Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, August 30, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/205/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315218951
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4315218951.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., K. Q.
XXX/X, v konaní zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, IČO:
42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy a o zaplatenie sumy
vo výške 445,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Levice zo dňa 7. mája 2018, č. k. 13C/390/2015-228, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku pod bodom II. p o t v r d z u j e .

V časti týkajúcej sa výrokov pod bodmi III. a V. napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie, alebo prvoinštančný súd podľa § 12 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP) rozsudkom zo 7. mája 2018, č. k. 13C/390/2015-228 vo
výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov)
dlžníka č. XXXXXXXXXX, zo dňa 16.01.2014, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným k zmluve o

revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.01.2014.

1.2. Vo výroku II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 123,93 eura s 5
% ročným úrokom z omeškania od 23.10.2017 až do zaplatenia, t. j. od štvrtého dňa po doručení žaloby
v tejto veci žalovanému, do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

1.3. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (III. výrok).

1.4. O trovách konania rozhodol dvoma výrokmi: žalobkyňa má nárok v časti žaloby o
zdržanie sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100 %, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
samostatného uznesenia, ktoré vydá súdny úradník o výške trov konania (IV. výrok) a žalovaný má nárok
v časti žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na náhradu trov konania
v rozsahu 44,36 %, ktorú je povinná žalobkyňa zaplatiť žalovanému do troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti samostatného uznesenia, ktoré vydá súdny úradník o výške trov konania (V. výrok).

2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby
súd určil, že žalovaný je povinný zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov)dlžníka č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.01.2014, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným k zmluve o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.01.2014. V podanej žalobe poukázala na to, že
zmluvu o revolvingovom úvere považuje za problematickú vzhľadom na úžerný úrok 70,01 % ročne,

chýbajúci rozpis splátok, chýbajúcu konečnú splatnosť úveru, neprijateľný poplatok za odklad splátok.
Spolustypovouformulárovouúverovouzmluvou,ktorejzneniebolovopredpripravenézostranyveriteľa,
podpísala aj formulár dopredu pripravenej dohody o zrážkach zo mzdy. Na získanie úveru boli žalobkyni
predložené listiny a bolo jej povedané, že ak chce, aby jej bol úver poskytnutý, musí tieto listiny podpísať.
V súvislosti s dohodou o zrážkach zo mzdy a iných príjmov jej nebolo nič bližšie vysvetlené. Vyhotovenie

dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov je typický formulár, z ktorého nevyplýva možnosť zmeny
jeho textu, tak po obsahovej, ako aj formulárovej stránke. Napriek tomu, že neexistuje žiadne súdne
rozhodnutie, ktoré by žalobkyni uložilo povinnosť plniť, zamestnávateľ je povinný vykonávať zrážky
zo mzdy a nemá možnosť ich žalobkyňa zastaviť. Žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobkyne o
vykonávanie zrážok zo mzdy. Veriteľ výšku dlhu sám jednostranne diktuje, a to bez akéhokoľvek
odsúhlasenia súdom. Uplatnenie tohto právneho úkonu je preto podľa § 39 Obč. zákonníka v rozpore

so zákonom a je absolútne neplatný. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy nie je založený na objektívnom
vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstve.

2.2. Súčasne požiadala o nariadenie predbežného opatrenia s obsahom, že žalovaný je povinný zdržať
sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka zo dňa 16.01.2014 č. XXXXXXXXXX,

uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, až do právoplatného skončenia veci samej.

2.3. Okresný súd Levice vydal vo veci dňa 20.11.2015 pod č. k. 13C/390/2015-30 predbežné opatrenie,
proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa
26.04.2016 č. k. 7Co/252/2016-61 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný

zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 16.01.2014 č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Zamestnávateľ
žalobkyne - R. I. so sídlom XXX XX I. XXX, IČO: 00 307 599 je povinný zdržať sa vykonávania zrážok
zo mzdy žalobkyne podľa Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 16.01.2014 č. XXXXXXXXXX, uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom

predmetné uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2016.

3.1. Písomným podaním zo dňa 29.05.2017 sa žalobkyňa domáhala zmeny a rozšírenia žaloby, žiadajúc
súd, aby uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 403,52 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 403,52 eura od štvrtého dňa po doručení žaloby až do zaplatenia, všetko

do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Rozšírenie žaloby odôvodnila tým, že
uzavrela so žalovaným dňa 16.01.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, v zmluve
žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľ, keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a
plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch, keďže v zmluve je nesprávne uvedená RPMN, výška RPMN v predmetnej
zmluve nezodpovedá (v neprospech klienta) skutočnej výške RPMN vypočítanej vzhľadom na výšku
úveru, poplatok, počet a výšku splátok a celkové náklady spojené s úverom. Do RPMN mala byť
zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva z § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Skutočná výška RPMN je tak po

dosadení správnych (skutočných) vstupných údajov vyššia ako jej výška uvedená v predmetnej zmluve
viac ako o 25 %. Vzhľadom na uvedené sa zmluva a úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V
zmluveorevolvingovomúverenebolauvedenáďalejvýškaistiny,úrokovapoplatkov.Predmetnázmluva
o úvere tiež neobsahovala dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úverov.

3.2. Dohoda o poskytnutí služby, ktorá bola spoločne uzavretá so zmluvou dňa 16.01.2014, tiež
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a je neplatná. Dohodnutá výška úrokovej sadzby viac ako
šesťnásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetných zmlúv, ide teda
o neplatný právny úkon. V zmluve je uvedená nesprávna priemerná RPMN. Žalobkyňa do dnešného
dňa zaplatila na účet žalovaného sumu 1.687,77 eura, teda o 403,50 eura viac, ako jej bolo poskytnuté.

4.1. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 30.05.2017 pod č. k. 13C/390/2015-113 podľa § 142 ods.
1, 2 CSP pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 403,52 eura s úrokom zomeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 403,52 eura od 4. dňa po doručení tejto žaloby žalovanému
až do jeho zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

4.2. Na pojednávaní dňa 05.10.2017 žalobkyňa opätovne zmenila, rozšírila žalobu tak, že žalovaný
je povinný uhradiť žalobkyni sumu vo výške 445,41 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne
od 4. dňa po doručení žaloby žalovanému. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 05.10.2017 č. k.
13C/390/2015-128 podľa § 142 ods. 1, 2 CSP pripustil zmenu žaloby, že žalovaný je povinný uhradiť
žalobkyni sumu vo výške 445,41 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 4. dňa po doručení žaloby

v tejto veci žalovanému.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.10.2017 k nároku z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX bola uzatvorená dňa 16.01.2014 a za
predpokladu, že by bolo možné tvrdeniam žalobkyne prisúdiť nejakú relevanciu, bol by tak uplatnený

nárok premlčaný z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty.
6.1. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti nároku žalobkyne,
že žalovaný je povinný zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy dlžníka č. XXXXXXXXXX zo dňa
16.01.2014 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným k zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 16.01.2014.

6.2. Uviedol, že dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje zabezpečovací prostriedok peňažnej
pohľadávky, ktorú uzatvára veriteľ s dlžníkom. Pre takúto dohodu platia všeobecné ustanovenia
o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dohoda musí obsahovať označenie
pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok. Uvedené náležitosti predmetná

dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahovala.

7.1. Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi stranami
sporu dňa 16.01.2014 predstavuje formulárovú zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná a svojim
obsahom spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom postavení strán v neprospech žalobkyne -

spotrebiteľa. Žalobkyňa uzatvárala dohodu o zrážkach zo mzdy ako dlžník v pozícii spotrebiteľa,
lebo dohodu o zrážkach zo mzdy podpísala ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Pri uzatváraní dohody
dlžník, spotrebiteľ, v danom prípade dlžník ako fyzická osoba, musí vedieť pohľadávku akého druhu
zabezpečuje dohoda o zrážkach zo mzdy a v akej výške. Dohoda o zrážkach zo mzdy v článku
I. síce uvádzala, že žalovaný - spoločnosť bude mať voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikne

tým, že spoločnosť poskytne dlžníkovi na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru
zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX v budúcnosti čiastku vo výške 1.500 eur. Súčasne
sa v článku I. Dohody o zrážkach zo mzdy uvádza, že pohľadávky spoločnosti voči dlžníkovi
sú zabezpečované touto dohodou a sú tvorené úverom vrátane prípadných všetkých revolvingov
poskytnutých dlžníkovi, príslušenstvom úveru, prípadne uplatnenými zmluvnými pokutami, nákladmi,

ktoré spoločnosti preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených pohľadávok voči dlžníkovi
a ďalšími prípadnými pohľadávkami spoločnosti voči dlžníkovi, ktoré vyplynú alebo vzniknú na základe
alebo v súvislosti so zmluvou a jej prípadných dodatkov. Poukázala na to, že dohoda o zrážkach zo
mzdy neobsahovala presné a konkrétne označenie pohľadávky. Odkazovala síce v tejto časti na to,
že žalobkyňa je povinná ako dlžník zaplatiť žalovanému základný úver, ktorý vznikne tým, že žalovaný

poskytne dlžníkovi revolvingový úver pod č. XXXXXXXXXX vo výške 1.500 eur, ale aj prípadne ďalšie
revolvingové úvery, príslušenstvá týchto úverov, prípadne uplatnené zmluvné pokuty a náklady, ktoré
spoločnosti preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených pohľadávok voči dlžníkovi a
prípadnými pohľadávkami spoločnosti voči dlžníkovi, ktoré vyplynú alebo vzniknú na základe alebo v
súvislosti so zmluvou a jej prípadných dodatkov. V tejto časti je preto dohoda o zrážkach mzdy neurčitá,

keďže žalobkyňa ako dlžník nevie zistiť, čo všetko má voči žalovanému ako dlžník zaplatiť.

7.2. V dohode o zrážkach zo mzdy neboli ani čo do výšky, ani čo do titulu špecifikované prípadné ďalšie
poskytnuté revolvingy, rovnako ani zmluvné pokuty a ďalšie pohľadávky veriteľa. V dohode o zrážkach
zo mzdy len opisujú možné ďalšie spôsoby vzniku pohľadávok, kde sa uvádza, že žalobkyňa ako dlžník

je povinná uhradiť žalovanému aj prípadné ďalšie dlžníkovi poskytnuté revolvingy, v príslušenstve úveru,
v prípadne uplatnených zmluvných pokutách a ďalších nákladov spoločnosti - veriteľa. Vymedzenie
zabezpečovacej pohľadávky je preto neurčité a podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné. V
dohode o zrážkach zo mzdy bolo neurčité aj zmluvné dojednanie týkajúce sa výšky splátok v rozsahu,v akom má byť naplnená uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho inštitútu zrážok zo mzdy. V článku II
dohody o zrážkach zo mzdy sa uvádza, že strany dojednávajú v zmysle § 551 Občianskeho zákonníka k
zabezpečeniu pohľadávok spoločnosti uvedených v článku I tejto dohody, dohodu o zrážkach zo mzdy,

prípadne z iných príjmov, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou (ďalej len „zrážky
zo mzdy“), ktorú dlžník poberá od svojho zamestnávateľa. Na základe tejto dohody je zamestnávateľ
dlžníka povinný vykonávať v prospech spoločnosti mesačné zrážky zo mzdy dlžníka, vždy v riadnom
výplatnom termíne dlžníka a odvádzať ich na bankový účet č. XXXXXXXXX/XXXX pod variabilným
symbolom č. XXXXXXXXXX, vo výške 80,37 eura mesačne. Súčasne sa ale v článku II uvádza, že

strany výslovne súhlasia s tým, že pokiaľ nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v
dohodnutej výške (a to z akéhokoľvek dôvodu), ale vo výške nižšej, bude za účelom riadneho vyrovnania
príslušných pohľadávok výška mesačných zrážok zo mzdy v najbližšom nasledujúcom mesiaci, či
mesiacoch zvýšená nad dohodnutú výšku, a to na najvyššiu prípustnú výšku v zmysle všeobecne
záväzných právnych predpisov upravujúcich rozsah zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia, a to všetko
do doby úhrady všetkých pohľadávok v omeškaní a dlžník s takýmto postupom výslovne súhlasí.

8.1. Žalobkyňa už v žalobe uviedla, že uzavrela so žalobcom formulárovú úverovú zmluvu, ktorej znenie
bolo vopred pripravené zo strany veriteľa, a preto podpísala aj formulár dopredu pripravenej dohody o
zrážkach zo mzdy. Žalobkyňa dohodu o zrážkach zo mzdy nemala možnosť odmietnuť. Poukázala na
to, že je tu dôvodná obava aj z toho, že žalovaný zotrvá v žiadosti o zrážkach zo mzdy u zamestnávateľa

žalobkyne až do doby, pokiaľ nebude mať uhradenú svoju pohľadávku, ktorej výška je v rozpore s
ustanoveniami zákonov na ochranu spotrebiteľa. V konaní nebolo preukázané, že žalobkyňu žalovaný
poučil o následkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovaný
zaslal jej zamestnávateľovi dňa 11.06.2015 žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy.

8.2. Žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný je povinný sa zdržať použitia
Dohody o zrážkach zo mzdy. Na základe dohody o zrážkach zo mzdy si žalovaný ako veriteľ uplatnil
svoje právo a požiadal zamestnávateľa žalobkyne o realizáciu zrážok zo mzdy písomným podaním
zo dňa 11.06.2015, pričom zrážky boli vykonávané, o čom svedčí aj stanovisko veriteľa k zmluve č.
XXXXXXXXXX zo dňa 17.09.2015, kde rozpísal, že jednotlivé zrážky zo mzdy, platby na úhrady úveru

sa realizovali aj prostredníctvom zamestnávateľa žalobkyne - R. I.. Bez určenia neplatnosti dohody by
právne postavenie žalobkyne ako dlžníčky bolo neisté a súčasne by bolo ohrozené právo žalobkyne na
disponovanie so svojou mzdou, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal ďalším nárokom žalobkyne, ktorý uplatnila zmenou žaloby na

pojednávaní dňa 30.05.2017, keď žiadala, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu vo výške
403,52 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 403,52 eura od 4. dňa po doručení tejto žaloby
žalovanému až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
Na pojednávaní dňa 05.10.2017 žalobkyňa opätovne zmenila žalobu, túto rozšírila a žiadala, aby súd
zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni sumu vo výške 445,41 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania

od 4. dňa po doručení žaloby v tejto veci žalovanému. Žaloba v časti zmeny žaloby o uplatnenie nároku
na zaplatenie 445,41 eura bola doručená žalovanému dňa 18.10.2017. Žalobkyňa pri uplatnení nároku o
zaplatenie sumy vo výške 445,41 eura dôvodila tým, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
je bezúročná a bez poplatkov, lebo je nesprávne uvedená RPMN, nie je v predmetnom úvere uvedená
výška splátok, istiny a úrokov a tiež predmetná úverová zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy a termín

konečnej splatnosti úveru.

10. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že strany sporu dňa 16.01.2014 uzatvorili písomnú
zmluvu o úvere pod č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ sa zaviazal žalobkyni ako
dlžníčke poskytnúť úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť veriteľovi v mesačných

splátkach po 80,37 eura v počte 42 splátok. Z prehľadu splácania úveru pod č. XXXXXXXXXX,
ktorý súdu predložil žalovaný, je zrejmé, že žalobkyňa na úver zaplatila dňa 25.02.2014 sumu vo výške
80,37 eura, dňa 02.04.2014 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 29.04.2014 sumu vo výške 80,37 eura,
dňa 27.05.2014 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 03.07.2014 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 30.07.2014
sumu vo výške 80,37 eura, dňa 04.09.2014 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 30.09.2014 sumu vo výške

80,37 eura, dňa 04.11.2014 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 04.12.2014 sumu vo výške 80,37 eura,
dňa 05.01.2015 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 06.02.2015 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 02.03.2015
sumu vo výške 80,37 eura, dňa 02.04.2015 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 06.05.2015 sumu vo výške
80,37 eura, dňa 02.07.2015 sumu vo výške 80,37 eura, dňa 04.08.2015 sumu vo výške 80,37 eura, dňa11.09.2015, dňa 02.10.2015, 03.11.2015, 02.12.2015 sumu vo výške po 80,37 eura a dňa 12.12.2016
sumuvovýške41,89eura.Žalobkyňacelkomnaúverovúzmluvuč.XXXXXXXXXXzaplatilažalovanému
1.729,66 eura.

11. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere pod č. XXXXXXXXXX dňa 16.01.2014 konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, lebo z jeho výpisu z Obchodného registra vyplýva, že
predmetom činnosti žalovaného je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu
o úvere ako spotrebiteľ, keďže je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala

v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní danej veci súd
preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na
základe uzavretej zmluvy dňa 16.01.2014 je občiansko-právnym vzťahom a je potrebné naň aplikovať
ustanovenia tohto zákona, a to bez ohľadu na argumenty uvádzané žalovaným, pre ktoré by mal súd
posudzovať tento vzťah ako obchodno-právny podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

12.1. Zmluva je síce absolútnym obchodom, a preto je nutné na ňu aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, pričom prednosť majú pri spotrebiteľoch osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Právny vzťah posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá úprava obsiahnutá

v Občianskom zákonníku je pre žalobkyňu ako spotrebiteľa výhodnejšia Vyslovený názor o povinnosti
aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ustanovenia Občianskeho
zákonníka v zmysle § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, je v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015.

12.2. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskehozákonníkamusíobsahovaťdobutrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereatermínkonečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a pod písm. j) § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch musí

tiež spotrebiteľský úver obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
V zmluve uzavretej medzi stranami sporu absentuje jednak doba trvania o spotrebiteľskom úvere,
uvádza sa tam len počet splátok 42 a tiež absentuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Úverová zmluva neobsahuje identickú RPMN, nakoľko v údajoch o požadovanom revolvingovom úvere
sauvádzapredpokladanáRPMNúverupoposkytnutírevolvingu63,32%,avšakvúdajochoschválenom
revolvingovom úvere v eurách sa uvádza predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01
%, ktorá je vyššia ako sa uvádzalo v bode 5, a preto aj z tohto dôvodu zmluva o úvere je neplatná. V
dôsledku týchto absencií v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Zákona č. 129/2010 Z. z. je daný úver bezúročný

a bez poplatkov.

12.3. Z prehľadu platieb, ktorý zaslal súdu žalovaný je zrejmé, že žalobkyňa zaplatila žalovanému v
období od 25.02.2014 k zmluve o úvere pod č. XXXXXXXXXX do 12.12.2016 vrátane sumu vo výške
1.729,66 eura. Žalovaný poskytol žalobkyni úver v celkovej výške 1.284,25 eura dňa 16.01.2014, čo

vyplýva zo stanoviska žalovaného zo dňa 06.06.2016 (čl. 108). Vzhľadom k tomu, že súd považuje úver
za bezúročný a bez poplatkov, je rozdiel medzi poskytnutým plnením žalovaným a platbami žalobkyne
vo výške 445,41 eura. To znamená, že žalobkyňa zaplatila na úver XXXXXXXXXX viac o 445,41 eura,
než ako jej bol poskytnutý.

13.1. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.10.2017 uplatnil v časti nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 445,41 eura námietku premlčania. Uviedol, že za predpokladu, že
by bolo možné tvrdeniam žalobkyne prisúdiť nejakú relevanciu, tak by uplatnený nárok bol premlčaný
z dôvodu uplynutia premlčacej doby.

13.2. Z prehľadu splácania predloženého žalovaným je zrejmé, že žalobkyňa plnila žalovanému z titulu
úveru dňa 25.02.2014 vo výške 80,37 eura, dňa 02.04.2014 vo výške 80,37 eura, dňa 29.04.2014 vo
výške 80,37 eura a dňa 27.05.2014 sumu vo výške 80,37 eura (80,37 eura x 4 = 321,48 eura). Vzhľadom
k tomu, že žalobkyňa dňa 30.05.2017 si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške403,52 eura v podaní spísanom dňa 29.05.2017, ktoré krátkou cestou na pojednávaní dňa 30.05.2017
doručila do spisu, je celkom zrejmé, že uplynula v tejto časti nároku žalobkyni subjektívna aj objektívna
premlčacia lehota, a preto žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania v časti nároku žalobkyne

na vydanie bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 321,48 eura. Dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania žalovaným mal za následok zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie 321,48 eura. Vo zvyšnej
časti nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 123,93 eura je dôvodný, a preto
súd žalobe v tejto časti vyhovel. Vzhľadom k tomu, že úver považoval súd za bezúročný a bez poplatkov,
je povinný žalovaný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré nie je premlčané, v rozsahu 123,93

eura, pretože v tejto časti žalobkyňa plnila, hoci od počiatku neexistoval právny dôvod, pretože úver súd
vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov.

13.3. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania, a preto súd priznal žalobkyni
5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 123,93 eura od 23.10.2017, lebo žalobkyňa si uplatnila 5 %
ročný úrok z omeškania od 4. dňa po doručení žaloby žalovanému. Žaloba v časti nároku o zaplatenie

445,41 eura bola žalovanému doručená dňa 18.10.2017 (18.10.2017 + 4 dni = 22.10.2017), preto súd
priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po 22.10.2017, t. j. od 23.10.2017.
Žalobkyňa si uplatnila zákonný ročný úrok z omeškania v súlade s ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z.

14.1. Zistený skutkový stav vo veci samej posúdil prvoinštančný súd podľa § 34, § 37 ods. 1, § 52
ods. 1, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1, 2, § 456 vetá
prvá, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/,
b,§ 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa (platného a účinného od 10.06.2013 do 31.01.2014). O náhrade trov konania
rozhodol prvoinštančný súd s poukazom na ust. § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1, 2 a keďže žalobkyňa
mala v časti uplatneného nároku o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy plný úspech, má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14.2. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 445,41 eura, ktorého sa žalobkyňa
domáhala v tomto súdnom konaní, mala úspech v časti o zaplatenie 123,93 eura, neúspech mala
v časti o zaplatenie 321,48 eura. Úspech žalobkyne v časti o zaplatenie 123,93 eura predstavuje v
percentuálnom vyjadrení úspešnosť v rozsahu 27,82 % a neúspech v časti o zaplatenie 321,48
eura, predstavuje neúspešnosť v percentuálnom vyjadrení v rozsahu 72,24 %, preto celkový úspech

žalovaného v časti o zaplatenie sumy vo výške 445,41 eura je v rozsahu 44,36 % (72,24 % - 27,82
% = 44,36 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

15.1. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa aj žalovaný.

15.2. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku III. rozsudku, ktorým súd žalobu v časti zamietol a proti
výroku V. rozsudku, ktorým žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu
44,36 %. Odvolanie odôvodnila s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16.1. Poukazujúc na právne posúdenie premlčania v bode 66 a 67 rozsudku konštatovala, že uvedenou

úvahou súd priamo poprel princíp ochrany spotrebiteľa, zmysel a účel celej kogentnej právnej úpravy,
ktorý sleduje práve ochranu spotrebiteľa vstupujúceho do zmluvného vzťahu, kde je slabšou zmluvnou
stranou v dôsledku vopred pripravenej, žalovaným koncipovanej formulárovej zmluvy a kedy úlohou
súdu je vyrovnať tento nerovnovážny stav s poukazom na to, že práve podnikateľ dlhodobo poskytujúci
spotrebiteľské úvery, ktorého formulárové zmluvy sú opakovane vyhlasované za neplatné, rozporné so

zákonom, v obsahu ktorých sa opakovane nachádzali a nachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky
súdmi opakovane vyhlásené za neplatné.16.2. Pritom z argumentácie žalobcu v tejto veci, z desiatok súdnych rozhodnutí na ktoré poukázal a
aj zo samotného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že žalovaný vyhotovuje formulárové zmluvy
uzatvárané so svojimi klientmi práve tak, aby sa na nich obohatil viac, ako to zákon umožňuje (a len z

tohtodôvodunezákonnostináslednemôženastúpiťsankciabezúročnostiabezpoplatkovosti-avšaklen
vo veciach, ktoré sa dostanú na súd, čo je niekoľko percent z celého množstva nezákonne uzatvorených
zmlúv - s čím samozrejme žalovaný počíta ako s únosným rizikom spojeným s nezákonnosťou jeho
zmlúv). Teda úvaha súdu o tom, že úmysel žalovaného neexistoval, pretože žalovaný chcel predsa
zarobiť, je veľmi zmätočná.

16.3. Závery súdu o tom, že žalobkyňou požadované bezdôvodné obohatenie je premlčané v objektívnej
i subjektívnej lehote je nesprávne a zmätočné. Žalobkyňa má za to, že rozsudok súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, je v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním v priebehu konania
a záver súdu o tom, že plnenie v časti 321,48 EUR je premlčané, a preto súd žalobu v uvedenej
časti zamieta, je zjavne nesprávny a nepreskúmateľný. „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS14/07).

17.1. K nesprávnemu právnemu posúdeniu súdu žalobkyňa poukázala na to, že z prehľadu prijatých

platieb, ktoré žalovaný v konaní predložil vyplýva, že žalobkyňa na zmluvu uhradila celkom 21 splátok
vo výške 80,37 EUR, čo v súčine predstavuje sumu 1.687,77 EUR a poslednú splátku dňa 12.12.2016
vo výške 41,89 EUR, teda vcelku 1.729,66 EUR. Vzhľadom, k tomu, že sporná Zmluva je bezúročná
a bez poplatkov sa plnenie žalobkyne započíta najprv na istinu - poskytnutý úver vo výške 1.284,25
EUR a po započítaní výslednou je suma, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie získané žalovaným

na úkor žalobkyne. Keďže žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 445,41 EUR v
prvom rade je potrebné vychádzať z objektívnych skutočností, ktorými sú jednotlivé dátumy - určený
čas jednotlivých plnení žalobkyňou. Z výpisu prehľadu platieb vyplýva, že žalobkyňa platbami do dňa
02.07.2015 splácala istinu žalovaným poskytnutého úveru (16 x 80,37 EUR = 1.285,92 EUR), teda suma
445,41 EUR, ktorý nárok si žalobkyňa uplatnila v podaní krátkou cestou na pojednávaní dňa 30.05.2017

doručené do spisu, bol uplatnený včas v objektívnej i subjektívnej lehote.

17.2. Žalobkyni celkom zjavne v čase uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
neuplynula ani objektívna lehota, pretože táto začala plynúť až splátkou (zrážkou zo mzdy) zo dňa
04.08.2015 (pričom posledná splátka bola žalobkyňou uhradená dňa 12.12.2016), a ak si žalobkyňa

uplatnila dňa 30.05.2017 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je zjavné, že si právo uplatnila
včas.

17.3. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, na základe čoho (aké dôkazy boli žalovaným predložené,
prípadne navrhnuté) súd dospel k záveru, že žalobkyni uplynula i subjektívna lehota. V konaní nebola

preukázaná a ani skúmaná vedomosť žalobkyne o tom, či a kedy sa dozvedela o tom, že sa žalovaný
na jej úkor obohatil a v akej výške a či ide o časový úsek - viac ako dva roky pred uplatnením nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd však mal za to, že námietka žalovaného o premlčaní je
dôvodná, nevysvetlil však v čom dôvodnosť spočívala, a teda nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel
k uvedenému záveru. Súd len formálne poukázal na prvé tri splátky žalobkyne po poskytnutí úveru a

tým mal preukázané premlčanie.

18.1. Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 243/07). Ústavný súd SR uvádza:
„Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s
ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy)...“ (IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08).

18.2. Námietku premlčania žalovaného bolo potrebné vyhodnotiť ako účelovú. Žalobkyňa tvrdí, že
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcich skutočností relevantných z
hľadiska začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. K posúdeniu existencie skutočnej vedomosti o
bezdôvodnom obohatení žalobkyňa uviedla, že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatokviazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá
sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že
žalobca musel nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 OZ. Nie

je možné len predpokladať, že by žalobca mohol skutkové okolnosti vedieť, alebo že by sa to mohol
dozvedieť alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad
je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho
súdu ČR, napríklad NS SR pod sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením ÚS SR pod sp. zn.
III. ÚS 413/2013.

18.3. Na to, aby sa žalobca skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť,
že na zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca zo zákona. V
tomto prípade je nadobudnutie skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy o úvere jednou
z podstatných okolností o ktorých sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna stránka jeho
vedomosti o bezdôvodnom obohatení; následne už právna kvalifikácia plnenia na účet tretej osoby

(žalovaného) nie je žiadnym spôsobom významná, a to aj v prípade, ak by spotrebiteľ nevedel o tom,
že takéto plnenie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie.

19. K posúdeniu skutočnej vedomosti s prihliadnutím na znalosť právnej kvalifikácie odvolateľka
poznamenala, že z judikatúry niektorých súdov vyplýva, že pri požiadavke na skutočnú vedomosť o

bezdôvodnom obohatení sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Zmyslom tohto argumentu
je relevantne obhájiť skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť momentom, kedy sa
oprávnená osoba skutočne dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jej práva na súde.

20.1. Pri subjektívnej premlčacej dobe je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment, ako to

zdôrazňujú takmer všetky rozhodnutia súdov najvyššieho stupňa; teda v žiadnom prípade nejde o pokus
o automatizáciu posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako je to prezentované pri
spotrebiteľskýchvzťahochnajmäzostranyposkytovateľovúverovanáslednebezďalšiehoajnesprávne
prevzaté niektorými súdmi.

20.2. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je bez významu ani určenie toho, či v
konkrétnom prípade ide o plnenie získané bez právneho dôvodu, alebo o plnenie získané z neplatného
právneho úkonu. V tomto prípade jednoznačne na začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je
samotná písomná zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca
plnil svoje povinnosti (ako mu vyplývajú zo zmluvy). Vzhľadom na uvedené teda nemožno hovoriť

o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu (keďže právny dôvod existuje a je ním
zmluva). Ako konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku pod sp. zn. 4 Cdo 237/2005 „O plnenie
bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak
dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec nenastala právna
skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť,

a zároveň právo na poskytnuté plnenie.“ Pritom v prípade bezdôvodného obohatenia získaného z
neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom potvrdeným zo
strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne
o vadnosti úkonu (ako skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia) dozvedel.... V tejto
súvislosti je poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR, ktorý sa obdobnou situáciou

zaoberal v konaní pod sp. zn. 25 Cdo 3306/2007. Rovnako postupujú v rôznych prípadoch aj desiatky
ďalších súdov, a to napríklad NS SR, sp. zn. 5 Cdo 121/2009 alebo Krajský súd Prešov, sp. zn.
19Co/254/2014 alebo Krajský súd Bratislava, sp. zn. 8Co/256/2013 alebo Najvyšší súd SR, sp. zn. 4
Obdo/34/2008 NS SR a ďalšie.

21.1. Konštatovala, že celá argumentácia žalovaného je založená výlučne na predpoklade, že neznalosť
zákona neospravedlňuje, resp. znalosť zákona sa u každého subjektu automaticky predpokladá. Pri
vstupe a posúdení spotrebiteľského prvku v rámci tejto argumentácie by sme ale dospeli k záveru,
že takýto postup pri spotrebiteľských veciach nie je možné použiť, keďže bol prekonaný v rámci
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

21.2. V tejto súvislosti je zásadným faktom existencia ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený v mnohých rozhodnutiach a podľa ktorého zásada vigilantibus
iura sripta sunt (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemuprincípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (Najvyšší súd SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, 5 MCdo 50/2012,
5MCdo/11/2012, 6 Cdo 1/2012, 2 MCdo 1/2012, 6 M Cdo 9/2012, 5 M Cdo 2/2012 a Ústavný súd SR
sp. zn. I. ÚS 258/2015¬, III. ÚS 515/2015¬14, III. ÚS 620/2015-12 a mnohé ďalšie).

22.1. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodovaciu prax zväčša Okresného súdu Prešov, žalobkyňa ju
považuje za nepoužiteľnú z viacerých dôvodov. Pri zisťovaní na informačnom centre Okresného súdu
Prešov bolo totiž zistené, že všetky rozsudky, na ktoré žalovaný odkazuje (na niektoré duplicitne) nie sú
právoplatné. Odhliadnuc od uvedeného, tieto rozsudky sú absolútne nepoužiteľné, pretože podstatou

okamihu plynutia subjektívnej premlčacej doby sú subjektívne vedomosti a skúsenosti konkrétne osoby,
ktoré v žiadnom prípade nemožno paušalizovať. Takýto výklad súdov je prakticky neudržateľný, pretože
nie každý spotrebiteľ má rovnaké vedomosti a skúsenosti, ale aj vníma okolnosti vonkajšieho sveta inak.
Automatizovať začiatok plynutia premlčacej doby možno v prípade objektívnej premlčacej doby, lebo jej
začiatok je v každom prípade rovnaký. To sa však nedá povedať o plynutí subjektívnej premlčacej doby,
pretože tá sa musí skúmať v každom jednotlivom prípade individuálne, a to s prihliadnutím na všetky

relevantné okolnosti.

22.2. Žalobkyňa poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na dátum splatnosti tak, ako je tomu
v prípade začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, ale k inej skutočnosti, ktorou

je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto sa
obohatil (Rozsudok NS ČR z 30. 1. 2001, sp. zn. 25 Cdo 968/1999). V druhom rade, po preštudovaní
väčšiny z rozhodnutí, na ktoré odkazoval žalovaný je možné konštatovať, že tieto riešili zásadne odlišné
skutkové a právne situácie, kedy bolo použitie argumentu „právna kvalifikácia nie je dôležitá“ skutočne
namieste a zároveň nebol popretý základný zmysel plynutia subjektívnej premlčacej doby.

23.1. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania
skutočností, ktoré sú mu na prospech (premlčanie nároku). Námietka premlčania je tak len formálna,
žalovaný nepredložil jediný dôkaz o vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia (práve
naopak, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že túto vedomosť nemal) a dokonca ani len neoznačil

žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Žalovaný teda len predpokladá, že by žalobca mohol mať tieto
vedomosti, pričom len ich predpoklad nie je dostatočný na vyslovenie záveru, že by mala začať plynúť
subjektívna premlčacia doba, čo podporuje i žalovaným citovaná judikatúra.

23.2. Záverom odvolateľka poukázala na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov v roku 2018 (rozhodnutie

Krajského súdu Prešov zo dňa 18.01.2018, sp. zn. 25Co/75/2017, rozhodnutie Okresného súdu
Svidník zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 7Csp/144/2017, alebo rozhodnutie Okresného súdu Čadca zo dňa
22.02.2018, sp. zn. 5C/31/2017). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil
a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V prípade, ak bude mať odvolací súd za to, že
nie sú splnené podmienky v zmysle ust. § 387 ani ust. § 389 ods. 1 CSP navrhla, aby odvolací súd

rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania (ktorých náhradu si týmto žalobca uplatňuje).

24.1. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom II. a V. napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že súd
prvej inštancie v napádanom rozsudku vychádzal zo záveru, že medzi sporovými stranami uzavretá

zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX neobsahuje termín konečnej splatnosti a dobu trvania
zmluvy. Žalovaný napáda záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti
a tiež to, že v dôsledku tejto skutočnosti by úver mal byť bezúročný a bez poplatkov.

24.2. Zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v

listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria
zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy
tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku
4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu

podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem „termín
konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade
byzákonodarcapoužilspojenie„dátum“(takakonapríkladuvádzaprináležitostitýkajúcejsaspotrebiteľa
- „dátum narodenia“, alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatkuz predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“ či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške
splátok“). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v
zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín.

24.3. Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný
súdnydvoruvádza,žeohľadnesplatnostisplátokniejepotrebné,abyzmluvauvádzalasplatnosťsplátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok 2. rozsudku v spomenutej veci). Logickým

dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje
také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve
uvedených údajov.

24.4. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými
spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu

mesačných splátok, -spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle
ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínom konečnej splatnosti.
25.1. Na základe uvedených dôvodov preto žalovaný napáda rozsudok, lebo predmetné rozhodnutie
je založené na nesprávnych skutkových zisteniach. Údaj o dobe trvania zmluvy vyplýva z článku 9.

ods. 9.1 zmluvných dojednaní, podľa ktorých Zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú ... Nesprávne právne
posúdenie žalovaný vidí v tom, že s uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je
možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dovodzovať záver o bezúročnosti úveru.

25.2. Podstatné v tejto otázke je totiž nielen znenie vnútroštátneho práva (v tomto prípade zákona

č. 129/2010 Z.z.), ale aj znenie únijného práva a povinnosť zabezpečiť prostredníctvom konformného
výkladu plnú účinnosť únijného práva. Najvyšší súd SR v uznesení, č. k. 3Cdo 146/2017 vyslovil:
„To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii
vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou
a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).“

Uvedené žalovaný uvádza z dôvodu, že ide o princíp/spôsob, ktorý je potrebné rešpektovať pri výklade
vnútroštátneho zákona.

26.1. Ohľadne dôsledku v podobe bezúročnosti úveru Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 vo výroku 4
vyslovil podstatnú vec: „Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby

členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu
o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

26.2. Ide o pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v
zmluve nebola uvedená, čo pre prípad zmluvného vzťahu sporových strán popierame nižšie) ešte
neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie
je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú
iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Na základe toho

žalovaný tvrdí, že záver súdu vyvodzujúci bezúročnosť úveru je nesprávny aj po právnej stránke.

27.1. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v zmluve sa uvádza v bode 5 údaj o predpokladanej RPMN
po poskytnutí revolvingu v hodnote 63,32 % a v bode 6 údaj o RPMN po poskytnutí revolvingu v hodnote
70,01 %, a preto má byť zmluva neplatná. V napádanom rozsudku konajúci súd neuviedol žiadny

dôvod (skutkový a ani právny), pre ktorý by zmluva mala byť neplatnou. Hodnota RPMN po poskytnutí
revolvingu sa dá určiť až vtedy, ak takýto nárok podľa zmluvy vznikne (na rozdiel od RPMN úveru, kedy
sa tento údaj dá vypočítať v čase uzavretia zmluvy). Žalovaný preto tvrdí, že súdom uvádzaný dôvod
neplatnosti zmluvy (hoci na inom mieste rozsudku sa uvádza tvrdenie o bezúročnosti úveru), nie je
zákonným dôvodom pre uvedený záver.

27.2. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok a o veci sám rozhodol tak, že žalobu zamietne
aj v časti o zaplatenie 123,93 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 23.10. 2017 do zaplatenia a
žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohateniav plnom rozsahu. Žalovaný si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní
a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok platený na základe podaného odvolania.
28.1. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, v ktorom argumentoval nesprávnosťou záveru

súdu o tom, že RPMN je v zmluve uvedená nezrozumiteľným a nejasným spôsobom, v rôznych výškach,
na základe čoho súd nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvného vzťahu, poznamenala, že v čase,
keď zmluvu podpisovala, táto bola iba žiadosťou, preto je rozhodnutie súdu správne, ak konštatoval,
že predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu, pričom dodatky, výhrady,
obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy

sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj
odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsensu
zmluvných strán. Žiadosť dlžníka je iba návrhom na uzavretie zmluvy, teda v zmysle platnej právnej
úpravy a koncepcie zmluvnej koncentrácie a to za predpokladu, že je takýto návrh v jeho nezmenenej
podobe akceptovaný i druhou zmluvnou stranou - veriteľov zostávajú zákonom predpokladané účinky.
Zmluva sa stáva v spojení s ostatnou podmienkou zmluvného dojednania platnou a účinnou. V danom

prípade uvedené splnené nebolo pre rozdielne výšky RPMN.

28.2. RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pri jej zmene musí ísť o nový
návrh na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o požiadavku zákona, že údaj o RPMN sa určuje na základe údajov
platných v čase uzavretia zmluvy, z hľadiska kontraktačného procesu je nutné túto požiadavku vykladať

tak, že ide o konsenzus obidvoch zmluvných strán o hodnote RPMN na základe ostatných dojednaných
údajov zmluvy; Občiansky zákonník nemá ustanovenie, že na uzavretie zmluvy stačí dohoda strán o
jej podstatných náležitostiach, preto na uzavretie zmluvy sú nevyhnutné dva adresované jednostranné
právne úkony, ktoré sú úplne obsahovo zhodné.

28.3. Pokiaľ žalovaný namieta, že nie je možné hovoriť o tom, že nebol konsenzus k náležitosti o RPMN,
nakoľko údaj o RPMN sa určuje aj s ohľadom na schválený úver a na základe údajov úveru. Tie mali
byť totožné, teda medzi bodom 5 a 6 nemal byť v otázke hodnôt vstupujúcich do výpočtu RPMN žiadny
rozdiel. Žalovaný však sám poukazuje, že v bode 5 je iný údaj ako v bode 6. Pri schválení úveru sa
vyskytol iný údaj, pretože ide o údaj predpokladaný a v bode 6 ide o údaj schválený. Tieto údaje nie sú

totožné a nepochybne sú mätúce pre osobu, ktorá nemá potrebné odborné znalosti. Takéto údaje sú
pre spotrebiteľa zavádzajúce...“ V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na viacero rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/206/2016, sp. zn. 13Co/1269/2014, sp. zn. 14Co/1125/2014, sp.
zn. 15Co/70/2015 , sp. zn. 13Co/84/2015, sp. zn. 13Co/112/2015, sp. zn. 17Co/153/2016 a Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/685/2014 z dňa 23.4.2015 či Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/623/2014.

29.1. Konštatovala, že v danom prípade ide o nepochybne spotrebiteľský úver, ktorého podstatnou
náležitosťou je dohoda o výške RPMN. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom, ktorá
skutočnosť spochybnená nebola, vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy, ako je
v akceptácii. Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či takáto zmena je pre spotrebiteľa výhodná

alebo nevýhodná. Podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. V danom prípade
okresný súd správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva,
že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím
návrhu a považuje sa za nový návrh. Výška RPMN bola v prejednávanej veci nepochybne uvedená v
akceptácii odchýlne ako v návrhu na uzavretie zmluvy, a preto neobstojí ani možná aplikácia druhej vety

citovaného ust. § 44 ods. 2 a to, že prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej
zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy. O takýto prípad v
preskúmavanej veci nešlo. Z uvedených dôvodov dojednanie o RPMN nemožno považovať za platné
zmluvné dojednanie, keďže chýba bezvýhradná akceptácia návrhu, ak zmluvnému konsenzu medzi
zmluvnými stranami nedošlo. Neplatné dojednanie RPMN spôsobuje absenciu povinnej náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver tak, ako správne konštatoval okresný súd, treba
považovať za úver poskytnutý bez poplatkov.

29.2. K termínu konečnej splatnosti poznamenala, že považuje záver súdu o tom, že v zmluve
absentuje termín konečnej splatnosti za správny a súladný s právnou úpravou platnou a účinnou v

čase uzatvorenia Zmluvy. V zmluve zjavne nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Táto podstatná
náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal
dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie tejto zákonnej náležitosti môže do
značnej miery narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia praxslovenských súdov a následný doplňujúci výklad žalovaného uvedenej podstatnej náležitosti nemôže
uvedený zhojiť nedostatok. Veriteľ bol povinný špecifikovať konečnú splatnosť konkrétnym dátumom,
pretože spotrebiteľ už pri podpise zmluvy musí byť informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v

akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce
mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve časovo (dátumovo)
špecifikoval konečnú splatnosť úveru, a to na základe vstupných údajov, ktorými sú: dátum poskytnutia
úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Navyše, v danom prípade
podľa názoru okresného súdu nie je jednoznačne určený ani termín splatnosti prvej splátky.

29.3.Kargumentáciižalovanéhosťažiskomnazmluvnédojednaniakzmluve,žalobkyňa uviedla,pokiaľ
ideoZmluvnédojednaniaakosúčasťZmluvyaichzáväznosťprespotrebiteľa-žalobkyňu,žeijudikatúra
slovenských súdov zastáva jednoznačné stanovisko a je ustálená. Pokiaľ zmluvné strany sa dohodnú
na tom, že pre daný zmluvný vzťah sa budú aplikovať dojednania obsiahnuté vo VOP (alebo Zmluvné
dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profi Credit Slovakia, s.r.o.), tieto sa nemôžu bez

ich podpísania zmluvnými stranami stať súčasťou zmluvy, a preto pre dodržanie podmienky písomnej
formy zmluvy je treba, aby takéto VOP boli účastníkmi zmluvného vzťahu aj podpísané.

30.1. V prejednávanej veci Zmluvné dojednanie Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profi Credit
Slovakia, s.r.o. neboli zmluvnými stranami osobitne podpísané, a preto sa nestali súčasťou zmluvy

Celkom zjavne ide o formulárové tlačivo a obsah Zmluvných dojednaní nemožno brať do úvahy už
len z dôvodu, že sú napísané neprimerane drobným, nahusteným písmom, voľným okom je ich text
nečitateľný už vzhľadom na túto samotnú okolnosť nie je možné sa s nimi oboznámiť ,a preto sú
neprijateľné a neplatné. Spotrebiteľ sa môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie
písmo obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym

písmom, pri čítaní ktorého sa stráca orientácia a vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a pod.), práve
menšie písmo môže spotrebiteľa odradiť od sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy.

30.2. Zmluvné strany musia s týmito zmluvnými dojednaniami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre
zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby

boli priložené k návrhu zmluvy. Zmluvné dojednania neboli podpísané žalobcom. Je teda zrejmé, že
nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených Zmluvných dojednaní
spoločnosti obidvoma účastníkmi. Žalobca sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu o
tom, že Zmluva neobsahuje zákonom požadované podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
konkrétne termín konečnej splatnosti, čo obsahuje až „Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi

- zmluva o revolvingovom úvere, ktoré je len jednostranným právnym úkonom veriteľa (žalovaného),
nie zmluvou.

30.3. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný neuviedol v rámci odvolania také dôvody, na
základe ktorých by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu, v akom

ho žalovaný napadol odvolaním. Rozsudok v žalovaným napadnutom rozsahu, žalobca považuje za
správny, riadne odôvodnený, vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Na
základe vyššie uvedených skutočností, žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania
žalobcu.

31.1. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len "CSP") po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými osobami v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 CSP), odvolania
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď v zmysle
§ 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti výroku o čiastočnom vyhovení žaloby (výrok II.) podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

31.2. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne proti výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšku a výroku V.
o náhrade trov konania, dospel odvolací súd k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na jeho
potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil
a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.31.3. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu nebol výrok I. napadnutého rozsudku o povinnosti
žalovaného zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. XXXXXXXXXX

zo dňa 16.01.2014, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným k zmluve o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 16.01.2014, ani výrok IV. napadnutého rozsudku o tom, že žalobkyňa má nárok v
častižalobyozdržaniesapoužitiaDohodyozrážkachzomzdynanáhradutrovkonaniavočižalovanému
v rozsahu 100%, pretože tieto výroky rozsudku neboli napadnuté odvolaním.

32.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

32.2. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 187 ods. 2 CSP).

33. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale

obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

34. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 123,93 eura s 5% ročným úrokom z omeškania od

23.10.2017aždozaplatenia,t.j.odštvrtéhodňapodoručenížalobyvtejtovecižalovanému,dotrochdní
odprávoplatnostitohtorozsudku,odvolacísúddospelkzáveru,žeodvolanieniejedôvodné,pretožesúd
prvej inštancie ohľadne tohto výroku rozsudku správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy, vo veci aj správne a v súlade so
zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého

rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie uvedenými v jeho odôvodnení.

35. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

36.1. Na margo vecnej správnosti II. výroku napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že
splatnosť úveru poskytnutého vo výške 1500 EUR v Zmluve o revolvingovom úvere, číslo zmluvy

(VS) :XXXXXXXXXX zo dňa 16.01.2014 uvedená len v počte 42 splátok, pričom mesačná splátka
(vrátane úrokov) bola uvedená v sume 80,37 EUR, bez údaja o splatnosti prvej splátky a splatnosti
poslednej splátky, nemôže nahradiť náležitosť vymedzenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzavretia
predmetnej Zmluvy, zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných náležitosti

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

36.2. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. a/ až k/, r/, y/.

36.3. Podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy musela uzavretá zmluva obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona. Pokiaľ v zmluve

o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z podstatných (obligatórnych) náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere predpísaných v § 9 ods. 2 citovaného zákona, má to za následok , že predmetný
úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V danej veci súd prvej inštancie okrem nedostatku,
t. j. rozdielnosti údajov o predpokladanej RPMN po poskytnutí úveru v rozsahu 63,32% a v údajocho schválenom revolvingovom úvere v rozsahu 70,01 % konštatoval aj absenciu ďalšej obligatórnej
náležitosti, a to konečnej splatnosti úveru (doby trvania úveru). Odvolací súd sa plne stotožnil so
záverom vysloveným súdom prvej inštancie o tom, že splatnosť úveru uvedená len v závislosti od

počtu splátok, t. j. 42 mesiacov, bez údaja o splatnosti prvej splátky a splatnosti poslednej splátky,
nemôže nahradiť náležitosť vymedzenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého Zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ totiž musí byť
zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, teda od kedy (termín splatnosti 1. splátky), v akej výške
a ako dlho (termín splatnosti poslednej splátky úveru) je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky
a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f/ zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru výške, je
potrebné ho vykladať tak, že sa tým ustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu k

termínu prvej a termínu končenej splátky úveru. Z dokazovania vyplýva, že žalobkyňa podpísala žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru dňa 11.1.2014, t. j. skôr ako žalovaný, ktorý schválil revolvingový
úver dňa 16.1.2014, teda v čase, kedy žalobkyňa podpisovala svoju žiadosť nemala vedomosť o tom,
ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky, z
ktorého by v spojení s údajom o tom, že úver má byť splatený v 42 mesačných splátkach bolo možné

vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru a konkrétne termíny následných splátok nijako nevyplýva zo
samotnej zmluvy, resp. Zmluvných dojednaní.

37. Oznámenie o schválení úveru žiadateľovi úveru (dlžníkovi - žalobkyni ako spotrebiteľovi v tejto
veci) je jednostranný právny úkon dodávateľa (žalovaného ako poskytovateľa úveru), nie je podpísané

žalobkyňou, takže je právne relevantné to, čo je uvedené v zmluve ako v dvojstrannom prejave vôle
oboch účastníkov zmluvy. Údaj o konečnej splatnosti úveru možno považovať len vtedy za súladný so
zákonom, v danom prípade s ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzavretia Zmluvy, ak spotrebiteľ má vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z.z. v čase, kedy súhlasí so zmluvou a na znak súhlasu ju podpisuje, čím vyjadruje svoju vôľu byť

zmluvou viazaný. Za daného stavu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o
rozdielnosti údajov o RPMN v žiadosti o požadovanom revolvingovom úvere a v údajoch o schválenom
revolvingovom úvere, ako aj v absencii údajov o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/
zák. č. 129/2010 Z.z., čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona za následok, že úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne preto správne rozhodol, že úver

vyplývajúci zo Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 16.01.2014 č. XXXXXXXXXX je treba považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený záver súdu prvej inštancie mal potom za následok , že odvolanie
žalovaného proti výroku rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 123,93 EUR s
príslušenstvom nebolo dôvodné, preto v časti II. výroku rozsudku odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

38.1. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku III. rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
proti závislému V. výroku rozsudku prvoinštančného súdu o náhrade trov konania.

38.2. Podľa § 22 súd prvej inštancie po svojom rozhodnutí, že revolvingový úvere je bezúročný a bez

poplatkovsazaoberalnárokomžalobkynenavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýške445,41euraa
námietkoupremlčania,ktorúuplatnilžalovanývočiuvedenémunárokužalobkyne.Vychádzalzozistenia,
že žalobkyňa zaplatila žalovanému na úverovú zmluvu 1.729,66 eura, pričom v bode 60 odôvodnenia
napadnutého rozsudku uvádzal aj konkrétne dátumy a výšku jednotlivých splátok od zaplatenia prvej
splátky dňa 25.02.2014 v sume 80,37 eura až do zaplatenia ostatnej splátky v takej istej sume 80,37

eura dňa 02.12.2015 a zaplatenia poslednej splátky dňa 12.12.2016 v sume 41,89 eura.

38.3. V bode 67 odôvodnenia rozsudku však súd prvej inštancie uvádza, že žalobkyňa podľa prehľadu
splácania predloženého žalovaným plnila žalovanému z titulu úveru dňa 25.02.2014 vo výške 80,37
eura, dňa 02.04.2014 vo výške 80,37 eura, dňa 29.04.2014 vo výške 80,37 eura a dňa 27.05.2017 sumu

vo výške 80,37 eura (80,37 eura x 4 =321,48 eura). Ďalej uviedol: „Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
dňa 30.05.2017 si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 403,52 eura v podaní
spísanom dňa 29.05.2017, ktoré krátkou cestou na pojednávaní dňa 30.05.2017 doručila do spisu,
je celkom zrejmé, že uplynula v tejto časti nároku žalobkyni subjektívna aj objektívna premlčacialehota , a preto žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania v časti nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 321,48 eura. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania
žalovaným mal za následok zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie 321,48 eura Vo zvyšnej časti nárok

žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 123,93 eura je dôvodný, a preto súd žalobe
v tejto časti vyhovel. Vzhľadom k tomu, že úver považoval súd za bezúročný a bez poplatkov, je povinný
žalovaný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré nie je premlčané, v rozsahu 123,93 eura,
pretože v tejto časti žalobkyňa plnila, hoci od počiatku neexistoval právny dôvod, pretože úver súd
vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov“.

39.1. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovaným a o tom,
že žalobkyni uplynula subjektívna i objektívna premlčacia lehota (správne premlčacia doba - pozn.
odvolacieho súdu) je nepreskúmateľný a zmätočný, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
časti týkajúcej sa výroku pod bodom III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a od rozhodnutia vo
veci samej závislom výroku pod bodom V. o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

39.2. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

39.3. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

40.1. Odvolací súd sa zaoberal ako prvou uplatnenou námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku súdu
prvej inštancie o zamietnutí zvyšku žaloby, ktorou podľa žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý súdny proces. Žalobca namietal, že prvoinštančný súd nesprávne a právne zmätočne a
v rozpore s vykonaným dokazovaním posúdil, že žalobkyňou požadované bezdôvodné obohatenie
ohľadom požadovanej sumy 321,48 EUR je premlčané v objektívnej i subjektívnej lehote.

40.2. Odvolací súd poznamenáva, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
je vo svojej podstate porušením práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a
nasledujúcichÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

41.1. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

41.2. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

42.1. Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa rozšírením žaloby
zo dňa 29.05.2017, doručeným prvoinštančnému súdu na pojednávaní dňa 30.05.2017 domáhala voči
žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia v sume 403,52 eura s 5 % úrokom z omeškaniaod 4. dňa po doručení žaloby žalovanému. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 30.05.2017, č. k.
13C/390/2015-113 pripustil zmenu žaloby. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 5.10.2017 rozšírila žalobu
41,98 eura, keď sa voči žalovanému domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 445,41 eura

s 5 % úrokom z omeškania od 4. dňa po doručení žaloby žalovanému a súd prvej inštancie takúto zmenu
žaloby pripustil.

42.2. Ak súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný sa podľa zmluvy o úvere zo dňa
16.01.2014č.XXXXXXXXXXzaviazalposkytnúťúvervovýške1500eur,avšakvskutočnostijejposkytol

úver vo výške 1284,25 eura a tento úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobkyňa
zaplatila žalovanému v období od 25.02.2014 do 12.12.2016 (zrejme 12.12.2015 - pozri č. l. 117, kde
je uvedené, že 12.12.2015 žalobkyňa zaplatila 41,89 eura) sumu 1729,66 eura, potom rozdiel medzi
sumou poskytnutého úveru zo strany žalovaného žalobkyni a sumou súčtu splátok úveru zo strany
žalobkyne predstavuje sumu 445,41 eura, ktorú žalobkyňa požadovala vydať od žalovaného.

43.1. Súd prvej inštancie žiadnym rozumným spôsobom nevysvetlil, prečo v bode 67 odôvodnenia
rozsudku uviedol, že ak žalobkyňa plnila žalovanému z titulu úveru dňa 25.02.2014 vo výške 80,37
eura, dňa 02.04.2014 vo výške 80,37 eura, dňa 29.04.2014 vo výške 80,37 eura a dňa 27.05.2014 vo
výške 80,37 eura (80,37 x 4= 321,48 eura) a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnila
dňa 30.05.2017 vo výške 403,52 eura, žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania v časti nároku

žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 321,48 eura.
43.2. Tento záver súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a zmätočný, pretože suma 321,48 eura,
pozostávajúca podľa prvoinštančného súdu z prvých štyroch splátok žalobkyne, v skutočnosti nebola
žalobkyňou uplatnená z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže žalobkyňa bezdôvodné obohatenie
v sume 445,41 eura odôvodňovala „bezdôvodným zaplatením“ 5 splátok úveru po 80,37 eura v

dňoch 4.8.2015, 11.9.2015, 2.10.2015, 3.11.2015, 2.12.2015 a splátky 41,89 eura dňa 12.12.2015 /
(5x80,37)+41,89/ , ktorá suma bola zaplatená žalovanému nad rámec poskytnutého úveru v sume
1284,25 eura. Ak teda žalobkyňa sa proti žalovanému domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
v sume 403,52 eura zmenou - rozšírením žaloby na pojednávaní dňa 30.05.2017 a následne na
pojednávaní dňa 5.10.2017 rozšírila žalobu o ďalších 41,98 eura, spolu sa teda domáhala zaplatenia

sumy 445,41 eura, potom z uvedeného vyplýva absolútne nesprávny právny záver prvoinštančného
súdu o premlčaní nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 445,41 eura s príslušenstvom. Všetky platby
žalobkyne, a to v celom ich rozsahu, bolo potrebné zarátavať na istinu čerpaného úveru a bezdôvodné
obohatenie žalovaného vzniklo až vtedy, keď žalobkyňa začala svojimi platbami preplácať istinu
čerpanéhoúveru.Odmomentu,kedyžalovanýprijaluvedenéplatbyžalobkyne,vzniklovrozsahuplatieb

žalovaným bezdôvodné obohatenie, a od tohto momentu začala plynúť objektívna trojročná premlčacia
doba práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Do dňa uplatnenia práva žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia na súde tak objektívna premlčacia doba ohľadne žiadnej z týchto
platieb žalobkyne neuplynula. Objektívna premlčacia doba začala u každej z uvedených šiestich splátok
(splátky od 4.8.2015 až po 12.12.2015 vrátane) plynúť až zaplatením splátky.

44.1. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

44.2. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

45. Ako vyplýva z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia sa premlčuje v premlčacej dobe, ktorá je tak subjektívna/viazaná na vedomosť oprávneného
o bezdôvodnom obohatení a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil - § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ako aj objektívna ) viazaná na objektívny okamih vzniku bezdôvodného obohatenia (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú
plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba a ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie

jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia
doba. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je
určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, teda okamihom splnenia všetkých
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriťo premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Subjektívna premlčacia doba práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia nemôže začať plynúť skôr, než objektívna premlčacia doba. O tom, že
došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr,

než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než
vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. Môže však začať plynúť neskôr.
Jej začiatok plynutia je závislý od vedomosti oprávneného o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. O týchto skutočnostiach sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň

v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na
súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť týchto okolností.

46. Súd prvej inštancie tiež vôbec neskúmal vedomosť žalobkyne o tom, či ak kedy sa dozvedela o
tom, že žalovaný sa na jej úkor obohatil a v akej výške, čo tiež robí jeho rozsudok nepreskúmateľným.
Odvolaciemu súdu preto nezostávalo nič iné než rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (teda nad priznanú sumu 123,93 eura s príslušenstvom po
sumu 445,41 eura s príslušenstvom) ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

47. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť uplatnenú námietku premlčania zo strany

žalovaného a vysporiadať sa aj s námietkami žalobkyne voči premlčaniu a rozhodnúť o zvyšku žaloby
žalobkyne a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 CSP.

48.1. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

48.2. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

49. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).