Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 16, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318204977
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4318204977.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v spore žalobcu: M.. G. V. nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XXX, proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, zastúpený: JUDr. Simona Daňková, prokurátorka Okresnej prokuratúry Levice, Šafárikova 7,
Levice (doručovacia adresa), o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Levice č. k. 9C/61/2018-124 zo dňa 11. septembra 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v žalobe podanej 04.12.2018, doplnenej 29.01.2019 a spresnenej na pojednávaní konanom
11.09.2019 do súdnej zápisnice žiadal, aby súd zaviazal žalovaného vyplatiť mu nemajetkovú ujmu
15 000 000 eur. Tvrdil, že žalovaný, ktorý má byť zo zákona strážcom a garantom zákonnosti z
predmetu svojho pôsobenia, nie je schopný mu ako občanovi Slovenskej republiky zabezpečiť základnú
zákonnosť garantovanú Ústavou Slovenskej republiky, od roku 1990. Denník Práca uverejnil dňa
02.08.1990 článok„Úderpodpás„vktoromIng.J.D.osobužalobcuaosobuH.E.,ktorísúzakladateľmi
a obnoviteľmi Slovenskej národnej strany a zakladatelia našej národnej štátnosti, osočoval a ohováral.

Na danú situáciu žalobca reagoval podaním trestného oznámenia na M.. D. za osočovanie a ohováranie
na príslušnú prokuratúru. Posledný úradný postup zo strany prokuratúry bol 18.10.1990, kedy mu
Krajská prokuratúra Košice pod značku 1 Kn 291/90 oznámila postúpenie veci na Mestskú prokuratúru
v Bratislave. Od toho času až doposiaľ žalovaný nekonal vo veci, vo veci jeho podania nenastal žiadny
posun, čo je dôsledok korupcie a trestnej činnosti štátnych orgánov voči jeho osobe na pokyn jeho
politickýchprotivníkov.Dlhodobýmnekonanímžalovanéhoboliasú bezprecedentnepošliapavanéjeho
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, žalovaný tým vedome pácha trestnú činnosť. Žalobca v

žalobe a aj v ústnom prednese na pojednávaní spresnil svoj nárok tak, že si uplatňuje právo na ochranu
osobnosti spočívajúce vyplatením nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka vo výške 15
000 000 eur. Na uplatnenie práva v predmetnej veci platí všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Žalobca tvrdil, že v článku denníka
Práca uverejnenom 02.08.1990 sa stal, spolu s osobou H. E., terčom osočovania a ohovárania zo
strany M.. J. D.. Na danú situáciu reagoval tak, že na osobu M.. D. podal v roku 1990 na prokuratúru
trestnéoznámeniezaohováranie.Podľažalobcuzostranytejtonepochybneskorumpovanejakorupčnej

štátnej inštitúcie od roku 1990 až doposiaľ bola jedinou reakciou odpoveď Krajskej prokuratúry Košice
z 18.10.1990 zn. 1Kn 291/90, v ktorej mu oznámili, že podanie postúpili na Mestskú prokuratúru v
Bratislave. Uvedený postup podľa žalobcu, teda nekonanie, bol a je možný len korupciou a korupčnýmkonaním prokuratúry a jeho práva boli bezprecedentne pošliapavané celé roky. Štátne orgány ho roky
týrajú, ničia mu zdravie a ohrozujú na živote.

2. Žalovaný sa k veci sa vyjadril písomne dňa 09.05.2019 ( čl. 53 ), 20.06.2019 ( čl. 79 ) a na
pojednávaní. Vo vyjadrení poukázal na to, že považuje žalobu za zmätočnú a neurčitú, z jej obsahu nie
je zrejmé, na akom právnom základe si žalobca nárok uplatňuje. Na jednej strane sa domáha ochrany
osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka pričom nešpecifikuje, akým spôsobom malo zo
strany žalovaného dôjsť k narušeniu ochrany jeho osobnosti, života a zdravia, občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Na druhej strane žiada náhradu škody z dôvodu
nesprávneho úradného postupu upraveného v § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorého sa mal žalovaný dopustiť
nekonaním o podanom trestnom oznámení v zmysle § 15 citovaného zákona. Žalovaný považuje žalobu
za predčasne podanú, nakoľko nárok na náhradu škody nebol predbežne prerokovaný príslušným
orgánom podľa § 4 a 11 citovaného zákona. V žalobe žalobca neuvádza žiadne s vecou súvisiace

skutočnosti, ktoré by konkretizovali ním uplatnený nárok, nešpecifikuje akým spôsobom malo dôjsť k
narušeniu ochrany osobnosti, života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena a
prejavovosobnejpovahy.Vzniknemajetkovejujmynijaknepreukázal.Napojednávanížalovanývzniesol
aj námietku premlčania. Poukázal na tvrdenie žalobcu, že žalovaný nekonal o jeho trestnom oznámení
od roku 1990, a že naposledy konal 18.10.1990, preto podľa žalovaného trojročná premlčacia lehota

začala plynúť 18.10.1990, pričom žaloba bola podaná až 04.12.2018.

3. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd
prvej inštancie podanú žalobu žalobcu zamietol a súčasne o trovách strán sporu voči sebe navzájom
rozhodol tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania (proti žalobcovi) nepriznáva.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vyjadrenia strán sporu, citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka (OZ - zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov - § 11, § 13 ods. 1 a 2,
§ 101), ako aj na podmienky vzniku občianskoprávnej sankcie v zmysle § 13 OZ, odôvodnil nasledovne:

5. Podľa žalobcom tvrdených skutočností k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť najskôr
18.10.1990, pretože podľa neho od tohto dátumu už nemá žiadne informácie, oznámenia a ani poznatky
o stave vybavovania jeho trestného oznámenia, čím žalovaný zasiahol do jeho základných občianskych
práv, do života zdravia, osobnej integrity, dobrej povesti a mena.

6. Dozor nad vykonávaním a zachovávaním zákonov a iných právnych predpisov prislúcha prokuratúre.
Prokurátori v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 60/1965 Zb. ( účinný od 01.06.1990 do 31.12.1992 ) dozerajú,
abysavšetkytrestnéčinyzistiliadôsledneobjasnili,aichpáchateľovstíhajúpodľaustanoveníTrestného
poriadku. Taktiež stíhajú osoby, ktoré sa dopustili prečinov. Každý má právo žiadať prokurátora o
preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánov a organizácií z hľadiska dodržania zákonnosti a o

prokurátorské opatrenie na odstránenie zisteného porušenia zákonnosti. Prokurátor je povinný takýto
podnet preskúmať. Musí prešetriť všetky okolnosti rozhodujúce pre posúdenie, či došlo k porušeniu
zákonnosti, a urobiť opatrenie na odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovenie porušených práv
a na vyvodenie zodpovednosti proti tomu, kto porušenie zákonnosti zavinil § 12 ods. 1, 2 zákona
o prokuratúre). Podľa § 12 ods. 5 zákona o prokuratúre podnet musí prokurátor vybaviť do dvoch

mesiacov. Túto lehotu môže v odôvodnených prípadoch predĺžiť nadriadený prokurátor. V danom
prípade žalobca nepreukázal, aké kroky podnikol voči prokuratúre od posledného úkonu Krajskej
prokuratúry Košice, ktorá mu listom z 18.10.1990 zn. 1Kn 291/90 oznámila postúpenie veci na Mestskú
prokuratúru v Bratislave. Nepreukázal, že sa informoval, kedy a kde na stav konania, prípadne či podal
sťažnosť na nečinnosť alebo prieťahy, urgoval konanie vo veci a pod., keď prokurátor musí podnet

občana vybaviť spravidla v lehote dva mesiace ( § 12 ods. 2 zák. č. 60/1965 Zb. ). Preto pre začiatok
plynutia premlčacej doby súd stanovil okamih 19.10.1990, t. j. deň nasledujúci po dni, kedy došlo k
neoprávnenémuzásahudojehoosobnostnýchpráv.Odtohtodátumuzačalaplynúťtrojročnápremlčacia
doba na uplatnenie si svojho práva na ochranu osobnosti a uplynula 19.10.1993. Žaloba bola podaná
04.12.2018, teda po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný sa premlčania úspešne dovolal a súd z dôvodu

premlčania nároku žalobu zamietol.

7. Je nutné poukázať na tú skutočnosť, že podľa obsahu žaloby a žalobcom uvádzaných dôvodov
uplatnenia svojho nároku, je možno právne posúdiť uplatnený nárok ako náhradu škody podľa zákonao zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Zodpovednosť
žalovaného za škodu, ktorá mala vzniknúť v roku 1990 sa spravuje ustanoveniami zák. č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom (časová verzia účinná od 01.07.1990 do 30.06.2004 ), pretože podľa prechodného
ustanovenia § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.
decembra 2008.

8. Platná právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Ide
o dve celkom samostatné práva s rôznou pojmovou a obsahovou odlišnosťou. V občianskoprávnych
vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil. V zmysle
zákona o zodpovednosti za škodu však za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci zodpovedá štát, prípadne samosprávny orgán, teda nie priamo ten, kto ju spôsobil. V civilnom

sporovom procese, v ktorom poškodený uplatňuje nárok na náhradu ujmy spôsobenej orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci a v súvislosti s tvrdením, že mu vznikol nárok na náhradu majetkovej
ujmy (škody), sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, lebo zastáva názor, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, je konaním v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 58/1969
Z. z. tak v časti, ktorou sa účastník domáha náhrady majetkovej ujmy, ako aj v časti, ktorou žiada

uspokojiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Podstata tohto konania je nemenná bez ohľadu na to,
čoho konkrétne sa v ňom účastník domáha ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.
03. 2012, sp. zn. 3Cdo/24/2012 ). Žalovaný namietal premlčanie práva, preto súd tiež skúmal, či nárok
žalobcu na náhradu ujmy ( škody ) spôsobenej nesprávnym úradným postupom bol uplatnený včas.

9. Podľa § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.

10. Ak sa vychádza z toho, že nároky si žalobca uplatňoval z dôvodu nečinnosti štátneho orgánu,
keď prokuratúra doposiaľ nekonala o jeho trestnom oznámení, premlčacia doba je trojročná a začína
plynúť odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel. V danom prípade prichádza do úvahy len trojročná
subjektívna premlčacia doba, nakoľko nebolo vydané žiadne (nezákonné) rozhodnutie, pre ktoré platí

aj objektívna desať ročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť od doručenia takéhoto rozhodnutia ( §
22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. ). Trojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy sa
poškodený o škode dozvedel t. j. 18.10.1990 a uplynula 18.10.1993. Žaloba bola podaná 04.12.2018,
po uplynutí trojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný sa premlčania dovolal úspešne.

11. S poukazom na uvedené súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku v plnom rozsahu, nakoľko
žalovaný sa premlčania dovolal a premlčané právo priznať nemožno.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok - zákon
č. 160/2015 Z. z.). Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd nárok na náhradu trov

konania nepriznal.

13. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca, domáhajúci sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie poukazujúc na to, že na
nepráve nemôže vzniknúť nikoho a nijaké právo a že každé následné kroky vychádzajúce z nepráva

sú neplatné a právne neúčinné, takže na nepráve od roku 1990 voči jeho osobe nemôže stáť nijaké
premlčacie právo žalovaného. Je osobou nepochybného politického prenasledovania od roku 1990 za
svoju politickú činnosť, keď už od roku 1990 sú jasne porušované jeho základné ľudské práva v zmysle
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavy SR, keď ide o vedomú trestnú
činnosť štátu. Vyprosí si pokračovanie tohto svinstva akoukoľvek formou, aj keby sa mal postaviť proti

svojej SR, štátu, ku ktorému zásadne prispel a ktorý je takmer od počiatku svojho vzniku v rukách
darebákov,zločincovabláznov,čímvytvorilinefunkčný,bezprávnyštátsmafistickýmištruktúramipriamo
v štátnom aparáte. Koordinovaným postupom sudkyne so žalovaným, teda svojvôľou sudkyne sa trestná
činnosť štátu zamietla pod stôl. Toto prekrytie trestnej činnosti dovolaním sa premlčania je jasná, falošnásolidarita a nadržovanie trestnej činnosti žalovaného a SIS, je to vlastne korupčné rozhodnutie sudkyne.
Dlhodobá trestná činnosť štátneho orgánu GPSR predstavuje hrubé porušenie jeho ústavných práv a
práva na spravodlivý proces od sudkyne OS, že taký korupčný rozsudok zneužitím právomoci verejného

činiteľa vydala. Rozsudok je nezákonným rozsudkom, nakoľko rozsudok, ktorý vznikne na báze trestnej
činnosti štátneho orgánu voči občanovi vlastného štátu nemôže byť ani správny a ani zákonný, aj keby
sa generálna prokuratúra dovolávala hoc aj premlčania jeho narodenia. Žalovaný relevantný doklad o
nejakom zákonnom ukončení celého prípadu z jeho podania z roku 1990 nepredložil, naopak žalovaný
na pojednávaní páchal a spáchal trestný čin svojou zástupkyňou a to zakrývaním pretrvávajúcej trestnej

činnosti prokuratúry od roku 1990. Vedomé omisívne konanie štátneho orgánu je v každej krajine na
svete neskutočnou hanbou a trestným činom, keď na čele žalovaného pracujú skorumpovaní zločinci,
pričom keď ide o trestný čin spolu so sudkyňou voči jeho osobe, ide dokonca o jasný súbeh trestných
činov pod štátnym znakom SR. Rozsudok je vyjadrením morálneho bankrotu nielen Okresného súdu
Levice a teda sudkyne, ale je aj vyjadrením absolútnej korupcie ako aj absolútneho morálneho bahna
slovenského súdnictva a prokuratúry, kde sa rozsudky vybavujú zo zákulisia ako v 50-tych rokoch

minulého storočia, je tu všade prítomný typický červený fašizmus, korupcia, ochraňovaný políciou, SIS,
prokuratúrou a žiaľbohu súdnictvom SR. Rozsudok je vedomou pokračujúcou trestnou činnosťou proti
jeho osobe, keď poverená prokurátorka so sudkyňou jasne konali v zhode ako organizovaná skupina.
Napriek požiadavke zápisnicu z pojednávania dostal až 16.09.2009 (až 6 dní po pojednávaní) a zvukový
záznam nedostal dodnes, teda nemal možnosť porovnať správnosť zápisu s tým, čo tam odznelo a o

čom má vážnu pochybnosť (o správnosti zápisu). Preto má za to, že neboli splnené procesné podmienky
a súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k vážnym pochybnostiam k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalším
odvolacím dôvodom predstavujúcim inú vadu je to, že mu nebolo doručené včas vyjadrenie žalovaného
zo dňa 30.07.2019, ktoré mu bolo doručené až 5 dní po pojednávaní a teda sa nemohol k nemu

vyjadriť, čo pokladá za vadu konania - možnosť sa dozvedieť o procesných prostriedkoch uplatnených
protistranou a možnosti sa k nim vyjadriť, na čom je založený princíp kontradiktórnosti konania. K tomu
vyjadreniu uvádza v krátkosti len toľko, že čo si to dovoľuje drzé dievčatko v prokurátorskom talári,
keď všetko, čo na ich adresu napísal, sa v realite doby jasne potvrdilo. On je jeden zo zakladateľov
štátnosti, nie nejaký politický pajác, ktorých záujmy ona háji. Zákon jej povinne ukladá hájiť aj jeho

záujmy, nielen záujmy štátnej mafie, je načase, aby si aj ona hľadala iné zamestnanie, ako aj iní
servilní režimoví prokurátori bez charakteru, morálky a rozumu. Súd tiež nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď sa ani len nezaoberal podstatnou vecou a otázkou,
že aké bolo nastavenie zákonov v tejto problematike, v tej dobe a v čase, keď to bolo podané a či
jeho podanie malo všetky nutne potrebné a zákonné náležitosti. Sudkyňa nevykonala žiadne reálne

kroky na preverenie akýchkoľvek zásadných skutočností celého prípadu. Súd prvej inštancie tiež
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonaním žiadneho
relevantného dokazovania. Zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko nebola možnosť uplatniť v zmysle
vyššie uvedeného nič, preto skutkový stav neobstojí a nemôže obstáť ani pred zákonom, ani pred ľuďmi.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď má za to,

že sudkyňa mala povinnosť preskúmať podstatu podania, teda, či nekonanie GP SR je zásahom do
jeho práv v zmysle Dohovoru ako aj porušením Ústavy SR. Má za to, že základné ľudské práva sú
nepremlčateľné na celom svete, iba ak nie SR v bezprávnom našom štáte. Má za to, že sudkyňa žalobu
ani len poriadne nečítala, má s ňou v inej veci takú skúsenosť, kde tiež rozhodla od stola a nakoniec
to zvrátil v odvolaní práve odvolací súd. Dopĺňa, že nijaký zákon občanovi SR neukladá naháňať

štátne orgány, aby konali to, čo majú vo svojich základných povinnostiach stanovených zákonom konať.
Rozsudok je falošnou ochranou dlhodobej vedomej trestnej činnosti žalovaného, k čomu ďalej poskytuje
krátky prehľad zrejmých politických pajácov GP SR od roku 1990 dodnes. Ako má voči takejto hnusnej
špinavej bande všivákov konať? A ešte ho tu bude dráždiť vo vyjadreniach nejaká tupaňa z prokuratúry,
čo má problém čítania s porozumením textu! Celá vec mala byť posudzovaná podľa vtedy platných

zákonov a podmienok v čase podania.

14. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal potvrdenie rozsudku v celom rozsahu, keď
náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje. Súd prihliadol na námietku premlčania ním vznesenú
a posúdenú ako dôvodne podanú, keď mal za to, že nárok žalobcu je možno posúdiť aj ako náhradu

škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd správne aplikoval ustanovenia zákona o premlčaní.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa zaujímal, ako bolo naložené s jeho trestným
oznámením, keď lehota na rozhodnutie o ňom bola 30 dní. Žalobcovo právo na náhradu nemajetkovejujmy je premlčané, pretože bolo uplatnené po uplynutí trojročnej doby, odkedy sa žalobca o vzniku
prípadnej škody, resp. o neoprávnenom zásahu do jeho osobnostných práv dozvedel, keď žalobca
vo svojej žalobe a následných vyjadreniach uvádza, že jeho práva sú porušované od roku 1990.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa na rozdiel od práva na ochranu osobnosti premlčuje vo
všeobecnej trojročnej lehote, nakoľko je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje a teda hoci je
jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania
nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne od týchto osobných práv odlišuje (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/100/2009). Súd teda postupoval správne, keď na námietku premlčania prihliadol.

Dôvodom na zamietnutie žaloby by bolo aj to, že žalobca nepreukázal, že došlo k neoprávnenému
zásahu do jeho osobnostných práv, keď sám uviedol, že aj po roku 1990 mu boli ponúknuté pracovné
pozície, že viedol politickú stranu a bol navrhnutý za poslanca. Rovnako tak je premlčaný aj prípadný
nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Osobitná právna úprava premlčania
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je upravená
v zákone č. 58/1969 Zb., preto je nevyhnutné subsidiárne použitie § 101 OZ, keď začiatok a dĺžku

premlčacej doby je potrebné vymedziť v zmysle § 100 ods. 2 a § 101 OZ od času, keď sa právo
na náhradu mohlo prvýkrát vykonať. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady, preto je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy
(§ 442 OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu v majetkovej sfére poškodeného. Tvrdená
nečinnosť prokuratúry mohla mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len

vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
(iba) touto nečinnosťou (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/126/2009). Žalobca žiadne zmenšenie majetku
nepreukázal, teda škodu, keď on ako žalovaný nemá ani pasívnu legitimáciu, nakoľko podľa zákona
č. 58/1969 Zb. je zodpovedným subjektom štát, pričom štátny orgán a štát sú odlišnými subjektmi
práva. V prípade nesprávneho doručenia jeho vyjadrenia žalobcovi nejde o nesprávny postup súdu,

ktorý by žalobcovi znemožnil uskutočňovať procesné práva, nakoľko žalobca mal možnosť sa vyjadriť a
oboznámiť s jeho vyjadreniami. Podanie bolo žalobcovi doručené, neuvádzalo žiadne také skutočnosti,
na ktoré by sa musel žalobca pripraviť. Rovnako neposkytnutie zápisnice ihneď po pojednávaní, resp.
nezaslanie zvukového záznamu z pojednávania nezakladá skutočnosť, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie, keďže ide o postup súdu nasledujúci až po vyhlásení rozsudku. Žalobca bol na

pojednávaní a nesprávnosť diktovania zápisnice nenamietal.

15. Žalobca sa vyjadroval k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu a zároveň v tom istom podaní učinil
dodatok k svojmu odvolaniu, keď v podstate zotrval na svojich vyjadreniach z odvolania a poukázal na
to, že ako slabšia strana sporu má možnosť podávať návrhy až do hlavného pojednávania na odvolacom

súde.

16. Žalovaný vo vyjadrení k uvedenému vyjadreniu - doplneniu odvolania zo strany žalobcu uviedol,
že považuje doplnenie odvolacích dôvodov za neprípustné, nakoľko nejde o spor s ochranou slabšej
strany, pričom žalobca vo svojom podaní neuvádza žiadne nové s vecou súvisiace skutočnosti, rozsudok

považuje za správny.

17. Žalobca učinil ešte dodatok č. 2 k svojmu odvolaniu, ktoré vyzdvihuje jeho odbornosť a poukazuje
na nemorálnosť v štátnych službách a orgánoch. K tomuto podaniu sa žalovaný už nevyjadroval.

18. Nakoľko mal odvolací súd za to, že pri doterajšom rozhodovaní neboli použité ustanovenia zákonov,
ktoré sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, v zmysle ustanovenia § 382 CSP vyzval obe strany výzvou
zo dňa 15.6.2020 k vyjadreniu sa k možnému použitiu označených zákonných ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
predpisov a ustanovení Civilného sporového poriadku.

19. Žalobca vo vyjadrení sa na túto výzvu odvolacieho súdu žiadal o prerušenie konania vo veci aspoň
o dva mesiace resp. do volieb nového generálneho prokurátora SR, čím sa vyjasní jeho postoj k jeho
výzve a sa jasne preukáže, či tento štátny orgán bude pokračovať v nezákonnosti. V ďalšom podaní
jeho vyjadrenie obsahuje invektívy k pracovníkom žalovaného resp. k osobe sudkyne rozhodujúcej vec

napadnutým rozsudkom, keď má za to, že premlčania sa dá dovolávať iba vtedy, ak je niečo právne
relevantne skončené, čo tento prípad nie je. Ľudské práva sú nepremlčateľné a žalovaný ho svojím
konaním učinil občanom SR druhej kategórie. K slušnosti svojich vyjadrení uviedol len toľko, že keď
niekto klame, nekoná a fabuluje, inak sa nedá, odvoláva sa na staré rímske príslovie „na somára palicu“,keď neslušnosť, klamstvo a fabulovanie, ako aj pokračujúca trestná činnosť voči jeho osobe zakladateľa
štátnosti pokračuje. Rád by písal slušne, slušne argumentoval, ale len slušným ľuďom. Súd ani len
náhodou nemôže aplikovať a ustáliť, ani len stanoviť dátum, od ktorého sa bude či by sa mohla počítať

lehota na možné premlčanie. Prokuratúra dodnes nič nepreskúmala, ako jej ukladal vtedy platný zákon
a sudkyňa vedome a koordinovane napomáhala žalovanej strane odôvodniť akési premlčanie.

20. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu poukázal na to, že žalobca neslnil podmienku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody, keď sa stotožňuje s použitím ustanovení zákona č. 514/2003

Z. z., čo uvádzal aj v pôvodnom svojom vyjadrení zo dňa 30.7.2019, keď až na pojednávaní sa priklonil
k záveru o potrebe postupovať podľa zákona č. 58/1969 Z. z., podľa ktorého následne vec posúdil
aj súd prvej inštancie. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci, že sa jeho podaním nezaoberal a navyše v
konanínepredložilanisamotnépodanievovzťahuknevybaveniuktoréhomádochádzaťknesprávnemu
úradnému postupu, teda nepreukázal ,že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že došlo k vzniku

škody. V tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle Trestného poriadku sa oznamovateľovi doručovalo
len uznesenie o odložení veci, vec však mohla byť odovzdaná na prejednanie priestupku, prípadne
mohlo byť vo veci začaté trestné stíhanie, o čom však oznamovateľ upovedomený nebol, z čoho však
nevyplýva, že sa o jeho podaní nekonalo. Tiež nie je zrejmé, či bolo podanie žalobcu vyhodnotené ako
trestné oznámenie, keďže v odstupujúcom prípise Krajskej prokuratúry Košice sa to neuvádza. Účelom

trestného konania je ochrana celospoločenských hodnôt a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu resp. poškodeného a potom ani osoba, voči ktorej
nebolo vznesené obvinenie sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva, keďže nejde
o konanie , v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach jeho účastníkov.

21. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejne vyhláseným rozsudkom (§ 219 a § 378 CSP) a viazaný rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania žalobcu, bez prihliadania na doplnenie odvolania dodatkami v čase po uplynutí
odvolacej lehoty, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie vecne správne, i keď z iných právnych dôvodov,

pričom súčasne v odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, tento nárok nepriznal s poukazom na to, že žalovaný si svoje právo na náhradu
trov odvolacieho konania výslovne neuplatnil.

22. V danej veci súd prvej inštancie podanú žalobu žalobcu zamietol z dôvodu premlčania žalobcom

v spore uplatňovaného nároku, po dôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaným, pre ktorú
námietku vecne neposudzoval existenciu samotného nároku žalobcu, pričom vec posudzoval podľa
ustanovení zákona č. 58/1969 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti a o premlčaní, keď pre začiatok plynutia premlčacej doby stanovil okamih 19.10.1990, t.j. deň

nasledujúci po dni, kedy došlo - malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu.
S poukazom na označené uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.3.2012 sp. zn. 3Cdo/24/2012 mal
súd prvej inštancie za to, že platná právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a
právom na náhradu škody, keď ide o dve celkom samostatné práva s rôznou pojmovou a obsahovou
odlišnosťou, avšak pokiaľ v civilnom sporovom procese poškodený uplatňuje nárok na náhradu ujmy

spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a v súvislosti s tým sa domáha aj náhrady
nemajetkovejujmy,jednásaovecnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa osobitného zákona s osobitnou zodpovednosťou
štátu. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že vzhľadom na skutkové okolnosti, z
ktorých žalobca svoj nárok uplatňuje a ktoré majú spočívať v nesprávnom úradnom postupe žalovaného

(nečinnosti - nekonania vo veci jeho trestného oznámenia na osobu Ing. D.) ako orgánu verejnej
moci, (v dôsledku čoho) je potrebné uplatniť právnu úpravu lex specialis obsiahnutú v zákonoch č.
58/1969 Z. z. resp. č. 514/2003 Z. z., ktoré zákony špecificky upravujú aj podmienku súdneho konania
a osobu pasívne vecne legitimovanú pre spor, t.j. subjekt, ktorý má byť žalovaným. Vychádzajúc z
ustanovenie § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné v prípade tvrdeného nesprávneho úradného

postupu trvajúceho aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. postupovať podľa ustanovení tohto (nového)
zákona, z čoho potom vyplýva potreba zachovania procesného postupu podľa uvedeného zákona.
Ako vyplýva zo zákonných ustanovení tohto zákona uvedených (citovaných) odvolacím súdom vo
výzve zasielanej stranám sporu v súvislosti s možným odlišným právnym posúdením veci, žalobemusí predchádzať predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (§ 315) a podaná žaloba musí
smerovať proti pasívne vecne legitimovanému subjektu, ktorým je štát - Slovenská republika (§ 3). Z
obsahu spisu nevyplýva skutočnosť, že by žalobca pred podaním predmetnej žaloby učinil vo vzťahu

k žalovanému ako subjektu konajúcemu za štát (§ 4 ods. 1 písm. f) výzvu na predbežné prerokovanie
nároku, pričom z obsahu spisu nesporne tiež vyplýva, že žalobca žalovaného žaluje ako štátny orgán
(§ 135 ods. 2 CSP), teda nežaluje štát - Slovenskú republiku (s dodatkom v zmysle § 135 ods. 1
CSP, že žalovaný je tým subjektom, ktorý v zmysle uvedeného zákona o zodpovednosti štátu za štát
koná). Vychádzajúc z nesplnenia procesnej podmienky konania - neexistencie výzvy na predbežné

prerokovanie nároku, ktorá je procesnou podmienkou konania, a vychádzajúc tiež z nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, ktorý za požadovanú ujmu priamo nezodpovedá, keďže môže byť len
orgánom konajúcim za štát, mal potom odvolací súd za to, že podaná žaloba žalobcu je podaná
predčasne a proti nesprávnemu subjektu, v dôsledku čoho potom zamietajúci rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správne rozhodnutie potvrdil, i keď z iných zhora uvedených právnych dôvodov.
Súčasne odvolací súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie odvolacieho konania,

nakoľko dôvody žalobcom označené jednak nevzhliadol právne významnými pre prerušenie konania v
zmysle § 162 CSP ale predovšetkým vzhľadom k už uvedenému by sa na rozhodnutí odvolacieho súdu
vo veci nič nezmenilo, nakoľko uvedené nedostatky odstrániť nemožno, keďže v odvolacom konaní nie
je možná zámena žalovanej strany a rovnako by už nebolo možné prihliadať na novoty týkajúce sa
skutkového stavu po prípadnej výzve žalobcu na predbežné prejednanie nároku. Oneskorené doručenie

zápisnice z pojednávania, nedoručenie zvukového záznamu z pojednávania a neskoré doručenie
vyjadrenia žalovaného z 30.7.2019 nevzhliadol odvolací súd za procesné vady s následkom porušenia
procesných práv žalobcu - s následkom porušenia (jeho) práv na spravodlivý proces, nakoľko obsah
vyjadrenia žalovaný osobne predniesol na pojednávaní v prítomnosti žalobcu a nedoručenie zápisnice a
záznamu z pojednávania sa udiali až po vyhlásení rozsudku. Záverom odvolací súd dodáva, že nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch či už podľa Občianskeho zákonníka alebo zákona č. 514/2003
Z .z. podlieha ako právo majetkovej povahy premlčaniu (R 58/2014) a že neoprávneného zásahu do
osobnostných práv žalobcu v kontexte ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka sa mal (mohol)
voči žalobcovi dopustiť Ing. D. (v označenom článku v denníku Práca), z ktorého dôvodu sa žalobca na
žalovaného obrátil (podaním trestného oznámenia).

23. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).