Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714205301
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7714205301.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr.

Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ A. L., D.. XX.XX.XXXX a 2/ O. L., D..
XX.XX.XXXX, P. N. S. R. XXX, XXX XX R., zastúpených JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v
Michalovciach, Nám. Osloboditeľov 10, proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v
Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce z 26.09.2016 č. k. 19C/58/2014-291 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
25.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti m e n í tento výrok tak, že

žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

II. P o t v r d z u j erozsudok vo výroku II. v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 2/ sumu
25.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti m e n í tento výrok tak, že
žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. P r i z n á v žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

IV. Z r u š u j e rozsudok vo výroku V. o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok a v rozsahu
zrušenia v r a c i a vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26.09.2016 (v poradí druhým
v tomto konaní) rozhodol tak, že:

I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 50.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 50.000,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
III. vo zvyšku návrh zamietol.
IV. Rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo.
V. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 6.000,- eur na účet Okresného súdu
Michalovce, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie v tomto konaní rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vychádzali pritom z toho, ženáhrada nemajetkovej ujmy je súčasťou náhrady škody, ktorá vznikla v dôsledku dopravnej nehody dňa
05.01.2012, pri ktorej zahynul ich syn L.. A. L..

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že dňa 05.01.2012 vodič osobného motorového vozidla
značky A. XXX, I.S.: G. XXX I., Y. Z. neprispôsobil rýchlosť jazdy, stavu a povahe vozovky a prešiel do
protismeru, kde sa zrazil s protiidúcim motorovým vozidlom. Pri dopravnej nehode na mieste zahynul
syn žalobcov L.B.. A. L., D.. XX.XX.XXXX. Prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola škoda
spôsobená, bol zamestnávateľ nebohého L.. A. L. Inžinierske stavby a. s. Košice. V čase prevádzky a

vzniku dopravnej nehody bolo vozidlo poistené pre prípad škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla u žalovanej. Poistná udalosť bola žalovanej riadne nahlásená. Súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním zistil, že nebohý syn žalobcov bol slobodný a býval s nimi v spoločnej domácnosti. Žalobca
v 1. rade uviedol, že stratu syna pociťuje veľmi, pretože do neho obaja rodičia vkladali veľké nádeje,
pomáhal v rodine a v domácnosti. Žalobkyňa v 2. rade vypovedala, že jej život sa po smrti syna
zmenil a ani nevie opísať, ako to prežívala. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo sporné

to, že syn žalobcov L.. A. L. bol usmrtený pri dopravnej nehode, pričom prevádzkovateľ vozidla mal
uzavreté povinné zmluvné poistenie o žalovaného. Spornou ostala otázka, či náhrada nemajetkovej
ujmy uplatňovaná v tomto konaní môže byť hradená z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda, či žalovaná je vecne pasívne legitimovaná
v tomto konaní. Súd prvej inštancie bol v tejto otázke viazaný právnym názorom odvolacieho sudu

vyjadreným v uznesení z 26.02.2016 č. k. 3Co/91/2015 - 256. Podľa vysloveného názoru odvolacieho
súdu v rámci náhrady škody podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej iba „zákon o PZP“) v znení neskorších predpisov, prichádza do úvahy aj
náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody. Preto zostávalo súdu prvej inštancie

vyriešiť otázku základu nároku na nemajetkovú ujmu a jej výšku.

4. Pokiaľ sa týka základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol súd prvej inštancie, že
hmotnoprávnymi predpokladmi priznania nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti u fyzickej osoby je existencia zásahu, jeho protiprávnosť a príčinná

súvislosť medzi zásahom a protiprávnosťou zásahu. Podľa ustálenej judikatúry v prípade smrti fyzickej
osoby spôsobenej protiprávnym zásahom ide o zásah do práva na súkromný rodinný život fyzickej
osoby a nie je potrebné preukazovať splnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V prejednávanej veci je zrejmé, že takémuto
zásahu došlo, pretože syn žalobcov zomrel pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil vodič Y. Z.. Následkom

protiprávneho konania vodiča bola smrť syna žalobcov, čím objektívne došlo k zásahu do práva
žalobcov na ich súkromný a rodinný život. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby udržiavať vzťahy
s príslušníkmi svojej rodiny a žalobcovia pre smrť syna o toto právo prišli. Aj keď sa žalovaná bránila,
že do osobnostných práv žalobcu nezasiahla, jej zodpovednosť vyplýva priamo zo zákona, pretože za
poisteného (či vodiča alebo prevádzkovateľa) je povinná hradiť škodu, ktorá pri prevádzke motorového

vozidla vznikla. V takomto prípade má poškodený právo domáhať sa nárokov priamo proti poisťovni
podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o PZP. Čo sa týka výšky priznania nemajetkovej ujmy, vychádzal
súd prvej inštancie zo súdnej praxe, okolnosti prípadu a závažnosti vzniknutej ujmy. Uviedol, že
judikatúra ustálila, že v prípade smrti blízkej osoby morálna satisfakcia nepostačuje a oprávnená osoba
má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Smrť blízkej osoby nie je vyčísliteľná v peniazoch

tak, ako to preukazovali žalobcovia a za smrť neexistuje ekvivalentná náhrada. Nemajetková ujma
predstavuje iba určitú formu zadosťučinenia, ktorej úlohou je zmierniť následky straty a závisí od úvahy
súdu podľa § 13 ods. 3 OZ. Uviedol, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(NS SR) sp. zn. 3Cdo/228/2012 bola za smrť otca a manžela priznaná náhrada 23.000,- eur, podľa
rozhodnutia NS SR 4Cdo/139/2011 za smrť dieťaťa bola priznaná náhrada po 15.000,- eur, Vrchní soud

v Prahe v rozhodnutí 1Co/161/2012 za smrť dieťaťa priznal 300.000,- Kč. Je nepochybné, že pre rodičov
strata dieťaťa v akomkoľvek veku je utrpením, ktoré je ťažko ohodnotiť. Ide o individuálne prežívanie
straty, ktorá patrí medzi najhoršie v živote a súd na túto okolnosť pri určení výšky náhrady prihliadal.
Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že syn žalobcov zomrel v mladom veku (30 rokov) a mal život pred
sebou. Žalobcovia ako rodičia dôvodne očakávali, že sa zo syna budú ešte dlho tešiť, očakávali, že si

založírodinuazostanesnimibývať.Smrťouotietoočakávaniaprišli.Prihliadolnanámietkužalovaného,
že nešlo o jediné dieťa rodičov a že žalobcovia neboli na neho odkázaní pomocou a výživou, preto
považoval náhradu po 50.000,- eur pre každého rodiča za primeranú a vo zvyšku návrh zamietol.
Žalobcovia poukazovali na sumy poistného plnenia uvedené v § 7 ods. 2 zákona o PZP, ide tu však ominimálne limity poistného plnenia, čo neznamená, že poškodený má na tieto sumy bez ďalšieho právo.
Žalovaný poukazoval na rozhodnutia iných senátov dovolacieho súdu, predovšetkým na rozhodnutie
3Cdo/301/2012, podľa ktorých z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu pri prevádzke

motorového vozidla je krytá výlučne škoda a nie nemajetková ujma. Súd prvej inštancie bol však viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení. Nárok žalobcov na úroky z
omeškania súd prvej inštancie zamietol, pretože pri náhrade nemajetkovej ujmy toto právo vzniká až
rozhodnutím súdu a uplynutím lehoty na plnenie v ňom určenom. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 2 CSP. Zároveň zaviazal žalovanú na náhradu súdneho poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona č.

71/1992 Zb.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti všetkým výrokom s výnimkou výroku č. III.,
ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa
§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby
odvolací súd zmenil rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že návrh žalobcov voči nej zamietne a zaviaže
žalobcov na náhradu trov konania.

6. Odvolateľka nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, ktoré vo vzťahu k žalovanej nemajú oporu
v platnej právnej úprave, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia relevantných právnych
predpisov. Je toho názoru, že konajúci súd nesprávne rozhodol o nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy, pretože nesprávne určil jej pasívnu legitimáciu v konaní. Nesprávne posúdil rozsah
poistného krytia poisťovateľa, ktorý je daný zákonom č. 381/2001 Z. z. a nesprávne rozhodol aj o

výške nároku a o výške súdneho poplatku. Žalovaná vo vzťahu k uplatňovanej náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch zotrváva na námietke absencie jej pasívnej legitimácie z dôvodu, že podľa zákona
o PZP je predmetom poistenia právo poisteného, aby poisťovňa za neho hradila poškodenému, resp.
poškodeným nároky na náhradu škody na zdraví, nákladov pri usmrtení, náhrady škody na veci,
ušlého zisku a účelne vynaložených nákladov na právne zastúpenie. Funkciou náhrady škody je

reparácia. Predmetom poistenia tak nie je nemajetková ujma vzniknutá titulom porušenia osobnostných
práv, keď prostriedky nápravy nemajetkovej ujmy majú povahu satisfakčnú. Nemajetková ujma nie
je ekonomickou kategóriou a v dôsledku nemajetkovej ujmy nedochádza k zmenšeniu majetku
poškodeného. Škoda a nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv sú samostatnými inštitútmi
slovenského práva, pričom každý z nich má vlastnú a komplexnú právnu úpravu. V tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutia NS SR 4Cdo/168/2009, 4Cdo/839/2011 a 3Cdo/301/2012. V súvislosti s
poukazom konajúceho súdu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013 uvádza, že
súd jeho nesprávnou interpretáciou z neho vyvodil nesprávny právny záver. Poukazuje predovšetkým
na tú časť výroku rozhodnutia, podľa ktorého má povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám

obetí usmrtených pri dopravnej nehode vtedy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej. Z toho vyvodzuje, že otázka krytia nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením je podmienená vnútroštátnou právnou
úpravou. Ako vyplýva z aktuálneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, NS SR
tu nevzhliadol dôvod na odlišný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona PZP, ani po rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ vo veci C-22/2012 (Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej). Odvolateľka
zdôrazňuje, že z ust. § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP vyplýva, že toto poistenie nepokrýva tento
druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu na zdraví. Odvolateľka zastáva názor, že platný právny
poriadok SR umožňuje uplatniť nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných
práv usmrtením blízkej osoby len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu. Oba inštitúty, právo

na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy je, potrebné prísne odlišovať. V súvislosti
s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/2012 uvádza, že Súdny dvor je príslušný vykladať
len zmluvy, rep. akty orgánov EÚ, nie je však príslušný na výklad vnútroštátnych právnych predpisov
členských štátov. V súvislosti s právnym názorom vysloveným v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012
poukazuje na viacero ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V ďalšej časti odvolania žalovaná

poukazuje na povahu a dvojaké účinky (priamy a nepriamy) smernice Rady (ES) a tvrdí, že zásada
eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva má obmedzenia, pričom je obmedzená všeobecnými
zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad vnútroštátneho práva contra legem. Preto
použitím tzv. eurokonformného výkladu smernice nie je možné priznať alebo zaviazať fyzickú aleboprávnickú osobu na práva alebo povinnosti, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou. V
ďalšej časti odvolania tvrdí, že záver súdu o pasívnej legitimácii žalovanej je v rozpore s právnym
názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach 4Cdo/168//2009 a 3Cdo/301/2012, podľa

ktorých povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu
do týchto práv iného dopustil a jedná sa o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza
na ďalšiu osobu. Odvolateľka nesúhlasí s tým, že pre toto konanie nie je podstatným zistenie, či a ako
bolo rozhodnuté o nárokoch žalobcov v konaní pred Okresným súdom Košice I sp. zn. 41C/127/2014,
kde predmetom konania je totožný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. V ďalšej časti

odvolania žalovaná namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a má za to, že v tomto smere
je rozhodnutie súdu prvej inštancie absolútne neprijateľné a nesprávne. Napriek tomu, že súd prvej
inštancie vychádzal okrem iného zo súdnej praxe a poukázal na rozhodnutia NS SR a Vrchního soudu
v Prahe, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v rozpätí od 15.000,- eur do 23.000,- eur,
priznal náhradu vo výške 50.000,- eur pre každého zo žalobcov, pričom sám mal za preukázané, že smrť
závažnejším spôsobom nezasiahla ekonomickú a sociálnu integritu žalobcov, keďže nešlo o ich jediné

dieťa a neboli na neho odkázaní pomocou ani výživou. Žalovaná má naopak vedomosť, že v obdobných
veciach týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy súd prizná len náhrady v rozpätí od 5.000,- eur do
15.000,- eur. V neposlednom rade žalovaná napáda výrok o jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

7. Žalobcovia navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. K námietke žalovanej,

že náhrada nemajetkovej ujmy nie je predmetom poistného krytia podľa zákona o PZP a preto nie
je daná jej pasívna legitimácia v súvislosti s argumentáciou rozsudkami NS SR uvádzajú, že tieto
rozhodnutia nie sú právne záväzné v prejednávanej veci. Rozhodnutia citované odvolateľkou nie sú
správne, lebo sú v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a so smernicami Rady EHS, podľa
ktorých povinné zmluvné poistenie musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Rozsudok NS SR

sp. zn. 3Cdo/301/2012 bol napadnutým sťažnosťou na Ústavnom súde SR. Žalobcovia poukazujú na
záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ vrátane rozsudku z 24.10.2013 vo veci C-22/12. Pokiaľ sa týka
právnych názorov o prednosti a priamom účinku práva EÚ, poukazujú na článok v Justičnej revue č.
6-7/2013. S odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ predkladajú novšie rozsudky odvolacích súdov
Slovenskej republiky, v ktorých sú vyjadrené názory, že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu sa v rámci náhrady škody má odškodniť aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody. Opačný výklad by odporoval a bránil
naplneniu cieľa smerníc Európskej únie. Žalobcovia nesúhlasia s argumentáciou žalovanej s odkazom
iba na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/301/2012. Prikláňajú sa k myšlienke tvorivej interpretácie
ustanovení právneho predpisu. K argumentácii žalovanej, že súd prvej inštancie nezisťoval stav konania

na Okresnom súde Košice I sp. zn. 41C/127/2014 uvádzajú žalobcovia, že sa v tomto konaní domáhajú
titulom pracovného úrazu náhrady proti bývalému zamestnávateľovi ich syna, nejde tu teda o nárok z
povinnéhozmluvnéhopoisteniazaškodupriprevádzkemotorovéhovozidla.Knámietkežalovanej,ktorá
nesúhlasí s priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy uvádzajú žalobcovia, že súd pri stanovení
tejto výšky musí vychádzať z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, ktoré uvádza dve kritériá, a to závažnosť

a okolnosti. Strata najbližšieho člena rodiny je vážnym zásahom do osobnostných práv, teda do práva
na súkromný a rodinný život. Každé úmrtie najbližšieho člena rodiny zasahuje do tohto práva. Nebohý
A. L. neniesol žiadnu vinu na škodovej udalosti. Žalobcovia sa odvolávajú aj na právnu úpravu v iných
štátoch v Európskej únii, kde súdna prax prihliada na tri rozhodujúce kritéria, a to stupeň príbuzenstva
medzi usmrteným a poškodeným, vek a skutočnosť, či žili v spoločnej domácnosti. Poukazujú na to, že

v Nemecku a Rakúsku sa odškodňuje strata ľudského života sumou až 2.000.000,- eur. Žalobcovia sú
toho názoru, že priznaná výška náhrady po 50.000,- eur nie je vysoká.

8. Podaním zo 14.11.2016 žalobcovia doplnili svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej predložením
článku „Náhrada nemajetkovej ujmy. Analýza rozsudku Najvyššieho súdu SR“ uverejneného v Bulletine

Slovenskej advokácie č. 9/2016. Predkladajú aj aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
21Co/60/2015 a 1Co/5/2015.

9. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcov nespochybňuje ani nenamieta tvrdenie žalobcov, že
judikatúra Súdneho dvora EÚ je záväzná, poukazuje však opätovne na rozhodnutie vo veci C-22/2012,

v ktorom Súdny dvor EÚ podával výklad smerníc, pričom neurčil, či v poistnom krytí podľa zákona o PZP
je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôrazňuje opätovne, že smernica zaväzuje
členský štát a preto na jej obsah nie je možné prihliadať. Náhrada škody, jej rozsah a podmienkypriznania nemajetkovej ujmy sú upravené vnútroštátnym právom. Prezentovaný právny názor autora
článku v Bulletine advokácie č. 9/2016 nie je dôkazom preukazujúcim pasívnu legitimáciu žalovanej.

10. Žalobcovia v duplike k replike žalovanej poukazujú na zmysel a cieľ poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. K podaniu prikladajú aj rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove.

11. Písomným podaním zo dňa 07.04.2017 žalobcovia do spisu predložili uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. III.ÚS 666/2016-36, ktorým bola odmietnutá sťažnosť spoločnosti Kooperativa poisťovňa
a.s. Vienna Insurance Group s argumentáciou, že týmto rozhodnutím došlo k vyriešeniu posudzovanej
právnej otázky, či predmetom povinného zmluvného poistenia má byť aj náhrada nemajetkovej ujmy pre
pozostalých po obetiach dopravných nehôd.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) posúdil podmienky prípustnosti odvolania a dospel k

záveru, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože
nebol daný dôvod na jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd preskúmal rozsudok v
jeho napadnutej časti v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je iba čiastočne dôvodné.

13. Odvolací súd pripomína, že predmetom odvolacieho konania nebol výrok rozsudku označený číslom
III., ktorým bol návrh žalobcov v prevyšujúcej časti zamietnutý, ktorý nebol napadnutý odvolaním a
pretonadobudolprávoplatnosťmárnymuplynutímlehotynapodanieodvolania.Predmetomodvolacieho
prieskumu tak boli vyhovujúce výroky č. I. a II., ako aj súvisiace výroky o trovách konania (výrok č. IV.)

a o súdnom poplatku (výrok č. V. napadnutého rozsudku).

14. Odvolací súd opakovane konštatuje, že medzi sporovými stranami nie je sporný skutkový stav v tom
rozsahu, že syn žalobcov L.. A. L. zahynul dňa 05.01.2012 pri dopravnej nehode, pričom prevádzkovateľ
motorového vozidla, v ktorom došlo k usmrteniu, mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného. Žalobcovia sa domáhajú proti
žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako formy odškodnenia.

15. Odvolateľka predovšetkým namieta svoju pasívnu legitimáciou vo veci, to znamená, že odvolaciemu
súdu zostáva najskôr rozhodnúť spornú otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená žalobcami

má byť odškodnená žalovanou podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Odvolateľka okrem základu
nároku namieta aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

16. Odvolací súd v prvom rade odkazuje na všeobecné závery a na právny názor vyjadrený v

zrušujúcom uznesení z 26.02.2016 č. k. 3Co/91/2015 - 256. Opakuje svoje stanovisko, že judikatúra
súdov Slovenskej republiky je dlhodobo jednotná v názore, že pozostalí obetí dopravných nehôd majú
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do ich práva na súkromný a rodinný život,
ktorý bol smrťou blízkeho príbuzného trvalo narušený. Tento nárok sa posudzuje podľa ustanovení o
náhrade nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti (§ 11, § 13 ods. 2, 3 OZ). Vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí sa odvolací súd ďalej vyjadril, že právne názory súdov Slovenskej republiky nie sú jednotné
v odpovedi na otázku, či je možné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poškodených príbuzných
v dôsledku usmrtenia fyzickej osoby pri dopravnej nehode subsumovať pod termín škoda a či je
možné takéto plnenie vyplatiť z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení priklonil k argumentácii

vyplývajúcej z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/2012 ak k názorom, ktoré vykladajú pojem škoda
použitývzákoneč.381/2001Z.z.extenzívneaeurokonformnevtomzmysle,žetupoužitýpojemzahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých.

17. Činnosť súdu v civilnom sporovom konaní musí rešpektovať okrem iného základné právne princípy,

definované v čl. 1 až 18 CSP. Podľa čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP postup súdu pri ochrane
ohrozených alebo porušených práv musí byť spravodlivý a účinný tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý vsúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

18. Rozhodnutia všeobecných súdov majú vychádzať predovšetkým z právnych názorov, na ktorých sa
zhodujú najvyššie súdne autority, ktorými sú na vnútroštátnej úrovni predovšetkým Ústavný súd SR a
Najvyšší súd SR. Ak tu takáto zhoda existuje, dochádza k naplneniu princípu právnej istoty vtedy, ak je v
obdobnej veci rešpektovaná ustálená rozhodovacia časť alebo je dané dôsledné vysvetlenie odklonu od
takejto praxe. V dôsledku prirodzeného vývoja môže nastať situácia, že v dôsledku novej aktuálnejšej

rozhodovacej činnosti už argumentačne neobstojí skorší právny názor najvyššieho súdneho orgánu.

19. Pokiaľ sa týka základu uplatňovaného nároku v prejednávanej veci, teda spornej pasívnej legitimácie
žalovanej a s tým spojenej povinnosti poisťovne zaplatiť z povinného zmluvného poistenia za svojho
poisteného aj nemajetkovú ujmu, zdôrazňuje odvolací súd, že v ostatnom čase došlo k zreteľnému
vývoju rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít smerom k postupnému príklonu k právnemu

názoru, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné vyplatiť ako nárok z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom.

20. Súd prvej inštancie posúdil základ uplatňovaného nároku, to znamená povinnosť žalovanej
zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, predovšetkým s poukazom na kasačnú záväznosť

právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý zrušil predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie,
pričom argumentačne vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/2012.

21. Podobný právny názor zastávali aj iné súdy. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, teda ku
dňu 26.02.2016, ešte neexistovalo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, ktorým v

odvolaní argumentuje žalovaná a v ktorom NS SR zaujal právny názor, že pasívna legitimácia poisťovne
v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla usmrtením v dôsledku prevádzky motorového
vozidla nie je daná. Odlišný právny názor však zaujal Ústavný súd SR.

22. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo 17.08.2016 č .k. I. ÚS 474/2016 - 17 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa a. s. vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/243/2015. Týmto rozsudkom odvolací súd potvrdil názor
Okresného súdu Považská Bystrica o pasívnej legitimácii poisťovne vo veci náhrady nemajetkovej ujmy.
ÚstavnýsúdSRvodôvodneníuzneseniavyslovil,ženietžiadnehodôvodu,abysaspochybňovaliprávne

závery rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Ide predovšetkým
o argumentáciu vzťahujúcu sa k pasívnej legitimácii žalovaného ako poistiteľa, pritom odvolací súd
vyložil pojem škoda použitý v zákone o PZP v ust. § 4 ods. 2 tohto zákona eurokonforme vychádzajúc z
rozsudku ESD C-22/2012 vo veci Haasová a s odkazom na 3 Európske smernice týkajúce sa povinného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V tejto súvislosti

poukázal aj na princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú alebo
nemajetkovú ujmu na zákonom chránených záujmoch. Za rozhodujúci považoval fakt, že zodpovednosť
poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Ústavný súd SR
poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, a to uznesenie sp. zn. III. ÚS 646/2015, kde v obdobnej
veci konštatoval, že hoci Súdny dvor EÚ nie je oprávnený vykladať ustanovenie vnútroštátneho práva

je zjavné, že vnútroštátne právo Českej republiky aj Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných
nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike toto poistenie upravuje
zákon č. 381/2001 Z.z. Ústavný súd SR dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti s prihliadnutím

na účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a zohľadnil zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaných
prevádzkou motorového vozidla aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Poukázal aj na
obdobné rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015.

23. Uznesením Ústavného súdu SR z 11.10.2016, č. k. III. ÚS 666/2016-36, bola odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená sťažnosť obchodnej spoločnosti Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group.
Išlo o sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok, základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.6Co/609/2014 -482 z 27.01.2015. V dôvodoch uznesenia (str. 12 a nasl.) Ústavný súd SR uvádza, že nie
je jeho úlohou vysloviť jediný možný a jediný správny názor na problematiku interpretácie pojmu škoda
použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení a dospieť k jednoznačnému záveru o tom, či sa

krajský súd pri podávaní výkladu predmetného pojmu nedopustil takej svojvôle, ktorá by bola v zjavnom
nesúlade so zaužívanými výkladovými praktikami, popierala by pravidlá formálnej logiky a extrémne by
vybodovala z účelu a zmyslu relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd zdôrazňuje, že esenciou sťažnosti
je celkom konkrétne formulovaný právny názor sťažovateľa, podľa ktorého pojem škoda použitý v OZ ani
pojem škoda na zdraví použitý v zákone o PZP nezhŕňa nemajetkovú ujmu, ktorú má na mysli OZ a preto

takáto nemajetková ujma nie je krytá povinným zmluvným poistením podľa zákona o PZP. Vzhľadom na
túto argumentáciu Ústavný súd v ďalšej časti odôvodnenia (str. 13 až 19) sa podrobne a zrozumiteľne
zaoberá vysvetlením postojov, ktoré ho viedli k právoplatným odmietnutiam predchádzajúcich sťažností
sťažovateľa a vyjadruje sa aj k argumentom o chápaní pojmu škoda v slovenskom civilnom práve na
podklade systematických súvislostí Občianskeho zákonníka a ako aj dlhodobo sa vyvíjajúcich názorov
o materiálnej substancií pojmu škoda a i materiálnej podstate odlišného pojmu ujma. Zaoberá sa aj

otázkou priameho a nepriameho účinku smerníc.

24. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR je podľa názoru odvolacieho súdu najpodstatnejší
záver, že ak slovenský zákonodarca do zákonného pojmu škoda použitého v zákone o PZP a teda do
rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva

sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu unijnej právnej
regulácie identifikovaným Súdnym dvorom EÚ. Všeobecné súdy boli preto povinné skúmať možnosť
implementácie eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej unijnej
regulácie.

25. Vo svetle všetkých uvedených záverov Ústavného súdu SR zotrváva odvolací súd aj v tejto
prejednávanej veci na svojom závere o tom, že možnosť uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy priamo proti poisťovni vyplýva z eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP.

26. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že nielen stabilná judikatúra Ústavného súdu SR

dáva jasnú odpoveď na spornú otázku pasívnej legitimácie poisťovne v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy. K rovnakým právnym názorom sa hlási aj recentná judikatúra Najvyššieho súdu SR. Odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.07.2017 sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktorým
bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany č. k. 5C/351/2013 - 99 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8C/470/2014. Najvyšší súd SR v

bode 28. odôvodnenia rozsudku uvádza, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je
rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda. Pre účel tohto zákona treba pojem
škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového
vozidla z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúcich v

zásahu do ich práva do súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj
z dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ teda podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva
nielenobčianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnený

zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. V ďalších
bodoch odôvodnia Najvyšší súd SR sa rovnako prikláňa k eurokonformnému výkladu zodpovednostných
smerníc (bod 31.), a k rozširujúcemu výkladu pojmu škoda pre účely zákona o PZP (bod 30.
odôvodnenia).

27. Vzhľadom na citovanú judikatúru najvyšších súdnych autorít odvolací súd je toho názoru, že súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil pokiaľ sa týka základu uplatňovaného nároku tak, že zaviazal
žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy.

28. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacou námietkou žalovanej voči rozsahu priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie priznal obidvom žalovaným náhradu nemajetkovej ujmy po
50.000,- eur. V odôvodnení rozsudku (bod 18.) odcitoval niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
ktoré sa týkajú odškodnenia za stratu blízkej fyzickej osoby, skonštatoval tiež, pre rodičov strata dieťaťaje utrpenie, ktoré je ťažké ohodnotiť a ide o individuálne prežívanie straty. Vzal do úvahy vek syna
žalobcov a rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy po 50.000,- eur pre každého z rodičov.

29. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodnutie o priznaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade straty
blízkej osoby je mimoriadne náročné, pretože vo vnútri každej rodiny prichádza k neopakovateľným
individuálnym vzťahom a smrť spôsobuje následne pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny v dôsledku straty
jej člena. Takýto zásah je u každej fyzickej osoby individuálny a preto je potrebné citlivo individuálne
posudzovať náhradu nemajetkovej ujmy. Posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy nemožno v žiadnom

prípade znevažovať tým spôsobom, aby bola vnímaná ako „cena ľudského života“. Zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy nie je kompenzovať fyzickú absenciu zomrelého, ale pokúsiť sa nahradiť pozostalým
nemateriálnu ujmu, prejavujúcu sa v ich konkrétnych subjektívnych pocitoch.

30. Odvolací súd však zdôrazňuje, že ani v tejto citlivej otázke nie je možnosť voľnej úvahy súdu
neobmedzená, ale aj tu je potrebné rešpektovať princíp legitímneho očakávania, a to nielen na strane

poškodených, ale aj na strane povinného subjektu. To znamená, že aj rozhodovanie o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy musí rešpektovať určitú líniu rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít vo
vzťahu k obdobným porušeniam individuálnych rodinných vzťahov.

31. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/22/2012, ktorým bola za smrť otca a manžela priznaná náhrada 23.000,- eur, a na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/139/2011, ktorým bola za smrť dieťaťa priznaná náhrada po 15.000,-
eur. V otázke výšky nemajetkovej ujmy sa rozhodnutia súdov Slovenskej republiky takisto líšia. Odvolací
súd, okrem rozhodnutí citovaných súdom prvej inštancie, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 13.04.2016 sp. zn. 6Cdo/60/2016, ktorým bolo odmietnuté dovolanie a v ktorom odvolací súd

priznal žalobcovi za smrť manželky a dvoch detí sumu 45.000,- eur, ďalej na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2Cdo/154/2010, ktorým bolo odmietnuté dovolanie voči rozhodnutiu o priznaní náhrady
za smrť dcéry obom rodičom po 17.000,- eur.

32. Odvolací súd prihliadol na túto rozhodovaciu činnosť a dospel k záveru, že s ohľadom na okolnosti

prejednávanej veci, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, je primeraná
výška nemajetkovej ujmy u oboch žalobcov po 25.000,- eur.

33. Odvolací súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch č. I. a II. v tom rozsahu,
v ktorom súd prvej inštancie priznal obom žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy po 25.000,- eur a nad

tento rozsah bolo potrebné zmeniť napadnuté rozhodnutie a v prevyšujúcej časti žalobu o náhradu
nemajetkovej ujmy zamietnuť (§ 388 CSP).

34. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 CSP. Keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie,
rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Vychádzajúc z ust. § 255 ods. 1

CSP rozhodol odvolací súd, že žalobcovia mali vo veci úspech, pokiaľ ide o základ uplatneného nároku.
Predmetom sporu bola samotná existencia pasívnej legitimácie žalovaného proti uplatneným nárokom,
pričom súd prvej inštancie rovnako aj odvolací súd túto pasívnu legitimáciu žalovaného uznali a vyhoveli
žalobe, preto pokiaľ sa týka základu uplatneného nároku, rozhodol odvolací súd tak, že sa žalobcom
priznáva náhrada trov prvoinštančného konania aj odvolacieho konania. V súlade s ust. § 262 ods. 2

CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odvolací súd podotýka, že pri rozhodovaní o výške je potrebné vychádzať z priznanej sumy náhrady
nemajetkovej ujmy.

35. Odvolací súd zrušil výrok č. V., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny

poplatok. Keďže došlo k zmene napadnutého rozsudku a o výške súdneho poplatku za návrh je
oprávnený rozhodovať výlučne súd prvej inštancie (§ 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov), neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako zrušiť výrok o súdnom poplatku s tým, že o súdnom
poplatku nanovo rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

36. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta
CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha
(dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.