Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238050
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213238050.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členiek
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ V. R., I.. XX.
XX. XXXX, Z. N. U.. Č.. XX, L. M., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.
o., Šumavská ul. č. 3, Bratislava, IČO: 36 856 592, X/ W.. G. R., I.. XX. XX. XXXX, Z. N. U.. Č.. XX,
L. M., zastúpená: Mgr. Peter Arendacký, advokát, Železničiarska ul. č. 13, Bratislava, IČO: 50 876 686,

proti žalovaným: 1/ GARANTIA a. s., Šulekova ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 874 392, zastúpený: JÁNSKÝ
& PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova ul. č. 13, Nitra, IČO: 47 249 650, 2/ Všeobecná
úverová banka, a.s., Mlynské nivy č. 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o neplatnosť právnych úkonov,
vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. septembra 2019, č. k. 17C/294/2013 - 408, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému 1/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a
2/ v rozsahu 100 %.

Žalovanému 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a
2/ v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu v časti o zaplatenie
9.806,07 eur s príslušenstvom (výrok I.), zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti dohôd o zrážkach
zo mzdy v spotrebiteľskej zmluve č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v spotrebiteľskej zmluve č. 153887
zo dňa 01. 12. 2004 (výrok II.), zamietol žalobu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
20.000 eur (výrok III.), zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo
spotrebiteľskej zmluvy č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (výrok IV.), zastavil konanie v časti o určenie

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004
(výrok V.), žalovanému 1/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (výrok VI.) a žalovanému 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok VII.). Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3

ods. 1, 2, 3 a 5, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, § 8 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv a § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávok a vecne nedostatkom pasívnej vecnejlegitimácie žalovaných subjektov v spore, z dôvodu ktorého žalobu pre uvedený nedostatok v celom
rozsahu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že žiadosťou zo dňa 20. 09. 2004 požiadal žalobca 1/
Všeobecnú úverovú banku, a.s. (žalovaný 2/ pozn. odvolacieho súdu) o poskytnutie spotrebného úveru

vo výške 270.000,- Sk, minimálne vo výške 250.000,- Sk, s lehotou splatnosti 5 rokov, pričom ako
spolužiadateľka o poskytnutie spotrebiteľského úveru bola na žiadosti uvedená R. G. (Ž. X/, pozn.
odvolacieho súdu) s tým, že žiadosť bola podpísaná oboma žalobcami. Uviedol, že žalobca 1/ uzavrel
dňa 08. 10. 2004 so Všeobecnou úverovou bankou, a.s. zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru číslo
33047006168169, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 223.000,- Sk (7.369,46 eur),

s dohodnutou lehotou splatnosti 60 mesiacov, dohodnutou pevnou výškou úrokovej sadzby 10,90 %
p. a. s tým, že žalobca 1/ sa ako dlžník zaviazal splácať poskytnutý úver v mesačných splátkach po
5.113,78,- Sk (169,74 eur) v celkovom počte splátok 59, keď dátumom prvej splátky bol deň 15. 11. 2004
a dňom poslednej splátky mal byť deň 11. 10. 2009, ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená
vo výške 7,23 %, celkové náklady dlžníka - budúca hodnota spotrebného úveru bola 316.086,80,- Sk
(10.492,15 eur), z čoho istina predstavovala 7.369,46 eur a úroky spolu s poplatkami 93.086,80,- Sk

(3.089,91 eur), a poplatky, ktoré boli platné ku dňu uzavretia zmluvy, boli dohodnuté nasledovne: -
poplatok za poskytnutie úveru 4.460,- Sk (148,04 eur), poplatok za prvú upomienku 300,- Sk (9,96
eur), poplatok za každú ďalšiu upomienku 500,- Sk (16,60 eur) a poplatok za vedenie úverového účtu
mesačne 80,- Sk (2,65 eur), pričom úver bol zabezpečený podpísanou vlastnou blankozmenkou spolu
s dohodou o vyplňovacom práve k blankozmenke. Poukázal na skutočnosť, že žalobca 1/ požiadal

Všeobecnú úverovú banku, a.s. listom zo dňa 01. 12. 2004 o navýšenie spotrebného úveru a dňa 01.
12. 2004 bola uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebného úveru číslo 1538887, na základe ktorej bol
žalobcovi 1/ poskytnutý úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,17 eur) s lehotou splatnosti 61 mesiacov
s tým, že úver bude splácaný v mesačných splátkach po 6.578,01,- Sk (218,34 eur) tak, že prvá
splátka bude splatná dňa 25. 01. 2005 a posledná splátka dňa 25. 12. 2009, ročná percentuálna miera

nákladov bola dohodnutá vo výške 5,80 %, celkové náklady dlžníka - budúca hodnota spotrebného
úveru bola 399.480,60,- Sk (13.260,32 eur), z čoho istina predstavovala 9.958,17 eur a úroky spolu
s poplatkami 99.480,60,- Sk (3.302,15 eur), keď poplatky, ktoré boli platné ku dňu uzavretia zmluvy,
boli dohodnuté nasledovne: bez poplatku za poskytnutie úveru, poplatok za prvú upomienku 300,- Sk
(9,96 eur), poplatok za každú ďalšiu upomienku 500,- Sk (16,60 eur), poplatok za vedenie úverového

účtu mesačne 80,- Sk (2,65 eur) a poplatok za zmenu zmluvných podmienok 1.000,- Sk (33,19 eur),
pričom zmluvu o spotrebnom úvere podpísal žalobca 1/ ako dlžník a žalobkyňa 2/ ako jeho manželka.
Poukázal na to, že dňa 12. 09. 2008 uzavrela Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupca a spoločnosť
X. Y. M. M. na Z. B. T. ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávky s tým, že z obsahu prílohy
k zmluve o postúpení pohľadávky mal preukázané, že predmetom postúpenia bol aj spotrebný úver

uzavretý so žalobcami. Uviedol, že splnomocnením zo dňa 21. 01. 2010 (správne splnomocnením zo
dňa 07. 11. 2008, pozn. odvolacieho súdu) spoločnosť X. Y. M. T. M. F. M., F.. M.. (žalovaného 1/, pozn.
odvolacieho súdu) na všetky právne úkony a konania v mene a na účet splnomocniteľa súvisiace so
správou a vymáhaním všetkých pohľadávok voči tretím osobám - dlžníkom, ktoré boli postúpené zo
spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupcu na splnomocniteľa ako postupníka, a to na

základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008, pričom splnomocnenec bol oprávnený
najmä, avšak nielen výlučne rokovať s dlžníkmi, uzatvárať dohody o splátkových kalendároch, preberať
doručované písomnosti, preberať plnenia, respektíve takéto plnenia odmietať, rokovať o uzavretí a
uzatvárať zmiery a mimosúdne urovnania. Uviedol, že výzvou zo dňa 28. 04. 2009 požiadala spoločnosť
X. Y. E. Ž. X/ (E. Š. B.. N.. K. X, L. M.) o vykonanie zrážok zo mzdy vo výške 169,75 eur mesačne, a

to na základe dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej podľa § 551 Občianskeho zákonníka, ktorá bola
uzavretá za účelom zabezpečenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru
číslo 33047006168169, pričom pohľadávka mala ku dňu 28. 04. 2009 predstavovať sumu 6.954,25
eur. Poukázal na to, že podľa potvrdenia zamestnávateľa žalobkyne 2/ (E. Š. B.. N.. K.K. X, L. M.) zo
dňa 17. 02. 2014 vykonal zamestnávateľ za obdobie od roku 2009 do januára 2014 zrážky zo mzdy

spolu v sume 9.230,23 eur, a to v roku 2009 v sume 982,47 eur, v roku 2010 v sume 1.917,79 eur,
v roku 2011 v sume 2.024,38 eur, v roku 2012 v sume 2.037 eur, v roku 2013 v sume 2.037 eur a
za mesiac január 2014 v sume 169,75 eur s tým, že žalovaný 1/ listom zo dňa 21. 03. 2013 oznámil
žalobcovi 1/, že ku dňu 21. 03. 2013 eviduje nedoplatok na pohľadávkach a záväzkoch číslo 145341121
vo výške 14.151,66 eur, keď táto pohľadávka je úročená zmluvným sankčným úrokom vo výške 16,30

% p. a., a nedoplatok na pohľadávkach a záväzkoch číslo 119038321 vo výške 1.997,69 eur s tým, že
táto pohľadávka je úročená zmluvným sankčným úrokom vo výške 15,90 % p. a. Uviedol, že UniCredit
Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. na jeho dopyt oznámila, že v roku 2009 bola majiteľom účtu
č. 1371851052/1111 (na ktorý boli poukazované zrážky zo mzdy žalobkyne 2/) M. X. Y. M. M. na Z. B.ostrovoch s tým, že tento účet mal od roku 2009 do roku 2014 len jedného disponenta, a to V. G.. Súd
prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ boli výzvou zo dňa 05.
03. 2007 vyzvaní - v lehote viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky - na zaplatenie dlžnej sumy

zo zmluvy uzavretej dňa 08. 10. 2004 a výzvou zo dňa 29. 05. 2007 boli vyzvaní na zaplatenie dlžnej
sumy zo zmluvy uzavretej dňa 01. 12. 2004 s tým, že na pojednávaní dňa 13. 05. 2019 žalovaný 1/
predložil neotvorené obálky adresované žalobcovi 1/ (na F. V.. B. X, Z.) a žalobkyni 2/ na jej poslednú
známu adresu (W. XX, L. M.), ktoré sa vrátili s poznámkou „adresát neznámy“ a ktorých obsahom bolo
oznámenie žalovaného 2/ o postúpení pohľadávky na postupníka X. Y. a výzva spoločnosti X. Y. zo dňa

25. 09. 2008 na úhradu dlžnej čiastky 243.179,12,- Sk. K právnemu posúdeniu veci súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku uviedol, že predmetné zmluvy boli uzavreté so Všeobecnou úverovou bankou,
a.s., ktorá zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 postúpila pohľadávky z týchto zmlúv
na spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. s tým, že sa nepotvrdilo tvrdenie žalobcov, že finančné prostriedky
z titulu zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli poukazované na účet žalovaného 1/ vedený v banke U. Z.
H. L. F. M., F..M.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX, pretože táto banka na jeho dopyt uviedla, že v roku

2009 bola majiteľom uvedeného účtu spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T.. S poukazom na znenie ust.
§ 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez
súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, súd prvej inštancie uviedol, že postúpením pohľadávky sa
namiesto pôvodného veriteľa (postupcu) dlžníkovým veriteľom a osobou oprávnenou z práv spojených

s postúpenou pohľadávkou stáva postupník s tým, že právami spojenými s pohľadávkou sú najmä
práva vyplývajúce zo zabezpečenia záväzkov (ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka) ako práva
akcesorické,tedasledujúcepohľadávku,ktorúzabezpečujú,atoajvprípadezmenyveriteľapostúpením
pohľadávky. Uviedol, že samotné postúpenie pohľadávky nespočíva len v jednoduchom prevode
pohľadávky, spôsobujúceho zámenu v osobe oprávneného, ale práve v zmene záväzku, pri ktorej

postupník ako nový veriteľ nadobúda spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a
vymoženie cestou súdu, zároveň sa však stáva subjektom, voči ktorému možno uplatniť všetky námietky
s pohľadávkou súvisiace, teda aj námietku neplatnosti právnych úkonov (vrátane právnych úkonov,
ktoré pohľadávku zabezpečujú). Poukázal na skutočnosť, že postupník (ktorý nastupuje na miesto
postupcu) je oprávnený oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami, preto zákon (ust. § 528 Občianskeho

zákonníka) postupcovi ukladá povinnosť odovzdať postupníkovi všetky doklady a informácie týkajúce sa
postúpenej pohľadávky; rovnako mu ukladá povinnosť vyrozumieť osobu, ktorá poskytla zabezpečenie
záväzku, o postúpení pohľadávky, pričom súhlas tejto osoby s postúpením pohľadávky nie je potrebný.
Poukázal na skutočnosť, že zo splnomocnenia zo dňa 07. 11. 2008 je zrejmé, že spoločnosť X. Y.
splnomocnila žalovaného 1/ na právne úkony súvisiace so správou a vymáhaním všetkých pohľadávok

voči tretím osobám - dlžníkom, ktoré boli postúpené zo spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. ako
postupcu na splnomocniteľa ako postupníka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.
09. 2008 s tým, že z obsahu tohto splnomocnenia zároveň vyplýva, že splnomocnenec koná v mene
a na účet splnomocniteľa, z dôvodu ktorého dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný 1/ nie
je pasívne legitimovaným v konaní, keďže bol iba splnomocnenom veriteľa, resp. mandatárom podľa

ust. § 566 Obchodného zákonníka, ktorý nemôže byť vo veci pasívne legitimovaný, pretože konal za
mandanta v jeho mene a na jeho účet, a teda nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (podľa ust.
§ 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta
na jeho účet zriadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene
mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za uvedené odplatu).

Uviedol, že žalobcovia v prejednávanej veci najskôr označili ako žalovaného spoločnosť F. M., F.. M..
s tým, že neskôr bol na ich návrh do konania pripustený ako žalovaný 2/ pôvodný veriteľ - spoločnosť
Všeobecná úverová banka, a.s., ktorý však zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 09. 2008
postúpil pohľadávky zo sporných zmlúv na spoločnosť X. Y., nakoľko však žalobcovia v podaní zo dňa
04. 11. 2016 označenom ako „návrh na zmenu účastníka konania“ uviedli, že dňa 08. 11. 2013 doručili

súdu návrh, v ktorom za žalovaného 1/ v omyle označili spoločnosť F. M., F.. M.., bol súd prvej inštancie
toho názoru, že žalobcovia si boli vedomí toho, že žalovaný 1/ nebol ich veriteľom, avšak nedopatrením
ho uviedli ako žalovaného. Skonštatoval, že Všeobecná úverová banka, a.s. postúpením pohľadávky
na postupníka stratila svoju pasívnu legitimáciu, keďže postúpením pohľadávky sa namiesto nej stal
veriteľom žalobcov postupník (M. X. Y.) a s postúpenou pohľadávkou na neho prešli aj všetky námietky s

pohľadávkou súvisiace, teda aj námietka neplatnosti právnych úkonov (vrátane právnych úkonov, ktoré
pohľadávku zabezpečujú). Poukázal na to, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania
v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie
k úspechu alebo neúspechu v konaní s tým, že účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnejpovinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu a nakoľko žalobcovia označili ako žalovaných subjekty,
ktoré neboli pasívne vecne legitimované, súd prvej inštancie žalobný návrh pre uvedený nedostatok v
celom rozsahu zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie

odôvodnil právne ust. § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vecne tým, že žalovaní
1/ a 2/ boli v konaní úspešní, preto im priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom
rozsahu.

2.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti (výroky I. až III. napadnutého rozsudku) a v časti o
nároku na náhradu trov konania (výroky VI. a VII. napadnutého rozsudku) podal žalobca 1/ v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.),
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), ako i z dôvodu,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods.

1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v konaní. Argumentoval, že z napadnutého rozsudku vyplynula
nová skutočnosť, že jediným disponentom na Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX O. O. Z. U. Z. H. L. F. M.T.,
F..M.., na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/ vo výške 9.806,07

eur, bola V. G., ktorá s nimi ako žalobcami nebola v žiadnom vzťahu a o ktorej nebolo známe, na základe
akého oprávnenia s touto finančnou čiastkou disponovala, a zároveň namietol, že bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie zaoberať sa touto otázkou, najmä ak majiteľom účtu bola schránková spoločnosť
so sídlom na Z. B. T.. Vytkol súdu prvej inštancie, že mu uznesením zo dňa 07. augusta 2018, č. k.
17C/294/2013 - 245 znemožnil realizáciu procesných práv, ktoré mu priznáva Civilný sporový poriadok

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to tým, že nepripustil, aby do
konania vstúpili ako žalovaný 3/ spoločnosť X. Y. M. M. na Z. B. T. a ako žalovaný 4/ spoločnosť M. Y. W.
Y.. M. M. na H., N. M. M. B. I. M.I. X. Y.. N. M. M. Y. W. Y. uviedol, že z predloženej výzvy na úhradu dlhu
jasne vyplýva, že táto spoločnosť im oznámila, že sa stala právnym nástupcom spoločnosti X. Y., pričom
mala opäť záujem o výkon zrážok zo mzdy. Namietol tvrdenie prvoinštančného súdu, že mal vedomosť o

postúpení pohľadávky na spoločnosť X. Y. ešte pred podaním žaloby na súd, a poukázal na to, že zmluvu
o postúpení pohľadávok žalovaný 1/ doručil prvoinštančnému súdu až vo februári 2015 (t. j. dva roky
po podaní žaloby) a oznámenie o postúpení pohľadávky žalovaný 1/ predložil prvoinštančnému súdu až
na pojednávaní dňa 13. 05. 2019 (t. j. šesť rokov po podaní žaloby), kedy prvoinštančný súd otvoril na
pojednávaní obálky s týmito listinami (t. j. oznámenie o postúpení pohľadávky a výzvu na úhradu dlžnej

čiastky). Uviedol, že žalovaný 1/ doručoval uvedené listiny na adresy, na ktorých v čase doručovania
nemali trvalé ani prechodné bydlisko (žalobcovi 1/ na adresu V.. B. X, Z. F. Ž.F. X/ na F. W. XX, L. M.),
a to napriek tomu, že z úverovej zmluvy (na základe ktorej sa vykonávali zrážky zo mzdy) jednoznačne
vyplýva, že trvalé bydlisko mal na F. N. XX, L. M., okrem toho bol v čase doručovania v konkurze a
žalovaný 1/ mal tieto listiny doručovať správcovi konkurznej podstaty, navyše listom zo dňa 12. 07. 2007

označeným ako „OZNÁMENIE ADRESY“ oznámili žalovanému 2/ adresu ich trvalého bydliska „. XX, L.
M.. Namietol, že žalovaný 2/ ako banka nesplnil žiadne podmienky pre platné postúpenie pohľadávky,
keď vyhlásil predčasnú splatnosť úveru napriek tomu, že si možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka v zmluve nedojednali (žalovaný 2/ ako veriteľ a
žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci), právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej

splátky žalovaný 2/ v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka nedodržal, keďže boli v omeškaní
so splácaním viac ako 3 mesiace (90 dní), a teda nebola splnená zákonná podmienka, že toto právo
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, žalovaný 2/ im nedoručil
žiadnu výzvu na úhradu omeškaných splátok, ani oznámenie o predčasnom zosplatnení úveru, ani
výzvu pred postúpením pohľadávky a ani oznámenie o postúpení pohľadávky, pričom mu ich adresy

boli známe, a takisto ani žalovaný 1/ im nedoručil oznámenie o postúpení pohľadávky. Poukázal na
to, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 09. 2008 zo žalovaného 2/ na spoločnosť X. Y.
M. M. na Z. B. T. je v zmysle ust. § 53 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv v spojení s ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka akoneprijateľná zmluvná podmienka neplatná, pretože jej prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo
zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, keď žalovaný 2/ postúpil pohľadávku na spoločnosť X. Y. M.
M. na Z. B. T. bez súhlasu spotrebiteľa, pričom žalovaný 2/ ako banka nemohol postúpiť tzv. živý úver,

pretožebankovéúverymôžeposkytovaťaspravovaťibabanka.Uviedol,žesprávaniežalovaného2/ako
banky nespĺňalo požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretejosobe,ktoránepodliehadozoruadohľaduNárodnejbankySlovenska,zdôvoduktoréhobolpostup

žalovaného 2/ v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať
od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo
všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti).
Namietol, že žalovaný 2/ postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď za výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi sa považuje aj to, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky (ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Poukázal

na to, že slovenskými súdmi už bolo judikované, že postúpenie pohľadávky na neznámy zahraničný
subjekt(vtomtoprípadenasubjektvKaribiku)výraznesťažujepozíciuspotrebiteľaamôžehoodradiťod
efektívnej ochrany svojich práv, pretože spotrebiteľ by v prípade úspešného výsledku súdneho konania
len ťažko uplatňoval svoje práva na náhradu trov konania, prípadne právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia alebo právo na primerané finančné zadosťučinenie (napr. rozsudok Okresného súdu Prešov

zo dňa 12. júla 2010, č. k. 17C/56/2010 - 54, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 28. septembra
2010, č. k. 19Cb/164/2008 - 139, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 04. februára 2011, č. k.
10C/141/2010 - 102, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 16. mája 2012, sp. zn. 11Co/81/2011,
rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10. mája 2012, č. k. 10C/130/2012 - 76). Uviedol,
že postúpenie pohľadávky na skrachovaný subjekt (obdobne aj na subjekt v Karibiku či na Cypre) je

zároveň nekalou obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. júla 2011, sp.
zn. 6Co/l/2011) s tým, že v predmetnej veci je objektívne už na prvý pohľad zrejmé, že postúpenie
pohľadávky na subjekt na Britských Panenských ostrovoch znamená aj pre nadpriemerne práva znalý
subjekt minimálne sťaženie garancií, a preto sú zmluvy o postúpení predmetných pohľadávok v zmysle
ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné právne úkony a žalovaný 2/ zostáva i naďalej ich

veriteľom, ktorí si tak voči nemu dôvodne uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného
1/ žalobca 1/ v podanom odvolaní uviedol, že v zmysle čl. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu je obchodníkom „akákoľvek fyzická alebo právnickú osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na

ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej,
remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka“,
že podľa čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa táto smernica uplatňuje na nekalé obchodné praktiky
podnikateľov voči spotrebiteľom pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie a že v zmysle ust.
§ 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa na účely tohto zákona predávajúcim

rozumie „osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet“. Poukázal
na to, že žalovaný 1/ preukázateľne konal v mene obchodníka, a teda v zmysle citovanej smernice
aj takýto obchodník zodpovedá za svoju činnosť, ktorou pomáha porušovať práva spotrebiteľov inému
obchodníkovi, a za ktorého sa iný obchodník skrýva. Uviedol, že pojmy veriteľ, predávajúci, dodávateľ

a podnikateľ je potrebné vnímať ako synonymá, zodpovedajúce úniovým pojmom obchodník, resp.
predajca, používaným smernicou o nekalých obchodných praktikách a smernicou Rady č. 93/13/EHS o
nekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,pričom vprejednávanejvecijepredmetomkonania
ich nárok opierajúci sa jednak o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. o náhradu škody, jednak o
ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a preto je vecná legitimácia

žalovaných v konaní daná.

3.

Žalobkyňa 2/, ktorej bolo odvolanie žalobcu 1/ doručené dňa 20. 12. 2019, sa k nemu nevyjadrila.

4.Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu 1/ uviedol, že súd prvej inštancie sa dôsledne
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a napadnutý rozsudok je vo všetkých jeho
výrokoch vecne správny, a navrhol rozsudok v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdiť ako

vecnesprávnyapriznaťmunáhradutrovodvolaciehokonania.Stotožnilsasodôvodnenímnapadnutého
rozsudkuvcelomrozsahu,akoajsprávnymposúdenímvecizostranysúduprvejinštancie(body27.,28.
a 29. napadnutého rozsudku) a namietol, že odvolanie žalobcu 1/ neobsahuje žiadne také skutočnosti,
resp. dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku alebo jeho zmenu.
Uviedol, že žalobca 1/ aj v podanom odvolaní ignoroval rozhodujúce skutočnosti, na ktoré poukazoval

v priebehu celého konania, že nikdy nebol účastníkom príslušných úverových (spotrebiteľských) zmlúv
ani v nich obsiahnutých dohôd o zrážkach zo mzdy, nikdy nenadobudol pohľadávky z týchto zmlúv
vyplývajúce a ani nikdy tieto pohľadávky nevymáhal pre seba a tieto ani neboli poukazované v prospech
jeho bankového účtu, a preto sa žalobcovia nemôžu voči nemu úspešne domáhať neplatnosti dohôd o
zrážkach zo mzdy v spotrebiteľskej zmluve č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v spotrebiteľskej zmluve č.
1538887 zo dňa 01. 12. 2004. Zdôraznil, že nikdy nebol majiteľom Z. Ú. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX O. O.

Z. U. Z. H. L. F. M., F..M.., na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/,
a ani nikdy pre seba neprijímal plnenia určené na uspokojenie vyššie uvedených pohľadávok. Namietol
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, a to vo vzťahu ku všetkým návrhom, resp. nárokom
uplatneným žalobcami v konaní, a poukázal tiež na absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na
určení neplatnosti tej - ktorej dohody o zrážkach zo mzdy. Uviedol, že v konaní nebol preukázaný vznik

nároku žalobcov na zaplatenie sumy 9.806,07 eur, či už titulom vydania bezdôvodného obohatenia alebo
titulom náhrady škody, a to voči nemu ani voči žalovanému 2/ s tým, že žalobcovia v konaní nepreukázali
základné zodpovednostné predpoklady nároku na náhradu škody, keď dôkazy na preukázanie vzniku
nároku na náhradu škody sú odlišné od dôkazov, ktoré sa vyžadujú pri preukázaní vzniku nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalobcovia takéto dôkazy netvrdili ani neoznačili. Uviedol,

že ak mala škoda vzniknúť samotným postúpením pohľadávok, tak mu nie je zrejmé, k akému porušeniu
povinností z jeho strany alebo zo strany žalovaného 2/ malo dôjsť. Namietol absenciu aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu 1/, pretože pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 08. 10.
2014 č. 3307006168169 bola po postúpení zo žalovaného 2/ postupne uspokojovaná až po zrušení
bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov ako manželov, a to výlučne z majetku žalobkyne 2/ (zrážky

zo mzdy žalobkyne 2/), t. j. predmetná pohľadávka nebola uspokojovaná z majetku žalobcu 1/, a preto v
tejto súvislosti ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu 1/, resp. k vzniku škody
na jeho majetku. Uviedol, že v konaní nebol preukázaný ani nárok žalobcov na zaplatenie finančného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď tvrdenia
žalobcov ohľadom vzniku, existencie a dôvodnosti tohto nároku boli nepreukázané, zavádzajúce, právne

neudržateľné a dôvodnosť tohto nároku nemožno bez ďalšieho vyvodiť ani zo smernice Európskeho
parlamentu a rady č. 2005/29/ES. Poukázal na to, že nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa môže
vzniknúťlenvprípadeúspešnéhouplatneniaporušeniaprávaalebopovinnostiustanovenejpredmetným
zákonom alebo osobitným predpisom, avšak v danom prípade nemožno hovoriť o úspešnom uplatnení

porušenia práva alebo povinnosti už len z toho dôvodu, že žaloba smeruje voči subjektom, ktoré
nie sú pasívne legitimované, a navyše aj v prípade úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti je každý spotrebiteľ povinný uvedený nárok a jeho vznik riadne zdôvodniť a najmä preukázať,
pričom žalobcovia v prejednávanom prípade požadovali bez akejkoľvek bližšej špecifikácie a vnútorného
rozdelenia zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v rovnakej výške od oboch žalovaných

(ako solidárnych dlžníkov), a to napriek tomu, že žalovaný 1/ nemôže niesť a ani nenesie zodpovednosť
napríklad za (prípadnú) neplatnosť postúpenia pohľadávok, resp. skutočnosť, že ten-ktorý úver je
postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti a pod. Uviedol, že si nie je vedomý žiadneho
porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona a poprel tvrdenia žalobcov o tom, že sa mal
údajne vyhrážať alebo telefonátmi a osobnými návštevami atakovať žalobcu 1/ nad rámec prípustný

zákonom s tým, že toto tvrdenie nebolo ani preukázané, rovnako ako tvrdenia žalobcov o psychickom
napätí súvisiacom so stavom neistoty a obavy ako zabezpečiť fungovanie rodiny a pod. Poukázal
na skutočnosť, že práve žalobcovia ako dlžníci z (nesplácaných) pohľadávok zapríčinili situáciu, v
ktorej bol veriteľ nútený domáhať sa uspokojenia svojich nárokov zákonom prípustnými a povolenými
prostriedkami, a to predložením dohody o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi žalobkyne 2/, prípadne

vyzývaním na úhradu záväzkov a pod. Zdôraznil, že v prejednávanom prípade aj s ohľadom na
predmet sporu je rozhodujúce, že jediným majiteľom uvedeného účtu bola spoločnosť X. Y., pričom bez
akéhokoľvek právneho významu je skutočnosť, že disponentom predmetného účtu Z. V. G., prípadne
akákoľvek iná osoba s tým, že z vykonaného dokazovania je nad všetku pochybnosť zrejmé, žežalobcovia vedeli o postúpení pohľadávky na spoločnosť X. Y., t. j. žalobcovia mali vedomosť aj o
tom, kto je oprávneným veriteľom pohľadávky, keď uvedené vyplýva nielen z výzvy na výkon zrážok zo
mzdy adresovanej zamestnávateľovi žalobkyne 2/, ale túto skutočnosť potvrdila aj zástupkyňa žalobcov

na pojednávaní dňa 25. 09. 2014 a postúpenie pohľadávky potvrdil aj právny E. Ž.F. X/ V.. F. K. v
liste vyhotovenom už dňa 26. 06. 2009, ktorý žalobcovia priložili ako prílohu podania zo dňa 11. 09.
2014 označeného ako „Návrh na pripustenie ďalšieho účastníka konania“. Uviedol, že z vykonaných
dôkazov a z jednotlivých podaní žalobcov je zrejmé, že mali nielen počas konania, ale aj pred jeho
začatím vedomosť o tom, že dotknuté pohľadávky evidované voči žalobcom boli postúpené na M. X. Y.,

čo pripustili aj vo svojom podaní zo dňa 04. 11. 2016, v ktorom výslovne uviedli, že za žalovaného 1/
omylom označili spoločnosť F. M., F..M.., E. čoho vyplýva, že v konaní bolo jednoznačne preukázané,
že žalovaný 2/ postupoval pri postúpení pohľadávok, ako aj pri zosplatnení toho-ktorého úveru v súlade
s príslušnými právnymi predpismi.

5.

Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 1/ k jeho odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 17. 01. 2020,
nevyjadril.

6.

Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcu 1/ doručené dňa 21. 01. 2020,
sa k nemu nevyjadrila.

7.

Žalovaný 2/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcu 1/ doručené dňa 17. 01. 2020,
sa k nemu nevyjadril.

8.

Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu 1/ uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a žiadal žalobcu 1/ zaviazať na náhradu
trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom v celom jeho rozsahu stotožňuje a
považuje ho za správny, pretože prvoinštančný súd riadne a úplne zistil skutkový stav a zároveň naň

správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov s tým, že zotrváva na všetkých svojich
predchádzajúcich podaniach a prednesoch, v ktorých sa podrobne vyjadril ku všetkým skutočnostiam a
argumentom žalobcov, a na tieto vo svojom vyjadrení odkázal. Poukázal na skutočnosť, že napadnutý
rozsudok spĺňa všetky zákonné nároky kladené naň ust. § 220 ods. 2 C. s. p., písomné vyhotovenie
rozsudku je ako celok zreteľné, jasné a porozumiteľné, ako aj prehľadne štruktúrované, pričom obsahuje

opis prednesov a vyjadrení žalobcov i žalovaných spolu s nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou citáciou
príslušných právnych predpisov, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú a ktoré boli vzaté do úvahy
pri rozhodovaní súdu vo veci samej, obsahuje tiež skutočne vyčerpávajúce informácie o vykonanom
dokazovaní, čím dáva jasné, matériu vyčerpávajúce a argumentačne podložené odpovede na nosné,
zásadné a základné otázky prejednávanej veci. Uviedol, že informácie o tom, kto bol majiteľom a

disponentom bankového účtu, na ktorý boli poukazované zrážky zo mzdy žalobkyne 2/, sú pre toto
konanie úplne irelevantné s tým, že pokiaľ mali byť žalobcovia v konaní s podanou žalobou úspešní,
musela im patriť aktívna vecná legitimácia a zároveň žalovaným pasívna vecná legitimácia, ktoré si ako
subjektívne právo a povinnosť navzájom zodpovedajú. Poukázal na to, že nedostatok vecnej legitimácie
vedie k zamietnutiu žaloby s tým, že v prejednávanom prípade žaloba smeruje proti osobám, ktoré nie

sú nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t. j. žalovaný 1/, rovnako ako ani žalovaný 2/ nemajú pasívnu
vecnú legitimáciu v tomto konaní. Uviedol, že žalobca 1/ sa vo svojom odvolaní snaží len za „každú
cenu“ nájsť v odôvodnení rozsudku údajné nedostatky, ktoré by mali za následok jeho revíziu či zrušenie
v odvolacom konaní, pričom rozsudok takými nedostatkami a už vôbec nie takej intenzity určite netrpí.

9.

Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 2/ k jeho odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 17. 01. 2020,
nevyjadril.10.

Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu žalobcu 1/ dňa 21. 01. 2020, sa k nemu
nevyjadrila.

11.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k uvedenému vyjadreniu žalovaného 2/ (ktoré bolo zároveň vyjadrením
k odvolaniu žalobkyne 2/) uviedol, že sa s obsahom tohto podania stotožňuje a ďalšie vyjadrenie k nemu
považuje za nadbytočné.

12.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (výrok I. až III. napadnutého rozsudku) a
v časti o nároku na náhradu trov konania (výrok VI. a VII. napadnutého rozsudku) podala v zákonnej
lehote odvolanie aj žalobkyňa 2/, ktoré bolo čo do svojho rozsahu, odvolacích dôvodov a odvolacieho
návrhu, ako aj svojím obsahom identické s odvolaním žalobcu 1/ (bod 2. tohto rozsudku), keď nad
rámec odvolania žalobcu 1/ žiadala, aby odvolací súd predtým, ako vo veci rozhodne, nariadil ústne

pojednávanie a zabezpečil predvolanie V. G., a následne aby napadnutý rozsudok zrušil.

13.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 2/ uviedol, že súd prvej inštancie sa dôsledne

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a napadnutý rozsudok je vo všetkých jeho
výrokoch vecne správny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
odvolaním napadnutých výrokov potvrdil ako vecne správny a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho
konania, pričom vo zvyšku bolo jeho vyjadrenie svojím obsahom identické s jeho vyjadrením k odvolaniu
žalobcu 1/ (bod 4. tohto rozsudku).

14.

Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalobkyne 2/, ktoré mu bolo doručené dňa 18.
02. 2020, nevyjadril.

15.

Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 1/ k jej odvolaniu doručené dňa 16. 02. 2020, sa k nemu
nevyjadrila.

16.

Žalovaný 2/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 1/ doručené dňa 17. 02. 2020, sa k nemu nevyjadril.

17.

Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 2/ uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom v
celom jeho rozsahu stotožňuje a považuje ho za správny, pretože prvoinštančný súd riadne a úplne zistil
skutkový stav a zároveň naň správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov a navrhol

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu
1/ na náhradu trov odvolacieho konania. Zotrval na všetkých svojich predchádzajúcich podaniach
a prednesoch, v ktorých sa podrobne vyjadril ku všetkým skutočnostiam a argumentom žalobcov.
Poukázal na to, že žalobkyňa 2/ vo svojom odvolaní zopakovala dôvody uvedené v odvolaní žalobcu
1/, nepriniesla žiadne nové tvrdenia ani dôkazy s tým, že text jej odvolania je takmer totožný s textom

odvolania žalobcu 1/. Uviedol, že nakoľko sa k argumentom žalobkyne 2/ podrobne vyjadril vo svojich
predchádzajúcich podaniach, odkázal na svoje predchádzajúce podania a prednesy, najmä na svoje
vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 1/.18.

Žalobca 1/ sa k vyjadreniu žalovaného 2/ k odvolaniu žalobkyne 2/, ktoré mu bolo doručené dňa 18.
02. 2020, nevyjadril.

19.

Žalobkyňa 2/, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k jej odvolaniu doručené dňa 16. 02. 2020, sa k nemu
nevyjadrila.

20.

Žalovaný 1/, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu žalobkyne 2/ doručené dňa 21. 02.

2020, sa k nemu nevyjadril.

21.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.

§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C.
s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219
ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.),
pričomotermíneverejnéhovyhláseniarozsudkubolistranysporuaichprávnizástupcoviaupovedomení
zákonným spôsobom.

22.

Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 C. s. p. (účinného od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v

konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento
zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

23.

Odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.),
pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky

vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. §
220 ods. 2 C. s. p.).

24.

K odvolacej námietke žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich
práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), odvolací súd
uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup

súdu spočívajúci najmä v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen
zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou a
medzinárodnými dohovormi zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Jeho obsahom je predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na nestranný a nezávislý súd, právo

na zákonného sudcu, právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo na zachovanie rovnosti strán v
konaní a na kontradiktórnosť konania, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadneodôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia (zákaz prekvapivých rozhodnutí) a
právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Aj keď porušenie ktoréhokoľvek čiastkového procesného práva

stranysporupostupomsúdu,resp.porušeniektoréhokoľvekustanoveniaCivilnéhoprocesnéhoporiadku
zo strany súdu predstavuje pochybenie súdu, nie každé takéto pochybenie je zároveň porušením práva
strany sporu na spravodlivý proces. O porušenie práva na spravodlivý proces, a teda o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá

odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne procesné pochybenie súdu
aporušenieprocesnýchprávstranysporupretomusíbyťhodnotenévkontexteceléhosúdnehokonania,
teda s ohľadom na následky nesprávneho procesného postupu, vplyv na ďalšie pochybenia súdu či
možnosťstranysporunamietaťčizvrátiťtentonesprávnyprocesnýpostupsúdu.Priposudzovaní,čibolo
porušené právo sporovej strany na spravodlivý proces, je teda potrebné zohľadniť aj možnosť sporovej
strany korigovať nesprávny procesný postup súdu v kontexte ďalšieho priebehu súdneho konania.

25.

K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, ktorí vo svojich odvolaniach namietali, že súd prvej inštancie im uznesením
zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 - 245 znemožnil realizáciu procesných práv priznaných

im Civilným sporovým poriadkom za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov tým, že
nepripustil, aby do konania vstúpili ako žalovaný 3/ spoločnosť X. Y. a ako Ž. X/ M. M. Y. W. Y., N. M.
M. B. I.M. M. X. Y., odvolací súd uvádza, že aj keď proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na pristúpenie
ďalšieho subjektu do konania v zmysle ust. § 79 C. s. p. nie je prípustné odvolanie (ust. § 357 C. s. p. a
contrario), podľa ust. § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť

aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej,
má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, sa odvolací
súd najskôr zaoberal tým, či sa súd prvej inštancie zamietnutím návrhu na pristúpenie spoločností X.
Y. F. M. Y. W. Y. do konania na strane žalovaných dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým
by znemožnil žalobcom uskutočňovať im patriace procesné práva v miere porušujúcej ich právo na

spravodlivý proces, a ak áno, či táto procesná vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nakoľko
v takom prípade by bol na mieste postup podľa ust. § 389 ods. 2 C. s. p., teda zrušenie rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutej časti a zároveň zrušenie právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie zo
dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 -245, ktorým prvoinštančný súd nepripustil, aby do konania
na strane žalovaných pristúpili spoločnosti X. Y. F. M. Y. W. Y..

26.

Inštitút pristúpenia do konania v zmysle ust. § 79 C. s. p. je možný iba v sporovom konaní a jeho účelom
je odstránenie počiatočného nedostatku vecnej legitimácie. Okruh sporových strán by sa v priebehu

konania mal meniť iba v nevyhnutnej miere, preto je vstup ďalšej sporovej strany do konania viazaný
na schválenie súdom, ktorý pri svojom rozhodovaní bude vychádzať z hľadísk hospodárnosti konania
(porovnaj čl. 17 C. s. p.). Ak súd dospeje k záveru, že je hospodárnejšie vstup ďalšej sporovej strany
umožniť, uznesením tento vstup pripustí, v opačnom prípade rovnako uznesením tento návrh zamietne.
V oboch prípadoch nie je odvolanie proti uzneseniu prípustné (ust. § 357 C. s. p. a contrario).

27.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pripustenie pristúpenia nových subjektov
do konania na strane žalovaných (spoločností X. Y. F. M. Y. W. Y.) by v danej procesnej situácii bolo v

rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ návrh na pristúpenie
nových subjektov do konania podali až po vyše troch rokoch od podania žaloby a až po tom, ako odvolací
súd zrušil v poradí prvý rozsudok vo veci zo dňa 05. mája 2015, č. k. 17C/294/2013 - 150, a to výlučne z
procesných dôvodov (z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalobcov na zmenu žaloby),
pričom je nutné uviesť, že žalobcovia návrh na pristúpenie nových subjektov do konania na strane

žalovanýchpodalivčase,keďužsúdprvejinštancieustálilpredmetkonania(rozhodolonávrhužalobcov
na zmenu žaloby), teda splnil to, čo mu uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 25. augusta
2016, č. k. 10Co/334/2015 - 184. Je nutné zdôrazniť, že nakoľko súd prvej inštancie vo veci vykonal
kompletné stranami navrhované dokazovanie a strany sporu v tomto štádiu konania ani nemali novénávrhy na vykonanie dôkazov, prvoinštančnému súdu nič nebránilo vo veci nariadiť pojednávanie, na
ktorom by skončil dokazovanie a rozhodol vo veci samej, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu
by bolo neúčelné a nehospodárne, ak by súd prvej inštancie v tejto fáze konania pripustil pristúpenie

nových subjektov do konania na strane žalovaných, ktorým by ako novým subjektom musel doručiť
žalobu a vyjadrenia sporových strán, vyzvať ich na vyjadrenie k nim a ďalej postupovať v konaní v
zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, čím by došlo k neúmernému predĺženiu konania a
zaťažovaniu strán sporu (najmä žalovaných 1/ a 2/).

28.

Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1/ a 2/ neosvedčili
jednoznačný vzťah spoločnosti M. Y. W. Y. M. B. O.ecou, ako i so záverom, že nimi navrhovaný žalobný
návrh (žalobný petit) bol neurčitý a zmätočný, keďže z neho nevyplývalo, čoho sa mienili domáhať proti
žalovanému 1/ (po pripustení pristúpenia nových subjektov do konania na strane žalovaných).

29.

Odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že o postúpení pohľadávok z
predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere zo žalovaného 2/ na spoločnosť X. Y. mali žalobcovia

vedomosť už pred podaním žaloby (bez ohľadu na to, či v konaní bolo preukázané oznámenie dlžníkom
o postúpení pohľadávok v zmysle ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď k žalobe priložili
výzvy na výkon zrážok zo mzdy/iných príjmov zo dňa 14. 07. 2009 a zo dňa 19. 08. 2010, adresované
ich zamestnávateľom, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný 2/ postúpil predmetné pohľadávky
na spoločnosť X. Y., ktorá poverila správou a vymáhaním týchto pohľadávok žalovaného 1/, pričom aj

vo svojom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 12. 09. 2014 (návrh na pristúpenie ďalšieho
účastníka do konania) žalobcovia výslovne uviedli, že „VÚB, a.s. postúpila pohľadávku na zahraničný
subjekt O. N. X. Y., v ktorého mene koná žalovaný F. M., za účelom sťaženého uplatňovania práv
žalobcov...“, pričom k tomuto podaniu priložili list ich právneho zástupcu (V.. F. K.) zo dňa 26. 06.
2009, adresovaný žalovanému 2/ a označený ako „Postúpenie pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí

spotrebného úveru pre V. R., L. M. F. W.. W.. G. R., v ktorom je rovnako uvedené, že žalovaný 2/ postúpil
predmetnú pohľadávku spoločnosti X. Y. M. M.X. na B. T. a že „vymáhačská firma“ F. M., F..M.. údajne
vymáha dlhy pre X. Y., z čoho je tiež zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ mali vedomosť o postúpení pohľadávok
na spoločnosť X. Y., ale napriek tomu sa rozhodli uplatniť svoje práva žalobou voči žalovanému 1/ (a
následne aj voči žalovanému 2/), a až keď súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol žalobu

pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, navrhli pristúpenie ďalších subjektov do
konania na strane žalovaných.

30.

Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď návrh žalobcov na pristúpenie nových subjektov do
konania na strane žalovaných uznesením zo dňa 07. augusta 2018, č. k. 17C/294/2013 - 245 zamietol,
pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, a preto v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu
práva žalobcov na spravodlivý proces, pričom len na okraj odvolací súd uvádza, že žalobcom 1/ a 2/
nič nebránilo, aby sa voči spoločnostiam X. Y. F. M. Y. W. Y. domáhali svojich nárokov v samostatnom

konaní na základe novej žaloby (ktorú mohli podať aj v ten istý deň).

31.

K odvolacím námietkam žalobcov 1/ a 2/, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávnerozhodnutievoveci(odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.d/C.s.p.),zistenýskutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.),
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobcovia k týmto odvolacím dôvodom v podaných
odvolaniach nič bližšie neuviedli (neuviedli žiadnu inú vadu konania, resp. ďalší prostriedok procesného

útoku, ktorý nebol uplatnený), preto sa nimi nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať, a nakoľko ak
odvolateľ iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizoval v súvislosti s napádaným
rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho
dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust.§ 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, avšak odvolací súd v
posudzovanej veci existenciu týchto odvolacích dôvodov ani nezistil.

32.

Pokiaľ mali žalobcovia pod inou vadou konania na mysli, že súd prvej inštancie ich na pojednávaní
dňa 09. 09. 2019 neinformoval o výsledku dopytu na Z. U. Z. H. L. F. M., F..M.., Ž. V. X. na Ú. Č..
XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý zamestnávateľ poukázal finančné prostriedky zo mzdy žalobkyne 2/ vo

výške 9.806,07 eur, bola osoba V. G., odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť bola pre rozhodnutie
vo veci bez právneho významu a nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
V prejednávanej veci bolo totiž s ohľadom na predmet sporu rozhodujúce, že jediným majiteľom
uvedeného bankového účtu bola spoločnosť X. Y., a teda, že sporné zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ sa
dostali do majetkovej sféry tejto spoločnosti (a nie žalovaného 1/), a preto aj bolo nadbytočné vykonať
vo veci výsluch osoby V. G. v pozícii svedka, ako to vo svojom odvolaní navrhovala žalobkyňa 2/

(pravdepodobne ako ďalší prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom
prvej inštancie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.).

33.

K odvolacej námietke žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), odvolací súd
uvádza,ženesprávneskutkovézisteniasútakéskutkovézistenia,nazákladektorýchsúdprvejinštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade

s ust. § 191 C. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z

prednesovstránaleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiskazávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C. s. p. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť

dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie riadne zistil
skutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnyprávnypredpisasvojerozhodnutieajriadneodôvodnilvsúlade
s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. a okolnosti namietané žalobcami v nimi podaných odvolaniach vo vzťahu k
spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok takú úvahu odvolacieho súdu, ktorá

by nebola zhodná s úvahou prvoinštančného súdu prezentovanou v napadnutom rozhodnutí.

34.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické,

presvedčivé a zrozumiteľné. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že
rozhodnutiesúduakoorgánuverejnejmocinemusíbyťtotožnésočakávaniamiapredstavamisporových
strán (v tomto prípade žalobcov), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda
riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na
spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý procesnepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie
dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V

nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými
zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa
dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami.

35.

K odvolacej námietke žalobcov, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací
súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

36.

Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel k správnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaných 1/ a 2/ v spore, čo je vždy dôvod na zamietnutie žaloby. Vecná legitimácia
vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu),
ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana sporu, ktorá je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku
konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, a to bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie
je iný subjekt (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 2012, sp.

zn. 6 Cdo 214/2011).

37.

V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný 2/ (Všeobecná úverová

banka, a.s.) ako veriteľ uzatvoril so žalobcami 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi dve zmluvy o spotrebiteľskom
úvere: zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169,
ref. číslo pohľadávky: 119038321), uzavretú so žalobcom 1/ ako dlžníkom a žalobkyňou 2/ ako
spoludlžníkom, a zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 (tiež č.
81027006168169, ref. číslo pohľadávky: 145341121), uzavretú so žalobcom 1/ ako dlžníkom, s ktorej

uzatvorením žalobkyňa 2/ ako manželka dlžníka svojím podpisom vyslovila súhlas v zmysle ust. § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka (žalobkyňa 2/ teda nebola zmluvnou stranou).

38.

Žalovaný 2/ zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 postúpil svoje pohľadávky voči
žalobcom 1/ a 2/ z uvedených zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru na spoločnosť X. Y., M. M. XX
B. L., B.. T.. Z. XXXX B. XXX, L. G., G., Z. B. T., E. O. L. T. E. Z. B. T. B. Č.. XXXXXX. B. E. G.H. E.
O. O. W. F. na Ú. M. X. Y. Ž. X/ (Q. F.. M.., B. F. M., F.. M..), a to na základe splnomocnenia zo dňa

07. 11. 2008. Žalovaný 1/ v mene spoločnosti X. Y. predložil zamestnávateľovi žalobkyne 2/ zmluvu
o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169, ref. číslo
pohľadávky: 119038321), súčasťou ktorej bola dohoda o zrážkach zo mzdy, na základe čoho v období
od mája 2009 do mája 2014 vymohol od žalobkyne 2/ prostredníctvom zrážok zo mzdy sumu 9.806,07
eur, ktorá teda v celom rozsahu zodpovedá pohľadávke voči žalobcom 1/ a 2/ zo zmluvy o poskytnutí

spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 (tiež č. 33047006168169, ref. číslo pohľadávky:
119038321), pričom tieto zrážky zo mzdy boli zamestnávateľom žalobkyne 2/ poukazované na bankový
účet vedený v banke U. Z. H. L. F. M., F..M.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorého majiteľom bola M. X.
Y., pričom vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že na žalobcu 1/ bol uznesením Okresnéhosúdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2007, č. k. 2K/15/2007 - 79 vyhlásený konkurz, ktorý bol
zrušený uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2010, č. k. 2K/15/2007 - 232.

39.

Postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka predstavuje typickú
dobrovoľnú cesiu, ktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku postúpenia
dochádza k prevodu pohľadávky z jej pôvodného majiteľa ako postupcu na nového nadobúdateľa

ako postupníka. Postúpením pohľadávky dochádza v rámci záväzkového vzťahu k tzv. singulárnej
sukcesii, ktorá má hmotnoprávne účinky. Právnym nástupcom (sukcesorom) pôvodného veriteľa sa
v rozsahu postúpeného práva na plnenie stáva postupník. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti
dlžníka, ktorého súhlas sa na postúpenie pohľadávky nevyžaduje a ktorý nemusí byť o postúpení
vôbec informovaný. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu nie sú v zásade postúpením
pohľadávky nijako dotknuté (princíp identity pohľadávky). Postupník nadobúda predmet postúpenia v

takomstave,vakomsanachádzavčasepostúpenia,pričomobsahdlžníkovhozáväzkuvdôsledkucesie
nemeníanemenísaanizabezpečenietohtozáväzku.Občianskyzákonníkobsahujeprávnukonštrukciu,
na základe ktorej prechádza s postúpenou pohľadávkou na postupníka ex lege aj jej príslušenstvo a
všetky práva s ňou spojené (ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ide o akcesorické práva, ktoré
sú spojené s pohľadávkou ako hlavným záväzkom, a ktoré vznikli a trvajú v súvislosti s existenciou

pohľadávky a jej obsahom. Typicky s postúpenou pohľadávkou prechádzajú práva zo zabezpečenia
pohľadávky, napr. aj práva vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy v zmysle ust. § 551 Občianskeho
zákonníka. Zákon osobitne chráni postavenie dlžníka, keď neumožňuje postúpenie pohľadávky, ktorej
obsah by sa zmenou veriteľa zmenil (ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a zachováva dlžníkovi
aj vo vzťahu k postupníkovi všetky námietky proti pohľadávke, ktoré mohol uplatniť v čase postúpenia

(ust. § 529 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Dlžník môže voči postupníkovi namietať všetko, čo
vylučuje alebo obmedzuje jeho povinnosť splniť pohľadávku, teda to, že pohľadávka vôbec nevznikla, jej
výška uvedená v zmluve o postúpení nezodpovedá jeho povinnosti, povinnosť zanikla, pohľadávka nie
je splatná a pod. Z pohľadu jeho námietok to má ten dôsledok, akoby k postúpeniu pohľadávky vôbec
nedošlo.Dlžník-spotrebiteľmátiežprávodomáhaťsaprotipostupníkovinasúdeurčeniabezúročnostia

bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 a 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, resp. v zmysle ust.
§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2019 sp. zn. 2 Cdo 125/2018, zverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 72/2019).

40.

Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek pohľadávka v zmysle práva na plnenie voči dlžníkovi, pokiaľ
jej postúpenie nevylučuje Občiansky zákonník alebo iný právny predpis alebo dohoda s dlžníkom (ust. §

525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre určité druhy pohľadávok osobitné právne predpisy ustanovujú
špecifické kritériá a obmedzenia vo vzťahu k možnosti a podmienkam ich zmluvného postúpenia tretej
osobe. Dané normy majú prednosť pred Občianskym zákonníkom, ktorý sa subsidiárne aplikuje iba na
tie právne otázky, ktoré osobitné predpisy individuálne neupravujú. Individuálny režim týchto pohľadávok
je odôvodnený osobitným záujmom na modifikácii, resp. odklone od všeobecnej právnej úpravy, ktorý je

spravidla determinovaný špecifickým (privilegovaným) postavením niektorého z účastníkov veriteľsko-
dlžníckeho záväzkového vzťahu. Jedným z takýchto právnych predpisov je zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý vo svojom ust. §
17 upravuje obmedzenia pri prechode a prevode (postúpení) pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. V čase postúpenia predmetných pohľadávok voči žalobcom 1/ a 2/ (t. j. ku dňu 12. 09. 2008)

však bol účinný zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom ust. § 4 ods.
5 umožňoval postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez obmedzenia, keď len
odkazoval na všeobecnú úpravu postúpenia obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Osobitným právnym
predpisom upravujúcim postúpenie pohľadávok v prípade, že veriteľom je banka, je aj zákon č. 483/2001
Z. z. o bankách, ktorý vo svojom ust. § 92 ods. 8 (resp. v ust. § 92 ods. 7 v znení účinnom do 31.

12. 2008) upravuje podmienky, za ktorých môže banka postúpiť peňažnú pohľadávku voči svojmu
klientovi na inú osobu, a to aj osobu, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto ustanovenie
neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež ochranu práv klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky bankou. Podmienky podľa uvedeného zákonného ustanovenia, za splnenia ktorých môžebanka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých
k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie tejto zákonnej úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho

zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2018, sp. zn. 7
Cdo 26/2017 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. apríla 2018 sp. zn. 1 Cdo
147/2017, zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 60/2018).

41.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný 2/ ako banka splnil všetky podmienky,
ktoré naňho v čase postúpenia predmetných pohľadávok na spoločnosť X. Y. (ku dňu 12. 09. 2008)
kládli príslušné právne predpisy, a zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 obsahuje všetky
zákonom predpísané náležitosti, je to dostatočne určitý a zrozumiteľný právny úkon a bola urobená v

zákonom predpísanej písomnej forme.

42.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ výzvami zo dňa 05. 03. 2007 vyzval žalobcov 1/ a 2/ na

predčasné splatenie zostatku úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 08. 10. 2004 č.
33047006168169, pričom žalobca 1/ si túto výzvu prevzal dňa 17. 03. 2007, zatiaľ čo žalobkyňa 2/ túto
výzvu neprevzala v odbernej lehote a výzva bola preto vrátená žalovanému dňa 30. 03. 2007 (žalovaný
2/ doručoval túto výzvu na poslednú jemu známu adresu pobytu žalobkyne 2/) s tým, že výzvou zo
dňa 29. 05. 2007 žalovaný 2/ vyzval žalobcu 1/ na predčasné splatenie zostatku úveru zo zmluvy o

poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 01. 12. 2004 Č.. XXXXXXXXXXXXXX (Č. Ú. Ú.: XXXXXXXXX),
pričomžalobca1/sitútovýzvuprevzaldňa12.06.2007,keďvobochprípadochžalovaný2/postupovalv
súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v
rozhodnutí určené; toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej

splátky.

43.

K námietke žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že si možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v

zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka v zmluvách nedojednali, odvolací súd uvádza, že žalovaný 2/
odvodzoval svoje právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo svojich Všeobecných obchodných
podmienok, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru (uvedené vyplýva
z výziev na predčasné splatenie zostatku úveru), a nakoľko žalobcovia v konaní Všeobecné obchodné
podmienky žalovaného 2/ nepredložili, nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, či bolo právo na

vyhlásenie predčasnej splatnosti zmluvne dohodnuté alebo nie, pričom to však boli práve žalobcovia,
ktorí existenciu tejto skutočnosti tvrdili a ktorí z tejto skutočnosti vyvodzovali pre seba priaznivé právne
dôsledky, a preto bolo ich povinnosťou tieto Všeobecné obchodné podmienky v konaní predložiť alebo
navrhnúť zabezpečenie tohto listinného dôkazu súdom (pokiaľ by nimi nedisponovali), nakoľko však
žalobcovia tak neurobili a vykonanie tohto listinného dôkazu nenavrhli, neuniesli ohľadom tohto svojho

tvrdenia dôkazné bremeno a odvolací súd preto nemôže na toto ich tvrdenie prihliadať (k dôkaznému
bremenu porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2010,
sp. zn. 4 Cdo 13/2009 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júna 2010,
sp. zn. 5 Obo 52/2010).

44.

K námietke žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že žalovaný 2/ toto svoje právo nepoužil do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky, odvolací súd uvádza, že žalobcovia nezaplatili žiadnu zo splátok v tomto
období, t. j. ani najbližšiu nasledujúcu splátku, preto nedošlo k zániku práva na vyhlásenie predčasnej

splatnosti úveru, resp. došlo k obnoveniu tohto práva a k ich argumentácii, že ich žalovaný 2/ vopred
neupozornil na uplatnenie tohto práva a nevyzval na úhradu omeškaných splátok v zmysle ust. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nadobudlo
účinnosť až dňa 01. 11. 2008 (vtedy išlo o ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka), žalovaného 2/teda v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebných úverov (v roku 2007) nezaväzovalo, a preto
aj žalovaný 2/ splnil všetky zákonné podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2008: (1) žalovaný 2/ pred postúpením pohľadávok písomne

vyzval žalobcov na zaplatenie svojich peňažných záväzkov (predčasne splatných zostatkov úverov), (2)
žalobcovia boli v omeškaní so splnením týchto svojich peňažných záväzkov nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní po doručení výziev (v skutočnosti boli v omeškaní viac ako rok), (3) žalobcovia tieto
svoje omeškané peňažné záväzky pred postúpením pohľadávok ani sčasti neuhradili.

45.

Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej namietali, že oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 25. 09.
2008 im boli doručované na nesprávne (neaktuálne) adresy ich pobytu (W. U.. Č.. XX/XX, L. M., V..
B. Č.. X, Z.), keďže žalovanému 2/ listom zo dňa 12. 07. 2007 oznámili svoju novú adresu bydliska
(N. U.. Č.. XX, L. M.), pričom je nutné uviesť, že účinky postúpenia pohľadávky nastávajú uzavretím

zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom s tým, že súhlas dlžníka s postúpením
pohľadávky sa nevyžaduje a eventuálne neoznámenie postúpenia pohľadávky dlžníkovi nemá žiaden
vplyv na platnosť zmluvy o postúpení (a ani na povinnosť dlžníka splniť svoj dlh). Navyše, z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia mali o postúpení pohľadávok vedomosť ešte pred
podaním žaloby, pričom postúpenie pohľadávok im bolo preukázané najneskôr v priebehu konania pred

súdom prvej inštancie a nakoľko pre napadnutý rozsudok bol rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia
(ust. § 217 ods. 1 C. s. p.), ani táto odvolacia námietka žalobcov nemohla obstáť.

46.

Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 09. 2008 uzatvorená medzi žalovaným 2/ a spoločnosťou
X. Y., nemôže byť ani posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ust. § 53 ods. 3
písm. b) a ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže táto zmluva nebola uzavretá medzi žalovaným 2/
ako veriteľom a žalobcami ako spotrebiteľmi, nejde teda o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá by mohla
obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, pričom žalovaný 2/ ani neodvodzoval svoje právo na

postúpenie pohľadávok zo zmluvných podmienok predmetných zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru,
ale k postúpeniu pohľadávok ho oprávňoval priamo zákon, a to konkrétne ust. § 4 ods. 5 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust.
§ 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2008, a preto samé o sebe
(bez ďalšieho) neobstoja ani ďalšie námietky žalobcov, že postúpenie pohľadávok a výkon zrážok zo

mzdy žalobkyne 2/ (na základe dohody o zrážkach zo mzdy) boli v rozpore s dobrými mravmi, resp. boli
nekalou obchodnou praktikou v zmysle ust. § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

47.

Odvolací súd uvádza, že zo samotnej Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 3) totiž vyplýva, že každý
(vrátane žalovaného 2/) môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal
niečo, čo zákon neukladá, a preto žiaden právny predpis neobmedzoval žalovaného 2/ pri postúpení
pohľadávok tým spôsobom, že by mu zakazoval postúpiť pohľadávky na zahraničný subjekt, sídliaci
napr. na Z. B. T. s tým, že žiaden právny predpis ani nevylučoval (v čase uzavretia predmetných zmlúv o

poskytnutí spotrebného úveru), aby bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zabezpečená
dohodou o zrážkach zo mzdy, nakoľko až s účinnosťou od 01. 05. 2014 bolo zabezpečenie uspokojenia
pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy obmedzené
v ust. § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z čoho vyplýva, že inštitút dohody o
zrážkachzomzdytakvčaseuzatvoreniauvedenýchzmlúvoposkytnutíspotrebnéhoúverupredstavoval

legálnu formu zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv, a preto Dohody o zrážkach zo mzdy,
obsiahnuté v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 a v zmluve o
poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004, sú z tohto hľadiska platnými právnymi
úkonmi, ktoré obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle ust. § 551 Občianskeho
zákonníka a ktoré boli urobené v zákonom predpísanej písomnej forme.

48.K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, že žalovaní 1/ a 2/ postupovali v rozpore s dobrými mravmi a dopustili sa
nekalej obchodnej praktiky, keď postupovali v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti odvolací
súd uvádza, že bolo ich povinnosťou v konaní tvrdiť a preukázať existenciu konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich prijatie tohto záveru a existenciu konkrétnych pochybení na strane žalovaných 1/ a 2/
(porušenia konkrétnych zmluvných alebo zákonných povinností zo strany žalovaných 1/ a 2/), avšak
nielenže žiadnu konkrétnu okolnosť žalobcovia netvrdili (a teda ani nepreukázali), nakoľko sa obmedzili
iba na všeobecné tvrdenia o sťažení pozície spotrebiteľa, o zhoršení vymožiteľnosti pohľadávky
spotrebiteľa a o možnom odradení spotrebiteľa od bránenia svojich práv, keď ani netvrdili a nepreukázali

existenciu konkrétnej ujmy na ich právach alebo právom chránených záujmoch, spôsobenej samotným
postúpením pohľadávky na zahraničný subjekt, a preto nebolo na mieste aplikovať korektív dobrých
mravov, ktorý sa uplatní len vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom
dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov alebo uspokojenie iných potrieb,
kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť druhého účastníka
(tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom

prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok.

49.

Odvolací súd preto uvádza, že v prejednávanej veci uvedené preukázané nebolo, pričom odvolací súd

ani nezistil, že by žalovaní 1/ a 2/ postupovali v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a teda,
že by sa dopustili žalobcami tvrdenej nekalej obchodnej praktiky v zmysle ust. § 7 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď práve naopak, podľa názoru odvolacieho súdu netreba zabúdať na
skutočnosť, že postúpenie pohľadávok žalovaným 2/ a vymáhanie týchto pohľadávok prostredníctvom
zrážok zo mzdy žalobkyne 2/ bolo v prvom rade dôsledkom toho, že žalobcovia nesplnili dobrovoľne

svoj splatný dlh voči žalovanému 2/, a to po dlhú dobu a napriek opakovaným výzvam.

50.

Z uvedených dôvodov je preto možné uzavrieť, že dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie

bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný 2/ postúpil predmetné pohľadávky voči žalobcom 1/ a 2/
na spoločnosť X. Y., Ž. X/ B. O. G. B. N. F. W. M.I. X. Y., teda konal v jej mene a na jej účet, pričom
zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli poukazované priamo na bankový účet spoločnosti X. Y., teda sa dostali
priamodojejmajetkovejsféry,žalovaní1/a2/neporušiližiadnusvojuzmluvnúalebozákonnúpovinnosť,
dôsledkom čoho by bola absolútna neplatnosť predmetných právnych úkonov (na ktorú súdy prihliadajú

z úradnej povinnosti), resp. vznik povinnosti nahradiť škodu žalobcom a napokon, že žalovaní 1/ a 2/
neboli veriteľmi žalobcov (v čase podania žaloby a ani v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku),
neuplatnili výkon zrážok zo mzdy žalobkyne 2/ na základe dohody o zrážkach zo mzdy a tieto zrážky
zo mzdy sa ani nedostali do ich majetkovej sféry, preto je záver súdu prvej inštancie o nedostatku
ich pasívnej vecnej legitimácie v spore správny a nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ boli v spore neúspešní,

nevznikol im ani nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur v zmysle ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

51.

Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že žalobcovi 1/ nesvedčí vo vzťahu k nároku na zaplatenie
9.806,07 eur s príslušenstvom ani aktívna vecná legitimácia, nakoľko vyhlásením konkurzu na jeho
majetok dňa 27. 08. 2007 (uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2007, č.
k. 2K/15/2007 - 79) došlo v zmysle ust. § 53 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
zo zákona k zániku bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov ako manželov, keď na tom nič nemení

ani skutočnosť, že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. februára 2010, č. k.
2K/15/2007 - 232 bol tento konkurz zrušený, keďže podľa ust. § 151 Občianskeho zákonníka platí,
že ak za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo, môže sa obnoviť len
rozhodnutím súdu vydaným na návrh jedného z manželov, pričom uvedené v konaní preukázané nebolo,
keďže zrážky zo mzdy žalobkyne 2/ boli vykonávané v období od mája 2009 do mája 2014, teda po

zániku bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov a pohľadávka zo zmluvy o poskytnutí spotrebného
úveru č. 1353849 zo dňa 08. 10. 2004 tak bola uspokojovaná výlučne z majetku žalobkyne 2/, a nie z
majetku žalobcu 1/.52.

Odvolací súd okrem toho konštatuje, že žalobcovia v spore nepreukázali ani naliehavý právny záujem na

určení, že dohody o zrážkach zo mzdy v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08.
10. 2004 a v zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004 sú neplatné, keď je
nutnéuviesť,žežalobabolapodanázaúčinnostizákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku,
podmienky procesnej prípustnosti žaloby v jej určovacej časti bolo preto potrebné posudzovať (v súlade
s ust. § 470 ods. 2 vety prvej C. s. p.) podľa Občianskeho súdneho poriadku (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. decembra 2018, sp. zn. 6 Cdo 30/2018).

53.

Podľaust.§80písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkunávrhomnazačatiekonaniamožnouplatniť,aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem. Spotrebiteľ sa síce v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou, avšak dohoda o zrážkach zo mzdy v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka je svojou
povahou samostatná zmluva (odlišná od zmluvy o spotrebiteľskom úvere), aj keď je obsiahnutá v tej istej

listine a aj keď slúži na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z dôvodu ktorého
bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné preukázať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
dohôd o zrážkach zo mzdy, pričom z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie
jednoznačne vyplýva, že pohľadávka zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 1353849 zo dňa 08.
10. 2004 bola uspokojená zrážkami zo mzdy v období od mája 2009 do mája 2014, preto už v súčasnosti

(resp. v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku) nemôže existovať naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy.

54.

Odvolací súd vo vzťahu k druhej zmluve o poskytnutí spotrebného úveru č. 153887 zo dňa 01. 12. 2004,
ktorej účastníkom na strane dlžníka bol len žalobca 1/, poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia v konaní
netvrdili a ani nepreukázali, že by veriteľ v čase podania žaloby, resp. kedykoľvek po jej podaní pristúpil
alebo chcel pristúpiť k výkonu zrážok zo mzdy, a preto ani v tejto časti tak žalobcovia nepreukázali
existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy.

55.

Odvolací súd teda dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ bola
v celom rozsahu nedôvodná, pričom v podaných odvolaniach neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré

by boli spôsobilé privodiť pre nich priaznivé rozhodnutie vo veci a nakoľko odvolací súd ani nezistil v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387
ods. 1 C. s. p.).

56.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.).

57.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).