Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 12, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 19C/181/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113231548
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Bošková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1113231548.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Magdalénou Boškovou v právnej veci žalobcu:

N.. T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX Bratislava, právne zastúpený : Advokátska kancelária
Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO 47 232 765 proti žalovanému:
Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85
Bratislava o náhradu škody vo výške 951,78 eur s prísl. Takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 19.09.2013 domáhal vydania

rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného označeného ako Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR a Generálnou prokuratúrou SR na zaplatenie náhrady majetkovej škody
vo výške 951,78 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,75 % ročne od 07.09.2013 do zaplatenia
podľazákonač.514/2003Z.z.Uplatnenáškodamalažalobcovivzniknúťvsúvislostistrestnýmkonaním,
ktoré bolo voči nemu vedené až do štádia podania obžaloby, pred Okresným súdom Bratislava III, sp.
zn. 46T 128/2009. V označenom trestnom konaní bol žalobca spod obžaloby Okresnej prokuratúry
Bratislava III sp. zn. 4Pv 137/2008 a zn. 4Pv 144/2008 oslobodený. Podľa odôvodnenia žaloby sa orgány

činné v trestnom konaní dopustili v trestnom konaní bližšie nešpecifikovaného nesprávneho úradného
postupu a vydania nezákonného rozhodnutia. Trestné konanie voči žalobcovi začal úrad justičnej a
kriminálnej polície dňa 05.06.2008 vydaním uznesenia o vznesení obvinenia pre prečin neoprávneného
vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 TZ.
Sťažnosť žalobcu voči uzneseniu bola zamietnutá. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala
vo veci dňa 31.08.2009 na žalobcu obžalobu. Okresný súd Bratislava III následne vo v trestnej veci
vydal dňa 14.09.2009 trestný rozkaz sp. zn. 46T 128/2009, proti ktorému podal žalobca ako obžalovaný

odpor, okresný súd vydal dňa 28.01.2010 rozsudok, ktorý bol po odvolaní žalobcu Krajským súdom
Bratislava zrušený uznesením sp. zn. lTo 73/2010 v plnom rozsahu a vec bola súdu prvého stupňa
vrátenánanovéprejednaniearozhodnutie.RozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIII,zdňa19.012012,
právoplatným a vykonateľným dňa 04.02.2012 konajúci súd oslobodil žalobcu spod obžaloby Okresnej
prokuratúry Bratislava III č. 4Pv 137/2008 a 4Pv 144/2008. Počas trestného stíhania sa uskutočnilo
viacero procesných úkonov, na ktorých sa zúčastnil obhajca žalobcu JUDr. Ivan Syrový, v súvislosti s
ktorým mu vznikli trovy právneho zastúpenia vo výške 951,78 eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov.

1.1. Žalobca za nezákonné považuje rozhodnutie o vznesení obvinenia CVS: C.-XXX/X- C.-X.-XXXX zo
dňa 05.06.2009, rozhodnutie o vznesení obvinenia ČVS: C.-XXX/X-C.- X.-XXXX zo dňa 05.06.2008, ato aj napriek tomu, že jeho sťažnosti voči obom uzneseniam boli zamietnuté. V súlade s judikatúrou NS
SR sa, podľa žalobcu, za zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia považuje aj zastavenie konania
alebo oslobodenie spod obžaloby. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a odkazom na judikát NS SR sp. zn.

lCdo 53/93 navrhovateľ splna všetky podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.
1.2.Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na viacero štátnych
orgánov - MV SR a MS SR, a to písomnými podaniami zo dňa 05.03.2013. MV SR predmetnú žiadosť
listom zo dňa 13.03.2013 odstúpilo na Generálnu prokuratúru SR, obdobne tak podaním zo dňa

13.08.2013 postupovalo aj MS SR.
2. Konajúci súd v zmysle § 21 ods. 4 a ods. 5 O.s.p. v spojení s § 4 ods. 1 písm. f) zákona
č. 514/2003 Z.z., ako aj s odkazom na právny názor vyslovený v Uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo
149/2011 ustálil okruh účastníkov na strane žalovaného tak, že žalovaným je Slovenská republika, v
mene ktorej v prejednávanom prípade koná Generálna prokuratúra SR, čím bol odstránený vytýkaný
procesný nedostatok žaloby. Predmetné Uznesenie zo dňa 01.06.2015 nadobudlo právoplatnosť dňa

10.06.2015. K ustálenie tohto štátneho orgánu došlo z dôvodu, že trestná vec žalobcu dospela na
základe obžaloby prokurátora do štádia súdneho konania, v ktoré skončilo jeho oslobodením spod
obžaloby. Keďže nedošlo k právoplatnému odsúdeniu žalobcu v konaní pred súdom, a k následnému
zrušeniu právoplatného rozsudku je vylúčené, aby v prejednávanej veci za štát konalo MS SR. Nakoľko
v prípravnom trestnom konaní nedošlo k pochybeniu vyšetrovateľa, resp. iného povereného orgánu

Policajného zboru, tieto orgány nevydali rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, naopak
sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia boli prokuratúrou zamietnuté, vo veci bola
podaná obžaloba príslušnou okresnou prokuratúrou, je vylúčené, aby orgánom konajúcim v mene štátu
bolo Ministerstvo vnútra SR (§4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.).
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 23.01.2014 (čl.69 a nasl.). Vo

vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku žalovaný poukázal na chronológiu trestného konania, z ktorého
je nesporné, že dňa 14.09.2009 bol v trestnej veci sp. zn. 46T 128/2009 Okresným súdom Bratislava
III vydaný trestný rozkaz, ktorým bol žalobca uznaný vinným z prečinu neoprávneného vyrobenia a
používania elektronického platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s
prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ, dňa 28.01.2010 súd vydal v tejto trestnej veci rozsudok, ktorým

bol žalobca opätovne uznaný vinným z prečinu neoprávneného vyrobenia a používania elektronického
platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa §
212 ods. 1 TZ, následne KS v Bratislave vydal dňa 19.05.2010 Uznesenie sp. zn. lTo 73/2010, ktorým
napadnutý rozsudok zrušil, z dôvodu, že bude potrebné súdom prvého stupňa vykonať konfrontáciu
medzi obžalovaným a poškodenou N.. Q. Š.. Dňa

02.07.2010 poškodená zomrela. Následne dňa 19.01.2012 vydal okresný súd rozsudok, ktorým
navrhovateľ oslobodil spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že skutky spáchal obžalovaný, a to
vzhľadom na dôkaznú núdzu - úmrtie poškodenej.
3.1. Žalovaný poukázal na doterajšie správanie žalobcu, keď tento bol za obdobnú trestnú činnosť
právoplatne odsúdený a to Okresným súdom v Žiline v konaní sp. zn. 1T 85/2011, a ku dňu podania

vyjadrenie neprávoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 1 T/l 69/2010.
3.2. Žalovaný tiež vo svojom vyjadrení odkázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
9C 66/2008 a rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co 251/2010. Z označených rozhodnutí
je nesporné, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa nemožno považovať uznesenie o vznesení
obvinenia za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. V týchto prípadoch

by mali súdy skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v §2 TP
orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalovaný sa v tejto súvislosti domnieva, že vzhľadom na skutkové
okolnosti prejednávaného prípadu, ktoré vyplývajú z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že základné zásady
trestného konania dodržané boli, zistené okolnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a
že na podklade zistených skutočností je dostatočne dôvodný záver, že tento čin bol spáchaný určitou

osobou, pričom preukázanie viny obžalovanému je až vecou dokazovania pred súdom. Vzhľadom na
uvedené má žalovaný za to, že žalobný návrh žalobcu je absolútne nedôvodný a tomuto preto nevznikol
nárok na náhradu škody. Žalobu žiadal preto zamietnuť. Z opatrnosti vzniesol námietku premlčania voči
trovám vyčísleným v rokoch 2008 a 2009.
4. Predmetom konania je posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na majetkovú škodu vo výške 951,78

eur, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným na Okresnom súde
Bratislava III sp. zn. 46T 128/2009 podľa zákona č. 514/2003 Z.z. titulom vydania nezákonného
rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Za nezákonné rozhodnutie žalobca označil Uznesenia
o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III ČVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa05.06.2009 a CVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 05.06.2008. Nesprávny úradný postup žalobca bližšie
v žalobe nekonkretizoval.
5.Súdvprejednávanejvecivykonaldokazovanievýsluchomžalobcu,poverenéhozástupcužalovaného,

oboznámenímsasobsahompripojenéhospisovéhomateriáluOkresnéhosúduBratislavaIII,sp.zn.46T
128/2009, s písomným Vyúčtovaním právnych služieb, Príjmovými pokladničnými dokladmi vystavenými
JUDr. Ivanom Syrovým, oboznámením s obsahom spisového materiálu Okresného súdu Žilina sp. zn.
1T 85/2011 a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5.1. Žalobca zotrval na svojich skutkových a právnych tvrdeniach vyjadrených v žalobnom návrhu.
Návrhy na doplnenie dokazovania nevzniesol.
5.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, na podporu svojich argumentov, ktoré boli obsahom jeho
vyjadrenia k žalobe predložil Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013.
5.3. Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1T/85/2011 súd zistil, že
žalobca bol rozsudkom sp. zn. 1T/85/2011-321 zo dňa 10.09.2012 právoplatne uznaný za vinného z

pokračovacieho prečinu neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku
a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 TZ a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ, ktorých sa dopustil
tým, že:
- dňa 08.04.2009 v reštaurácií v Žiline počas neprítomnosti T.. T. V., ktorá sa na krátky čas vzdialila od
stola v reštaurácii na toaletu, jej vzal s kabelky, ktorú si nechala pod stolom platobnú kartu k účtu č.

XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v O. X., H..U.. a na T.. T. V. a následne toho istého dňa v čase o 23,49
hod. a dňa 09.04.2009 o 00,04 hod. v Bratislave na Páričkovej ul. z bankomatu O. X., H..U.. pomocou
uvedenej platobnej karty vykonal dva výbery finančnej hotovosti v sumách 660,- eur a 570,- eur, pričom
PIN od platobnej karty vylákal od T.. T. V. v telefonickom rozhovore uskutočnenom v presne nezistenom
čase v mesiacoch marec - apríl 2009, v ktorom sa jej ozval na zoznamovací inzerát, čim svojim konaním

spôsobil T.. T. V.Í. škodu vo výške 1.230,- eur,
- dňa 13.08.2009 v presne nezistenom čase v dopoludňajších hodinách v Trenčíne v reštaurácii
L. W. počas neprítomnosti L.. T. V., ktorá sa na krátky čas vzdialila na toaletu, jej vzal z kabelky,
ktorú si na toaletu nevzala, platobné karty P. X., H..U.. č. XXXXXXXXXXXXXXXX a U. U., H..U.. č.
XXXXXXXXXXXXXXXX, oba vedené na L.. T. V., pričom PIN kód od platobnej karty vylákal od L.. T. V.

v telefonickom rozhovore uskutočnenom dňa 08.08.2009, v ktorom sa jej ozval na zoznamovací inzerát,
pričom v uvedenými platobnými kartami bol pri odchode z reštaurácie zadržaný príslušníkmi polície.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.04.2013, a to v spojení s Uznesením
Krajského súdu v Žiline č.k. 3To 31/2013-365.
5.4.ZodpisuregistratrestovvyhotovenompreúčelytrestnéhokonaniavedenéhopredOkresnýmsúdom

v Žiline zo dňa 18.06.2012 vyplýva, že žalobca bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 5.5.2009, sp. zn. 1T 81/07, právoplatným dňa 16.02.2010 podľa § 212 ods. 1 a 3 TZ č. 300/2005
Z.z. a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 1T 176/09, právoplatným dňa 16.06.2011 podľa
§ 221ods. 1 a 2 TZ č. 300/2005 Z.z. V oboch prípadoch ide o majetkové trestné činy.
6. Z obsahu pripojeného spisového materiálu Okresného súdu v Bratislava III, sp. zn. 46T/120/2011

vyplýva, že žalobca bol na základe Uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III zo dňa
05.06.2008, CVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX trestne stíhaný ako obvinený za prečin neoprávneného
vyrobenia a používanie elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 ods.
1 TZ.
6.1. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala dňa 2.9.2009 na žalobcu obžalobu vedenú

pod č.k. 4Pv 137/08-24. Okresný súd Bratislava III vydal dňa 14.09.2009 trestný rozkaz, ktorým uznal
navrhovateľa za vinného, že v čase od 19,00 hod. do 20.03 hod. dňa 12.02.2008 v X. na U. D. Č.. XX v
byte N.. Q. Š. odcudzil z puzdra na doklady platobnú kartu č. XXXX/XXXX vedenú v B., z ktorej následne
vykonal neoprávnené výbery finančnej hotovosti v Bratislave na Ostredkovej ulici dňa 12.02.2008 v čase
o 21,31 hod. sumu 10.000,- Sk, dňa 13.02.2008 v čase o 01.57 hod. v sume 10.000,- Sk, dňa 14.02.2008

v čase o 00,18 hod. v sume 10.000,- Sk, čím spôsobil poškodenej Q. Š. škodu v sume 30.000,- Sk,
teda neoprávnene si obstaral elektronickú platobnú kartu a prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil
a spôsobil tak malú škodu, čím spáchal prečin neoprávneného vyrobenia o používania elektronického
platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom
krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ.

6.2. Voči trestnému rozkazu podal žalobca odpor. Následne na základe rozsudku sp. zn. 46T/128/2009
zo dňa 28.01.2010 bol žalobca za vyššie uvedené skutky uznaný vinným z prečinu neoprávneného
vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 TZ v jednočinnom
súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ.6.3. Krajský súd v Bratislave vydal dňa 19.05.2010 Uznesenie sp. zn. lTo 73/2010, ktorým napadnutý
rozsudok zrušil, a uložil súdu prvého stupňa vykonať konfrontáciu medzi obžalovaným a poškodenou
N.. Q. Š..

6.4. Žalobca bol základe Uznesenia ORPZ v Bratislava III zo dňa 05.06.2009, CVS: C.-XXX/X-C.-X.-
XXXX trestne stíhaný za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) TZ, nakoľko navrhovateľ v
čase od 19,00 hod. do 20,00 hod. dňa 14.02.2008 v X., na U. D. Č.. XX z bytu č 6 nachádzajúceho sa
na druhom poschodí neznámym spôsobom bez použitia násilia odcudzil zo stola v obývacej miestnosti
obálku z hotovosťou vo výške 200.000,- Sk, čím poškodenej N.. Q. Š. vznikla škoda krádežou vo výške

200.000,- Sk. Voči tomuto uzneseniu podal žalobca ako obvinený sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra
Bratislava III Uznesením zo dňa 16.07.2009 zamietla ako nedôvodnú.

6.5. Dňa 02.07.2010 poškodená N.. Q. Š. zomrela.
6.6. Okresná prokuratúra Bratislava III podala dňa 02.11.2011 na Okresný súd Bratislava III v trestnej
veci žalobcu obžalobu č.k. 4Pv 144/08-62 na tom skutkovom základe, že v čase od 19,00 hod. do 20,00

hod. dňa 14.02.2008 v X., na U. D. Č.. XX z bytu č 6 nachádzajúceho sa na druhom poschodí odcudzil
zo stola nachádzajúceho sa v obývacej miestnosti obálku z hotovosťou vo výške 200.000,- Sk, čím
poškodenej medzičasom zosnulej N.. Q. Š. spôsobil škodu vo výške 6.638,80 eur, teda si cudziu vec
prisvojil tým, že sa jej zmocnil, čím spôsobil väčšiu škodu, čím spáchal prečin krádeže podľa § 212 ods.
1, ods. 3 písm. a) TZ.

6.7. Dňa 03.11.2011 bolo Okresným súdom Bratislava III vydané Uznesenie č.k. 1T 120/2011, ktorým
bola trestná vec obžalovaného N.. T. T.Q. vedená pod číslom 1T 120/2011 spojená na spoločné
prejednanie a rozhodnutie s trestnou vecou sp. zn. 46T 128/2009, s tým, že obe trestné veci budú
vedené pod spoločnou značkou 46T 128/2009. Následne dňa 19.01.2012 vydal Okresný súd Bratislava
III rozsudok, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby za skutky, ktoré sa mu kládli za vinu, keďže nebolo

dokázané, že skutky spáchal obžalovaný, a to vzhľadom na dôkaznú núdzu - úmrtie poškodenej N.. Q.
Š.. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.02.2012.

6.8. Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III je zrejmé, že navrhovateľ bol
v trestnom konaní zastúpený ním zvoleným obhajcom a že tento na základe udeleného splnomocnenia

vykonal úkony právnej pomoci.

6.9. K samotnému predbežnému prerokovaniu uplatneného nároku príslušným orgánom - GP SR
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nedošlo, predmetná žiadosť žalobcu bola týmto orgánom
(nesprávne) postúpená na Ministerstvo spravodlivosti SR, a to listom zo dňa 10.09.2013 GP SR takto

postupovala napriek tomu, že MS SR ešte predtým - podaním zo dňa 13.08.2013, ktorého obsahom bolo
právne zrozumiteľné zdôvodnenie zvoleného postupu, žiadosť žalobcu postúpilo na vybavenie práve
GP SR.

7. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť.
7.1. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, trestnom

konaní alebo správnom konaní.
7.2. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
7.3. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.7.4. Podľa § 9 ods. 1 zákona . 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
7.5. Podľa §9 ods. 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

7.6. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
7.7. Podľa §3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
8. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí 19C/181/2013 - 140 zo dňa 24.07.2015 rozhodol tak,

že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak,
že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol v trestnom konaní vedenom
pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 46T/128/09 úspešný, keďže v konečnom dôsledku bol
právoplatne spod obžaloby, teda skutkov, ktoré sa mu kládli za vinu, oslobodený. Žiadne z rozhodnutí
vydaných v rámci uvedeného trestného konania v prípravnom konaní však nebolo zrušené pre jeho

nezákonnosť, obdobne ani v konaní pred súdom nedošlo k zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia
pre nezákonnosť. K oslobodeniu žalobcu takmer výlučne prispela tá okolnosť, že poškodená N.. Š.
počas trestného konania zomrela. Súd nemal v trestnom konaní od momentu vznesenia obvinenia do
momentu právoplatného oslobodenia navrhovateľa spod obžaloby preukázaný žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup, t.j. taký postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý by spočíval v

porušení pravidiel predpísaných právnymi normami, v tomto prípade trestným poriadkom, a ktorý
nakoniec ani nebol navrhovateľom presne definovaný. Takisto neboli konštatované ani prieťahy v
trestnom konaní. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol
síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie

spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný
absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného
stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp.
obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu.
8.1. V prejednávanom prípade súd dospel na základe obsahu oboch pripojených vyšetrovacích spisov

k záveru, že na vydanie oboch vyššie označených uznesení o vznesení obvinenia orgánmi činnými v
trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého
dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. V čase vydania oboch uznesení
o vznesení obvinenia existovala z doposiaľ v trestnom konaní vykonaného dokazovania (výpoveď
poškodenej, výsledky rekognície, údaje z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky) pravdepodobnosť

o spáchaní tam definovaných skutkov navrhovateľom, ktorá sa nepotvrdila len v dôsledku dôkaznej
núdze, keďže poškodená N.. Š. v priebehu trestného konania zomrela. V tejto súvislosti súd plne
odkazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11,2013, ktorý je potrebné
analogicky použiť aj v tomto prípade.
8.2. V súvislosti so žalobcom namietaným trestným konaním, ktoré bolo zavŕšené podaním obžaloby

pred Okresným súdom Bratislava III je potrebné dodať, že žalobca bol súbežne trestne stíhaný za
obdobné skutky, ktorých sa mal dopustiť 08.04.2009 a 13.08.2009 aj Okresným riaditeľstvom PZ v
Žiline, a to na základe uznesenia o vznesení obvinenia ČVS C.-XXX/OVK-ZA-XXXX, pričom za tieto
skutky je žalobca už v súčasnosti právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1T
85/2011, tak ako je už popísané vyššie. Za majetkovú trestnú činnosť bol žalobca v minulosti právoplatne

odsúdený aj rozsudkami Okresného súdu Bratislava II, čo vyplýva z jeho odpisu z registra trestov,
prebieha tiež voči nemu trestné konanie pred Okresným súdom v Topoľčanoch. Za zisteného vyššie
popísaného skutkového a právneho stavu, osobitosti prejednávaného prípadu by priznanie uplatneného
nároku na náhradu škody žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických, všeobecne
uznávaných a udržiavaných zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo

dokoncaažcontralegem.Preúplnosťsúdksamotnejvýškeuplatnenejškodydodáva,žezpredložených
listinných dôkazov - príjmových pokladničných dokladov vystavených JUDr. Ivanom Syrovým (čl.45,46)
nie je možné prijať jednoznačný záver, že ním účtované zálohy na právne služby boli realizované práve
v príčinnej súvislosti s napádaným trestným konaním navrhovateľa. Predložené príjmové doklady, svýnimkou dokladu z 15.10.2012 na sumu 35,82 eur, neobsahujú označenie konkrétneho právneho titulu,
na podklade ktorého boli vystavené, ako účel platby je uvedený "právne služby, záloha".
9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu

uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Poukazujúc na ust. § 135 ods. 1 O.s.p. mal za to, že súd prvej
inštancie riešil otázku, ktorá mu neprináležala a to otázku viny a dôvod jeho oslobodenia, na základe
čoho žalobu zamietol. Dal do pozornosti, že jednou z najvýznamnejších zásad trestného konania je
prezumpcia neviny zakotvená v § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, podľa ktorého sa
každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Taktiež je povinnosťou štátu a jeho orgánov preukázať vinu trestne
stíhaného a platí, žc nedokázaná vina sa posudzuje rovnako ako preukázaná nevina. Súd v civilnom
konaní nie je preto oprávnený robiť závery o tom, ako by súd rozhodol o vine obžalovaného v prípade, že
by neexistovala dôkazná núdza. Z priebehu trestného konania bolo zrejmým, že Krajský súd v Bratislave
zrušil rozsudok prvoinštančného súdu, pretože tento nevykonal dôkaz, ktorý nadriadený súd považoval
za potrebný na odstránenie pochybností o vine obžalovaného. Pokiaľ sa konanie z dôvodu pochybenia

súdu prvej inštancie natiahlo natoľko, že poškodená zomrela a nebolo možné dôkaz vykonať, nemožno
to vykladať v jeho neprospech. Taktiež mal za to, že v jeho neprospech nemožno vykladal ani jeho
predchádzajúce odsúdenia, nakoľko zo samotnej skutočnosti, že už bol právoplatne odsúdený sa nedá
posúdiť otázka jeho viny v inom trestnom stíhaní - obzvlášť, ak bol spod obžaloby oslobodený. Ku
konštatovaniu súdu prvej inštancie, že z pokladničných dokladov nebolo možné prijať jednoznačný

záver, že účtované zálohy boli realizované v príčinnej súvislosti s napádaným trestným konaním uviedol,
že suma na predložených pokladničných dokladoch súhlasí s vyčíslením trov v trestnom konaní , pričom
stačí preukázať, že uhradil sumu, ktorá mu bola advokátom vyúčtovaná za právne služby, nakoľko
účelnosť vynaložených nákladov nebola namietaná ani žalovaným. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej
inštancie, zdôvodniac svoje rozhodnutie osobitnými okolnosťami prípadu , nestanovil žiadne kritériá,

z ktorých možno určiť, čo sa v iných prípadoch považuje za osobitné okolnosti. Na základe vyššie
uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe
vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.
10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.12.2015
a uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie v konaní riešil otázku, ktorá

mu neprináležala. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania k názoru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia
(ČVS: C.- XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 5.6.2009 a ČVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 5.6.2008) orgánmi
činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady,
z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnostiach a v čase vydania

oboch uznesení o vznesení obvinenia existovala z dovtedy v trestnom konaní vykonaného dokazovania
pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcom, ktorá sa nepotvrdila len v dôsledku
dôkaznej núdze, keďže poškodená N.. Š. v priebehu trestného konania zomrela. Súhlasil s odkazom
súdu prvej inštancie na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo
dňa 13.11.2013. Plne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že vydaním uznesení o vznesení

obvinenia (ČVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 5.6.2009 a ČVS: C.-XXX/X- C.-X.-XXXX zo dňa
5.6.2008) orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania
vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa
zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade
zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom

preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Taktiež zastával názor, že v
predmetnej veci ide o prípad osobitného zreteľa, a to práve z dôvodu úmrtia poškodenej, nakoľko
práve vzhľadom na túto skutočnosť vydal Okresný súd Bratislava III dňa 19.1.2012 rozsudok sp.zn. 46T
128/2009, ktorým žalobcu spod obžaloby oslobodil. Vzhľadom na uvedené na predmetnú vec možno
plne aplikovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013,

podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonne
ibazdôvodu,ževčasejehovydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchamurčitéhoskutkukonkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne potvrdil.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je podané dôvodne pričom z obsahu spisu zistil, že uznesením zo dňa 5.6.2008 Č.:C.-XXX/l- C.-
X.-XXXX vydaným Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave 111 bolo voči žalobcovi začaté stíhanie ako
obvineného za prečin neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku ainej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca
sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa
31.08.2009 na žalobcu obžalobu. Okresný súd Bratislava III v trestnej veci vydal dňa 14.09.2009 trestný

rozkaz sp. zn. 46T 128/2009, proti ktorému podal žalobca ako obžalovaný odpor. Okresný súd Bratislava
III rozsudkom zo dňa 28.1.2010 sp.zn. 46T 128/2009, uznal žalobcu za vinného zo spáchania prečinu
neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty.
Na odvolanie žalobcu (obžalovaného) Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.05.2010 sp.zn.
lTo 73/2010 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Uznesením OR PZ -JKP Bratislava zo dňa 5.6.2009 ČVS: C.-XXX/X-C.-X.-XXXX bolo voči
žalobcovi začatc trestné stíhanie ako obvineného pre prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 1, ods. 3
písm. a) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť žalobca. Okresná prokuratúra
Bratislava III uznesením zo dňa 16.7.2009 č.k. 4Pv 144/08-17 sťažnosť žalobcu (obvineného) zamietla.
Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa 2.11.2011 na žalobcu obžalobu. Okresný
súd Bratislava III uznesením zo dňa 3.11.2011 sp.zn. 1 T/l20/2011 spojil na spoločné prejednanie a

rozhodnutie vec vedenú pod sp.zn. 1T 120/2011 a vec vedenú na pod sp.zn. 46T/128/2009, na konanie
pod spoločnou značkou 46T/128/2009. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 19.1.2012 sp.zn.
46T/128/2009 oslobodil obžalovaného - žalobcu spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III č.
4Pv 137/2008 zo dňa 2.9.2009 ač. 4Pv 144/2008 zo dňa 2.11.2011, keďže nebolo preukázané, že
skutky spáchal. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.2.2012. Podaním zo dňa 5.3.2013 doručil

žalobca Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
MinisterstvospravodlivostiSRlistomzodňa13.8.2013postúpiložiadosťžalobcuGenerálnejprokuratúre
SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 10.9.2013 žalobcovi oznámila, že nie je príslušná vo veci
konať, preto odstupuje žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR. Dňa 19.09. 2013 doručil žalobca žalobu
na súd.

12. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.:
12.1. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
12.2. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

12.3. Podľa § 5 ods. I cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
12.4. Podľa § 5 ods. 3 cit. zákona ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré
sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

12.5. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
13. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí č.k. 7Co/683/2015 - po posúdení skutkového stavy a

zákonných ustanovení dospel k záveru, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. 19C/181/2013 -
140zodňa24.07.2015jepotrebnézrušiťavecvrátiťsúdprvejinštancienaďalšiekonanie.Vodôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podané odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd
konštatoval, že uvedený odvolací dôvod uplatnený žalobcom bol naplnený. Zmyslom a účelom zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čí. 46 ods. 3
Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to
spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda
takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpokladu
pre priznania takejto náhrady škody tak už uvádzaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okreminého vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným
orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod

zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).
13.1. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného

do 30. júna 2004 (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.u). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestne
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania

sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len ,.najvyšší súd") sp. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere

potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06,1. ÚS 320/2016,1. ÚS 395/2016 a iné).
13.2. Právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ktorým odkazoval na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, neboli správne, nakoľko predmetom
konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra

2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v či. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť
tým, že najvyšší súd sa vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom náležíte nevysporiadal s otázkou
plynutia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, čo bola podľa sťažovateľa

primárna otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal najvyšší súd (a pred
ním aj okresný súd a krajský súd, pozn.) vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu aj ich
vecnej dôvodnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v uvedenom náleze Ústavný súd SR vyslovil
síce, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií
trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti,

že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie
sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto
trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené
uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno

bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Zároveň ale dodal, že legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako
aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je
obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.

13.3. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie
vychádzajúce zo záveru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia boli v čase ich vydania splnené
všetky zákonné predpoklady odôvodňujúce záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe
kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za
nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z ústavno-konformných úvah.

Odvolací súd pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v
trestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozrenie,aleto,čisaichpodozrenievtrestnomkonanípotvrdilo.
Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na

dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné
považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Na
základeuvedenéhopotomnemožnopovažovaťhoreuvedenéprávnezávery,kuktorýmdospelsúdprvej
inštancie, za právne udržateľné.13.4. I keď súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie zdôvodnil neexistenciou nezákonného
rozhodnutia, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na osobitosti prejednávanej veci a
rozpor s dobrými mravmi, vo vzťahu ku ktorým svoje závery neodôvodnil. Zároveň súd prvej inštancie

vyslovil záver, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatneným
nárokom na náhradu škody a tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalovaného v časti
nepreskúmateľnosti výšky žalobcom uplatňovaného nároku ako aj s námietkou premlčania vznesenou
žalovaným vo vzťahu k trovám konania za roky 2008 a 2009. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

tak nemožno bez ďalšieho posúdiť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Na základe uvedeného možno konštatovať
porušenie právo na spravodlivý proces, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
možno považovať za predčasné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

13.5. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu ("inú vadu konania"), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS

364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku".
13.6. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá
veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje

krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"). O taký prípad ide
v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli "vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z
roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok "justičný omyl" (Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003).
13.7. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, keď v danom prípade sa súd prvej inštancie
dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovaného vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatňovanú
v konaní žalobcom, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu

(§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.); konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššej inštancie neprichádza z
logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu
umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 C.s.p.).

13.8. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.l
písm. b), c) C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci, vychádzajúc z
predpokladu existencie nezákonného rozhodnutia, zamerať sa na preskúmanie splnenia ďalších dvoch
podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to vznikom škody a

príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, neopomenúc vysporiadať sa s
námietkou premlčania vznesenou žalovaným v konaní (čl. 70), riadiac sa právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.), opätovne vo veci rozhodne a rozhodnutie
odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o
tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri nárokov uplatnených

žalobcom. V novom rozhodnutí o veci zároveň súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania .
14. Súd v danej veci nariadil pojednávanie na deň 12.11.2018, na ktorom predstúpili sporové
strany; právny zástupca žalobcu uviedol, že námietka premlčania nie je dôvodná, nakoľko rozhodnutie
krajského súdu bolo vydané vo februári 2012 takže vtedy sa žalobca dozvedel o škode ktorá mumala byť spôsobená, vtedy sa dozvedel o nezákonnom rozhodnutí. Žaloba v tejto veci bola podaná v
septembri 2013. Námietku premlčania považoval za nedôvodnú. V rámci kauzálneho nexusu existuje
príčinná súvislosť nakoľko žalobca mal právo si v trestnom konaní ustanoviť obhajcu a v súvislosti z jeho

ustanovením mu vznikli náklady, ktoré sú v tomto konaní vyjadrení ako škoda pričom o túto sumu sa
zmenšil majetok žalobcu, nebyť nezákonného rozhodnutia žalobcovi by nevznikla škoda.

14.1. Predstúpil poverený zástupca žalovaného, ktorý poukázal na bod 22 na strane 7 rozsudku
krajského súdu a uviedol, že rozpor s dobrými mravmi v danej veci je a z toho dôvodu má za to, že

aj pokiaľ súd prvej inštancie viazaný názorom odvolacieho súdu bude vychádzať z toho, že uznesenie
o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím a to v dôsledku toho, že žalobca bol v trestnom
konaní spod obžaloby oslobodený, má za to že žaloba v tejto veci by mala byť zamietnutá z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi pričom ani odvolací súd tento dôvod zamietnutia žaloby nerozporoval, akurát
uviedol, že ho súd prvej inštancie v zamietajúcom rozhodnutí neodôvodnil. Vzhľadom na okolnosti tohto
konkrétneho prípadu, najmä dôvod, pre ktorý bol žalobca s pod obžaloby oslobodený a ktorý spočíval

v tom, že z dôvodu úmrtia poškodenej nebolo možné vykonať konfrontáciu, pričom poukázal ešte aj na
to, že žalobca bol obžalovaný za 2 skutky, a v prípade druhého skutku bol priamo po čine zadržaný
Policajnýmzborom,keďžepoškodenásarozhodlaspolíciouspolupracovaťanajmäsohľadomnaosobu
žalobcu, ktorý bol opakovane právoplatne odsúdený za majetkovú činnosť, ktorú páchal obdobným
spôsobom, ako v prípade predmetných dvoch skutkov, spod obžaloby ktorých bol oslobodený. S

poukazom nato zastáva názor, že v tomto prípade priznanie náhrady škody je skutočne rozpor s
dobrými mravmi. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 24.7.2015 vyplýva, že súd oboznámil účastníkov
doslovným prečítaním podstatných rozhodnutí v pripojených spisoch z OS BA III 46T/128/2009 a z
OS ZA sp. zn. 1T/85/2011, to znamená, že oboznamované z pripojených spisov prečítaním boli len
podstatné rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaný namieta, že žalobca v konaní nepreukázal, že všetky

úkony právnej služby, za ktoré si v tomto konaní uplatňuje náhradu boli aj skutočne vynaložené a že
išlo o právne služby týkajúce sa posudzovanej veci. Dôkazná povinnosť spočíva pritom na žalobcovi.
Žalovaný v konaní rozporoval jednak príčinnú súvislosť medzi uplatňovanými trovami ako aj ich výšku.
V doterajšom konaní bolo namietané aj to, že podľa predloženého vyúčtovania obhajca v niektoré dni
vykonal niekoľko úkonov právnej služby a preto mal preukázať aj trvanie viacerých úkonov v jeden

deň. V konaní bolo namietané, že napr. úkon právnej pomoci "námietka zaujatosti sudkyne" nesúvisí
so vznesením obvinenia, tento úkon zároveň žalovaný považuje aj za neúčelný. Všetky tieto rozpory
žalovaný uviedol pred tým ako súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok. Napriek tomu, že žalobca
v konaní nenavrhol vykonať žiaden dôkaz pričom na pojednávaní dňa 24.7.2015 bol s poukazom na
vtedy platnú právnu úpravu § 120 ods. 4 OSP poučený, do kedy musí predložiť všetky dôkazy pretože

na neskôr predložené dôkazy súd neprihliada. V prípade v tomto konaní chýbajúcich dôkazov nejde o
také dôkazy, ktoré by žalobca nemohol bez svojej viny označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej
inštancie. V súvislosti s neunesením dôkazného bremena žalobcom považujem za potrebné zdôrazniť,
že špecifikácia poskytnutých právnych služieb je uvedená len na jednom predloženom doklade pričom
napr. na dvoch z predložených pokladničných dokladov sa uvádza, že ide o zálohu pričom chýba

zúčtovacia faktúra. Tiež si dovoľujem poukázať na to, že v prípade tých dvoch skutkov bolo konanie
spojené a v takom prípade sa výška odmeny za právnu službu stanovuje podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č
655/2004. K premlčaniu si dovoľujem uviesť, že mám za to, že kolegyňa námietku premlčania vznášala
z toho dôvodu, že s poukazom na § 19 ods. 1 zákona 514/2003 sa práve na náhradu škody premlčí za
3 roky od dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Z druhej vety tohto ustanovenia vyplýva, že ak je

podmienkouuplatneniaprávananáhraduškodyzrušeniealebozmenaprávoplatnostirozhodnutiaplynie
premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné
rozhodnutie, keďže v tomto prípade neexistuje rozhodnutie ktoré by zrušilo uznesenie o vznesení
obvinenia, počítala lehotu troch rokov od vzniku škody, pričom tam nezapočítava lehotu v zmysle
§ 19 ods. 3 a tým pádom dospela k záveru, že odmena zaplatená za právne úkony vykonané v

rokoch 2008-2009 je premlčaná, keďže žaloba bola podaná na súd 19.9.2013.V súvislosti so žalobcom
uplatneným nárokom mám za to, že úrok z omeškania 5,75 % p.a. nie je stanovený správne keďže
začiatok omeškania žalobca počíta od 07.09.2013 pričom výška úrokov v obč. právnych vzťahoch bola v
dobe od 08.05.2013 do 12.11.2013 5,5 % p.a. Pre prípad že súd prvej inštancie sa nestotožní s právnym
názorom žalovaného, tento si z poukazom na § 232 ods. 3 CSP požiadal, aby lehota pre plnenie bola

v rozsudku stanovená v rozsahu najmenej 30 dní od jeho právoplatnosti.

14.2. Právny zástupca žalobcu reagoval na vyjadrenia žalovaného tak, že čo sa týka dobrých mravov,
v rozpore s ktorými mal byť rozsudok prvej inštancie vydaný, tu máme za to, že tieto je potrebnépovažovať za okolnosti, s ktorými sa súd riadne vysporiadal v ods. 21 rozsudku, kde konkrétne uvádza,
že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na
dôvod, pre ktorý sa tak stalo uznesenie o obvinení je potrebné považovať za takýchto okolností vždy

za nezákonné. Z toho dôvodu máme za to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia je nezákonné a je
potrebné z tohto vychádzať ako povedal odvolací súd. Čo sa týka účelnosti vynaložených nákladov na
obhajobu, tu uvádzame, že doklady predložené súdu presne zodpovedajú sume vyčíslených trov. Podľa
neho je absurdné, aby bol žalobca viazaný preukazovať skutočnosti ako to, že v jeden deň vykonal
viacero úkonov. Všetky úkony boli účelné a je možné sa s nimi oboznámiť v rámci trestného spisu.

Tak isto nám nie je zrejmé, že by nejaké ďalšie dôkazy chýbali, ktoré by mal žalobca v rámci zásady
koncentrácie predkladať. Čo sa týka premlčania tak postupom aký navrhla protistrana by dochádzalo
k stavu, že v obdobných prípadoch ak by napr. trestné konanie končiace oslobodením obžalovaného
trvalo napr. 10 rokov, takýto žalobca by sa vôbec nemohol domáhať náhrady škody v zmysle zákona
514/2003 Z.z.. Ani v tomto prípade žalobca nemohol skôr podávať túto žalobu, ako sa dozvedel, že
je právoplatne oslobodený v trestnom konaní. Preto je zrejmé, že nebolo možné domáhať sa náhrady

škody v premlčacej lehote hneď po vynaložení nákladov na obhajobu. Čo sa týka uplatneného úroku z
omeškania mal za to ,že tento bol uplatnený v súlade s predpismi občianskeho práva.

14.3. Poverený zástupca žalovaného uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
požadovanou náhradou škody a nezákonným rozhodnutím, za ktoré odvolací súd označil uznesenie

o vznesení obvinenia rovnako mál za to, že nepreukázal, že úkony právnej služby za ktoré účtoval
odmenu za právnu službu boli aj skutočne vykonané a boli vynaložené účelne. Keďže zákon 514/2003
priznáva z titulu náhrady trov konania len odmenu advokáta vyčíslenú ako tarifnú odmenu je potrebné
v konaní preukázať, že táto bola vyčíslená v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 o tarifnej
odmene. Preto bolo ústami žalovaného namietané aj to čo som povedala počas predošlého prednesu.

Vzhľadom na to aj napriek vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu bol nútený zotrvať na prednesenej
argumentácii a v nadväznosti na to navrhol, aby súd žalobu zamietol.

15. Súd v danej veci poukazuje na ustanovenia, ktoré sú uvedené v bode 7. - 7.7. a v bode 12.1. - 12.5
tohto rozhodnutia a s prihliadnutím na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, uvádza k danej

veci nasledovné:

15.1. Primárne sa súd zaoberal námietkou premlčania, ktorá bola vznesená zo strany žalovaného, a
dospel k záver, že k premlčaniu nároku žalobcu za roky 2008 a 2009 nedošlo, nakoľko rozhodnutie
Okresného súdu v Bratislava III, ktorým súd žalobcu oslobodil spod obžaloby bolo vydané dňa

19.01.2012 a právoplatnosť nadobudlo dňa 04.02.2012 a práve od tohto momentu začala pre žalobcu
plynúť lehota na uplatnenie svojho práva na náhrad škody, ktorú si uplatnil v zákonnej lehote a to dňa
19.09.2013 podaním žaloby na súde.

15.2. Súd prvej inštancie sa síce nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu uvedeného v bode 21

rozsudku, nakoľko z rozsiahlej trestnej činnosti žalobcu existuje predpoklad, že skutok spáchať mohol a
orgányčinnévtrestnomkonanísiriadneplnilisvojeúlohynaochranuspoločnostiavprospechverejného
záujmu, tak, že voči žalobcovi podali obžalobu, avšak je zákonnou povinnosťou súdu prvej inštancie
vychádzať z rozhodnutia odvolacieho súdu.

15.3. Napriek tomu súd prvej inštancie však poukazuje na to, že úmrtie poškodenej osoby nemôže mať
za následok, že civilný súd pri skúmaní nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu
poskytne neprávu ochranu. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/ resp. nesprávnym

úradným postupom a škodou resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovanívecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5

Cdo 126/2009)

15.4. Z výsledkov vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

15.5. Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu
nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre

nezákonnosť oslobodenie stíhanej osoby s pod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade,
avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné rozhodnutie
nemôže byť automaticky považované každé rozhodnutie o začatí trestného stíhania, resp. každé
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp.
obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. Súd v tomto kontexte

poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike, (sťažnosť č. 57404/08) 20.
júna 2013, ktorým bol charakterizovaný význam a zmysel trestného stíhania, ktorý aj napriek odlišnosti
skutkovej podstaty trestného činu má význam vo vzťahu k prejednávanej veci.. ESĽP vo svojom
rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje,
aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená, že musí predstavovať

"spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na
ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte ESĽP odkázal na svoju rozhodovaciu činnosť
(medzi mnohými ďalšími precedensmi, napríklad Beyeler proti Taliansku [veľký senát], č. 33202/96, §
107, ESĽP 2000-I, a Gladysheva proti Rusku, cit. výše, § 65). Pokiaľ ide o podmienku "zákonnosti",
súd vo vzťahu k predmetnému rozsudku ESĽP uvádza, že aj v prejednávanej veci nič nenaznačuje, že

by vyšetrovateľ alebo prokurátor ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona uplatnili zjavne
nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. Neexistuje ani žiadna známka toho,
že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní konali, neboli dostupné,
presné a predvídateľné. Súd v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal, či vedením
trestného konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP

konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú
do všeobecného záujmu uvedeného v článku 1 Protokolu č.1. ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal,
že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená,
že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné
požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz

nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba
trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala
trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom
konaní nevyústia do odsúdenia.

15.6. V prejednávanej veci je zrejmé, v zmysle vykonaného dokazovania okresným súdom uvedeným v
bode 5. - 6.9. tohto rozhodnutia, že na základe získaných dôkazov pred podaním obžaloby vyšetrovateľ
disponoval výsledkami vykonaného dokazovania, ktoré jednoznačne odôvodňovali záver pre vydanie
uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu ako obvineného a následne odôvodňovali záver pre
podanie obžaloby. V čase vydania uznesenia, od ktorého si žalobca odvodzuje nároky v prejednávanej

veci existovala v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní
tam definovaného skutku žalobcom. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi orgánmi
činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v
ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona ako aj podľa
citovaného rozsudku ESĽP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný

čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný
určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom.15.7. Ak má súd vychádzať z rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúceho sa časti nedostatočného
odôvodnenia inštitútu dobré mravy, súd konštatuje, že vzhľadom na zmenu zákonného sudcu v danej
veci, nevie aké myšlienkové pochody viedli predchádzajúce sudcu k takémuto konštatovaniu. V čase

vydania tohto rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodňuje rozpor s dobrými mravmi tak, že treba na ne
nahliadať ako na súbor etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie
je často zabezpečované právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súd si v danej veci kladie otázku, či je v súlade
s dobrými mravmi, ktorým pilier poskytujú aj právne predpisy, považovať konanie orgánov činných

trestnom konaní vedúce k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, podania obžaloby a trestného
súdneho konania za nezákonné a následne zamerajúc sa na trestnú činnosť žalobcu, poskytnúť právnu
ochranu osobe, ktorá jednoznačne a preukázateľne bola za obdobné veci právoplatne odsúdená? Má
byť dôkazná núdza spočívajúca v úmrtí poškodenej osoby premietnutá do nároku žalobcu na náhradu
účelne vynaložených trov konania? Súd prvej inštancie je toho názoru, že absolútne nie, nakoľko ide
o prípad hodný osobitného zreteľa, na ktorý treba nahliadať celkovo vo všetkých jeho súvislostiach s

osobou žalobcu.

15.8. Vychádzajúc z bodu 26 rozhodnutia odvolacieho súdu, že je tu existencia nezákonného
rozhodnutia, sa súd zameral na kumulatívne splnenie ďalších dvoch podmienok a to škoda a kauzálny
nexus medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá žalobcovi vznikla.

15.9. Škodu si žalobca vyčíslil na sumu 951,78 eur titulom vynaloženia trov právneho zastúpenia v
trestnom konaní. Ako dôkaz uviedol žalobca vyúčtovanie právnych služieb, osvedčenie platcu DPH, a
príjmové pokladničné doklady zo dňa 08.12.2008, 23.06.2009, 12.10.2010, 20.05.2011 a 15.10.2012.
Z priložených pokladničných dokladov nie je zrejmé, v akej konkrétnej právnej veci boli právne služby

žalobcovi poskytnuté čím absentuje ďalší základný zákonný predpoklad, ktorý musí byť splnený
kumulatívne a to príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou spočívajúcou v zmenšení
majetku žalobcu. na príjmových dokladoch nie je uvedené poradové číslo, pod ktorým sú doklady
zaúčtované v peňažnom denníku advokáta, teda v jeho účtovníctve len právne perfektný doklad o
prijatí peňažného plnenia môže takúto skutočnosť hodnoverne preukazovať. Ďalej za nepreukázané

považuje súd prvej inštancie aj tú skutočnosť, či k týmto úkonom naozaj došlo a či sa ich aj reálne
zúčastnil právny zástupca žalobcu. Tak, ako uviedol poverený zástupca žalovaného, na pojednávaní
dňa 24.7.2015 súd oboznámil účastníkov doslovným prečítaním podstatných rozhodnutí v pripojených
spisoch z Okresného súdu Bratislava III 46T/128/2009 a z Okresného súdu Žilina sp. zn. 1T/85/2011. Zo
zápisnice z tohto pojednávania súd nemal za preukázané, že by žalobca žiadal vykonať dokazovanie

oboznámením podstatných listín týkajúcich sa jeho prítomnosti na pojednávaniach, alebo vykonania
iných účelných úkonov zameraných na obhajobu žalobcu. Samotné pripojenie spisu neznamená, že
súd bude vyhľadávať dôkazné prostriedky sám za žalobcu a tento zostane nečinný. Dôkaz listinou sa
v zmysle § 204 CSP vykonáva tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to
neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo

jej obsah neboli protistranou spochybnené. V zmysle tohto ustanovenia žalobca mohol súdu navrhnúť
prečítať z pripojených spisov podstatné listiny, prípadne žalobca mohol nahliadnuť do pripojených spisov
a listinnými dôkazmi (kópiami založenými do spisu) súdu osvedčiť, že úkony sa v trestnom konaní
uskutočnili, bol ich účastný aj právny zástupca žalobca ako obhajca a že tieto boli účelne zamerané na
obhajobu žalobcu.

15.10. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že všetky úkony právnej
služby, za ktoré si v tomto konaní uplatňuje náhradu boli aj skutočne vynaložené a že išlo o právne služby
týkajúce sa posudzovanej veci. Dôkazná povinnosť spočíva na žalobcovi. Napriek tomu, že žalobca v
konanínenavrholvykonaťžiadendôkaz,pričomnielennapojednávanídňa24.7.2015bolspoukazomna

vtedy platnú právnu úpravu § 120 ods. 4 OSP poučený ale taktiež aj na pojednávaní dňa 12.11.2018 boli
žalobca a jeho právny zástupca poučení podľa 154 CSP, do kedy musí predložiť všetky dôkazy, pretože
na neskôr predložené dôkazy súd neprihliada, resp. po vyhlásení uznesenia o ukončení dokazovania
podľa § 182 CSP.

15.11.Vzhľadomnato,ženebolisplnenédveztrochzákonnýchpodmienokprávanauplatnenienáhradu
škody ( škoda a kauzálny nexus), ktoré musia byť splnené kumulatívne, súd nemal inú možnosť ako
žalobu zamietnuť.16. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a contrario tak, že
žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju v tomto konaní
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.