Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418200318
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1418200318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: FORUM
Technologies a. s., Hlboká cesta č. 5, Bratislava, IČO: 35 758 333, zastúpený: ALMOND LEGAL s.r.o.,
Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 47 248 653, proti žalovanému: S.. S. X., I. E., K. B.. Č.. XX, D., X.:
XX XXX XXX, o zaplatenie istiny 39.832,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19. decembra 2018, č. k. 25Csp/13/2018 - 152, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 39.832,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo žalovanej sumy od 06. 11. 2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia, a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §
2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, § 16 ods. 9 a § 16a ods. 3 Exekučného

poriadkuvzneníúčinnomvčaseprevzatiaúradužalovaným,§60Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnom
v čase začatia exekúcie, § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania poverenia na
vykonanie exekúcie, § 235 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov (ďalej len ako „vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov“) v znení účinnom do 30. 04. 2008, § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v účinnom znení, §
451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v účinnom znení a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu tým, že na základe príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo
dňa 22. 09. 2017 ako exekútor vymohol od žalobcu ako povinného trovy exekútora vo výške 39.832,70
eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako dlžník uzavrel
zmluvu o pôžičke s fyzickými osobami S.. C. N. O. X. P. ako veriteľmi, na základe ktorej dňa 16. 09. 1999
poskytol S.. C. N. žalobcovi časť pôžičky vo výške 10.000.000,- Sk a X. P. zvyšnú časť pôžičky vo výške
10.000.000,- Sk. Uviedol, že dňa 24. 09. 1999 spísal notár JUDr. Ivan Macák notársku zápisnicu č. N

758/99, ktorá obsahovala právny záväzok žalobcu z vyššie uvedenej zmluvy o pôžičke, teda záväzok
zaplatiť S.. C. N.J. O. X. P., každému sumu 10.046.027,50,- Sk (istina 10.000.000,- Sk a úroky vo výške
46.027,50,- Sk) najneskôr do 30. 09. 1999 s tým, že žalobca zároveň ako povinná osoba súhlasil s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice (v zmysle ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku), pričom dňa01. 10. 1999 podali S.. C. N. O. X. P. ako oprávnení návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanému
ako povinnému na podklade vyššie uvedenej notárskej zápisnice, a to k súdnemu exekútorovi JUDr.
Jánovi Fázikovi. Uviedol, že exekútor JUDr. Ján Fázik na základe návrhu oprávnených na vykonanie

exekúcie vydal dňa 19. 11. 1999 upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom bol povinný vyzvaný, aby
nárok oprávnených v lehote 14 dní uspokojil alebo, aby do 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia
vzniesol písomné námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, a podľa ktorého predbežné trovy exekúcie
predstavovali 20 % z uvedenej pohľadávky a náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v
súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, keď žalobca dňa 10. 05. 2000 bezhotovostným prevodom

uhradil S.. C. N. na jeho bankový účet sumu 10.250.000,- Sk a X. P. na jeho účet rovnako sumu
10.250.000,- Sk. Poukázal na to, že žalovaný bol v danom exekučnom konaní dňa 20. 02. 2014 určený
za náhradníka S.. K.W. R., ktorá bola náhradníčkou pôvodného exekútora JUDr. Jána Fázika s tým,
že žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal v predmetnom exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe
vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a vydal príkaz na zablokovanie sumy vo
výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na účte žalobcu na vymoženie pohľadávky oprávnených a sumy

39.832,70 eur na vymoženie trov exekúcie s DPH, a následne po tom, ako mu X. P. a dedičia po
zosnulom S.. C. N. oznámili, že povinný ich pohľadávky uspokojil už dňa 10. 05. 2000, žalovaný zmenil
exekučný príkaz tak, že príkaz na vykonanie exekúcie z účtu v banke sa týkal len trov exekútora vo
výške 39.832,70 eur (žalovaná istina). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný následne zaslal žalobcovi
konečné vyúčtovanie exekučného konania EX 938/1999-F zo dňa 02. 10. 2017, podľa ktorého sa

exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, pričom vymáhaný nárok pohľadávky predstavoval
sumu 666.934,04 eur, vymožený nárok pohľadávky predstavoval sumu 666.934,04 eur, vymáhaná
odmena exekútora predstavovala sumu 33.193,92 eur, vymožená odmena exekútora predstavovala
sumu 33.193,92 eur, vymáhaný a vymožený nárok na DPH predstavoval zhodne sumu 6.638,78 eur a
vymáhaný a vymožený nárok spolu predstavoval zhodne sumu 706.766,74 eur. Vo vzťahu k námietke

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore súd prvej inštancie uviedol, že túto námietku
aj s ohľadom na závery v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 02. 2013, č. k. II ÚS
165/2012 - 45 nepovažoval za dôvodnú, pretože v prípade odmeny exekútor koná vo vlastnom mene
a na vlastný účet a nie ako vykonávateľ verejnej moci, a preto môže byť subjektom zodpovedným z
bezdôvodného obohatenia. K námietke žalobcu, že žalovanému nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok

na odmenu exekútora vo výške 39.832,70 eur, keďže trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané
v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených v roku 2000, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
žiadnym spôsobom skutočnosť o úhrade trov exekúcie v roku 2000 nepreukázal, na čom nič nemenia
ani jeho tvrdenia, že v dôkaznej núdzi je v dôsledku plynutia času od úhrady pohľadávky v roku 2000
do obdobia, kedy došlo k odpísaniu odmeny exekútora v roku 2017. Poukázal na to, že svedkovia O.

W. (v čase poskytnutia pôžičky a aj jej vrátenia, predseda predstavenstva žalobcu) a X. P. (v čase
poskytnutia pôžičky a aj jej vrátenia, člen predstavenstva žalobcu) síce uvádzali, že mali za to, že
trovy exekúcie boli uhradené v súvislosti s vrátením prostriedkov z pôžičky žalobcom veriteľom, keďže
bola vrátená vyššia suma, ako bola istina pôžičky a suma dohodnutého úroku, avšak svedok Chrenko
vyslovene uviedol, že je to len jeho hypotéza, a zároveň obaja svedkovia uvádzali, že samotnú pôžičku

a aj následnú exekúciu procesoval dnes už nebohý C. N., ktorému obaja dôverovali, pričom samotná
dôvera svedkov v konanie C. N. nepreukazuje, že prostriedky presahujúce sumu istiny pôžičky a jej
príslušenstva, teda v prípade oboch veriteľov presahujúce sumu 10.046.027,50,- Sk (v súčte 407.945,-
Sk), boli skutočne použité na úhradu trov exekúcie, resp. odmeny exekútora, ktorá v zmysle ust. § 5
ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov predstavovala sumu 1.000.000,-

Sk. Uviedol, že aj keď žalobca spochybňoval listinu „Stav exekučného spisu ku dňu 18. 07. 2011“, podľa
ktorej zostatok pohľadávky k 18. 07. 2011 predstavoval odmenu exekútora vo výške 39.832,70 eur a
hotové náklady predstavovali sumu 12 eur, čím trovy exekúcie predstavovali sumu 39.844,70 eur, ako aj
čestné vyhlásenie JUDr. Jána Fázika zo dňa 23. 11. 2017 o tom, že mu neboli ani z časti uhradené trovy
exekúcie a že mu nebola ani oznámená úhrada pohľadávky, tak to bol práve žalobca, kto mal preukázať

úhradu trov exekúcie, pričom jediné, čo bolo preukázané, resp. čo žalovaný nepopieral, bola skutočnosť,
že v roku 2000 boli žalobcom ako dlžníkom vrátené prostriedky z pôžičky obom veriteľom, tak C. N., ako
aj X. P., každému vo výške 10.250.000,- Sk. Poukázal na to, že v konaní už nebolo nijako preukázané,
že by boli prostriedky prevyšujúce sumu 10.046.027,50,- Sk u každého z veriteľov použité na úhradu
trov exekúcie, a ani samotní svedkovia vo svojich výpovediach neuvádzali, že by boli priamo svedkami

úhrady nejakých trov exekúcie pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní nemohol exekútorovi
vzniknúť nárok na odmenu vo výške 39.832,70 eur v zmysle ust. § 5 ods. l vyhlášky č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, keďže exekútor okrem vydania upovedomenia o začatíexekúcie nevykonal žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu pohľadávky. Uviedol, že
žalovaný nenesie zodpovednosť za spôsob, ako vykonával funkciu exekútora JUDr. Ján Fázik s tým, že
žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal v exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke, vydal príkaz na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur
s príslušenstvom na účte žalobcu a následne po preukázaní úhrady vymáhanej pohľadávky vydal
príkaz na odblokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur na účte žalobcu. Poukázal na to, že v konaní
nebolo preukázané, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom preukazoval úhradu exekvovanej pohľadávky
predtým, ako žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke, preto nemožno považovať postup žalovaného za nesprávny, keď v
roku 2017 urobil ďalšie úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie, obzvlášť ak postup exekútora bol
medzičasom preskúmavaný Slovenskou komorou exekútorov (podľa § 218b Exekučného poriadku) a
tento spôsob vybavenia sťažnosti bol prešetrený aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
pričom Slovenská komora exekútorov aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uzavreli, že
sťažnosť žalobcu na postup žalovaného ako exekútora je neopodstatnená. Súd prvej inštancie zároveň

odmietol argument žalobcu, že pokiaľ aj v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento
nárok vznikol pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, u ktorého bolo exekučné konanie vedené v
časeúhradyvymáhanejpohľadávky,aniežalovanému,ktorýnevykonalžiadnuexekučnúčinnosť,keďže
sporné exekučné konanie mu bolo pridelené až takmer 14 rokov po úhrade vymáhanej pohľadávky, keď
takýto názor žalobcu by znamenal, že žalovaný, ale aj súdni exekútori všeobecne by síce mali zákonnú

povinnosťzabezpečiťvýkonexekúcievneukončenýchkonaniach,alenemalibynároknatrovyexekúcie,
medzi ktoré patrí aj odmena exekútora, čo nezodpovedá ani rozhodovacej praxi súdov, ktorá novému
exekútorovi priznáva v rámci trov exekúcie aj trovy a hotové výdavky za úkony, ktoré vykonal pôvodný
exekútor, a na základe uvedeného skonštatoval, že žalovanému vznikol nárok na úhradu odmeny
(podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov), a to s ohľadom na

skutočnosť,žeupovedomenieozačatíexekúciezodňa19.11.1999boložalobcovidoručenédňa25.11.
1999 (oprávneným X. P. dňa 29. 11. 1999 a S.. C. N. dňa 19. 01. 2000), odkedy začala žalobcovi plynúť
štrnásťdňová lehota na vznesenie námietok proti exekúcii, ktoré však žalobca nevzniesol, a následne po
uplynutí lehoty na podanie námietok (až dňa 10. 05. 2000) žalobca uhradil S.. C. N. sumu 10.250.000,-
Sk a X. P. sumu 10.250.000,- Sk, pričom v konaní nebolo preukázané, že by o týchto úhradách mal

exekútor vedomosť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa o tom, že pôžička bola obom veriteľom
vrátená už dňa 10. 05. 2010 (správne 10. 05. 2000, pozn. odvolacieho súdu), dozvedel až potom, ako
dňa 20. 09. 2017 vydal v exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním
pohľadávky z účtu v banke a príkaz na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na
účte žalobcu s tým, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že na základe

príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 22. 09. 2017 (po jeho
zmenách zo dňa 27. 09. 2017) vymohol trovy exekútora vo výške zodpovedajúcej sume 39.832,70 eur,
a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná žiadna úhrada trov exekúcie, keď
nad sumu presahujúcu sumu 407.945,- Sk žiadna úhrada ani nebola tvrdená (zo strany žalobcu, pozn.
odvolacieho súdu). K námietke premlčania vznesenej žalobcom podľa § 390 Obchodného zákonníka

súd prvej inštancie uviedol, že ju nepovažoval za dôvodnú, pretože podanie návrhu na začatie exekúcie
exekútorovi má povahu uplatnenia vykonateľného exekučného titulu s tým, že exekútor v exekučnom
konaní vystupuje ako štátom určená a splnomocnená osoba a exekučné konanie trvá až do vymoženia
vymáhanejpohľadávky,jejpríslušenstvaatrovexekúcie(pokiaľniesúsplnenépodmienkynazastavenie
exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku) a dovtedy nemôže dôjsť ani k premlčaniu práva exekútora

uplatniť si odmenu v exekučnom konaní. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania,
súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vecne plným úspechom žalovaného v konaní s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/

C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v
celom rozsahu vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
V dôvodoch podaného odvolania uviedol, že žalovanému nevznikol ani nemohol vzniknúť nárok naodmenu exekútora v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov
vo výške 39.832,70 eur, ktorá bola odpísaná z jeho bankového účtu v prospech žalovaného, pretože
trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených,

t. j. v roku 2000, ako aj z dôvodu, že exekútor okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie
nevykonal žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu pohľadávky (rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010). Namietol, že pokiaľ aj v tomto
exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému exekútorovi
JUDr.JánoviFázikovi,uktoréhoboloexekučnékonanievedenévčaseúhradyvymáhanejpohľadávky,a

naopak žalovanému nárok na odmenu exekútora vzniknúť nemohol, keďže nevykonal žiadnu exekučnú
činnosť a dané exekučné konanie mu bolo pridelené až takmer 14 rokov po úplnej úhrade vymáhanej
pohľadávky aj s jej príslušenstvom s tým, že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku alebo
iného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva univerzálna právna sukcesia náhradníka,
príp. nástupcu súdneho exekútora do právneho postavenia jeho predchodcu, ktorá by náhradníka, príp.
nástupcu exekútora oprávňovala vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok ich predchodcovi. Uviedol,

že si je vedomý toho, že úhradu trov exekúcie v roku 2000 preukazoval najmä nepriamymi dôkazmi,
čo však bolo spôsobené najmä tým, že k úhrade vymáhanej pohľadávky a trov exekúcie došlo pred
viac ako 18 rokmi, a ako vyplynulo z výpovedí svedkov, samotné poskytnutie pôžičky a následne aj
exekúciu zabezpečoval ako veriteľ S.. C. N., ktorý v roku 2016 zomrel, avšak úhradu trov exekúcie
nepriamo preukazuje aj viac ako jedenásť rokov trvajúca nečinnosť exekútora JUDr. Jána Fázika, ktorý v

exekučnom konaní nevykonal žiadne úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky, ktorá bola predmetom
exekučného konania napriek tomu, že vymáhaná pohľadávka bola vo výške 20.092.055,- Sk, t. j. v
prípade jej vymoženia mohla založiť vznik nároku súdneho exekútora na maximálne prípustnú odmenu,
a napriek tomu, že povinný bol majetný, o čom svedčí najmä skutočnosť, že vymáhanú sumu v plnom
rozsahu uhradil krátko po začatí exekúcie priamo zo svojho bankového účtu na účty oprávnených (podľa

žalobcu je teda zrejmé, že keby bol jeho bankový účet zo strany exekútora zablokovaný, došlo by k
vymoženiu pohľadávky činnosťou exekútora), ako aj napriek tomu, že návrh na vykonanie exekúcie
na majetok povinného podali solventné osoby (oprávnení už v tom čase boli partnermi developerskej
skupiny HB Reavis Group realizujúcej výstavbu prvých veľkých administratívnych centier v Bratislave),
t. j. bez ohľadu na výsledok exekučného konania, súdny exekútor mohol očakávať náhradu svojich

trov. Uviedol, že všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné považovať za skutočnosti preukazujúce
úhradu trov exekúcie v čase úhrady vymáhanej pohľadávky, pretože pokiaľ by trovy exekútora neboli
v tom čase uhradené, exekútor by s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti nepochybne aktívne
vykonával úkony smerujúce k ich vymoženiu. Namietol, že súd prvej inštancie s poukazom na ust.
§ 191 ods. 1 C. s. p. mal pri rozhodovaní vo veci prihliadať aj na vyššie uvedené skutočnosti, s

ktorými sa však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal, a preto
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa úhrady trov
predmetnej exekúcie v roku 2000, keďže zo všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, je
nepochybne zrejmé, že v roku 2000 bola pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi uhradená nielen
celá pohľadávka oprávnených, ale aj trovy exekučného konania. Žalobca v podanom odvolaní ďalej

namietol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože pokiaľ by
aj trovy exekúcie neboli v roku 2000 uhradené, žalovaný nebol oprávnený vymôcť odmenu, na ktorú
vznikol nárok pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, keďže takéto právo mu nevyplývalo zo
žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku ani iného právneho predpisu (rozsudok Krajského súdu
v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, podľa ktorého „vykonaním exekúcie, za

ktoré by súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., nie je
postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie“). Namietol,
že bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný vedel alebo nevedel o úhrade vymáhanej pohľadávky,
jeho úkony vykonané v roku 2017 za žiadnych okolností nemožno považovať za exekučnú činnosť
s poukazom na ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002, podľa ktorého

exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, ako aj s poukazom na ust. § 2 Exekučného
poriadku účinného do 31. 01. 2002, podľa ktorého sa za exekučnú činnosť považuje vykonávanie
núteného výkonu súdneho alebo iného rozhodnutia. Uviedol, že konanie žalovaného, ktorý vykonal v
tomto exekučnom konaní jediný úkon v roku 2017, t. j. viac ako 17 rokov po úplnej úhrade pohľadávky
vyplývajúcej z exekučného titulu, nie je možné považovať za činnosť smerujúcu k nútenému výkonu

exekučného titulu, keďže pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu zanikla viac ako 17 rokov pred
vykonaním tohto úkonu. K postupu Slovenskej komory exekútorov pri vybavení jeho sťažnosti žalobca
uviedol, že stanovisko Slovenskej komory exekútorov k jeho sťažnosti nemal súd prvej inštancie vôbec
brať do úvahy, keďže Slovenská komora exekútorov vôbec nevykonala vlastné prešetrenie sťažnosti,ale vo svojom stanovisku zo dňa 03. 04. 2018 doslovne prevzala stanovisko žalovaného, ktorého
postup mala prešetriť, a preto je zrejmé, že Slovenská komora exekútorov sa absolútne nekriticky vo
svojom stanovisku v plnom rozsahu stotožnila so stanoviskom, ktoré jej poskytol žalovaný. Uviedol,

že Ministerstvo spravodlivosti sa v upovedomení zo dňa 06. 08. 2018 nevysporiadalo so všetkými
jeho námietkami, najmä s námietkou, že nárok na odmenu exekútora mohol v exekučnom konaní
vzniknúť len exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, a pokiaľ by aj tento nárok nebol v plnom rozsahu
uspokojený v roku 2000, tento nárok by na žalovaného ako na nástupcu náhradníka pôvodného
exekútora neprešiel. Namietol, že ani súd prvej inštancie sa presvedčivo nevysporiadal s touto jeho

námietkou, keďže neuviedol, na základe akého konkrétneho ustanovenia bol žalovaný oprávnený
vymôcť odmenu exekútora, na ktorú mal vzniknúť nárok jeho právnemu predchodcovi. K tvrdeniu
žalovaného, že univerzálna sukcesia náhradníka exekútora do postavenia jeho predchodcu vyplýva z
ust. § 17 ods. 5 poslednej vety Exekučného poriadku v znení účinnom v roku 1999, žalobca uviedol, že
z ust. § 17 ods. 5 poslednej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 („náhradník
exekútora vykonáva exekučnú činnosť vo svojom mene“) nepochybne vyplývalo iba to, že náhradník bol

priamo na základe tohto ustanovenia oprávnený vykonávať exekučnú činnosť vo vlastnom mene, a to
napriek tomu, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané jeho predchodcovi, avšak z uvedeného
ustanovenia nevyplývala univerzálna právna sukcesia náhradníka do všetkých práv a povinností jeho
predchodcu - pôvodného exekútora, vrátane prechodu nároku na odmenu exekútora. Poukázal na to,
že exekučnou činnosťou je v zmysle ust. § 2 Exekučného poriadku nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí, t. j. exekučných titulov, preto pokiaľ už bola celá pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu
uhradená, náhradník nemôže vykonávať žiadnu exekučnú činnosť, keďže nútený výkon exekučného
titulu už neprichádza do úvahy, a preto náhradník exekútora je síce oprávnený vykonať vo svojom mene
exekučnú činnosť, ale pokiaľ ide len o odmenu pôvodného exekútora, náhradník ju nemôže vymôcť
vo vlastnom mene, keďže z titulu svojho postavenia je oprávnený vykonať len exekučnú činnosť (t. j.

nútený výkon exekučného titulu). Poukázal na to, že spôsob uplatnenia trov exekúcie vrátane odmeny
exekútora je upravený v osobitnej časti Exekučného poriadku v ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. 01. 2002, z ktorého vyplýva, že trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo
spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, a
preto je zrejmé, že vymoženie trov exekúcie sa nepovažuje za exekučnú činnosť, čomu zodpovedá

aj systematické zaradenie tohto ustanovenia do siedmej časti Exekučného poriadku s názvom „Trovy
exekúcie“, zatiaľ čo samotná exekučná činnosť je upravená v tretej časti Exekučného poriadku s názvom
„Exekučná činnosť“. Poukázal na skutočnosť, že žalovanému nebola odmena exekútora priznaná
žiadnym súdnym rozhodnutím, ale údajnú odmenu exekútora si žalovaný sám vymohol v exekučnom
konaní, v ktorom vystupoval ako povinný a namietol, že súd prvej inštancie nepoukázal na žiadne

konkrétne rozhodnutie iného súdu, ktoré by sa týkalo rovnakej situácie, ako bolo predmetné exekučné
konanie, keď náhradník, príp. nástupca exekútora vo vlastnom mene vymohol odmenu, na ktorú vznikol
nárok jeho predchodcovi, a to až po tom, ako bola uhradená celá pohľadávka vyplývajúca z exekučného
titulu(vrátane príslušenstva),atedanáhradník/nástupcaexekútoranevykonalžiadnuexekučnúčinnosť.
Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré žalovaný priložil k svojim vyjadreniam, žalobca uviedol, že

všetky predložené uznesenia okresných súdov a odvolacích (krajských) súdov sa týkali konaní, v ktorých
bola exekúcia zastavená na základe podnetu alebo návrhu súdneho exekútora s tým, že odmena
exekútora bola určená v zmysle ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
exekútorov, t. j. podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé
úkony exekučnej činnosti, pričom išlo o prípady, ktoré boli z vecného aj z právneho hľadiska odlišné

od exekúcie, ktorej sa týka toto konanie, keďže v exekúciách, ktoré boli zastavené z vyššie uvedených
dôvodov, rozhodoval o nároku súdneho exekútora na odmenu súd v rozhodnutí, ktorým konanie zastavil,
pričom až v okamihu zastavenia exekúcie vznikol exekútorovi nárok na odmenu vyčíslenú spôsobom
uvedeným v ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, a
preto súd v týchto prípadoch nemohol rozhodnúť inak, ako priznať nárok na odmenu tomu exekútorovi,

u ktorého bolo konanie vedené v čase zastavenia exekúcie a namietol, že sa súd prvej inštancie
s týmito jeho námietkami v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že nemohlo dôjsť k premlčaniu práva exekútora uplatniť si
odmenu z dôvodu, že exekučné konanie nebolo ukončené, pretože pre spočívanie premlčacej lehoty je
potrebné nielen riadne uplatnenia práva, ale aj riadne pokračovanie v konaní, pričom viac ako 17 rokov

trvajúca nečinnosť exekútorov nemôže byť považovaná za riadne pokračovanie v konaní potrebné pre
spočívanie premlčacej doby. Uviedol, že podanie návrhu na začatie exekúcie mohlo mať za následok
spočívanie premlčacej lehoty len vo vzťahu k pohľadávke vyplývajúcej z exekučného titulu, nárok na
odmenu exekútora však mohol súdnemu exekútorovi vzniknúť až okamihom úplnej úhrady vymáhanejpohľadávky, t. j. dňa 10. 05. 2000, od tohto dňa bol pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik oprávnený
v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 vymôcť svoju
odmenu, príp. iné trovy exekúcie niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky

vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, a od tohto dňa začala v zmysle ust. § 391 ods. 2 Obchodného
zákonníka plynúť premlčacia doba pre uskutočnenie úkonu smerujúceho k vymoženiu predmetných trov.
Poukázal na to, že pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik si nasledujúcich viac ako jedenásť rokov (do
ustanovenia jeho náhradníčky S.. K. R.) nielen neuplatnil svoje prípadné trovy exekúcie, ale nevykonal
v exekučnom konaní ani žiadny iný úkon, a preto uplynula aj maximálna desaťročná premlčacia doba

vyplývajúca z ust. § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Namietol, že zabrániť vykonaniu tohto úkonu
nemohol zabrániť (uplatneniu nároku na údajné trovy exekúcie) zo strany žalovaného predchádzajúcim
vznesením námietky premlčania, keďže žalovaný si svoj nárok neuplatnil v súdnom konaní, ale zo
svojej pozície súdneho exekútora si údajný nárok na trovy exekúcie priamo vymohol z jeho účtu, pričom
takýto postup žalovaného, ktorý viac ako sedemnásť rokov po úplnej úhrade pohľadávky povinných
vymohol vo svoj prospech maximálnu prípustnú odmenu exekútora (v zmysle ust. § 5 ods. 1 vyhlášky

č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov), je v rozpore s princípmi právnej istoty a
vážnym zásahom do jeho práv ako povinného a ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, nemôže v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka požívať právnu
ochranu. Uviedol, že požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu nemôže
zodpovedať priznanie nároku na odmenu exekútora žalovanému za činnosť, ktorú žalovaný ani pôvodný

exekútor nikdy nevykonali, keďže JUDr. Ján Fázik vykonal v exekučnom konaní jediný úkon, ktorým
bolo vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, ale pohľadávku vyplývajúcu z exekučného titulu de
facto nevymáhal a ani nevymohol, pretože k jej úhrade došlo z jeho bankového účtu priamo na účet
oprávnených, zatiaľ čo žalovaný v roku 2017 síce vykonal úkony spočívajúce vo vydaní upovedomenia
o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a vydaní príkazu na zablokovanie

sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na jeho účte, ale tieto úkony nemožno považovať
za exekučnú činnosť, pretože nesmerovali k nútenému výkonu exekučného titulu, keďže pohľadávka
vyplývajúca z exekučného titulu bola uhradená viac ako 17 rokov pred vykonaním týchto úkonov.
Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že od úhrady pohľadávky po uplatnenie údajnej odmeny
exekútora uplynulo viac ako 17 rokov, počas ktorých žiadny z exekútorov nevykonal žiadnu činnosť

smerujúcu k vymoženiu pohľadávky, nekomunikoval s ním ako povinným a ani s oprávnenými, ktorým
neposkytol žiadne informácie o stave exekučného konania. Poukázal na skutočnosť, že sa v tomto
konaní domáha zaplatenia sumy 39.832,70 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný
nebol na základe žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku ani iného právneho predpisu oprávnený
vo svojom mene vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok jeho predchodcovi. Namietol, že súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nepoukázal na žiadne konkrétne ustanovenie právneho
predpisu, ktoré žalovaného oprávňovalo takto postupovať, t. j. žiadnym spôsobom právne nezdôvodnil,
prečo suma 39.832,70 eur, ktorú žalovaný „stiahol“ z jeho účtu, nie je bezdôvodným obohatením, z
dôvodu ktorého napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania, keď sa v plnej miere stotožnil s
výrokom ako aj odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že
neaktivita predchádzajúceho súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika nie je dôkazom, že k úhrade trov
exekúcie povinným došlo, keď dané tvrdenie žalobcu o úhrade pohľadávky nevychádza zo žiadneho
dôkazu, ale naopak je v priamom rozpore s exekučným spisom, účtovníctvom JUDr. Jána Fázika,
zisteniami Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej komory exekútorov a čestným

vyhlásením JUDr. Jána Fázika, ktorým potvrdil, že trovy exekúcie v exekučnom konaní neboli povinným
uhradenéažemuzároveňnebolapovinnýmanioprávnenýmioznámenáúhradavymáhanejpohľadávky.
Uviedol, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že povinný bol v čase vedenia exekúcie JUDr.
Jána Fázika majetný, ale naopak z výpisov z účtu poskytnutých žalobcom vyplýva, že ku dňu 16. 09.
1999, kedy oprávnení poskytli finančné prostriedky, bol zostatok na jeho účte 38,02 eur (1.145,46,-

Sk), dňa 10. 05. 2000 obdržal žalobca, ktorý mal v tom čase na účte sumu 250,06 eur (7.533,28,- Sk),
od inej spoločnosti sumu 680.475,34 eur (20.500.000,- Sk), ktorú následne celú použil na vyplatenie
oprávnených v exekučnom konaní, a po tejto úhrade disponoval na účte sumou 250,06 eur (7.533,28,-
Sk), čo sa nedá pokladať za „majetnosť“ a dostatočnú sumu na úhradu trov exekúcie. K tvrdeniužalobcu o jeho údajnej „majetnosti“ a solventnosti oprávnených osôb uviedol, že žiadnym spôsobom
nepreukazuje úhradu trov exekúcie a je úplne bezpredmetné, keďže trovy exekúcie pri vymožení
pohľadávky uhrádza povinný, nie oprávnení, teda majetnosť oprávnených neznamená, že si súdny

exekútor môže vymôcť svoje trovy od nich alebo, že môže očakávať ich úhradu od nich tak, ako
sa to snažil prezentovať žalobca. Poukázal na skutočnosť, že žiadny z terajších štatutárov žalobcu
nefiguroval u žalobcu v období, kedy malo dôjsť k úhrade trov exekúcie, informácie o údajnej úhrade
tak mal žalobca nepriamo a sprostredkovane len od bývalých členov predstavenstva žalobcu W. O.
P., ktorí vypovedali, že nevideli žiaden dôkaz o úhrade trov exekúcie JUDr. Viliamom Pančíkom, ktorý

tak mal vraj urobiť, zároveň v zmysle svojich výpovedí sa o túto úhradu ani nezaujímali, nevedeli
ani potvrdiť, či skutočne, kedy a v akej výške bola údajná úhrada uskutočnená, teda ich tvrdenia o
úhrade sa zakladali len na predpoklade, že tak S.. C. N. konal. Za účelové označil žalovaný tvrdenia
bývalého vedenia (ktoré predalo spoločnosť), že všetky záväzky mala spoločnosť vysporiadané, v snahe
vyhnúť sa zodpovednosti za prípadnú škodu voči novým majiteľom a namietol, že svedecká výpoveď
Ivana Chrenka bola žalobcom pripravená, keďže tento bol oboznámený so spisom, a teda na jeho

výpoveď by súd nemal vôbec prihliadnuť. Žalovaný ďalej poukázal na to, že suma rozdielu medzi
tvrdenou úhradou žalobcu oprávneným vo výške 13.541,29 eur (407.945,- Sk), ktorá bola podľa názoru
žalobcu použitá na úhradu trov exekúcie, zodpovedá približne len 1/3 trov exekúcie v tom čase, teda
aj keby uvedená suma bola celá použitá na úhradu trov exekúcie, nebolo by to v žiadnom prípade
dostatočné, pričom žalobca nijak neozrejmil, v akých sumách, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k

úhrade zostatku trov exekúcie. Poukázal na rozpor v žalobcových tvrdeniach, ktorý na jednej strane
tvrdil, že trovy exekúcie uhradil, avšak na druhej strane namietal, že trovy exekúcie JUDr. Fázikovi
vlastne nevznikli a nesúhlasil s názorom žalobcu, že nebol oprávnený vymôcť odmenu, na ktorú vznikol
nárok pôvodnému súdnemu exekútorovi, pretože odkaz v záverečných ustanoveniach Exekučného
poriadku o dokončení exekučných konaní podľa doterajších predpisov (§ 235 ods. 2 Exekučného

poriadku) sa týka len postupu súdneho exekútora a úkonov, ktoré nasledujú po ust. § 36 Exekučného
poriadku (t. j. Druhá hlava Exekučného poriadku - „Exekučné konanie“). Uviedol, že ak by tomu tak
nebolo, nemohol by ako súdny exekútor vymenovaný v roku 2013 pri vymáhaní konaní začatých ako
v tomto prípade v roku 1999 prakticky vôbec vykonávať takéto exekúcie, pretože pri takom výklade
by napr. nebol viazaný medzinárodnými zmluvami, vykonávanie exekučnej činnosti v týchto konaniach

by nebolo výkonom verejnej moci, nebol by povinný pri výkone exekučnej činnosti a ďalšej činnosti
podľa Exekučného poriadku používať označenie „súdny exekútor“ alebo „exekútorský úrad“ a od nich
odvodené tvary slov a označenie spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny s uvedenými označeniami
by bola oprávnená používať iná osoba, možnosti štátneho dohľadu ministerstva nad týmito exekúciami
by boli značne obmedzené, minister by v týchto konaniach nemohol rozhodovať o zbavení exekútora

povinnosti mlčanlivosti, mohol by ako exekútor v týchto konaniach používať aj iné sídlo exekútorského
úradu, nie len jedno oficiálne, výrazne by sa obmedzili možnosti odvolania exekútora, došlo by k
obmedzeniu zastupovania zástupcom exekútora v týchto konaniach, mohol by v týchto konaniach
používať exekútorského kandidáta popri koncipientovi, ktorý by musel byť v zozname vedenom komorou
len na tieto konania, výrazne by sa obmedzili možnosti vylúčenia exekútora z vedenia týchto konaní,

výrazne by bola obmedzená možnosť pozbavenia exekútora mlčanlivosti a možnosť poskytovania
informácií orgánom činným v trestnom konaní, súdom, ministerstvám a i. v týchto konaniach, mohol by
sa jednoduchšie zbaviť zodpovednosti za škodu, vo veľkej miere by bola obmedzená možnosť súdneho
exekútora získavať informácie potrebné na vedenie exekučných konaní prostredníctvom súčinnosti
(napr. by nebola možnosť elektronickej lustrácie bánk pri týchto konaniach a pod.), ostali by nedoriešené

otázkysúvisiacesprevzatímúraduodpredchodcovpofinančnej,hmotnejaspisovejstránke.Uviedol,že
keďzákonodarcaformulovalzneniezáverečnýchustanovení,podľaktorýchsaexekučnékonaniazačaté
do 01. februára 2002 mali dokončiť podľa doterajších predpisov, mal tým na mysli, že súdny exekútor
môže vykonať len úkony voči povinnému a oprávnenému, ktoré v čase začatia exekučného konania
upravoval zákon, t. j. úkony po ust. § 36 Exekučného poriadku, a naopak fungovanie úradu, menovanie

exekútora, odvolanie exekútora, zamestnancov úradu, prechod exekútorských úradov na nástupcov/
náhradníkov, súčinnosti a ďalšie na mysli nemal, v opačnom prípade by také exekučné konania museli
byť špeciálne upravené, pretože od roku 1996 došlo k viac ako 50 novelizáciám Exekučného poriadku a
takétofungovanieúradovbynebolomožné.Uviedol,žekeďpreberaldvaexekútorskéúradyvroku2014,
preberal ich za prítomnosti poverených zamestnancov Slovenskej komory exekútorov a Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ustanovení zákona účinného v tom čase, nepreberal úrady
po častiach, teda podľa času, kedy jednotlivé exekučné konania začali, ako nástupca prebral účty
(úschovy) v bankách oboch prevzatých exekútorských úradov, ako nástupca v zmysle § 16a ods. 3
Exekučného poriadku bol oprávnený disponovať s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorémuvýkon funkcie zanikol, zároveň bol poverený zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných
konaniach. Poukázal na to, že sa naňho ako na exekútora, ako aj na všetky prevzaté exekučné spisy v
tom čase vzťahoval aktuálne účinný Exekučný poriadok až po ust. § 36 Exekučného poriadku, pretože

samotné hmotné, finančné a personálne fungovanie exekútorského úradu (§ 1 až § 36 Exekučného
poriadku) ako orgánu verejnej moci nie je pre účastníkov exekučného konania (oprávnený a povinný) na
ochranu ich práv a zabezpečenie ich rovnosti v exekučnom konaní podstatné a nemá ani žiaden vplyv
na zákonnú povinnosť povinného uhrádzať trovy exekúcie. Uviedol, že z tohto dôvodu sa zmeny vo
fungovaniach úradov na základe noviel Exekučného poriadku prenášajú aj na staršie exekučné konania

tak, aby s rozvojom spoločnosti, právneho povedomia, nových zákonov a technických možností, bolo
možné tieto staršie konania naďalej riadne vymáhať, pretože ak by tomu tak nebolo, bolo by nemožné
v týchto exekučných konaniach vykonať čo len úkon, čo bezpochyby odporuje zmyslu núteného výkonu
súdnychrozhodnutíavôlizákonodarcu.Poukázalnato,žeakbybolpripustenývýklad,ktorýprezentoval
žalobca, znamenalo by to, že v prípade exekúcií začatých do roku 2002 by nemohlo dôjsť ani k prevzatiu
spisu od pôvodného exekútora, keďže Exekučný poriadok v roku 1999, kedy predmetné exekučné

konanie začalo, vôbec neriešil zánik exekútorského úradu a jeho prechod na nástupcu/náhradníka,
čo odporuje odovzdávaniu úradu v praxi, ktorý mu bol aj so stovkami spisov z rokov 1996 - 2002 a
účtami odovzdaný en bloc a on ako exekútor bol zákonom poverený zabezpečiť výkon exekúcie v
neukončených exekučných konaniach. Uviedol, že ak by tomu tak nebolo, funkcia súdneho exekútora
a celý nútený výkon súdnych rozhodnutí by stratil zmysel, keďže povinní zo spisov do roku 2002,

kedy došlo k zmene exekútora (desaťtisíce spisov v Slovenskej republike), by boli takýmto spôsobom
„oddlžení“, bez povinnosti uhradiť svoje záväzky. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa
26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010 žalovaný uviedol, že tento nie je použiteľný na toto konkrétne
konanie,keďžesajednáoúplneinéexekučnékonaniasinýmipodmienkami,zároveňuvedenýrozsudok
je v príkrom rozpore so zákonom a 22-ročnou praxou súdnych exekútorov a exekučných súdov, pretože

Exekučný poriadok jednoznačne zaraďuje úkon vydania upovedomenia o začatí exekúcie do ust. § 47
a nasl. Exekučného poriadku, ktorý patrí do druhej hlavy Exekučného poriadku - „Exekučné konanie“.
Uviedol, že v zmysle Exekučného poriadku, praxe a judikatúry už momentom doručenia poverenia
súdnemu exekútorovi vzniká nárok na trovy exekúcie a následne podľa správania povinného (t. j. podľa
času, kedy došlo k samotnej úhrade vymáhanej pohľadávky vrátane trov exekúcie) alebo času, kedy

pohľadávku vymôže exekútor, exekútor už len podľa vyhlášky a Exekučného poriadku vyhodnocuje
otázku, či mu prináleží odmena vo výške 10 % alebo 20 % z vymoženej sumy s tým, že nie je nezvyčajné,
že povinný uhradí záväzok po doručení upovedomenia o začatí exekúcie bez toho, aby súdny exekútor
vydalpríkaznazačatieexekúcieniektorýmzospôsobovvykonaniaexekúcie,čiužzdôvoduopomenutia,
alebo z dôvodu, že nemôže (napr. povinný podľa lustrácií nedisponuje oficiálne žiadnym majetkom),

avšak napriek takejto úhrade po uplynutí lehoty v zmysle upovedomenia o začatí exekúcie, je povinný
v exekučnom konaní povinný vždy zaplatiť aj trovy exekúcie súdneho exekútora, keďže vydanie a
doručenie upovedomenia o začatí exekúcie je bezpochyby činnosť (úkon) súdneho exekútora, ktorú
musel tento súdny exekútor vykonať a ktoré sa vždy považuje za exekučnú činnosť. Uviedol, že JUDr.
Ján Fázik v roku 1999 nepochybne vydal a riadne do vlastných rúk doručil účastníkom exekučného

konania upovedomenie o začatí exekúcie, t. j. vykonal exekučnú činnosť, povinný jednoznačne plnil
pod ťarchou exekučného konania po uplynutí 14-dňovej lehoty na „dobrovoľnú“ úhradu, čím mu vznikla
povinnosť uhradiť trovy exekúcie v maximálnej výške, o čom bol upovedomený upovedomením o začatí
exekúcie, a voči ktorému v zákonných lehotách nenamietal a nespochybňoval výšku trov exekúcie
súdneho exekútora, a nakoľko JUDr. Ján Fázik trovy exekúcie nevymohol, prešlo toto právo spolu

s exekučným konaním aj v zmysle ust. §16a Exekučného poriadku na náhradníčku a následne na
nástupcu, t. j. na neho. K názoru žalobcu, že vymoženie trov exekúcie ním ako exekútorom nebolo
výkonom exekučnej činnosti, žalovaný uviedol, že táto domnienka je v rozpore s ust. § 47 Exekučného
poriadku a zároveň je v rozpore aj s ust. § 60 písm. d/ Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002, v
zmysle ktorého poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44, exekútor bezodkladne

vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie,
z čoho vyplýva, že trovy exekúcie si súdny exekútor vymáha, čo je možné len prostredníctvom jeho
exekučnej činnosti, pretože iným spôsobom sa trovy exekúcie vymáhať nedajú. Uviedol, že exekútor
si trovy exekúcie vymáha podľa § 200 Exekučného poriadku niektorým zo spôsobov určených na
vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, keď zo znenia zákona

je nepochybné, že vymáhanie trov exekúcie je tiež exekučná činnosť, pri výkone ktorej má exekútor
postavenie verejného činiteľa a jej vykonávanie je výkonom verejnej moci, a preto pod nútený výkon
exekučnej činnosti bezpochyby patrí aj vymáhanie si zákonom a vyhláškou stanovených trov exekúcie
súdneho exekútora vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie, ktoré musí uhradiť každý povinný,vočiktorémubolozačatéexekučnékonanie.Uviedol,žemuniejeznáme,žebyzákonpripúšťalmožnosť
bez ďalšieho ukončiť exekučné konanie v prípade, ak povinný neuhradil trovy exekúcie, pretože súdny
exekútormôževrátiťpovereniesúdu(t.j.ukončiťexekúciu)legálnelenvtedy,akbolavkonanívymožená

pohľadávka, jej príslušenstvo a trovy exekúcie, a preto ak by v tomto konaní nevymohol trovy exekúcie,
tak ako to navrhuje žalobca, nemohol by nikdy legálne vrátiť súdu poverenie a exekúciu skončiť.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že nástupníctvo a nárok na prechod
práv a povinností vyplýva aj z ust. §16a ods. 3 Exekučného poriadku v znení k momentu, kedy došlo k
prevzatiu exekučnej agendy nástupcom a nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že súdne rozhodnutia, ktoré

v konaní predložil, nie je možné aplikovať na tento prípad, keďže podstatou rozhodovacej praxe súdov
s ohľadom na predmet tohto konania je, že nástupcovi priznávajú nárok na odmenu za úkony, hotové
výdavky a stratu času, ktoré preukázateľne vykonal predchodca, z čoho jednoznačne vyplýva, že tieto
nároky prechádzajú na nástupcu spolu s exekučným spisom, nepremlčujú sa časom od ich vykonania
a nezanikajú s osobou pôvodného súdneho exekútora. K otázke premlčania nároku na trovy exekúcie
žalovanýuviedol,ženázorprezentovanýžalobcomjevrozporesust.§60písm.d)Exekučnéhoporiadku

účinného do 31. 01. 2002 s tým, že zákon, ako aj rozhodovacia prax súdov premlčanie v aktívnych
exekučných konaniach priamo vylučujú spočívaním lehôt a poukázal aj na právny názor uvedený v
komentári k Exekučnému poriadku (Exekučný poriadok, Komentár, 2. vydanie, Bratislava: C. H. Beck
2015,Števček,Ficová,Tomašovič,Kotrecováakol.,str.249:„Konkrétnymomentskončeniaexekučného
konania /konkrétny deň/ je potrebné stanoviť vzhľadom na účinky skončenia exekúcie týmto spôsobom

s ohľadom na plynutie premlčacích či prekluzívnych lehôt. Premlčacie doby v zásade počas exekučného
konania spočívajú, a ak sa exekučné konanie skončí vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov
exekúcie, žiadna ďalšia /nová, ale ani pôvodná premlčacia doba neplynie“). Namietol, že ust. § 391 ods.
2 Obchodného zákonníka aplikovať nie je možné, keďže ak by sa nárok na trovy exekúcie premlčal,
súdny exekútor by ich nemohol zákonne vymôcť a teda by nemohol exekučné konanie (bez splnenia

iných podmienok) ukončiť. Poukázal na skutočnosť, že zákon povinnému stanovuje povinnosť zaplatiť
trovy v presne stanovenej výške, pričom nie je podstatné, ktorému konkrétnemu exekútorovi v poradí,
keďže osoby súdnych exekútorov sa menia, exekučné konanie a spis povinného prechádza po skončení
funkcie jednotlivých súdnych exekútorov ďalej a zostáva aktívny so všetkými z neho vyplývajúcimi
nárokmi až do ukončenia exekúcie niektorým z poverených nástupcov a vrátenia poverenia. Uviedol,

že keďže žalobca nepreukázal úhradu trov exekúcie, trovy exekúcie vymohol zákonným spôsobom
podľa Exekučného poriadku tak, aby mohol exekučné konanie riadne ukončiť a vrátiť poverenie, pričom
iné konanie súdneho exekútora by bolo v rozpore so zákonom, čo potvrdilo Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky aj Slovenská komora exekútorov s tým, že ak by žalovaný plnil tak, ako mu ukladalo
doručené upovedomenie o začatí exekúcie, t. j. uhradil by vymáhanú pohľadávku v roku 2000 na

oznámený účet súdneho exekútora, tento by si riadne uspokojil trovy exekúcie a zvyšok by poukázal
oprávneným, povinný teda nerešpektovaním príkazu súdneho exekútora porušil svoju povinnosť tým,
že ho neinformoval o úhrade pohľadávky priamo oprávneným, a to pravdepodobne s jediným cieľom
vyhnúť sa povinnosti uhradiť trovy exekúcie, pričom takéto obchádzanie zákona a príkazu súdneho
exekútora povinným (a pravdepodobne aj oprávnenými, s ktorými bol povinný personálne previazaný)

nemôže požívať žiadnu právnu ochranu.

4.

Žalobca vo svojej odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania a na odvolacom návrhu.

Uviedol, že finančné zostatky na jeho účte pred a po úhrade vymáhanej pohľadávky nemajú žiadnu
výpovednú hodnotu o jeho majetnosti, ktorú v čase vedenia exekúcie u JUDr. Fázika preukazuje najmä
skutočnosť, že bol schopný uhradiť vymáhanú pohľadávku zo svojho účtu, a pokiaľ by bol jeho účet v tom
čase zablokovaný zo strany súdneho exekútora, došlo by k vymoženiu pohľadávky činnosťou exekútora.
Uviedol, že je irelevantné, v akej výške boli zostatky na jeho účte pred alebo po úhrade vymáhanej

pohľadávky, rozhodujúce bolo, že v čase vedenia exekúcie bol schopný vymáhanú pohľadávku vo výške
viac ako 20.000.000,- Sk uhradiť, čo nepochybne jeho majetnosť preukazuje. Nesúhlasil so záverom
žalovaného, že majetnosť oprávnených neznamená, že si súdny exekútor mohol vymôcť svoje trovy
od nich, resp., že mohol od nich očakávať úhradu týchto trov, pretože tak Exekučný poriadok účinný
v čase vedenia exekúcie u JUDr. Fázika (ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 05.

12. 2000), ako aj Exekučný poriadok účinný v súčasnosti (ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku
účinného od 01. 01. 2019) upravujú situácie, kedy trovy exekúcie hradia oprávnení. Uviedol, že tieto
ustanovenia Exekučného poriadku potvrdzujú záver, podľa ktorého súdny exekútor JUDr. Fázik mohol
očakávať úhradu svojich trov bez ohľadu na výsledok exekučného konania, a preto jeho viac ako 11rokov trvajúca nečinnosť v danom exekučnom konaní nepriamo preukazuje, že jeho trovy skutočne
boli uhradené v roku 2000 v čase úhrady pohľadávky oprávnených. Namietol tvrdenia žalovaného,
ktorý spochybňoval pravdivosť výpovedí svedkov X. P. a O. W. a tieto označil za účelové v snahe

vyhnúť sa zodpovednosti za škodu voči novým majiteľom, a ktorý svedeckú výpoveď X. P. označil za
vopred pripravenú, keďže tento mal byť údajne oboznámený so spisom a poprel, že by jeho súčasní
akcionári nadobudli akcie v spoločnosti od týchto svedkov alebo že by títo svedkovia voči jeho súčasným
akcionárom niesli akúkoľvek osobnú zodpovednosť v súvislosti s nadobudnutím akcií, nakoľko takáto
skutočnosť nevyplýva zo žiadneho dôkazu vykonaného v tomto konaní, ale práve naopak, obaja

svedkovia tieto dohady žalovaného vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 20. 11. 2018 výslovne
popreli.Rovnakopoprel,žebyvýpoveďsvedkapánaP.bolaakýmkoľvekspôsobompripravenáalebo,že
malmožnosťoboznámiťsasospisomstým,žepokiaľtentosvedokvosvojejvýpovediuviedol,ževrámci
prípravy na pojednávanie si „prešiel spis“, išlo zrejme o dokumentáciu, ktorú ohľadne tejto záležitosti
archivovalo právne oddelenie holdingu, ktorého súčasťou bol pôvodne aj on, keďže ako svedok nemal
prístup do súdneho ani žiadneho iného spisu týkajúceho sa tohto konania. Poukázal na skutočnosť, že

účelom prechodného ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku (podľa ktorého exekučné konania začaté
do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa predpisov účinných pred 01. 02. 2002) je upraviť, aké úkony môže
súdny exekútor vykonať voči povinnému a oprávnenému, pričom postup žalovaného, ktorý na jeho účte
zablokovalanáslednevymoholsumuúdajnýchtrovexekúcie,jenepochybnetakýmtoúkonomexekútora
voči povinnému, a preto je nesporné, že ustanovenia Exekučného poriadku účinné pred 01. 02. 2002

sa použijú na postup žalovaného voči nemu, a to vrátane ust. § 17 ods. 5 Exekučného poriadku, na
ktorý poukazoval v podanom odvolaní a na ktorý vo svojich doterajších vyjadreniach poukazoval aj
samotný žalovaný. Uviedol, že ani z ust. § 16a ods. 3 Exekučného poriadku nevyplýva univerzálna
právna sukcesia náhradníka do všetkých práv a povinností jeho predchodcu - pôvodného exekútora,
a to vrátane prechodu nároku na odmenu exekútora, pretože z tohto ustanovenia vyplýva len to, že

náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach, a nevyplýva
z neho prechod nároku na odmenu exekútora z pôvodného exekútora na náhradníka. Uviedol, že
žalovaný v exekučnom konaní už nemohol zabezpečiť výkon exekúcie, keďže celá pohľadávka (vrátane
príslušenstva) vyplývajúca z exekučného titulu bola uhradená viac ako štrnásť rokov predtým, ako bolo
žalovanému toto exekučné konanie vôbec pridelené. K tvrdeniam žalovaného, že na všetky exekučné

spisy, ktoré ako nástupca pôvodných exekútorov prevzal, sa má vzťahovať aktuálne účinný Exekučný
poriadok až po ust. § 36 alebo, že použitie prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku
by malo za následok údajné „oddlženie“ povinných zo spisov do roku 2002, žalobca uviedol, že tieto
nemajú oporu v žiadnom konkrétnom ustanovení Exekučného poriadku a navyše ani žiadnu súvislosť
s obsahom ním podaného odvolania. Namietol, že žalovaný v rôznych častiach svojho vyjadrenia

používa rôzne znenia Exekučného poriadku podľa toho, ako sa mu to práve hodí, resp. v niektorých
prípadoch ani nie je zrejmé, na aké znenie Exekučného poriadku vo svojom vyjadrení poukazuje,
pričom tomuto postupu chýba akákoľvek logika, prípadne právne zdôvodnenie. Namietol, že žalovaný
vo svojom vyjadrení nevysvetlil, v čom má spočívať odlišnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa
26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, ktorá by vylučovala jeho použitie v tomto konaní s tým, že

týmto rozsudkom Krajský súd v Trnave priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
keďže žalovanej (súdnej exekútorke) zaplatila odmenu vyššiu, než na akú jej vznikol nárok, pričom v
nečinnosti žalovanej ako súdnej exekútorky videl Krajský súd v Trnave faktické upustenie od vykonania
exekúcie a dospel k záveru, že vykonaním exekúcie, za ktorú by súdnemu exekútorovi patrila odmena
podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, nie je postup súdneho

exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že v exekučnom
konaní, ktorého sa týka nárok uplatnený v tomto súdnom konaní, sa súdny exekútor JUDr. Fázik rovnako
obmedzil len na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie a následne de facto upustil od vykonania
exekúcie, keďže pred úhradou vymáhanej pohľadávky a ani po jej úhrade v roku 2000, viac ako 17
rokov nevykonal žiadny úkon, preto ani jemu (a už vôbec nie žalovanému) nemohol vzniknúť nárok na

odmenu podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, t. j. v najvyššej
prípustnej výške. Vo vzťahu k uplatneniu trov exekúcie žalobca uviedol, že pre vymoženie trov exekúcie
Exekučný poriadok určuje len spôsob ich uplatnenia, a to v ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 01. 2002, z ktorého vyplýva, že trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo
spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, z

čoho vyplýva, že vymoženie trov exekúcie sa nepovažuje za exekučnú činnosť, čomu má zodpovedať
aj systematické zaradenie tohto ustanovenia do siedmej časti Exekučného poriadku s názvom „Trovy
exekúcie“, zatiaľ čo samotná exekučná činnosť je upravená v osobitnej tretej časti Exekučného poriadku
s názvom „Exekučná činnosť“. Uviedol, že náhradník exekútora je síce oprávnený vykonať vo svojommene exekučnú činnosť, ale pokiaľ sa jedná len o odmenu pôvodného exekútora, náhradník ju nemôže
vymôcť vo vlastnom mene, keďže z titulu svojho postavenia je oprávnený vykonať len exekučnú činnosť,
t. j. nútený výkon exekučného titulu. K otázke premlčania nároku na trovy exekúcie žalobca uviedol, že

ust. § 60 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, na ktoré vo svojom vyjadrení
poukázal žalovaný, žiadnym spôsobom nesúvisí s otázkou premlčania nároku exekútora na odmenu, a
rovnako žalovaným citovaný komentár k Exekučnému poriadku sa týka premlčacích dôb plynúcich vo
vzťahu k vymáhanej pohľadávke, a nie premlčania nároku na odmenu exekútora, resp. premlčania jeho
práva vykonať úkon spočívajúci vo vymožení jeho odmeny s tým, že nárok exekútora, pokiaľ je viac ako

10 rokov nečinný, sa premlčuje rovnako ako akékoľvek iné majetkové právo. Žalobca v odvolacej replike
ďalej uviedol, že z textu upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 19. 11. 1999 vydaného pôvodným
exekútorom JUDr. Jánom Fázikom nevyplývala povinnosť uspokojiť pohľadávku oprávnených na účet
exekútora, ako to tvrdí žalovaný vo svojom vyjadrení, nakoľko JUDr. Ján Fázik v tomto upovedomení
v súlade s vtedy platným ust. § 47 ods. 1 Exekučného poriadku ho iba upovedomil o začatí exekúcie
a zároveň ho vyzval, aby uspokojil pohľadávku oprávnených alebo aby do 14 dní odo dňa doručenia

upovedomenia vzniesol písomné námietky (§ 50 Exekučného poriadku) s tým, že úhradou pohľadávky
priamo oprávneným, neporušil žiadnu právnu povinnosť, preto je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že
porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z upovedomenia o začatí exekúcie, resp., že nerešpektoval príkaz
súdneho exekútora.

5.

Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach a zároveň nesúhlasil s právnymi názormi
žalobcu uvedenými v jeho poslednom vyjadrení. Uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s výrokom, ako
aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že pokiaľ bol žalobca
majetný, tak je otázne, prečo svoje záväzky neuhradil riadne a včas bez toho, aby bolo potrebné vyvolať
exekučné konanie, a preto je zrejmé, že k vymoženiu nároku prišlo v priamej a bezprostrednej súvislosti
so začatím exekučného konania po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Poukázal na to, že
konanie povinného, ale aj oprávneného vzbudzuje dôvodné pochybnosti, pretože je otázne, prečo sa

žalobca žiadnym spôsobom nezaujímal o to, či prišlo k skončeniu exekučného konania (pokiaľ on sám
zaplatil aj trovy exekúcie), a to napríklad návrhom na zastavenie exekúcie, resp. prečo sa neinformoval
o tom, či súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie, resp. či oprávnený trovy exekúcie
súdnemu exekútorovi vyplatil alebo nie. Uviedol, že v tomto smere tak z vykonaného dokazovania, ako aj
zosprávaniažalobcumožnovyvodiťjehonečinnosťapasivitu,pričomprávetátojehopasivitapotvrdzuje

opak, a síce, že trovy súdneho exekútora JUDr. Fázika neboli uhradené a prišlo k ich legitímnemu
vymoženiu. Poukázal na skutočnosť, že Exekučný poriadok je z hľadiska vlastného obsahu systematicky
členený do viacerých častí s tým, že upravuje tak ustanovenia, ktoré sa týkajú statusových vecí, ako aj
samotnú exekučnú činnosť a exekučné konanie pod samostatnou marginálnou rubrikou, keď z dikcie
ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že zákonodarca v rozsahu prechodných

a záverečných ustanovení prejavil vôľu, aby sa exekučné konania začaté do prijatia novely dokončili
podľa dovtedy platných predpisov, toto ustanovenie sa teda nevzťahuje na statusové ustanovenia, ktoré
majú hmotnoprávny charakter, z dôvodu ktorého bolo v prejednávanom prípade potrebné posudzovať
procesné nástupníctvo podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy nastali účinky procesného
nástupníctva, teda ku dňu 18. 08. 2011, kedy bola za náhradníka súdneho exekútora JUDr. Fázika

určená JUDr. Mária Nováková, a následne ku dňu 20. 02. 2014, kedy bol za náhradníka S.. K. R.
určený žalovaný. Uviedol, že v oboch prípadoch bolo znenie aplikovaného ust. § 16a Exekučného
poriadku totožné a jednoznačne z neho vyplývalo, že súdny exekútor zabezpečuje výkon exekúcie
v neukončených exekučných konaniach, zatiaľ čo zo znenia ust. § 16 ods. 7 Exekučného poriadku
ďalej vyplývalo, že náhradník exekútora vykonáva exekučnú činnosť vo svojom mene a v konaniach

pokračuje na základe pôvodného poverenia, t. j. v tomto prípade vymáha na základe pôvodného
poverenia pohľadávku, príslušenstvo a trovy exekúcie. Uviedol, že týmto spôsobom postupoval aj on
sám s tým, že Exekučný poriadok (§ 60 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie
v roku 1999) ani iný postup, ako vymáhať spolu s istinou a príslušenstvom aj trovy exekúcie (a tak
riadne ukončiť exekúciu) neumožňoval. Uviedol, že tieto závery aplikácie relevantnej právnej úpravy

potvrdzuje nielen postup stavovskej organizácie pri jeho ustanovení za náhradníka, ale aj všeobecné
pravidlo platné v právnom štáte o neprípustnosti retroaktivity právnych noriem, pričom ust. § 235 ods. 2
Exekučného poriadku vymedzuje nepravú retroaktivitu, ktorá sa ale vzťahuje len na exekučné konanie, a
nie na statusové otázky postavenia súdneho exekútora, medzi ktoré nepochybne patrí aj ustanovovanienáhradníka a rozsah jeho práv a povinností. Poukázal na skutočnosť, že z ust. § 196 Exekučného
poriadku je jednoznačne zrejmé, že trovy exekúcie sú nárokom súdneho exekútora a nikoho iného,
vymáhajú sa v rámci exekučnej činnosti v exekučnom konaní a pokiaľ sa má súdny exekútor postarať o

dokončenie exekúcie v neukončených exekučných konania, patrí mu za tento výkon činnosti odmena,
keď vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov osobitne neupravuje odmenu za
výkon činnosti náhradníka súdneho exekútora v súvislosti s dokončením exekučných konaní, čo taktiež
potvrdzuje správnosť jeho záverov, ako aj záverov súdu prvej inštancie. Žalovaný vo svojom vyjadrení
ďalej uviedol, že nárok na úhradu trovy exekúcie mu vznikol s tým, že premlčacia doba na vymoženie

tohto nároku exekútora počas trvania exekúcie neplynula, keďže trovy exekúcie boli vymáhané v rámci
exekúcie ako jej integrálna súčasť, a z procesnej opatrnosti poukázal na to, že premlčaním nedochádza
k zániku subjektívneho práva, preto ak by sa aj nárok na úhradu trov exekúcie premlčal, tak ich následná
úhrada vymožením by v zmysle ust. § 389 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 455 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nezakladala jeho bezdôvodné obohatenie.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s.
p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne
vyhlásil dňa 25. júla 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

7.

Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

8.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový

stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne
vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránkestotožňujesdôvodmitýkajúcimisaodvolanímnapadnutéhorozsudku,ktorýmsúdprvejinštancie
žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v celom
rozsahu.

10.

Žalobca vo svojej argumentácii v podanom odvolaní neuviedol v zásade žiadne nové skutočnosti, ale
len zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo vysporiadal. Žalobca v podanom odvolaní opätovne
namietal, že žalovanému nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok na odmenu exekútora vo výške
39.832,70 eur, nakoľko trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej
pohľadávky oprávnených v roku 2000, a preto v danom exekučnom konaní nemohol exekútorovi
vzniknúť nárok na odmenu, keďže exekútor okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal

žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu exekvovanej pohľadávky (a teda podľa žalobcu
fakticky upustil od vykonania exekúcie), a pokiaľ aj v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu
exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, u ktorého bolo exekučné
konanie vedené v čase úhrady pohľadávky, a nie žalovanému, ktorý v tomto exekučnom konanínevykonal žiadnu exekučnú činnosť, ako aj z dôvodu, že nárok žalovaného na odmenu bol premlčaný,
preto bol jeho postup v rozpore s princípom právnej istoty, vážnym zásahom do práv žalobcu ako
povinného a v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku.

11.

K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na

základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda
zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval

naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí

prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
návrhmi na vykonanie dôkazov a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu v konaní
pred súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

12.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že

žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich skutkových tvrdení, že trovy exekúcie
vrátane odmeny exekútora boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky
oprávnených v roku 2000, nakoľko naopak, žalovaný danú argumentáciu presvedčivo vyvrátil vlastnými
skutkovými tvrdeniami, ktoré preukázal vykonanými dôkazmi. Je nutné uviesť, že žalobca v konaní
nepredložil žiaden listinný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenie o úhrade trov exekúcie v čase

úhrady pohľadávky oprávnených (t. j. v roku 2000), a to napriek tomu, že dokladmi o úhrade samotnej
pohľadávky oprávnených (výpismi z účtu) disponoval, avšak žiadnym spôsobom neozrejmil dôvod
nepredloženia listinných dôkazov v prvoinštančnom konaní, ktorými by úhradu trov exekúcie preukázal,
keď jeho argumentáciu o odstupe času prijať možné nebolo, keďže sa javí nanajvýš nepravdepodobné,
aby o prípadnej úhrade trov exekúcie vrátane odmeny exekútora neexistoval žiaden písomný doklad (a

to najmä s ohľadom na maximálnu zákonnú výšku odmeny exekútora), ktorým by disponoval žalobca
alebo ktorý by bol súčasťou exekučného spisu.

13.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že požiadavka, aby súd v civilnom sporovom súdnom
konaní vychádzal zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých
ustanoveniach Civilného sporového poriadku a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho
procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy, ktorá znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Jetotiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,
pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti. Pre poznávaciu činnosť
súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné

tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť
tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného
dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky
potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a
povinnosť dôkaznú) s tým, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a

označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, t. j. v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia bolo povinnosťou žalobcu preukázať zákonné predpoklady jeho vzniku
na strane žalovaného, teda vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného,
kedy malo dôjsť k zväčšeniu jeho majetku v rozpore s právom uznanými dôvodmi a najmä predložiť

dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného, keďže žalobou žiadal vydanie
bezdôvodného obohatenia, respektíve jeho peňažnú náhradu.

14.

Z obsahu spisu vyplýva, že jediným dôkazným prostriedkom žalobcu, ktorý v konaní navrhol vykonať, bol
výsluch svedkov X. P. O. O. W., ktorí boli v rozhodnom čase členmi predstavenstva žalobcu (a svedok
X. P. bol okrem toho jedným z oprávnených v predmetnom exekučnom konaní), avšak ako vyplýva z
obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 11. 2018 (viď č. l. 127 spisu), svedok X. P. vo svojej výpovedi
uviedol len to, že celú záležitosť mal na starosti jeho nebohý kolega S.. C. N., ktorý mu mal povedať,

že exekútor JUDr. Ján Fázik „dostal peniaze“, pričom svedkova hypotéza bola, že suma prevyšujúca
sumu 10.046.270,50,- Sk (do sumy 10.250.000,- Sk) vyplatená jemu i kolegovi S.W.. C. N. (teda spolu
vo výške 407.459,- Sk), bola následne odovzdaná exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi ako jeho odmena
a z výpovede svedka Adriána Ráca vyplýva, že celý proces exekúcie na seba prebral S.. C. N., ktorý bol
právnik, keď svedok s exekútorom JUDr. Jánom Fázikom nikdy osobne do kontaktu neprišiel, pričom

S.. C. N. mu mal povedať, že celá vec bola ukončená, keď vo vyplatení súm obom štatutárom mala byť
zahrnutá aj odmena exekútora s tým, že okolo 47 tisíc korún mali byť úroky a zvyšok mala byť odmena
exekútora, ktorú mal exekútorovi uhradiť práve S.. C. N..

15.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z oboch svedeckých výpovedí žalobcom navrhnutých
svedkov vyplýva, že neboli priamymi svedkami úhrady odmeny exekútora, o tejto úhrade nemali k
dispozícii doklad a žiaden takýto doklad ani nevideli, a teda úhradu odmeny exekútora nevedeli s
určitosťou potvrdiť, keďže vychádzali len z informácií sprostredkovaných im nebohým S.. C. N.J.

(v rozhodnom čase člen predstavenstva žalobcu a súčasne jeden z oprávnených v predmetnom
exekučnom konaní), z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
tieto svedecké výpovede neposkytujú samé o sebe dostatočný podklad na prijatie (skutkového) záveru,
že odmena exekútora bola v roku 2000 uhradená.

16.

Bolo potrebné sa stotožniť naopak s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, poukazujúceho na
potvrdenie o stave exekučného spisu č. EX 938/1999 ku dňu 18. 07. 2011 vyhotoveného JUDr. Jánom
Fázikom, z ktorého vyplýva, že vymáhaná pohľadávka, hotové náklady exekúcie ani odmena exekútora

neboli ku dňu 18. 07. 2011 v rámci exekučného konania vymožené, pričom aj z čestného vyhlásenia
JUDr. Jána Fázika zo dňa 23. 11. 2017, predloženého žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie
vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Ján Fázik vyhlásil, že mu v exekučnej veci č. EX 938/1999 neboli
uhradené trovy exekúcie ani sčasti a taktiež mu nebola oznámená úhrada vymáhanej pohľadávky.

17.

K argumentácii žalobcu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní,
ktorou spochybňoval pravdivosť týchto listinných dôkazov, resp. nezaujatosť JUDr. Jána Fázika jenutné uviesť, že tieto tvrdenia ostali ako nepreukázané len v rovine špekulácií, keď procesnú obranu
žalovaného potvrdzuje aj fakt, že exekučný spis neobsahuje doklad o uhradení trov exekúcie, resp.
odmeny exekútora, ako aj upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o výsledku

prešetrenia vybavenia sťažnosti zo dňa 06. 08. 2018, z ktorého vyplýva, že ministerstvo si zabezpečilo
kópiu správy audítora o výsledku auditu účtovníctva a neukončených exekučných konaní vykonaného
v súvislosti so zánikom funkcie JUDr. Jána Fázika podľa § 16b Exekučného poriadku účinného do 31.
10. 2013, v tejto správe sa mu však nepodarilo dohľadať informácie o akomkoľvek plnení v prospech
exekúcie vedenej proti žalobcovi tohto konania.

18.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu
„rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží
účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako

celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá
pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje
vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahujezásaduzaručujúcuprekaždústranuvprocesemaťrovnakúmožnosťobhajovaťsvojezáujmya

zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom
súdnom konaní bližšie charakterizuje Čl. 6 C. s. p., v zmysle ktorého majú strany sporu v konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa
premieta aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, predovšetkým v ustanoveniach
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 132 C. s. p.) vo

všeobecnosti platí, že strana má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné
bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme
ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní
preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.

19.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný
eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu

získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.

20.

Z uvedeného vyplýva, ako už odvolací súd uviedol vyššie, že povinnosťou žalobcu v tomto konaní bolo
preukázať, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia tým, že žalobca ako
povinný v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex/938/1999 dňa 10. 05. 2000, okrem vymáhanej
pohľadávky (20.500.000,- Sk) uhradil aj trovy exekúcie, t. j. uniesť dôkazné bremeno, a preukázať, že
sa žalovaný zexekvovaním sumy vo výške žalovanej istiny (39.832,70 eur) z účtu žalobcu, na jeho úkor

bezdôvodne obohatil.

21.

K námietke žalobcu, že pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik nevykonal v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. EX 938/1999 okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie žiaden iný úkon a bol v
tomto konaní viac ako jedenásť rokov nečinný a k tvrdeniu, že jeho majetnosť a zároveň solventnosť
oprávnených v exekučnom konaní sú nepriamymi dôkazmi o tom, že trovy exekúcie boli uhradené v
čase, keď bola uhradená aj vymáhaná pohľadávka oprávnených, odvolací súd uvádza, že z nečinnosti

pôvodného exekútora JUDr. Jána Fázika v exekučnom konaní nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že
exekútor mal vedomosť o úhrade vymáhanej pohľadávky oprávnených a že mu boli uhradené aj trovy
exekúcie,pričomaniúdajnámajetnosťžalobcuvtomčasenebolazjehostranypreukázanárelevantnými
dôkazmi, nakoľko v konaní pred prvoinštančným súdom bolo preukázané len toľko, že dňa 10. 05. 2000bola v prospech bankového účtu žalobcu vedeného v banke Komerční banka Bratislava a.s. poukázaná
obchodnou spoločnosťou HB REM, spol. s r.o. suma 20.500.000,- Sk a v ten istý deň bola v prospech
tohto bankového účtu poukázaná C. N. suma 10.250.000,- Sk a X. P. rovnako suma 10.250.000,- Sk,

pričom počiatočný aj konečný zostatok tohto bankového účtu bol 7.533,28,- Sk, z čoho vyplýva, že
žalobca vymáhanú pohľadávku uhradil priamo oprávneným, a nie exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi.

22.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval, že on ako povinný alebo
oprávneníinformovalisúdnehoexekútoraJUDr.JánaFázikaoúhradevymáhanejpohľadávkyazároveň,
že tomuto exekútorovi uhradili odmenu presahujúcu sumu 407.459,- Sk, a to napriek tomu, že v zmysle
§ 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vznikol exekútorovi
nárok na odmenu v maximálnej výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur), z dôvodu ktorého sa žalobca
ani nemohol domnievať, že exekúcia skončila, keďže exekúcia končí až úplným vymožením vymáhanej

pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 60 písm. e/ Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 10. 2013), príp. rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 01. 2002).

23.

V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporným, že k zastaveniu exekučného konania nedošlo,
okolnosť ktorá zároveň preukazuje, že žalobca trovy exekúcie neuhradil, nakoľko ak by boli okrem
vymáhanej pohľadávky uhradené aj trovy exekúcie (vrátane odmeny exekútora), ako tvrdí žalobca,
muselobydôjsťkskončeniuexekúcieavráteniupoverenianavykonanieexekúcievydanéhoexekútorovi

v zmysle § 60 písm. e) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, a pokiaľ exekútor týmto
zákonompredpísanýmspôsobomnepostupoval,žalobcabymalprávoakopovinnývexekučnomkonaní
sa proti tejto jeho nečinnosti brániť (napr. podaním sťažnosti v zmysle § 218a Exekučného poriadku v
účinnom znení) alebo by mohol dať návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že zaniklo právo priznané
exekučným titulom (§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002).

24.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nakoľko žalobca ako povinný ostal napriek úhrade
exekvovanej pohľadávky v exekučnom konaní nečinný, keďže súdneho exekútora o úhrade vymáhanej

pohľadávky nielen neinformoval, ale nenavrhol skončenie exekúcie, pričom ani závery o prípadnej
nečinnosti súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika v danom exekučnom konaní nie sú postačujúce na
preukázanie žalobcovho tvrdenia, že trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora uhradil v čase, keď bola
uhradená pohľadávka oprávnených.

25.

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuodvolacísúduvádza,žežalovanýakosúdnyexekútor
nemal inú možnosť, ako v exekučnom konaní pokračovať a vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu
pohľadávky a trov exekúcie (t. j. úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie), keďže v zmysle § 16a ods.

3 Exekučného poriadku je náhradník exekútora povinný zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených
exekučných konaniach, pričom správnosť jeho postupu potvrdili aj Slovenská komora exekútorov a
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa § 218a a nasl. Exekučného
poriadku.

26.

Je možné sa síce stotožniť s tvrdením žalobcu, že jediným porušením ustanovení Exekučného poriadku,
ktoré tak v prejednávanej veci prichádzalo do úvahy, bola žalobcom tvrdená nečinnosť pôvodného
súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika (resp. jeho náhradníčky S.. K. R.) v exekučnom konaní, avšak

žalobca ako účastník tohto exekučného konania v procesnom postavení povinného, mal možnosť sa
proti prípadnej nečinnosti exekútora brániť (napr. vyššie spomínanou sťažnosťou) a v prípade, ak by
mu nesprávnym úradným postupom exekútora (spočívajúcim v jeho nečinnosti) bola spôsobená škoda,
mal možnosť domáhať sa jej náhrady (§ 33 Exekučného poriadku, resp. zákon č. 514/2003 Z. z. ozodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), avšak žalobca proti tvrdenej nečinnosti
pôvodného exekútora nepodnikol žiadne kroky a táto ním tvrdená nečinnosť ani nebola predmetom
dokazovania v tomto súdnom konaní; navyše, žalovaný ako nástupca náhradníčky pôvodného súdneho

exekútora v zmysle § 16a ods. 8 Exekučného poriadku nezodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom,
ktorému výkon funkcie zanikol.

27.

K odvolaciemu dôvodu žalobcu v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové
zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

28.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že vykonaním exekúcie,
za ktorú by súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov, nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na
vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko plnenie povinného po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie nemožno považovať za „dobrovoľné“ plnenie, pretože povinný plní pod tlakom

prebiehajúceho exekučného konania, keď z ust. § 47 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 01. 2002 vyplýva, že exekútor v upovedomení o začatí exekúcie vyzve povinného, aby uspokojil
pohľadávku oprávneného (alebo aby vzniesol námietky proti exekúcii), a zakáže mu odo dňa doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie nakladať so svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii a zároveň
povinného upovedomí o predbežných trovách exekúcie, ktorými sa v zmysle § 200 ods. 1 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 rozumejú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie s tým, že predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa
osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie (§ 201 ods. 1 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 01. 2002), ktorým je vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov.

29.

Z dikcie ust. § 4 ods. 1 tejto vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008 vyplýva, že základom na
určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je

výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak, pričom odmena súdneho exekútora je 20
% zo základu na jej určenie, najmenej však 500,- Sk a najviac 1.000.000,- Sk (§ 5 ods. 1 tejto vyhlášky
v znení účinnom do 30. 04. 2008), keď povinnosť povinného uhradiť trovy exekúcie (vrátane odmeny
exekútora) vyplýva z § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 v spojení s §
196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. 10. 2013 s tým, že zo znenia citovaných ustanovení je nesporné, že povinnému vzniká
okamihom doručenia upovedomenia o začatí exekúcie povinnosť zaplatiť trovy exekúcie, ktorými je aj
odmena exekútora vo výške 20 % z výšky vymáhanej pohľadávky, najviac však vo výške 1.000.000,-
Sk (33.193,92 eur).

30.

Odvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,žesprávnosťuvedenéhozáverupotvrdzujeajskutočnosť,
že s účinnosťou od 01. 09. 2005 bolo v ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku výslovne zakotvené, že
ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie

námietok, má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v
rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie, teda v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008 v
polovičnej výške ako v prípade uhradenia pohľadávky po uplynutí lehoty na podanie námietok (t. j.vo výške 10 % z výšky vymáhanej pohľadávky), z čoho vyplýva, že ak žalobca ako povinný uhradil
vymáhanú pohľadávku až po uplynutí lehoty na podanie námietok podľa § 50 Exekučného poriadku,
bol povinný zaplatiť trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora vo výške 20 % z výšky vymáhanej

pohľadávky, najviac však vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur).

31.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje zároveň na znenie ust. § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 14. 10. 2008, v zmysle ktorého účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch
dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie, o ktorých rozhoduje
súd, pričom s tým korešponduje aj znenie upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 938/1999 zo dňa
19. 11. 1999, v ktorom súdny exekútor JUDr. Ján Fázik upovedomil povinného o tom, že predbežné
trovy exekúcie predstavujú 20 % z vymáhanej pohľadávky a náhradu hotových výdavkov, a v ktorom ho
poučil o tom, že do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie môže vzniesť u exekútora

námietky proti trovám exekúcie, nakoľko však žalobca ako povinný v stanovenej lehote námietky proti
trovám exekúcie nepodal, bol exekútor oprávnený vymôcť trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora vo
výške 20 % z výšky vymáhanej pohľadávky (najviac však vo výške 1.000.000,- Sk, resp. 33.193,92 eur).

32.

Kargumentáciižalobcuvpodanomodvolaní,žeexekútorJUDr.JánFázikupustilodvykonaniaexekúcie,
pretože okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal v exekučnom konaní žiaden iný
úkon odvolací súd uvádza, že od vykonania exekúcie môže exekútor v zmysle § 46 ods. 3 prvej vety
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 upustiť len vtedy, ak povinný splnil, čo mu

ukladá rozhodnutie, a ak uhradil preukázané trovy exekučného konania s tým, že podľa prevládajúceho
právneho názoru nemôže exekútor upustiť od vykonania exekúcie v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, ale len do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a ak k úhrade pohľadávky dôjde po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor už nemôže upustiť od vykonania exekúcie, ale
môže už iba exekúciu zastaviť v rozsahu vymáhanej pohľadávky, keď rovnaký právny názor vyslovil aj

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvuznesenízodňa22.júna2016,sp.zn.3Cdo129/2015,ktorýmzrušil
rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, na ktorý žalobca
poukazoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v podanom odvolaní, avšak odhliadnuc od
uvedeného, v prejednávanej veci neboli ani splnené podmienky na upustenie od vykonania exekúcie,
keďže žalobca ako povinný neuhradil trovy exekúcie (vrátane odmeny exekútora), z dôvodu ktorého

súdnemu exekútorovi vznikol nárok na odmenu (v zmysle § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. 08. 2005 v spojení s § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008), v maximálnej výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur) bez
DPH, resp. vo výške 39.832,70 eur vrátane DPH a nároku exekútora na odmenu potom zodpovedá
povinnosť povinného (žalobcu) v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03.

2017 túto odmenu uhradiť.

33.

Nebolo možné stotožniť sa ani s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že pokiaľ aj v danom

exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému súdnemu
exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, a nie žalovanému, ktorý nevykonal žiadnu exekučnú činnosť, keďže
zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu
nevyplýva univerzálna právna sukcesia náhradníka, resp. nástupcu exekútora do právneho postavenia
jeho predchodcu, nakoľko ucelená právna úprava náhradníka súdneho exekútora bola do Exekučného

poriadku zavedená novelizačným zákonom č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. 02. 2002, ktorý v
prechodnom ustanovení § 235 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje, že exekučné konania, ktoré sa
začali do 01. 02. 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov, avšak toto prechodné ustanovenie sa
podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje len na ustanovenia o exekučnom konaní, predovšetkým na
ustanovenia druhej hlavy tretej časti Exekučného poriadku (Exekučné konanie), a nie na ustanovenia

upravujúce postavenie súdneho exekútora, teda na ustanovenia druhej časti Exekučného poriadku
(Súdny exekútor).

34.Je nutné uviesť, že z dôvodovej správy k zákonu č. 32/2002 Z. z. vyplýva, že účelom prechodného
ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku bolo zabezpečiť právnu istotu účastníkov exekúcií z

dôvodu, že sa novelou obmedzuje v taxatívnych prípadoch možnosť podať námietky a odvolanie s tým,
že cieľom novely podľa dôvodovej správy bolo obmedziť možnosť povinných vznášať uvedené opravné
prostriedky a tým odbremeniť súdy a zrýchliť výkon exekúcií, a preto je potrebné v tomto kontexte
vnímať aj prechodné ustanovenie, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred účinnosťou tejto
novely dokončia podľa doterajších predpisov, z čoho vyplýva, že prechod práv a povinností z pôvodného

súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika na náhradníčku S.. K.Á. R., resp. prechod práv a povinností z
tejto exekútorky na nástupcu S.. S. X. (Ž.), sa riadil ustanoveniami Exekučného poriadku účinnými v
čase prechodu týchto práv a povinností (t. j. v prvom prípade ku dňu 18. 08. 2011 a v druhom prípade
ku dňu 20. 02. 2014).

35.

Podľa § 16 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 (resp. § 16 ods. 7 Exekučného
poriadkuv účinnomznení),prizánikuvýkonufunkcieexekútorakomoraurčínáhradníka,ktorývykonáva
exekučnú činnosť vo svojom mene a v exekučných konaniach pokračuje na základe pôvodného
poverenia.

36.

Podľa § 16a ods. 3 Exekučného poriadku v účinnom znení, náhradník exekútora zabezpečí výkon
exekúcie v neukončených exekučných konaniach, pričom je oprávnený disponovať s osobitným

bankovým účtom exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol.

37.

Podľa § 16 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 (resp. § 16 ods. 9 Exekučného

poriadku v účinnom znení), na nástupcu exekútora sa primerane použijú ustanovenia o náhradníkovi.

38.

Z citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne

vyplýva, že na náhradníka, resp. nástupcu exekútora zo zákona prechádzajú práva a povinnosti
exekútora v neukončených exekučných konaniach, a to ku dňu zániku funkcie predchádzajúceho
exekútora a náhradník, resp. nástupca exekútora je povinný vo svojom mene a na základe pôvodného
poverenia zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach a nakoľko exekučné
konanie v zmysle § 60 ods. e) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 končí až úplným

vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, bol žalovaný ako súdny exekútor povinný v
exekučnom konaní pokračovať a vymáhať nielen pohľadávku s príslušenstvom, ale aj trovy exekúcie
a ak mu následne povinný (žalobca), resp. oprávnení preukázali úhradu vymáhanej pohľadávky s
príslušenstvom, postupoval žalovaný ako súdny exekútor správne, keď vymohol aj trovy exekúcie,
teda predovšetkým odmenu exekútora, keďže až úplným vymožením trov exekúcie došlo k skončeniu

exekúcie a žalovaný následne mohol vrátiť súdu poverenie na vykonanie exekúcie.

39.

Odvolací súd v tejto súvislosti odmieta absurdný výklad prezentovaný žalobcom v podanom odvolaní, že

vymáhanie trov exekúcie nie je exekučnou činnosťou v zmysle Exekučného poriadku, keďže exekučnou
činnosťou sa podľa Exekučného poriadku rozumie činnosť exekútora spočívajúca vo vykonávaní
exekúcie (porovnaj marginálnu rubriku tretej časti Exekučného poriadku „Exekučná činnosť“), pričom
exekúcia končí až úplným vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, z čoho jednoznačne
vyplýva, že vymáhanie trov exekúcie súdnym exekútorom predstavuje neoddeliteľnú súčasť exekučnej

činnosti.

40.K tvrdeniu žalobcu, poukazujúceho v podanom odvolaní na znenie § 2 ods. 1 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31. 10. 2013, podľa ktorého „exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len "exekučná činnosť"), odvolací

súd uvádza, že táto definícia nemôže na prezentovanom právnom názore odvolacieho súdu nič zmeniť,
keďže súčasťou núteného výkonu je aj vymáhanie trov tohto núteného výkonu (exekúcie), pričom
žalobcov účelový výklad je zároveň v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy exekúcie, ktorým je
nútene uspokojiť pohľadávku oprávneného v primeranom čase a na náklady (trovy) povinného.

41.

Odvolací súd k danej argumentácii žalobcu považuje za potrebné dodať, že ak by aj bola prijatá (že
nárok na odmenu vznikol pôvodnému exekútorovi), na záveroch odvolacieho súdu by to nič nezmenilo,
nakoľko aj vtedy by bol žalovaný ako súdny exekútor v exekučnom konaní jediným, kto by bol
oprávnený (a súčasne povinný) túto odmenu exekútora vymôcť, avšak spôsob prípadného následného

vyporiadania tohto plnenia medzi pôvodným exekútorom a žalovaným je pre účely posudzovanej veci
právne irelevantný, keďže ani v takom prípade by vymoženie odmeny súdneho exekútora žalovaným,
nemohlo založiť jeho bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu.

42.

K námietke premlčania vznesenej žalobcom vo vzťahu k nároku súdneho exekútora na úhradu jeho
odmeny, odvolací súd uvádza, že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným nie je súkromnoprávnym
vzťahom, ale vzťahom verejnoprávnym založeným udelením poverenia (súdom) na vykonanie exekúcie,
pričom exekútor a povinný nemajú rovné postavenie, keď súdny exekútor je orgánom verejnej moci,

štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov, ktorý
vo vzťahu k povinnému vystupuje v nadradenej pozícii a disponuje prostriedkami štátneho donútenia,
pričom ani nárok súdneho exekútora na odmenu nie je súkromnoprávnym (hmotnoprávnym) nárokom,
ale procesným nárokom vyplývajúcim z verejného práva (z Exekučného poriadku). Verejnoprávne
(procesné) nároky však nepodliehajú premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp.

v zmysle § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré sa vzťahujú len na súkromnoprávne vzťahy,
pričom nároky vyplývajúce z verejného práva sa môžu premlčať, resp. zaniknúť, len keď tak výslovne
ustanovuje zákon, avšak Exekučný poriadok a ani žiaden iný právny predpis neupravujú premlčanie
nároku exekútora na odmenu, z dôvodu ktorého nárok na odmenu súdneho exekútora v spornom
exekučnom konaní nebol premlčaný, keď odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť,

že premlčaním nedochádza k zániku subjektívneho práva, a preto, ak by bol nárok súdneho exekútora
na odmenu premlčaný, tak jeho následná úhrada vymožením by nezaložila bezdôvodné obohatenie
s tým, že ani postup exekútora, ktorý je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku povinný vykonať
exekúciu (vrátane vymoženia trov exekúcie), nie je možné považovať za výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi, resp. za výkon práv v rozpore s poctivým obchodným stykom.

43.

Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom vecne správne, keď dospel k záveru, že
žalovanému ako súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu vo výške

39.832,70 eur vrátane DPH, ktorú bol oprávnený od žalobcu ako od povinného vymôcť v súlade
s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, t. j. žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne
neobohatil, a preto nie je povinný žalobcovi žalovanú sumu vydať (zaplatiť), a nakoľko prvoinštančný
súd v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním navrhnutých
dôkazov, následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne

zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto
odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

44.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodnesúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

45.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).