Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 24, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/261/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414218128
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414218128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu : V.. F. T.Č.,
nar. XX.XX.XXXX, Č. XX, A., zastúpený JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom Liptovská
1/A, P.O.BOX 67, Bratislava, proti žalovaným: 1./ V. K., nar. XX.XX.XXXX, W. S. XX, A., zastúpený
advokátskou kanceláriou Cipciar & partners, s.r.o., Haburská 49/F, Bratislava, IČO : 36 716 669, 2./
Groupama Biztosító Zrt., so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, 1146 Budapest, Maďarsko, konajúca
prostredníctvom: Groupama poisťovňa a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Miletičova 21,
Bratislava, IČO : 47 236 060, zastúpený JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Stará Vajnorská

cesta 37, Bratislava, IČO : 36 264 750, o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- €, na odvolanie žalobcu
a žalovaného 2./ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C/317/2014-152 zo dňa 6.marca
2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmeňuje tak, že žalobu
zamieta.
V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaní 1./,2./ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní 1./, 2./ sú povinní spoločne zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 3.000,-€ v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plniť u druhého žalovaného.
V prevyšujúcejčastižalobuzamietolarozhodol,žepriznávažalobcovivočižalovanýmnároknanáhradu
trov konania v plnom rozsahu.
1.1. Uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že Trestným rozkazom Okresného súdu
Bratislava IV č. k. 3T/138/2013 - 235 zo dňa 04.10.2013, právoplatným dňa 04.12.2013, bol žalovaný 1./
ako obvinený uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného

zákona na tom skutkovom základe, že dňa 26.09.2012 o 03:40 hod viedol ako vodič motorové vozidlo
zn. Š. B. Z. A. XXXSZ, po L. Q. Q., po ceste označenej ako vedľajšia a pri vjazde do križovatky s
hlavnou cestou č. J. prešiel s vozidlom do protismerného jazdného pruhu, čím porušil § 9 ods. 1 zák.
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, nevenoval dostatočnú pozornosť sledovaniu situácie na ceste, čím
poručil § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z., v dôsledku čoho nespozoroval cyklistu poškodeného
V.. F. T., ktorý jazdil po ceste č. J. v smere od F. a odbočoval doľava a obvinený nedal poškodenému
prednosť v jazde, čím porušil § 20 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. v dôsledku čoho došlo ku kolízii oboch,

pri ktorej poškodený V.. F. T. utrpel zlomeninu rebier vľavo II. - VI., pohmoždenie lopatky, pohmoždenie
chrbtice v hrudnej časti, zlomeninu stavca L1, zlomeninu VIII. - XII. rebra vpravo, zlomeninu priečnych
výbežkov stavcov L1 - vľavo, v súvislosti s ktorými zraneniami bol poškodený práceneschopný ešte
dňa 22.05.2013 a liečba trvala ešte dňa 13.09.2013. Z posudku o bolestnom a sťažení spoločenskéhouplatnenia zo dňa 12.02.2014 súd zistil, že bodové hodnotenie bolestného žalobcu je 395 bodov a to
za položky: 81c - 60bodov, 103c - 20 bodov, 106c - 60 bodov, 107a - 100 bodov, 133a - 40 bodov, 113a
- 40 bodov. Bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu bolo stanovené v hodnote

390 bodov, a to podľa položky 304c - Obmedzenie hybnosti chrbtice poúraz. stredne ťažké. Žalovaný
2./ priznal žalobcovi náhradu bolestného v sume 5.796,- €, a to 360 bodov x hodnota bodu 16,10 €
(nepriznané položky 103c, 133a a súčasne položka 107a navýšená na 125 bodov), náhrada za SSU
bola priznaná vo výške 6.279,- €, a to 390 bodov x hodnota bodu 16,10 €. Súčasne však žalovaný 2./
pre spoluzavinenie poškodeného pristúpil ku kráteniu poistného plnenia o 30 %. Žalobca si nárok na

sumu vykonaného krátenia uplatňuje (okrem iného) v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod
zn. zn. 16C/316/2014. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného J.. Q. K. v trestnom konaní,
vyplýva, že technika jazdy vodiča osobného motorového vozidla Š. B. nebola z technického hľadiska
správna, nesprávnym prvkom v technike jazdy vodička bolo nedostatočné sa venovanie sa riadeniu
vozidla Š. vodičom. Ďalším nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča bol nesprávny spôsob jazdy,
keď vodič vozidla odbočoval doľava spôsobom, počas ktorého sa vozidlo Š. dostalo do protismerného

jazdnéhopruhuvozovky.PrihodnoteníztechnickéhohľadiskatechnikyjazdyvodičavozidlaŠ.bolivzaté
do úvahy aj výhľadové pomery vodiča Š. na bicykel v mieste dopravnej nehody. Technika jazdy cyklistu
pred stretom bola z technického hľadiska správna. Počas jazdy nemal cyklista na hlave ochrannú prilbu.
Príčinou dopravnej nehody bola z technického hľadiska nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Š.K..

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11 ,§ 13 ods. 1,2,3 § 420 ods. 1,
§ 427 ods. 1,§ 428 § 444 Občianskeho zákonníka, čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, ustanoveniami § 1, § 2
ods. 1,2, 3 ods. 1, § 4 ods.1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. XXX/
XXXX Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej

poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v
znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, ustanoveniami 4 ods. 1,2 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozsudkom SD EÚ C
22/2012 zo dňa 24.10.2013 vo veci S.. Súd prvej inštancie poukázal na hmotnoprávne podmienky

pre vznik občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka sú: a) existencia zásahu, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby;
b) neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu; c)existencia príčinnej súvislosti medzi a) a b) a na to,
že základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik sankcií za neoprávnené zásahy dotýkajúce sa

jednotlivých konkrétnych hodnôt osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) je objektívna spôsobilosť
týchto neoprávnených zásahov narušiť integritu osobnosti.

1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že sa prvotne zaoberal vznesenou námietkou žalovaných, že nároky
uplatnené v tomto konaní boli už odškodnené poskytnutím náhrady titulom bolestného a náhrady za

SSU, s ktorou sa konajúci súd nestotožnil, nakoľko z predloženého znaleckého posudku vyplýva, že
pokiaľ bolo žalobcovi poskytnuté finančné plnenie titulom bolestného, boli brané do úvahy fyzické
(telesné) poškodenia zdravia žalobcu a rovnako inštitút bolestného predstavuje náhradu za vytrpené
bolesti pri vzniknutom poškodení zdravia, nenahrádza zásahy do ochrany osobnosti vzniknuté v inej
sfére (napr. v súkromnom živote poškodeného). Pokiaľ bolo žalobcovi poskytnuté finančné plnenie

titulom SSU, konajúci súd poukazuje na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014, podľa ktorého zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej
integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z. z.),
zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo

sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je možné vyvodiť, že by sa
náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do
psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady ujmy vzniknutej
ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je
pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo

odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé
následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb
alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Súčasne v prípade
zásahu do osobnostných práv je výška náhrady nemajetkovej ujmy výslovne na uvážení súdu, jedná sao otázku právnu, pričom pokiaľ by sa súd stotožnil s námietkou, že zásahy do osobnosti žalobcu boli
nahradené v rámci odškodnenia SSU, potom konkrétny lekár pri vypracovaní posudku by mal vyjadriť
mieru zásahov do osobnostnej sféry poškodeného a súčasne ustanoviť výšku ujmy v podobe bodového

ohodnotenia, ktorú tým poškodený utrpel, čo však z predloženého znaleckého posudku nevyplýva.
Konajúci súd tak dospel k záveru, že v prejednávanej veci rovnaký skutkový dej zakladá nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej žalobcovi na jeho osobnostných právach.

1.4. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2./ súd prvej inštancie prvotne

uviedol, že je mu zrejmé, že uvedená otázka je stále v aplikačnej praxi riešená odlišne, keď nemožno
dospieť k jednoznačnému úsudku o ustálenej judikatúre, čo dokazujú aj rôzne rozhodnutia predložené
stranami sporu v prejednávanej veci, avšak konajúci súd dospel k záveru, že je daná pasívna vecná
legitimácia žalovaného 2./ , a to aj s ohľadom na recentné závery Ústavného súdu SR v uznesení sp.
zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016 v spojení s rozsudkom SDEU vo veci S.. Z judikatúry Európskeho
súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať

právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok
ESD z 9. júna 2011 vo veci C-409 2009). Z bodu 55 označeného rozsudku SD vo veci S. vyplýva, že
pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci

v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke
dopravných prostriedkov. V danom bode SD nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom
pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia
je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu, za ktorú v zmysle § 427 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zodpovedá žalovaný 1./ , a teda je splnená podmienka v zmysle záverov súdneho dvora,

že náhrada škody spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Pokiaľ by súd prijal závery žalovaného 2./ ich
akceptáciou by nastala situácia, kedy výklad súdneho dvora podaný vo veci S. by vôbec nebol potrebný,
bol by bezpredmetný a nadbytočný, keďže by bolo postačujúce vychádzať (aj súdu prejudiciálnu otázku
postupujúcemu) z gramatického obsahu § 4 ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom poistení za škodu. Vo

svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom
poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto
je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15
ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu

žalobcovi. Pokiaľ bola v konaní vznesená námietka, že rozsudok S. sa vzťahoval na právo pozostalých
osôb po obetiach dopravných nehôd, tento element nemá vplyv na závery uvedené vyššie, a to použitím
logického argumentu od väčšieho k menšiemu (argument a maiori ad minus), v zmysle ktorého pokiaľ sa
pozostalé osoby poškodeného môžu domáhať náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do ochrany
osobnosti, tým skôr sa môže tejto náhrady domáhať samotná poškodená osoba.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní
považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie
je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku
ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ujma môže spôsobiť v niektorých prípadoch

aj psychiatrické problémy a závažne sťažiť pracovný život poškodeného. Sprevádza ju stres,
frustrácia, úzkosť, trauma. Hlavnou úlohou takejto ujmy je predovšetkým zmierniť, zoslabiť následky
neoprávneného zásahu do práv fyzickej osoby. Existenciu protiprávneho zásahu do osobnostných práv
žalobcu súd zistil v dopravnej nehode, za ktorú zodpovedá žalovaný 1./, pričom protiprávnosť tohto
zásahu bola potvrdená naviac v trestnom konaní, pričom trestné právo je považované za prostriedok

právnej ochrany ultima ratio, teda do osobnosti žalobcu bolo zasiahnuté v dôsledku trestného činu.
Kauzálny nexus súd prvej inštancie mal za preukázaný, a to na základe výpovedí svedkov, ktorí zhodne
vypovedali o skutočnostiach súkromného a rodinného života žalobcu pred dopravnou nehodou a po
dopravnej nehode, pričom práve v dôsledku uvedenej dopravnej nehody došlo u žalobcu k tvrdeným
zásahom do jeho osobnostných práv.

1.6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ustálil ujmu do osobnostných práv žalobcu v jeho
súkromnom a rodinnom živote, keď z výpovede žalobcu ako aj výpovedí svedkov mal za preukázané,
že u žalobcu nastal nepriaznivý zásah do súkromného a rodinného života, keď v dôsledku poškodeniazdravia spôsobenému mu pri dopravnej nehode v rodinnom živote začali vznikať nezhody (hádky s
manželkou, deťmi), je vylúčený zo spoločných aktivít s rodinou, nemôže sa plnohodnotne podieľať na
rodinnom živote, manželka sa odsťahovala zo spoločnej spálne, čo predstavuje nepochybný zásah do

rodinnej a možno konštatovať až intímnej sféry života žalobcu. Ďalší nepriaznivý zásah do súkromného
života žalobcu súd ustálil v zániku kamarátstiev žalobcu a zvýšeniu sociálnej izolácie žalobcu, ktorý
bol pred dopravnou nehodou spoločensky aktívnym človekom s množstvom koníčkov, či už športových
alebo v súvislosti s aktívnym trávením voľného času (rybárstvo, návštevy divadiel), ktoré v dôsledku
nepriaznivého stavu žalobcu nemôže ďalej vykonávať, čo má negatívny vplyv na jeho psychické

rozpoloženie, je podráždený, nakoľko zo spoločensky aktívneho človeka sa stal osobou, ktorá žije v
izolácii, čo u neho vyvoláva pocity osamelosti. Súd prvej inštancie však nepovažoval za v danej veci
relevantné tvrdenia o vzniku ujmy vo vzťahoch pracovných, a to strata zamestnania a nemožnosť
zamestnania sa ako učiteľ, keď, že v čase dopravnej nehody žalobca ako učiteľ už nepracoval a
súčasne nemožnosť uplatnenia sa žalobcu v pracovnom živote bola hradená v rámci SSU. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti

na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná

fyzická osoba. Nemajetková ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej
sféry fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s
konkrétnymfinančnýmvyjadrenímnáhradytakejnemajetkovejujmyasprihliadnutímnavšetkyokolnosti
konkrétneho prípadne optimálne, a tým účinne vyvrátiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného

zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby.

1.7. Súd prvej inštancie poukázal nato, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú
stanovené dve kritéria, z ktorých súd musí vychádzať, a to sú závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Podľa názoru súdu

v danom prípade jednoznačne došlo dopravnou nehodou k zásahu do osobnostného práva žalobcu
na ochranu súkromného a rodinného života pričom následky súvisia nielen s tým, že určité obdobie
sa život rodiny, jej správanie a chod domácnosti zmenil, žalobca je ochudobnený o spoločenský
život, ktorým žil pred dopravnou nehodou, zároveň treba prihliadnuť aj na citovú ujmu spočívajúcu v
negatívnych pocitom osamelosti, smútku, izolácie, a preto peňažná satisfakcia prichádza do úvahy.

Súčasne je možné konštatovať, že uvedenú ujmu by ako závažnú vnímala každá fyzická osoba. Súd
mal za to, že výška uplatnenej sa nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom do súkromného a
rodinného života nie je primeraná okolnostiam prípadu a jeho následkom, náhrada škody na zdraví za
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu, teda vplyv dopravnej nehody na jeho pracovné zaradenie
a s tým súvisiace nároky, nie sú predmetom tohto konania, súčasne bolo v konaní zistené, že účasť

žalobcu na spoločenských aktivitách nie je úplne vylúčená resp. nemožná, ale obmedzená, teda za
primeranú považoval sumu 3.000,- €, ktorá výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu a
primeranosťtejtonemajetkovejujmyurčilvuvedenejsume.Vintenciáchprejednávanejvecikonajúcisúd
dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovej ujmy v súkromnom a rodinnom
živote predstavuje sumu 3.000,- €, a preto žalovaných spoločne zaviazal k úhrade uvedenej sumy a v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

1.8. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného 2./ na doplnenie na vykonanie dôkazu súkromným
znaleckým posudkom ohľadne spoluzavinenia žalobcu, a to z toho dôvodu, že vo veci je uplatňovaná
koncentrácia konania v zmysle skôr účinného procesného predpisu a rovnako súd na pojednávaní

konanom 07.11.2016 dal stranám možnosť na označenie ďalších dôkazov s tým, že boli poučení o
sudcovskej koncentrácii konania, v ktorej lehote tento dôkaz označený ani predložený nebol. Naviac súd
vykonanie uvedeného dôkazu nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, keď výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy je úvahou súdu, ktorý pri stanovení jej výšky vychádza zo všetkých okolností
prejednávanej veci, kedy zavinenie žalovaného v1./ vplýva jednak z predloženého trestného rozkazu

ako aj zo znaleckého posudku znalca z odboru dopravy.

1.9. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 262 ods. 1 C. s. .p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s.
p., keď v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnomrozsahu. Pri posudzovaní procesného úspechu vo veci súd dospel k záveru, že žalobcovi svedčí plný
úspech, nakoľko rozhodovanie o priznanej výške nemajetkovej ujmy závisí výlučne od posúdenia súdu.
Konajúci súd by pokladal za výsostne nespravodlivé, pokiaľ by len úvaha súdu mala byť posudzovaná

ako neúspech žalobcu vo veci, čo by viedlo k tomu záveru, že v prejednávanej veci by, berúc do úvahy
pomer výšky priznanej a výšky uplatnenej sumy, svedčal záveru o úspechu žalovaných. Žalobca však
bol, posudzujúc právny základ uplatneného nároku vo veci plne úspešný (námietky žalovaných súd
vyhodnotil ako nedôvodné), zamietnutie časti uplatneného nároku je tak len výsledkom úvahy súdu a
nie procesným neúspechom žalobcu.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žalovaný 2./
3. Odvolanie žalobcu smerovalo proti zamietajúcemu výroku. Žalobca poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozsudku v tejto časti a na právne vety formulované v judikáte zverejnenom v Zbierke
pod č. 53/2010 rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 podľa ktorého : „ V prípade
zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere

jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach ak došlo
k zásadu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazoval, že neoprávnený
zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti“ Napriek
tomu žalobca preukázal, že je natrvalo vylúčený z niektorých svojich voľnočasových aktivít, napr.
hobby, ktoré sú súčasťou chránenej sféry súkromia každej osoby. Ako učiteľ telocviku sa venoval

športu aj vo svojom voľnom čase, čo mu prinášalo dobrý pocit a zdravý spôsob života. Následky
neoprávneného zásadu v značnej miere sa prejavili aj v rodinnej sfére v jeho psychike, v zmene
správania sa spôsobenej pocitmi straty dôstojnosti, keď nemá plnohodnotný pocit z potešenia z tak
radostnej situácie, ako je svadba svojho syna, kde nemohol tancovať a zabávať sa s rodinnými
príslušníkmi. Žalobca opísal aké očakávania vkladali z manželkou do rehabilitačnej liečby v K., kde

k zlepšeniu nedošlo a skepsa vo vzťahu k budúcim očakávaniam sa len prehĺbila. Následky, ktoré
žalobca utrpel v súkromnej sfére majú nie dočasný charakter, v dôsledku obmedzenia pohyblivosti
fyzickej zdatnosti utrpenia z pretrvávajúcich bolestí a z tým spojených následkov v jeho vedomí zmenil
správanie, zmenili sa charakterové črty v dôsledku čoho došlo k odcudzeniu a rodinný, súkromný,
intímny, citový život žalobcu je rozsiahlo negatívne zasiahnutý. Žalobca považuje súdom prvej inštancie

priznanú sumu za neprimeranú, podhodnotenú, keďže sa rovná približne len trojnásobku priemerného
mesačného zárobku dosahovanému v SR a to s ohľadom na fatálne následky, ktoré neoprávnený zásah
ťažké zranenie pri dopravnej nehode žalobcovi spôsobil. Z uvedených dôvodov navrhol , aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaných
na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu.

3. Odvolanie žalovaného 2./ smerovalo proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a proti výroku o náhrade
trov konania. Vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie priznanej výšky nemajetkovej
ujmy, ako aj základu priznanej náhrady a jej odlíšenie od toho, čo bolo predmetnom náhrady v
rámci poskytnutej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu. Z rozhodnutia súdu nie
je dostatočne odôvodnená výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže nie sú zrejmé kritéria,

ktoré súd použil pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy, čím nedostatočne zdôvodnil výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Súd nedostatočne ozrejmil kritéria pri hodnotení okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva prišlo a to jednak na strane poškodeného ale aj na strane pôvodcu neoprávneného
zásahu. Absenciou akéhokoľvek odôvodnenia vo vzťahu k zneniu § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
mu znemožnil súd prvej inštancie aby riadne uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Nesprávny je záver v tom smere,
že je možný súbeh nároku na náhradu sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Nedostatočne sa vysporiadal s otázkou, ktoré konkrétne negatívne následky pre
životné úkony žalobcu na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie
spoločenských úloh nie sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a neboli odškodnené

v rámci tohto inštitútu a ktoré z týchto negatívnych následkov hodnotí v rámci posudzovania náhrady
nemajetkovej ujmy ako zásah do jeho práva na ochranu osobnosti. Z napadnutého rozsudku nie je
zrejmé, prečo ten, ktorý negatívny následok dopravnej nehody vo sfére žalobcu predstavuje následok,
ktorý nespadá pod nepriaznivé následky v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z.z. Súd prvej
inštancie čiastočne vyhovel žalobe na základe iných konkrétnych skutočností, ako boli skutočnosti,

ktorými svoje žalobou uplatnené právo žalobca odôvodňoval. Nedal odpoveď z čoho konkréte možno
usudzovať, že skutočnosti tvoriace podklad pre rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy nepredstavujú rovnaké skutočnosti, ako sú posudzované pri hodnotení SSU a teda nejde o
nároky, ktoré by znamenali ďalšie odškodnenie z titulu škody na zdraví formou náhrady za SSÚ. Súdprvej inštancie zamietnutím návrhu žalovaného 2./ na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom na
posúdenie miery spoluzavinenie dopravnej nehody zo strany žalobcu ako okolnosti, za ktorej malo prísť
k porušeniu na jeho práva na ochranu osobnosti, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností.
3.1. Žalovaný 2./ ďalej vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie v otázke súbehu práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,
pasívnu legitimáciu poisťovne vo veci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na
ochranu osobnosti titulom povinného zmluvného poistenia. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. I ÚS 426/2014 zo dňa 13.08.2014, keď ústavný súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným
v rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/107/2013,,t. j., že pri škode na zdraví je nemajetková
ujma krytá v slovenskej právnej úprave cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia. Ústavný súd nerozporoval, že dôsledky poškodenia zdravia sa môžu prejaviť
vo viacerých sférach súkromného a rodinného života poškodeného ale mal za to, že tieto ujmy sú kryté
inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a sú odškodňované jednorázovo. Nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie žalovanej 2/ podporil rozsudkom NS SR zo dňa 31.03.2016, č. k. 3Cdo/301/2015 a
vysporadúval sa s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 č. KC-22/2012 vo veci K. S. proti T.P.
W..
3.2.Záveromnamietal,žesúdprvejinštancierozhodnutieotrováchkonaniazaložilnaustanoveníO.s.p.,
ktorévšaknezodpovedásúčasnejprávnejúpravetrovkonaniapodľa§255C.s.p.anavrhol,abyodvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovaného 2./uviedol,žerozsudokjeodôvodnenýriadne,
nakoľko obsahuje názory prvoinštančného súdu ku všetkým rozhodným argumentom sporových strán.
Nevykonanie dôkazu, ktorým sa malo preukázať spoluzavinenie prvoinštatnčný súd rovnako procesne i
hmotnoprávne posúdil a odôvodnil v bode 36. odôvodnenia rozsudku, s čím sa žalobca plne stotožňuje.

Čo sa týka otázky pasívnej legitimácie odkazuje na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v bodoch 18.
až 21. a 22. až 27. so závermi, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z uvedených dôvodoch navrhol ,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil.
5. Žalovaný 1./ sa k odvolaniu žalobcu ani k odvolaniu žalovaného 2./ písomne nevyjadril.
6. Žalovaný 2./ k odvolaniu žalobcu uviedol, že z obsahu odvolania nie je zrejmé, aké skutkové zistenia

žalobca namieta, ktoré skutkové zistenia považuje za nesprávne a z akých vykonaných dôkazov vyplýva
odlišný skutkový stav, ako ho zistil súd prvej inštancie. Žalobca v podanom odvolaní namieta iba úvahu
súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako aj namieta, že z
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké kritéria súd použil pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy,
ktoré z týchto kritérií pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy a v akom rozsahu mal za preukázané

a ktoré nie. Podľa názoru žalobcu je napadnutý rozsudok odôvodnený riadne, preto mu nič nebránilo
v tom, aby podané odvolanie voči tomuto rozsudku konkrétne a vecne odôvodnil. Odvolanie žalobcu
vo vzťahu k súdom nevysloveným kritériám nie je vôbec konkrétne, preto je ťažko sa vyjadriť, čo
konkrétnemábyťnesprávne.Samotnýžalobcanedostatočnešpecifikoval,ktoréskutočnostipredstavujú
negatívne následky v jeho živote, t. j. ujmu, ktorú je potrebné účinne vyvážiť a zmierniť a tým mu

poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu ochranu, čo celkom pochopiteľne neučinil ani súd prvej
inštancie, čo konkrétne malo byť a bolo odškodnené v rámci poskytnutej náhrady za SSU a čo nie.
Odvolanie je všeobecným vyjadrením nespokojnosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy založeným na
opakovaných tvrdeniach o negatívnych následkoch dopravnej nehody, ale čo do odvolacích dôvodov v
ňom uvedených je nepreskúmateľné, rovnako ako je nepreskúmateľný aj rozsudok súdu prvej inštancie.

6. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného 2./ uviedol, že za nesprávne skutkové zistenia súdu prvej
inštancie považuje „účasť žalobcu na spoločenských aktivitách nie je úplne vylúčená, resp. nemožná
alebo obmedzená a poukazuje na rozpor so zistením súdu prvej inštancie v bodoch 34. rozsudku.
Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia odkázal, že súd prvej inštancie síce aplikoval správny
predpis, avšak vyložil ho nerešpektujúc judikatúru. Z výsluchu žalobcu, svedkov, manželky žalobcu,

syna a dcéry bolo preukázané, že žalobca v dôsledku zranení utrpel vážne následky, ktoré majú nie
dočasný charakter. Bolo preukázané, že žalobca v dôsledku vážneho obmedzenia jeho pohyblivosti
jeho fyzickej zdatnosti utrpenia z pretrvávajúcich bolestí a s tým spojených následkov zmenil správanie,
čím je preukázaná jeho ujma v prostredí jeho sociálnej platformy, tzn., zníženie jeho dôstojnosti,
vážnosti, spoločnosti a to nielen v prostredí priateľov, bývalých kolegov a žiakov, ale aj na verejnosti

vôbec. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal pri stanovení výšky náhrady satisfakčnou ale aj
preventívnosankčnou funkciou, ktorú by relutárna náhrada mala plniť.
7. Žalovaný 1./,2./ repliku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu nepodali a nepodali ani dupliku k replike
žalobcu.8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania žalovaného 2./ v zmysle § 379 písm. b) C.s.p. aj vo vzťahu k žalovanému 1./
ktorý odvolanie nepodal, pretože ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí
vzťahovať na všetky strany sporu, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich
aj pre ostatných, pretože odvolanie podané len jedným z viacerých žalovaných, ktorým bola uložená

povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý
odvolanie nepodal; povinnosťou odvolacieho súdu v takomto prípade je preskúmať celý rozsudok súdu
prvej inštancie stupňa / R 4/2004 /.
10. Odvolací súd rozhodol v zmysle § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215

ods. 1 C.s.p. (pozri odsek 1.1.) ale vec nesprávne právne posúdil čo sa týka možnosti súbehu nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach a
nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.
11. Uplatnenou žalobou sa žalobca domáha od žalovaných náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,- € na tom skutkovom základe, že dňa 26.08.2012 o 03,40 hod žalovaný 1./ ako vodič osobného

motorového vozidla zn. Š. B. Z. A.-XXXSZ na L. Q. Q. M. A. prešiel vozidlom z vedľajšej cesty do
protismerného jazdného pruhu, nedal prednosť v jazde žalobcovi jazdiacemu na bicykli a zrazil ho,
pričom žalobcovi bolo spôsobené poškodenie zdravia. Pre predmetné motorové vozidlo bolo v čase
dopravnej nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2./ .
Od dopravnej nehody je žalobca konfrontovaný s bolesťami, je obmedzovaný v doterajšom spôsobe

života, pričom v jej dôsledku stratil zamestnanie, ktoré vzhľadom na následky nebude môcť vykonávať.
V dôsledku konania žalovaného 1./ došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti v
súkromnom a rodinnom živote. Ujma žalobcu spočíva najmä v tom, že žalobca sa nemôže podieľať na
plnohodnotnom živote svojej rodiny vzhľadom na pohybové obmedzenia, nemôže sa plne realizovať v
rámci svojej sociálnej platformy, športového vyžitia, sociálnej existencie v prostredí priateľov, známych,

pričom dôsledky majú za následok aj zásadné obmedzenia v sebarealizácii v profesionálnom živote.
Počas doterajšieho života sa žalobca venoval vo voľnom čase rôznym športom, cyklistike, futbalu,
basketbalu, tenisu, pri ktorých spoznal množstvo športovcov, ktorí sa stali jeho blízkymi priateľmi. Tieto
aktivity už nemôže vykonávať a stráca tak pravidelný kontakt s priateľmi a v dôsledku toho zanikajú
postupne tieto spoločenské väzby, čo znásobuje pocit osamelosti. K tomu sa príležitostne pripájajú

aj zlomyseľné poznámky niektorých ľudí z okolia ako napríklad „dôchodca“, „invalid“, „náš mrzáčik“ a
podobne. K uvedenému sa pripája obava o stratu zamestnania pre obmedzenie pracovnej schopnosti,
minimalizovanie perspektívy na nadviazanie na doterajšiu profesionálnu dráhu pedagóga, prípadne
zníženie mzdy pri pracovných úľavách, a teda obavy o budúcu materiálnu existenciu.
12. Súd prvej inštancie vzhľadom na žalobcom prezentovaný spôsob zásahu do osobnostných práv v

konfrontácii so súbehom nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal
zo záverov vyslovených v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014,
ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod č. 1/2015 podľa ktorého ten istý skutkový dej môže v niektorom
prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako

aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto
nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z
ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia
zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.
12.1. Závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR však boli prekonané neskorším rozhodnutím

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.8.2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. XX/XXXX. V uvedenom
rozhodnutí Ústavný súd SR zaujal právny názor, podľa ktorého právo na náhradu škody z titulu úhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a právo nanáhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné
nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových
tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom.

12.2. Právny názor vyslovený v neskoršom rozhodnutí Ústavného súdu SR je plne akceptovateľný aj v
súdenej veci. Skutočnosť, že protiprávnym konaním (pri dopravnej nehode) došlo k zásahu do zdravia
a telesnej integrity žalobcu, nie je sporná. Rovnako nie je sporné, že v súvislosti, resp. v dôsledku
poškodenia zdraviamalžalobcapreukázateľnenepriaznivénásledkyv súkromnej akoajrodinnejsfére.
Hospitalizácia a následné liečenie mali za následok, že začali vznikať nezhody (hádky s manželkou,

deťmi), žalobca bol vylúčený zo spoločných aktivít s rodinou, keďže sa nemohol plnohodnotne podieľať
na rodinnom živote, došlo k zániku jeho kamarátstiev a k zvýšeniu sociálnej izolácie žalobcu, ktorý
bol pred dopravnou nehodou spoločensky aktívnym človekom s množstvom koníčkov, či už športových
alebo v súvislosti s aktívnym trávením voľného času (rybárstvo, návštevy divadiel), ktoré v dôsledku
nepriaznivého stavu nemohol ďalej vykonávať. Odvolací súd preto nerozporuje názor žalobcu, že
dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých sférach jeho súkromného a rodinného života

(pozri odsek 30. a 31. napadnutého rozsudku). Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy zákona č.
437/2004 Z.z. je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a
odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri
uplatnení v živote a spoločnosti. Citované ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. teda upravujú náhradu
za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom ale napríklad aj

v politickom či športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v
rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok
poškodenia zdravia.
12.3. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si žalobou (č.l. 3 spisu) v súvislosti s dopravnou nehodou na
základe rovnakého popisu skutkového stavu uplatnil pôvodne v konaní vedenom na Okresnom súde

pod sp. zn. 16 C 258/2014 náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti
a po skončení pracovnej neschopnosti; náklady na opravu poškodenej veci; účelne vynaložené
náklady spojené s liečením; náhradu nemajetkovej ujmy. Žaloba v časti náhrady za bolesť, sťaženie
spoločenského uplatnenia, zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bola vylúčená na

samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 16 C 316/2014. Žalovaný 2/ ešte pred začatím tohto
konania dobrovoľné uhradil žalobcovi bolestné vo výške 4.057,20€ (5.796,-€ - 30% spoluzavinenie) a
sťaženie spoločenského uplatnenia 4.395,30€ (6.279,-€ - 30% spoluzavinenie). Odvolaciemu súdu je z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 316/2014 súd prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 15. novembra 2017 čiastočne žalobcovi vyhovel a zaviazal žalovaných k úhrade

sumy 5.192,25 € (1.738,80 € - doplatok 30 % náhrady bolestného; 1.883,70 € - doplatok 30 % náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia; 1.569,75 € - 25 % zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia).
Rozsudok bol v tejto časti potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/132/2018 - 249
zo dňa 16.10.2018 . Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd zhodne dospeli k záveru , že následky
v podobe obmedzenia hybnosti driekovej chrbtice vedúce k invalidite negatívne ovplyvnili celkovú

kvalitu života žalobcu v produktívnom veku, zhoršili jeho sebestačnosť pri zvládaní každodenných
úkonov v rámci bežného ako aj rodinného života, výrazne sťažili možnosti jeho ďalšieho pracovného
uplatnenia a obmedzili možnosti jeho aktívneho športového vyžitia a plnohodnotného realizovania
sa v záľubách. Odvolací súd mal zato, že súd prvej inštancie dôvodne posúdil daný prípad ako
hodný osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje zvýšenie náhrady a správne zhodnotil intenzitu (stupeň)

závažnosti poškodenia zdravia a jeho dôsledky na možnosti uplatniť sa v živote a spoločnosti. Pri
posúdení rozsahu obmedzenia predpokladov pre ďalšie uplatnenie žalobcu správne prihliadol na
konkrétne poškodenie zdravia žalobcu a jeho dosah na súkromný a pracovný život.
12.4. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že odškodnenie dôsledkov poškodenia zdravia žalobcu
aj v súkromnom a rodinnom živote boli na základe rovnakých skutkových tvrdení odškodnené

prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Názor vyslovený v rozhodnutí
Ústavného súdu SR o nemožnosti duplicitného uplatnenia práva na náhradu škody z titulu úhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a práva na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je preto plnom
rozsahu konformný a akceptovateľný.

13. Ak teda súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žaloba v časti priznania
náhrady nemajetkovej ujmy je sčasti dôvodná vychádzal z názoru, ktorý bol prekonaný neskorším
rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.8.2014, ktoré rozhodnutie bolo
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 15/2015 vdôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a preto odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo
zvyšnej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá odvolací súd ako vo výroku vecne správny rozsudok súdu

prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
14. Vzhľadom na závery, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu odvolací súd nepovažoval za
potrebné ďalej sa zaoberať ďalšími dôvodmi odvolania žalobcu (námietky týkajúce sa výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy) ako aj žalovaného 2./ (námietky týkajúce sa výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, pasívnej legitimácie žalovaného 2./), , keď tieto by neboli spôsobilé privodiť iné

právne hodnotenie stavu veci a nemali by vplyv na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Ústavný súd
vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé
súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
15. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 C.s.p.. V konaní boli plne úspešný žalovaní 1./,2./, preto im vznikol voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov

konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).