Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111212027
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7111212027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr.

Dany Ferkovej a JUDr. Táni Veščičikovej v právnej veci žalobcu: Tepláreň Košice, a.s., Teplárenská 3,
Košice, IČO: 36 211 541, zastúpený JUDr. Milanom Weiczenom, advokátom, AK Floriánska 19, Košice,
proti žalovanému Z.. H. R., U. T. X., Q. F. XX, právne zastúpenému JUDr. Miroslavom Katunským,
advokátom, AK Floriánska 16, Košice, o 94.247,11 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2013 č.k. 40C/96/2011-231 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet advokáta JUDr. Miroslava Katunského náhradu trov
odvolacieho konania 744,59 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 94.247,11 eur s s 9,25% úrokom z omeškania od
14.4.2011 z titulu bezdôvodného obohatenia, t.j. plnenia z neplatného právneho úkonu na základe
dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným
ako zamestnancom, na základe ktorej sa účastníci dohodli, že žalovanému patrí pri skončení
pracovného pomeru odmena vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku žalovaného.
Žalobca žalovanému zaplatil na základe tejto dohody žalovanú sumu.

Súd prvého stupňa preskúmavaním rozsudkom žalobu zamietol a uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému
na účet advokáta JUDr. Miroslava Katunského trovy prvostupňového konania 4.464,70 eur.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Vychádzal pritom
z toho, že v dohode o ukončení pracovného pomeru bol peňažný nárok žalovaného vo výške 13-
násobku priemerného mesačného zárobku upravený ako odmena nie ako odstupné, preto nie je možné

považovať zaplatenie odmeny vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku žalovaného za
odstupné, na ktoré žalobca v prípade ukončenia pracovného pomeru dohodou nemal nárok, ale na
zaplatenie dojednanej odmeny.

Námietku, že dojednaná odmena bola zaplatená v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce a
prevyšovala najvyššiu prípustnú hranicu podľa podnikovej kolektívnej zmluvy súd prvého stupňa
nepovažoval za dôvodnú, keďže mal za to, že v zmysle § 1 ods. 6 Zákonníka práce možno v

pracovnoprávnych vzťahoch v dohode o ukončení pracovného pomeru upraviť podmienky výhodnejšie
pre zamestnanca ako to upravuje zákon alebo iný predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny
predpis výslovne nezakazuje alebo z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nie je možné odchýliť.
Súd prvého stupňa konštatoval, že žiaden právny predpis, ani podniková kolektívna zmluva nezakazujezamestnávateľovi dojednať v prípade ukončenia pracovného pomeru dohodou odmenu, preto nie je
dojednaná odmena neplatná ani z tohto dôvodu.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetná dohoda je diskriminačná voči ostatným zamestnancom súd
má za to, že zákazu diskriminácie sa môže domáhať osoba, ktorá je takýmto konaním dotknutá
v pracovnoprávnych vzťahoch, t.j. zamestnanec voči zamestnávateľovi. V danom prípade sám
zamestnávateľ namieta, že jeho vlastné konanie ako zamestnávateľa je voči zamestnancom
diskriminačné. Okrem toho poukázal na to, že obdobným spôsobom za obdobných podmienok ako

je tento prípad ukončoval sám žalobca so svojimi zamestnancami, ktorí boli odvolaní z riadiacich
funkcií, resp. z členstva v predstavenstve žalobcu, pracovné pomery dohodou s udelením odmeny
porovnateľnej, dokonca vyššej ako bola dohoda so žalovaným. Preto je námietka žalobcu ako
zamestnávateľa, že dojednaná odmena je voči ostatným zamestnancom diskriminačná, irelevantná.

Aj pokiaľ ide o námietku v tom smere, že dojednanie odmeny je v rozpore s dobrými mravmi, ani

túto námietku súd prvého stupňa neakceptoval. Rozpor s dobrými mravmi sa musí týkať obsahu
právneho úkonu, pričom k tomuto pojmu prináleží i pohnútka a účel právneho úkonu pri zvážení
okolnosti jeho vzniku. Právne významným účelom je taký účel zmluvy, ktorý sledujú všetci účastníci
zmluvy alebo ho sledujú len niektorí z účastníkov, ostatní však o tomto cieli majú vedomosť alebo ho z
okolností, za ktorých k zmluvnému konaniu dochádza, musia predpokladať. Za právny úkon priečiaci sa

dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu
s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch
stranách, nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej. Keďže žalobca
mal sám záujem ukončiť pracovný pomer so žalovaným, žalovaný súhlasil s ukončením pracovného

pomeru dohodou práve kvôli dojednaniu odmeny v uvedenej výške, t.j. vo výške totožnej s jeho nárokom
na odstupné, na ktoré by mal nárok v prípade, ak by nebol súhlasil s ukončením pracovného pomeru
dohodou potom nie je možné konštatovať, že takáto dohoda je neplatná.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že aj v prípade, ak by bola považovaná vyplatená suma ako

bezdôvodné obohatenie nebolo by ju možné priznať, keďže nebolo preukázané, že žalovaný musel z
okolností predpokladať, že uplatnená suma mu bola nesprávne alebo omylom vyplatená. Vychádzal z
toho, že žalovaný v čase, kedy pôsobil vo funkcii riaditeľa žalobcu a predsedu predstavenstva, uzatváral
obdobné dohody o ukončení pracovného pomeru s priznaním obdobných odmien a zo svojej pozície mal
vedomosťajoukončenípracovnéhopomerusvedúcimiriadiacimizamestnancamiačlenmištatutárnych

orgánovžalobcu,ktoréboliuzatváranéjehopredchodcami,t.j.žetakýtopostupbolužalobcuštandardný
a obvyklý, preto by ani nebolo preukázané, že by žalovaný mohol predpokladať, že uplatnená suma mu
bola poskytnutá nesprávne alebo omylom.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a preto zaviazal žalobcu na náhradu

trov konania a to za 6 úkonov právnej služby po 612,45 eur, režijný paušál 2 x 7,41 eur, 1x 7,63 eur
a 3x 7,81 eur a 20% DPH, spolu 4.464,70 eur. Nepriznal žalovanému náhradu za právne zastúpenie
za úkon - písomné podanie zo dňa 7.3.2013, keďže toto podanie nepovažoval za úkon právnej služby
podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b/, keďže súd nevyzval žalovaného na takéto vyjadrenie a išlo o vyjadrenie
k vykonanému dôkazu, ku ktorému sa právny zástupca vyjadroval aj na uvedenom pojednávaní.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie podal s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a, b/,
d/ a f/ O.s.p.. So záverom súdu prvého stupňa uvedeným v dôvodoch napadnutého rozsudku v celom
rozsahu nesúhlasil.

Nesúhlasil s konštatáciou súdu prvého stupňa, že podmienkou skončenia pracovného pomeru bolo
vyplatenie odmeny, tak ako to súd prvého stupňa konštatuje. Preto názor súdu prvého stupňa s
poukazom na túto odkladaciu podmienku je v rozpore nielen so zákonom, ale aj so samotnými
ustanoveniami dohody. Poukázal na to, že domáha sa neplatnosti časti dohody týkajúcej sa vyplatenia

odmeny pri skončení pracovného pomeru. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade ide o dohodu o odmene a nie o dohodu o odstupné. Tvrdil, že dohoda uzavretá podľa čl. V bola
v skutočnosti odstupným, s ktorým sa podľa Zákonníka práce spája skončenie pracovného pomeru.
Poukázal na vykonané dokazovanie výsluchom svedkov, keďže zo svedeckých výpovedí jednoznačnevyplynulo, že išlo v podstate o odstupné, keďže spôsob výpočtu vyplatenej sumy bol rovnako ako pri
odstupnom.

Ďalej mal za to, že z ust. § 1 ods. 6 nie je možné vyvodiť záver, že zamestnanec a zamestnávateľ si
môžu svojvoľne dohadovať vyplácanie akýchkoľvek odmien, najmä ak nemajú nadväznosť na vykonanú
prácu, ale viažu sa na inú právnu skutočnosť. V danom prípade to bolo skončenie pracovného pomeru.
Účastníci pracovnoprávnych zmluvných vzťahov nemajú absolútnu zmluvnú voľnosť, ale sú vždy
limitovaní platnou pracovnoprávnou úpravou. Preto má za to, že súd zaujal nesprávny právny záver ak

ustálil, že finančná čiastka bola vyplatená ako odmena a nie ako odstupné.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny. Poukázal na správne dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a so záverom súdu prvého stupňa
sa v celom rozsahu stotožnil. Uplatnil aj trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci, rež.
paušál a DPH, spolu 744,59 eur.

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku
oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
a správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje
odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Odvolacie námietky považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné a má za to, že s týmito

odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal už súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého
rozsudku, na ktoré dôvody odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. K týmto dôvodom uvedeným v
rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd nemá čo doplniť.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania rozhodol krajský súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a preto priznal
úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci, rež. paušál a DPH, spolu 744,59 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.