Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, October 24, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/425/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205015
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114205015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: U.. L. F., O..
XX.XX.XXXX, V. B. XXXX/XX, Z., štátne občianstvo SR, zastúpený: U.. R. F., O.. XX.XX.XXXX, V.
B. XXXX/XX, Z. proti žalovanému: U. F., O.. XX.XX.XXXX, V. Na E. XX/C, V., štátne občianstvo SR,
zastúpený: JUDr. Martina Orlíková, advokátka, Saratovská 6, Bratislava, v konaní o určenie právnej
neúčinnosti právneho úkon, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v
Bratislave zo dňa 22. januára 2015, č.k. 45C/80/2014-104, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 22. januára 2015,

č.k. 45C/80/2014-104, m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a .
Žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa XX.XX.XXXX,
uzatvorenámedziC..C.F.akodarcomaU.F.akoobdarovaným,doplnenádodatkomzodňa27.01.2011,
ktorej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený správou katastra pre Hlavné
mesto SR Bratislavu pod č. X. XXXXX/XX, Y. XX.XX.XXXX o prevode vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX D. V. C. D. V. - U. Č. O. U., kat. úz. X. a to bytu č. X, X. na
E. XX/C Y. P., nebytového priestoru č. X-T..X číslo vchodu na E. XX/C, nebytového priestoru č. XX-M..X

Č. X. na E.O. XX/C P., nebytového priestoru č. XX-M..X Č. X. na E. XX/C, vrátane spoločných častí a
spoločných zariadení domu a na pozemku nehnuteľností presne špecifikovaných v petite výroku, je voči
žalobcovi neúčinná. Zároveň bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného
konaniaztitulusúdnehopoplatku.Súdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcadoplnilsvojžalobnýpetit,o
ktorom súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 09.12.2014, pod č.k. 45C/80/2014, keď súd prvej
inštancie pripustil zmenu žaloby a to tak, že darovacia zmluva zo dňa 11.03.2010 uzavretá medzi C.. C.
F.akodarcomaU.F.akoobdarovaným,darovaciazmluvadoplnenádodatkomzodňa27.01.2011,ktorej

vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený správou katastra pod č. X. XXXXX/XX,
Y. XX.XX.XXXX o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX R. Z. V.
Č.. X, O. P. Č.. X-T..X, O. P. Č.. XX-M..X, O. P. Č.. XX-M..X presne špecifikovaných v upravenom petite
je voči U.. L. F. neúčinná. Zmenu petitu súd prvej inštancie povolil s poukazom na ust. § 95 ods. 1 a 2
O.s.p. (právny predpis platný do 30.06.2016).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v súlade s ust. § 42a ods. 1 a 2 Obč. zák., v spojení

s ust. § 42b ods. 1 až 3 a ods. 4 Obč. zák.. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
za preukázané, že darovacia zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, spolu s dodatkom k darovacej zmluve
zo dňa XX.XX.XXXX bola uzavretá v písomnej forme, jednalo sa o platný právny úkon. Jej vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa XX.XX.XXXX, pod číslom vkladu X.XXXXX/XX. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetným právnym úkonom - darovacou zmluvou
došlo k zmenšeniu majetku spôsobilého na uspokojenie pohľadávky veriteľa a že z tohto právneho
úkonu mal žalovaný prospech, keďže sa v dôsledku neho stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností.

K preukázaniu úmyslu dlžníka, že mieni ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa, nebola podmienkou
odporovateľnosti z dôvodu, že druhou stranou bola osoba blízka dlžníkovi. Úmysel dlžníka ukrátiť jeho
veriteľa v takom prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, že
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Súd prvej inštancie zároveň
konštatoval, že žalobca je aktívne legitimovaným účastníkom na podanie žaloby, pretože ako veriteľ v

čase rozhodovania mal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku a to na základe platobného rozkazu sp.
zn. 18Ro 85/2012, zo dňa 26.10.2012 vo výške 12.071,17 eur s prísl., právoplatný 21.05.2013. Žalobca
ako ručiteľ za dlžníka dňa 23.10.2014 sumu 12.071,17 eur uhradil, čím splnil dlh a preto bol oprávnený
od dlžníka požadovať náhradu za plnenie, poskytnuté veriteľovi podľa § 550 Obč. zák.. Zdôraznil, že
aktívna legitimácia v konaní o neúčinnosť právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol
ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku.

Súdprvejinštancieuzavrel,ževymáhateľnápohľadávkajepohľadávkou,ktorúmožnoúspešnevymáhať
pred súdom v základom konaní, teda ako pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde,
ktorú možno žiadať, získať, ktorá je zročná, teda „čo možno vymáhať“. Zákonodarca preto v ust. § 42a
ods. 1 Obč. zák. použil termín vymáhateľná pohľadávka a nie vykonateľná pohľadávka, ktorú možno
exekuovať až na základe vykonateľného rozhodnutia súdu alebo iného exekučného titulu.

Pasívne legitimovaným účastníkom bol U. F. - žalovaný, pretože mal z darovacej zmluvy na základe
odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods. 2 O.s.p.). Odporovateľný právny úkon je
spôsobilý privodiť faktické nevymoženie pohľadávky žalobcu, keďže úmysel ukrátiť uspokojenie veriteľa
a vedomosť o takomto úmysle sa u osôb blízkych predpokladá. Zdôraznil, že žalovaný a dlžník C.. C. F.
sú otec a syn a žijú v predmetnej nehnuteľnosti a preto predpoklad o vedomosti žalovaného o úmysle

otca ako darcu je z tohto dôvodu zrejmý, pretože ide o osobu blízku podľa § 116 a § 117 Obč. zák..
Darovacia zmluva bola uzavretá dňa XX.XX.XXXX, t.j. v čase, keď už dlžník vedel, že je splatný celý dlh,
preto uzavretím darovacej zmluvy bol úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zbavením sa majetku. K námietke
žalovaného, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť,
súd uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa pri náležitej

starostlivosti nemohol poznať, nepostačuje iba jeho tvrdenie, že sa o dlhy otca nezaujímal; blízkosť osôb
žalovaného a dlžníka predurčuje k tomu, aby žalovanému mohli byť pomery otca známe, žalovaný mal
vedomosť o zdravotnom stave svojho otca ako aj finančných problémoch, dokonca uhradil aj niektoré
splátky úveru za otca v čase jeho hospitalizácie v nemocnici. Preto súd prvej inštancie považoval žalobu
žalobcu za dôvodnú a v plnom rozsahu jej vyhovel. Žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal

náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 99,50 eur v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a to tak, že žalobu z dôvodu absencie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu zamietne. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Poukázal na

ust. § 42a ods. 1 Obč. zák. a zdôraznil, že podľa tohto ustanovenia prislúcha právo odporovať
právnemu úkonu iba tomu veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Právny názor
súdu prvej inštancie, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka,
ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní a teda nemusí ísť o právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie, nepovažoval za správny, navyše ak súd prvej inštancie pri rozhodovaní

odmietol vziať do úvahy judikatúru, o ktorú účastník konania oprel svoju argumentáciu. I keď pojem
vymáhateľná pohľadávka nie je v súdnej praxi interpretovaný rovnako, za správny považoval žalovaný
názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2791/1999, rovnako ako názor
vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/253/2012, v zmysle ktorých je vymáhateľnou
pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého

možno vykonať exekúciu. Žalovaný zdôraznil, že odporovacia žaloba je právnym prostriedkom, ktorý
slúži k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a preto by nezodpovedalo
tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“, či splatnú, teda žalovateľnú. Uviedol, že názor, podľa
ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, bol podrobený kritike

i právnou teóriou (Fekete, I. Občiansky zákonník, 1 Veľký komentár Eurokódex 2011, str. 326, JUDr.
Jaromír Svoboda a kolektív Občiansky zákonník, EUROUNION s.r.o. Bratislava 2005 str. 101, 102).
Neudržateľnosť takéto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti rozhodnutia, ktorým je
vyhovené odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totižbola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, takéto rozhodnutie by nemohlo splniť svoj
účel, ak by pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky a išlo by teda len o
akademické - teoretické rozhodnutie, ktoré by neslúžilo k potrebe ochrany veriteľa. To, že zákonodarca

nerozlišuje medzi pojmom vymáhateľná a vykonateľná pohľadávka, potvrdzuje i ust. § 42a ods. 1 Obč.
zák., keď právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu sa veriteľovi priznáva aj vtedy, ak je nárok
proti dlžníkovi jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný (veriteľ má exekučný titul) alebo ak bol
dokonca uspokojený. Zákonodarca teda v tomto ustanovení nepoužil pojem vykonateľná pohľadávka,
hoci ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná súdnym rozhodnutím. Uviedol, že ak odporovacia

žaloba je nástrojom na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa vo vykonávacom exekučnom
konaní bez existencie vymáhateľnej pohľadávky, nemá rozhodnutie, ktorým by súd určil, že právny
úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, pre žalobcu nemá žiaden význam, pretože bez exekučného
titulu žalobca sa nemôže domáhať nariadenia exekúcie postihnutím veci alebo iných hodnôt, ktoré
odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku. Keďže pohľadávka žalobcu nie je doposiaľ
vymáhateľná, nakoľko si veriteľ pre svoju pohľadávku nevymohol exekučný titul (rozhodnutie), ktorým

by súd odporovacej žalobe vyhovel, stráca svoj zmysel. Rozhodnutie súdu nie je právnym prostriedkom,
ktorý slúži na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Keďže veriteľ v
čase rozhodovania súdu nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou, nie je daná jeho aktívna legitimácia
v tomto spore a preto neboli splnené podmienky na to, aby súd určil, že dlžníkov právny úkon, t.j.
darovacia zmluva je voči žalobcovi právne neúčinný. Nebol splnený jeden zo základných predpokladov

uvedený v ust. § 42a Obč. zák. a to vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa a pokiaľ neexistuje vymáhateľná
pohľadávka, absentuje aj aktívna vecná legitimácia žalobcu.

4. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že súd prihliadol

v konaní na trojročnú lehotu, v rámci ktorej bol návrh na určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy
uplatnený na súde. V súvislosti s aktívnou a pasívnou legitimáciou strán sporu uviedol, že žalobca
ako veriteľ mal voči dlžníkovi v čase rozhodovania súdu vymáhateľnú pohľadávku a to na základe
platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 18Ro/85/2012, zo dňa 26.10.2012,
v celkovej výške 12.071,17 eur, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.05.2013. Žalobca za dlžníka uhradil

sumu 12.071,17 eur 23.10.2014, čím podľa § 550 Obč. zák. je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu
za plnenie poskytnuté veriteľovi. Existencia pohľadávky bola jednoznačne preukázaná a nebola nijakým
spôsobom spochybnená. K výkladu pojmu „vymáhateľná“ pohľadávka uviedol, že i súd prvej inštancie sa
stotožnil s právnym názorom NS SR v rozhodnutí 3Cdo/102/1999, keď pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Poukázal

na stanovisko Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/209/2013, ktorý rozhodoval o odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie pod č.k. 10C/75/2011, taktiež proti žalovanému Michalovi Semanovi
o určenie právnej neúčinnosti predmetnej darovacej zmluvy voči inému veriteľovi a v odôvodnení
konštatoval okrem iného, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka,
ktorúmožnoúspešnevymáhaťpredsúdomvzákladnomkonaní,nemusíísťoprávoplatnéavykonateľné

rozhodnutie. O správnosti výkladu zákona nasvedčuje aj druhá veta § 42a ods. 1 Obč. zák.. Nie je
preto správne tvrdenie žalovaného, že žalobca sa mal domáhať pohľadávky voči dlžníkovi v súdnom
konaní, pričom prebiehajúce konanie o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy malo byť súdom
prerušené. Odporovacia žaloba a určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy je jediný spôsob právnej
ochrany žalobcu ako veriteľa, keďže pohľadávka ešte stále nie je zaplatená a existuje naliehavý právny

záujem na určenie neúčinnosti darovacej zmluvy.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
Civilný sporový poriadok), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

6. Podľa § 385 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V danej veci nebol skutkový stav medzi stranami sporu sporný, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie. Nejde v danej veci ani o prípad vyžadujúci dôležitý

verejný záujem, nakoľko sa nejedná o otázky majúce širší spoločenský dopad, pričom podľa novej
právnej úpravy platnej od 01.07.2016 pojednávanie v odvolacom konaní nie je povinné, nariadenie
pojednávania je fakultatívne.7.Vkonanínebolosporné,žedňa25.10.1997bolamedziŠtátnymfondomrozvojabývaniaakoveriteľom
a otcom žalovaného C.. C. F. uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru na výstavbu
bytu - stavba polyfunkčný dom vo výške 500.000,- Sk. Návratnosť úveru bola zabezpečená ručením

tretích osôb a to navrhovateľom - U.. L. F., V. C.. C. F. R. E. E.. Y. C.. C. F. si svoje záväzky riadne
a včas neplnil a keďže dlžník nesplácal splátky riadne a včas, Štátny fond rozvoja bývania odstúpil
od úverovej zmluvy, čím sa stal splatný celý dlh. Žalobcovi bol doručený platobný rozkaz súdu prvej
inštancie sp. zn. 18Ro/85/2012, v ktorom bola dlžníkovi a ručiteľom ako žalovaným, uložená povinnosť
zaplatiť spoločne a nerozdielne Štátnemu fondu rozvoja bývania (v tom konaní ako žalobcovi) sumu

12.071,17 eur s úrokom a trovami právneho zastúpenia. Tiež nebolo sporné, že žalobca (v tomto
konaní žalovaný) na základe platobného rozkazu zaplatil na účet Štátneho fondu rozvoja bývania sumu
12.071,17 eur. V konaní bolo taktiež preukázané, že dňa 11.03.2010 bola uzatvorená medzi C.. C. F.
ako darcom a U. F. ako obdarovaným darovacia zmluva, ku ktorej bol uzatvorený dodatok č. 1. Správa
katastra dňa XX.XX.XXXX, P. Č.. X. XXXXX/XX povolila vklad vlastníckeho práva do katastra v kat.
území X. v prospech U. F. a to nehnuteľnosti - bytu a nebytových priestorov, vrátane zastavanej plochy

a spoluvlastníckeho podielu, tak ako je to presne špecifikované v petite upravenej žaloby, ktorú zmenu
petitu súd prvej inštancie pripustil uznesením.

8.Podľa§42aods.1Obč.zák.,veriteľsamôžedomáhať,abysúdurčil,žedlžníkoveprávneúkonypodľa
ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Obč. zák., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu,ktorýmbolveriteľdlžníkaukrátený,akuktorémudošlovposlednýchtrochrokochmedzidlžníkom

a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech
týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať.

9. Možnosť odporovať právny úkon je ďalším právnym následkom vadnosti právneho úkonu a to

popri neplatnosti právneho úkonu (§ 37 a nasl. Obč. zák.) a možnosti jednostranného odstúpenia od
zmluvy (§ 48 Obč. zák.). Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka,
pokiaľukracujúuspokojenievymáhateľnejpohľadávkyveriteľa,môžubyťveriteľomnapadnutéodporom,
ktorý smeruje k tomu, aby boli vyhlásené vo vzťahu k nemu za právne neúčinné. Týmto zákonným
ustanovením (odporovateľnosťou) poskytuje Občiansky zákonník ochranu veriteľovi pred právnymi

úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k zmrazeniu, či ohrozeniu možnosti,
aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Právny úkon, ktorému
žalobca odporuje, nie je za stanovených podmienok voči žalobcovi právne účinný, pričom vo vzťahu k
ostatným subjektom právne účinky právneho úkonu zostávajú zachované.
Dôvodom podania odporovacej žaloby je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi.

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základom konaní,
nemusí ísť o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Občiansky zákonník medzi základné podmienky
odporovateľnosti zaraďuje existenciu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, pričom pojem „vymáhateľná
pohľadávky“ nie je v súdnej praxi interpretovaný rovnako. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej

inštancie za správny považuje názor, ktorý bol vyslovený Najvyšším súdom SR sp. zn. 6Cdo/253/2012,
zo dňa 17.12.2013, prípadne názor vyslovený Najvyšším súdom ČR Rc 12/2003, v zmysle ktorých
vymáhateľnou je taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu (obdobne názor a stanovisko senátu
NS SR Reo na NS SR z 23.11.2011, sp. zn. 5Cdo/188/2010). Odporovateľnosť totiž predstavuje

náhradný spôsob, akým sa veriteľ môže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky voči nepoctivému
dlžníkovi, ktorý odporovateľným právnym úkonom privodil svoju platobnú neschopnosť. Veriteľ sa má
v prvom rade pokúsiť o splnenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi žalobou o plnenie. Výsledkom takejto
žaloby je vykonateľný rozsudok súdu a to, či bude pohľadávka veriteľa nakoniec uspokojená, sa dozvie
veriteľ po skončení vykonávacieho exekučného konania. Až po neúspešnej exekúcii prichádza na rad

odporovacia žaloba voči tretej osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok. Ak by bola pripustená
žaloba veriteľa voči tretej osobe bez toho, aby veriteľ mal k dispozícii exekučný titul voči hlavnému
dlžníkovi, bola by popretá podstata a zmysel odporovateľnosti. Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa
bola vymáhateľná, obsiahnutá v ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., nevymedzuje podmienku odporovateľnostiprávnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Samotné podmienky,
za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, naopak určuje ust. § 42a ods. 2 Obč. zák..
OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujeinaodôvodnenierozsudkuNSSRč.k.76Cdo/253/2012,zodňa

17.12.2013, v zmysle ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou je potrebné rozumieť takú pohľadávku,
ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno
vykonať exekúciu. V odôvodnení svojho rozhodnutia senát NS SR uvádza, že účelom odporovacej
žaloby je ochrana veriteľa v možnosti dosiahnuť také rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že
dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej

žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného
titulu domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Účelom odporovacej žaloby
je uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Z takto vymedzeného účelu
a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1
Obč. zák. sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá

bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť
exekúciu. V tomto smere Najvyšší súd SR vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike
s právnou úpravou v Českej republike poukázal i na rovnaké právne závery českej judikatúry a to
rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod R 12/1998, R 12/2003
a R 5/2007. Z rozhodnutia senátu NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2012 zároveň vyplýva, že neudržateľnosť

názoru, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou je treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, bola
podporená i argumentom o zbytočnosti rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii
pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu
bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť
svoj účel, ak by následne z akýchkoľvek dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej

pohľadávky a išlo by tak len o akademické rozhodnutie, ktoré by neslúžilo praktickej potrebe ochrany
veriteľa. Najvyšší súd SR dodal, že vydávanie takýchto akademických rozhodnutí odporuje jednej zo
základných zásad procesného konania a to zásade efektivity.

10. Neobstojí preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že v danej veci je žalobca aktívne legitimovaným

účastníkom na podanie žaloby o neúčinnosť právneho úkonu, pretože v čase rozhodovania mal voči
dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú odvodzoval od platobného rozkazu vydaného súdom prvej
inštancie pod sp. zn. 18Ro 85/2012. Z výpovede zástupkyne žalobcu totiž vyplýva, že žalobca na
základe platobného rozkazu sp. zn. 18Ro/85/2012, zo dňa 26.10.2012 zaplatil Štátnemu fondu rozvoja
bývania dlžnú istinu 12.071,17 eur. Žalobca v tomto konaní vystupoval ako žalovaný - ručiteľ, keď

návratnosť úveru zo dňa 25.07.1997 uzatvorená medzi Štátnym fondom rozvoja bývania a C.. C. F.
bola zabezpečená ručením tretích osôb, okrem iného i žalobcom, ktorý svojim podpisom vyhlásil, že
berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku vyplývajúcu z poskytnutého úveru, resp. jeho
nesplatenej časti, vrátane úroku uspokojí v plnej výške spolu s ďalším ručiteľom, ak ju neuspokojí dlžník.
Nejedná sa teda o vymáhateľnú pohľadávku, tak ako to má na mysli ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., t.j.

o takú pohľadávku, ktorá by bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého by bolo možné nariadiť exekúciu. Predmetným platobným rozkazom sp. zn. 18Ro/85/2012
žalobca v konaní preukázal len existenciu žalovateľnej pohľadávky voči dlžníkovi - C.. C. F.. V konaní
taktiež nebolo preukázané, že v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe by sa žalobca domáhal
takto existujúcej žalovanej pohľadávky v inom konaní.

11. Vzhľadom na vyššie konštatované stanovisko odvolacieho súdu, sa preto logicky odvolací súd
nestotožňuje s právnym názorom prezentovaným žalobcom a jeho právnym zástupcom, viď napr.
rozsudok NS SR z 23.12.1999, sp. zn. 3Cdo/102/99 (R 44/2001), v zmysle ktorého vymáhateľnou
pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t.j.

pohľadávka, ktorá už dospela. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu,
že existencia pohľadávka bola v konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom nebola zo strany
žalovaného spochybnená. Žalobcom preukazovaná existencia pohľadávky totiž nie je vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zák., t.j. nejde o takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Správne preto

žalovaný v písomne podanom odvolaní konštatoval, že pohľadávka žalobcu ako veriteľa nebola doteraz
voči dlžníkovi vymáhateľná a veriteľ v čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie neúčinnosti právneho
úkonu nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou a preto správne namietal, že v konaní o určenie
neúčinnosti právneho úkonu nie je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto spore. Neobstojí ani odkazžalobcu na stanovisko Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4Co/209/2013, ktorý mal rozhodovať
o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie pod č.k. 10C/75/2011, taktiež proti žalovanému U. F. o
určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy, avšak voči inému veriteľovi, pričom odvolací súd uvádza,

že rozhodnutie tohto odvolacieho súdu nie je právne záväzné. V tejto právnej veci odvolací súd opätovne
poukazuje na svoje odôvodnenie a uvedené rozhodnutia NS SR, z ktorého odôvodnenia a rozhodnutí
je zrejmé, prečo sa odvolací súd priklonil k vyššie citovaným rozhodnutiam NS SR.

12. Zároveň pokiaľ žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uvádza, že žaloba o určenie právnej

neúčinnosti darovacej zmluvy predstavuje jediný spôsob právnej ochrany žalobcu a v danej veci
existuje naliehavý právny záujem na určenie neúčinnosti darovacej zmluvy voči žalobcovi vzhľadom
na nebezpečenstvo hroziacej ujmy, odvolací súd k tomu uvádza, že v danom prípade nejde o klasickú
určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. - (ustanovenie platné v čase vydania rozhodnutia súdu prvej
inštancie, v súčasnosti podľa ust. § 137 písm. c/ CSP) a to z dôvodu, že nie je potrebné preukazovať
naliehavý právny záujem a to vzhľadom na osobitnosť podmienok odporovacej žaloby; preto správne

ani súd prvej inštancie naliehavý právny záujem neskúmal. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v súlade s ust. § 388 C.s.p.

13. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods.
1 a 2 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v prvoinštančnom

a odvolacom konaní plný úspech vo veci a preto má nárok na náhradu trov konania voči protistrane,
nakoľko žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací
súd vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

(§ 262 ods. 2 CSP). Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší
súdny úradník, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 CSP).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné, ale je prípustné dovolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).