemohli mať objektívne vedomosť o aké
ochorenie sa u žalobcu jedná, nemôže im byť kladené za vinu, že postupovali v súlade s § 91 ods. 2
zákona o cestnej premávke.

13. Ďalej žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa mal podrobne zaoberať nemajetkovou ujmou a
tiež sumou, ktorú priznal žalobcovi, pričom nie je postačujúce, aby v odôvodnení iba všeobecne rozobral
nemajetkovú ujmu, ale je nevyhnutné sa podrobne zaoberať tvrdenými skutočnosťami, následkami,
požadovanou výškou a v neposlednom rade samotnou existenciou nemajetkovej ujmy. Súd prvej
inštancie mal uviesť, na základe akých skutočností dospel k svojmu právnemu názoru a na základe

čoho vyčíslil nemajetkovú ujmu na sumu 5.000 €. Podľa žalovaného úvahy konajúceho súdu ohľadom
existencie nemajetkovej ujmy a jej výšky v odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú, v dôsledku
čoho je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Za nedostatočnú žalovaný považuje úvahu
konajúceho súdu, ktorý v odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní prihliadal na charakter a predmet
konania, v ktorom ujma vznikla z hľadiska jeho významu pre žalobcu, z hľadiska jeho osobných pomerov

v rozhodnom čase, vrátane konkrétnych individuálnych okolností na jeho strane. Rovnako sa konajúci
súd nezaoberal vysvetlením, na základe čoho mal za to, že by samotné konštatovanie porušenia práv
žalobcu nebolo dostatočným zadosťučinením. Aj keď určenie výšky nemajetkovej ujmy je ponechané
na úvahu súdu, nie je možné vychádzať len z tvrdení žalobcu, ale hlavne z výsledkov dokazovania
ohľadom existencie dôvodov priznania nemajetkovej ujmy, ako aj ohľadom skúmania relevantných

zákonných podmienok, determinujúcich jej výšku. Obdobne vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom žalovaný zdôraznil, že nestačí iba predpokladať príčinnú
súvislosť, ale vždy je potrebné ju aj preukázať. Žalovaný má za to, že takáto príčinná súvislosť v danom
prípade nebola preukázaná. Zastáva názor, že žalobca svoje subjektívne pocity, prezentované v žalobe
a počas celého súdneho konania v tejto veci, nijakým spôsobom nepodložil dôkazmi, a teda reálne

nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani jej výšku. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno týkajúce
sa preukázania samotnej existencie nemajetkovej ujmy, jej následkov, výšky, ani nepreukázal, že by
ujma vznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s predmetným priestupkovým konaním.
Neutrpel žiadnu ujmu vo svojom spoločenskom, pracovnom, rodinnom, ani súkromnom živote a
skutočnosti, ktoré opisuje, sú iba jeho subjektívnymi pocitmi. Žalobca nedisponuje žiadnym listinným

dôkazom preukazujúcim nevhodné správanie sa zasahujúcej hliadky. Rovnako svedok - brat žalobcu
vo svojej výpovedi neuviedol žiaden rozvrat, ani prerušenie rodinných a spoločenských vzťahov, pričom
rozčuľovaniesažalobcunadincidentomneznamená,žetrpelnejakúujmu.Žalobcomtvrdenánespavosť
nebola odborným lekárom diagnostikovaná. Pri námietkach vzťahujúcich sa na rozhodnutie o trovách
konania žalovaný nespochybnil možnosť súdu rozhodnúť o plnej náhrade trov konania, ak rozhodnutie

vychádza z úvahy súdu, avšak zastáva názor, že cieľ spravodlivého rozhodnutia by bol naplnený, ak by
sa súd pridržiaval zákonného ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný svojou účinnou procesnou
obranou preukázal, že nárok žalobcu bol vysoko nadhodnotený, čím eliminoval možnosť žalobcu sa
bezdôvodne obohatiť, čo žalovaný vníma ako vlastný úspech v konaní, čo by sa malo odraziť aj v
rozhodnutí o trovách konania.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej časti potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania. Nestotožnil sa s tvrdeniami prezentovanými v odvolaní, pričom vyjadril názor,
že žalovaný v odvolaní neprezentoval žiadne právne relevantné skutočnosti a argumenty, ktoré by

mohli privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní uvádzal iba námietky,
ktoré už prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal. Žalobca má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
obsahuje riadne odôvodnenie v súlade s ust. § 220 CSP a v odôvodnení súd náležite vysporiadalso všetkými podstatnými námietkami žalovaného. Zdôraznil, že v zmysle ustálenej súdnej praxe
súd nie je povinný zaoberať sa každou jednou námietkou účastníkov konania, ale iba takou, ktorá
je zásadná a relevantná pre rozhodnutie vo veci. Námietky odvolateľa, ktorý sa domnieva, že

policajné orgány postupovali správne a v súlade so zákonom, sú bezpredmetné vzhľadom na názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 10Sžd/21/2013, z ktorého
je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že postup a následné rozhodnutia policajných orgánov boli
šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny podklad, pričom konanie, ktoré bolo vedené proti žalobcovi pred
policajnými orgánmi bolo vedené neodôvodnene a sporné rozhodnutia nemali byť nikdy vydané. Žalobca

opätovne zdôraznil, že spochybňovanie nezákonnosti rozhodnutí policajných orgánov v tomto konaní
neprichádza do úvahy a konajúci súd sa touto otázkou nemohol v žiadnom prípade zaoberať vzhľadom
na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/330/2012 a rozhodnutie NS SR sp.
zn. 10Sžd/21/2013, z ktorých je zrejmé, že rozhodnutia policajných orgánov boli nezákonné. Zároveň
poukázal na to, že nárok, ktorý si uplatnil v konaní, bol uplatnený v zmysle ust. § 17 zákona č. 514/2003
Z.z. a nie v zmysle ust. § 11 až 13 Obč. zák., čo vyplýva jednoznačne nielen zo žalobného návrhu, ale aj z

podaniažalobcuzodňa10.9.2015,ktorýmreagovalajnanámietkyžalovanéhovovzťahukuplatnenému
nároku. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalovaného o nepreukázanie neexistencie nemajetkovej
ujmy, resp. zásahu do inej, než majetkovej sféry žalobcu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
postupom a rozhodnutím policajných orgánov došlo preukázateľne k neoprávnenému zásahu do ľudskej
dôstojnosti žalobcu, ktorý mal za následok vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu. V tejto súvislosti žalobca

dôvodil,žejepotrebnéakýkoľvekzásah,čizníženieľudskejdôstojnostivnímaťakozásahveľmizávažný,
a teda ťažko reparovateľný, nakoľko ľudská dôstojnosť je hodnotou neporovnateľnou s ostatnými
ústavnými hodnotami. Následky nezákonného postupu rozhodnutí policajných orgánov v súkromnom
živote žalobcu boli preukázané výpoveďou nielen žalobcu, ale aj svedka - brata žalobcu. Škoda, ktorá
vzniklavdôsledkunezákonnéhopostupuarozhodnutípolicajnýchorgánovspočívavujmenapsychickej

sfére žalobcu. Z výpovede svedka je zrejmé, že žalobcu sa vzniknutá situácia psychicky vážne dotkla a
že ju nevedel dostatočne spracovať, čo samo osebe svedčí o závažnosti ujmy. V tejto súvislosti žalobca
zdôraznil, že na preukázanie zásahu do psychiky nie je predloženie lekárskej správy nutné a poukázal
na rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cpjn/206/2010 (R 58/2011), v zmysle ktorého náhrada nemajetkovej ujmy
má slúžiť na kompenzáciu stavu právnej neistoty, pričom ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah

sú náročne preukázateľné. Je preto zbytočne ich zisťovať prostredníctvom výsluchu účastníka konania
alebo psychologického alebo psychiatrického posudku. Žalovaný bagatelizuje vzniknutú situáciu a
svojimi vyjadreniami akceptuje šikanózne správanie policajných orgánov voči občanom, s čím sa v
demokratickej spoločnosti a právnom štáte nie je možné stotožniť. Pokiaľ žalovaný neustále poukazuje
na to, že výška nemajetkovej ujmy musí byť podľa neho riadne zdokladovaná (preukázaná), nerozumie

podstate nemajetkovej ujmy a túto si mylne stotožňuje s majetkovou ujmou. K námietkam týkajúcim sa
náhrady trov konania žalobca zdôraznil, že mal v konaní úspech v celom rozsahu, nakoľko podstatou
predmetného sporu bolo, či postupom, resp. rozhodnutím štátneho orgánu došlo k zásahu do jeho práv
a či mu v dôsledku toho vznikla škoda. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že
žalobcovi bola spôsobená nemajetková ujma v dôsledku nezákonných rozhodnutí policajných orgánov,

preto rozhodnutie o trovách konania je správne.

15. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej námietke absencie riadneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom sa podľa jeho názoru súd vôbec nevysporiadal s argumentáciou a
právnym názorom žalovaného ohľadom nejednoznačnosti a zmätočnosti žaloby a zotrval na vznesenej

námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Zotrval aj na svojom stanovisku, že žalobca
nijakým spôsobom hodnoverne a bez pochybnosti nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy, ani
jej výšku, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie o preukázaní nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 5.000 €. Súdom priznanú sumu považuje za
nepodloženú a premrštenú, nakoľko podľa jeho názoru žalobca žiaden zásah neutrpel. V celom rozsahu

sa naďalej pridržiava svojho odvolania.

16. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.18.Odvolanímnebolnapadnutývýrok,ktorýmsúdvprevyšujúcejčastižalobuzamietol,pretotentovýrok
nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

19. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v napadnutej časti
potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16. júna 2020 o 14.50 hod v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 9.6.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

21. Žalovaný v odvolaní namieta odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/(vychádzajúc z
obsahu odvolania), d/, f/ a h/ CSP CSP, t.j že súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (písm. d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).

22. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

24. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

25. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

27. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdil.

29. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie,
odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces,
v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. §
220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil
svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o dôvodnosti žaloby čo do základu a aj vo vzťahu

k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V danom prípade tak nedošlo k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ako sa domnieval odvolateľ.

30. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

31. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

32. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v
odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré
aplikoval, a preto mu nemožno vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaných odvolací
súd uvádza nasledovné :

34. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku odvolateľa o nedostatku jeho pasívnej
legitimácie(nedostatočnomodôvodneníprávnehoposúdeniauplatnenéhonárokuanatonadväzujúcom

vysporiadaní sa s námietkami o vecnej legitimácii).

35. Jedným zo základných predpokladov poskytovania spravodlivej súdnej ochrany stranám sporu
je právna zásada založená na znalosti právnych predpisov súdom (iura novit curia). Vychádzajúc
z uvedeného, povinnosťou strany sporu nie je právne definovať nárok, ktorý žalobou uplatňuje, ani

formulovať právne perfektný žalobný petit, ale uviesť také tvrdenia, ktoré umožňujú súdu na základe
princípu iura novit curia ustáliť skutkový stav veci a posúdiť ho podľa zákonných ustanovení, ktoré sa
na daný právny pomer vzťahujú. Bez ohľadu na to, akým spôsobom strana sporu po právnej stránke
definuje svoj nárok, za nezmeneného skutkového stavu môže súd dospieť k záveru, že je tento nárok
potrebné posúdiť podľa odlišných zákonných ustanovení. Vychádzajúc z hypotézy právnych noriem,

ktoré majú byť na právny vzťah aplikované, ustáli tiež rozsah skutkových okolností, ktoré sú povinné
strany preukázať v súlade s procesnou zodpovednosťou za unesenie dôkazného bremena.

36. Odvolací súd teda zdôrazňuje, že právne posúdenie je vecou súdu. Pri právnom posúdení
súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových tvrdení vyjadrených v žalobe, resp. v písomných a

ústnych vyjadreniach žalobcu v priebehu konania, ktoré potom podriadil pod príslušné ustanovenia
hmotnoprávneho predpisu.

37. V danom prípade z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca si v tomto konaní uplatnil
nárok titulom náhrady škody spôsobenej orgánom štátu v dôsledku nezákonného rozhodnutia v zmysle

príslušných ustanovení Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, keď jednoznačne dôvodil, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím v správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva
vyplývajúcehomuzÚstavySR.Zožalobyvyplýva,žerozhodnutiapolicajnýchorgánovpovažuježalobcaza nezákonné, svojvoľné a nemajúce právny podklad, pričom zásah trval od doručenia rozhodnutia
prvostupňového policajného orgánu až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.

38. Súd prvej inštancie preto správne ustálil, že predmetom konania je náhrada škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci - Okresného riaditeľstva Policajného zboru - Okresného
dopravného inšpektorátu, Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012.

39. O správnosti uvedeného záveru svedčí aj to, že žalobca si svoj nárok uplatnil podaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku u žalovaného ( žiadal náhradu nemajetkovej ujmy), čo je jedným
z predpokladov úspešného uplatnenia nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v súdnom konaní.

40. V nadväznosti na uvedené právne posúdenie súd správne vychádzal z úvahy, že základnými

predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody.Bralzreteľajnaďalšiepodmienkyato,žerozhodnutie,ktorýmbolaškodaspôsobená,boloneskôr
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a došlo k využitiu riadnych opravných

prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Nemožno preto vytknúť súdu, že skúmal
splnenie všetkých vyššie uvedených podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Dospel pri tom k
správnym záverom o existencii nezákonného rozhodnutia, jeho zrušení za využitia riadnych opravných
prostriedkov, s čím sa odvolací súd stotožnil. Následne zameral svoje posudzovanie na existenciu škody
a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

41. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia,
ktorým bolo rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.06.2012
potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 06.02.2012. Tieto rozhodnutia boli zrušené
rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.02.2013 v spojení s rozhodnutím NS SR zo dňa

21.08.2013.

42. Nebolo možné akceptovať tvrdenia žalovaného o správnosti postupu správnych orgánov (postup v
súlade s § 91 ods. 2 Zák. o cestnej premávke), nakoľko súd prvej inštancie v tejto súvislosti vychádzal
z právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/330/2012 a Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 10Sžd/21/2013.

43. Podľa § 194 ods. 1, 2 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám , nemôže však o nej rozhodnúť. Ak bolo o otázke podľa ods.
1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vyporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

44. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

45. Krajský súd v Košiciach v konaní 6S/330/2012 dňa 21.2.2013 rozsudkom zrušil rozhodnutie KR PZ

zo dňa 6.9.2012, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu
v Košiciach zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI-287-006/2012 a vec vrátil žalovanému, t.j. Krajskému
riaditeľstvu PZ v Košiciach na ďalšie konanie. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia okrem iného
vyplýva, že pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú spôsobilosť fyzickej osoby na
vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný predpoklad v smere podstatnej

zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové vozidlo, ako to vyplýva
z citovaných zákonných ustanovení § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z.. Mal za to, že nemôže ísť o
akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia. Nesprávne za takú zmenu KR PZ
považovalo len opakovanú dočasnú práceneschopnosť žalobcu, pretože v opačnom prípade by orgán
policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, ktorá

bola viackrát práceneschopná, uložiť takúto povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti,
čo by mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie
správnych orgánov oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd dal za pravdu žalobcovi aj
v tom smere, že v spise žalovaného sa nachádzal doklad, ktorý predložil žalobca žalovanému 27.8.2012a to na výzvu prvostupňového správneho orgánu, ktorý doklad už bol súladný s prílohou č.7 vyhlášky
č.413/2010 Z.z.. Žalovaný sa s týmto dokladom, ktorý svedčil tomu, že žalobca sa podrobil preskúmaniu
zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového

vozidla vôbec nevysporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa 6.9.2012, aj keď ho mal, resp. mohol mať
k dispozícii a len zavinením prvostupňového správneho orgánu ho žalovaný ako odvolací orgán k
dispozícii nemal, keďže tento doklad nebol odvolaciemu orgánu predložený do 6.9.2012 a do spisu
sa dostal až po vydaní rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Takýto postup správneho orgánu podľa súdu
nemožno ničím ospravedlniť, a preto ho považoval za arbitrárne nesprávny.

46. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.8.2013 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21.2.2013 potvrdil. Po preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil so zisteniami i závermi
krajského súdu, navyše doplnil, že na základe zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou
policajných orgánov pred vydaním napadnutého rozhodnutia (ak lekári nesignalizovali žalobcovu
zdravotnú nespôsobilosť viesť motorové vozidlá) po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný,

zistiť z akého dôvodu práceneschopnosť nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o
zdravotnom stave žalobcu, či išlo o také ochorenia, ktoré by mohli ovplyvniť, či vylúčiť žalobcovu
spôsobilosť viesť motorové vozidlá. Ak sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno,
z akého dôvodu bol žalobca štyrikrát práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho
zdravotnej spôsobilosti viesť motorové vozidlá, nemožno nenazvať postup a napadnuté rozhodnutie KR

PZ a jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za šikanózne a svojvoľné,
nemajúce právny základ. Žalobca sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s
ním stotožnil, ale preto, že nemal inú možnosť), avšak napriek tomu, že prvostupňový správny orgán
mal od tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na
vedenie motorových vozidiel (a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe), tento doklad odvolaciemu

orgánu nepredložil. Podľa najvyššieho súdu KR PZ takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil
absolútne nelogickými a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu KR PZ po vrátení veci mal mať
jedinú povinnosť - urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené
konanie. NS SR sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo
preskúmavané) nikdy nemalo byť vydané.

47.Odvolacísúdakonedôvodnévyhodnotilajodvolacienámietky one/existenciiškodyane/preukázaní
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím. Naopak má za to, že súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o preukázaní
vzniknutej škody, ktorá spočívala v ujme na psychickej sfére žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje s

tvrdením žalobcu, že na preukázanie zásahu do psychiky nie je predloženie lekárskej správy nutné
a je potrebné zohľadniť, že žalobca okrem iného (celkom pochopiteľne) upriamil pozornosť na právnu
neistotu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď sa obával, že mu bude odobratý vodičský preukaz.
Tak ako na to poukázal žalobca, právna neistota je psychická kategória, ktorej hĺbka a rozsah sú náročne
preukázateľné a je zbytočné ich zisťovať prostredníctvom psychologického alebo psychiatrického

posudku. Súd prvej inštancie v danom prípade dostatočným spôsobom zohľadnil všetky skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovanie a aj odvolací súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním
bolo dostatočne preukázané, že došlo k zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu (osobnostnej sféry
žalobcu) vzhľadom na celý priebeh konania pred správnymi orgánmi, ktoré Krajský súd v Košiciach
a Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne označili za šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny

základ, obsahujúce absolútne nelogické a absurdné tvrdenia. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť,
že takýto zásah - neistota a „pokračujúca boj s orgánmi verejnej moci“ trval dlhé obdobie, a to od
doručenia rozhodnutia policajného orgánu dňa 4.7.2012 až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky dňa 18.9.2013.

48. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie
odvolací súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €.

49. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil.

50. Predmetom odvolacieho prieskumu bol aj výrok o trovách konania, kde odvolací súd rovnako
nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovaného.51. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

52. Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

54. O trovách konania (pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania) rozhodol odvolací súd podľa
citovaných ustanovení CSP, pričom zohľadnil, že žalobca bol v základe nároku plne úspešný a výška

plnenia závisela od úvahy súdu.

55. Aj keď v zmysle cit. ustanovenia § 255 CSP v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu
prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, súdna prax už ustálila, že i za účinnosti CSP
podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal

nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy
súdu alebo od znaleckého posudku.

56. Počas účinnosti Civilného sporového poriadku k danej problematike zaujal názor napríklad Krajský
súd v Trnave z 13. decembra 2017, sp. zn. 10 Co 191/2017, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že

zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.

Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napríklad výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola
spôsobená; jej výška nasleduje.

57. Žalobcu v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného.

58. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil aj napadnutý výrok o trovách konania pred súdom prvej
inštancie.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, takýto nárok vznikol úspešnému žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

60. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).