Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 6Cpr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915218421
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Ďurková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2020:7915218421.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renatou Ďurkovou v spore žalobcu: N. Y., nar. XX.XX.XXXX,

bytom T. XXX/XX, XXX XX D. B., proti žalovanému: SILOMETAL spol. s r.o., Kollárová 4, 078 01
Sečovce, IČO: 31 660 771, v konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa
02.09.2015 je neplatné.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal dňa 02.11.2015 na tunajší súd podanie označené ako žaloba o určenie neplatnosti
výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi podľa § 77 ZP, § 79 ZP. V predmetnom podaní
uviedol, že žalovaný dňa 06.02.2012 doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou. Rozsudkom Okresného súdu Košice II., sp. zn. 43Cpr/3/2013 zo dňa 22.06.2015
súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa
06.02.2012 je neplatné. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2015, ale súd jeho
právoplatnosťvyznačilaž25.08.2015napriektomu,žežalobcabolnasúdeopakovaneažiadalrozsudok

správoplatniť. Žalobca nemal vedomosti, či žalovaný napadol rozsudok. Žalovaný mu to neoznámil a súd
nemal vyznačenú právoplatnosť. Tvrdenie žalovaného považuje za irelevantné. Prvý výrok žalovaného
z jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru z 8.9.2015 doručené žalobcovi dňa 10.9.2015, druhý
výrok žalovaného z jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru z 8.9.2015 doručené žalobcovi
dňa 10.09.2015 je neospravedlniteľné, založené na nepravdivom základe, t. j. okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. a) ZP (žalobca nebol odsúdený za žiadny trestný čin).
Žalobca má čistý trestný register, zo strany žalovaného došlo k poškodeniu do jeho dobrého mena, začo

žiada od žalovaného satisfakciu vo výške 6.000 Eur.

2. Na výzvu súdu žalobca dňa 01.02.2019 doručil súdu doplnenie k žalobe a to opísanie rozhodujúcich
skutočností pre uplatnenie nárokov na satisfakciu, v ktorom uviedol, že po určení neplatnosti výpovede
na súdnom pojednávaní OS Košice II. dňa 22.06.2015, kde žalobca potvrdil záujem naďalej pracovať
vo firme Silometal, s.r.o. Sečovce čakal na právoplatnosť rozsudku po urgenciách do 25.08.2015. Do
toho času mu nebolo umožnené pracovať. Od 26.08.2015 mal zdravotné problémy a od 02.09.2015 do

31.10.2015 bol práceneschopný. Všetky potvrdenia boli zaslané zamestnávateľovi. Aj napriek ochrannej
dobe podľa § 64 ods. l písm. a) ZP dostal dva výpovede, na ktoré podal žaloby o neplatnosti výpovede
dňa 31.10.2015 na Okresný súd Trebišov. Prvá žaloba - výpoveď z 02.09.2015 podľa § 68 ods. 1
písm. a) ZP, sp. zn. 6Cpr/2/2015, druhá žaloba - výpoveď z 08.09.2015 podľa § 68 ods. 1 písm. b)ZP, sp. zn. 16Cpr/1/2015. Vo výpovedi z 02.09.2015 podľa § 68 ods. 1 písm. a) ZP sa uvádza ako
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru odsúdenie pre úmyselný trestný čin. Žalobca nikdy
nebol odsúdený, preto tento dôvod ukončenia pracovného pomeru považuje za urážku a preto žiada

o peňažnú satisfakciu za zníženie dôstojnosti ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vďaka svojej
dobrej povesti bol v zamestnaní vybraný a pôsobil ako člen zamestnaneckej rady. Pred 25 rokmi bol
zvolený a zúčastňoval sa na súdnych pojednávaniach ako prísediaci. Vždy veril v spravodlivosť. Teraz
dostáva zálohu na dôchodok 400 Eur.

3. Žalovaný k žalobe podal vyjadrenie zo dňa 11.11.2019, kde uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú
a túto navrhuje zamietnuť, nakoľko pri podaní výpovedí žalobcovi zamestnávateľ urobil zrejmú pisársku
chybu čo následne je zrejmé z druhého podania zhodného okamžitého zrušenia pracovného pomeru, v
ktorej to aj uvádza. Žalobca nepreukázal, že by k zníženiu jeho dôstojnosti, či jeho vážnosti v spoločnosti
došlo v značnej miere, a to či už v rodine, v mieste bydliska, odbornom svete, v politickom či inom
verejnom živote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho uplatnenia. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú

fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie,
alebo dopad a dôsledky sa považuje za značnú. Pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity ako
sú v tomto danom prípade, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a
čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V danom prípade nárok na nemajetkovú ujmu nie sú dôvodné,
nedošlo k naplneniu zákonných podmienok § 13 ods. 1, 2 OZ. Tvrdenie žalobcu nie sú dôvodom na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Nároky na nemajetkovú ujmu - škoda sa neriadi ako sa odvoláva
žalobca na § 13 OZ, ale riadi sa režimom § 16 a § 420 OZ.

4. K žalobe žalobca nepripojil žiadny listinný dôkaz. Na výzvu súdu doručil dňa 01.02.2019 okamžité
skončenia pracovného pomeru zo dňa 02.09.2015.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 27.02.2020, na ktoré sa dostavil žalobca, žalovaný sa na
pojednávanienedostavil,svojuneprítomnosťneospravedlnil.NapojednávaniesadostaviladvokátJUDr.
Igor Varga, ktorý uviedol, že je právnym zástupcom žalovaného. Súdu však nepredložil splnomocnenie
na zastupovanie žalovaného, preto ho súd nepripustil ako zástupcu. Taktiež nepožiadal súd o odročenie

pojednávania, preto súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalovaného.

6. Žalobca pred súdom zotrval na podanej žalobe a ďalej uviedol, že dňa 03.09.2015 mu bola doručená
výpoveď zo strany žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, z čoho ostal v šoku, pretože
čakal pozvanie do práce. Zamestnávateľ mu dal výpoveď zo zamestnania podľa písm. a), čo znamená,

že mal byť právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. Chápal, že to mohol byť omyl zo strany
zamestnankyne, ktorá vyhotovovala výpoveď. Túto výpoveď zamestnávateľ stiahol s odôvodnením, že
nie je platná táto výpoveď z 02.09.2015, tom, čo ho nato žalobca upozornil. Dňa 10.09.2015 dostal druhú
výpoveď zo dňa 08.09.2015 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP, pričom v tom čase bol práceneschopný.
Práceneschopný bol do konca októbra 2015. Nesúhlasil s tým, čo mu uviedol zamestnávateľ, že má prvú

výpoveď z 02.09.2015 považovať za neplatnú a na tejto netrvajú, nakoľko sa stotožnili so stanoviskom
žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. a) ZP je neplatné
a na tomto netrvajú. Následne mu bola doručená nová výpoveď zo dňa 08.09.2015 podľa § 68 ods. 1
písm. b) ZP. K žiadanému nároku o priznanie satisfakcie vo výške 6.000 Eur uviedol, že takúto sumu
navrhol jeho zástupca. Zákon toto priznanie ponecháva na voľnú úvahu súdu. Svojmu ošetrujúcemu

lekárovi nepovedal, že dostal výpoveď a že z tohto dostal šok. Mal štyri dni hnačky a potom problémy
s chrbticou.

7. Súdu predložil na pojednávaní 27.02.2020 okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
08.09.2015 a list žalovaného zo dňa 08.09.2015.

8. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k takémuto skutkovému a právnemu záveru:

9. Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 311/2001 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b)
výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

10. Podľa § 68 ods. 1, 2 ZP, Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to
iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne
pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehotedvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného
roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods.
4 a 5 .

11. Podľa § 70 ZP, Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec
urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

12. Podľa § 77 ZP, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

13. Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s

ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

14. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení možno konštatovať, že výpoveď, na rozdiel od
dohody o skončení pracovného pomeru je jednostranný adresovaný prejav vôle skončiť pracovný

pomer bez ohľadu na vôľu druhého účastníka. Výpoveď z pracovného pomeru zrušuje vznik budúcich
povinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru.

15. Výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky potrebné náležitosti právneho
úkonu, t.j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Výpoveď

ako právny úkon musí byť určitá. Výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov
zakotvených v Zákonníku práce. V prejave vôle zamestnávateľa musí byť predovšetkým uvedený dôvod.
Výpoveď a jej platnosť je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení a právnych úkonoch v
zmysle Občianskeho zákonníka a Zákonník práce, t.j. nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok
výpovede ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj z hľadiska náležitosti právnych úkonov, ako ich

zakotvuje Občiansky zákonník, to znamená aj z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj
súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi. Platnosť výpovede nemožno viazať na splnenie
podmienky. Výpovedný dôvod, ktorý uplatňuje zamestnávateľ, treba uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je
skutočný dôvod výpovede. Nedostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu môže ovplyvniť aj platnosť
výpovede z dôvodu neurčitosti. Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný

dôvod skutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Je
povinný výpovedný dôvod vymedziť skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom.
Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo
výpovedi skutkové okolností výpovedného dôvodu uvedené tak, že sa v svojom súhrne tvoria skutok
nezameniteľný s inými skutkami. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

16. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec: a) bol právoplatne
odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžite môže skončiť
pracovný pomer ako zamestnávateľ, tak aj zamestnanec. Ide o pomerne radikálny spôsob ukončenia
pracovného pomeru spôsobujúci vážny zásah do postavenia dotknutého subjektu, ktorého účinky

nastávajú okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému účastníkovi. Vzhľadom na túto
skutočnosť zákon umožňuje okamžite skončiť pracovný pomer len z taxatívne stanovených dôvodov.
Praktická aplikácia okamžitého skončenia pracovného pomeru je z dôvodu jej závažnosti ako aj striktne
stanovených podmienok jej uplatnenia, skôr výnimočná.

17. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný na základe
pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 04.12.1992 v pracovnom zaradení strojný
zámočník. Rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. 43Cpr/3/2013 zo dňa 22.06.2015 súd určil, žeokamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným Silometal spol. s r.o. žalobcovi listom zo dňa
06.02.2012 je neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 04.08.2015.

18. Z obsahu výpovede zo dňa 02.09.2015 vyplýva, že žalovaný oznámil žalobcovi, že v súvislosti s
rozsudkom Okresného súdu Košice II. , č. k. 43Cpr/3/2013-148 zo dňa, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 04.08.2015, jeho pracovný pomer v spoločnosti SILOMETAL spol. s r.o. naďalej trvá a jeho
povinnosťou bolo po prevzatí rozsudku nastúpiť do práce počnúc dňom 05.08.2015. Z dôvodu, že
žalobca do práce nenastúpil, zamestnávateľovi nepredložil žiadne relevantné ospravedlnenie svojej

neúčasti v práci, svojim konaním závažne porušil pracovnú disciplínu. Z toho dôvodu s nim okamžite
končia pracovný pomer podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a) ZP. Pracovný pomer končí dňom
doručenia tohto rozhodnutia.

19. Pre platné skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce sa
vyžaduje, aby bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, bez ohľadu na to, či

trestná činnosť zamestnanca súvisí s plnením pracovných úloh alebo je v priamej súvislosti s týmto
plnením. Nepostačuje však spáchanie trestného činu z nedbanlivosti. Z pohľadu praktickej aplikácie je
vymedzenie tohto dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru jednoznačné a jeho uplatňovanie
nespôsobuje problémy.

20. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trest,
preto nebol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. a) ZP,
tak ako ho vymedzil vo svojej výpovedi žalovaný. Listom zo dňa 08.09.2015 žalovaný síce oznámil
žalobcovi, že sa stotožňuje s jeho stanoviskom, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré
od žalovaného žalobca obdŕžal z dôvodu podľa §68 ods. 1 písm. a) ZP je neplatné a žalovaný na

ňom preto netrvá. Zároveň žalovaný osobitným listom zo dňa 08.09.2015 doručil žalobcovi okamžité
končenie pracovného pomeru s rovnakým obsahom ako výpoveď zo dňa 02.09.2015. Žalovaný zmenil
iba dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a to podľa písm. b), § 68 ods. 1 ZP. Odôvodnil to
skutočnosťou, že pri podaní výpovede žalobcovi zamestnávateľ urobil zrejmú pisársku chybu. Žalobca
s takýmto postupom žalovaného nesúhlasil, pričom v zmysle § 61 ods. 4 ZP, výpoveď, ktorá bola

doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas
s jej odvolaním treba urobiť písomne. Ako už súd vyššie uviedol, žalovaný odvolal výpoveď zo dňa
02.09.2015 danú žalobcovi listom zo dňa 08.09.2015, avšak bez písomného súhlasu žalobcu, ktorý bol
v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákonnou podmienkou pre platné odvolanie výpovede. Preto
súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 02.09.2015 podľa § 68 ods. 1 písm. a)

ZP je neplatné.

21. Žalobca v konaní žiadal priznať satisfakciu vo výške 6.000 Eur s odôvodnením, že okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. a) ZP, ktoré mu bolo dané zo strany žalovaného
je neospravedlniteľné, založené na nepravdivom základe, nakoľko nikdy nebol odsúdený za žiadny

trestný čin, má čistý register a zo strany žalovaného došlo k poškodeniu jeho dobrého mena. Pred
súdom žalobca uviedol, že k výške satisfakcie 6.000 Eur dospel jeho zástupca (zástupca nepripustený
uznesením zo dňa 29.06.2016, čl. 28 spisu). Výšku ponechal na úvahe súdu. Ďalej žalobca uviedol,
že doručením výpovede zo strany žalovaného utrpel šok, mal štyri dni hnačky a potom mal problémy s
chrbticou. Toto považuje za svoju ujmu.

22. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka už pri demonštratívnom výpočte dôvodov
priznania peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Už pri
jazykovej analýze uvedeného spojenia možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so
spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“. Predpokladom priznania peňažného
zadosťučinenia je tak najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého

trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné,
či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri
objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby. Povedané jednoduchým príkladom -
aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom súkromí ambulancie, ktorého svedkom
nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať dôstojnosť pacienta.

23. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka pritom zaručuje každému človeku právo na ochranu
viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia
zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 Občianskeho
zákonníka musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čiej osobnosti bolo zasiahnuté, a to bezohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické, že pri zásahu do
niektorýchzložiekvymedzenýchv§11užtakpovediaczpodstatyvecinemôženastaťzníženievážnostiv
spoločnosti, a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej

ujmy zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu. „Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe
voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na
dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.
Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s
požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy.

V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46). Preto navrhovateľa
v tomto smere zaťažuje len povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje (nález Ústavného
súdu SR zo 6. novembra 2014, sp. zn. II. ÚS 424/2012-69).
24. S poukazom na obsah žaloby a predmet konania súd skúmal, či konkrétnym konaním žalovaného
bola žalobcovi spôsobená škoda, resp. či došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, života, zdravia,
občianskej a ľudskej dôstojností, ako aj súkromia žalobcu v takom rozsahu, aby mu vzniklo právo na

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd vychádzal pri rozhodovaní, najmä z výpovedí žalobcu,
ktoré hodnotil ako dôkaz, nakoľko iné listinné dôkazy (okrem potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti),
do spisu doložené neboli. Vo svojej výpovedi žalobca iba uviedol, že výpoveďou zo strany žalovaného
utrpel šok, hnačkoval 4 dní a potom ho rozbolela chrbtica.
25. Za tejto situácie súd návrh žalobcu na priznanie satisfakcie vo výške 6.000 Eur zamietol s poukazom

na neunesenie dôkazného bremena. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno možno
urobiť vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané neumožňuje súdu prijať záver, ani
o pravdivosti tvrdenia účastníkov a ani o tom, že by bolo nepravdivé. V prejednávanej veci žalobca
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, akým spôsobom bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

26. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
27.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.2CSP,podľaktoréhoakmalastranavoveciúspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. V tomto konaní súd rozhodoval o dvoch nárokoch žalobcu, pričom žalobe

v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobe vyhovel a v časti o zaplatenie 6.000
Eur žalobu zamietol. Z uvedeného vyplýva, že úspech žalobcu a žalovaného bol v podstate rovnaký,
preto o trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd

Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.