Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, May 28, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/683/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113231548
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113231548.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: N.. T.G. T., nar.
X.XX.XXXX, bytom PoI. X, XXX XX X., právne zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o.,
Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO 47 232 765, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 951,78

eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.7.2015, č.k.
19C/181/2013-140, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie náhrady škody
vo výške 951,78 eur spolu s príslušenstvom, titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a

žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2, §
15 ods.1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ust. § 3 ods. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „ Občiansky zákonník“), § 21 ods. 4,5, § 101 ods.1, § 120 ods. 1, § 121, § 123, § 125, § 132, § 153

ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej len „ O.s.p.“) a vecne tým, že nemal
v trestnom konaní od momentu vznesenia obvinenia do momentu právoplatného oslobodenia žalobcu
spod obžaloby preukázaný žalobcom namietaný nesprávny úradný postup a ani neboli konštatované
prieťahy v trestnom konaní. Z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania nemal súd prvej inštancie
za preukázané, že by rozhodnutia vydané v prípravnom konaní boli zrušené pre nezákonnosť, rovnako
ani v konaní pred súdom nedošlo k zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia pre nezákonnosť. Na

základe obsahu pripojených vyšetrovacích spisov dospel súd prvej inštancie k záveru, že na vydanie
uznesení o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania
splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní
o sťažnosti. Ustálil, že v čase vydania uznesení o vznesení obvinenia existovala z dovtedy v trestnom
konaní vykonaného dokazovania (výpoveď poškodenej, výsledky rekognície, údaje z uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzky) pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcu, ktorá

sa nepotvrdila len v dôsledku dôkaznej núdze, keďže poškodená N.. Š. v priebehu trestného konania
zomrela. I keď extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969
Zb.“) , ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu
škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie
trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade,

uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Poukazujúc na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 súd prvej inštancie uviedol, že za nezákonné nemôžebyť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia
osobitostí trestného prípadu. Vzhľadom k zistenému skutkovému a právnemu stavu, osobitostiam

prejednávaného prípadu súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie uplatneného nároku na
náhradu škody žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických, všeobecne
uznávaných a udržiavaných zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo
dokonca až contra legem.

3. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že z predložených listinných dôkazov - príjmových
pokladničných dokladov vystavených Y.. N. Syrovým (čl.45,46) nebolo možné prijať jednoznačný záver,
že ním účtované zálohy na právne služby boli realizované práve v príčinnej súvislosti s napádaným
trestným konaním žalobcu, nakoľko predložené príjmové doklady, s výnimkou dokladu z 15.10.2012
na sumu 35,82 eur, neobsahovali označenie konkrétneho právneho titulu, na podklade ktorého boli
vystavené, ako účel platby je uvedený „právne služby, záloha“, čo spochybňuje samotnú príčinnú

súvislosť medzi uplatnenou škodou a trestným konaním, a bolo to tak ďalším dôvodom pre zamietnutie
žaloby.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne procesne
úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil a z obsahu spisu nevyplývali.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu
uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Poukazujúc na ust. § 135 ods. 1 O.s.p. mal za to, že súd prvej
inštancie riešil otázku, ktorá mu neprináležala a to otázku viny a dôvod jeho oslobodenia, na základe
čoho žalobu zamietol. Dal do pozornosti, že jednou z najvýznamnejších zásad trestného konania je

prezumpcia neviny zakotvená v § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, podľa ktorého sa
každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Taktiež je povinnosťou štátu a jeho orgánov preukázať vinu trestne
stíhaného a platí, že nedokázaná vina sa posudzuje rovnako ako preukázaná nevina. Súd v civilnom
konaní nie je preto oprávnený robiť závery o tom, ako by súd rozhodol o vine obžalovaného v prípade, že

by neexistovala dôkazná núdza. Z priebehu trestného konania bolo zrejmým, že Krajský súd v Bratislave
zrušil rozsudok prvoinštančného súdu, pretože tento nevykonal dôkaz, ktorý nadriadený súd považoval
za potrebný na odstránenie pochybností o vine obžalovaného. Pokiaľ sa konanie z dôvodu pochybenia
súdu prvej inštancie natiahlo natoľko, že poškodená zomrela a nebolo možné dôkaz vykonať, nemožno
to vykladať v jeho neprospech. Taktiež mal za to, že v jeho neprospech nemožno vykladať ani jeho

predchádzajúce odsúdenia, nakoľko zo samotnej skutočnosti, že už bol právoplatne odsúdený sa nedá
posúdiť otázka jeho viny v inom trestnom stíhaní - obzvlášť, ak bol spod obžaloby oslobodený. Ku
konštatovaniu súdu prvej inštancie, že z pokladničných dokladov nebolo možné prijať jednoznačný
záver, že účtované zálohy boli realizované v príčinnej súvislosti s napádaným trestným konaním uviedol,
že suma na predložených pokladničných dokladoch súhlasí s vyčíslením trov v trestnom konaní , pričom

stačí preukázať, že uhradil sumu, ktorá mu bola advokátom vyúčtovaná za právne služby, nakoľko
účelnosť vynaložených nákladov nebola namietaná ani žalovaným. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej
inštancie, zdôvodniac svoje rozhodnutie osobitnými okolnosťami prípadu, nestanovil žiadne kritériá,
z ktorých možno určiť, čo sa v iných prípadoch považuje za osobitné okolnosti. Na základe vyššie
uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe

vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.

6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.12.2015
a uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie v konaní riešil otázku, ktorá
mu neprináležala. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel

vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania k názoru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia
(ČVS: ORP- 448/1-OVS-B3-2009 zo dňa 5.6.2009 a ČVS: ORP-137/1-OEK-B3-2008 zo dňa 5.6.2008)
orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné
predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnostiach a v
čase vydania oboch uznesení o vznesení obvinenia existovala z dovtedy v trestnom konaní vykonaného

dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcom, ktorá sa nepotvrdila len
v dôsledku dôkaznej núdze, keďže poškodená Ing. Štefánková v priebehu trestného konania zomrela.
Súhlasil s odkazom súdu prvej inštancie na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS
163/2013-50 zo dňa 13.11.2013. Plne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že vydaním uznesenío vznesení obvinenia (ČVS: ORP-448/1-OVS-B3-2009 zo dňa 5.6.2009 a ČVS: ORP-137/1-OEK-
B3-2008 zo dňa 5.6.2008) orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad
trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie

obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a
že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou
osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Taktiež zastával
názor, že v predmetnej veci ide o prípad osobitného zreteľa, a to práve z dôvodu úmrtia poškodenej,
nakoľko práve vzhľadom na túto skutočnosť vydal Okresný súd Bratislava III dňa 19.1.2012 rozsudok

sp.zn. 46T 128/2009, ktorým žalobcu spod obžaloby oslobodil. Vzhľadom na uvedené na predmetnú
vec možno plne aplikovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa
13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať
za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého
skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Preto žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.

8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo
prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo

v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie
bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v
prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

(§ 383 C.s.p.).

9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uznesením zo dňa 5.6.2008 ČVS:ORP-137/1-OEK-B3-2008
vydaným Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave III bolo voči žalobcovi začaté stíhanie ako obvineného
za prečin neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej
karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť,

ktorá bola zamietnutá. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa 31.8.2009 na
žalobcu obžalobu. Okresný súd Bratislava III v trestnej veci vydal dňa 14.9.2009 trestný rozkaz sp.
zn. 46T 128/2009, proti ktorému podal žalobca ako obžalovaný odpor. Okresný súd Bratislava III
rozsudkom zo dňa 28.1.2010 sp.zn. 46T 128/2009, uznal žalobcu za vinného zo spáchania prečinu
neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty.

Na odvolanie žalobcu (obžalovaného) Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.5.2010 sp.zn. 1To
73/2010 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uznesením OR PZ -JKP Bratislava zo dňa 5.6.2009 ČVS: ORP-448/1-OSV-B3-2009 bolo voči žalobcovi
začaté trestné stíhanie ako obvineného pre prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť žalobca. Okresná prokuratúra Bratislava

III uznesením zo dňa 16.7.2009 č.k. 4Pv 144/08-17 sťažnosť žalobcu (obvineného) zamietla. Následne
Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa 2.11.2011 na žalobcu obžalobu.
Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 3.11.2011 sp.zn. 1T/120/2011 spojil na spoločné
prejednanie a rozhodnutie vec vedenú pod sp.zn. 1T 120/2011 a vec vedenú na pod sp.zn.46T/128/2009, na konanie pod spoločnou značkou 46T/128/2009. Okresný súd Bratislava III rozsudkom
zo dňa 19.1.2012 sp.zn. 46T/128/2009 oslobodil obžalovaného - žalobcu spod obžaloby Okresnej
prokuratúry Bratislava III č. 4Pv 137/2008 zo dňa 2.9.2009 a č. 4Pv 144/2008 zo dňa 2.11.2011, keďže

nebolo preukázané, že skutky spáchal. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.2.2012. Podaním
zo dňa 5.3.2013 doručil žalobca Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 13.8.2013 postúpilo žiadosť
žalobcu Generálnej prokuratúre SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 10.9.2013 žalobcovi
oznámila, že nie je príslušná vo veci konať, preto odstupuje žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR. Dňa

19.9.2013 doručil žalobca žalobu na súd.

12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

14. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

15. Podľa § 5 ods. 3 cit. zákona ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú
predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda
vznikla.

16. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

17. Žalobca podané odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že
uvedený odvolací dôvod uplatnený žalobcom bol naplnený.

18. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých

bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody tak už uvádzaný § 6
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje
okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to

príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť
dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011 ).

19. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako
aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnymúradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či

nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969
Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále
použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo
15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad
III. ÚS 117/06 , I. ÚS 320/2016 , I. ÚS

395/2016 a iné).

20. Právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ktorým odkazoval na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, neboli správne, nakoľko predmetom konania pred
ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným postupom najvyššieho súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.
6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa vo vzťahu
k žalobcom uplatneným nárokom náležite nevysporiadal s otázkou plynutia premlčacej lehoty podľa §

22 zákona o zodpovednosti za škodu, čo bola podľa sťažovateľa primárna otázka pre rozhodnutie o
včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal najvyšší súd (a pred ním aj okresný súd a krajský súd, pozn.)
vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu aj ich vecnej dôvodnosti. Odvolací súd dáva do
pozornosti, že v uvedenom náleze Ústavný súd SR vyslovil síce, že vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa

trestnékonanievedieužprevyššístupeňpravdepodobnosti,žeprešetrovanýskutokspáchalakonkrétna
osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností
rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne
predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie
ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené

ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Zároveň ale dodal, že
legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného
poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti

nemu.

21. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie
vychádzajúce zo záveru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia boli v čase ich vydania splnené
všetky zákonné predpoklady odôvodňujúce záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe

kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za
nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z ústavno-konformných úvah.
Odvolací súd pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v

trestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozrenie,aleto,čisaichpodozrenievtrestnomkonanípotvrdilo.
Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na
dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné
považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Na
základe uvedeného potom nemožno považovať hore uvedené právne závery, ku ktorým dospel súd

prvej inštancie, za právne udržateľné.

22. I keď súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie zdôvodnil neexistenciou nezákonného
rozhodnutia, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na osobitosti prejednávanej veci arozpor s dobrými mravmi, vo vzťahu ku ktorým svoje závery neodôvodnil. Zároveň súd prvej inštancie
vyslovil záver, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatneným
nárokom na náhradu škody a tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalovaného v časti
nepreskúmateľnosti výšky žalobcom uplatňovaného nároku ako aj s námietkou premlčania vznesenou
žalovaným vo vzťahu k trovám konania za roky 2008 a 2009. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
tak nemožno bez ďalšieho posúdiť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Na základe uvedeného možno konštatovať

porušenie právo na spravodlivý proces, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
možno považovať za predčasné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

23. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998)

považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

24. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá
veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje

krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide
v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri U. proti G., rozsudok z roku 2009),
prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (G. proti G.usku, rozsudok

z roku 2003).

25. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, keď v danom prípade sa súd prvej inštancie
dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovaného vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatňovanú

v konaní žalobcom, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu
(§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.); konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššej inštancie neprichádza z
logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu
umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na

jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 C.s.p.).

26. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods.1 písm. b), c) C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej
inštancienaďalšiekonanie.Úlohouprvoinštančnéhosúdubudepriďalšomprejednaníveci,vychádzajúc

zpredpokladuexistencienezákonnéhorozhodnutia,zameraťsanapreskúmaniesplneniaďalšíchdvoch
podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to vznikom škody a
príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, neopomenúc vysporiadať sa s
námietkou premlčania vznesenou žalovaným v konaní (čl. 70), riadiac sa právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.), opätovne vo veci rozhodne a rozhodnutie

odôvodnítak,abyzodpovedaloust.§220ods.2C.s.p.,t.zn.vňomuvediestručnýajasnývýkladotom,o
ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri nárokov uplatnených žalobcom.

27. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).