Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 8, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0019205657
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:0019205657.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna
48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48,
Bratislava, proti žalovanej: S. G., nar. X.X.XXXX, bytom N. XX, S., zastúpená JUDr. Petrom Vachanom,
advokátom, so sídlom Pavla Mudroňa 5, Žilina, o zaplatenie 2.813,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 26. februára 2020, č. k. 19Csp/142/2019-95

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.544,50 Eur s úrokmi z omeškania vo
výške 5 % ročne od 30.1.2017 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,90% (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej
zaplatiť mu úverovú pohľadávku v sume 2.544,50 Eur, náhradu nákladov, spojených s jej vymáhaním v

sume 268,58 Eur a úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.813,08 Eur od 30.1.2017 do zaplatenia.
Uplatnená pohľadávka v istine, podľa jej skutkového vymedzenia v žalobe, vznikla zo Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 6203073 zo dňa 13.5.2015, uzavretej medzi spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s. (ďalej tiež len „CFH“) ako veriteľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení dlžníka
(ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej CFH poskytol žalovanej peňažné prostriedky v
sume 5.000,- Eur, oproti povinnosti vrátiť ich spolu s dohodnutými úrokmi v 60 mesačných splátkach
po 150,55 Eur (včítane poistného). Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu prestala svoje záväzky z úverovej

zmluvypodľadohodnutýchpodmienoksplácaťaomeškanýzáväzoknesplnilaaninazákladedodatočnej
písomnej výzvy veriteľa. Za tohto stavu CFH listom zo dňa 24.1.2017 uplatnil právo na okamžité
zosplatnenie celého úverového záväzku. Žalobca nadobudol úverovú pohľadávku v priebehu konania
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok od právneho nástupcu CFH - Všeobecnej úverovej banky,
a.s.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezo zvyšku vyšiel z takto žalobcom tvrdeného

skutkového stavu; naviac tiež zistil, že podľa dohody v úverovej zmluve mala žalovaná zaplatiť za
poskytnutie peňazí úroky vo výške 27,88 % ročne, s tým, že ďalšie náklady už s úverom neboli spojené.
Žalovaná mala podľa úverovej zmluvy platiť mesačné splátky vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že prvá
splátka bola splatná dňa 20.6.2015 a posledná v mesiaci máj 2020. Podľa zistenia prvoinštančnéhosúdu žalovaná na úver zaplatila sumu 860,60 Eur, pričom ostatnú časť svojho úverového záväzku už
žalobcovi, ani jeho právnym predchodcom neplnila. Súd prvej inštancie skutkovo tiež ustálil, že v článku
I. úverová zmluva obsahovala osobné údaje o žalovanej a síce, že je vydatá, bez vyživovacích a v článku

II. tiež údaje o finančnej situácii žalovanej a síce, že jej zamestnávateľom je Ministerstvo obrany SR,
jej priemerný mesačný príjem je 500,- Eur, jej mesačné výdavky (náklady na bývanie, telefón) činia
60,- Eur mesačne a že ju nezaťažujú iné splátky úverov, hypoték alebo lízingov. Súd prvej inštancie
skutkovo vyšiel tiež zo zistenia, že v článku 12 bod 12.2 úverovej zmluvy bolo upravené právo CFH v
prípade omeškania žalovanej s úhradou splátky alebo jej časti počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace,

žiadať zaplatenie celej úverovej pohľadávky, a to za podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zistil, že žalovaná splátky úveru počnúc
splátkou za mesiac jún 2016 prestala, platiť že listom zo dňa 26.11.2016 CFH požiadal žalovanú o
splnenie zročných splátok vo výške 888,16 Eur pod hrozbou zosplatnenia úveru a že nakoľko k žalovaná
zročné splátky úveru na základe tejto výzvy nezaplatila, v mesiaci január 2017 právny predchodca
žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť celého úveru.

4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1 a 2 a
§ 506 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 7 ods. 1, §
9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a

doplnkov a § 53 ods. 9 a § 565 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien
a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z ktorého
vyvodil právnu povinnosť žalovanej, premietnutú vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku, splniť
žalobcovi ostávajúcu časť úverového záväzku v sume 2.544,50 Eur. Z dôvodu omeškania žalovanej so
zaplatením tejto sumy prvoinštančný súd s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal

žalobcovi tiež úroky z omeškania, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien
a doplnkov. Naproti tomu súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodne uplatnenú náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky v sume 268,58 Eur. Vo vzťahu k tejto časti uplatnenej pohľadávky, v
ktorej (včítane zodpovedajúcich úrokov z omeškania) žalobu zamietol, súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku vysvetlil, že žalobca nešpecifikoval, aké konkrétne náklady sú žalovanej sume
zahrnuté, na aký účel boli použité a z akého dôvodu pre uplatnenie nároku žalobcu proti žalovanej vôbec
boli nevyhnutné. Napokon rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na
ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore (žalobcu v rozsahu
90,45% a žalovaného v rozsahu 9,55%), pomer ktorých podľa jeho záveru zakladá nárok žalobcu na

náhradu 80,90 % trov konania.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal tiež s podstatnými
argumentmi, na ktorých bola vystavaná obrana žalovanej v spore. V prvom rade odmietol názor
žalovanej, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) bol v úverovej zmluve uvedený v

nesprávnej výške. Ozrejmil v tejto spojitosti, že pri výške poskytnutého úveru (5.000,- Eur), počte
splátok (60) a ich výške bez poistného (146,31 Eur) predstavuje podľa jeho prepočtu RPMN v úverovej
zmluve uvedených 27,88% a nie žalovanou uvádzaných 27,59%. Správnosti výšky RPMN podporne
svedčí podľa vysvetlenia súdu prvej inštancie tiež fakt, že zodpovedá výške dohodnutej úrokovej sadzby,
ktorá zásadne nemôže byť nižšia ako RPMN, keďže predstavuje náklad hodnotovo premietnutý do tohto

úverového parametru. Podľa skutkového záveru súdu prvej inštancie nezodpovedá skutočnosti ani
tvrdenie žalovanej, že CFH pri uzavieraní úverovej zmluvy hrubo posušil povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou pri posudzovaní jej schopnosti splniť prevzatý úverový záväzok. Konštatoval v tejto
spojitosti, že údaje o osobných a finančných pomeroch žalovanej sú uvedené priamo v úverovej zmluve
a že z nich vyplýva, že CFH pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver zisťoval jej osobný status

a jej príjem a výdavky, čo z pohľadu ust. 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy bez ďalšieho postačuje na to, aby sa rozsah a spôsob posudzovania schopnosti dodávateľom
nepovažovalo za hrubé porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou. Napokon k námietke
žalovanej,žežalobcanepreukázaldoručenielistu,ktorýmuplatnilprávonaokamžitézosplatnenieúveru,
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vychádzal z tvrdenia žalobcu o tejto

skutočnosti preto, že žalovaný netvrdil, aby sa zmienený list nedostal do jeho dispozičnej sféry. Súd
prvej inštancie zároveň k tejto otázke v odôvodnení napadnutého rozsudku akcentoval, že prípadný
skutkový záver o nedoručení okamžitého zosplatnenia úveru žalovanej by sa v konečnom dôsledku bolparadoxne v neprospech žalovanej (pozn. odvolacieho súdu: jej nesplnený záväzok by bol v takomto
prípade vyšší o sumu 1.803,07 Eur).

6. Len proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku (I) podala žalovaná odvolanie s návrhom, aby ho
odvolací súd v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaná
v prvom rade namietala proti skutkovému záveru súdu prvej inštancie, že okamžité zosplatnenie úveru
jej bolo doručené, na podklade argumentácie, že „... žalobca nepredložil doručenku k oznámeniu
o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 24.1.2017“. Odvolateľka v tejto spojitosti poukázala na to,

že účinky tohto hmotnoprávneho úkonu mohli nastúpiť podľa ust. 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
až okamihom, kedy sa dostal do jej dispozičnej sféry, čo ale žalobca v konaní nepreukázal. Na
podklade tejto argumentácie žalovaná prezentovala názor, že žalobcovi nepatria splátky, zročnosť
ktorých mala nastúpiť v dôsledku mimoriadneho zosplatnenia úveru. Podľa žalovanej sa súd prvej
inštancie dopustil pochybenia tiež vo svojom procesnom postupe. V rozhodnutí, ktorým pripustil zmenu
subjektov na strane žalobcu totiž podľa jej presvedčenia nereflektoval osobitné podmienky stanovené

pre postúpenie bankovej pohľadávky v ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v aktuálnom znení a v ich svetle konkrétne skutočnosť, že postúpeniu
žalovanej pohľadávky zo Všeobecnej úverovej banky, a.s. na žalobcu nepredchádzala písomná výzva
banky. Na podklade tejto argumentácie žalovaná prezentovala názor, že žalobca nie je vo vzťahu k
žalovanej pohľadávke vecne legitimovaným subjektom.Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi

na pochybenie prvoinštančného súdu v procesnom postupe, na nesprávnosť skutkových nálezov na
základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaná podľa posúdenia
odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k

ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

8. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II) nebol odvolaním napadnutý. V tejto
častirozsudoknadobudolprávoplatnosťvzmysleust.§367ods.2C.s.p.apretovnejnebolvodvolacom

konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku a tiež závislému výroku
o trovách konania ) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej
ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom
procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie
žalovanej, z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov, nemožno považovať za opodstatnené.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 8.7.2020 po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v

súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň

na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Odvolacia námietka žalovanej smerujúca proti skutkovému záveru prvoinštančného súdu o doručení
listu, ktorým právny predchodca žalobcu uplatnil právo na predčasné zosplatnenie úveru je, vychádzajúcz obsahu odvolania, vystavaná na mylnej predstave odvolateľky, že v prípade opačného skutkového
nálezu by žalobca nemal „... nárok na splátky zročné po vyhlásení rozsudku“. Žalovaná si v tomto
svojom názore celkom zrejme neuvedomila, že pokiaľ by sa aj splátky, ktoré mala zaplatiť v čase po

uplatnení mimoriadnej splatnosti úveru nestali zročnými v dôsledku tohto právneho úkonu, nastúpila by i
tak ich prirodzená splatnosť, keďže podľa nespochybneného skutkového zistenia prvoinštančného súdu
bola posledná (60.) splátka úveru zročná v mesiaci máj 2020. Znamená to teda, že v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku by i tak boli splatné všetky splátky až na tri posledné a v čase vyhlásenia tohto
rozhodnutiaodvolaciehosúdu,ktorýmomentjepreustálenieskutkovýchvýchodískrozhodujúcivzmysle

ust. § 217 ods. 1 C.s.p., by boli zročnými už aj tie. Táto odvolacia námietka preto nebolo spôsobilá
privodiť žalovanej priaznivejší výsledok, pokiaľ ide o istinu úverovej pohľadávky, ani pokiaľ by aj bola
dôvodná. Jej posúdenie však malo aj v odvolacom konaní význam z hľadiska dôvodnosti uplatnených
úrokov z omeškania a v tomto kontexte sa s ňou odvolací súd i vysporiadal.

12. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vyvodil ohľadne okolnosti doručenia prejavu

vôle žalobcu zosplatniť celý úver, nesprávny skutkový záver. Podstata tejto nesprávnosti mala pritom
podľa odvolateľky spočívať v tom, že posudzovaný skutkový nález nemal oporu v dokazovaní, nakoľko
žalobca na preukázanie tejto skutočnosti v konaní nepredložil žiaden dôkaz. Žalovaná v tejto svojej
argumentácii ale evidentne prehliadla, že dokazovaniu podliehajú len skutočnosti sporné a že za takéto
nesporné súd prvej inštancie považoval, a to celkom opodstatnene, tiež tvrdenie žalobcu, že žalovanú

informoval listom zo dňa 24.1.2017 o okamžitom zosplatnení úveru.

13. Podľa ust. § 151 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

14. Žalovaná v rámci svojej obrany v spore, rovnako ako aj v odvolaní, vytýkala žalobcovi, že nepredložil
doručenku, svedčiacu o doručení zmieňovaného listu. Žalovaná tým vo svojej podstate poukazovala
na neunesenie dôkazného bremena v spore žalobcom, bez toho však, aby vôbec učinila jeho tvrdenie
ohľadne tejto skutočnosti sporným. Podľa citovaného zákonného ustanovenia a interpretačných záverov

právnej teórie totiž na kvalifikované popretie tvrdenia protistrany nepostačujú len všeobecné alebo
neadresné konštatácie, ale predpokladá jednoznačné vyjadrenie, že určité tvrdenie nie je pravdivé a
pokiaľ spornú skutočnosť popierajúci aj vnímal, zároveň s uvedením vlastných tvrdení o nej Podľa
právnej teórie má strana povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenie o daných okolnostiach vtedy, ak
sú tieto predmetom jej vlastného konania (to čo urobil) alebo vnímania (to čo videl alebo počul).

„Účelom právnej úpravy (§ 151 ods. 2) je vylúčiť dve neželané situácie. Po prvé, aby nedochádzalo
k popretiam skutkových tvrdení protistrany en bloc, teda čisto formálne, napr. vyhlásením, že nič z
toho, čo tvrdí protistrana nie je pravda. Po druhé, aby strana, ktorá popiera, nemohla prezentovať svoj
postoj tak, že si už na pravdivé udalosti nepamätá, ale že protistrana pravdu nemá“ ( Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 574). Do druhej z týchto skupín neželaných popretí podľa
názoru odvolacieho súdu spadá i hodnotenie dôkaznej situácie žalobcu žalovanou bez jednoznačného
odmietnutia jeho tvrdenia. Odvolací súd zastáva názor, že kvalifikované popretie tvrdenia žalobcu o
doručení písomnosti predpokladalo zo strany žalovanej jasné a určité vyjadrenie, že takúto písomnosť
neprevzala, eventuálne, že sa ani nedostala do jej dispozície. Nakoľko ale žalovaná takýto procesný

postoj k tvrdeniu žalobcu o doručení písomnosti zo dňa 24.1.2017 nezaujala, účinne ho nepoprela a
následkom toho nastúpila domnienka o jeho nespornosti, z ktorej správne vyšiel vo svojich skutkových
záveroch aj súd prvej inštancie.

15. Celkom neopodstatnenou je tiež odvolacia námietka žalovanej, vytýkajúca súdu prvej inštancie,

že pred rozhodnutím o pripustení zmeny subjektov neskúmal, či boli naplnené podmienky, ktoré pre
postúpenie bankovej pohľadávky vyžaduje zákon o bankách. V tomto svojom argumente žalovaná v
prvom rade prehliadla, že osobitným podmienkam, za ktorých možno postúpiť bankovú pohľadávku,
nakoľko sa nimi sleduje (vychádzajúc už len z názvu štrnástej časti tohto zákona) ochrana klientov a
bankového tajomstva, nepodliehajú všetky pohľadávky banky, ale len tie, ktoré vyplynuli z právneho

vzťahuzaloženéhomedziklientomabankou.Právaapovinnostizprávnehovzťahu,ktoréhoúčastníkom
nie je banka, nepochybne osobitostiam vyplývajúcim z bankového zákona nepodliehajú a podľa názoru
odvolacieho súdu niet právneho, ale ani rozumného dôvodu, aby sa na pohľadávku vyplývajúcu z
tohto právneho vzťahu, obsah ktorého je už raz daný a sčasti už aj realizovaný, (dodatočne) uplatnilzvláštny režim len preto, že na miesto jej veriteľa nastúpila banka. Nie menej podstatný dôvod, pre
ktorý tento argument žalovanej nemôže obstáť, spočíva v samotnej podstate postúpenia. Faktom totiž
je, že samotným postúpením pohľadávky nedochádza k inej zmene záväzku, než v osobe veriteľa a

že oznámením o postúpení pohľadávky, vyvolá postupca zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie bez
ohľadu na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a dokonca aj za situácie, kedy k uzavretiu takejto
zmluvy vôbec nedošlo. Za tohto právneho stavu je pre dlžníka podstatné, či postupovaná pohľadávka
existuje, a preto sú mu zachované námietky proti pohľadávke, ktoré môže uplatniť v dobe po postúpení;
nie je však už jeho vecou, kto pohľadávku vymáha, nakoľko má plniť dlh s účinkami riadneho splnenia

podľa pokynu veriteľa. Preto otázku, či pohľadávka bola skutočne postúpená a či toto postúpenie bolo
platné, je možné riešiť len v spore medzi postupcom a postupníkom (por. napr. rozsudok NS ČR sp.
zn. 29 Cdo 1277/2007 z 22. decembra 2009). Na podklade týchto všeobecných východísk odvolací súd
uzavrel, že po oznámení Všeobecnej úverovej banky, a.s. o postúpení pohľadávky žalovanej (listom
zo dňa 25.2.2020 - čl. 77) súdu neprináleží posudzovať platnosť tejto zmluvy na základe námietky
žalovanej v spore z veriteľsko-dlžníckeho vzťahu s postupníkom, keďže dlhu sa zbaví plnením tomuto

subjektu bez ohľadu na platnosť postúpenia.

16. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil
napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny
základ v čiastočnom procesnom úspechu oboch strán s prevahou na strane žalobcu.

17. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

19. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní
neúspešná. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich

vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konanialen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)