Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 18, 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119210875
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8119210875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: D. C., H.. X.XX.XXXX, C.

S., S. X, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66,
p r o t i žalovaný: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890,
zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
IČO: 47232471, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 18.6.2019 sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške

450 Eur s úrokmi z omeškania 5% ročne od 2.dňa po dni doručenia žaloby žalovanému a žiadala
tiež o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v príslušnej zmluve o úvere v obchodných
podmienkach v článku 5 bode 5.6 v znení: platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú
bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: 1. Poplatky podľa
sadzobníka poplatkov, 2. Úrok z omeškania, 3. Úrok z úveru, 4. Splátka istiny úveru. Žalobu odôvodnila
tým, že XX.XX.XXXX uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu, ktorou jej bol poskytnutý úver 2.000 Eur.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa nej neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/

zákona č. 129/2010 Z.z. a obsahuje nesprávnu výšku RPMN v neprospech spotrebiteľa (správna podľa
internetovej kalkulačky je 34,21% a nie 27,45%, ktorá je uvedená v zmluve). Úver je preto bezúročný
a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný sa tak bezdôvodne
obohatil na jej úkor o sumu 450 Eur, čo je rozdiel medzi jej úhradami 2.450 Eur a poskytnutým úverom
2.000Eur.Otom,žežalovanýsabezdôvodneobohatilnajejúkorsadozvedelaodZdruženianaochranu
občana spotrebiteľa HOOS, pričom jeho prehlásenie z 26.4.2019 pripojila k žalobe.

2. Žalobu o neprijateľnú zmluvnú podmienku odôvodnila tým, že sporná zmluvná podmienka umožňuje
započítať jej platby na iný účel ako je splatenie istiny a bez ohľadu na jej vôľu. Započítavanie jej platieb sa
tak stáva pre ňu netransparentné a spôsobuje zjavnú nerovnosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Na podporu tohto názoru citovala časť odôvodnenia rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove 6Co/39/2011 zo dňa 20.9.2011.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a v písomnom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania

uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby. Uviedol, že úverový účet žalobkyne u žalovaného bol
zrušenýešte14.9.2011,oduvedenéhodátumujepotrebnépočítaťtrojročnúobjektívnupremlčaciudobu,
žalobkyňa však žalobu podala až 5 rokov po jej uplynutí. Zároveň uviedol, že úverovú zmluvu považuje
za úplnú a presnú, bližšie to však nerozoberal.4. Vo vzťahu k žalobe o neprijateľnú zmluvnú podmienku poukázal na absenciu naliehavého právneho
záujmu, keďže zmluvný vzťah medzi stranami zanikol. Skutočnosť, že zo zákona vyplýva právo žalovať

neprijateľnú zmluvnú podmienku automaticky nezakladá právny záujem na jej určení. Ak je zmluvný
vzťah ukončený, vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky pre konkrétneho spotrebiteľa nemá
žiadny význam, ak súd nerozhoduje aj o plnení zo zmluvy, ktoré súvisí s danou zmluvnou podmienkou.
Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 4Cdo/49/2003, Krajského súdu v
Trnave 25Co/531/2015 zo dňa 16.11.2016 a Krajského súdu v Banskej Bystrici 13Co/17/2015 zo dňa

24.5.2016. Žalovaný poukázal aj na absurdnosť žaloby o neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu sa
započítania platieb v kontexte s tvrdením žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keďže
v takom prípade iný spôsob započítania platieb ako len na istinu neprichádza do úvahy. Je zjavné, že
o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky žalobkyňa žiada len z dôvodu navyšovania trov právneho
zastúpenia a z dôvodu, aby následne mohla žalovať o primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný tiež
zdôraznil, že žalovaná zmluvná podmienka je v súlade so zákonom, konkrétne § 330 ods. 2 Obchodného

zákonníka, keďže nepochybne úverová zmluva je absolútnym obchodom a keďže spôsob započítania
platieb nie je upravený v zákone o spotrebiteľských úveroch, je potrebné vychádzať z právnej úpravy
v Obchodnom zákonníku.

5. Žalobkyňa právo na repliku k tomuto vyjadreniu žalovaného nevyužila.

6. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, výsluchom žalobkyne, zmluvou o úvere
zo dňa XX.XX.XXXX a zo dňa XX.X.XXXX, prehľadom o úhradách žalobkyne, prehlásením Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa XX.X.XXXX, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil
tento skutkový stav:

7. Strany uzavreli dňa XX.XX.XXXX formulárovú zmluvu o úvere pod č. XXXXXXXXXX, ktorou žalovaný
ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke úver vo výške 2.000 Eur s dohodnutou úrokovou sadzbou
24,5%. Žalobkyňa sa zaviazala úver splatiť 50 mesačnými splátkami po 70,27 Eur vždy k 19.dňu v
mesiaci. Prvá splátka bola splatná 19.12.2010 a ako termín konečnej splatnosti je uvedený 19.1.2015.

Celková výška nákladov bola vyčíslená na 1.177,68 Eur. Zo zmluvy vyplýva, že bolo dohodnuté aj
poistenie, konkrétne komplexný súbor poistenia, v zmluve je uvedené aj RPMN vo výške 27,45% a jeho
priemerná hodnota 20,68%.

8. Žalobkyňa z predmetnej úverovej zmluvy zaplatila celkovo 2.450,79 Eur, pričom poslednú splátku

uhradila14.9.2011,kedyajdošlokukončeniuzmluvnéhovzťahu,nakoľkoktomutodňuveriteľpovažoval
úver za splatený, čo je zrejmé aj z výpisu z úverového účtu žalobkyne. K úhrade poslednej sumy došlo
pritom z ďalšieho úveru, ktorý žalovaný poskytol žalobkyni zmluvou zo dňa 14.9.2011.

9. Podľa prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 26.4.2019 Združenie pri

osobnom stretnutí so žalobkyňou 3.1.2019 ju informovalo o tom, že predmetná zmluva je bezúročná
a bez poplatkov a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a po zabezpečení dokladov bola
informovaná, že ak jej veriteľ poskytol úver 2.000 Eur a žalobkyňa uhradila 2.480 Eur, došlo k
bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa o sumu 450 eur.

10. Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne poukázal na ďalší dôvod bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a to nesprávnu výšku priemernej hodnoty RPMN. V zmluve bolo totiž dohodnuté
zabezpečenie pohľadávky zrážkami zo mzdy a preto podľa Súhrnných informácií o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 4.štvrťrok 2010 bola priemerná hodnota RPMN úveru od
1.500 do 6.500 Eur zo zabezpečením 22,34% a v zmluve bola táto hodnota vo výške 20,68%.

11. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že mala minimálne 10 rôznych úverových zmlúv, so Združením
HOOS sa skontaktovala ešte pred 8-10 rokmi, kedy im aj odovzdala všetky doklady súvisiace s nimi a p.
Z. jej postupne telefonicky oznamovala, čo zistili. Pri predmetnej zmluve jej povedala, že úver preplatila
pred niekoľkými rokmi, vôbec nevedela konkretizovať tento počet rokov.

12. Súd sa najprv musel vysporiadať s tým, či vôbec došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.
Ide o nárok podľa § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.13. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

14. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

16. Pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia súd vyhodnocoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavretú medzi stranami v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy t.j.
v znení účinnom od 11.6.2010 do 31.12.2010.

17. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba,

ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania,

19. Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej

činnosti,

20. Podľa § 2 písm. d/ citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom.

21.Podľa§9ods.1citovanéhozákonazmluvaospotrebiteľskomúveremusímaťpísomnúformu.Každá
zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

22. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:
a)druh spotrebiteľského úveru,

b)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v
rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú
osobu,

c)adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d)meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f)dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g)celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h)opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i)úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokovésadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l)právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m)súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n)prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú

platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o)úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p)upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r)výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s)informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t)právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16 ,
u)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w)právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3 , ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej

výpočtu,
x)názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23 ,
y)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k
dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

23. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak
a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) , r) a y) a § 10 ods. 1 ,
b)je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.24. Súd rozhodne nesúhlasí s tým, že by v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbal údaj
o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keďže v zmluve je jasne uvedený počet mesačných
splátok (50), dátum prvej splátky 19.12.2010 a dátum poslednej splátky 19.1.2015.

25. V súvislosti s náležitosťou uvedenou v § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona súd zastáva názor, že
členenie splátky na istinu úrok a poplatky potrebné nie je. Z formulácie daného ustanovenia nevyplýva
žalobkyňou tvrdené nutné rozlíšenie splátky, ale ide o informáciu pre spotrebiteľa, čo všetko dohodnutá
splátka zahŕňa. Potrebné je uviesť výšku, počet a termíny splátok úveru a to v zmluve nepochybne

uvedené je.

26. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je smernica 2008/48/ES, ktorá v článku 22 upravuje
úplnúharmonizáciuazáväznýcharakter,predovšetkýmpokiaľideonáležitostizmluvyospotrebiteľskom
úvere. Znamená, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť
iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná

harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov.

27. V článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm.
h/ je uvedená výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

28. V citovanom článku sa teda vôbec neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý
len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť

modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky.
Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné
uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať
práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. Preto je potrebné dospieť

eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje nutnosť rozpisu splátky na
istinu, úrok a poplatky.

29. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016,
ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo

s konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre
Bíroovej, keď na otázku spomínaného súdu, či článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice
2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie
aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky,
Súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca

amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho
súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V
odôvodnení rozhodnutia Súdny uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a
kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku

10 ods. 3 smernice.

30. V tejto súvislosti súd potrebuje zdôrazniť, že si je vedomý toho, že citovaná smernica 2008/48/ES
nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých ustanovení nášho právneho
poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad. Toho sa totiž často dožadujú

v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielen v tých prípadoch, ak je to
na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie
je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov. Napokon tento záver vyplýva aj
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.

31. Súd rozhodne nesúhlasí s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú relevantné a
záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať pri spomínanom
eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s právom Únie čovyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť
práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže dokonca
uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr. rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).

32. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len
vtedyaksúnaprospechspotrebiteľa(napr.rozsudokC-473/00„Cofidis“)aužnieopačne.Súdpoukazuje
aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a

27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva,
ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej
judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann
vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku
10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich
právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im
z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci
vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek
smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať

vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou.
Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý
vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci
svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

33. V súčasnosti nastal posun v tom, že právny názor na danú problematiku vyslovil už Najvyšší súd SR
v deviatich svojich rozhodnutiach. Prvé bolo rozhodnutie 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018. Najvyšší súd SR
v odôvodnení rozhodnutia citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., v ktorej sa uvádza, že
predložený návrh zákona je svojim obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.4.2018 do slovenského právneho poriadku.

34. Podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ citovanej smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zmluva o
úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatok s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia.

35. Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol nasledovné: „Smernica ako špecifický
prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice
uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť

ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v
zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú
určitým zákonom vykladať eurokomformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny -
eurokomformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo

o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada komformného výkladu vyžaduje, aby
sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok ESD C-212/07 bod 110).

36. Rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to, sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivých nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice)

obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej častidôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Zámerom
zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ

vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.

37. Eurokomformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej

amortizáciedlhu,tedarozpissplátokpočastiach(samostatnevoväzbenaistinu,úrokapoplatky).Pokiaľ
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy výška alebo počet, či „termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je za použitia eurokomformného výkladu dospieť k záveru, že
toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

38. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu obsahuje výšku,

počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov je potrebné mať na zreteli, že eurokomformný výklad §
9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje,
aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená
určenie, aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky
a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo aby mal spotrebiteľ už pri uzatváraní zmluvy k

dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu,
úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku (ide
o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bírovej)
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny.

Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa a to
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku)“.

39. K totožnému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutiach 4Cdo/211/2017 zo
dňa 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018 a 5Cdo/132/2017 z 29.10.2018, a tiež rozhodnutie

3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.4.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.9.2018,
2Cdo/235/2017zodňa21.12.2018,3Cdo/45/2018zodňa22.11.2018a7Cdo/98/2018zodňa30.1.2019.

40. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na článok 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

41. Princípom právnej istoty sa už v minulosti v mnohých svojich rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný
súd SR. Ide o rozhodnutia IV.ÚS 499/11 z 22.11.2011, ako aj IV.ÚS 92/09, I.ÚS 87/93, PL ÚS 16/95,

II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06, IV.ÚS 209/2010, PL ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, ktoré zdôraznili, že obsahom
princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k
naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.

42. Pokiaľ teda Slovenská republika je právnym štátom ako sa to uvádza v článku 1 ods. 1 Ústavy
SR, potom je potrebné zachovávať princíp právnej istoty a v súvislosti s ním akceptovať právne
závery vyšších súdnych autorít, čo v danom prípade je reprezentované spomínanými rozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR. Ich nerešpektovanie by bolo možné vyhodnotiť aj ako svojvôľu v rozhodovaní,
ktorá je neprípustná.

43. Súd nesúhlasí ani s tým, že by v zmluve bola nesprávna hodnota priemernej RPMN. K § 21 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z.z. bola vydaná vyhláška Ministerstva financií SR o predkladaní údajov veriteľmi
poskytujúcimi spotrebiteľské úvery a podľa jej prílohy č. 1, b. 7 zabezpečím sa rozumie len záložnéprávo alebo zabezpečovací prevod práva. Teda, aj keď dohoda o zrážkach zo mzdy je zabezpečovací
právny inštitút, pre účely výpočtu priemernej hodnoty RPMN sa nezohľadňuje. Navyše podľa § 11
ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. údaj v zmluve o priemernej hodnote RPMN musel by byť v

neprospech spotrebiteľa, k tomu by došlo vtedy, ak by v zmluve bola priemerná hodnota RPMN vyššia
ako v skutočnosti, v danom prípade to však bolo opačne. Tento argument je teda úplne irelevantný a
nesprávny.

44. Súd však súhlasí s tým, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbajú predpoklady

použité na výpočet RPMN. Jasne totiž z § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že v zmluve
nepostačuje uviesť len výšku RPMN, ale potrebné sú aj predpoklady použité pre výpočet RPMN. RPMN
je totiž najdôležitejší údaj pre spotrebiteľa, ktorý musí vedieť čo vlastne táto hodnota predstavuje. Strohý
údaj len o výške RPMN by totiž nemal pre neho žiadnu výpovednú hodnotu. Preto musí byť v zmluve
uvedené z akých predpokladov sa vychádzalo pri výpočte RPMN (že je to výška úveru, výška mesačnej
splátky, počet splátok, interval splácania a pod.) a to bez ohľadu na to, že tieto atribúty sú v zmluve

uvedené, pretože každá z nich osobitne predstavuje ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy. Pre úplnosť súd
dodáva, že tá istá náležitosť zmluvy, teda aj uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je upravená aj v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a to v článku 10 ods. 2 písm. g/.

45. V zmluve však chýba aj ďalšia povinná náležitosť a to celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
nakoľko v predmetnej zmluve sú uvedené len náklady, ktoré má uhradiť. Celková čiastka, ktorá je
povinnou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. činí 3.513,5 Eur (50 splátok x
70,27 Eur) a teda uvedená náležitosť v zmluve nepochybne absentuje.

46. Všetky vyššie uvedené nedostatky spôsobujú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s
poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Znamená to, že žalobkyňa mala žalovanému
vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 2.000 Eur, zaplatila mu viac 2.450 Eur a teda rozdiel 450 Eur je
bezdôvodným obohatením žalovaného ako prospech získaný plnením žalobkyne bez právneho dôvodu.

47. Súd sa následne zaoberal posúdením námietky premlčania.

48. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania

dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

49. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

50. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

51. Súdna prax pri posudzovaní objektívnej premlčacej doby pri obdobných nárokoch nebola jednotná.
Súd však zastáva názor, že dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcov bolo na žalobkyni. Priamy úmysel podľa súdu prakticky ani
nie je možné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný nechcel priamo sa bezdôvodne obohatiť,
ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. Žalobkyňa však neprodukovala žiadny dôkaz

o úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohatiť a preto súd musel vychádzať z trojročnej objektívnej
premlčacej doby plynúcej od poslednej úhrady žalobkyne, t.j. od 26.4.2012. Uvedený názor je podporený
rozhodnutiami Krajského súdu Banská Bystrica 14CO/128/2014, 17Co/968/2013, 13Co/90/2015,
13Co/518/2015, 12Co/117/2016 alebo Krajského súdu Prešov 15Co/207/2015 a Krajského súdu
Žilina 9Co/516/2015 a 9Co/267/2016. Z novších rozhodnutí o potrebe aplikácie trojročnej objektívnej

premlčacej dobe pri takýchto nárokoch možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
17Co/38/2018 zo dňa 24.10.2018 alebo Krajského súdu v Prešove 9Co/166/2018 zo dňa 13.12.2018.52. Úvaha žalobkyne o úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia žalovaného postavenej len
na tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť pri poskytovaní úverov a má byť uzrozumený s
dôsledkami porušenia príslušných právnych noriem znamená, že aj sudca, ktorého rozhodnutie zmení

alebo zruší súd vyššej inštancie pre iné právne posúdenie veci by mala viesť k záveru, že dotyčný sudca
úmyselne porušil zákon, čo súd považuje za absurdné.

53. Za zásadné však v súčasnosti už možno považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/238/2017
zo dňa 18.10.2018. Aj v prejednávanom prípade totiž ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záverom

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia
predstavujúceho rozdiel medzi úhradami spotrebiteľa a istinou úveru. Krajský súd v Prešove, ktorý
vychádzal z 10ročnej objektívnej premlčacej lehoty podľa Najvyššieho súdu SR rozhodol nesprávne
a k uvedenej problematike dovolací súd uviedol nasledovné: „Samotné všeobecné skutočnosti o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu

bez ďalšie zakladať nepriamy úmysel veriteľa. Ako už bolo vyššie uvedené v predmetnom prípade je
nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva
hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu
resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité
zistiť kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho

zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo desaťročnú
premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne
posúdiť z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia
nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z
neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom

určení okamihu, kedy k obohateniu došlo je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom
dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu,
mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu
žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna
lehota...“ „Dovolací súd konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný

fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa
vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancii boli nesprávne“.

54. Opäť v súvislosti s rešpektovaním právneho názoru, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR, ktorý je
nepochybne súdom vyššej súdnej autority ako Krajský súd v Prešove, súd poukazuje na predchádzajúcu
časť rozsudku týkajúcu sa princípu právnej istoty. Možno preto uzavrieť, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť prijatím úhrad žalobkyne nad
istinu úveru a preto námietka premlčania bola vznesená dôvodne. Trojročná objektívna premlčacia doba

plynula od poslednej úhrady žalobkyne, t.j. od 14.9.2011 a uplynula 14.9.2014.

55. Súd však zastáva názor, že k premlčaciu došlo aj pre uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby.

56. Je nepochybné, že subjektívna premlčacia lehota začína plynúť od doby, kedy sa oprávnený
subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, avšak túto vedomosť je
potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých
možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda
či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých

rozsudkov Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave, konkrétne rozsudkov 26Cdo 785/2011
zo dňa 24.4.2012, 28Cdo/685/2011 zo dňa 28.3.2012, 28Cdo/3977/2007 zo dňa 18.3.2008, 33Odo
528/2006 zo dňa 29.3.2007, 33Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007, 21Cdo 3433/2008, 25Cdo 3306/2007,
30Cdo 2758/2006, ale tiež rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 67/2011, a tiež rozhodnutia Ústavného
súdu SR III.ÚS 413/2013. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Podľa týchto rozhodnutí nie je významné, či oprávnený má
také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.57. Pri posúdení momentu začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty si súd osvojil
právny záver a jeho argumentáciu, ktoré vyplynuli z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
17Co/372/2015-170 zo dňa 27.4.2016. Súd v tomto rozsudku uviedol nasledovné: „Pre uplatnený nárok

založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru sú podstatné 3 zložky, o ktorých
musela navrhovateľka vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na vedomosť o bezdôvodnom
obohatení:
1. vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý
úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva,

2. vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva údaj o RPMN neobsahuje
3. vedomosť o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k plneniu na úroky a poplatky, teda v zásade nad
rámec poskytnutej istiny
ad1. vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva
sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania
jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej

vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu.
ad2. vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane navrhovateľky viazať
k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako
prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. I keď sa z hľadiska skutočného priebehu
kontraktačných procesov jedná aj v uvedenom závere často o domnienku, je jej vyvrátiteľnosť založená

na skutkovom omyle o obsahu zmluvy. Jeho danosť však z tvrdení navrhovateľky nevyplýva. Pre
uvedené zložky vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej
vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať
z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné považovať za
daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. Len v prípade vyvrátiteľnej právnej domnienky

možno uvažovať o tvrdení o dôkaze opaku.
ad3. pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti navrhovateľky o tom, že odporcovi uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy navrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe
ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza

sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú
istinu prvýkrát preplatí.

58. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom
obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez
poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku

Krajského súdu Trenčín 17Co/315/2017 zo dňa 6.9.2017.

59. Z ďalších rozhodnutí k tejto problematike súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Žilina
8Co/216/2016 zo dňa 31.1.2017. V danom spore spotrebiteľ taktiež argumentoval tým, že o vzniku
bezdôvodného obohatenia žalovanej spoločnosti sa dozvedel od občianskeho združenia na ochranu

spotrebiteľa. Súd druhej inštancie však toto jeho tvrdenie vyhodnotil ako irelevantné. Súd sa stotožňuje
s odôvodnením tohto rozhodnutia, v ktorom sa uvádza: „Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment,
kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na

súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých možno zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone. Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j.svedomosťouoexistenciizákonaospotrebiteľskýchúveroch,nakoľkohonemôžeospravedlňovaťto,

že o tomto zákone nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih kontaktu
žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver poskytnutý
žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho úkor bezdôvodne
obohatiť,byboloneprimeranouochranouprávavybočujúcouzúčeluaprávnehovýznamuustanovenia§107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného
obohatenia, teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a následne s
platením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky“.

60. Totožný právny záver prijal aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí 7Co/302/2016 zo dňa 9.11.2016,
ktorý uviedol nasledovné: „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na
jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu
o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol

dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/67/2011). V súdenej veci
viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od dňa, kedy sa žalobkyňa od svojho právneho
zástupcu dozvedela o tom, že povinný sa mal na jej úkor obohatiť a kedy žalobkyňa svojmu právnemu
zástupcovi udelila plnú moc na zastupovanie, aj za situácie, že v osobe žalobkyne nejde o právne znalú

osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Informovanie klienta advokátom v rámci právnej porady o existencii
(neexistencii) porušenia práva je bezpochyby momentom, kedy sa oprávnená dozvedela, ako takýto
jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností možno právne kvalifikovať, čo nie je pri
posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Okolnosti, za

ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone
(vo vzťahu k prejednávanému prípadu zákon č. 258/2001Z.z.. Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t. j. vedomosťou
o existencii citovaného zákona. Nemožno z tohto dôvodu začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby viazať k dátumu prvej porady s právnym zástupcom, keď tento mal preštudovať

zmluvy“... „Poukazovanie na rozhodnutie najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012 nemá v tomto prípade
opodstatnenie, nakoľko v danom prípade sa jednalo o skúmanie exekučného súdu v spotrebiteľskej veci,
či existuje riadny exekučný titul na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonávanie exekúcie.
Už v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských
veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci však bola žalovaným vznesená
hmotnoprávna námietka premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadnuť. Nie je možné pripustiť, aj
pokiaľ ide o spotrebiteľa, aby tento žiadal vydať bezdôvodné obohatenie aj po niekoľkých rokoch po
uplynutí premlčacej lehoty (v danom prípade po 4 rokoch) ak druhá strana oprávnene vznesie námietku
premlčania“.

61. Za zásadné rozhodnutie vyššej súdnej autority (Najvyššieho súdu SR), ktoré vzhľadom na princíp
právnej istoty, ktorý patrí medzi najdôležitejšie princípy právneho štátu a teda vyžaduje si aplikáciu súdmi
nižšej inštancie s poukazom na článok 2 ods. 2 CSP možno považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR
3Cdo 169/17 zo dňa 10.1.2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie spotrebiteľky v obdobnej veci, keď

súdy zamietli jej žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby.
Jednalo sa o vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 7Co/302/2016. Dovolanie žalobkyne
ako spotrebiteľky bolo odmietnuté pre jeho neprípustnosť, keďže právna otázka, ktorú nastolila
dovolateľka ohľadom posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bola už dovolacím
súdom vyriešená v rozhodnutí 1Cdo/67/2011 (ktorého závery sú citované aj v tomto rozsudku). Najvyšší

súd sa vyjadril aj k argumentácii dovolateľky poukazujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
6Mcdo 9/12, v ktorom bol vyslovený názor, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ ustupuje
dôležitejšiemu princípu ochrany práv spotrebiteľa, a uviedol, že tento názor bol vydaný v skutkovo
a právne odlišnej - exekučnej veci. V nej Najvyšší súd poukázal na uvedený princíp v súvislosti s
riešením procesnej otázky - oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu

vydať rozhodcovský rozsudok. V danom prípade však dovolateľka tento princíp vzťahuje na riešenie
hmotnoprávnej otázky.

62. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia
žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné,

aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby až od času, kedy
sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by totiž stratilo svoje
opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak,aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V tejto súvislosti súd
poukazuje aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č.
1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o všetko čo bolo v zbierke zákonov uverejnené,

platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

63. Napokon samotná výpoveď žalobkyne preukazuje „fabrikovanie“ prehlásení Združenia HOOS tak,
aby spotrebiteľ bol v lehote pri podávaní takýchto žalôb, keďže sama uviedla, že o preplatení úveru, a

teda bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedela pred niekoľkými rokmi, čo opäť vedie k záveru
o uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty.

64. Pokiaľ ide o žalobu o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok súd zastáva názor, že niet
dôvodu na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, ak
zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený plnením a súd nevyhovuje žalobe o plnenie, ktoré súvisí

s neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 298 CSP. Aktuálny sporový poriadok totiž
umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky) len ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Týmto osobitným predpisom
je zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), konkrétne možno poukázať na § 3 ods. 3, 5.

65. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

66. Podľa § 3 ods. 5 vety prvej citovaného zákona proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany

svojho práva.

67.Logickyzvyššiecitovanýchustanoveníjezrejmé,žezákonodarcamalnamysliprípady,keďzmluvný
vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom trvá, len vtedy možno konkrétneho spotrebiteľa (teda v
individuálnom spotrebiteľskom spore) chrániť pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou alebo chrániť

ho pred porušením jeho spotrebiteľských práv. Ak je zmluvný vzťah ukončený, vyslovenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky pre konkrétneho spotrebiteľa nemá žiadny význam, ak súd nerozhoduje aj o plnení
zo zmluvy, ktoré súvisí s danou neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

68. Aktuálna právna úprava neumožňuje podávanie nezmyselných žalôb, ktoré nič neriešia.

Ochranu spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami poskytuje predovšetkým konanie
o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré je upravené v § 301 až 306 CSP, v ktorom
príslušný súd uvedený v § 31 ods. 1 CSP skúma neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách. Účelom danej právnej úpravy je prispieť k zjednoteniu judikatúry v spotrebiteľských veciach a
k prehľadnosti systému právnej ochrany spotrebiteľov. Predíde sa ňou tomu, aby súdy rôzne posudzovali

tú istú zmluvnú podmienku, keďže niektoré ju považovali za neprijateľnú a iné dospeli k opačnému
záveru. Na podporu tohto názoru možno poukázať aj na komentár CSP autorov Štefček a spol.,
vydavateľstvo B.H.BECK str. 1037.

69. V danom prípade zmluvný vzťah medzi stranami bol ukončený plnením záväzku žalobkyne z

úverovej zmluvy ešte v roku 2011. Je nemysliteľné, aby po 8 rokoch od ukončenia zmluvy sa mal súd
zaoberať neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, keď
nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z danej zmluvy súd zamietol, osobitne v prípade,
ak žalovaný namietanú zmluvnú pokutu neuplatňoval a neuplatňuje.

70. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica 13Co/17/2015 zo dňa
24.5.2016. V príslušnom spore bol uplatnený nárok spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia
a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ešte podľa predchádzajúceho procesného poriadku, ktorý
umožňoval cez § 80 písm. c/ O.s.p. vysloviť neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žaloba o
vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu premlčania bola však zamietnutá a súd preto ustálil, že

určením neprijateľnosti zmluvnej podmienky by nedošlo k zmene právneho postavenia žalobcu, ani k
vyriešeniu ich vzájomných vzťahov a teda nezistil naliehavý právny záujem na danom určení a žalobu
v celosti zamietol.71. Citované ustanovenia § 3 ods. 3, 5 zákona o ochrane spotrebiteľa teda podľa súdu umožňujú
spotrebiteľovi domáhať sa ochrany svojho práva, ale nárok sa musí uplatniť v čase trvania zmluvného
vzťahu, pretože po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z

príslušnej zmluvy a teda nemôže už dochádzať k porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa. Je absurdné, že by napríklad po 50 rokoch od ukončenia zmluvy spotrebiteľ
si zmyslel podať žalobu o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a pri výklade žalobkyne by súd sa
mal napriek tomu zaoberať skúmaním takejto zmluvnej podmienky. Takýto výklad práva súd nepovažuje
za správny a preto súd žalobu zamietol aj v časti o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok.

72. Podobne rozhodol aj Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 25Co 92/16 dňa 21.6.2017, ktorý uviedol:
„Individuálny spotrebiteľ nemá naliehavý právny záujem na výlučne určovacej žalobe o neprijateľnosti
zmluvnejpodmienkybeztoho,abysazároveňdomáhaluplatneniaaleboobranysvojichspotrebiteľských
práv. Vyhovenie takejto žalobe by nemalo žiadny praktický dopad na individuálne práva spotrebiteľa,
neodstránilo by to stav neistoty v jeho právnom postavení, ani ohrozenie jeho individuálnych práv

a jednoznačne by neodvrátilo následnú žalobu o plnenie. Ochranu kolektívnych neindividuálnych
práv spotrebiteľov môžu na základe zákonného zmocnenia zabezpečiť združenia zriadené za účelom
ochrany práv spotrebiteľov, okrem iného aj podávaním žalôb v zmysle § 3 ods. 5 a § 25 ods. 1 zákona
č. 250/2007 Z.z., čím môžu zabezpečiť efektívnu ochranu kolektívnych práv spotrebiteľov“.

73. Napokon tento výklad vyplýva aj z ustanovenia § 298 CSP. Odsek 1 tohto ustanovenia rieši
prípady, kedy súd môže vysloviť vo výroku neprijateľnú zmluvnú podmienku a to v rozsudku, ktorý
sa týka spotrebiteľského sporu, čo znamená, že musí byť žalobou uplatnený nejaký iný nárok, či
už zo strany dodávateľa alebo spotrebiteľa, pretože bez ohľadu na žalobný petit, ktorým logicky sa
musí uplatniť iný nárok súd môže vysloviť aj neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odsek 2 rieši prípady

kedy súd musí vysloviť neprijateľnú zmluvnú podmienku a to v prípade, ak súd nepriznal dodávateľovi
plnenie z nej vyplývajúce alebo rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia, náhrade škody alebo
finančnom zadosťučinení. Aj z tohto ustanovenia teda vyplýva, že musí byť uplatnený nejaký nárok na
plnenie, či už zo strany dodávateľa, ak sa domáha plnenia zo zmluvy alebo zo strany spotrebiteľa a
súd vyhovie jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia (resp. náhrade škody alebo primeranom

finančnomzadosťučinení),čovtomtoprípadesplnenénieje,keďžesúdžalobuovydaniebezdôvodného
obohatenia zamietol.

74. Vzhľadom na to, že v inom súdnom spore Krajský súd v Prešove vyslovil záver, že časový aspekt
pri uplatnení nároku na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nie je rozhodujúci a argumentoval

rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci „Cofidis“súd uvádza, že táto argumentácia nie je náležitá, keďže
spomínaný rozsudok C-473/00 zo dňa 21.11.2002 sa týkal toho, že sa nemá aplikovať vnútroštátna
procesná úprava stanovujúca procesnú lehotu na uplatnenie takého nároku (išlo o francúzku právnu
úpravu), avšak z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že príslušná právna veta sa uplatňuje v konaní
začatom predajcom alebo dodávateľom proti spotrebiteľovi. Znamená to, že vzťahuje sa na spory, v

ktorých dodávateľ uplatnil nárok na plnenie voči spotrebiteľovi. Uvedený záver európskeho súdu teda
je v súlade s právnym názorom, ktorý súd vysvetlil vyššie, teda že o neprijateľnej zmluvnej podmienke
súd môže rozhodnúť len pri žalobe na plnenie, ak je zmluva už ukončená. V tomto prípade, ak by súd
vyhovel žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré by vzniklo v dôsledku neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Napokon tento záver jasne vyplýva aj z už citovaného ustanovenia § 298 CSP.

75. Napokon súd dáva do pozornosti aj výsledky celokrajového školenia sudcov obvodu Krajského
súdu v Trnave v máji 2017 vedeného lektormi JUDr. Bajánkovou (predsedníčkou občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR) a prof. Doc. JUDr. Mareka Štefčeka PhD. (jedného z autorov CSP),
ktorí vyslovili názor, že za súčasnej procesnej úpravy nemožno žalovať len neprijateľnosť zmluvnej

podmienky samostatne, ale len s uplatnením iného nároku.

76. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Nezistil
totiž žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len vo výnimočných prípadoch. Súd totiž
v úvode pojednávania v rámci predbežného právneho posúdenia vyslovil svoj právny názor na danú

problematiku. Žalobkyňa napriek tomu na žalobe trvala a keďže žalovaný bol v spore v celom rozsahu
úspešný, súd mu priznal aj nárok na plnú náhradu trov konania.77. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.