Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/264/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7913208007
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7913208007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti
žalovaným 1. O. V., nar. XX.X.XXXX, E. a 2. N. O., nar. XX.X.XXXX, E., J. XXXX/XX, o zaplatenie
1.478,62 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, zast. Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko,
advokát, Svidník, Sovietskych hrdinov 163/166 proti rozsudku 2C/131/2014-186 z 11.3.2019 Okresného
súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku III.

M e n í rozsudok vo výroku III. tak, že Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS p r i z n á v
a náhradu trov konania v celom rozsahu.

Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

Žalobcovi a žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom I. Žalobu zamietol, II. žalovaným v 1., 2. rade nárok
na náhradu trov konania nepriznal a III. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že 11.11.2003 uzavrel právny predchodca žalobcu Všeobecná
úverová banka, a.s. ako dodávateľ so žalovanou v 1. rade ako spotrebiteľom Zmluvu o poskytnutí

spotrebiteľského úvere reg. číslo 79/2003 (č.l. 5 spisu), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
žalovanej vo výške 2.157,60 eur /65.000,- Sk/ s tým, že žalovaná v 1. rade sa zaviazala vrátiť úver
v 60 mesačných splátkach vo výške 57,31 eur/splátka. Dátum prvej splátky bol 13.11.2003 a dátum
poslednej splátky bol určený na 20.10.2008. Podľa Ručiteľskej listiny zo dňa 11.11.2003 žalovaná v 2.
a M. O. vyhlásili, že ručia za záväzok dlžníka - žalovanej v 1. rade vzniknutý zo Zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru reg. číslo 79/2003 zo dňa 11.11.2003 a to do celej výšky 65.000,- Sk. Z Pokusu
o zmier zo dňa 23.4.2013 (č.l. 24-25 spisu)mal za zrejmé, že žalovaným v 1. a 2. rade bolo oznámené,

že vzhľadom na to, že právnym predchodcom bola dňa 22.2.2008 vyhlásená mimoriadna splatnosť,
preto boli vyzvané, aby svoje plnenia na úhradu dlhu poskytli najneskôr do 30.4.2013. Zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 14.2.2011 (č.l. 12 a nasl. spisu) uzavretou medzi Všeobecnou úverovou
bankou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom postúpil postupca na postupníka pohľadávkuvoči žalovanému vo výške 1478,62 eur. Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu zo
dňa 23.9.2012 (č.l. 13 spisu) mal za zrejmé, že žalovaná v 1. rade ako dlžník v bode 2. predmetnej
dohody uznala svoj záväzok vo výške istiny 755,01 eur voči žalovanému. V bode 3. dohody označenom

ako „Forma splatenia záväzku“ je v kolónka výška splátky suma 50,- eur, v kolónke dátum splátky
je uvedené 10. a v kolónke dátum prvej splátky je uvedené 11.10.2012. Vychádzajúc z § 3 ods. 1,
§ 52 ods. 1, 2, § 558 Obč. zák., § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods.
1, § 2, § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
v čase uzavretia zmluvy (ich znenie citoval) , poukázal na to, že v t. č. vedľajší účastník Združenie

na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vo vyjadrení zo dňa 27.6.2014 vzniesol námietku premlčania.
Uviedol, že zmluvný záväzok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je v zmysle cit. ust.
zák. č. 258/2001 Z.z. svojou povahou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bol uzavretý medzi
veriteľom - právnickou osobou, ktorá mala v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie
úverov a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver, teda dočasne poskytnuté peňažné prostriedky na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo

forme úveru. Spotrebiteľ sa zaviazal tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. Takisto zo zmluvy mu nevyplývalo, že by sa jednalo o prípad upravený v § 1 ods. 2 a 3
zákona č. 258/2001 Z. z., teda o prípad, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto
zákona. Tento zmluvný záväzok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v 1. rade teda spĺňa
charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa

vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred
ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nemôže
ovplyvniť, pretože sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Z týchto dôvodov súd na
uvedený právny vzťah použil ust. o spotrebiteľskom práve a to konkrétne zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a ust. Obč. zák. o spotrebiteľských zmluvách §§ 52 - 54, t. j. právne normy

spotrebiteľského práva. Uvedené je podstatné i z hľadiska, či v danom prípade otázku premlčania
je potrebné posudzovať podľa ust. Obč. zák. alebo Obchodného zákonníka. Pri tejto otázke uplatnil
§ 52 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Na základe uvedeného súd
otázku premlčania posudzoval podľa ustanovení Obč. zák.. Pre úplnosť súd ešte dodáva, že i keď
v danom prípade došlo k uzavretiu zmluvy 11.11.2003, podľa prechodných ustanovení Obč. zák. k
úpravám účinným od 1.1.2008 (§ 879j Občianskeho zákonníka) sa ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008. Citujúc znenie § 100 ods. 1, 2, § 101, § 111

a § 122 ods. 2 Obč. zák., vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu
uzavrel dňa 11.11.2003 so žalovanou v 1. rade ako dlžníkom zo Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského
úveru reg. č. 79/2003), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej v 1. rade vo výške 2.157,60
eur /65.000,- Sk/ s tým, že žalovaná v 1. rade sa zaviazala vrátiť úver v 60 mesačných splátkach vo
výške 57,31 eur/splátka. Dátum prvej splátky bol 13.11.2003 a dátum poslednej splátky bol určený na

20.10.2008. Žalobca v Pokuse o zmier zo dňa 23.4.2013 síce uviedol, že pôvodný veriteľ Všeobecná
úverová banka vyhlásila dňa 22.2.2008 mimoriadnu splatnosť úveru, avšak táto skutočnosť nebola v
konaní preukázaná, preto súd vychádzal z konečnej splatnosti úveru dňa 20.10.2008. Ako súd uviedol v
odseku 12 tohto rozsudku, vzťah medzi stranami posúdil ako spotrebiteľský, z ktorého dôvodu na otázku
premlčania aplikoval ust. § 100 a nasl. Obč. zák. a nie ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní.

Trojročná premlčacia doba podľa § 101 Obč. zák. plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
krát. Možnosť vykonať právo po prvý krát ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu,
keď sa veriteľ môže domáhať oprávnene na súde plnenia svojho záväzku. Je to vlastne moment, keď
sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. V prípade záväzkového právneho vzťahu
začína premlčacia doba plynúť splatnosťou záväzku. Urobil záver, že ku dňu 20.10.2008 sa záväzok

stal splatným, že žalobca žalobu podal 21.5.2013, až po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty, ktorá v
tomto prípade uplynula dňa 20.10.2011 a vedľajší účastník na strane žalovaných v konaní vzniesol
námietku premlčania. Po premlčaní v spotrebiteľskom vzťahu preto žalobcovi s poukazom na vznesenú
námietku premlčania nebolo možné priznať žalovanú sumu a preto žalobu zamietol. Čo týka sa Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu z 23.9.2012, súd konštatoval, že žalobcom predložená

Dohodaouznanízáväzkuaoúhradepohľadávkyvsplátkachjeformulár,ktorývopredpripravilveriteľpre
dlžníka, prípadne osobu pristupujúcu k záväzku a dlžník nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť
jeho obsah. Takto predformulovaná Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania. Jejprávny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľná je táto
zmluvná podmienka obsiahnutá vo formulári z 25.9.2012, absolútne neplatná. Žalobca pri uzatváraní
tejto dohody konal v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa, keď pod zámienkou uzavretia dohody o splátkach (ponuky splátok) vynútil na
žalovanej v 1. rade uznanie záväzku, čím zhoršil jej postavenie v dôsledku predĺženia premlčacej doby.
Vzhľadomnauvedenéskutočnostikonštatoval,žeúmyslomžalobcubolopodzámienkouponukysplátok
dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Zdôraznil, že táto dohoda nie je pre priemerného spotrebiteľa
zrozumiteľná a určitá, je v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže požívať súdnu ochranu podľa

§ 3 ods. 1 Obč. zák. Vychádzajúc z § 548 ods. 3 Obč. zák. (uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči
ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas), čo sa týka vzťahu žalobcu a žalovanej v 2. rade, poukázal
na to, že žalovaná v 2. rade uviedla, že nemala vedomosť o tom, že žalovaná v 1. rade pristúpila k
uznaniu dlhu, že dohoda o uznaní dlhu musí byť v písomnej forme, rovnako aj oznámenie uznania
dlhu ručiteľovi malo byť vyhotovené v písomnej forme, čo v tomto konaní preukázané nebolo, pričom
žalovaná v 2. rade ako ručiteľ nevyslovila s uznaním dlhu žalovanou v 1. rade súhlas. O trovách konania

rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a uviedol, že úspešné žalované v 1. a 2. rade by mali nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, proti žalobcovi, že im trovy nevznikli, preto im náhradu trov
konania nepriznal. Ďalej uviedol, že v predmetnom konaní Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného (ďalej len VÚ) a to do 30.6.2016, kedy
nadobudol platnosť a účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, že Združenie na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS nepredložilo súhlas žalovaných , ani plnú moc na ich zastupovanie
v konaní podľa § 95 a 85 C.s.p.. Ku skutočnosti, že VÚ vystupoval na strane žalovaných, ktorí boli v
konaní úspešní, zároveň dodal, že z rozhodovacej činnosti súdov týkajúcej sa priznávania trov právneho
zast. VÚ je zrejmý právny názor, že trovy vynaložené VÚ, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať

za účelne vynaložené. Poukázal i na skutočnosť, že VÚ - vzhľadom na svoj cieľ - bol vytvorený na
ochranu spotrebiteľa, sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu,
teda z uvedeného vyplýva, že samotný VÚ je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. VÚ
má právo zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za
účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému,

tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva
na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu
povinnosťnebrániťúčastníkom,abyvkonaníprednimivyužívaliprávnupomoc,žesúčasťouzákladného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má
VÚ rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zastúpením v rámci

zákonom upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie
advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zastúpenia, pretože
sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k
predmetu konania (nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné
právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Znenie § 137

O.s.p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej
osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba
dodať, že paušálny vstup VÚ do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav
konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz

o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ VÚ, ktorým je ochrana a presadzovanie
oprávnenýchzáujmovspotrebiteľa,anakonkrétneokolnostiprípaduatonajmäskutočnosť,ževstúpildo
konania ako profesijná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje
zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty mu vyplynulo, že musí byť schopný pomáhať
tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, že nemožno považovať jeho trovy

za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v
ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti
(cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako VÚ a na svoje
zastupovanie splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do
konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa. Zdôraznil, že uvedený záver zaujal Krajský súd v

Košiciach v rozsudku 5Co/127/2018 z 15.11.2018. Z uvedených dôvodov Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS nárok na náhradu trov konania nepriznal.3. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS.

4. Žalobca podal odvolanie voči výroku rozsudku, ktorým súd žalobu voči žalovaným zamietol z dôvodu,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Opätovne poukázal na to, že žalovaná v 1. rade podpísala dohodu o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach 25.9.2012, prostredníctvom ktorej žalovaná uznala svoj záväzok voči žalobcovi

vzniknutý zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru uzavretej s právnym predchodcom žalobcu vo
výške 755,01 eur istiny s prísl., čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa splatiť svoj záväzok v splátkach
uvedených v dohode, že predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje na platnosť
uznaniadlhuzostranydlžníka,tedamápísomnúformu,ževyplývaznejdôvodvznikupohľadávky,výška
pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zdôraznil, že obsahom dohody o uznaní dlhu zo strany
žalovanej ako právny inštitút, ktorý je zakotvený v Obč. zák., pričom jeho právnym následkom uznania

práva je prerušenie plynutia premlčacej doby, to zn., že doba, ktorá dovtedy plynula, sa stala právne
bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Citujúc znenie §
110 ods. 1 Obč. zák., poukázal na rozdielnosť účinkov a rovnako aj rozdielnosť náležitostí potrebných
k tomu, aby nastali účinky § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. a § 558 Obč. zák. Zároveň poukázal na
účinky § 558 Obč. zák. v súvislosti s čl. 3 bod 3.1 dohody o uznaní záväzku, posledná veta, v ktorej je

jednoznačne zrozumiteľne a jasne uvedené, že osoby uvedené v bode 1 a 2 alebo 1 a 3 tejto dohody
vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následku. Poukázal na to, že daným prístupom
súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a neprimeranej ochrany spotrebiteľa
vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za splnenie svojich povinností, ktoré mu zo
záväzkového vzťahu vyplývajú. Ďalej príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

2Co/862/2014 z 30.4.2015, Krajského súdu v Nitre 6Co/252/2013 z 31.3.2014, Krajského súdu v
Prešove 9Co/35/2013 z 11.3.2014, 9Co/41/2013 z 10.6.2014, Krajského súdu v Žiline 11Co/187/2014 z
29.5.2014, Krajského súdu v Trnave 25Co/84/2013 z 28.7.2014 a Krajského súdu v Nitre 7Co/82/2014 z
31.3.2014(zodôvodneniaktorýchsčasticitoval).Navrholrozsudok vnapadnutejčastizmeniťavyhovieť
žalobe voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu, resp. rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania.

6. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odvolaním napadla rozsudok vo výroku III.,
ktorým mu súd náhradu trov konania nepriznal z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho

právneho posúdenia veci.

7. Poukázalo v odvolaní na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 1Co/771/2015 z 31.1.2017,
3Co/256/2012, 4Cob/124/2012, 9Co/268/2012 a 9Co/34/2019 z 26.3.2019. Uviedlo, že nevedno z
akej právnej úpravy a z akých skutočností robí súd prvej inštancie záver, že Združenie na ochranu

spotrebiteľa je akási profesionálna organizácia, a uvažuje o jej vlastných schopnostiach a podobné,
ako sú tieto jeho úvahy obsiahnuté v odôvodnení 25. rozsudku. Ide však o predstavy celkom mylné
a nedá sa z rozsudku zistiť, ako k nim a na základe čoho konajúci súd dospel. Poukázalo na to, že
Združenie je združením laikov, ktorí sami boli, prípadne sú obeťami úžery, že nemá žiadne vlastné
prostriedky, žiadne materiálne a personálne zabezpečenie, je obyčajným združením, zriadeným podľa

zákona a platný zákon nevyžaduje na jeho vznik a existenciu žiadne profesionálne predpoklady, ani
požiadavku a už vôbec nie odborné právne vedomosti. Pripomenulo, že právne služby v SR, môžu
poskytovať len advokáti, členovia Slovenskej advokátskej komory a nikto iný, že súdu prvej inštancie je
cudzia zásada rovnosti zbraní a proti profesionálnej inkasnej spoločnosti, jednej z najväčších v Európe,
naviac zastúpenej renomovanou špecializovanou advokátskou kanceláriou, by ponechal spotrebiteľa,

nastranektoréhovystupujelaickézdruženie,bezprávnejpomocinatourčenýmsubjektom,ktorýmjelen
advokát. Zdôraznilo, že vo veciach, v ktorých vystupovalo združenie ako vedľajší účastník na podporu
spotrebiteľa,zastúpenéadvokátom,špecializujúcimsanaspotrebiteľsképrávo,bolispotrebitelianatoľko
úspešní, že zákonodarca inštitút vedľajšieho účastníctva zrušil a činnosť združení, pôsobiacich na
ochranu spotrebiteľov vo verejnom záujme zakázal, a ponechal všetku iniciatívu na spotrebiteľoch,

vediac, že zo stotisícov zaúverovaných spotrebiteľov - občanov SR, sa z vlastnej iniciatívy obráti na
advokáta, alebo združenie, len mizivé percento spotrebiteľov. Poukázalo aj na to, že nereálne sú
aj úvahy o počte vstupov združenia do konaní, že zo zákonov matematiky vyplýva, že združenie
nemohlo vstúpiť do viacerých konaní, ako bolo začatých žalobami, podanými, bankami, nebankovými ainkasnými spoločnosťami, že aj keď združenie do 1.1.2015, vstúpilo len do zlomku konaní, iniciovaných
dodávateľmi, nikdy nie združením, tak ešte aj v súčasnosti, keď už vstupy vo verejnom záujme zákon
neumožňuje, je dokončovanie tejto formy pomoci spotrebiteľom vnímané negatívne. Z úvah konajúceho

súdu o pohnútkach zastupovania vedľajšieho účastníka advokátom, skonštatovalo, že ústavným
základomhospodárskejčinnostiSR,jetrhováekonomikaaajkeďsatozdábyťnepochopiteľnéazdása,
že až odsúdenia hodné, tak aj advokát, zastupujúci združenie, má rovnakú motiváciu na zastupovanie,
ako advokát veriteľov, teda legálne a zdanené príjmy, len s tým rozdielom, že jeho zástupca môže počítať
s odmenou len pri úspechu spotrebiteľa a nakoľko spotrebitelia boli v ich veciach v prevažnej väčšine

prípadov úspešní, tak s pribúdajúcou úspešnosťou spotrebiteľov, sa paradoxne začali rozmnožovať
názory o neúčelnosti zastupovania združenia advokátom. Tvrdilo, že v súdenej veci, v ktorej súd nemal
problém vydať platobný rozkaz, v rozpore s § 172 ods. 9 O.s.p., by bez ich iniciatívy a vyporiadania sa s
premlčaním a s tzv. Dohodou o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, by spotrebitelia, aj
keďzatiaľlennaprvomstupni,úspešnýmineboli.Zuvedenýchdôvodovnavrhlorozsudokvnapadnutom
výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie žalobcu a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok, okrem výroku III. potvrdil podľa

§ 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne
posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje a na jeho dôvody v celom
rozsahu odkazuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalobcom a rozsudok vo výroku III. zmenil
tak, že Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznal náhradu trov konania v celom rozsahu
podľa § 388 C.s.p., lebo neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie uvedeného výroku

rozsudku, lebo súd v prejednávanom spore, pokiaľ ide o tento výrok, vec nesprávne právne posúdil.

9. Žalobca v odvolacom konaní uplatnil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j.
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď namietal, že dohoda o
uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú podpísali žalovaná v 1. rade spôsobila, že dlh

sa nepremlčal v 10- ročnej premlčacej lehote, že došlo k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty podľa §
110 ods. 1 Obč. zák. a že si žalovaná bola vedomá toho, že ide o premlčaný dlh.

10. K uvedeným výhradám je potrebné uviesť, že súd vec správne právne posúdil a správne ho v
prejednávanom spore aj vyložil.

11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval, to znamená z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o
právach a povinnostiach strán sporu, pokiaľ žalobu zamietol, na čom nič nemenia ani skutočnosti
uvedené žalobcom v odvolaní.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu ohľadom záväzku vyplývajúceho z
poskytnutého spotrebiteľského úveru č. 71/2003, predmetom ktorého bolo poskytnutie úveru žalovanej v
1. rade vo výške 5.157,60 eur, v súvislosti so začiatkom plynutia premlčacej lehoty, že táto začala plynúť
od 20.10.2008, kedy sa záväzok stal splatným, kedy došlo k splatnosti poslednej splátky, že žalobca

podal žalobu 21.5.2013, až po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá plynula 20.10.2011, že vedľajší
účastník HOOS - Združenie na ochranu spotrebiteľa vzniesol námietku premlčania, a s poukazom
na vznesenú námietku premlčania, nebolo možné priznať žalovanú sumu a preto žalobu zamietol.
Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu, že dohoda o uznaní záväzkov o úhrade pohľadávky v
splátkach je formulár, ktorý bol pripravený vopred veriteľom dlžníka a že tento, ktorý pristúpil k záväzku

nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah, že táto dohoda predstavovala neprijateľnú
zmluvnú podmienku a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania, že jej právny význam a dôsledky
sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami a že ako neprijateľná podmienka obsiahnutá
vo formulári z 25.9.2012 je absolútne neplatná a napokon aj v rozpore s dobrými mravmi podľa §
4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď po zámienkou uzavretia dohody o

splátkach (ponuky splátok) vynútil od žalovanej v 1. rade uznanie záväzku, čím zhoršil jej postavenie v
dôsledkupredĺženiapremlčacejdoby,žeúmyslomžalobcubolopozámienkouponukysplátokdosiahnuť
predĺženie premlčacej doby a táto dohoda nie je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá a
je v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže používať súdnu ochranu podľa § 3 ods. 1 Obč. zák.13. Je potrebné vziať na zreteľ predovšetkým tú skutočnosť, že Dohoda o uznaní dlhu je v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní

nebol dodržaný princíp jednomyseľnosti a čestnosti a žalobca v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného
záväzku spotrebiteľa predložil „dohodu“ formulár vopred ním pripravený, ktorého obsah nemal možnosť
žalovaný žiadnym spôsobom meniť, pričom prehlásenie dlžníka a vedomosť premlčania záväzku a jeho
uznanie je zakomponované, resp. skryté do dohody o splátkach a takáto žalobcom predformulovaná
dohoda je pre bežného priemerného spotrebiteľa nezrozumiteľná a neurčitá a zo strany žalobcu ide o

nekalú obchodnú praktiku, berúc na zreteľ tú skutočnosť, že k uzatváraniu takejto dohody nikdy iniciatíva
nevychádza od spotrebiteľa a pri jej podpise nejde o podpísanie dohody o uznaní premlčaného dlhu,
a preto takáto dohoda, ktorá je vlastne dodatkom žalobcom formulovanej štandardnej zmluvy, podlieha
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a vzhľadom na rozpor s dobrými
mravmi a ustanoveniami o spotrebiteľskom práve, je neplatná. Je potrebné uviesť, že uznanie dlhu
urobené vo forme podľa § 558 Obč. zák., sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka (predpokladá sa,

že dlh v čase uznania trval a na to, aby uznanie dlhu malo tieto účinky, je potrebné, aby dlžník písomne
uznal, že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu aj výšky, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon
dlžníka adresovaný veriteľovi a zabezpečuje uznaný záväzok tým, že v dôsledku ním založenej právnej
domnienky zvýhodňuje postavenie veriteľa. Uznaný dlh môže byť premlčaný, avšak takéto uznanie
zakladá právnu domnienku existenciu dlhu v čase jeho uznania len vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal,

vedel o jeho premlčaní a ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo právny (napr. že
nepoznal ustanovenie o premlčaní), nemá jeho uznanie uvedené právne účinky.

14. Aj súdna prax sa zjednotila na tom, že pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok
len ak ten, kto uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak však uznávajúci nevedel o premlčaní dlhu, výkladom a

contrario možno dospieť k záveru, že uznanie dlhu uvedený právny následok nemá a nezáleží na tom,
či dlžník o premlčaní nevedel z dôvodu neznalosti právnej úpravy premlčania alebo z iných dôvodov
(skutkových).

15. K výhrade žalobcu o tom, že žalovaná podpísala Dohodu o uznaní záväzku, v ktorom uviedla, že

má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, je potrebné uviesť, že takáto dohoda je rozpore s
dobrými mravmi a „vyhlásenie“ o tom, že osoby uvedené v bode 1.2., alebo 1.3. Dohody o uzavretí
splátkového kalendára o uznaní záväzku (pod bodom 1.2. Dohody je uvedený žalovaný)majú vedomosť
otom,žeideopremlčanýdlharovnakoojehonásledkoch,bolodopredu-žalobcompripravenýmtextom
v podobe formuláru, vytlačeným drobným písmom, podsunutým žalovanej 1) na podpis, ktorého obsah

dlžník - žalovaná 1) nemohla ovplyvniť. Text vyhlásenia o premlčanom dlhu splýva a „stráca sa“ sa v
ďalšom texte dohody a umožňuje to, že si ho bežný spotrebiteľ nemusí všimnúť, prehliadne a neprečíta
si ho, a pokiaľ by k tomu aj došlo, ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ, pokiaľ nemá právnické
vzdelanie, by si mohol byť vedomý právnych následkov uznania premlčaného dlhu. Preto bolo potrebné
nárok zamietnuť ako premlčaný.

16. Odvolací súd však zmenil rozsudok vo výroku III. podľa § 378 C.s.p. tak, že Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

17. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
súd dôvodné a poukazuje na ne.

18. Súd prvej inštancie svoj záver o nepriznaní náhrady trov Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS založil na tom, že tieto nepovažoval za účelne vynaložené, že vedľajší účastník je sám spôsobilý

chrániť záujmy spotrebiteľa a že má právo si zvoliť pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené
trovy nemožno považovať za účelné bránenie samotného účastníka v konaní.

19. Otázku účelnosti vynaložených trov je potrebné interpretovať v súlade s čl. 47 ods. 2 Ústavy, § 3
ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z., vzhľadom na to, že žalobca namietal účelnosť trov vynaložených vedľajším

účastníkom , poukazujúc na to, že právne bolo zastúpené advokátom združenie podľa zák. č. 250/2007
Z.z..20. Podľa Ústavy každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy) a každý
má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Žiadnym
zákonom nie je vylúčené, aby toto základné právo na právnu pomoc uplatnilo aj združenie spotrebiteľov.

Do obsahu tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania
(každého) advokátom. Obsah tohto základného práva nepredpokladá, že spotrebitelia združení v
nejakom združení sú schopní uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu bez právnej pomoci
spočívajúcej v zastúpení advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou založenou a vzniknutou za
špecifickým účelom ochrany spotrebiteľov, takéto združenie môže byť vytvorené aj z osôb, ktoré nemajú

žiadny predpoklad, aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť v konaní pred príslušným súdom
(znalosť procesných predpisov, ktorú nemožno stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky
ochrany spotrebiteľa), tak len zo zamerania na ochranu spotrebiteľa sa nemôže podľa odvolacieho súdu
vyvodzovať, že takéto združenie je schopné zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu
bez zastúpenia advokátom. Navyše v zákone č. 250/2007 Z.z. sa združenie uvádza vo viacerých
ustanoveniach, ani jedno z týchto ustanovení a rovnako ani Občiansky súdny poriadok neukladal

takémuto združeniu, aby vo veciach, v ktorých je účastníkom alebo vedľajším účastníkom v konaní pred
súdmi konalo bez reálneho uplatnenia základného práva na právnu pomoc, ktoré patrí každému, vrátane
zastúpenia advokátom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na článok 2, ods. 3 Ústavy, podľa
ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá. Združeniu žiaden zákon nezakazuje byť zastúpený advokátom.

21. V danom prípade je potrebné urobiť záver, že úkony, v tom čase vedľajšieho účastníka, ktoré
v prejednávanej veci vykonal, boli úkonmi účelnými, prihliadnuc na obsah spisu, z ktorého vyplýva,
že vstúpil do konania na základe svojho písomného podania z 26.6.2013, doručovaného súdu prvej
inštancie 28.6.2013, že súčasťou tohto podania bolo aj plnomocenstvo udelené advokátovi, že vedľajší

účastník v konaní vo svojom vyjadrení z 25.6.2014 vzniesol námietku premlčania, v dôsledku čoho došlo
k zamietnutiu žaloby.

22. Za takýchto okolností, odvolací súd má za to, že v žiadnom prípade nemožno hodnotiť úkony
vedľajšieho účastníka ako neúčelne vynaložené, resp. za úkony, ktoré by žiadnym spôsobom neprispeli

k ochrane práv žalovaných. Naopak, vzhľadom na celkovú postupnosť možno konštatovať, že práve
vznesenie námietky premlčania bolo dôvodom zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Vychádzajúc z
uvedeného, odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku III. a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 C.s.p.

24. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaným trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
im náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

25. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS bolo v odvolacom konaní úspešné, preto mu bola
priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

26. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).