Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 13, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418203225
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4418203225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Československá obchodní banka, a. s., so sídlom Praha 5, Radlická 333/150, Česká republika, IČO:
00 001 350, zast. Mgr. Lenkou Heřmánkovou, advokátkou, so sídlom Bratislava-Ružinov, Košická
5590/56, proti žalovanému: E. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. B., E. XXXX/XX, zast. JUDr. Romanom
Juríkom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Jazerná 19, IČO: 40 353 729, o zaplatenie 21.800 CZK
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.
septembra 2019 č. k. 14Csp/62/2018-359 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvyhovujúcomvýroku(I.) avovýrokuotrovách
konania (III.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 21.800
CZK s kapitalizovaným zmluvným úrokom vo výške 4.873,86 CZK od 21. 08. 2003 do 11. 06. 2018, s
kapitalizovanýmzmluvnýmúrokomzomeškaniavovýške1.394,04CZKod29.07.2017do11.06.2018,
s 8,05% úrokom z omeškania p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia, to všetko do

troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261, § 262 zák. č. 513/1991 Sb.,
§ 497, § 499, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1 až 3, § 504, § 505, § 506 zák. č. 513/1991 Sb, § 51a, §
52 ods. 1 až 3, § 55 ods. 1 až 3, § 56 ods. 1 až 3 zák. č. 40/1964 Sb, nariadením vlády č. 142/1994
Sb. a § 140 ods. 1, 2 a § 218 ods. 2 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca uzavrel so

žalovaným Smlouvu o povoleném přečerpání k běžnému účtu č. XXXXXXXXX/XXXX v rámci balíčku
ČSOB OSOBNÍ KONTO PLUS zo dňa 21. 08. 2003, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodní
podmínky pro povolené přečerpání účtu (ďalej len „podmienky“). Žalobca poskytol žalovanému úver vo
forme povoleného prečerpania, a to až do výšky stanoveného úverového limitu. Zmluva bola uzavretá
doručením oznámenia o poskytnutí povoleného prečerpania zo strany žalobcu k predchádzajúcej
žiadosti žalovaného o poskytnutie kontokorentného úveru. Žalovaný sa zaviazal podľa článku 8 písm.
f) podmienok splácať žalobcovi poskytnuté (vyčerpané) peňažné prostriedky najmenej jedenkrát v

období 6 mesiacov, resp. najneskôr do 6. mesiacov po poslednom splácaní, ďalej sa zaviazal podľa
článku 5.2 podmienok splácať zmluvné úroky z vyčerpaných peňažných prostriedkov ku koncu každého
kalendárneho mesiaca a hradiť poplatky súvisiace s poskytnutým úverom. Žalovaný bol oprávnený vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou stanovenou v zmluve. Žalovaný požiadal dňa 10. 10. 2008novou žiadosťou o poskytnutie povoleného prečerpania k bežnému účtu, žalobca dňa 06. 11. 2008 zaslal
žalovanému oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania, ktorého doručením došlo k uzavretiu
zmluvy o povolenom prečerpaní č. 207303PO177S. Neoddeliteľnou súčasťou uvedenej zmluvy boli

obchodné podmienky pre povolené prečerpanie bežného účtu zo dňa 01. 05. 2006, s čím žalovaný
vyslovil súhlas v rámci podanej žiadosti zo dňa 10. 10. 2008. Na základe zmluvy žalobca poskytol
žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania bežného účtu až do výšky 20.000 CZK. Žalovaný bol
povinný splatiť vyčerpanú čiastku úveru vždy najmenej jedenkrát v období 6 mesiacov, resp. najneskôr
do 6 mesiacov po poslednom splatení. Čerpané peňažné prostriedky boli úročené úrokovou sadzbou,

pri uzatvorení zmluvného vzťahu bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 16,9 % p. a., žalobca podľa
čl. 11 podmienok bol oprávnený navrhnúť žalovanému novú úrokovú sadzbu písomným oznámením,
a to kedykoľvek v priebehu trvania zmluvného vzťahu. Ak by žalovaný s novou úrokovou sadzbou
nesúhlasil, bol povinný túto skutočnosť písomne oznámiť žalobcovi najneskôr do 30 dní od odoslania
návrhu novej úrokovej sadzby, v opačnom prípade nastala fikcia súhlasu s novou úrokovo sadzbou.
Žalobca žalovanému oznámil v rámci výpisu z bežného účtu za obdobie od 01. 01. 2010 do 31. 01. 2010

novú úrokovú sadzbu 18,9 % p. a. s účinnosťou od 01. 03. 2010. Keďže žalovaný neodoslal písomný
nesúhlassnovouúrokovousadzbou,nastalatýmfikciasúhlasužalovanéhoapočítajúcdátumom01.03.
2010 boli čerpané peňažné prostriedky úročené úrokovou sadzbou 18,9% p. a. Žalovaný mal podľa čl.
15 podmienok uhradiť úrok z vyčerpanej čiastky vždy ku koncu kalendárneho mesiaca a podľa článku 16
bol povinný zaistiť na účte dostatok peňažných prostriedkov, aby mohli byť tieto jeho záväzky hradené z

bežného účtu. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splatných úrokov, keď nehradil riadne a včas
úroky splatné k 31. 03. 2017, a to ani napriek výzve k úhrade splátok zo strany žalobcu, preto žalobca
k 28. 07. 2017 vyhlásil pohľadávky súvisiace s úverom podľa článku 24 písm. a) a h) podmienok, ktoré
oznámenieboložalovanémudoručenédňa18.08.2017.Vžalobez18.06.2018bolšpecifikovanýnárok
žalobcu tak, ako to bolo uvedené vyššie. Žalobca následne dvoma podaniami doplnil opis rozhodujúcich

skutočností, pričom v pôvodnej žalobe žalobca len odkázal na označené dôkazy, ktoré k žalobe pripojil,
a to hlavne na zmluvu o prečerpaní, obchodné podmienky a výpis z účtu žalovaného, kde boli konkrétne
rozpísané jednotlivé čerpania, ako aj platby zo strany žalovaného, a to počnúc od 21. 08. 2003. Žalobca
sícedoplnilopisrozhodujúcichskutočnostínavýzvusúdu,avšakanipotakomtodoplnenížalobynedošlo
k takej zmene žaloby, ktorou by si žalobca uplatňoval menší alebo väčší nárok, než ktorý bol uvedený

v žalobe. Z tohto dôvodu súd nerozhodoval o zmene žaloby, pretože v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP
zmenou žaloby je len návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo, resp. i
podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade však nedošlo k zmene
žaloby, len k doplneniu skutočností uvedených už v pôvodnom znení žaloby, čo súd nepovažoval za
zmenupetitužaloby.Navyše,zmenupetitužalobynavrhovalprávnyzástupcažalovaného,aniežalobca,

ktorý žalobou disponuje, z toho dôvodu súd o zmene petitu žaloby nerozhodoval, pretože k zmene
žaloby nedošlo a žalobca o zmenu petitu žaloby nepožiadal. Čo sa týka uplatnenej námietky premlčania,
ktorú vzniesol žalovaný v podaní zo dňa 16. 07. 2018, súd posúdil nárok žalobcu na uplatnenú sumu
a dospel k tomu záveru, že žalobca si uplatňuje nárok z roku 2017, a to konkrétne za obdobie od 17.
01. 2017 do 20. 03. 2017, žaloba bola podaná dňa 18. 06. 2018, teda žalobca svoju žalobu podal vo

všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá mu začala plynúť najskôr od 18. 01. 2017, preto súd
vyhodnotil vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú a neprihliadol na ňu.

1.2. Žalobca v žalobe uviedol, že daný právny vzťah založený zmluvou sa spravuje právnym poriadkom
Českej republiky a že žalobca žalobu podal na vecne a miestne príslušný súd v zmysle Nariadenia Rady

ES č. 593/2008, podľa čl. 4.1 písm. b), ak nedošlo k voľbe práva pre zmluvu, sa zmluva o poskytovaní
služieb spravuje právom krajiny, v ktorej má poskytovateľ služby obvyklý pobyt. V tomto prípade súd
zistil, že žalobca má sídlo v Českej republike, zmluva bola uzavretá v súlade s § 497 a nasl. zák. č.
513/1991 Sb. v znení neskorších predpisov. Súd po nahliadnutí do predložených listín zistil, že zmluva
o povolenom prečerpaní bola uzavretá na území Českej republiky medzi veriteľom, ktorý má sídlo na

území Českej republiky a konal v rámci svojho predmetu činnosti a žalovaným v pozícii dlžníka, ktorý je
fyzickou osobou (spotrebiteľom). Zmluva o bežnom účte je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka,
avšakžalovanývystupovalvpozíciispotrebiteľa,pretosúdposudzovalpredmetnéustanoveniazmluvyaj
z hľadiska ochrany spotrebiteľa. Pri aplikácii rozhodného práva súd vychádzal z Dohovoru o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky otvorenému v Ríme na podpis dňa 19. júna 1980 (ďalej Rímsky dohovor),

ku ktorému Slovenská republika i Česká republika pristúpili v roku 2005. V zmysle čl. 3 ods. 1 Rímskeho
dohovoru „zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy; voľba musí byť
výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu;
účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jejčasť.“ Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa
21. 08. 2003 bola uzavretá medzi žalobcom - Československá obchodní banka a. s. a žalovaným,
štátnym občanom Slovenskej republiky, ktorý pracoval a žil v Českej republike od roku 2003. Zo zmluvy

o povolenom prečerpaní mal súd preukázané, že strany sporu si zvolili právny poriadok, ktorým sa
spravovala celá zmluva, zvolili si české právo, ktoré sa aplikovalo aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Rímskeho
dohovoru - keďže zmluvou o úvere boli žalovanému (spotrebiteľovi) poskytnuté finančné prostriedky
na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť ich podnikania alebo povolania. Z čl. 5 ods. 2 Rímskeho
dohovoru vyplývajú podmienky, za akých sa bez ohľadu na ustanovenie článku 3 nemôžu účastníci

zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu
jeho obvyklého pobytu, resp. zamestnania. Keďže štátom zamestnania žalovaného v dobe uzavretia
zmluvy o úvere bola Česká republika, uskutočnenou voľbou českého práva žalovaný - spotrebiteľ
nebol zbavený ochrany v zmysle citovaného článku. Žalovaný sa bránil tým, aby zmluva o úvere bola
posudzovaná podľa právneho poriadku slovenského práva v kontexte s § 9 ods. 3 zák. č. 97/1963
Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej „ZMPS“), podľa ktorého: „Ak si účastníci

spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako
slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom“. Súd skonštatoval,
že Rímsky dohovor je právne záväzným aktom sekundárneho práva Európskej Únie, ktorý má v zmysle
čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. A preto súd pri
rozhodovaní aplikoval Rímsky dohovor a tak dospel k záveru, že voľba rozhodného práva v zmluve o

úvere bola uskutočnená v súlade s čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru a pri právnom posúdení tohto sporu
súd aplikoval právo české.

1.3. Z dôkazov predložených žalobcom je zrejmé, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o prečerpaní
na bežnom účte, na základe ktorej žalovaný prečerpal prostriedky na bežnom účte vo výške 20.000

CZK, ktorú žalovaný čerpal postupne, počnúc od 17. 01. 2017. Žalovaný splnil podmienky na poskytnutie
povoleného prečerpania na jeho bežnom účte, podľa čl. 3 podmienok sa suma povoleného prečerpania
považuje za úver a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka ohľadne poskytnutia úveru.
Zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, avšak žalovaný vystupuje v pozícii spotrebiteľa,
keďže sa jedná o fyzickú osobu a úver bol poskytnutý nie na podnikateľskú činnosť žalovaného.

S poukazom na tieto skutočnosti súd posudzoval zmluvný vzťah aj podľa ustanovení platného
Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný však bol v konaní zastúpený
advokátom, preto jeho postavenie ako slabšej strany v konaní zvolením advokáta zaniklo.

1.4. Žalobca predložil súdu vyčíslenie istiny, ktorú žalovaný celkovo vyčerpal, a to vo výške 20.000 CZK.

Podľa bodu 9 podmienok úroky, s platením ktorých bol žalovaný v omeškaní, sa dňom nasledujúcim
po splatnosti stali súčasťou vyčerpanej istiny. Žalovaný pri úrokovej sadzbe 18,9 % p. a. čerpal
prostriedky v roku 2017, pričom bol v omeškaní s ich plnením, preto žalobca pripísal žalovanému
na ťarchu úroky v celkovej výške 4.873,86 CZK ku dňu 11. 06. 2018. Tieto úroky z istiny boli medzi
stranami sporu dohodnuté, podľa bodu 11 podmienok žalobca bol oprávnený navrhnúť žalovanému

novú úrokovú sadzbu písomným oznámením a žalovaný mal žalobcovi oznámiť v danej lehote 30 dní,
že s úrokovou sadzbou nesúhlasí, v opačnom prípade mal žalobca za to, že žalovaný s navrhnutou
úrokovou sadzbou súhlasí. Zo strany žalobcu došlo k oznámeniu o zvýšení úrokovej sadzby zo
16,9 % na 18,9 % žalovanému, žalovaný svoj nesúhlas písomne žalobcovi nezaslal, teda možno
konštatovať, že žalovaný s novou úrokovou sadzbou súhlasil. Úroková sadzba účtovaná žalobcom

nebola v rozpore ani s ustanoveniami Obchodného zákonníka, ani s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, jedná sa o štandardnú výšku úroku v roku 2010 stanovenú peňažnými ústavmi na
poskytnutienezabezpečenýchúverovspotrebiteľomnaobdobieod1do5rokov.Pripodpisezmluvybola
táto skutočnosť žalovanému ozrejmená, žalovaný nemal výhrady voči týmto úverovým podmienkam,
riadne sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ako aj s podmienkami pre poskytnutie povoleného

prečerpaniaprostriedkovnabežnomúčte,čopotvrdilsvojimvlastnoručnýmpodpisompripodanížiadosti
o poskytnutie kontokorentného úveru dňa 21. 03. 2003, ako aj vo svojej žiadosti o poskytnutie ČSOB
povoleného prečerpania zo dňa 10. 10. 2008. Žalovaný nenamietal ani v období platnosti úverovej
zmluvy tieto skutočnosti. Začal ich namietať až po doručení žaloby, keď tvrdil prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, že nárok žalobcu neuznáva, pretože mu nie je zrejmý právny dôvod uplatnenej

pohľadávky. Žalovaný tvrdil, že žalobcovi zaplatil celkovo sumu 11.1781 CZK za obdobie rokov 2010
až 2017, z predchádzajúceho konania sp. zn. 4Csp/122/2018 je súdu známe, že žalovanému zo strany
žalobcu boli poskytnuté dva úvery, pričom v jednom prípade sa jednalo o kreditnú kartu s povoleným
limitom do výšky 20.000 CZK, z ktorej žalovaný postupne čerpal finančné prostriedky. Tvrdeniažalovaného ohľadne týchto skutočností neboli preukázané žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného,
v podstate žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal niektoré zo svojich
tvrdení. Žalobca predložil súdu dôkazy, z ktorých bolo nesporne preukázané, že žalovaný riadne

nesplácal úver, ktorý mu žalobca poskytol, porušil platobnú disciplínu dohodnutú v zmluve o úvere a
v obchodných podmienkach žalobcu. Žalobca v spore preukázal oprávnenosť nároku, pričom obranu
žalovaného z vyššie uvedených dôvodov pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Žalovaný naďalej dlhuje
žalobcovi istinu vo výške 20.000 CZK, ktorú je povinný žalobcovi zaplatiť. Súd priznal žalobcovi aj
zmluvný úrok vo výške 4.873,86 CZK, ktorý bol vyčíslený vyššie, a to z toho dôvodu, že sa jednalo o

úrok z poskytnutých prostriedkov do doby zosplatnenia, ktorý bol žalobcom riadne vyčíslený a vyplýva
z výpisu z účtu, keďže tento úrok bol dojednaný medzi stranami podľa článku 9 podmienok. V konaní si
žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy sankčných poplatkov, ako aj zo sumy
istiny a poplatkov, pričom ich celkovú výšku vyčíslil na sumu 1.394,04 CZK, ktorý úrok z omeškania
vyčíslil v súlade s článkom 4.3 podmienok. Žalovaný preukázateľne neuhradil splátky splatné v lehote
splatnosti, preto mu bol účtovaný úrok z omeškania, pričom ich výšku žalobca riadne konkretizoval a

žalovaný nevzniesol žiadny argument, ktorým by odôvodňoval, z akého dôvodu by ho nemala zaväzovať
povinnosť zaplatiť dlžný úrok z omeškania. V zmluve boli dojednané poplatky v súlade so sadzobníkom
poplatkov, a to poplatky za upomienky podľa článku 4.5 podmienok, výška týchto poplatkov činila sumu
1.800 CZK a takisto sa poplatky pripísali k vyčerpanej istine. Súd po oboznámení sa so všetkými
dôkazmi dospel k tomu záveru, že žalobe v časti o zaplatenie istiny, kapitalizovaného zmluvného

úroku a kapitalizovaného úroku z omeškania je potrebné vyhovieť, pretože žalobca predložil dôkazy,
ktorými preukázal tak výšku, ako aj dôvodnosť svojho nároku, čo síce žalovaný síce namietal, ale
z tvrdení žalobcu neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktorými by žalovaný vedel preukázať, že
žalobcovipredmetnýnárokneprináleží.Tvrdeniažalovanéhosazakladalinarýdzoteoretickýchúvahách
bez akéhokoľvek právneho a skutkového základu, pričom právny zástupca žalovaného len tvrdil, že

žalovaný zaplatil celkovo sumu 111.781 CZK, čo súd považoval za všeobecné konštatovanie, nijakým
dôkazom nepodložené. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd žalobe vo vyššie uvedenej časti vyhovel.
Žalobcovi súd priznal aj úroky z omeškania, ktoré bol žalovaný povinný z istiny zaplatiť vo výške určenej
nariadením vlády ČR č. 142/1994 Sb. v platnom znení, t. j. vo výške REPO sadzby ČNB zvýšenej
o 8 bodov p. a., t. j. vo výške 8,05 % ročne zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia,

pretože žalovaný sa preukázateľne dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobca si uplatnil
úrok z omeškania deň nasledujúci po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Súd posúdil žalobu v
časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 18,9 % p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do
zaplatenia a mal za to, že v tejto časti je potrebné žalobu zamietnuť. Žalobca si uplatnil tieto úroky
z úveru po zosplatnení úveru, t. j. po vyhlásení jeho mimoriadnej splatnosti. Súd bol toho názoru, že

predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny.
Kým dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii, tento
zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného
záväzku a predstavuje takýto úrok kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru

v splátkach. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca veriteľ nárok na úroky za
požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak

by spotrebiteľ takéto právo držby finančných prostriedkov mal, inak by nastal nespravodlivý a ústavne
nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy. Aplikačná prax súdov sa už zaoberala otázkou priznania
úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Obo 143/98 uviedol,
že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu a od splatnosti je dlžník

v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, toto rozhodnutie NS SR bolo potvrdené aj uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18. 09. 2012. Taktiež výkladom
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súdny dvor stanovil
zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem
zákona v neprospech spotrebiteľa. Úrok z úveru predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie

postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká
veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. Zosplatnením úveru na jednej strane nastáva stav, keď veriteľ má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ nemáprávny titul držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom, v svojej dispozícii, preto niet dôvodu na to,
aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných
prostriedkov. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa,

ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky
zo zmluvy. Za tejto situácie by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ
by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by tak nemal žiadne
garantované práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše
by došlo k hrubej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné

úroky by si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť
podporovanéapoužívaťprávnuochranu.Keďževdanejvecinietpochýbotom,žemedzistranamisporu
bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, po poskytnutí náležitej ochrany žalovanému ako spotrebiteľovi, súd
dospel k záveru, že po zosplatnení úveru žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za poskytnutý úver.
Súd v zmysle ustanovenia § 218 ods. 2 CSP priznal žalobcovi uplatnený nárok od žalovaného v CZK. O
trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle §
262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný vo vyhovujúcom výroku a vo

výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1
písm. a/ CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočňoval mu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b/ CSP), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP),
konanie má iný nedostatok, ktorý mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.

1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedol, že na to, aby súd mohol vo veci
rozhodnúť, musia byť splnené procesné podmienky. Existujú procesné podmienky, ktorých absenciu
nemožno reparovať a súd musí v prípade ich absencie konanie zastaviť. Sú aj odstrániteľné procesné

podmienky, v prípade ktorých sa súd musí pokúsiť o ich odstránenie (§ 161 ods. 3 CSP). Ak sa to
súdu nepodarí, musí konanie zastaviť. Medzi povinné náležitosti podania na súd patrí podpis. Podanie
na súd vo veci samej musí byť podpísané, pričom podpis môže byť vlastnoručný alebo elektronický.
Žiadny iný druh podpisu, okrem týchto dvoch, zákon nepozná. Samotná právna zástupkyňa vo svojom
podaní z 31. 08. 2018 uznala, že na žalobe nie je jej vlastnoručný podpis. Žaloba bez podpisu je

ale formálne nedokonalá a nemožno na ňu prihliadať, kým k ju žalobca nepodpíše. Napriek tomuto
zjavnému, no odstrániteľnému nedostatku procesnej podmienky súd neurobil nič, aby nedostatok
procesnej podmienky odstránil a namiesto toho vo veci rozhodol. Pre žalobcu je ale ťažko pochopiteľné,
že prvoinštančný súd, napriek znalosti odstrániteľného nedostatku procesných podmienok, neurobil nič
pre odstránenie procesných podmienok a vo veci rozhodol. V ďalšej časti odvolania uviedol procesné

pochybenia súdu, porušujúce jeho právo na spravodlivý proces. Žalobca podal žalobu, z ktorej boli
zrejmé len také skutočnosti, ako dátum uzatvorenia zmluvy, poskytnutie úveru do nejakého limitu,
povinnosť žalovaného splácať úver v pravidelných mesačných splátkach neznámej výšky, vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru a žalobcom uplatňované sumy istiny a príslušenstva. Žalobca potom žalobu
zmenil doplnením rozhodujúcich skutočností. Napriek tomu, že podanie žalobcu z 31. 08. 2018 obsahuje

doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, súd nerozhodol o pripustení alebo nepripustení
zmeny žaloby. Poukázal na rozhodnutie NS SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. 09. 2010 a
uviedol, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 140 ods. 2 v podstate len kodifikoval dovtedajšiu
aplikačnú prax. Zákonný procesný postup tak v zmysle všeobecných ustanovení Civilného sporového
poriadku o prostriedkoch procesného útoku, procesnej obrany a sudcovskej a zákonnej koncentrácii,

ale aj osobitne v súlade s § 294 CSP mal súd uznesením nepripustiť zmenu žaloby a rozhodovať
o pôvodnej žalobe s pôvodným úplným a pravdivým opisom rozhodujúcich skutočností. Súd uviedol,
že sa v rámci dokazovania oboznámil s výpisom z čerpania, resp. výpisom z prečerpania, pričom z
rozsudku nie je zrejmé, ktorá listina zo súdneho spisu sa považuje alebo ktoré listiny sa považujú za
výpis z čerpania. Ak mal súd na mysli dokument so 192 stranami, v elektronickej podobe s názvom

HV.pdf a s textom na vrchu každej strany „57686_ZUHI_7522021_13303880“, tento dôkaz namietli
na pojednávaní ako nezrozumiteľný. Napriek tomu, súd na tento dôkaz prihliadal, hoci ho nevykonal.
Poznamenal,žesúdúdajnevykonalajdôkazvýsluchomstrán,ajkeďžiadnytakývýsluchsúdnevykonal.
Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného bolo namietanie zaujatosti voči sudkyni. Zaujatosť náležiteodôvodnili, pričom súd sa napriek včas podanej námietke zaujatosti (13. 06. 2019) touto námietkou
až do pojednávania dňa 16. 09. 2019 vôbec nezaoberal. Teda ani ju neodmietol, ani ju nepostúpil
nadriadenému súdu. Ani v rozsudku sa súd námietke zaujatosti nevenuje inak, než tak, že bola podaná.

Videl v tom odvolací dôvod, pretože rozhodoval vylúčený sudca. Namietal tiež nesprávne zistený skut-
kový stav. V samotnom odôvodnení rozsudku sa ani len neuvádzajú žiadne skutkové zistenia, pokiaľ
ide o istinu údajného dlhu žalovaného. V bode 11. sa iba konštatuje, že žalovaný sa údajne omeškal
so splácaním riadnych úrokov. V rozsudku súd nepíše o žiadnom inom skutkovom zistení. Nie je po-
tom zrejmé, prečo na základe takto zisteného skutkového stavu súd odsúdil žalovaného aj na zaplate-

nie istiny. Súd na zistený skutkový stav aplikoval české právne predpisy. České právne predpisy, na
rozdiel od slovenských predpisov alebo aktov Európskej únie, sa nezverejňujú v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky, na portáli Slov-Lex, ani v Úradnom vestníku Európskej únie. Súd v rozsudku
rozsiahlo citoval ustanovenia českých zákonov bez toho, aby uviedol, ako zistil ich obsah. Súd zistil, že
štátom zamestnania bola v čase uzatvorenia zmluvy Česká republika. Z toho zrejme súd usúdil obvyklý
pobyt žalovaného v Českej republike. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný mal obvyklý pobyt

inde ako na Slovensku. Skutkové zistenie o štáte zamestnania je síce správne, to ale neznamená, že
by tam mal aj obvyklý pobyt. Ide o podstatné skutkové zistenie vo vzťahu k určeniu rozhodného práva.
Preto, ak súd považuje štát zamestnania za štát obvyklého pobytu, ide o skutkové zistenie bez opory vo
vykonanom dokazovaní. Súd sa predovšetkým zaoberal rozhodným právom a zistil, že v zmysle článku
3 ods. 1 Rímskeho dohovoru je rozhodným právom české právo. Nie je ďalej podstatné, ako súd zistil

jeho obsah. Rímsky dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňa 1. mája 2006 na základe
Dohovoru o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky,
Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a
Slovenskej republiky k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorenému na podpis v
Ríme 19. júna 1980 a k prvému a druhému protokolu o jeho výklade Súdnym dvorom Európskych

spoločenstiev zo 14. 04. 2005 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.
474/2006 Z. z.; tiež Ú. v. EÚ 2005/C 169/1 z 08. 07. 2005). V čase uzatvorenia zmluvy medzi sporovými
stranami, teda pre Slovenskú republiku, ani pre Českú republiku nebol záväzný. V zmysle článku 24
nariadenia (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) nariadenie nahrádza
Rímsky dohovor vo všetkých členských štátoch Európskej únie s výnimkou území, na ktoré sa Rímsky

dohovor vzťahuje, no na ktoré sa nevzťahujú zmluvy podľa článku 355 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie (pôvodne článok 299 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Keďže žiadna časť územia
Slovenskej republiky, ani Českej republiky nie je územím, na ktoré by sa nevzťahovali zakladajúce
zmluvy Európskej únie, nariadenie (ES) č. 593/2008 (Rím I) je účinné od 24. 07. 2008 a uplatňuje sa
od 17. 12. 2009 aj vo vzťahu k Českej republike a Slovenskej republike. Nie je zrejmé, na základe

akého kritéria aplikoval súd na zistenie rozhodného práva Rímsky dohovor. V čase uzatvorenia zmluvy
ešte tento dohovor nebol záväzný ani pre Českú republiku, ani pre Slovenskú republiku a v čase
rozhodovania súdu, ani v čase vyhlásenia splatnosti úveru už nebol záväzný ani pre jeden z oboch
štátov. V samotných zmluvných dokumentoch niet dohody o voľbe práva. Ako uviedli v odpore proti
platobnému rozkazu, kolízne normy, najmä § 10 ods. 4 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom a článok 6 nariadenia (ES) č. 593/2008 (Rím I), odkazujú na slovenské právo.
Mimochodom, ak by bol na vec aplikovateľný Rímsky dohovor, jeho článok 5 ods. 3 taktiež odkazuje na
slovenské právo. Nesprávne je tiež právne posúdenie týkajúce sa zosplatnenia úveru. Súd tu vskutku
žiadne právne posúdenie ani neuviedol. V rámci autonómie vôle prejavujúcej sa v súkromnom práve
v zásade zmluvnej slobody si zmluvné strany môžu dohodnúť právo veriteľa požadovať jednorazové

splatenie úveru aj vtedy, ak zákon takýto inštitút nepozná. Nebolo by to možné, ak by to zákon zakazoval,
aleboakbyzákonstanovovalnejakélimitypreuplatnenietakéhopráva.Vprípadeaplikácieslovenského
práva, ktorého obsah nie je potrebné dokazovať, je potrebné, v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka,
aby si zmluvné strany dohodli možnosť veriteľa požadovať jednorazové splatenie dlhu splatného inak
v splátkach. Zdá sa, že v českom práve je uvedená situácia upravená obdobne. Už počas konania

sme poukázali na ustanovenie § 565 „starého“ českého Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964
Sb.) a na ustanovenie § 1931 zákona č. 89/2012 Sb. Občiansky zákonník (ktorých obsah sme zistili z
webu www.zakonyprolidi.cz). Upozornili sme tiež, že zmluvné strany si právo na „zosplatnenie úveru“
nedohodli v zmluve. Na základe neskoršieho tvrdenia a neskôr predloženého dôkazu bola taká dohoda
v obchodných podmienkach pre ČSOB kreditnú kartu, ktoré nadobudli účinnosť dňa 01. 04. 1003. V tejto

súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3512/11, dostupný online na http://
nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=2-3-06_1 alebo na http://bit.ly/USCRspotrebitel, podľa ktorého
obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú obsahovať len ustanovenia vysvetľujúceho
a technického charakteru. Pritom osobitne žalobcovi, dodávateľovi, pôsobiacemu v Českej republike,muselo byť známe, ako český ústavný súd interpretuje problematiku spotrebiteľských zmlúv z doby pred
zavedením ich právnej úpravy (pozri nález II. ÚS 3/06, v ktorom sa vysvetľuje problematika takzvaných
faktických spotrebiteľských zmlúv). Naviac, ako to vyplýva aj z uvedeného nálezu, v Českej republike

zaviedli inštitút spotrebiteľských zmlúv už zákonom č. 367/2000 Sb. s účinnosťou od 01. 01. 2001,
teda ešte pred uzatvorením zmluvy medzi sporovými stranami (pozri bod 30 odôvodnenia nálezu).
Naviac, ak by sme aj abstrahovali od tejto nedokonalosti a ak by sme na vec v súlade s kolíznymi
normami aplikovali slovenské právo, bolo by zosplatenie úveru neplatné tiež pre porušenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ani napriek niekoľkým zmenám žaloby, nepreukázal, že by toto

ustanovenie zákona rešpektoval. Iným nedostatkom konania je také porušenie procesných predpisov,
ktoré nezakladá zmätočnosť, môže ale viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Nedostatočné odô-
vodnenie rozsudku sa spravidla subsumuje práve pod iný nedostatok konania (pozri analogicky naprí-
klad stanovisko R 2/2016). V odôvodnení rozsudku sa súd nevyrovnal s viacerými dôležitými prvkami
procesnej obrany žalovaného. Ide napríklad o námietku uvedenú v predchádzajúcom bode (bod 12),
citácia cudzích právnych predpisov, o ktorých nevedno, ako ich súd zistil, zjavne svojvoľné posúdenie

otázky zmeny žaloby, napriek námietkam žalovaného (bod 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Doterajšie konanie možno charakterizovať ako značne neférový proces vo vzťahu k žalovanému. Popri
napadnutom výroku neobstojí ani výrok o trovách, ktorý odvolaním tiež napadli. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na nové konanie.

3. Kpodanémuodvolaniužalovanéhosapísomnevyjadrilžalobca,ktorýuviedol,žesapridržiavasvojich
doterajších tvrdení a dôkazov a navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným,
v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných
rozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmiodvolania(§380ods.1CSP),viazanýskutkovým

stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 21.800 CZK s kapitalizovaným
zmluvným úrokom vo výške 4.873,86 CZK od 21. 08. 2003 do 11. 06. 2018, so zmluvným úrokom vo
výške 18,9% p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia, s kapitalizovaným zmluvným
úrokom z omeškania vo výške 1.394,04 CZK od 29. 07. 2017 do 11. 06. 2018, s 8,05% úrokom z
omeškania p. a. zo sumy 20.000 CZK od 12. 06. 2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu

odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu o povolenom prečerpaní, na základe ktorého poskytol
žalobca žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania, a to až do výšky stanoveného limitu.
Zmluva bola uzavretá doručením oznámenia o poskytnutí povoleného prečerpania zo strany žalobcu k
predchádzajúcej žiadosti žalovaného. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou
pravidelných splátok, bol zo strany žalobcu opakovane vyzvaný k úhrade splatných dlžných splátok

vrátane príslušenstva a poplatkov. Keďže žalovaný dlžnú sumu neuhradil, prehlásil žalobca podľa čl.
9.1. písm. b) podmienok všetky pohľadávky súvisiace s poskytnutým úverom k 28. 07. 2017 za splatné
a ich zaplatenia sa domáha podanou žalobou.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu oodvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe.

10. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

11. Podľa § 129 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide
o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo
opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je

podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie
odmietnuť. Ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to
neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať.

12. Keďže jednou z odvolacích námietok bolo to, že v konaní nie sú splnené procesné podmienky, keď

žaloba nebola riadne podpísaná právnou zástupkyňou žalobcu, pričom súd prvej inštancie sa uvedeným
odstrániteľným nedostatkom žaloby nezaoberal, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal touto odvolacou
námietkou. Je potrebné uviesť, že podanie ako úkon určený súdu musí mať tzv. všeobecné náležitosti,
a to predovšetkým označenie súdu, ktorému je podanie určené, ďalej z podania musí byť zrejmé, kto
ho robí, akej veci sa podanie týka, čo sa podaním sleduje a podanie musí byť podpísané osobou,

ktorá podanie urobila. Podpisom strana potvrdzuje svoju vôľu vyjadrenú v podaní a prejavuje súhlas s
obsahom podania. Podpis na podaní ako písomnom procesnom úkone strany jednak označuje toho, kto
podanie robí, jednak potvrdzuje, že ten, kto príslušný právny úkon urobil, toto podanie skutočne urobiť
chcel, a že ide o prejav jeho vlastnej vôle, a napokon, overuje totožnosť toho, kto podanie urobil. Pri
podaní v listinnej podobe sa podpisom rozumie vlastnoručný podpis podávateľa na listine (rozhodnutie

NS SR sp. zn. 1 Ndc 6/2011, rozhodnutie NS SR 1 Nc 33/2012). Podpisom sa vo všeobecnosti rozumie
rukou napísané priezvisko alebo iný identifikačný znak osoby, pričom celý podpis nemusí byť čitateľný,
spravidla by malo byť čitateľné aspoň prvé písmeno a z ďalších ťahov by mala vyplývať poznateľnosť
skutočnosti, že ide o podpis. Ustanovenie § 127 CSP nestanovuje, že by bolo možné podpis na podaní
nahradiť mechanickými prostriedkami. Ani výkladom tohto ustanovenia nemožno dospieť k záveru, že by

podpisom bolo možné rozumieť niečo iné, ako vlastnoručný podpis konajúcej osoby. Rovnako výkladom
nemožno dospieť k záveru, že by vlastnoručný podpis bolo možné nahradiť inou alternatívou, ako
napríklad odtlačkom pečiatky, či mechanickými prostriedkami.

13. Keďže právna zástupkyňa žalobcu žalobu vlastnoručne nepodpísala (pričom nešlo o podanie v

elektronickej podobe), čo namietal právny zástupca žalovaného a súd prvej inštancie sa touto jeho
námietkou nezaoberal a vady podania neodstraňoval a podľa odvolacieho súdu bola jeho námietka
v tejto časti dôvodná, odvolací súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcu na predloženie žaloby s
originálom vlastnoručného podpisu. Právna zástupkyňa žalobcu na výzvu odvolacieho súdu reagovala
a ňou vlastnoručne podpísanú žalobu zaslala odvolaciemu súdu, čím odvolací súd považoval tento

odstrániteľný nedostatok žaloby za zhojený, čo je v súlade s výkladom Ústavného súdu SR ohľadom
ústavných princípov spravodlivého procesu vo vzťahu k prílišnému formalizmu pri posudzovaní úkonov
strán sporu pri odstraňovaní vád podaní (Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS 1/02).

14. Čo sa týka ostatných odvolacích dôvodov, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že

súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, potrebný pre posúdenie žalobcom uplatneného
nároku, z ktorého aj odvolací súd vychádza bez potreby ho dopĺňať, jeho výsledky správne vyhodnotil
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a napokon, dospel aj k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, pričom odvolací súd vcelomrozsahuzdieľaiprávnezáverysúduprvejinštancie.Odvolacísúd,anisprihliadnutímnaodvolacie
dôvody nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od právnych záverov súdu prvej inštancie. Na
zdôraznenie správnosti záverov súdu uvádza už len nasledovné.

15. Jedným z odvolacích dôvodov žalovaného bolo porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a súd sa v ňom nevysporiadal
so všetkými, pre rozhodnutie veci rozhodujúcimi skutočnosťami.

16. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu
tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej

právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS

3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Tomu musí
zodpovedať štruktúra i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia preto nemá

obsahovať preberanie obsahov dôkazných prostriedkov (podaní účastníkov, listín, výpovedí a pod.),
ani obšírnu transpozíciu (prenesenie) textov z odôvodnenia iných súdnych rozhodnutí, či odbornej
právnickej literatúry. Vyváženosť, stručnosť a jednoduchosť je požiadavkou na obsahovú primeranosť
dôvodov rozhodnutia, jeho zrozumiteľnosť a výstižnosť je prejavom originality veci a individualizácie
prístupu k nej súdom; len samotná rozsiahlosť nepredurčuje zachovanie účelu odôvodnenia rozhodnutia

a nezabezpečuje jeho správnosť.

18. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať
správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť
preskúmateľné.

19. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka ohľadom nedostatočného

odôvodnenia napdnutého rozsudku je nedôvodná, súd prvej inštancie sa v napadnutm rozsudku
vyporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými otázkami, preto sa v ďalšej časti zaoberal
konkrétnymi námietkami žalovaného.

21. Jednou z odvolacích námietok bolo to, že súd nerozhodol o zmene žaloby, preto bolo potrebné

predovšetkým posúdiť, či došlo k danej veci k zmene žaloby, či bol súd prvej inštancie o nej povinný
rozhodnúť a posúdiť tiež právne posúdenie tejto veci (zmeny žaloby) súdom prvej inštancie.

22. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.23. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.

24. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.

25. V zmysle citovaných zákonných ustanovení sa za zmenu žaloby rozumie návrh, ktorým sa rozširuje

uplatnené právo (kvalitatívne zmena), návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena) alebo
podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V danej veci sa
odvolací súd zaoberal tým, či došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, o ktorej mal súd
prvej inštancie rozhodnúť. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné vychádzať z okolností daného
prípadu, ktoré podrobne odôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bode 12., pričom
s týmto jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje naň. Žalobca

už v žalobe uviedol skutkové okolnosti, pričom ohľadne čerpania úveru odkázal na dôkaz, výpis z
účtu - čerpanie úveru, pričom v neskorších podaniach vysvetlil skratky používané v tomto výpise a
odôvodnil aj rozhodné skutkové okolnosti ohľadne výšky uplatnených nárokov žalobcom, teda skutkové
tvrdenia žalobcu boli potom aj týmto dôkazom preukázané a dostatočne a zrozumiteľné objasnené.
Námietka žalovaného ohľadne nezrozumiteľnosti tohto dokumentu je preto nedôvodná, pričom takýmto

vysvetlením a doplnením skutkových okolností nedošlo k zmene žaloby, preto ak súd prvej inštancie o
nej nerozhodoval, postupoval správne. Pokiaľ súd použil názov tohto dokumentu výpis z prečerpania, je
z neho zrejmé, aký dôkaz tým mal na mysli, pričom historické výpisy o čerpaní peňažných prostriedkov
zo strany žalovaného boli súdu v konaní predložené dvakrát, odvolací súd ich po ich vysvetlení
žalobcom považoval za zrozumiteľný listinný dôkaz, pričom aj keď súd na pojednávaní tento dôkaz

nevykonal, z podania právneho zástupcu žalovaného zo dňa 21. 11. 2018 (č. l. 182 a nasl.) je zrejmé,
že mu bola doručená replika žalobcu spolu s prílohami, teda aj s týmto dôkazom, preto potom podľa §
204 CSP platí, že keďže ide o dôkaz listinou, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený,
jej obsah nebolo potrebné na pojednávaní oboznamovať.

26. Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu, a to toho, že súd sa nezaoberal vznesenou námietkou
zaujatosti sudkyne a vec nepostúpil nadriadenému súdu a nevenoval sa jej ani v rozsudku, k tomu
odvolací súd uvádza, že námietke zaujatosti vznesenej voči sudkyni právnym zástupcom žalovaného
sa súd prvej inštancie venoval tak na pojednávaní dňa 16. 09. 2019, čo vyplýva zo zvukového záznamu
z pojednávania, kedy sudkyňa uviedla, prečo na ňu nebude prihliadať a venovala sa jej aj v napadnutom

rozsudku, a to v bode 7. Odvolací súd sa s postupom súdu prvej inštancie, keď na námietku zaujatosti,
spočívajúcu len v okolnostiach, ktoré spočívali len v procesnom postupe sudkyne a to v inej veci (nie v
predmetnej) podľa § 53 ods. 3 CSP neprihliadol a nadriadenému súdu nepredkladal stotožňuje. Vo veci
nerozhodla vylúčenásudkyňa a týmto postupom súdu prvej inštancie tiež nedošlo k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý súdny proces.

27. Ďalším odvolacím dôvodom bola aplikácia českých právnych predpisov na predmetnú vec a tiež to,
že súd neuviedol, ako zistil ich obsah. Odvolací súd k tomu uvádza, že so záverom súdu prvej inštancie
ohľadom aplikácie českého právneho poriadku na danú vec sa odvolací súd stotožňuje a námietka
žalovaného o tom, že súd neuviedol, odkiaľ zistil obsah českej právnej úpravy, je bezpredmetná, keďže

to, že by súd prvej inštancie bol nesprávne zistil obsah rozhodujúcich ustanovení českého právneho
poriadku žalovaný neuvádzal. Len skutočnosť, že súd neuviedol, z akého zdroja čerpal, pri bežnej
dostupnosti uvedených informácií na internete a jazykovej príbuznosti našich krajín, nerobí napadnuté
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávnym.
28. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvnú záväzky (Úradný vestník

Európskej únie 2005/C 334/01) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy.
Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z
okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

29. Keďže v danej veci ide o spor z medzinárodného práva súkromného, teda o spor s cudzím prvkom,
súdprvejinštanciesasprávnezaoberalajotázkou,ktorýprávnyporiadokjepotrebnénadanúvecpoužiť.
Súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k záveru, že daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom
Českej republiky, pričom pri aplikácii rozhodoného práva súd vychádzal z Dohovoru o rozhodom právepre zmluvné záväzky otvorenému v Ríme na podpis dňa 19. júna 1980 (Rímsky dohovor) a z toho,
že medzi stranami došlo k voľbe práva, a to českého právneho poriadku, s čím sa odvolací súd
stotožňuje. Pre zodpovedanie otázky, podľa akého právneho predpisu je potrebné posúdiť danú vec,

je rozhodujúce uzavretie zmluvy, od ktorej si žalobca svoj nárok odvodzuje. V danej veci bola medzi
žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva dňa 21. 08. 2003 o povolenom prečerpaní k bežnému účeu
č. 185942968, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo forme povoleného prečepania
bežného účtu do výške 20.000 Kčs. Dňa 10. 10. 2008 podal žalovaný novú žiadosť o poskytnutie
povoleného prečerpania k bežnému účtu a dňa 06. 11. 2008 žalobca zaslal žalovanému oznámenie o

poskytnutí povoleného prečerpania, teda došlo k uzavretieu zmluvy o povolenom prečerpaní, a preto je
tento dátum rozhodujúci pre posúdenie otázky, aký právny poriadok sa má na danú vec použiť.

30. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), posudzuje rozhodné právo na zmluvy uzavreté od 17. decembra
2009 (Kapitoly III čl. 28 Rím I.), a toto nariadenie nahrádza Rímsky dohovor a v rozsahu predmetu

svojej úpravy a časovej pôsobnosti sa nahrádzajú predmetným nariadením aj ust. § 9 až 13 zák. č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Rozhodné právo na zmluvy uzavreté
pred 17. 12. 2009, čo je aj predmetná zmluva sa naďalej určuje podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky zo dňa 19. 06. 1980 (konsolidované znenie U.v. EÚ C 334 zo dňa 13. 12. 2005) tzv.
Rímsky dohovor. Žalobca odvodzoval zmluvný vzťah so žalovaným na základe zmluvy o povolenom

prečerpaní zo dňa 06. 11. 2008, teda pri ustalovaní rozhodného práva sa prihliada k Rímskemu
dohovoru, ku ktorému Slovenská republika pristúpila na základe Dohody o pristúpení zo dňa 14. 04.
2005 (oznámenie č. 474/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí SR o prijatí Dohovoru o pristúpení aj
Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2005 k Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorené
napodpisvRímedňa19.júna1980).Keďžedohodaopovolenomprečepanízodňa 06.11.2008nanovo

upravila povolené prečerpanie (dodatok k zmluve o účte), pričom voľba práva uskutočnená v zmluve
o prečerpaní zo dńa 21. 08. 2003 zostala zachovaná, v zmysle článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa
zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si strany zvolili, teda českým právnym poriadkom, keďže
priamo v zmluve bolo uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú zmluvu podľa § 497 a násl. zák. č.
513/1991 Sb., Obchodný zákonník v platnom znení. S tým, že české právo sa aplikovalo aj v súlade s čl.

5 ods. 1, 2 Rímskeho dohovoru sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože
ani jedna z podmienok v bode 2. tohto článku v danej veci nebola naplnená. Odvolací súd sa stotožňuje
s odvolateľom v tom, že automatické stotožnenie obvyklého pobytu so štátom zamestnania, nie je
správne, avšak z dôvodu voľby práva stranami a nesplnenia podmienok pre aplikáciu čl. 5 ods. 2
Rímskeho dohovoru je táto námietka irelevantná. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že ustanovenie §

10 ods. 4 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom odkazuje na slovenské
právo, k tomu odvolací súd uvádza, že § 10 tohto zákona má ods. 4 až od 13. 06. 2014, ktorý nebol
v rozhodnej dobe účinný, preto ho na danú vec nemožno použiť. V rozhodnej dobe bola aj v zmysle
ustanovenia § 9 zák. č. 97/1963 Zb. možná voľba práva účastníkmi zmluvy, ktorým sa mali spracovať
ich vzájomné majetkové vzťahy, pričom to, že by si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré

poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, žalovaným tvrdené
nebolo. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s aplikáciou českého právneho poriadku na
danú vec, tak ako to urobil súd prvej inštancie.

31. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to nesprávne zistenému skutkovému stavu,

žalovaný neuviedol žiadne relevansné dôvody a samotnú súdom priznanú sumu žiadnym spôsobom
nespochybnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil. Rovnako žalovaný neuviedol ani žiaden dôvod, ktorým by odôvodnil výrok o
trovách konania, preto nebolo z akých dôvodov tento výrok preskúmavať.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade

by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalobcovi
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).